Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 23, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/193/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111223088
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111223088.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: ISS Facility Services, spol. s
r. o., so sídlom Dúbravská cesta 14, Bratislava, IČO: 31 345 212, zastúpený: Matejka Friedmannová
s. r. o., so sídlom Svätoplukova 28, Bratislava, proti žalovanej: Mgr. A. T., nar. X.X.XXXX, bytom R.
H. XX, T., zastúpená: JUDr. Jozef Zámožík, PhD., advokát so sídlom Hlavná 31, Trnava, o zaplatenie
16.354,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k.
17C/19/2012-319 zo dňa 31. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobcu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Súd rozsudok po citácii § 1 ods. 4, § 9 ods. 1, 2 a 3, § 17 ods. 3, § 32, §
37, § 60 ods. 1, § 82, § 99, § 179 ods. 1, 2, § 186 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, 2, 3 a 4, § 222 ods. 1, 2, 3 a 6,
§ 226 ods. 1, 2, § 228a ods. 1, 2 Zákonníka práce (ďalej len ZP), § 20 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, § 558, §
110 ods. 1, § 570 ods. 1, § 558 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vecne odôvodnil tým, že
žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej, ako svojej bývalej zamestnankyni, domáhal náhrady škody,

ktorú mu mala spôsobiť svojou úmyselnou neodbornou a podvodnou činnosťou, ktorej sa dopúšťala ako
vedúca zamestnankyňa, objektová vedúca, keď podľa žalobcu spracovávala a predkladala nesprávne
a vykonštruované podklady na výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti zamestnanca O. T. (otca
žalovanej) v období január 2009 až júl 2011, a to napriek skutočnosti, že menovaný zamestnanec v
danom období na určenom objekte Hansol Voderady u zamestnávateľa, žalobcu prácu nevykonával.
Toutočinnosťoumalažalovanáspôsobiťžalobcoviškoduvovýške16.999eur,ktorápredstavujecelkovú
cenu práce O. T. podľa jeho mzdových listov za roky 2009 - 2011 (podľa mzdového listu za rok

2009 3.360,58 eura; podľa mzdového listu za rok 2010 7.781,87 eura a podľa mzdového listu za
rok 2011 5.856,51 eura, čo je spolu 16.998,96 eura). Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že v
rozhodnom období žalovaná pracovala v spoločnosti žalobcu na pozícii objektovej vedúcej, mala na
starosti zamestnancov žalobcu pracujúcich v jednotlivých objektoch jeho klientov, pravidelne mesačne
predkladala dochádzkové listiny na účely spracovania miezd zamestnancov a s tým súvisiacej kontroly
nákladov žalobcu na jednotlivé strediská. Časť z uplatnenej náhrady škody bola uhradená formou zrážky
zomzdyvovýške644,39eura,zvyšnúčasťvovýške16.354,61žalovanáneuhradila,napriektomu,žesa

k tomu zaviazala v dohode o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 a v splátkovom kalendári. Pracovný pomer
žalovanej u žalobcu sa skončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.8.2011
uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, ktorej neplatnosti sa žalovaná pôvodne domáhala v konaní predOkresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12Cpr/1/2011, ktorú však vzala späť, konanie bolo zastavené
a preto sa pracovný pomer považuje za platne skončený.

2. V spore bolo v prvom rade nevyhnutné správne kvalifikovať právny úkon, dohodu o uznaní záväzku
zo dňa 5.8.2011. Medzi stranami bolo predovšetkým sporné, či túto dohodu uzavreli a popísali v mene
žalobcu osoby oprávnené vykonať takýto právny úkon a či išlo o právny úkon podľa pracovného alebo
podľa občianskeho práva. Žalobca poukazoval na to, že najskôr bola medzi žalobcom a žalovanou
podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, okamihom jej podpísania sa tak pracovný pomer

žalovanej u žalobcu skončil, preto následne podpísaná dohoda o uznaní záväzku je právnym úkonom
podľaObčianskehozákonníkaaniepodľaZákonníkapráce,pretožemedzistranamiuž pracovnoprávny
vzťah neexistoval. Takáto právna argumentácia žalobcu je však podľa názoru súdu prvej inštancie
nesprávna a dohodu o uznaní záväzku je potrebné podriadiť režimu Zákonníka práce. Skutočnosť,
že dohoda o uznaní záväzku bola stranami podpísaná až po podpise dohody o skončení pracovného
pomeru vyplynula predovšetkým z výpovede svedkov Mgr. X. I. a Q. D.. Ak by aj došlo k podpisu týchto

dohôd v uvedenom poradí, nie je sporné, že obe boli podpísané v rovnaký deň, t. j. 5.8.2011, teda v deň,
keď ešte pracovný pomer žalovanej u žalobcu trval. Na základe dohody o skončení pracovného pomeru
(§ 60 ZP) sa pracovný pomer skončí v dohodnutý deň. Deň skončenia pracovného pomeru môže byť
v dohode vyjadrený rôznym spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, najčastejšie kalendárnym dňom,
ale aj určením určitej právnej udalosti, ktorá má nastať, napríklad dobou skončenia práceneschopnosti

zamestnanca (R 5/1974). Podľa predloženého listinného dôkazu, dohody o skončení pracovného
pomeru zo dňa 5.8.2011, sa zamestnávateľ (žalobca) a zamestnanec (žalovaná) dohodli na skončení
pracovného pomeru podľa § 60 ZP s tým, že pracovný pomer sa skončí dňa 5.8.2011. Takto skončený
pracovný pomer sa končí až uplynutím dohodnutého dňa a nie okamihom podpisu dohody o skončení
pracovného pomeru, ako sa vo svojej obrane snažil presadiť žalobca. V ustanovení § 37 ZP sa upravuje

počítanie pracovnoprávnych dôb. Doby začínajú plynúť prvým dňom a ich plynutie končí uplynutím
posledného dňa stanovenej alebo určenej doby, a to bez ohľadu na to, či posledný deň dohodnutej doby
pripadne na sviatok, deň pracovného voľna a pod. Na pracovnoprávnu úpravu lehôt sa s poukazom
na § 1 ods. 4 ZP použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 122. Deň
je základnou jednotkou právnického počítania času. Podľa § 122 ods. 1 OZ, pri lehotách určených

podľa dní, lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok,
tým je zároveň určený aj koniec lehoty, ktorým je uplynutie jej posledného dňa. Občiansky zákonník
expresis verbis neustanovuje, že začiatok lehoty podľa dní treba počítať od 00.00 hod. a jej koniec o
24.00 hod. príslušného dňa, avšak na základe formulácie „začína sa dňom" sa táto interpretácia zásadne
prijíma v teórii občianskeho práva i v právnej praxi (viď Občianske právo hmotné, Ján Lazar a kol.).

Ustanovenie § 122 OZ sa pritom použije aj na počítanie času v pracovnom práve. Lehoty určené podľa
dní a väčších časových jednotiek sa nepočítajú od okamihu k okamihu, ale podľa celých dní, takže
končia pravidelne niektorou polnocou. S ohľadom na tento výklad ako aj doslovné znenie § 60 ods. 1
ZP v znení účinnom k 5.8.2011, podľa ktorého sa pracovný pomer „skončí dohodnutým dňom," skončil
sa aj pracovný pomer žalovanej u žalobcu o 24.00 hod. dňa 5.8.2011. Preto v čase podpisu dohody

o uznaní záväzku dňa 5.8.2011, túto žalovaná podpisovala ešte v pozícii zamestnankyne žalobcu, t. j.
v čase trvania jej pracovného pomeru u žalobcu, preto právny úkon, dohodu o uznaní záväzku, treba
posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce.

3. Za žalobcu dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 popísali Q. D. ako prokurista a Mgr. X. I.

M.A., HR Director. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že táto dohoda je neplatný právny úkon, pretože
Q. D. bol oprávnený ako prokurista konať len spoločne s konateľom spoločnosti, ďalej, že Mgr. X.
I. predložila plnomocenstvo s dátumom neskorším, ako dátum uzavretia dohody o uznaní záväzku,
nemalatedaoprávnenietútodohoduuzatvoriť.Žalobcavkonanípredložilschémuorganizačnejštruktúry
žalobcu platnej od 1.4.2011, podľa ktorej na čele spoločnosti bol Ing. Ján Boháček, country manager;

priamym nadriadeným žalovanej (area supervisor), bol Ing. S. V. (regional director - west), jeho
nadriadeným bol Q. D. (deputy country manager). Spoločným nadriadeným Q. D. a Mgr. X. I. (M. A.
HR Director) bol Ing. Ján Boháček (country manager). V zmysle zápisu v obchodnom registri, podľa
stavu ku dňu 5.8.2011, konateľom spoločnosti bol Ing. Ján Boháček, prokuristom spoločnosti bol Q.
D., pričom v tom čase bol konateľ oprávnený konať v mene spoločnosti spoločne s prokuristom a

prokurista bol rovnako oprávnený konať v mene spoločnosti spoločne s konateľom. Žalobca ďalej v
konaní predložil plnomocenstvo udelené dňa 3.1.2011 žalobcom, v zastúpení konateľom Ing. Jánom
Boháčkom a Q. D., prokuristom, ktorým bola splnomocnená X. I. okrem iného na všetky právne
úkony vo vzťahu k pracovnoprávnom vzťahom. V týchto veciach bola oprávnená konať, len ak právnyúkon spolupodpíše buď 1) Ing. Ján Boháček konateľ spoločnosti, 2) Q. D., prokurista spoločnosti,
alebo 3) U. F., finančný kontrolór spoločnosti. Plnomocenstvo bolo udelené na dobu jedného roka od
vystavenia. Plnomocenstvo na všetky právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch pre Mgr. X. I., tak

bolo tejto udelené osobami oprávnenými konať v mene žalobcu v zmysle zápisu v obchodnom registri,
pričom bol dodržaný aj spôsob konania týchto osôb, t. j. konateľ spoločne s prokuristom. Mgr. X. I.,
tak bola osobou oprávnenou vykonávať v mene žalobcu všetky právne úkony v pracovnoprávnych
vzťahoch, a to spoločne s niektorou z osôb buď 1) Ing. Ján Boháček konateľ spoločnosti, 2) Q. D.,
prokurista spoločnosti, alebo 3) U. F., finančný kontrolór spoločnosti. Pokiaľ tak predmetnú Dohodu o

uznaní záväzku podpísala Mgr. X. I. spoločne s Q. D. prokuristom, konala v mene žalobcu v zmysle
plnomocenstva jej udeleného dňa 3.1.2011. Zákonník práce vo svojom § 9 vymedzuje okruh osôb,
ktoré sú oprávnené robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. V mene
zamestnávateľa právnickej osoby, robí v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony prioritne štatutárny
orgán, resp. člen štatutárneho orgánu. Namiesto štatutárneho orgánu, resp. člena štatutárneho orgánu
zamestnávateľa právnickej osoby môžu v pracovnoprávnych vzťahoch vykonávať právne úkony nimi

poverení zamestnanci. V takomto prípade ide o splnomocnenie vystavené štatutárnym orgánom, resp.
členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby, ktorým sa štatutárny orgán, resp. člen
štatutárneho orgánu necháva zastúpiť splnomocnencom pri úkonoch patriacich štatutárnemu orgánu,
resp.členovištatutárnehoorgánuzamestnávateľaprávnickejosoby.Nazákladesplnomocneniavznikajú
práva a povinnosti priamo zastúpenému a ide o takzvané priame zastúpenie. Plnomocenstvo udelené

Mgr. X. I. dňa 3.1.2011 konateľom a prokuristom spoločnosti, teda zodpovedalo zneniu ustanovenia
§ 9 ods. 1 ZP, Mgr. X. I., bola oprávnená spoločne s prokuristom Q. D. vykonávať právne úkony za
zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch.

4. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že prokurista nebol oprávnený konať samostatne, ale len

spoločne s konateľom spoločnosti, podstatné v danej veci je konanie Mgr. X. I., ktorá bola riadne
splnomocnená štatutárnym orgánom spoločnosti na konanie v pracovnoprávnych vzťahoch, pričom
spôsob jej konania bol upravený vždy spoločne s ďalšou určenou osobou, pričom jednou z nich
bol aj prokurista Q. D.. Žalobca pritom dôvodil, že oprávnenie Mgr. X. I. a Q. D. konať v mene
žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch, vyplývalo aj z ich pracovného zaradenia, keď Mgr. X. I. bola

v tom čase personálnou riaditeľkou pre celú SR a Q. D. bol prevádzkový riaditeľ pre celé Slovensko,
teda už len z ich funkcií a vnútorných organizačných predpisov vyplývalo ich oprávnenie konať v
mene žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch. Svedkyňa Mgr. X. I. potvrdila, že oprávnenie konať v
mene žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch upravovali v tom čase korporátne pravidlá, Corporate
governance guide lines, podľa ktorých personálnemu riaditeľovi, ktorým bola, vyplýva oprávnenie

podpisovať pracovnoprávne dokumenty z jeho popisu práce, pričom však podpisovať museli vždy
dvaja s tým, že druhou osobou musel byť ďalší nadriadený zamestnanca, pričom pán D. bol nielen
prokurista, ale aj vedúci operatívy. Svedok Q. D. uviedol, že bol zástupcom generálneho riaditeľa pre
SR, a teda nadriadeným pre všetkých takmer 4.500 zamestnancov na Slovensku, pričom materská
spoločnosť vyžadovala systém dvoch párov očí, všetko podpisovali dvaja, čiže v zmysle interných

predpisov, pracovného poriadku, bola pani I. splnomocnená na pracovnoprávne vzťahy, svedok D.
bol v pozícii prokuristu, mal oprávnenie na všetko, z titulu zástupcu generálneho riaditeľa pre SR.
Spôsob konania v pracovnoprávnych vzťahoch za žalobcu v zastúpení Mgr. I. a Q. D. potvrdil aj
zamestnanecS.V..Tiežzostatnýchpredloženýchpracovnoprávnychdokumentovžalovanej,t.j.dohody
o zvýšení kvalifikácie uzavretej zo dňa 3.1.2011, dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 18.3.2011

a odvolania menovacieho dekrétu zo dňa 31.3.2011 je zrejmé, že za žalobcu v pracovnoprávnych
vzťahoch bežne konala Mgr. X. I., M.A., HR Director CZ&SK spoločne s Q. D., prokuristom. Oprávnenie
na pracovnoprávne úkony, ktoré okrem štatutárneho orgánu zamestnávateľa robia iní jeho zamestnanci,
najmä vedúci organizačných útvarov, ak to vyplýva z ich funkcií určených organizačnými predpismi,
vyplýva priamo z ustanovenia § 9 ods. 1 ZP a preto nie je potrebné, aby uvedení zamestnanci mali

na tieto právne úkony osobitné písomné poverenie. Vzhľadom na preukázané postavenie Mgr. X. I.
ako riaditeľky/manažérky ľudských zdrojov a Q. D. ako vedúceho operatívy a zástupcu generálneho
riaditeľa pre SR, má súd za to, že títo boli aj zo svojho postavenia vedúcich organizačných útvarov
zamestnávateľa, vzhľadom na svoje funkčné zaradenie, oprávnení vykonávať pracovnoprávne úkony
v mene zamestnávateľa. Nie je pritom podstatné, že Q. D. sa podpisoval ako prokurista. Konanie

prokuristu konať v mene spoločnosti spoločne s konateľom v zmysle zápisu v Obchodnom registri sa
vzťahuje na oblasť obchodnoprávnych vzťahov spoločnosti. Zákonník práce výslovne nerieši otázku, či v
mene zamestnávateľa právnickej osoby môže vykonávať v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony aj
prokurista. Prokúrou sa chápe osobitný druh zákonného splnomocnenia podľa Obchodného zákonníka,keď prokúrou splnomocňuje podnikateľ prokuristu na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri
činnosti podniku, vrátane tých právnych úkonov, na ktoré je potrebné splnomocnenie. Prokurista je
oprávnený konať aj pracovnoprávne úkony za podnikateľa, najmä ak vnútorný organizačný predpis

zamestnávateľa (najčastejšie organizačný poriadok) vymedzuje prokuristovi kompetenčný rozsah jeho
právomocí v pracovnoprávnych vzťahoch. Z predloženej schémy organizačnej štruktúry žalobcu platnej
od 1.4.2011, schválenej Ing. D., generálnym riaditeľom spoločnosti vyplýva, že Q. D. bol nadriadeným
žalovanej, okrem toho, že bol prokuristom, bol aj vedúcim operatívy. Skutočnosť, že bolo obvyklé, že
konal v pracovnoprávnych vzťahoch bola potvrdená aj svedkami. Ako však už bolo vyššie uvedené,

v danom prípade je podstatné konanie Mgr. X. I., ktorá v zmysle plnomocenstva zo dňa 3.1.2011 bola
oprávnená konať v pracovnoprávnych vzťahoch spoločne s prokuristom. Vzhľadom na uvedené uzavreli
dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 osoby oprávnené konať za žalobcu v pracovnoprávnych
vzťahoch, v súlade s § 9 ods. 1 ZP.

