Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 12, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/42/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010149
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716010149.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.04.2018, v trestnej
veci obžalovanej M. C. a spol. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., o odvolaniach
obžalovaných M. C. a M. Z. proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T 14/16 zo dňa 06.09.2017
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolania obžalovaných M. C. a M. Z..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalované M. C. a M. Z. za vinné z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase okolo 14.00 h. v katastri obce L., okres O., v lyžiarskom stredisku A.

L., s. r. o., na bočnom zasneženom svahu, nie určenom ako vyznačená trať na atrakciu snowtubing,
spustením na gumenom kolese dolu svahom tak, že si na neho ľahli tvárou vpred, narazili do maloletej
Q., nar. XX.XX.XXXX, ktorá v tom čase prechádzala svahom na lyžiach, v dôsledku čoho maloletá
spadla, pričom utrpela kraniocerebrálnu traumu v dôsledku poúrazovej impresívnej zlomeniny spánkovej
kosti vpravo s následným epidurálnym krvácaním v spánkovej oblasti vpravo, čo maloletú ohrozilo na
živote v dôsledku útlaku mozgu a dôležitých mozgových štruktúr, čo si následne vyžiadalo operáciu

ako život zachraňujúci výkon s dobou liečenia 4 - 6 týždňov a s obmedzením na obvyklom spôsobe
života spočívajúcom v odkázaní na neodkladnú odbornú pomoc najprv posádky záchrannej služby, po
príchode do nemocnice traumatologického personálu, z dôvodu nevyhnutnej neodkladnej neurologickej
operácie, v pripútaní na lôžko aspoň jeden týždeň, kedy bola odkázaná na pomoc inej osoby pri bežných
činnostiach spojených s hygienou, stravovaním, v opätovnom chirurgickom zákroku pre prítomnosť
posunutia úlomkov zlomeniny, po čom bola opäť pripútaná na lôžko po dobu aspoň 3 dní, kedy bola

odkázaná na pomoc inej osoby pri hygiene, stravovaní, v následnej postupnej rehabilitácii, pričom
sebestačná bola po cca 3 týždňoch od úrazu, v bolesti hlavy, ktorá vyžadovala pokojný režim na lôžku,
ako aj liečbu liekmi tlmiacimi bolesť, v doporučení obmedzenia fyzickej záťaže aspoň 3 mesiace.

Za to im uložil:

1/ obžalovanej M. C.
podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. peňažný trest
vo výmere 200,- eur a podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného
trestu obžalovanej ustanovil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov,

2/ obžalovanej M. Z.

podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 117 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 114 ods. 1 Tr.
zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. peňažný trest vo výmere 100,- eur a podľa § 114 ods. 2 Tr. zák. pre prípadúmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu obžalovanej uložil aj náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 1 mesiaca.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodených mal. Q. Y. a Z. zdravotnú poisťovňu a.s. K. odkázal s ich
nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali obžalované, prostredníctvom svojich
obhajcov, odvolania.

Obžalovaná M. C. v písomných dôvodoch svojho odvolania uviedla, že vymedzenie miesta skutku v
skutkovejvetenapadnutéhorozhodnutiajeskresľujúce,sugestívnepodkladánázor,žekonalivrozpores
bežným poriadkom v lyžiarskom areáli a atrakcie využívali v rozpore s ich bezpečnou prevádzkou, pritom
žiadna vyznačená snowtubingová trať v areáli nebola. Pripustila, že použili voľne dostupné gumené
kolesá prevádzkovateľa, tie ale si mohol vziať a používať ich ktokoľvek a kedykoľvek, v tomto smere

neexistovaližiadnepravidlápreichpoužívanie,žiadenzozamestnancovareálusaonenezaujímal,nikto
nebol poučený, ako ich používať, pritom tieto skutočnosti potvrdzuje aj svedok M.. L. W. - prevádzkar
strediska.Namietala,ženávštevníciareálusaspontánneaživelnevozilinatýchtokolesách,prevažnesa
spúšťali s úložísk vyrobeného technického snehu tvoriacich kopy, teda nešlo o žiaden bočný zasnežený
svah. Ďalej uviedla, že na vrchnej časti úložiska snehu bola plošinka tak pre cca 5 ľudí, kde aj ona

so spoluobžalovanou M. Z. položili koleso, ktoré nasmerovali do priestoru k stoličkám, do kolesa si
sadli, zapreli sa lyžiarkami do snehu, aby sa nerozbehli, čakali kým prejdú všetky deti aj s učiteľkami,
čo mohlo trvať 3-5 minút, následne sa koleso spustilo smerom nadol, pričom nevie vysvetliť, čo bolo
iniciačným dôvodom na rozbehnutie kolesa, keďže ona aj so spoluobžalovanou M. Z. sa tomu aktívne
bránili, koleso sa rozbehlo smerom k stoličkám medzi chatami, po prejdení pár metrov ale zmenilo