5. V ďalšom bolo nevyhnutné posúdiť, či dohoda o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 je právnym úkonom

podľa § 191 ods. 3 ZP, alebo dohodou o sporných nárokoch podľa § 32 ZP, pretože s týmito právnymi
úkonmi sa spájajú rozličné právne následky.

6. Ustanovenie Zákonníka práce o dohode o sporných nárokoch (§ 32) je obdobou občianskoprávnej
úpravy dohody o urovnaní. Ide teda o pracovnoprávnu pokonávku. Účastníci pracovnoprávnych vzťahov

si môžu dohodou medzi sebou upraviť nároky, ktoré sú medzi nimi sporné. Dohoda musí byť uzatvorená
písomne pod sankciou neplatnosti. Predmetom takejto dohody môžu byť aj nároky zamestnávateľa na
náhradu škody voči zamestnancovi. Dohoda o sporných nárokoch má charakter takzvanej privatívnej
novácie záväzkového vzťahu, pretože pôvodný záväzok zaniká a nahrádza sa novým záväzkom.
Zákonník práce nešpecifikuje žiadne náležitosti dohody o sporných nárokoch, no z obsahu a účelu

právnej úpravy dohody o sporných nárokoch je zrejmé, že dohoda o sporných nárokoch musí obsahovať
dostatočnú identifikáciu účastníkov dohody, dostatočnú identifikáciu nároku, ktorý je sporný, jeho
spornosť a dostatočne zreteľnú a jasnú špecifikáciu právneho stavu, ktorý sa má medzi účastníkmi
dohody nastoliť. Nárok je sporný v prípade, ak účastníci majú rozdielne názory na obsah nároku, najmä
na to, čo má byť plnené, v akom rozsahu, v akom čase, na akom mieste. Dohodu o sporných nárokoch

treba odlišovať od dohody, predmetom ktorej je uznanie povinnosti zamestnanca nahradiť škodu.

7. V § 191 ods. 3 ZP upravuje dohodu o spôsobe náhrady, ktorá sa uzatvára za predpokladu,
že zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu určenej sume a zamestnávateľ s ním dohodne
spôsob náhrady. V prípade dosiahnutia dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP

je zamestnávateľ povinný so zamestnancom uzatvoriť túto dohodu v písomnej forme pod sankciou
neplatnosti. Ustanovenie § 191 ods. 3 ZP upravuje jednak jednostranný právny úkon, ktorým je prípadné
uznaniedlhuzozodpovednostizaškodu,ajednakdvojstrannýprávnyúkon,ktorýmjedohodaospôsobe
náhrady škody. Dohoda o spôsobe náhrady škody by mala obsahovať uznanie zamestnanca nahradiť
škoduvurčenejvýške,akoajdohoduospôsobenáhradyškody.Vymedzeniedôvoduzáväzkujesplnené

vtedy, ak je z uznania celkom jednoznačné, akého nároku sa týka, resp. v čom, t. j. v akých skutkových
reálnych okolnostiach spočíva nárok. Táto zaužívaná prax však sama osobe nemá vplyv na právne
následky dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP. Uznanie záväzku na náhradu škody
podľa § 191 ods. 3 ZP nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka
o existencii dlhu v čase uznania. Zásadne ho treba odlišovať od uznania dlhu, aké pozná § 558 OZ.

Uznanie záväzku na náhradu škody nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto
záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája
zodpovednosť za vzniknutú škodu. Ak sa tak stalo písomnou formou, má však ten právny dôsledok,
že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku na náhradu škody zamestnávateľom platí 10-ročná
premlčacia lehota. V tomto smere Zákonník práce chráni zamestnanca, pretože napriek právnemu

úkonu, ktorého obsahom je uznanie zodpovednosti za škodu a zaviazanie sa k jej náhrade, toto uznanie
zamestnanca nedáva zamestnávateľovi do rúk nárok na vymáhanie uznaného dlhu. Takéto uznanie
záväzku nahradiť škodu nemá za následok uľahčenie dôkaznej povinnosti zamestnávateľa v konaní
o náhradu škody voči zamestnancovi. Zamestnávateľ je povinný v súdnom konaní preukázať všetky
predpoklady pre založenie zodpovednosti za škodu, v závislosti od druhu zodpovednosti zamestnanca

za škodu. Z hľadiska právnej teórie, teda uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191 ods. 3 ZP
nie je považované za tzv. privatívnu nováciu, ktorej podstatou by bolo urovnanie doterajších sporných
nárokov zo zodpovednosti za škodu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a založenie nového
záväzkovo-právneho vzťahu medzi veriteľom - zamestnávateľom a dlžníkom - zamestnancom. Inásituácia je v prípade, keď zamestnanec a zamestnávateľ uzavrú dohodu o sporných nárokoch podľa
§ 32 ZP. Podľa rozhodnutia NS ČR z 28.3.1968, sp. zn. 6 Cz 7/68, na ktoré poukazovali aj strany
v konaní, dohoda podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorá má povahu dohody o urovnaní, má za následok

vznik nového záväzku, ktorý nahrádza pôvodný záväzok zamestnanca na náhradu škody, ktorého
právny titul spočíva v dohode (urovnaní) a nie v zodpovednosti zamestnanca za škodu. Uznanie
záväzku zamestnancom, ktorému predchádzalo prerokovanie všetkých vzájomných rozporov ohľadom
predpokladov zodpovednosti za škodu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, možno považovať
za dohodu o sporných nárokoch s následkom vzniku nového záväzku. Preto v prípade uplatňovania

nároku zamestnávateľom na základe dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorej
obsahom je uznanie záväzku zamestnanca, je potrebné skúmať, či vzhľadom na okolnosti uzatvorenia
dohody aprerokovanianárokunajejnáhradumedzizamestnancomazamestnávateľom,nedošlomedzi
zamestnancom a zamestnávateľom k uzatvoreniu dohody o sporných nárokoch podľa § 32 ZP. Ak dôjde
ešte pred tým, ako zamestnanec uzná svoj záväzok na náhradu škody v určenej výške a uzavrie dohodu
o spôsobe jej náhrady medzi účastníkmi k rokovaniu, ktorým si vyjasňujú svoje rozdielne stanoviská k

otázkam zodpovednosti zamestnanca alebo jej rozsahu, výške škody alebo príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním zamestnanca a vzniknutou škodou, teda k rokovaniu smerujúcemu k odstráneniu
pochybností, rozporov a docieleniu vzájomných ústupkov, ide o dohodu, ktorou si účastníci upravili
nároky medzi nimi sporné. S takouto dohodou, majúcou povahu urovnania, je spojený zánik pôvodného
záväzku zamestnanca na náhradu škody a jeho nahradenie novým záväzkom, ktorého právny dôvod

spočíva v dohode (urovnaní), nie v zodpovednosti zamestnanca za škodu (rozhodnutie sp. zn. 21Cdo
2697/2003, SR NS, zväzok č. 29, C 2578).

8. Vykonaným dokazovaním, predovšetkým na základe výsluchu svedkov mal súd preukázané, že
vzhľadom na okolnosti uzatvorenia dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 sa nemôže jednať

o dohodu o sporných nárokoch. Už v samotnej dohode, ktorú pripravoval zamestnávateľ, je pritom
uvedené, že ide o právny úkon podľa § 191 ods. 3 ZP. Zamestnávateľ sa proti žalovanej, ako
zamestnancovi, a teda slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu, nemôže dovolávať toho, že ide
o iný právny úkon, s odlišnými právnymi následkami. V dohode je definované, že škoda mala
zamestnávateľovi vzniknúť tým, že zamestnanec v období január 2009 až júl 2011 úmyselne predkladal

zamestnávateľovi nesprávne podklady na vyplácanie odmeny z dohody o pracovnej činnosti O. T.
napriek tomu, že O. T. prácu na pridelenom objekte v tomto období nevykonával a takýmto konaním
vznikla žalobcovi škoda vo výške 16.999 eur. Zamestnanec v dohode písomne uznáva, že zaplatí
zamestnávateľovi spôsobenú škodu v plnej výške, t. j. v sume 16.999 eur, zároveň vyhlasuje, že nárok
zamestnávateľa nepopiera a tento v čase uznania a podpísania tejto dohody trvá. Touto formuláciou

pripravenou zamestnávateľom sa zamestnávateľ snaží obísť špeciálne ustanovenie § 191 ods. 3
ZP a používa formuláciu § 558 OZ, ktoré však vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 ZP na oblasť
pracovnoprávnych vzťahov nemožno aplikovať. Zamestnanec sa ďalej v dohode zaväzuje uhradiť
zamestnávateľovi škodu ním spôsobenú vo výške 16.999 eur v pravidelných splátkach uvedených v
splátkovom kalendári, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť dohody. Ďalej bola v dohode použitá formulácia:

„Účelom dohody bol vznik právneho vzťahu z už existujúceho pracovnoprávneho vzťahu, ktorého
obsahomjepovinnosťzamestnanca,ktorýspôsobilškodu,nahradiťvzniknutúškoduzamestnávateľovia
právo zamestnávateľa túto náhradu škody požadovať od zamestnanca," ktorou sa zamestnávateľ snaží
vyvolať dojem, že týmto právnym úkonom má dôjsť k nahradeniu doterajšieho záväzku z nároku na
náhradu škody, záväzkom vzniknutým z predmetnej dohody. Takéto účinky by však predmetný právny

úkon zo dňa 5.8.2011 mohol mať len vtedy, ak by išlo o dohodu o sporných nárokoch uzavretú podľa
§ 32 ZP, ktorou si účastníci pracovnoprávnych vzťahov upravujú medzi sebou nároky, ktoré sú medzi
nimi sporné a ktorá má charakter takzvanej privatívnej novácie záväzkového vzťahu, pretože pôvodný
záväzok zaniká a nahrádza sa novým záväzkom. Z priebehu rokovania medzi žalovanou a zástupcami
žalobcu dňa 5.8.2011 však vyplýva, že medzi nimi k uzavretiu dohody o sporných nárokoch v danom

prípade nedošlo.

9. Žalovaná totiž k okolnostiam uzavretia dohody, uviedla, že na rokovanie bola zavolaná Ing. V.
za účelom porady, aby sa porozprávali o objektoch, pričom nevedela, že predmetom bude nárok
zamestnávateľa na náhradu škody v súvislosti so zamestnávaním O. T.. Z toho vyplýva, že žalovaná

prichádzala na toto rokovanie bez toho, aby vedela že medzi ňou a žalobcom sú nejaké sporné
skutočnosti. Žalovaná ďalej uviedla, že počas rokovania trvala na tom, že tento zamestnanec prácu pre
zamestnávateľa riadne vykonával, pričom všetky dokumenty žalobcovi podpísala pod tlakom okolností,
ako aj vzhľadom na neľahkú osobnú situáciu. Z jej výpovede teda nevyplýva, že by medzi stranamiv závere rokovania došlo k odstráneniu rozporov. Tiež predovšetkým z výpovede svedkyne Ing. X. I.
vyplynulo, že na rokovaní neboli medzi stranami odstránené všetky sporné skutočnosti. Svedkyňa totiž
uviedla, že žalovaná nevedela vysvetliť prácu O. T., preto jej bolo oznámené, že z pohľadu žalobcu

ide o dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, s tým, že na rokovaní bola tiež otvorená
otázka, čo so mzdou vyplatenou O. T., ktorá predstavovala škodu zamestnávateľa vo výške 17.000 eur.
Svedkyňa uviedla, že od žalovanej chceli, aby preukázala, či O. T. odpracoval uvedené hodiny, chceli,
aby podpísala záväzok o uhradení tejto ceny práce s tým, že ak v priebehu dvoch týždňov preukáže, že
O. T. tieto práce odpracoval, záväzok sa nebude uplatňovať. Pretože to žalovaná v priebehu 2 týždňov

nepreukázala, začal sa uplatňovať záväzok s tým, že sa vykonala zrážka z jej poslednej mzdy. Svedkyňa
uviedla, že v priebehu rokovania mala žalovaná buď preukázať odpracovanú prácu O. T., alebo mala
2 týždne na to, aby to preukázala, v každom prípade od nej požadovali podpísanie uznania záväzku
s tým, že ak to do 2 týždňov preukáže, uznanie záväzku sa bude považovať za neplatné. Svedkyňa
uviedla, že žalovaná dokument o uznaní záväzku podpísala, odchádzala s tým, že do 2 týždňov to
preukáže. Samotná svedkyňa uviedla, že právny úkon dohody o uznaní záväzku, brala tak, že žalovaná

podpisuje záväzok, že uhradí škodu, ktorú spôsobila spoločnosti, ak nepreukáže, že ku škode neprišlo. Z
výpovedetejtosvedkyne,konajúcejzažalobcupriuzatváranídohodyvyplýva,žekodstráneniuspornosti
nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej porušením pracovných povinností žalovanej, v priebehu
rokovania dňa 5.8.2011 nedošlo. Nárok zamestnávateľa na náhradu škody bol medzi stranami naďalej
sporný, zamestnávateľ požadoval podpísanie dohody o uznaní záväzku ako výstupného dokumentu

v súvislosti so skončením pracovného pomeru so žalovanou. Zamestnávateľ požadoval od žalovanej
preukázanie výkonu práce O. T., pričom mala platiť nepísaná dohoda, že ak žalovaná výkon tejto práce
do dvoch týždňov preukáže, podpísaná dohoda o uznaní záväzku sa nebude uplatňovať. Následne
žalovaná zaslala žalobcovi vyjadrenie k dohode o uznaní záväzku zo dňa 11.8.2011, kde uvádza, že
si nie je vedomá, že by O. T. pre žalobcu nepracoval, keď vykonával všetky mimoriadne práce v

súlade s riadne podpísanou dohodu o pracovnej činnosti a preto mal nárok na vyplatenie odmien za
vykonanúprácu,žalovanánecítivinupreúmyselnéspôsobeniefinančnejškodyažiadatiežovysvetlenie
spôsobu výpočtu škody. Z výpovede svedkyne Ing. X. I. a následného listu žalovanej zo dňa 11.8.2011
je zrejmé, že uzavretiu dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 nepredchádzalo také rokovanie, na
ktorom by si strany vyjasňovali svoje rozdielne stanoviská k otázkam zodpovednosti zamestnanca za

škodu, jej rozsahu, výške škody alebo príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním zamestnanca
a vzniknutou škodou, teda k rokovaniu smerujúcemu k odstráneniu pochybností, rozporov a docieleniu
vzájomných ústupkov a ktorej výsledkom by bola nová úprava medzi nimi sporných nárokov. Napriek
podpísaniu dohody o uznaní záväzku, totiž podľa vyjadrenia svedkyne Ing. X. I., ako aj vyjadrenia
žalovanej, bol medzi zamestnancom a zamestnávateľom nárok žalobcu na náhradu škody naďalej

sporný. Rovnako svedok Q. D. uviedol, že žalovanej povedal, že buď si bude žalobca vymáhať tento
svoj nárok v trestnom konaní, alebo sa dohodnú na náhrade škody, ak to žalovaná uzná a bude s
tým súhlasiť s tým, že žalovanej ponúkli ešte určitú dobu, aby preukázala, že daný zamestnanec mal
vstupy do daného objektu. Tiež uviedol, že detailný postup sa vyvinul až pri rokovaní, kde od nej
chceli vysvetlenie, prečo spoločnosť vykazuje stratu. Z toho vyplýva, že rokovanie nemalo charakter

odstraňovania sporných nárokov, žalovaná prichádzala na poradu bez toho, aby vedela, čo bude
jeho obsahom, nebola naň pripravená, po skončení rokovania bol nárok žalobcu zo strany žalovanej
naďalej sporný. Medzi stranami uzavretím dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 tak nedošlo k
dohode o urovnaní - pokonávke, s ktorou by bol spojený zánik pôvodného záväzku zamestnanca na
náhradu škody a jeho nahradenie novým záväzkom, ktorého právny dôvod spočíva v dohode (urovnaní).

Uzavretím Dohody, spornosť medzi stranami ohľadom toho, či sa žalovaná dopustila protiprávneho
konania odstránená nebola. Z výpovedí žalovanej a svedkov Ing. X. I. a Q. D. nevyplýva, že by na
rokovaní boli postupne prerokovávané jednotlivé predpoklady zodpovednosti zamestnankyne za škodu,
že by medzi stranami v rámci rokovania dochádzalo k urovnávaniu ich záväzkov, alebo že by strany
jednoznačneprejavilivôľuzáväzkymedzinimispornékonečnýmspôsobomurovnať.Zvýpovedesvedka

Q. D. vyplynulo, že až v priebehu rokovania žalobca vyčíslil svoju škodu, ktorú žalovanej oznámil
avšak bližšie nešpecifikoval. Medzi stranami dohody nebol jasne špecifikovaný právny stav, ktorý sa
má uzavretím dohody ohľadom medzi nimi sporných nárokov nastoliť, pretože nebolo jednoznačne
uvedené, ktoré nároky sú medzi sporné a akým záväzkom sa nahrádzajú, nie je v nej jasne uvedená
ani vôľa strán urovnať sporné nároky. Právny úkon dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 tak môže

mať iba charakter dohody uzavretej podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorým došlo k dohode o spôsobe náhrady
škody, ktorý nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii
dlhu v čase uznania, ktorý má za následok, že zamestnávateľ má pre uplatnenie nároku na náhraduškody 10-ročnú premlčaciu lehotu a napriek ktorému úkonu, je zamestnávateľ v súdnom konaní povinný
preukázať všetky predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu.

10. Žalovaná v liste adresovanom žalobcovi nazvanom oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní
zo dňa 4.10.2011, uviedla, že z dôvodu omylu sa dovoláva neplatnosti dohody o uznaní záväzku zo
dňa 5.8.2011 a odstupuje od tejto zmluvy, pretože bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok. Od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to Zákonníku práce alebo v inom zákone
ustanovené, alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje (ex

tunc), ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa § 49 OZ má
účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, právo od zmluvy odstúpiť.
Zákonník práce obsahuje osobitné ustanovenie, ktoré upravuje odstúpenie od zmluvy. Podľa § 19 ods.
1 ZP má účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, právo od zmluvy
odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo. Za právne relevantný omyl
sa v pracovnom práve považuje „omyl, ktorý v čase robenia právneho úkonu bol skrytý, konajúci o

ňom nevedel, ktorý druhému účastníkovi bol známy a ktorý sa musí dotýkať takej okolnosti, bez ktorej
by nebolo došlo ku zmluve. Súd má za to, že v danom prípade, k platnému odstúpeniu žalovanej od
dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 nedošlo, pretože žalovaná v tomto písomnom odstúpení
od zmluvy, ako ani v rámci uplatnených prostriedkov procesnej obrany v konaní dôvody svojho omylu
presnenevymedzila,nepreukázala,žežalobcajejomylvyvolal,rovnakonebolopreukázanéjejkonaniev

tiesni, pretože, žalovaná tvrdila, že bol na ňu vyvíjaný počas rokovania nátlak a nachádzala sa v neľahkej
rodinnej situácii, avšak konanie žalovanej v tiesni vyvrátili výpovede svedkov Ing. X. I., Q. D. a S. V., ktorí
potvrdili, že žalovaná pôsobila kľudne, bola si vedomá svojho konania, rozrušená bola len pri uzatváraní
dohody o skončení pracovného pomeru. Navyše v tejto právnej veci je otázka odstúpenia žalovanej od
dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 irelevantná, pretože ako bolo vyššie uvedené, tento právny

úkon nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase uznania, nič nemení na skutočnosti, že právnym
dôvodom vzniku záväzku žalovanej voči žalobcovi môže byť len jej zavinené protiprávne konanie a
zamestnávateľ je povinný preukázať všetky predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu.

11. V ďalšom je potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalovanej, že nárok žalobcu voči nej

je nedôvodný preto, že ak žalobca si voči nej uplatňuje nárok na náhradu škody spočívajúcej v
neoprávnene vyplatenej mzde O. T., v tom prípade má žalobca proti tomuto zamestnancovi nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý si má v prvom rade uplatňovať voči zamestnancovi, ktorý
prácu neodviedol. Takáto obrana žalovanej však v danom prípade neobstojí. V praxi môžu nastať
situácie, že môže dôjsť k súbehu, resp. konkurencii právnych nárokov, ktorými možno dosiahnuť

obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy, t. j. môže popri sebe exitovať viacero hmotnoprávnych
inštitútov súkromného práva, ktorými možno dosiahnuť reparáciu spôsobenej majetkovej nerovnováhy.
V zmysle skutkových tvrdení žalobcu, tento mal utrpieť majetkovú škodu vo výške celkovej ceny práce
O. T., ktorého fiktívny pracovný výkon mala evidovať žalovaná, čiže táto mala svojím protiprávnym
konaním pri výkone svojich pracovných činností spôsobiť žalobcovi škodu. Zásadne platí, že nároky z

bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter. Vo všeobecnosti možno požadovať plnenie na
základe bezdôvodného obohatenia len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu. Primárny
je preto vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne
konanie. Rovnako právny inštitút bezdôvodného obohatenia podľa § 222 ZP a jeho aplikácia v
pracovnoprávnych vzťahoch má vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za škodu v pracovnom práve

zásadne subsidiárnu povahu. Použitie ustanovení o bezdôvodnom obohatení nastupuje až vtedy, keď
nie je možné založiť konkrétny druh pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu. Majetková ujma, ktorá je
vyjadriteľná v peniazoch, je predpokladom ako pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ako i nároku zo zodpovednosti za škodu. Zo všeobecne uznávanej subsidiarity inštitútu bezdôvodného
obohatenia však vyplýva, že podľa § 222 ZP môže byť nárok posúdený len vtedy, ak nie sú dané

predpoklady zodpovednosti za škodu. Ak majetková ujma bola spôsobená porušením povinností pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, je treba nárok posúdiť podľa ustanovení o
zodpovednosti za škodu (viď rozsudok NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2113/2001, zo dňa 17.7.2002). Predmetná
právna vec bola pritom špecifická v tom, že v zmysle tvrdení žalobcu, zavineným porušením povinností
žalovanej pri plnení jej pracovných úloh malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu tretej osoby, O. T.. V

danom prípade bolo podľa názoru súdu na vôli žalobcu, či sa bude domáhať náhrady spôsobenej škody
od žalovanej, alebo vydania bezdôvodného obohatenia od O. T.. Navyše súd prvej inštancie poukazuje
tiež na to, že jeho prvým rozsudkom v tejto veci č. k. 17C/19/2012-90 zo dňa 27.9.2012 bola žaloba
zamietnutá práve z toho dôvodu, že žalobca sa mal domáhať vrátenia mzdy priamo od O. T., ktorýargument odvolací súd nezohľadnil a uznesením č. k. 10Co/11/2013-137 zo dňa 10.9.2014 v spojení s
opravným uznesením č. k. 10Co/11/2013-143 zo dňa 10.11.2014, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, je potrebné nárok žalobcu uplatnený v tomto
konaní posúdiť podľa § 179 ZP, ktorý upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu.
Zamestnávateľa, žalobcu teda v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať všetky predpoklady
všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinnosti
zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a ktoré musia byť splnené

kumulatívne, a to: a) protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinností pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b) vznik škody, c) príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie zamestnanca.

13. Protiprávne konanie je v oblasti pracovného práva konaním škodcu, ktoré je v rozpore s právnou
povinnosťou vyplývajúcou pre neho z pracovnoprávneho vzťahu. Následkom protiprávneho úkonu je

škoda, ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, ako ujma ktorá nastala a je objektívne
vyjadriteľná peniazmi, pričom táto suma zodpovedá hodnote, ktorú treba vynaložiť na to, aby sa vec
uviedla do pôvodného stavu. Ustanovenie § 186 ZP potom upravuje maximálnu hranicu rozsahu škody,
keď zamestnávateľom umožňuje uplatňovať si nárok na náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti
maximálne vo výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca s výnimkou osobitných

druhov zodpovednosti. V prípade škody spôsobenej zamestnancom úmyselne, má zamestnávateľ nárok
na náhradu skutočnej škody bez zákonnej limitácie. V tomto konaní žalobca preukazoval, že žalovaná
mu škodu spôsobila úmyselne. Príčinná súvislosť sa chápe ako súvislosť medzi dvoma javmi, ktorá
spočíva v tom, že jeden jav (protiprávny úkon) je takej povahy, že by bez neho druhý jav (napr.
škoda) nebol vznikol, resp. nastal. V kauzálnom priebehu predstavuje prvý jav príčinu, druhý následok.

Zavinenie je subjektívna právna kategória, predstavuje vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku
konaniu a k výsledkom tohto konania. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách, a to vo forme úmyslu
a nedbanlivosti. Zavinenie ako predpoklad zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu musí
zamestnávateľ preukazovať iba v prípade aplikácie všeobecnej zodpovednosti, ktorá nastupuje, ak
neboli splnené okolnosti pre založenie osobitnej zodpovednosti podľa § 182 - § 185 ZP. Ustanovenie

§ 179 ods. 2 ZP potom obsahuje samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ktorou je
vznik škody v dôsledku úmyselného konania zamestnanca v rozpore s dobrými mravmi. Ide o relatívne
samostatný druh zodpovednosti zamestnanca. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca
za škodu, kde sa vyžaduje protiprávne konanie, tu je predpoklad protiprávneho konania nahradený
existenciou úmyselného konania v rozpore s dobrými mravmi. V tomto prípade teda možno založiť

zodpovednosť zamestnanca za škodu bez toho, aby bolo potrebné protiprávne konanie zamestnanca.
Zamestnancavšakmožnobraťnazodpovednosťzaškoduspôsobenúvdôsledkujehokonaniavrozpore
s dobrými mravmi len vtedy, ak je na strane zamestnanca preukázané zavinenie vo forme úmyslu.
Táto osobitná kategória všeobecnej zodpovednosti zamestnanca prichádza do úvahy, ak zamestnanec
úmyselne koná napríklad nemravne, obscénne či vulgárne, a spôsobí tak škodu zamestnávateľovi. Súd

má za to, že vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu, v predmetnej sporovej veci nejde o tento prípad
zodpovednosti za škodu, hoci v dohode o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 sa uvádza aj ustanovenie
§ 179 ods. 2 ZP. Podstatné je, že škoda mala žalobcovi vzniknúť zavineným porušením povinností
žalovanej vyplývajúcich z jej pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom, preto je namieste na danú právnu
vec aplikovať ustanovenie § 179 ods. 1 ZP. Tiež je na tomto mieste potrebné uviesť, že ak v dôsledku

zavineného porušenia povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu zamestnancom vznikla
zamestnávateľovi škoda, okolnosť, že pracovný pomer zamestnanca skončil, sama o sebe neznamená,
žebyvecnemalabyťnaďalejposudzovanápodľaustanoveníovšeobecnejzodpovednostizamestnanca
za škodu.

14. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca v danom prípade nepreukázal
základný predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a to žalobcom tvrdené protiprávne
konanie, t. j. že sa žalovaná zo svojej pracovnej pozície dopúšťala úmyselnej podvodnej činnosti, keď
zamestnávateľovi predkladala vykonštruované podklady o dochádzke na výplatu odmeny z dohody o

pracovnej činnosti zamestnanca O. T. v období január 2009 až júl 2011, hoci uvedený zamestnanec v
danom období na určenom objekte u zamestnávateľa reálne žiadnu prácu nevykonával. Žalovaná podľa
žalobcu mala predkladať doklady o fiktívnej práci tohto zamestnanca, čím porušila svoje povinnosti z
pracovnej zmluvy, z § 47 ZP, ako aj povinnosti vyplývajúce jej z postavenia vedúceho zamestnanca,keď mala povinnosť evidovať prácu zamestnancov, ktorí pod ňu spadali a predkladať žalobcovi riadne
podklady pre vyplácanie mzdy zamestnancov. Žalobca tvrdil, že O. T. nevykonával pre neho žiadnu
prácu, sporoval odvedenie práce O. T. v zmysle predložených mzdových listov v celom rozsahu. Mal

za to, že všetky podklady pre mzdové listy za roky 2009 až 2011 boli predložené ako nesprávne,
pretože žalovaná počas doby troch rokov úmyselne evidovala jeho prácu na základe fiktívnych dohôd,
v rozpore so skutkovým reálnym stavom. Na základe evidencie vedenej žalovanou, žalobca potom
odviedol povinné platby a odvody príslušným inštitúciám a poukazoval mzdu alebo odmenu O. T., čím
mu vznikla škoda.

15. Skutočnosť, že O. T. pre žalobcu nevykonal žiadnu prácu, žalobca preukazoval najmä tým, že tento
nemal čipovú kartu, ktorá by ho oprávňovala k vstupu do príslušných podnikov, na preukázanie ktorej
skutočnosti žalobca predložil potvrdenie spoločnosti Hansol Technics Europe, s. r. o. zo dňa 9.5.2016,
podľa ktorého O. T. nebol evidovaný v dochádzkovom systéme ich spoločnosti a potvrdenie spoločnosti
Samsung Display Slovakia, spol. s r. o. zo dňa 9.5.2016, podľa ktorého O. T. nedisponoval čipovou

vstupnou kartou ich spoločnosti v období od januára 2010 do júla 2011. Ďalej dôvodil, že žalovaná sa
na rokovaní dňa 5.8.2011 k tejto podvodnej činnosti priznala, keď nevedela vysvetliť, ako sa osoba,
ktorá nemá čipovú kartu, mohla dostať do objektu, kde mala prácu vykonávať, nevedela uviesť, akú
prácu vykonávala táto osoba, ktorá vykazovala veľký počet odpracovaných hodín na základe dohody o
vykonaní práce, resp. dohody o pracovnej činnosti. Škodu, ktorú žalovaná touto svojou činnosťou mala

žalobcovi spôsobiť, podľa žalobcu predstavovala celková cena práce O. T. za obdobie rokov 2009 -
2011. Ďalej žalobca poukazoval na výpovede svedkov, mal za to, že nimi bolo preukázané, že O. T.
neodpracoval hodiny tak, ako boli uvedené žalovanou, keď sám O. T. v predchádzajúcom konaní na
Okresnom súde Bratislava II uviedol, že pracoval približne dve hodiny denne. Žalobca tiež tvrdil, že
dohody o vykonaní práce, resp. dohody o pracovnej činnosti údajne uzatvárané s O. T. podpisovala

samotná žalovaná a O. T., čo žalobca zistil z doručenky, na ktorej je uvedený podpis O. T., ktorý nie
je ani podobný s podpismi na dohodách. Táto skutočnosť má preukazovať úmysel žalovanej evidovať
prácu O. T. v rozpore s jej povinnosťami, pretože ak dohody boli podpísané žalovanou, ide o neplatné
dohody, na základe takýchto dohôd nemohla byť vykázaná práca O. T., čo preukazuje, že žalovaná
evidovala prácu, ktorá nebola vykonaná, teda jej úmyselné konanie. Pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť

preukázať skutočnosť, že O. T. pre žalobcu nepracoval, žalobca poukazoval na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 6Cdo/161/2011, v ktorom sa uvádza, že treba rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu, podľa
ktorej neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvalý charakter sa zásadne nepreukazuje. Podľa
žalobcu, ak aj O. T. mal dohodu, na základe ktorej mal pracovať v Hansole, ale pracoval niekde celkom
inde, nemohol byť vedený v dochádzke pre klienta Hansol, preto je jeho dochádzka v Hansole fiktívna,

nakoľko v prevádzke Hansol O. T. nepracoval, čo sám uviedol, tiež potvrdil, že jeho dochádzku v rámci
dobrých vzťahov s dcérou, vykonávala žalovaná a nie on sám.