smer pohybu, zatočilo doľava a nasmerovalo ich na poškodenú, pričom si nevie vysvetliť, prečo koleso
zmenilo smer, oni dve k tomu žiaden podnet nedali, išlo o pohyb nelogický, ktorý nemohli predpokladať.
V tomto smere poukázala na výpovede svedkov Y., S. a C., avšak tieto dôkazy zostali zo strany súdu
prvého stupňa pri ich hodnotení nepovšimnuté. V ďalšom vyčítala prvostupňovému súdu, že modifikoval
v skutkovej vete opis ich konania, čím spôsobil jeho nezrozumiteľnosť, keďže v obžalobe sa uvádza,

že obe sa spustili na gumenom kolese dolu svahom, v rozsudku je ale uvedené .... spustením na
gumenom kolese dolu svahom. Takáto formulácia je však, podľa názoru odvolateľky, veľmi neurčitá
a súd prvého stupňa pristúpil k modifikácii opisu skutku vo vyššie naznačenom smere preto, aby
nemusel vo svojom rozhodnutí brať zreteľ na otázku vzniku pohybu gumeného kolesa, na ktorom sedeli.
Vyjadrila názor, že nehodový dej je členený, má svoju vnútornú časovú štruktúru, pričom jednotlivé

časti nehodového deja musia logicky na seba nadväzovať, pričom majú vlastné príčiny, kauzalitu a
následok, avšak prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal jednotlivými časťami nehodového deja
samostatne a následne vo vzájomných súvislostiach. Vyjadrila názor, že súd prvého stupňa si celý
nehodový dej zjednodušil, zahmlil jeho priebeh, nevysporiadal sa s jeho jednotlivými časťami a príčinami
ich vzniku, teda nezaoberal sa príčinami spustenia pohybu kolesa, na ktorom sedeli, pohybom kolesa

po svahu a zmenou jeho pohybu a tretím štádiom nehodového deja, ktorým bol samotný náraz.
Namietala, že v kolese obe sedeli, spusteniu kolesa sa aktívne bránili, čo potvrdzuje aj svedok Y., avšak
prvostupňový súd, ako to už bolo vyššie uvedené, sa nezaberal a ani nevyhodnotil príčinu začiatku
nehodového deja, príčinu zmeny smeru jazdy, pretože neočakávanosť zmenu smeru zaregistrovali aj
svedkovia C. a Y., pritom Y. je lyžiarsky inštruktor, ktorý taktiež zmenu pohybu kolesa vyhodnotil ako

nie bežnú a keďže ony dve majú omnoho menej skúseností pri pohybe na snehu ako Y., nemohli ani
predpokladať zmenu smeru pohybu kolesa, pritom ony dve videli, že zo spomínaného miesta sa ľudia
bežne spúšťali a končili v mieste pri stoličkách medzi chatkami. Do priebehu nehodového deja, podľa
názoru odvolateľky, zasiahli nepredvídateľné a nepredpokladateľné udalosti, keď najprv koleso proti ich
vôli a aktívnemu zabraňovaniu (lyžiarky mali zapreté do snehu) sa samovoľne spustilo a následne potom

nepredpokladateľne zmenilo smer pohybu. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa tieto skutočnosti
nevyhodnotil, rozsudok je, podľa názoru odvolateľky, neurčitý, neodôvodnený, a tým nezrozumiteľný,
čo malo za následok, že materiálna spravodlivosť bola nahradená spravodlivosťou formálnou. Ďalej
namietala,žesúdprvéhostupňasavodôvodnenínapadnutéhorozhodnutianevyrovnalanisexistenciou
nezákonných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, ktoré boli realizované „vo veci“, teda pred vznesením

obvinenia. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na skutočnosť, že skutok sa stal 31.01.2012 a
obvinenie bolo vznesené až 02.04.2014, teda po viac ako dvoch rokoch, čím im bolo upreté právo na
spravodlivý proces a obhajobu, keďže aktívne sa mohli začať brániť až po viac ako dvoch rokoch, pritom
za toto obdobie sa v pamäti čiastočne stráca pamäťová stopa vyvolaná skutkovým dejom. V podstatez týchto dôvodov navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a alternatívne buď vec vrátil súdu
prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, alebo aby vo veci rozhodol sám a ju spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil, pretože podľa jej názoru skutok, ktorý sa stal, nie je trestným činom.