16. V konaní vypočutá svedkyňa Mgr. X. I. k protiprávnemu konaniu žalovanej uviedla, že v spoločnosti
sa zistilo, že O. T. má odpracovaných veľa hodín, a to napriek svojmu vysokému veku, pričom došlo

k prekročeniu rozsahu hodín možných odpracovať na dohodu, takže mali za to, že došlo k výraznému
porušeniu zákona. Svedkyňa tiež uviedla, že žalovaná na rokovaní nevedela vysvetliť jeho prácu, stále
tvrdila, že prácu robí. Avšak keďže išlo o výrobné závody, kde majú zamestnanci vstup na čipovú
kartu, zisťovalo sa, či takúto mal aj O. T. a bolo zistené, že ju nemal. Svedkyňa uviedla, že keďže
O. T. nemal preukázané vstupy do výrobných závodov, mali za to, že to nemal ako odpracovať.

Svedkyňa tiež uviedla, že spoločnosť si iným spôsobom neprešetrovala, či O. T. pracoval, alebo koľko
hodín odpracoval, pretože chceli, aby to preukázala žalovaná, ktorej na to ponúkli obdobie dvoch
týždňov. Žalovaná to mohla preukázať existujúcimi preberacími protokolmi od zákazníka, svedkami
výkonu práce, vstupnými kartami do budovy. K spôsobu činnosti žalobcu svedkyňa uviedla, že sa
venuje poskytovaniu externých služieb pre iné spoločnosti, ktoré sa venujú napr. výrobe a žalobca im

zabezpečuje upratovanie, technickú správu budov, alebo strážnu službu, príp. iné podporné činnosti.
Žalovaná mala na starosti upratovanie. Žalobca má s týmito spoločnosťami zmluvy o poskytovaní
služieb, má svojich zamestnancov, ktorých posiela vykonávať upratovacie služby, pričom žalovaná
upratovačky riadila. Spoločnosť má s týmito odberateľmi dohodnutý paušál a je na žalobcovi, aby zvládol
túto prácu so svojimi zamestnancami. Svedkyňa nemá prehľad o tom, ktorý zamestnanec na akom

objekte akú prácu vykonáva. Svedok Q. D. k protiprávnej činnosti žalovanej uviedol, že v spoločnosti
boli zistené nezrovnalosti ohľadom vykazovania počtu hodín na počet zamestnancov na objektoch v
trnavskom kraji, pričom išlo o viac ako jeden prípad. V Samsungu Voderady preverovali vstupy, boli však
vykazovaní traja, štyria zamestnanci, ktorí nemali vstupy, vzniklo podozrenie z trestného činu, volali to„čierne duše". Žalovanú si predvolali, aby podala vysvetlenie. Zistilo sa, že otec žalovanej, vzhľadom
na svoj vek robil nenormálny počet hodín, pričom nemal vstupy do Samsungu. Žalovaná nevedela
vysvetliť, prečo jej otec, ktorý nemá vstupy do objektu odrobil také hodiny, tvrdila, že tam stále pracoval,

že pracoval vonku, zametal zastávky. Svedok S. V. uviedol, že žalovaná si počas svojho pôsobenia u
žalobcu uvádzala svojho otca, že pracuje na objekte, ku ktorému mu však nebola vydaná vstupná karta.
Sám svedok nevedel uviesť, či O. T. na iných objektoch pracoval, alebo nepracoval, overoval iba, či
mu bola vydaná vstupná karta. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12Cpr/1/2011
vyplýva, že na pojednávaní dňa 5.2.2013, svedok O. T. uviedol, že v roku 2009 nastúpil u žalovaného na

základe dohody o vykonaní práce, vykonával drobnú údržbu, zametanie, odhŕňanie snehu, túto prácu
vykonával v rozmedzí 10 hodín, pracoval v Slovenskej sporiteľni jednej aj druhej, v SPP.

17. Žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že by vykazovala fiktívnu prácu O. T. popierala, trvala na
tom, že O. T., otec žalovanej, v danom období prácu pre žalobcu riadne vykonával, pričom poukazovala
na výpovede svedkov, vrátane iných zamestnancov žalobcu. Uviedla, že jej otec vykonával mimoriadne

práce, pracoval aj pre Hansol Voderady, kde pre svoj vstup nepotreboval čipovú kartu. Uviedla, že
tento zamestnanec bol vedený na objekt Hansol Voderady, pričom išlo len o vnútro - firemnú evidenciu
po dohode s vedúcim, nakoľko spoločnosť žalobcu mala na starosti údržbárske práce, mala uzavreté
zmluvy s jednotlivými odberateľmi a na základe toho zamestnanci žalobcu vykonávali tieto práce pre
jednotlivých odberateľov. Podľa toho, koľko sa platilo za údržbárske práce, boli na objekt vedení potrební

zamestnanci, pokiaľ nemohli na tento objekt, kde sa práce vykonávali, napísať podľa zmluvy celú dĺžku
výkonu práce, napísali to na iný objekt. V objekte, kde zamestnanec práce vykonával bola dochádzková
kniha, kde si zamestnanec uviedol koľko času odpracoval v danom objekte a podľa toho sa uvádzal
aj čas, ktorý odpracoval. Konkrétny počet hodín odpracovaný zamestnancom kontroloval objektový
vedúci, ktorým bola aj žalovaná, prípadne jej predáčka, keďže žalovaná mala na starosti 21 objektov.

Žalovaná tiež dôvodila, že výplata O. T. nešla výlučne na základe podkladov od nej, ale tieto podklady
musel skontrolovať a schváliť ďalší zamestnanec žalobcu, že všetky dochádzkové listiny a výplatnice
boli odsúhlasené nadriadeným žalovanej. V deň uzávierky prišli s dochádzkovými listinami za S. V.,
kde sa všetko predebatovalo, aj mimoriadne práce, on potom podpisoval tieto dochádzkové listiny.
K okolnostiam podpísania dohody o uznaní záväzku žalovaná uvádzala, že prítomným vysvetľovala,

že O. T. prácu vykonával, uvádzala, čo pre spoločnosť robil, avšak Ing. X. I. trvala na tom, že O. T.
nepracuje, že žalovaná stratila ich dôveru, potom právnik žalobcu mal uviesť, že žalovaná pôjde do
lochu. Predložené papiere podpísala vzhľadom na svoje aktuálne rozpoloženie. Pokiaľ ide o pracovnú
náplň O. T. tento podľa žalovanej vykonával mimoriadne práce, čistil priestory Slovenskej pošty po
bezdomovcoch, opravoval pokazené stroje, hoci bol zaradený pod jeden objekt, vykonával práce pre

všetkých 21 objektov, ktoré žalovaná spravovala, robil pre Samsung Voderady vonkajšie úpravy, pre
vedľajšiu firmu Hansol, v objektoch Slovenskej sporiteľne, v SPP, robil nátery podláh. Mal dohodu o
pracovnej činnosti, kde boli dodržované hodiny, plus mal nárok na odmenu. Evidenciu jeho dochádzky
viedla žalovaná a predáčka I. H., ktorá kontrolovala prácu aj dochádzku. Podľa žalovanej boli aj iní
zamestnanci, ktorých miesto výkonu práce bol Samsung Voderady, ale vykonávali prácu aj v iných

objektoch. Žalovaná trvala na tom, že O. T. vykonal všetku prácu, ktorá mu bola evidovaná, uviedla,
že nevstupoval do objektu spoločnosti Hasol Voderady, avšak prácu vykonával. Rovnako ako keď
svedkyňa I. H. mala uvedenú prácu v Samsung Voderady, avšak nemala odtiaľ čipovú kartu. Žalovaná
poukazovala na to, že nie je podstatné, či dohody podpisoval O. T., ale či vykonával prácu, pretože ak
aj dohoda nebola platne uzavretá, platila ústna pracovná zmluva. Pokiaľ ide o negatívnu dôkaznú teóriu

poukazovala na to, že, z ustanovení § 179 ods. 1, 2 a § 191 ods. 3 ZP vyplýva, že zamestnávateľ má
povinnosť v pracovnoprávnych vzťahoch preukázať všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, medzi
ktoré patrí aj porušenie povinnosti, žiadnou teóriou žalobcu nemôže byť prenesené dôkazné bremeno
na zamestnanca. Zo skutočností, že O. T. nemal vstupnú kartu do priestorov spoločnosti Hansol,
nemožno vyvodzovať žiaden skutkový záver, pretože I. H. bola tiež evidovaná na spol. Hansol a taktiež

tam nemala vstupnú kartu. Vstup do tejto spoločnosti sa okrem iného dal uskutočniť aj s občianskym
preukazom. V danej veci nebolo tiež vôbec preukázané, že žalovaná mala viesť evidenciu dochádzky
a ako mala pritom postupovať, ohľadom čoho nebol žalobcom predložený žiaden vnútroorganizačný
dokument.

18. Medzi stranami sporu bolo teda sporná základná skutočnosť, či O. T. vykonával práce pre žalobcu
v období január 2009 až jún 2011, keď žalobca tvrdil, že menovaný nevykonával v tomto období žiadne
práce, žalovaná naopak tvrdila, že tento práce pre zamestnávateľa vykonával, pričom jeho dochádzka
bola riadne evidovaná. Žalobca svoje skutkové tvrdenie opieral najmä o skutočnosť, že O. T. nemalvstupnú čipovú kartu do objektu Hansol Voderady, ktorý mal byť miestom výkonu jeho práce. Keďže
žalobcatvrdil,žemenovanýzamestnanecprácenevykonával,malzato,žedôkaznébremenopreukázať
prácuO.T.jenažalovanej.Žalovanánapreukázanietejtoskutočnostinavrhlavýsluchsvedkov.Vypočutí

boli I. H., F. J., D. N.. Žalobca navrhol vypočuť svedkov O. T. a T. T.. Vyhodnotením výpovedí všetkých
týchto svedkov, dospel súd k záveru, že žalovanej sa podarilo preukázať, že O. T. prácu pre žalobcu
reálne vykonával, i keď nie nepretržite na objekte Hansol Voderady, ale na iných jeho objektoch.

19. Samotný O. T. vypovedal, že pracoval pre spol. ISS Facility Services s. r. o. asi 2 - 3 roky, robil

drobné údržbárske práce, opravoval alumíniové lišty na prahu, opravoval kľučky, prahy, tepoval koberce,
v zime mal dva objekty Slovenskej sporiteľne, a.s., SPP a parkovisko Slovenskej sporiteľne vzadu. Ráno
o piatej chodil s lopatou odhrabávať sneh, končil o desiatej a potom išiel znovu poobede o piatej do
ôsmej, vykonával posyp soľou a potom s lopatou odhrabával sneh. Chodil tam denne. Potom išiel podľa
potreby, kam ho poslali, tepovať koberce, odpratával popadané haluze, zametal objekty. Bol aj pred
Samsungom,kdebolorozbitésklo,popadanéhaluze.BoltepovaťkobercevSamsungualebovHansole,

po Trnave bol tepovať asi dve miestnosti s tepovačom. Opravoval vysávače, ktoré iskrili. V zime trávil v
práci 7 - 8 hodín denne, možno aj viac. V lete väčšinou robil upratovanie, keď bolo niečo treba opraviť,
v lete toho bolo menej, ale v zime pracoval veľa hodín. V lete nepracoval každý deň, mohlo to byť každý
druhý, niekedy pracoval 5 hodín, keď opravoval vysávače. Jeho pracovná doba bola podľa potreby. Jeho
dochádzku zaznačovala dcéra. Na vstup do objektov nepotreboval žiadnu kartu, iba do Samsungu, kde

išli čistiť koberce, čakal ich tam vedúci. Jeho prácu kontrolovala dcéra.

20.SvedkyňaI.D.,rod.H.,vkonaníuviedla,žeprežalobcupracovalaakopredáčka,miestovýkonumala
vedený Samsung Voderady, ale tu nepracovala, mala na starosti viacero objektov po celom západnom
Slovensku, napr. Senica, Trnava, Hlohovec, Veľké Kostoľany, Galanta. Samsung Voderady mala vedené

iba ako nákladové stredisko, mala na starosti viacero objektov a preto musela byť vedená pod nejakým
objektom. Potvrdila, že zamestnanci mali uvedené konkrétne miesto výkonu práce v zmluve, ak mali
iba jedno miesto výkonu práce. Ak mali viacero miest výkonu práce, uvádzal sa najvyťaženejší objekt,
resp. objekt, na ktorý bolo najviac peňazí, aby človeka vedeli zaplatiť. V niektorých objektoch museli mať
zamestnanci čipové karty, niekde bol voľný vstup, alebo to nahlasovali zákazníkovi a tí ich nahlasovali do

svojho systému. Dochádzku zamestnancov kontrolovala svedkyňa a zákazník. Žalovaná kontrolovala
dochádzku, keď mala svedkyňa dovolenku alebo zozbierala tieto listy, keď svedkyňa nestihla všetko
obehnúť, potom kontrolovala, ako bola vykázaná dochádzka. Iným spôsobom sa to nekontrolovalo.
Svedkyňa potvrdila, že O. T. bol jej zamestnancom, uviedol, že pracoval priamo pod ňou, robil letnú
a zimnú údržbu na objektoch, svedkyňa kontrolovala výsledky jeho práce. Pracoval na objektoch

Slovenskej sporiteľne na ulici Hlavná a Vajanského, na pošte a v SPP. Prácu nevykonával denne, ale
podľa potreby, a to celoročne. S O. T. bola v kontakte vždy, keď mu priniesla nejaké veci, alebo keď
zákazník niečo potreboval. Stretávala ho v práci viackrát do týždňa, kontrolovala ho ona a zákazník.
Keď v zime nasnežilo, chodieval tam priebežne, ako bolo potrebné. Okrem odhŕňania snehu, robil letnú
údržbu, t.j. zametanie, na pošte mali miesto po bezdomovcoch, ktoré bolo treba upratať. Svedkyňa

uviedla, že O. T. priamo videla pri odhŕňaní snehu, pri zametaní, robil aj nejaké opravy. O. T. občas
pomáhal aj vnuk. Jeho pracovno-právne dokumenty mala na starosti žalovaná. Pokiaľ ide o vstup
do areálu Hansol Voderady, svedkyňa uviedla, že sama nemala čipovú kartu a vstupovala tam. V
týchto dvoch objektoch Samsung a Hansol podľa svedkyne mohli byť aj zamestnanci žalobcu, ktorí
tam pracovali a nemali čipové karty, predkladali občiansky preukaz a následne ich tam pustili. Podľa

svedkyne, O. T. mal uvedené miesto výkonu práce Hansol Voderady, pretože pracoval vo viacerých
objektoch, nielen v Slovenskej sporiteľni, tí zamestnanci, ktorí mali v zmluve uvedené miesto výkonu
práce Slovenská sporiteľňa, pracovali len v Slovenskej sporiteľni. Ak mal uvedené miesto výkonu
práce Hansol, bolo to takto uvedené, pretože každý musel byť niekde vedený. Aj keď O. T. pracoval
v Slovenskej sporiteľni, na pošte alebo niekde inde, musel byť vykazovaný ako človek na nejakom

stredisku, bolo to kvôli evidencii. Podľa svedkyne sa mohlo stať, že zamestnanec bol vedený na
objekt, v ktorom nikdy nepracoval, ak nevychádzali financie. Nebolo to pravidlo, museli sa dohodnúť
s nadriadeným, žalovaná to konzultovala s nadriadeným priamo v Bratislave. O. T. nebol jediný
zamestnanec, ktorý vykonával prácu vo viacerých objektoch. Svedkyňa potvrdila, že O. T. mal poväčšine
viac odpracovaných hodín. Kým ostatní zamestnanci dohodári pracovali dve hodiny denne, tak O. T. mal

viac, ako dve hodiny denne, hlavne v zimnom období. Mal denne aj 10 alebo 7 hodín, bolo to rôzne.
Svedok D. N., bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že O. T. videl párkrát, keď robil zimnú údržbu na
objektoch, čiže odhadzoval sneh, dával posypovú soľ, videl ho v Slovenskej sporiteľni na Hlavnej ulici v
Trnave, na Hlavnej pošte, ako robil zimnú údržbu. Ďalej ho videl na SPP tiež pri zimnej údržbe, celkomho videl možno 40-krát. Svedok tiež uviedol, že on sám si dochádzku nikam nezapisoval, zapisovali ju
I. H. alebo pani B.. Pokiaľ ide o Hansol Voderady, svedok tam nikdy nepracoval, chodil tam pozerať,
keď pri vstupe je evidencia, je tam SBS, predkladá sa občiansky preukaz. Svedkyňa T. T., manželka

O. T. rovnako potvrdila, že jej manžel si na dôchodku privyrábal aj v spoločnosti žalobcu, pracoval tam
ako dohodár. Chodieval tam denne, pracoval väčšinou od 6.00 - 12.00 hod., a potom podľa potreby,
často išiel aj poobede o tretej, o štvrtej vykonávať nejaké údržbárske práce. Cez zimu odhadzoval sneh
a robil v dielni nejaké drobné práce. Pracoval v Slovenskej sporiteľni, v plynárňach, ešte v Hansole, kde
mali upratovanie a keď potrebovali, tak aj tam chodil. Prácu si neevidoval sám, robila to za neho dcéra.

Svedkyňa F. J., zamestnankyňa žalobcu uviedla, že upratovala v banke oproti evanjelického domu.
Všimla si pár-krát, že O. T. odhŕňa sneh, videla ho tam aj s jeho vnukom. Táto svedkyňa rovnako uviedla,
že sama si svoju dochádzku neznačila, evidovali si ju úradníčky, sledovala ju vedúca I..

21. Na základe výpovedí týchto svedkov bolo preukázané, že O. T. práce pre žalobcu vykonával, a
hoci v predložených dohodách o výkone práce a dohodách o pracovnej činnosti mal uvedené miesto

výkonu práce Hansol Voderady, vykonával práce predovšetkým na iných objektoch, a to objektoch
Slovenskej sporiteľne v Trnave, Slovenského plynárenského priemyslu, pred objektom Slovenskej
pošty, pred objektom Samsung Voderady, prípadne aj v iných objektoch podľa potreby, pričom nie je
vylúčené, že vykonával nejaké práce aj v objekte Hansol Voderady, keď podľa výpovedí svedkov, tu
pracovali nielen zamestnanci, ktorý mali čipové karty, ale práce tam mohli vykonávať aj iní pracovníci,

ktorí vstupovali na občiansky preukaz. Táto skutočnosť zodpovedá aj druhu práce, ktorá bola s O. T.
dohodnutá, a to vykonávanie mimoriadnych upratovacích prác, čomu zodpovedá skutočnosť, že takéto
práce nevykonával len v jednom určenom objekte, ale vo viacerých objektoch, a to podľa potreby. Z
výpovede predovšetkým svedkyne I. D., vyplynulo, že v prípade, ak mali zamestnanci viacero miest
výkonu práce, uvádzal im sa ten objekt, na ktorý bolo najviac peňazí. Z výpovede D. N. a F. J.

vyplynulo, že ani títo zamestnanci si nezapisovali dochádzku sami, ale viedli im ju ich nadriadené. Týmto
dokazovaním bolo vyvrátené skutkové tvrdenie žalobcu, že O. T. reálne prácu pre žalobcu nevykonával.
Hoci žalobca tvrdil v konaní negatívnu skutočnosť, že O. T. prácu pre neho nevykonával, žalobca bol
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré preukazujú jeho porušené právo. Na druhej strane bola
žalovaná povinná tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré uplatnený nárok žalobcu vylučujú. V závislosti

od procesnej situácie potom dochádza k presunu bremena tvrdenia a bremena dôkazu na druhú sporovú
stranu. Hoci teda žalobca tvrdil negatívnu skutočnosť (neexistencia pracovného výkonu O. T.), ktorá
sa spravidla nedokazuje, mohol svoj nárok v danom prípade preukazovať aj prostredníctvom tvrdenia
iných pozitívnych skutočností, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k záveru, že negatívna skutočnosť
je daná. Ak teda žalobca ako zamestnávateľ tvrdil, že O. T. práce v skutočnosti nevykonával, mohol

tvrdiť a preukazovať aj iné pozitívne skutočnosti, ako napr. že na uvedených objektoch v danom období,
vykonávali uvedené práce iní jeho zamestnanci, prípadne navrhnúť ako dôkaz výsluch zamestnancov
pracujúcich v danom období na daných objektoch, ktorí by potvrdili, že tam O. T. nepracoval. Na druhej
strane však žalovaná uniesla svoje bremeno tvrdenia o tom, že O. T. práce pre žalobcu vykonával, čo
potvrdili svedkovia I. D., D. N., F. J., T. T. ako aj sám O. T.. Týmto znova preniesla dôkazné bremeno

na žalobcu.

22. Žalobca tiež mohol tvrdiť, že vedenie dochádzky O. T. žalovanou bolo nesprávne aj z iných dôvodov.
Žiadne takéto skutočnosti však žalobca netvrdil, rozporoval celkovú dochádzku O. T. zaevidovanú
žalovanou, jediným dôkazom nesprávnosti vedenia tejto dochádzky bolo, že O. T. nemal vstupnú kartu

do závodu Hansol Voderady, avšak svedkovia I. D. a D. N. potvrdili, že do tohto závodu sa dalo vstupovať
aj na občiansky preukaz (žalobca nepreukázal, že to tak nebolo), pričom svedkyňa D. potvrdila, že
bolo bežné, že zamestnanci boli vedení na objekty, kde nepracovali, alebo že vykonávali práce aj v
iných objektoch, ako mali uvedené. V predmetnej sporovej veci pritom nie je podstatné, že žalovaná
ako vedúca zamestnankyňa prípadne porušila pracovnoprávne predpisy, keď O. T. vykonával práce nad

rozsah stanovený Zákonníkom práce pre dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti,
prípadne že porušila vnútro - firemné predpisy o spôsobe, akým mali byť prideľovaní zamestnanci na
jednotlivé objekty a ako správne mala byť vedená ich evidencia. Týmto síce žalovaná porušila svoje
pracovnoprávne povinnosti, ale to bol dôvod pre skončenie pracovného pomeru s ňou, avšak nie dôvod,
pre žalobcom uplatnenú náhradu škody, ktorej sa žalobca v danom prípade domáha na základe tvrdenia

skutočnosti, že vedením fiktívnej dochádzky O. T., bola tomuto poukazovaná mzda a vykonané odvody,
čím žalobcovi vznikla škoda. Vykonaným dokazovaním bolo naopak preukázané, že O. T. v spoločnosti
žalobcupracoval,skutočnosť,žeprípadnepracovalnadzákonomdovolenýrozsah,alebožepracovalnainom mieste výkonu práce, ako mal uvedené v dohodách o vykonaní práce či v dohodách na pracovnej
činnosti, nezakladá nárok žalobcu, z ním tvrdeného protiprávneho konania žalovanej.

23. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že v konaní bolo zistené, že dohody o vykonaní práce
a dohody o pracovnej činnosti podpisovala za O. T. žalovaná. Žalobca v konaní tvrdil, že podpis na
predložených dohodách nepatrí O. T., pretože je výrazne odlišný od ním vlastnoručne podpísanej
doručenky. Svedok O. T. potvrdil, že dcéru poveril tým, aby všetky písomnosti robila za neho, že
predložené dohody o vykonaní práce nepodpisoval on, potvrdil, že podpisy na dohodách patria jeho

dcére. Uviedol tiež, že so všetkými písomnosťami, ktoré uzavrela dcéra súhlasí. Žalovaná skutočnosť,
že podpisy na dohodách O. T. nie sú jej, vyslovene nepoprela, čiže v súlade s § 151 ods. 1 CSP je
táto skutočnosť je medzi sporovými stranami nesporná. Žalovanú, ktorá neskôr v konaní viac odoprela
vypovedať, súd pritom poučil, že ak ďalej odmieta vypovedať, bude vec rozhodovaná na základe
ostatných dôkazov a bude na nej, aby inými dôkaznými prostriedkami uniesla dôkazné bremeno,
ktoré leží na jej strane. Žalovaná toto poučenie zobrala na vedomie. Napriek tomu neuviedla žiadne

skutočnosti, k tvrdeniu žalobcu, že podpisy na dohodách za zamestnanca sú jej. Toto skutkové tvrdenie
žalobcu bolo pritom potvrdené svedeckou výpoveďou O. T., ktorý uviedol, že podpisy na dohodách
sú jeho dcéry. Z tohto dôvodu súd zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým
dokazovaním znalcom z odboru písmoznalectva, pretože ďalšie dokazovanie žalovanou nepopretého
skutkového tvrdenia, ktoré sa tým považuje za nesporné, by bolo celkom nadbytočné a nehospodárne.

Zároveň pokiaľ žalobca sporuje podpis O. T. na dohodách o vykonaní práce, nepreukazuje to ešte
neodvedenie práce O. T..

24. Skutočnosť, že O. T. uzavreté dohody o vykonaní práce a dohody o pracovnej činnosti sám
nepodpísal, robí tieto dohody absolútne neplatné. Ustanovenia § 226 a § 228a ZP totiž pod sankciou

neplatnosti vyžadujú, aby tieto dohody boli uzavreté písomne. Právnym následkom neplatnosti týchto
právnych úkonov, pre nedodržanie ich písomnej formy, je podľa § 222 ods. 1 a 2 ZP vznik bezdôvodného
obohatenia na strane zamestnávateľa alebo na strane zamestnanca. Predmetom bezdôvodného
obohatenia na strane zamestnávateľa bolo potom získanie výsledku pracovného výkonu zamestnanca
O. T.. Zamestnávateľ bol teda povinný poskytnúť zamestnancovi úplnú peňažnú náhradu za využitý

predmetbezdôvodnéhoobohatenia.Vsúladesustanovením§17ods.3ZP, zamestnanecneplatnosťou
právneho úkonu zásadne nemôže nič stratiť, neplatnosť právneho úkonu, ak ju nespôsobil sám, mu
nemôže byť na ujmu, a to ani vtedy, ak prípadné plnenie prijaté formou odmeny za vykonanú prácu by sa
v dôsledku neplatnosti právneho úkonu hodnotilo ako bezdôvodné obohatenie na jeho strane, ktoré by
bol povinný vydať zamestnávateľovi. V danom prípade však bolo preukázané, že zamestnávateľ obdržal

pracovný výkon zamestnanca O. T.. Možno tiež dospieť k záveru, že ak došlo k prekročeniu povoleného
rozsahu zákonom ustanoveného pracovného výkonu na základe dohôd o prácach vykonávaných
mimopracovného pomeru, v okamihu prekročenia zákonom stanoveného limitu výkonu danej práce, je
potrebné vzťah medzi žalobcom a O. T. následne hodnotiť ako pracovný pomer sui generis, so všetkými
z toho vyplývajúcimi právnymi následkami. Ako bolo vyššie uvedené, O. T. práce pre žalobcu vykonával,

žalobca získal výsledok v podobe jeho pracovného výkonu, O. T. teda mal nárok na peňažnú náhradu
za vykonanú prácu. V prípade, keď dôjde k reálnemu výkonu práce bez formálne uzatvorenej pracovnej
zmluvy a za prácu bude vyplatená mzda, nejde o bezdôvodné obohatenie, ale o tzv. faktický pracovný
pomer,priktorommázamestnanecnároknaodmenu,ktorejvýškazodpovedámzde,ktorútyinakzaním
vykonanú prácu dostal, a to aj napriek tomu, že pracovná zmluva nebola uzatvorená v písomnej forme.

Zamestnancovi vo faktickom pracovnom pomere patria v podstate rovnaké nároky ako zamestnancovi
v platnom pracovnom pomere.

25. Súd zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania opakovaným výsluchom svedkov Ing. X.
I., Q. D. a S. V., na preukázanie skutočnosti, ako mala byť správne vedená evidencia dochádzky,

pretože preukazovanie tejto skutočnosti by mohlo viesť len k tomu, že žalovaná nevykonávala správne
svoje povinnosti vedúcej zamestnankyne, čo je však dôvod pre skončenie pracovného pomeru, avšak
nevyvracia to preukázanú skutočnosť, že O. T. pre žalobcu prácu v skutočnosti odviedol. Navyše k
spôsobe vedenia dochádzky sa vyjadril svedok Q. D. v konaní pred Okresným súdom Bratislava II
sp. zn. 12Cpr/1/2011. V konaní bolo preukázané, že skutočným miestom výkonu práce O. T. nebol

Hansol Voderady, ale iné objekty. To však nevyvracia preukázanú skutočnosť, že O. T. práce pre
žalobcu vykonával. Navyše títo svedkovia boli v konaní vypočutí, žalobca mal možnosť ich na tieto
skutočnosti vyťažiť, prípadne predložiť platné vnútorno-organizačné predpisy, z ktorých by predpísaný
spôsob vedenia dochádzky vyplýval. Z výpovedí svedkov Ing. X. I., S. V. a Q. D. pritom vyplýva, žetíto nemali reálny prehľad o tom, ktorí zamestnanci na akých objektoch pracujú. Svedkyňa Ing. X. I.
uviedla,spoločnosťmásosvojimiodberateľmidohodnutýpaušálajenažalobcovi,abyzvládoltútoprácu
so svojimi zamestnancami. Táto svedkyňa nevedela uviesť, kto vykonával zimnú údržbu na objekte

Slovenskej sporiteľne v Trnave, uviedla, že nemá prehľad o tom, ktorý zamestnanec na akom objekte,
akú prácu vykonáva. Svedok Q. D. uviedol, že na každý objekt bola prepracovaná kalkulácia miezd,
keďže u žalovanej sa to prekročilo, u žalobcu išlo o stratu. Svedok S. V. uviedol, že on kontroluje iba
ekonomickú stránku objektu, či je, alebo nie je ziskový, mzdové podklady kontroluje z hľadiska, či spĺňajú
percento z celej fakturácie, aby spoločnosť na tom neprerobila, uviedol, že žalovaná vedela, ako je

každý objekt nakalkulovaný, koľko ľudí tam má pracovať, konkrétne sa nekontrolovalo akí ľudia a koľko
ichtampracuje,vychádzalizostanovenéhovzorca.Tentosvedokuviedol,ženevie,čiO.T.naniektorých
objektoch pracoval, alebo nepracoval, overoval iba, či mu bola vydaná vstupná karta do objektu Hansol.
Svedok tiež uviedol, že skutočnosť, že sa môžu peniaze vyplatiť, podpisovali štatutári. To znamená že
spoločnosť (resp. nadriadení žalovanej) mohli každý mesiac zistiť, že zamestnanec O. T. prekračuje
rozsah práce povolený Zákonníkom práce, prípadne že sú mu priznávané neprimerané odmeny, napriek

tomu si nadriadení žalovanej pri kontrole mzdových podkladov a zadávaní príkazu na vyplatenie miezd
nesplnili svoje povinnosti, čo v tom prípade zakladá ich spoluzodpovednosť za porušovanie príslušných
pracovnoprávnych predpisov. Ohľadom zaužívanej praxe v spoločnosti žalobcu vypovedala bývalá
predáčka I. D., ktorá tiež potvrdila, že hoci mala vedené miesto výkonu práce Samsung Voderady, v
tomto objekte nepracovala. Zamestnanec, ktorý vykonával práce pre viacero objektov bol evidenčne

vedený pod určitým objektom, na ktorý vychádzali financie. Z tejto výpovede vyplynulo, aká bola prax v
spoločnosti. Preukazovanie predpísanej evidencie dochádzky by teda bolo nadbytočné, malo by význam
v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovanej pre porušenie pracovných povinností a
nie v konaní o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tvrdeným nevykonaním práce O. T..