Obžalovaná M. Z. v podanom odvolaní, prostredníctvom svojho obhajcu, namietala, že súd prvého
stupňa hodnotil celý dôkazný súbor v jej neprospech, nepostupujúc v súlade s ust. § 2 ods. 10 Tr.
por., pričom podrobne a komplexne nevyhodnotil celý rad skutočností svedčiacich v jej prospech.
Vyjadrila názor, že z vykonaného dokazovania, či už v prípravnom konaní, alebo pred súdom prvého

stupňa, nevyplynula ani len jej nevedomá nedbanlivosť pri skutku, ktorý je opísaný v obžalobe,
pričom v tomto smere nebola bez akýchkoľvek pochybností vyvrátená jej obhajoba, že bezprostredným
a základným determinantom vzniknutého následku bolo flagrantné porušenie zákonných povinností
prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska A. L. s.r.o., ktorý, ako to vyplynulo zo znaleckého posudku
a výsluchu znalca T.. B. O., nemal vypracovaný žiadny prevádzkový a bezpečnostný poriadok pre
atrakciu snowtubing, teda táto atrakcia nebola legálne a v zmysle zákonných predpisov prevádzkovaná,

nebola schválená a zabezpečená, respektíve vyhradená dráha na túto atrakciu, kolesá na spúšťanie
neboli uzamknuté alebo zabezpečené proti použitiu, teda mohol ich ktokoľvek a kedykoľvek použiť,
čo vytvára právny rámec, že v prípade akéhokoľvek následku spojeného s porušením zákona zo
strany prevádzkovateľa nesie tento plnú zodpovednosť za vzniknutý následok. V tomto prípade mala
byť, podľa názoru odvolateľky, vyvodená trestnoprávna zodpovednosť za posudzovaný skutok voči

zodpovedným štatutárnym zástupcom uvedenej právnickej osoby, pretože k následku opísanému vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku došlo v príčinnej súvislosti s ich konaním, ktoré spočívalo v
nelegálnom prevádzkovaní tzv. atrakcie snowtubing, nevykonávaním dohľadu a kontroly nad celou
prevádzkou lyžiarskeho areálu. Súd prvého stupňa potom, podľa názoru odvolateľky, nenáležite
presunul zodpovednosť zo skutočne zodpovedného subjektu na jej osobu a osobu spoluobžalovanej M.

C.. Namietala, že súd prvého stupňa nevyhodnotil celý rad skutočností svedčiacich v jej prospech, a to
najmä znalecký posudok a závery znalca Ing. B. O., nevysvetlil otázku, čo bol základný iniciačný dôvod
pre rozbehnutie sa kolesa, keďže tomuto pohybu sa obe aktívne bránili, k spusteniu kolesa došlo napriek
ich snahe pod vplyvom náhodilých prírodných javov, a to námraze, zľadovatenému povrchu svahu, čo
nemohli vôľovo ovplyvniť a ani predvídať, navyše predpokladanou trasou pohybu kolesa bol smer k

stoličkám medzi chatami, ktorým sa chceli spustiť, avšak koleso zmenilo smer bez ich priamej akcie
a zatočilo doľava na poškodenú. Poukázala ďalej najmä na výpovede svedkov Y., S., C., I., z ktorých
je podľa jej názoru zrejmé, že ony dve sa snažili eliminovať akúkoľvek kolíznu situáciu, teda snažili
sa vyhnúť akémukoľvek stretu s iným lyžiarom na svahu, no súd prvého stupňa tieto dôkazy nijakým
spôsobom nevyhodnotil. Namietala, že vykonaným dokazovaním nebola jej obhajoba vyvrátená, pritom

v prejednávanej veci je treba mať na pamäti, že ak chýba čo i len jeden z obligatórnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu, nemôže ísť o trestnú zodpovednosť páchateľa, pričom v prejednávanej veci
primárne bol následok spôsobený konaním iných osôb a inými vplyvmi, či javmi, ktoré boli vyššie
opísané. Preto, podľa jej názoru, boli v prejednávanej veci naplnené všetky podmienky k uplatneniu
jednej zo základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Ďalej

vyjadrila ešte názor, že neobstojí záver súdu prvého stupňa o vedomej nedbanlivosti na jej strane, súd
prvého stupňa sa uchýlil k viacrozmernej konštrukcii opomínajúcej tú skutočnosť, že nemohli predvídať
faktory, ktoré viedli k vzniku nehodového deja, pretože išlo o ich prvú životnú skúsenosť s týmto
druhom fyzickej aktivity, pričom nemohli ani len predvídať, že skupina lyžiarov, v rámci ktorej zaostávala
poškodená, pôjde nelogicky a svojvoľne naprieč svahom, nedbajúc na pohyb iných osôb na svahu,

pritom poškodená bola lyžiarska začiatočníčka, ťažko sa na lyžiach pohybovala a nevedela reagovať
na akúkoľvek situáciu na svahu. V podstate z týchto dôvodov navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, v konečnom dôsledku sa
ale domáhala oslobodenia spod obžaloby.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.

por., a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenieskutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods.
12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal, a že ho spáchali práve obžalované,
pričom aj podľa názoru krajského súdu bolo v prejednávanej veci bez rozumných a dôvodných
pochybností preukázané, že takýmto konaním sa obe obžalované dopustili prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.