26. Vychádzajúc tak z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu
škody spôsobenej zavineným porušením povinností žalovanej pri plnení pracovných povinností za
neopodstatnený. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaná
úmyselne viedla fiktívnu dochádzku O. T., ktorý v období od januára 2009 do júna 2011 u žalobcu v
skutočnosti nepracoval t. j. nepreukázal existenciu protiprávneho úkonu žalovanej, preto nemôže byť

ani splnená podmienka vzniku škody žalobcu (preukázané bolo, že O. T. u žalobcu pracoval), ako ani
príčinnej súvislosti medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody. Pretože žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania protiprávneho konania žalovanej, resp. vzhľadom
na to, že žalovaná v konaní uniesla dôkazné bremeno, že sa protiprávneho konania nedopustila, súd
žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

27. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku a vo veci v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 % trov konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

28. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
podľa § 365 ods. l písm. e), f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

29. Žalobca poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že žalovaná vykonávala na
základe pracovnej zmluvy z dňa 1.3.1997 u žalobcu funkciu vedúci objektu, následne na základe

dohody o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.1.2011 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
18.3.2011 vykonávala funkciu oblastnej vedúcej v trnavskom kraji. Do popisu práce žalovanej patrila
zodpovednosť za efektívnu, hospodárnu realizáciu výkonných prevádzkových činností v zmysle
záväzných vnútropodnikových pravidiel žalobcu, v súlade s právnymi normami, s vnútropodnikovými
materiálmi žalobcu a v súlade so štandardami spoločnosti žalobcu. Žalovaná bola povinná zabezpečiť

operatívnu činnosť na objektoch spoločnosti, t.j. bola zodpovedná za uzatváranie pracovných zmlúv,
dohôd o pracovných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru, evidenciu pracovného
času, zabezpečovanie pracovných pomôcok pre zamestnancov, viedla celkovú realizáciu služieb
poskytovaných žalobcom klientom. Žalovaná vykonávala pre žalobcu prácu 14 rokov, počas týchtorokov bola preškoľovaná ako z právnych predpisov SR, tak aj z interných predpisov žalobcu (čo
dosvedčila svedkyňa Ing. X. I. vo svojej výpovedi z dňa 4.2.2016, otázka 24. a 25. právneho zástupcu
žalovanej).Vzhľadomktomu,žežalovanánerozporovalasvojepreškoľovaniezprávnychpredpisov,ako

aj interných predpisov žalobcu, tak táto skutočnosť nie je medzi sporovými stranami sporná. Žalovaná
vykonávala v období 2009 až 2011 funkciu vedúcej objektu a následne funkciu oblastnej vedúcej aj
pre zamestnancov žalobcu, ktorí vykonávali práce na zákazke klienta žalobcu v priestoroch spoločností
Hansol Technics Europe s.r.o. (ďalej len Hansol Voderady) a Samsung Display Slovakia, s.r.o. (ďalej len
Samsung Voderady), ktoré boli pracoviskami žalobcu. Žalovaná ako vedúca objektu a oblastná vedúca

zabezpečovala operatívnu činnosť na daných objektoch, t.j. zabezpečovala zamestnancov a dohodárov
pre dané objekty - podpisovala pracovné zmluvy a dohody o pracovných činnostiach vykonávaných
mimo pracovného pomeru, viedla evidenciu pracovného času, zabezpečovala pracovné pomôcky
pre zamestnancov, viedla celkovú realizáciu služieb poskytovaných žalobcom klientom. V období od
januára 2009 do júla 2011 žalovaná opakovane uzatvárala fiktívne dohody o pracovných činnostiach
vykonávaných mimo pracovného pomeru s O. T., nar. XX.X.XXXX, ktorý je otcom žalovanej. Fiktívnosť

daných uzavretých dohôd o pracovných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru vyplýva z
toho, že tieto dohody za zamestnanca podpísala žalovaná (t.j. na, predmetných dohodách nie je podpis
zamestnanca O. T., ale je na nich podpis žalovanej), čo dosvedčil svedok O. T. vo výpovedi z dňa
20.9.2016. Na takéto konanie žalovaná nemala od O. T. žiadne a už vôbec nie písomné plnomocenstvo.
Žalovaná fiktívne uzavrela za pána O. T. v roku 2009 dvanásť dohôd o vykonaní práce. V dohode o

vykonaní práce za január 2009 bol dojednaný druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích
prác, s miestom výkonu práce Hansol Voderady, s dojednaným rozsahom týždenného pracovného času
20 hod./týždenne, pri dojednanej odmene vo výške 24,89 eura/hod. brutto. Zvyšné dohody o vykonaní
práce za rok 2009 mali rovnaký obsah, len so zmenou vo výške odmeny a to vo výške 6,6388 eura/hod.
brutto. Na rok 2010 žalovaná fiktívne uzavrela za pána O. T. dohodu o pracovnej činnosti, v ktorej bol

dojednaný druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác, s miestom výkonu práce Hansol
Voderady, s dojednaným rozsahom týždenného pracovného času l0hod./týždenne, pri dojednanej
odmene vo výške 6,6388 eura/hod. brutto. Na rok 2011 žalovaná fiktívne uzavrela za pána O. T. dohodu
o pracovnej činnosti, v ktorej bol dojednaný druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác,
s miestom výkonu práce Hansol Voderady, s dojednaným rozsahom týždenného pracovného času

l0 hod./týždenne, pri dojednanej odmene vo výške 3,30 eura/hod. brutto. Žalovaná uviedla v daných
dohodách druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác, avšak z vykonaného dokazovania
bolo zistené, že pán O. T. nevykonával organizáciu mimoriadnych upratovacích prác, ale vykonával
iba príležitostné pomocné práce (ako opravu vysávačov a pod.) a pravidelné upratovacie práce ako
odhadzovanie snehu, tepovanie kobercov, opravu vysávačov, zametanie vonkajších objektov. Žalovaná

viedla fiktívnu dochádzku O. T., podľa ktorej vykonával práce v priestoroch klienta Hansol Voderady a
Samsung Voderady, avšak O. T. v priestoroch spoločnosti Hansol Voderady a Samsung Voderady nikdy
nepracoval (ako uviedol samotný svedok O. T. vo výpovedi z dňa 20.9.2016). Žalovaná viedla fiktívnu
evidenciu práce O. T. nad rámec daný zákonom, konkrétne napr. za obdobie júl 2010, keď žalovaná
T. evidovala 42 hodín odrobených v Samsungu Voderady a 20 hodín v Hansole Voderady (t.j. spolu 62

hodín), pričom podľa ZP mohol odpracovať maximálne 40 hodín mesačne, a zo svedeckej výpovede
O. T. z dňa 20.9.2016 a zo dňa 5.2.2013 vyplýva, že 62 hodín neodpracoval). Žalovaná viedla fiktívnu
evidenciu práce pána O. T. v hodinovej sadzbe vyššej ako je hodinová sadzba ustanovená v dohodách o
vykonaní práce a dohodách o pracovnej činnosti (až vo výške 29,90 eura/hod./brutto v období február až
august 2009, pričom v dohodách bola dojednaná odmena 6,6388 eura/hod./brutto). Žalovaná priznávala

O. T. odmeny až do výšky 431 eur mesačne pričom zamestnanec v danej pozícii (pomocné a upratovacie
práce) nebol vôbec oprávnený na obdržanie odmien v takej výške (čo dosvedčila svedkyňa Ing. X. I. vo
svojej výpovedi z dňa 4.2.2016, otázka 18. Právneho zástupcu žalovanej). Na základe takto úmyselne
vyhotovených fiktívnych dochádzok O. T. (otca žalovanej) žalovaná predkladala žalobcovi nesprávne
podklady na vyplácanie miezd (t.j. na vyplatenie miezd za prácu, ktorá v skutočnosti nebola vykonaná)

a vyplatením týchto miezd vznikla žalobcovi škoda, ktorú úmyselne spôsobila žalovaná.

30. Žalobca dňa 5.8.2011 konfrontoval žalovanú s danou situáciou, t.j. žalobca požadoval od žalovanej
vysvetlenie kto je daný zamestnanec O. T., ako je možné, že osoba vo veku takmer 70 rokov vykonáva
prácu v rozsahu až do 350 hodín mesačne, ktorý žalobca vypočítal na základe vyplatenej mzdy a v

dohodách uvedených hodinových odmenách (napr. za marec 2011 bola vyplatená mzda 1160 eur/brutto,
v dohode o pracovnej činnosti bola určená hodinová odmena vo výške 3,30 eura 1 hod./brutto, z čoho
vyplýva, že zamestnanec musel odpracoval 351 hodín za mesiac) a pritom vôbec nemá čipovú kartu
na vstup do priestorov spoločnosti Hansol Voderady, kde mal podľa dohôd vykonávať prácu. Na danomstretnutí sa zistilo, že O. T. je otec žalovanej. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaná
pracovala ako objektová vedúca pre objekt spoločnosti Hansol Voderady, kontrolovala prácu za žalobcu,
uzatvárala brigádnické dohody so zamestnancami, vypĺňala a viedla evidenciu práce vykonávanej v

objekte spoločnosti Hansol Voderady. Žalovaná však napriek svojej pracovnej pozícii nevedela vysvetliť,
akú konkrétnu prácu O. T. vykonával, kde prácu vykonával, v ktoré dni (a či pravidelne každý deň alebo
len občas) a v akom rozsahu prácu vykonával. Žalovaná pritom mala priestor na vysvetlenie týchto
skutočností, pretože rokovanie sa viedlo približne l hodinu (čo dosvedčuje výpoveď svedkyne Ing. X. I.
z dňa 22.11.2012 v konaní pred OS BA II spis. zn. 12Cpr/1/2011). Na stretnutí dňa 5.8.2011 následne

žalovaná dobrovoľne priznala, že úmyselne spôsobila žalovanému škodu fiktívnym vedením evidencie
práce O. T., na čo bol so žalovanou rozviazaný pracovný pomer formou dohody o skončení pracovného
pomeru. Po 15 minútach od podpisu dohody o skončení pracovného pomeru došlo medzi žalobcom a
žalovanou k dohode o rozsahu spôsobenej škody a o termíne, dokedy je žalovaná zaviazaná nahradiť
žalobcovi spôsobenú škodu, a k tomu bola vyhotovená a podpísaná dohoda o uznaní záväzku z dňa
5.8.2011 (čo dosvedčuje výpoveď svedkyne Ing. X. I. z dňa 22.11.2012 a svedka Q. D. z dňa 3.10.2013

v konaní pred OS BAII spis. zn. 12Cpr/l/2011). Predmetom dohody o uznaní záväzku bolo uznanie
výšky spôsobenej škody a záväzok žalovanej nahradiť vzniknutú škodu. Žalovaná spôsobila žalobcovi
škodu tým, že v období január 2009 až júl 2011 úmyselne predkladala žalobcovi ako zamestnávateľovi
nesprávne podklady na vyplácanie pracovnej odmeny O. T. napriek tomu, že O. T. prácu na pridelenom
objekte v tomto období nevykonával. Žalovanej bolo pritom umožnené v nasledujúcich 2 týždňoch

predložiť podklady, poprípade navrhnúť svedkov, ktorými by preukázala, že O. T. pre žalobcu skutočne
pracoval, kde a v akom rozsahu, a tým by znížila rozsah ňou spôsobenej škody. Žalovaná možnosť
preukázania skutočného výkonu práce pána O. T. nevyužila, a to ani v dohodnutej 2 týždňovej dobe
a ani do začatia súdneho konania. Uvedeným konaním vznikla žalobcovi škoda vo výške 16.999 eur,
čo predstavuje súčet hrubých miezd T. O. za obdobie január 2009 až júl 2011. Nakoľko žalovaná

nepreukázala, že O. T. skutočne pracoval pre žalobcu, a nakoľko v dohodnutej dobe neuhradila druhú
splátku dlžnej sumy, a ani so žalobcom nekomunikovala, bol žalobca nútený podať návrh na vydanie
platobného rozkazu zo dňa 19.10.2011 (t.j. 6 týždňov po splatnosti druhej splátky škody).

31. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno, keď

nepreukázal, že žalovaná úmyselne viedla fiktívnu dochádzku O. T., ktorý v období od januára 2009 do
júna2011užalobcuvskutočnostinepracoval,t.j.nepreukázalexistenciuprotiprávnehoúkonužalovanej,
preto nemôže byť ani splnená podmienka vzniku škody žalobcu (preukázané bolo, že O. T. u žalobcu
pracoval), ako ani príčinnej súvislosti medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody.
Žalobca nepreukázal fiktívne vedenie dochádzky O. T., nakoľko nepredložil žiadne vnútroorganizačné

predpisy, z ktorých by predpísaný spôsob vedenia dochádzky vyplýval.

32. S názorom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a to z dôvodu, že žalovaná vykonávala
svoje funkcie u žalobcu 14 rokov, počas ktorých bola opätovne preškoľovaná z právnych predpisov
ako aj vnútro - organizačných predpisov žalobcu. Tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu súdneho

spisu vedeného v predmetnej veci ako aj z obsahu pripojeného súdneho spisu (pracovnej zmluvy
z 21.01.1997, popisu činnosti funkcie oblastný vedúci, dohody o zvýšení kvalifikácie z 3.1.2011,
dohody o zmene pracovnej zmluvy z 18.3.2011. Žalobca počas súdneho konania síce nepredložil
vnútro - organizačný predpis, ktorý upravuje vedenie evidencie pracovného času, avšak z vyššie
uvedených ustanovení pracovnej zmluvy žalovanej, ustanovení ZP, a v neposlednom rade z tlačív

žalobcu na evidenciu pracovného času je zrejmé aké údaje bolo potrebné zapísať do evidencie
pracovného času. Tieto rukou vypisované tlačivá, evidencie dochádzky za jednotlivé mesiace, tzv.
šichtovnice, sú súčasťou spisu vedeného v tomto konaní, ako aj pripojeného spisu Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 12Cpr/l/2011. Do týchto tlačív žalovaná pravidelne uvádzala nepravdivé údaje (napr.
hodinové sadzby O. T. vo výškach 21 eur - 29 eur v rozpore s dohodnutými sadzbami v r 2009

a 2010 vo výške 6,6388 eura a v roku 2011 vo výške 3,30 eura, nesprávne miesto výkonu práce -
udávala Hansol Voderady a Samsung Voderady, v ktorých O. T. nepracoval, rozdielne odpracované
pracovné doby). Na základe tlačív ručne vyplnených žalovanou, evidencií dochádzky, boli následne
vyplácane spracovávané elektronické podklady pre vyplácanie miezd. V danom prípade nešlo o
náhodnú chybu žalovanej v evidencii dochádzky, ale o pravidelne sa opakujúce nezrovnalosti v evidencii

dochádzky. Žalovaná bola povinná vypĺňať uvedené tlačivá podľa skutočne odpracovaných hodín, v
hodinových sadzbách určených v dohodách a na pracoviskách, na ktorých boli práce reálne vykonané.
Tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu súdneho spisu vedeného v predmetnej veci ako aj z obsahu
pripojeného súdneho spisu, konkrétne z mzdových listov O. T., evidencie dochádzky pre objekty HansolaSamsungVoderady,ručnevypisovanéžalovanou,evidenciedochádzkypreobjektyHansolaSamsung
Voderady, vyhotovené elektronicky žalovanou. Žalobca vykonal kontrolu práce O. T. (podľa podkladov
vyhotovených žalovanou) na pracovisku Hansol Voderady a na pracovisku Samsung Voderady a

porovnal ju so skutočnosťou, že O. T. nemal do týchto priestorov čipovú prístupovú kartu. Z uvedeného
žalobca zistil, že O. T. nevykonával prácu vôbec a v danom zmysle aj podal žalobu. Takto konal aj
vzhľadom na to, že žalovaná na rokovaní 5.8.2011 a až do podania žaloby nepredložila žalobcovi žiadne
dôkazy a ani len tvrdenia o tom, že by pán O. T. pracoval na iných pracoviskách. Počas dokazovania v
predmetnom konaní sa preukázalo, že O. T. nepracoval na pracovisku Hansol Voderady, ani Samsung

Voderady, čo potvrdila jeho výpoveď ako aj výpovede svedkov, I. H., D. N. a F. J.. Táto skutočnosť nie
je medzi stranami sporná.