V prejednávanej veci nebolo sporné, že obžalované na gumenom kolese zrazili maloletú poškodenú,
v dôsledku čoho maloletá spadla a utrpela zranenia, ktoré ju obmedzovali v obvyklom spôsobe života
aspoň tri mesiace.

Spornýmtedazostalo,čiobeobžalovanékonaliznedbanlivosti,čiporušeniepovinnostíprevádzkovateľa

lyžiarskeho strediska A. L. s.r.o., ako na ne poukazoval vo svojich záveroch znalec T.. B. O. zbavujú obe
obžalované zavinenia, a či náhodilé javy spojené s nehodovým dejom spôsobujú pretrhnutie príčinnej
súvislosti medzi konaním obžalovaných a vzniknutým následkom na zdraví poškodenej.

Pokiaľ boli spochybňované závery súdu prvého stupňa a ustálený skutkový stav v tom smere, že obe

obžalované na gumenom kolese sedeli, teda neležali na ňom na bruchu tvárou vpred, k tomu je potrebné
uviesť, že aj keď obžalovaná M. C. si už nepamätala v akej polohe na kolese sedeli, či ležali, obžalovaná
M. Z. jednoznačne vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 02.10.2015 uviedla, že si pamätá, že
na kolese ležali so spoluobžalovanou M. C. spoločne na bruchu, pritom v takejto polohe videla obe
obžalované na gumenom kolese aj svedkyňa M.. Q. K. v čase, keď koleso narazilo do poškodenej.

Vzhľadom na to, že jedna z obžalovaných si presne pamätala akú polohu na kolese zaujali a v tejto
polohe ich videla aj priama svedkyňa nárazu, nemal krajský súd pochybnosti o tom, že aj v tomto smere
bol skutkový stav súdom prvého stupňa ustálený správne. Navyše z fotodokumentácie kolesa založenej
v spise je zrejmé, že by bolo problematické, aby obe obžalované na spomínanom gumenom kolese
sedeli a opierali sa o chrbát, ako to uvádzal svedok M., pretože takáto poloha je, vzhľadom na rozmery

kolesa a na skutočnosť, že na ňom mali sedieť obe obžalované naraz, málo pravdepodobá. Pokiaľ teda
svedok M. Y. uvádzal, že obžalované na kolese sedeli, tejto jeho výpovedi krajský súd neuveril a buď
si nepamätal na polohu oboch obžalovaných a nedostatok pamäťovej stopy nahrádzal domyslením si
možnej polohy obžalovaných na tomto kolese, alebo chcel obžalovaným napomôcť, keďže išlo o jeho
spolužiačky. Skutočnosť, že obe obžalované mali na kolese sedieť, uvádzal aj svedok spolužiak oboch

obžalovaných B. C., avšak z jeho výpovede je zrejmé, že si ich polohou nebol istý, na túto skutočnosť si
presne nepamätal. Ďalší priamy svedok spomínanej udalosti M. S. si na spôsob polohy obžalovaných
na kolese nepamätal. Napokon, podľa názoru krajského súdu, konečná poloha v akej obe obžalované
vykonávali pohyb na gumenom kolese, nebol v prejednávanej veci pre vyvodenie trestnej zodpovednosti
rozhodujúci.

Ako to už bolo vyššie spomenuté, z vykonaného dokazovania jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že bezprostrednou príčinou vzniku poranení poškodenej bol náraz gumeného
kolesa, na ktorom sa pohybovali obe obžalované súčasne, do poškodenej, ktorá v dôsledku toho
spadla a utrpela zranenia zistené znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a

traumatológia. Vzhľadom na to, že tieto zranenia obmedzovali poškodenú v obvyklom spôsobe života po
dobu aspoň troch mesiacov, obžalované svojim konaním spôsobili poškodenej, vychádzajúc z ust. § 123
ods.3,ods.4Tr.zák.,ťažkúujmunazdraví,pričom,podľanázorukrajskéhosúdu,konaliznedbanlivosti,
teda za spôsobené zranenie poškodenej nesú trestnoprávnu zodpovednosť.

Podľa § 16 ods. 1 Tr. zák. trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže spôsobom
uvedeným v tomto zákone porušiť, alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných
dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.

Podľa§415zák.č.40/1964Zb.(Občianskehozákonníka)vzneníneskoršíchpredpisovkaždýjepovinný

počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, a to či už fotodokumentácie spomínaného gumeného kolesa,
ale aj výpovede znalca z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, odvetvia strojárstvo T.. B.O., ale aj ostatných vo veci vypočutých svedkov, spomínané gumené koleso, na ktorom sa obžalované
pohybovali, nemalo žiadne ovládacie prvky, teda nebolo možné ho pri jazde nijakým spôsobom ovládať,
bezpečným spôsobom meniť jeho smer, alebo naopak zabezpečiť, aby sa pohybovalo želateľným

smerom, taktiež je zrejmé, že spomínané koleso nemalo žiadne brzdiace prvky. Obžalované teda
už z tohto dôvodu vedeli, a to už pri pohľade na spomínané koleso, že bude problematické ho
ovládať, zabrániť jeho rozjazdu, zastaviť ho, či usmerniť jeho pohyb želateľným smerom. Obdobne
tak z fotodokumentácie spomínaného kolesa, ako aj výpovede menovaného znalca je zrejmé, že toto
koleso je určené pre jednu osobu, napriek tomu spomínaný predmet pri zjazde dolu kopcom použili obe

obžalované naraz. Z vykonaného dokazovania, a to najmä výpovedí svedkov M.. M. K., M.. M. O., M.. Q.
K., M. I. a M. S. vyplýva, že v ten deň mrzlo, povrch v lyžiarskom stredisku bol zľadovatelý, čo napokon
nespochybňovali ani obžalované, keď navyše obžalovaná M. Z. vo svojom odvolaní uviedla, že k
nehode došlo na zľadovatenom povrchu svahu. Z výpovede svedkov, ale vlastne aj oboch obžalovaných
vyplýva, že obe obžalované videli pod kopcom prechádzať skupinku detí s učiteľkami, preto obžalované
vedeli, že pod kopcom, z ktorého sa mienili na kolese spustiť, a to bez ohľadu na to, či potom došlo k

spusteniu samovoľnému, alebo plánovanému, prechádzajú ľudia, a preto vedeli, že keď sa na takomto
kolese spustia a do ľudí prechádzajúcich pod svahom narazia, môžu im spôsobiť zranenia, k čomu
v prejednávanej veci aj napokon došlo, no bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že takúto zrážku
nespôsobia.

Pokiaľ teda obe obžalované chceli použiť v podstate neovládateľné gumené koleso na jazdu
po zľadovatelom svahu alebo kope snehu (aj podľa názoru krajského súdu z hľadiska trestnej
zodpovednosti oboch obžalovaných je nepodstatné označenie miesta, na ktorom obe obžalované jazdili,
či naozaj išlo o bočný svah alebo kopu snehu), a to ešte dve súčasne, mali urobiť všetko pre to, aby
nedošlo k zraneniu iných osôb. V prvom rade vôbec nemali sadať alebo ľahať obe naraz na koleso, ktoré

zjavne na prvý pohľad bolo určené pre jednu osobu. Vzhľadom na to, že vedeli, že dotknuté koleso je
v podstate neovládateľné, keďže nemá žiadne ovládacie ani bezpečnostné, či brzdiace mechanizmy,
nemali vôbec naňho ľahať, či sadať, skôr než priestor, v ktorom chceli jazdiť bol dostatočne zabezpečený
proti tomu, aby do ich jazdnej dráhy vošla nejaká iná osoba pohybujúca sa po A. L.. Nemali teda
na spomínané koleso sadať, či ľahať skôr, než tento priestor, keďže prevádzkovateľom zariadenia

zabezpečený nebol, nezabezpečili ony dve, napríklad tak, že by jeden spolužiak stál na jednej strane
prechodu pod kopcom a druhý spolužiak na druhej strane, aby iným osobám pohybujúcim sa po A. L.
zabránili prechádzať priestorom v čase, keď ony dve mali v úmysle spustiť sa na spomínanom gumenom
kolese dolu svahom.

Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že vykonaným dokazovaním nebola vyvrátená obhajoba obžalovaných
v tom smere, že gumené kolesá prevádzkovateľ nijakým spôsobom nezabezpečil, boli voľne dostupné,
ľudia si ich bez dovolenia, bez opýtania brávali, a preto sa mohli obe obžalované dôvodne domnievať,
že tieto kolesá si môžu aj ony zobrať a používať ich. Vykonaným dokazovaním taktiež nebola vyvrátená
obhajoba obžalovaných ani v tom smere, že dolu svahom, či kopou snehu, kde obžalované jazdili na

gumenom kolese, a to bez ohľadu na to, či sa koleso spustilo plánovane, alebo samovoľne, sa takto
spúšťali aj iní ľudia, a teda obžalované sa opäť mohli dôvodne domnievať, že tieto kopy snehu alebo
svahy sú určené na jazdu na spomínanom kolese. Na strane druhej si ale obe obžalované museli
všimnúť, keďže to bolo na prvý pohľad zjavné, že tento priestor nie je prevádzkovateľom lyžiarskeho
strediska nijakým spôsobom zabezpečený, že pod kopcom sa pohybujú ľudia, ktorých môžu zraniť, a

preto predtým, než sa na kolese z takéhoto svahu chceli spustiť, mali dráhu svojho pohybu zabezpečiť
minimálne takým spôsobom, ako to bolo už vyššie uvedené.