33. Žalovaná sa v priebehu súdneho konania začala brániť argumentáciou, že O. T. pracoval na iných
pracoviskách žalobcu (Slovenská sporiteľňa, Slovenský plynárenský priemysel, Slovenská pošta, všetky
objektysúvTrnave).Nakoľkožalovanátvrdila,že O.T.pracujenainýchpracoviskáchža1obcu,dôkazné

bremeno o práci a rozsahu O. T. na iných pracoviskách zaťažuje ža1ovanú. Nakoľko O. T. pracoval
vždy sám (čo dosvedčuje výpoveď svedka O. T. zo dňa 5.2.2013 aj 20.9.2016), neexistuje priamy
svedok, ktorý by mohol vypovedať o jeho odpracovaných hodinách a evidenciu žalovanej vyhotovenú
pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady nemožno považovať za evidenciu pracovného
času vykonávanú na iných pracoviskách. Samotné tvrdenia O. T. o jeho pracovnom čase sú rozporuplné,

vzhľadom na to, že na pojednávaní dňa 5.2.2013 (v konaní pred OS BA II, spis. zn. 12Cpr/1/2011)
uviedol, že vykonával prácu v rozmedzí 10 hodín týždenne, následne vo výpovedi z dňa 20.9.2016
uvádzal, že pracoval v zime 7-8 hodín denne, v lete 5 hodín každý druhý deň. Z logickej dedukcie je
zrejmé, že človek si pamätá presnejšie údaje v kratšom časovom úseku od danej udalosti a preto je
zrejmé, že O. T. vykonával práce v kratších pracovných dobách. Týmto rozporom sa OS TT nezaoberal

napriek tomu, že vyplývajú z obsahu svedeckých výpovedí O. T. z 5.2.2013 a z 20.9.2016. Svedectvo
svedkyne I. H. preukazuje síce, že pán O. T. pracoval, avšak nepreukazuje rozsah prác, nakoľko podľa
jej výpovede ona neviedla jeho dochádzku a ani s ním nebola v dennom kontakte. Rovnako svedectvo
svedka D. N. potvrdzuje prácu O. T., svedok uviedol, že O. T. videl asi 40-krát pri zimnej údržbe na
objektoch v meste Trnava. Táto výpoveď taktiež nepreukazuje rozsah prác, nakoľko svedok videl O.

T. len chvíľu a následne odišiel. Rovnakú váhu má svedectvo svedkyne F. J., ktorá len pár krát videla
pána O. T. odhadzovať sneh na pracovisku Slovenská sporiteľňa, avšak nevedela určiť jeho pracovný
rozsah. Žalobca na základe výsledkov vykonaného dokazovania nespochybňuje, že O. T. pracoval resp.
že vykonal nejakú prácu pre žalobcu, avšak v zmysle vykonaného dokazovania je zrejmé, že O. T.
nevykonával prácu v Hansole Voderady, ani v Samsungu Voderady a zároveň žalovaná nepreukázala

rozsah hodín odpracovaných O. T. na iných pracoviskách (t.j. rozsah zodpovedajúci tej mzde, ktorá bola
vyplatená O. T.), čím neuniesla svoje dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia (t.j. tvrdenia že
žalobcovinevzniklaškoda,pretožezamzduvyplatenúO.T.obdržalžalobcaadekvátnypracovnývýkon).

34. Žalobca poukázal na to, že žalobca od počiatku (od podpisu dohody o uznaní záväzku) preukazoval

vôľu znížiť uvedenú vzniknutú škodu o prácu O. T., ktorú žalovaná preukáže, čo doposiaľ neurobila.
Žalovaná mala od počiatku možnosť predísť súdnemu sporu, ak by preukázala výkon práce O. T.,
avšak do začatia súdneho konania žalovaná neuviedla, že by O. T. pre žalobcu pracoval, ani kde a
v akom rozsahu pracoval. Tvrdenia žalovanej, že evidenciu pracovného času po nej kontrolovali jej
nadriadený S. V. nie je pravda, nakoľko S. V. kontroloval iba ekonomickú stránku jednotlivých objektov,

t.j. či spĺňajú stanovené percento nákladov na mzdy podľa kalkulácie objektu, čiže reálna kontrola
evidencie pracovného času bola ukončená na pracovnej pozícii žalovanej a jej nadriadený už tieto údaje
nekontrolovali čo vyplýva z výpovede svedka S. V. z 10.3.2016. Z uvedených skutočností je zrejmé, že
evidencie pracovného času O. T. z pracovísk Hansol Voderady a Samsung Voderady, ktoré žalovaná
predkladala žalobcovi ako podklady pre výplatu miezd O. T. sú vedené v rozpore s právnymi predpismi,

pracovnou zmluvou žalovanej ako aj podkladmi žalobcu, ktoré žalovaná vypĺňala (evidencie dochádzky)
čím sa žalovaná dopustila protiprávneho konania.

35. Úmysel žalovanej predkladať fiktívne evidencie dochádzky je zjavný z pravidelnosti predkladaných
podkladov. Žalovaná, tak ako uviedol svedok O. T., každodenne vyhotovovala jeho evidenciu

pracovného času a následne vyhotovovala evidenciu dochádzky (či už v písomnej forme alebo
elektronickej) ako podklad pre výplatu miezd, z toho je zrejmé že nemohlo ísť o omyl v konaní
žalovanej ale išlo o priamy úmysel. Takto vyhotovené a predkladané evidencie dochádzky nesúhlasia s
vykonaným dokazovaním v súdnom konaní. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s prejavom vôležalovanej, ktorý je obsiahnutý v dohode o uznaní záväzku z 5.8.2011, v ktorej je výslovne uvedené, že
žalovaná úmyselne predkladala zamestnávateľovi nesprávne podklady na vyplácanie odmeny z dohody
o pracovnej činnosti na O. T. napriek tomu, že O. T. prácu na pridelenom objekte v tomto období

nevykonával. Žalovaná síce počas súdneho konania uviedla, že dohodu o uznaní záväzku uzavrela v
tiesni a pod nátlakom, avšak neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by podporovali jej tvrdenie.

36. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom protiprávneho konania žalovanej.

Nakoľko žalobca preukázal úmyselné protiprávne konanie žalovanej, vznik a výšku škody ako aj príčinnú
súvislosť (uvedené nižšie v odvolaní), žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 16.354,61eura s príslušenstvom a priznáva žalobcovi
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

37. Zamietnutie žaloby pre neprodukovanie dôkazov žalobcom preukazujúcich protiprávne konanie

žalovanej súd odôvodňuje v bode 90. rozsudku tým, že žalobca nepreukázal fiktívne vedenie dochádzky
O. T., nakoľko nepredložil žiadne vnútro - organizačné predpisy, z ktorých by predpísaný spôsob vedenia
dochádzky vyplýval ani iné dôkazy preukazujúce protiprávne konanie žalovanej. Žalovaná vyhotovovala
evidenciu dochádzky O. T. len pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady, žiadne evidencie
dochádzky pre iné pracoviská žalovaná žalobcovi nikdy nepredložila. Žalobca poukazuje v danom

prípade na svedecké výpovede pán O. T. z dňa 5.2.2013 a 20.9.2016, v ktorých zhodne uviedol,
že nepracoval na pracoviskách Hansol Voderady a Samsung Voderady. Žalovaná dané tvrdenie
nerozporovala a preto je toto tvrdenie medzi stranami nesporné. Žalovaná bola povinná vyhotovovať
evidenciu dochádzky v zmysle právnych predpisov, pracovnej zmluvy žalovanej ako aj podkladmi
žalobcu, ktoré žalovaná vypĺňala, podľa reálne vykonávanej práce zamestnancov. Preto vzhľadom na

svedeckú výpoveď O. T. a evidencie dochádzky O. T. predložené žalovanou je dostatočne zrejmé,
že žalovaná konala protiprávne tým, že žalobcovi predkladala úmyselne vytvorenú fiktívnu dochádzku
svojhootcaO.T.napracoviskuHansolVoderadyaSamsungVoderady,ktoránezodpovedalaobjektívnej
skutočnosti. Ďalšie predkladanie dôkazov na preukázanie protiprávneho konania žalovanej by bolo
procesne nehospodárne aj vzhľadom k tomu, že táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná.

38. Ďalej žalobca poukazuje na to, že súd zamietol výsluch svedkov Q. D., Ing. X. I. a S. V., ktorý by
mohli vypovedať k spôsobu vyhotovenia evidencie dochádzky zamestnancov, čím nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Daný svedkovia mohli odstrániť rozpor medzi
stranami ohľadom vedenia evidencie pracovného času, čo by preukázalo, že žalovaná porušovala

právne predpisy, pracovnú zmluvu a vnútroorganizačné predpisy, t.j. protiprávne konanie žalovanej ako
predpoklad náhrady spôsobenej škody.

39. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom protiprávneho konania žalovanej a

súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností na
základe čoho je rozsudok nepreskúmateľný.

40. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že nepreukázal vznik škody, nakoľko žalobca určil výšku
škody ako súčet hrubých miezd vyplatených O. T. za obdobie január 2009 až júl 2011 vo výške 16.999

eur. Samotný vznik škody je zrejmý z procesu vyplatenia miezd. Žalovaná, v zmysle vyššie uvedených
skutočností, viedla fiktívnu evidenciu dochádzky O. T. pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung
Voderady.KeďžežalovanáviedlafiktívnuevidenciudochádzkypánaO.T.,takkonalaprotiprávne.Škoda
vznikla tak, že žalovaná predkladala tieto fiktívne evidencie dochádzky O. T. zamestnávateľovi ako
podklady na výplatu miezd a tieto mzdy boli následne aj vyplatené, čo preukazuje potvrdenie B. D. P.

W. O. I., a.s. zo dňa 7.12.2016 a výpis z účtu O. T. za obdobie február 2009 až január 2011. Nakoľko
O. T. nepracoval na pracoviskách Hansol Voderady a Samsung Voderady a bola mu vyplácaná mzda
za prácu na daných pracoviskách, tak vznikla žalobcovi škoda. Žalovaná preukázala prácu O. T., čo
žalobca nepopiera. Žalovaná avšak nepreukázala rozsah prác, ktoré mal pán O. T. vykonávať, a z
daného dôvodu sa žalovaná v žiadnom rozsahu vzniku škody neliberalizovala. Pričom žalobca výslovne

poukazuje, že evidenciu dochádzky pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady si nemožno
zamieňať s evidenciami dochádzky pre iné pracoviská. Medzi protiprávnym konaní žalovanej (fiktívne
predkladanie podkladov na vyplácanie miezd O. T.) a vznikom škody (vyplatenie miezd O. T.) je priama
a bezprostredná príčinná súvislosť.41. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam o nepreukázaní vzniku škody. V odôvodnení

rozsudku absentuje odôvodnenie na základe akých skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcovi nevznikla škoda, pretože z vykonaného dokazovania nie je možné ustáliť žiaden záver resp.
žiaden konkrétny údaj o množstve hodín skutočne odpracovaných O. T.. Z daného dôvodu je rozsudok
nepreskúmateľný.

42. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dohodu o uznaní záväzku. Dohoda o ukončení
pracovného pomeru a dohoda o uznaní záväzku boli obidve podpísané dňa 05.08.2011, avšak dohoda
o skončení pracovného pomeru bola podpísaná žalobcom a žalovanou pred dohodou o uznaní záväzku
(čo dosvedčujú výpovede svedkov Q. D. a S. V. z dňa 10.3.2016 ako aj svedkyne Ing. X. I. z dňa
4.2.2016). Podľa názoru žalobcu uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru, nevzniká žiadna
doba, tak ako je to u výpovedi (výpovedná doba). Dohoda o skončení pracovného pomeru je zmluvou

subjektov pracovného práva a teda určenie jej účinnosti podlieha ustanoveniu § 18 ZP (zmluva podľa
tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej
obsahu). V zmysle ustanovení § 60, § 1 ods. 4 ZP, § 43c OZ ako aj právnej teórie je zrejmé, že vzhľadom
na priebeh stretnutia z dňa 05.08.2011, (obe strany boli na stretnutí osobne prítomné) účinnosť dohody
o skončení pracovného pomeru nastala jej podpisom, t.j. prijatím návrhu na uzavretie danej dohody

a dôjdením tohto súhlasu navrhovateľovi dohody. Podpisom dohody o skončení pracovného pomeru
oboma zmluvnými stranami nastali jej účinky a pracovný pomer skončil. Z daného dôvodu žalobca a
žalovaná pri podpise dohody o uznaní záväzku už boli subjektami občianskeho práva a nie subjektami
pracovného práva. Dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 treba posudzovať podľa jej obsahu ako aj
podmienok za akých bola podpísaná, t.j. aj napriek označeniu strán ako zamestnávateľ a zamestnanec

ide o občianskoprávny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, nakoľko pri podpise dohody o uznaní záväzku
už medzi žalobcom a žalovanou nebol pracovnoprávny vzťah a ide o uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ.
Na základe danej skutočnosti je zrejmé, že dôkazné bremeno o neexistencii dlhu zaťažuje žalovanú a
žalovaná neexistenciu dlhu počas súdneho konania nepreukázala. Naproti tomu žalobca si splnil svoje
dôkazné bremeno predložením dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011, v ktorom žalovaná uznala

svoj dlh, čo do dôvodu vzniku, tak aj do výšky dlhu.

43. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

44. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie

písomnéhovyhotoveniarozsudku.Odvolacísúdnenachádzadôvod,prektorýbysamalodzáverovsúdu
prvej inštancie odchýliť, nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, k podstatným tvrdeniam uvedeným v
odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), pre úplnosť odôvodnenia je potrebné konštatovať nasledovné:

45. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 16.354,61 eura s príslušenstvom

voči žalovanej. Žalobca tvrdil, že uvedená škoda mu vznikla neodbornou, podvodnou činnosťou
žalovanej, ktorú vykonávala úmyselne, keď spracovávala nesprávne a vykonštruované podklady na
výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti zamestnanca O. T. (otca žalovanej) v období od januára
2009 až do júla 2011 a to napriek skutočnosti, že uvedený zamestnanec v danom období na určenom
objekte u zamestnávateľa prácu nevykonával. Výška škody predstavovala sumu, ktorú žalobca vynaložil

zauvedenéobdobienamzduO.T.avšetkypovinnéodvodyvsúvislostisozamestnávanímmenovaného
u žalobcu. Žalobca sa nároku domáhal predovšetkým na základe písomne uznaného záväzku žalovanej
zo dňa 5.8.2011 spôsobenú škodu žalobcovi nahradiť.46. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie
nároku na náhradu škody potom, ako dohodu o uznaní záväzku z 5.8.2011 vyhodnotil ako dvojstranný
právny úkon podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorá má za následok predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie

nároku, ale v prípade sporu nezbavuje zamestnávateľa preukázať všetky predpoklady pre priznanie
nároku na náhradu škody, ktorými sú vznik škody na strane žalobcu, protiprávne konanie žalovanej,
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním a zavinenie.

47. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca podľa § 365 ods. l písm. e), f) a h) zák.

č. 160/2015 Z. z. CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

48. Dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z neprávneho právneho posúdenia je naplnený v prípade, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval
príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu
normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah právnej normy nesprávne
interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

49. Pri posudzovaní veci samej súd prvej inštancie vychádzal z § 32 § 191 ods. 1 až 4 ZP a podľa §
558 OZ. Správne konštatoval, že v prvom rade bolo potrebné posúdiť obsah dohody o uznaní záväzku
nahradiť škodu zo dňa 5.8.2011 a poukázal na rozdiely uznania záväzku podľa § 32 ZP, § 191 ods.
3 ZP a § 558 OZ. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že s poukazom
na doslovné znenie § 60 ZP (ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného

pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom), pracovný pomer medzi stranami sporu zanikol
dňa 5.8.2011 o 24.00 hod. a nie okamihom podpísania dohody o skončení pracovného pomeru.
Ak priamo § 60 stanovuje zánik pracovnoprávneho vzťahu pojmom „dňom", nemožno uprednostniť
výklad uvedený v komentári k § 60 a § 18 ZP ako na to poukazuje v odvolaní žalobca. Pri výklade
uvedeného dvojstranného právneho úkonu je potrebné tiež aplikovať § 35 OZ upravujúceho realizáciu

a výklad právnych úkonov. Podľa názoru odvolacieho súdu je dôležité uviesť, že za pracovnoprávne
vzťahy treba zásadne považovať všetky vzťahy, ktoré vznikajú v príčinnej súvislosti s výkonom závislej
práce fyzických osôb pre právnické osoby (§ 1 ods. 1 ZP) bez ohľadu na to, či výkon tejto práce
trvá alebo bol už ukončený. Ak ide o výkon závislej práce, jej výkon sa má uskutočňovať podľa
pracovnoprávnych predpisov (§ 1 ods. 4 ZP). Uzatváranie iných zmluvných typov podľa ustanovení

Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka pri výkone závislej práce by bolo možné
považovaťzaobchádzaniezákonasprávnymnásledkomneplatnostiprávnehoúkonuakosimulovaného
právneho úkonu. Pracovnoprávne vzťahy nie sú obmedzované len na dobu trvania pracovného pomeru,
ale patrí medzi ne aj nárok na náhradu škody, aj keď medzičasom medzi účastníkmi došlo ku skončeniu
pracovného pomeru. Dôležité je, že žalovaná sa zaviazala zaplatiť škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť

v rokoch 2009 - 2011, kedy existoval medzi stranami sporu pracovnoprávny vzťah založený pracovnou
zmluvou a žalovaná mala škodu spôsobiť v uvedenom období zavineným porušením povinností pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Keďže škoda mala žalobcovi vzniknúť v období
trvania pracovného pomeru so žalovanou, na obsah záväzku nahradiť škodu nie je možné aplikovať
ustanovenia iného zákona ako Zákonníka práce (bez ohľadu na skutočnosť, v akom časovom slede

bola uzatváraná dohoda o skončení pracovného pomeru a dohoda o náhrade škody).

50. Záver súdu prvej inštancie o tom, že dohoda o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 má charakter
dohody uzavretej podľa § 191 ods. 3 ZP (ktorou došlo k dohode o spôsobe náhrady škody, ktorý
nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v

čase uznania), má za následok, že zamestnávateľ má právo uplatniť si nárok na náhradu škody v
10 ročnej premlčacej lehote a zamestnávateľ má následne v súdnom konaní povinnosť preukázať
všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, je správny. Následne súd prvej inštancie
na prejednávanú vec aplikoval § 179 od. 1, 2 a § 186 ods. 1 až 3 ZP o náhrade škody spôsobenú
zamestnancom zamestnávateľovi, tieto ustanovenia zákona i správne vyložil. Súd prvej inštancie tiež

správne poukázal na doterajšiu rozhodovaciu prax, rozhodnutie NS ČR z 28.3.1968 sp. zn. 6Cz 7/68
a uznesenie NS ČR 21Cdo 2697/2003 z 14.5.2004), ktorá je vzhľadom na podobný skutkový stav
aplikovateľná aj na prejednávanú vec. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nebol naplnený dôvod odvolaniapodľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho
posúdenia).

51. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd

prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk
uvedených v § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z

postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. Ak odvolací súd
nezistí žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nie je možné dospieť k záveru, že existuje
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

52. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov,

ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Strany konania boli a sú povinné
prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením
dôkazných prostriedkov v zmysle § 149 až 151 CSP. Podľa § 132 ods. 1 CSP bolo povinnosťou žalobcu
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v žalobe. Žalovaná využila svoje právo prostriedkami
procesnej obrany počas konania pred súdom prvej inštancie, namietala priznanie nároku na náhradu

škody, navrhla vykonať také dokazovanie, ktoré vyvrátilo tvrdenia žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal
navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti. Hodnotiaca úvaha súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo
zisteného skutkového stavu, je preskúmateľná v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré dôkazy nevykonal a prečo.

53.Žalobcavprejednávanejvecitvrdil,žeuplatnenáškodamuvzniklaúmyselnou,podvodnoučinnosťou
žalovanej, keď predkladala vykonštruované podklady na výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti
zamestnanca O. T. (otca žalovanej) v období od januára 2009 až júla 2011 a to napriek skutočnosti,

že uvedený zamestnanec v danom období na určenom objekte u zamestnávateľa prácu nevykonával
a nemal ani čipovú kartu. Výška škody predstavovala všetky náklady žalobcu vynaložené v súvislosti
so zamestnávaním O. T. u žalobcu. Žalovaná počas konania tvrdila, že O. T. pre žalobcu pracoval,
jeho dochádzka bola riadne evidovaná a na vstup do objektov čipovú kartu nepotreboval, stačil mu na to
občiansky preukaz. Žalovaná v konaní navrhla vypočuť svedkov I. D., F. J. a D. N., na návrh žalobcu boli

vypočutí svedkovia O. T. a T. T.. Po vykonanom dokazovaní uvedenými svedkami súd dospel k záveru,
že žalovanej sa podarilo preukázať, že O. T. prácu pre žalobcu reálne vykonával i keď nie v objekte
Hansol Voderady, ale v iných objektoch a zamestnanci nemuseli disponovať čipovými kartami, aby sa
do objektov dostali, stačil na to občiansky preukaz.

54. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že žalovaná preukázala prácu O. T., avšak nepreukázala
rozsah prác, ktoré O. T. mal pre žalobcu vykonávať a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že O. T.
nepracoval na pracovisku Hansol Voderady a Samsung Voderady a bola mu vyplácaná mzda za prácu
na daných pracoviskách.

55. Záver súdu o nevyhnutnosti žalobu zamietnuť bol správny. Súd prvej inštancie veľmi detailne opisuje
obsah výpovedí jednotlivých svedkov a rovnako detailne opisuje dôvody, pre ktoré žalovaná vykonaným
dokazovanímvyvrátilatvrdeniažalobcu(uvedenévprvejčastiodôvodneniatohtorozsudku,kdeodvolací
súd uvádza, ako rozhodol súd prvej inštancie). Žalobca sa žalobou domáhal jediného nároku titulom
zaplatenia škody v rozsahu všetkých nákladov vyplatených v súvislosti s (ne)zamestnávaním O. T.,

na ktorý ale podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemá nárok, prihádzalo do úvahy, že by jeho
oprávneným nárokom mohla byť časť nákladov vyplatených v súvislosti s (ne)zamestnávaním O. T. u
žalobcu,avšakžalobcasatakéhonárokunedomáhal.Súdniejeoprávnenýmeniťrozsahtvrdenížalobcu
uvedených v žalobe.56. Podanou žalobou žalobca vymedzuje aj rozhodujúce skutočnosti (relevantný skutkový dej), ktoré
predstavujú údaje nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť

a preto sa ukladá žalobcovi uviesť v žalobe také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej),
na ktorého základe uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a kvalite, ktorá
umožňuje jeho individualizáciu a nezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom rozhodujúcich skutočností
sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Samotný žalobný petit musí logicky vychádzať z
opisu rozhodujúcich skutočností, a v prípade, ak vychádza z iných, v žalobe neuvedených okolností (a

kedy preto nemožno vyvodiť, na základe čoho má súd o žalobnom návrhu rozhodnúť), je tiež žalobný
petit nesprávny, i keď sám o sebe je presne, určite a zrozumiteľne formulovaný. Medzi opísaním
rozhodujúcich skutočností v žalobe a petitom žaloby musí byť logická zhoda. Možno preto uzavrieť, že
v sporovom konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a opísanie rozhodujúcich
skutočností, čo logicky vyústi do petitu žaloby. Je vylúčené, aby sám žalobca v podaniach uvádzal,
že súhlasí s tým, že O. T. prácu pre žalobcu vykonával, rozsah výkonu prác ostáva medzi stranami

sporu sporný a žalobca naďalej trvá na zaplatení škody, ako celej sumy, ktorú vyplatil v súvislosti
so zamestnávaním O. T.. Žalobca počas konania nenavrhol pripustiť zmenu žaloby v časti opisu
rozhodujúcich skutočností a ani nevzal žalobu na plnenie v časti späť. Je mylný názor žalobcu, že bolo
povinnosťou žalovanej preukázať rozsah prác, ktorý O. T. pre žalobcu vykonával. Súd prvej inštancie v
bode 24. rozsudku uvádza obsah výpovede svedkyne I. D., ktorá okrem iného uviedla, že zamestnanci

mali uvedené konkrétne miesto výkonu práce v zmluve, ak mali jedno miesto výkonu práce. Ak mali
viacero miest výkonu práce, uvádzal sa najvyťaženejší objekt, resp. objekt, na ktorý bolo najviac peňazí,
aby človeka vedeli zaplatiť. Aj svedkyňa bola vedená pod nákladovým strediskom Samsung Voderady,
aj keď tam nepracovala. Zamestnanci nemuseli mať čipové karty, aj tak sa na pracovisko dostali po
predloženíobčianskehopreukazu.O.T.pracovalpriamopodvedenímsvedkyneasvedkyňavovýpovedi

opisuje, v ktorých objektoch prácu vykonával, v akom rozsahu ju vykonával a ako sa viedla evidencia
dochádzky. Mohlo sa stať, že zamestnanec bol vedený na objekt, v ktorom nikdy nepracoval, ak
nevychádzalifinancie.ZobsahuvýpovedísvedkovMgr.X.I.(bod20rozsudku),Q.D.(bod21.rozsudku),
S. V. (bod 22. rozsudku) vyplývalo, že žalobca sa venuje poskytovaniu externých služieb pre iné
spoločnosti, ktoré sa venujú napríklad výrobe a žalobca im zabezpečuje upratovanie, technickú správu

budov, strážnu službu a iné podporné činnosti. Žalobca má s týmito spoločnosťami uzavreté zmluvy
o poskytovaní služieb a odberatelia týchto služieb žalobcovi platia za poskytované služby paušálnu
náhradu podľa zmluvy. Žalobca má 4.500 zamestnancov a nevie skontrolovať každého zamestnanca.
S. V. mal na starosti objekty v rámci západoslovenského kraja, kontroloval sumu vynaloženú na mzdy
zamestnancov len v tom smere, aby spoločnosť žalobcu dosiahla určité percento nákladov na mzdy, t.j.

ekonomickú stránku, aby sa nepresiahlo percento nákladov na kalkulované objekty a aby bol žalobca
ziskový.

57. Z takto vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že v spoločnosti žalobcu existovali rezervy spôsobe
výkonu kontroly dochádzky a jej evidencie žalobcom. Uprednostňoval sa formálny evidenčný systém

tak, aby nebol prekročený stanovený objem vyplácaných mzdových prostriedkov, aby bola spoločnosť
žalobcu zisková a za tým účelom sa vykazovala dochádzka jednotlivých zamestnancov aj fiktívne v
objekte, v ktorom zamestnanec skutočne nepracoval, ale boli v ňom voľné finančné prostriedky, ktoré
bolo možné použiť na mzdy. Ak v spoločnosti žalobcu fungoval takýto systém, malo to za následok,
že žalobca sa ocitol v dôkaznej tiesni a nenavrhol vykonať také dokazovanie, na základe ktorého by

bol v konaní úspešný. Ak tvrdil, že O. T. pre žalobcu nevykonal žiadne práce, čo žalovaná poprela a
zároveň preukázala, že práce v istom rozsahu O. T. vykonal, bolo na žalobcovi, aby navrhol pripustiť
zmenu žaloby, navrhol vykonať také dokazovanie na základe ktorého by na návrh žalobcu, mohol
súd ustáliť rozsah nevykonávaných prác pre žalobcu a následne zaviazať žalovanú na zaplatenie len
takej výšky škody, ktorá zodpovedala nákladom spojeným za zamestnávanie O. T. za práce, ktoré pre

žalobcu nevykonal (samozrejme po preukázaní zavinenia). Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal
aj s námietkou žalobcu o tom, že nemôže v konaní preukázať negatívnu skutočnosť, t.j. že O. T.
prácu pre neho nevykonával. Žalobca bol povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré preukazujú
jeho porušené právo na náhradu škody. Na druhej strane bola žalovaná povinná tvrdiť a preukazovať
skutočnosti,ktoréuplatnenýnárokžalobcuvylučujú.Vzávislostiodprocesnejsituáciepotomdochádzalo

k presunu bremena tvrdenia a bremena dôkazu na druhú sporovú stranu. Hoci žalobca tvrdil negatívnu
skutočnosť (neexistencia pracovného výkonu O. T.), ktorá sa nedokazuje, mohol svoj nárok v danom
prípade preukazovať aj prostredníctvom tvrdenia iných, pozitívnych skutočností, ktoré by v konečnom
dôsledku viedli k záveru, že negatívna skutočnosť je daná. Ak teda žalobca ako zamestnávateľ tvrdil, žeO. T. práce v skutočnosti nevykonával, mohol tvrdiť a preukazovať aj iné pozitívne skutočnosti, ako napr.
že na uvedených objektoch v danom období vykonávali uvedené práce iní jeho zamestnanci, prípadne
navrhnúť ako dôkaz výsluch zamestnancov pracujúcich v danom období na daných objektoch, ktorí by

potvrdili, že tam O. T. nepracoval.

58. Odvolací súd nezistil žiadnu z vyššie uvedených vád pri hodnotení dôkazov a potom nebolo možné
dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

59. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd neodôvodnene nevykonal navrhované dôkazy a opätovne
nevypočulsvedkovnapreukázanieprotiprávnehokonaniažalovanejkspôsobuvyhotovovaniaevidencie
dochádzky zamestnancov. S názorom žalobcu sa nie je možné stotožniť, pretože výsluch svedkov
k uvedenej skutočnosti by nebol po právnej stránke relevantný a tak, ako bolo vyššie uvedené,
nepreukázal by sa ním presný rozsah spôsobenej škody žalobcovi. Pre preukázanie nároku na náhradu

škody je nevyhnutné, aby žalobca preukázal všetky predpoklady pre priznanie nároku súčasne a výsluch
svedkov by žalobcovi nezabezpečil priaznivejší výsledok v konaní.

60. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP.

61. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila,

v odvolacom konaní jej trovy nevznikli, ani si ich neuplatnila, preto žalovanej odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

62. Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).