Práve preto, že obe obžalované vedeli, že na jazdu dole svahom chcú použiť neovládateľný predmet,
ktorý sa môže nepredvídateľným spôsobom z tohto dôvodu aj pohybovať, skutočnosť, že vykonaným

dokazovaním nebola vyvrátená ich obhajoba, že došlo k samovoľnému spusteniu kolesa a samovoľnej
zmene smeru jazdy kolesa po svahu, teda, že na konečný pohyb kolesa mali vplyv aj náhodilé javy,
príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaných a úrazom na strane poškodenej nijakým spôsobom
neprerušujú.

Ako to už bolo vyššie uvedené, obžalované, pokiaľ sa chceli na takomto neovládateľnom predmete
spustiť dole svahom, mali najprv dráhu spomínaného kolesa zabezpečiť a až tak naňho sadnúť,
respektíve ľahnúť a nespoliehať sa na skutočnosť, pretože k tomu neboli primerané dôvody, že kolesopôjde takou trasou, akú predtým videli, či že pod svahom sa nebudú nachádzať žiadni iní návštevníci
A. L..

Úprava skutku súdom prvého stupňa v časti ...spustením... nespôsobila ani podľa názoru krajského
súdu jeho nezrozumiteľnosť, pretože za vyššie uvedených okolností je z hľadiska trestnej zodpovednosti
obžalovaných nepodstatné, či k spusteniu kolesa v okamihu skutku došlo plánovane alebo samovoľne.
Vykonaným dokazovaním totiž bolo preukázané a napokon to ani obe obžalované nepopreli, že na
kolese sa spustiť chceli, no bez zabezpečenia priestoru, v ktorom chceli jazdiť, ako to už bolo vyššie

uvedené, nemali na neovládateľné koleso na zľadovateľom svahu ani ľahať, či sadať.

Je potrebné ďalej obhajobe prisvedčiť, že vykonané dokazovanie naznačuje, že spoluzodpovedným
za vzniknutý úraz mal byť aj prevádzkovateľ A. L., pretože pokiaľ nemal vyhradenú a zabezpečenú
trať pre bezpečné používanie snowtubingových gumených kolies, tieto kolesá nemali byť voľne
prístupné návštevníkom A. L., nakoľko prevádzkovateľ lyžiarskeho strediska podľa predpisov na úseku

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (najmä § 6 ods. 7 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a
ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov) je zodpovedný nielen za samotnú lyžiarsku trať,
ale za celý areál, a to nielen za svojich zamestnancov, ale aj za všetky osoby, ktorým umožnil prístup
do svojho areálu.

Obdobne tak, podľa názoru krajského súdu, vykonané dokazovanie naznačuje, že spoluzodpovedné
za vznik úrazu maloletej poškodenej mohli byť aj učiteľky základnej školy, ktoré z dôvodu maloletosti
poškodenej mali na ňu dohliadať. Podľa názoru krajského súdu nebolo totiž úplne v súlade so
všeobecnou povinnosťou zabrániť vzniku škôd na zdraví a majetku postup učiteliek, ktoré, aj keď videli,
že na dotknutom svahu, alebo kope snehu sa bežne spúšťajú ľudia, teda využívajú tento kopec na rôzne

pohybové aktivity, ktoré by mohli byť spojené so vznikom úrazu, viedli týmto priestorom žiakov základnej
školy bez toho, aby tento priestor pred vznikom úrazu zabezpečili.

A obdobne tak, keďže maloletá (nemala osemnásť rokov) bola v tom čase aj obžalovaná M. Z., na jej
správanie mali dohliadať jej učitelia.

Na strane druhej ale skutočnosť, že aj iné osoby sa mali spolupodieľať na vzniku následku, nezbavuje
obžalované nijakým spôsobom zodpovednosti za to, že svojim nedbanlivým konaním spôsobili
poškodenej ťažkú ujmu na zdraví, pretože príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom
sa neprerušuje ani v prípade, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri

vzniku následku, ak konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo
došlo (primerane R 37/1975); aj keby prevádzkovateľ strediska a pedagógovia naozaj svoje povinnosti
zanedbali, k zraneniam poškodenej by nedošlo, pokiaľ by do nej obžalované kolesom nenarazili.

V tejto súvislosti potom je potrebné ešte uviesť, že v konaní pred trestným súdom platí obžalovacia

zásada, čo znamená, že súd môže rozhodnúť o vine, či nevine len tej osoby, na ktorú bola podaná
obžaloba a keďže prokurátor obžalobu na iné osoby, okrem obžalovaných, nepodal, súd o ich vine, či
nevine rozhodnúť nemohol.

Pokiaľ bolo obhajobou namietané, že konanie „vo veci“ bolo vedené viac ako dva roky a tým pádom bolo

znemožnené obžalovaným aktívne sa brániť, k tomu krajský súd uvádza, že je pravdou, že prípravné
konanie „vo veci“ bolo vedené naozaj neprimerane dlho, avšak bolo nepochybne vyvolané možnou
spoluúčasťou viacerých osôb a subjektov na vzniknutom následku. Navyše podľa názoru krajského
súdu, takýmto spôsobom k porušeniu práva obžalovaných na obhajobu nedošlo. Po vznesení obvinenia
boli totiž takmer všetky dôkazy, a to najmä svedecké výpovede zopakované, obom obhajcom bola daná

možnosť, aby sa vykonávania týchto dôkazov zúčastnili. Napokon aj obhajcovia si ťažisko dokazovania
ponechali na konanie pred súdom, keď z 28 výsluchov v prípravnom konaní po vznesení obvinenia sa
jeden z obhajcov zúčastnil 13-tich a druhý dokonca 2-och, pričom v konaní pred súdom bola obhajobe
daná plná možnosť vykonávaného dokazovania sa zúčastniť a všetky obhajobné námietky predniesť,
navyše tak súd prvého stupňa, ako aj krajský súd na dôkazy, ktoré boli zabezpečené pred vznesením

obvinenia, ani neprihliadali a skutočnosti, na ktorých súdy trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaných
založili, neboli na zapamätanie zložité a vypočuté osoby sa aj s odstupom času vedeli k nim spoľahlivo
vyjadriť.Pokiaľ ide o zápisnicu o rekonštrukcii, tak tento dôkaz naozaj nebol v konaní pred súdom použiteľný, a
to z dôvodu, že obe obžalované sa zúčastnili na rekonštrukcii v pozícii svedkýň. Vzhľadom na rozdielne
procesnépostaveniesvedka,ktorýmusíhovoriťpravduaobvinenéhoaleboobžalovaného,ktorýnaopak

pravdu hovoriť nemusí, môže dokonca klamať a použiť čokoľvek na svoju obhajobu, úkon, ktorý bol
vykonávaný s obžalovanými v pozícii svedkýň, nie je už potom v ďalšom konaní po vznesení obvinenia
použiteľný. Súd prvého stupňa síce zápisnicu o rekonštrukcii v napadnutom rozsudku uviedol, nevyvodil
ale zo skutočností v nej obsiahnutých žiadne závery a krajský súd na obsah tejto zápisnice neprihliadal.
Napokon to nebolo ani potrebné, pretože dôkazy, na ktoré poukázal tak krajský súd, ako aj súd prvého

stupňa (bez spomínanej rekonštrukcie), boli pre uznanie viny oboch obžalovaných postačujúce.

A pokiaľ bolo ešte namietané, že potencionálnymi páchateľmi trestného činu ublíženia na zdraví boli
vlastne všetci, ktorí sa na spomínaných kopách snehu spúšťali na rôznych predmetoch, k tomu krajský
súd udáva, že naozaj, pokiaľ by tieto osoby spôsobili inej osobe ublíženie na zdraví, pretože sa
spúšťali na rôznych neovládateľných predmetoch dolu svahom bez toho, aby dráhu svojej jazdy nejakým

spôsobom zabezpečili, hoci vedeli, že v tomto priestore sa pohybujú aj iné osoby, mohli byť za splnenia
zákonom stanovených podmienok, za takéto ublíženie na zdraví aj trestnoprávne zodpovední.

Súd prvého stupňa teda zistený skutkový stav správne ustálil a zistený skutok aj správne právne
kvalifikoval, pretože obžalované tým, že inému z nedbanlivosti spôsobili ťažkú ujmu na zdraví, dopustili

sa prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.

Aj keď dobu obmedzenia poškodenej v obvyklom spôsobe života nikto nespochybňoval, už len pre
úplnosť krajský súd považuje za potrebné uviesť, že poškodená bola obmedzovaná v obvyklom spôsobe
života najprv operačným zákrokom, hospitalizáciou, odkázanosťou na iné osoby, bolesťami hlavy,

liečením v rozsahu 4 týždňov a napokon aj tým, že po dobu aspoň 3 mesiacov musela obmedzovať
fyzickú záťaž už aj na telocviku, pritom pred úrazom aktívne športovala a venovala sa atletike a karate,
pritom obmedzenie v obvyklom spôsobe života po dobu aspoň troch mesiacov je potrebné v zmysle už
citovaných zákonných ustanovení § 123 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. považovať za ťažkú ujmu na zdraví.

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ide o prečin, krajský súd sa zapodieval aj závažnosťou konania
oboch obžalovaných, keďže podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania
činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je
jeho závažnosť nepatrná a podľa § 95 ods. 2 Tr. zák., keďže v osobe obžalovanej M. Z. išlo v čase
skutku o osobu mladistvú, prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak

ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.

Hodnotiac potom jednotlivé hľadiská pre posúdenie závažnosti konania oboch obžalovaných, dospel
krajský súd, a to predovšetkým s ohľadom na spôsobený následok, k záveru, že v prejednávanej veci
nejde o konanie, ktorého závažnosť by bolo možné posúdiť ako nepatrnú, alebo malú. Vzhľadom na

to, že zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia
znalca M.. A. Q. T. vyplýva, že poškodená bola v bezprostrednom ohrození života a bez okamžitého
chirurgického zákroku by došlo k jej smrti, pričom utrpela ťažkú ujmu na zdraví, ktorá ju obmedzovala v
obvyklom spôsobe života aspoň tri mesiace, vzhľadom na to, že z výpovede poškodenej, ako aj jej otca
vyplýva, že poškodená mala problémy so začlenením sa do kolektívu, spolužiaci sa jej posmievali, po

úraze prestala po určitú dobu športovať, hoci predtým aktívne športovala, mala problémy s výpadkami
pamäte, podľa názoru krajského súdu ide o taký následok, ako to už bolo vyššie uvedené, ktorý bráni
záveru, že závažnosť konania obžalovaných je nepatrná alebo malá, a teda v konaní obžalovaných, by
nemalo ísť o trestný čin.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy
pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiská
ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a
možnosti jeho nápravy.

V mieste trvalého bydliska sú obžalované hodnotené len všeobecne, v správach školy, ktorú obžalované
v čase spáchania skutku navštevovali, sú obe hodnotené pozitívne, pričom z odpisu registra trestov
plynie, že obžalované doposiaľ neboli súdne trestané a v zásade sa nedopustili ani žiadneho priestupku,ktorý by mal byť obdobného charakteru, ako je skutok v prejednávanej veci. Obžalovaným teda
nepochybne poľahčovalo, že pred spáchaním skutku viedli riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.) a ani
krajský súd žiadnu priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 37 Tr. zák. v konaní obžalovaných nezistil.

Prihliadajúc teda na vyššie uvedené zásady ukladania trestov, ako aj na účel trestu vyplývajúci z ust.
§ 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a na to,
aby uložený trest súčasne iných odradil od páchania trestných činov vyjadrujúc tým morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou, dospel aj krajský súd k záveru, že peňažný trest takmer na samej dolnej hranici
zákonom stanovenej trestnej sadzby, zohľadňujúc u obžalovanej M. Z., že ide o osobu mladistvú v čase
spáchania skutku, u ktorej sa trestné sadzby z tohto dôvodu znižujú podľa § 117 ods. 1 Tr. zák. na
polovicu a v prípade peňažného trestu podľa § 114 ods. 1 Tr. zák. až na úroveň 30,- eur, zohľadňujúc
priaznivú prognózu nápravy oboch obžalovaných, prameniacu zo skutočnosti, že doposiaľ neboli súdne
trestané, nedopustili sa priestupkov obdobného charakteru, teda peňažný trest vo výmere 200,- eur u

obžalovanej M. C. a vo výmere 100,- eur u obžalovanej M. Z. je trestom na nápravu obžalovaných a
ochranu spoločnosti primeraným.

Súdprvéhostupňapostupovaltaktiežsprávne,keďpreprípadúmyselnéhozmareniavýkonupeňažného
trestu u oboch obžalovaných ustanovil primeraný náhradný trest odňatia slobody.

Pri ukladaní alternatívneho trestu, ktorý je nepochybne trestom miernejším, ako je trest odňatia slobody,
ako aj pri jeho výmere, zohľadňoval súd prvého stupňa a taktiež aj krajský súd aj tú skutočnosť, že
na vzniku následku u maloletej poškodenej sa, aj podľa názoru krajského súdu, mali spolupodieľať aj
ďalšie osoby.

Tieto skutočnosti mali potom svoj význam aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody a aj v tomto
smere sa krajský súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dokazovanie miery ďalších do
úvahy prichádzajúcich spoluzodpovedných osôb na vzniknutom následku by presiahlo rámec trestného
konania, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď poškodených, ktorí si uplatnili nárok na

náhradu škody, odkázal s ich nárokom na civilný proces.

Z doteraz uvedených dôvodov, nezistiac teda okolnosti opodstatňujúce zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, krajský súd rozhodol tak, že odvolania obžalovaných ako nedôvodné postupom
podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.