Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, April 10, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/113/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113227170
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113227170.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Ústavu na výkon väzby a Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody, Kpt. Nálepku 1, Prešov, IČO: 00738409, proti žalovanej: V. M., A. 3, W.,
právne zastúpenej JUDr. Gabrielou Zelemovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Heydukova 16, o
vypratanie služobného bytu, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 12C/249/2013 - 149 zo dňa 19.05.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a .

II. N e p r i z n á v stranám sporu náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobca sa domáhal vypratania bytu žalovanou s poukazom, že žalovaná byt obýva aj po skončení
nájomného vzťahu bez poskytnutia jej bytovej náhrady. S manželom žalovanej pánom H. M. bola
uzavretá nájomná zmluva dňa 02. 02. 1993. Služobný pomer bol s manželom žalovanej ukončený dňom
31. 10. 2003.

2. Žalovaná vo svojej procesnej obrane namietala, že k nájomnej zmluve č. 04/93 zo dňa 02.02.1993
zmluvné strany uzatvorili aj Doplnok k nájomnej zmluve. Doplnok k nájomnej zmluve bol uzatvorený
práve preto, že pri podpise nájomnej zmluvy sa manžel žalovanej dozvedel, že byt, ktorý mu bol
pridelený, na ktorom dokončení osobne pracoval v dobrej viere, že byt bude mať rovnaký charakter, ako
byt ním odovzdaný (nájom na dobu neurčitú a iných podmienok), ho začal užívať v mesiaci novembri
1992, má byť bytom služobným. Až po odovzdaní nájomného bytu, ktorý mohli odkúpiť do svojho
vlastníctva, sa dodatočne dozvedeli o zmenenom charaktere služobného bytu, ktorý už nebolo možné

odkúpiť, naviac po skončení služobného pomeru bez zabezpečenia bytovej náhrady mal byť vrátený
zamestnávateľovi. Poukazovala na to, že jej finančná situácia nedovoľuje zabezpečiť si iné bývanie,
nevlastní inú nehnuteľnosť vhodnú na bývanie.

Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že „Žalovaná je povinná

vypratať trojizbový byt č. 5, nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na A. č. 3, W., pozostávajúci
z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, v lehote pätnásť dní od zabezpečenia náhradného bytu, žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo“.4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že na základe
nájomnej zmluvy č. 4/93 zo dňa 02.02.1993 žalobca prenechal byt č. X nachádzajúci sa na 1. poschodí
bytového domu W. na ulici A. č. X manželovi žalovanej. K tejto zmluve bol dňa 03.01.1994 uzatvorený

dodatok s doplnením (čl. 12), v zmysle ktorého od uvoľnenia môže prenajímateľ upustiť v prípadoch tam
vymedzených.Zpersonálnehorozkazuzodňa18.08.2003 vyplýva,že manželžalovanejbolprepustený
zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, kde bol zaradený v stálej štátnej
službe vo funkcii samostatný referent. Personálny rozkaz bol odôvodnený tým, že rozhodnutím lekárskej
poradovej komisie II. v zdravotníckom zariadení Ústavu na výkon väzby v Prešove č.p. ÚVV- 96-4/90

- 2003 zo dňa 24.06.2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2003, bola manželovi žalovanej
stanovená zdravotná klasifikácia „D“ - neschopný služby v Zbore väzenskej a justičnej stráže, čím
dlhodobo stratil zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v Zbore väzenskej a
justičnej stráže. Výpoveď z nájmu služobného bytu zo dňa 10.12.2003 bola doručená dňa 16.12.2003
s poukazom na § 711 ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. Z výpovede svedka W. V. zistil, , že
bytový dom na ulici A. v W. bol odkúpený za účelom zlepšenia bytových podmienok príslušníkov zboru.

Podpisoval zmluvy o nájme predmetného bytu. Uviedol, že samotnému uzatvoreniu týchto nájomných
zmlúv predchádzalo jednanie s vtedajším riaditeľom ústavu a nájomníkmi týchto konkrétnych bytov, v
zmysle týchto jednaní odznel ústny prísľub, že po pridelení týchto bytov aj po skončení služobného
pomeru títo nájomníci budú mať možnosť zotrvať v týchto bytoch a v prípade ich úmrtia ich rodinní
príslušníci. Z výpovedí svedkov C. B. a C. X. zistil, že na pridelenie väčších bytov už čakali dlhšiu

dobu, následne s nimi riaditeľ ústavu rokoval a sťahovali sa tesne pred Vianocami od roku 1992. Až
neskôr začiatkom roka 1993 dostali rozhodnutia o pridelení bytov, ako aj nájomné zmluvy, až vtedy
boli upovedomení o tom, že predmetné byty majú iný charakter ako byty, ktoré odovzdali. Následne
z vedenia ústavu dostali informácie, že byty budú môcť užívať aj po skončení služobného pomeru,
za nezmenených podmienok, čo následne bolo doplnené písomne v dodatku k nájomným zmluvám.

Uvádzali, že požadované vypratanie z bytu zo strany žalobcu považujú za neadekvátne, v zbore
odpracovali mnohé roky a tiež poukázali najmä na okolnosti spočívajúce v tom, že pokiaľ by mali
vedomosť o zmenenom charaktere bytov, ktoré im boli pridelené a prenajaté ako tie, ktoré odovzdali,
určite na takúto výmenu by nepristúpili.

5. Prijal právny záver, že byt užívaný v súčasnosti žalovanou má povahu bytu služobného. Nájomcom
služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom viazaný. U manžela žalovanej
bol nájom bytu viazaný na čas trvania jeho služobného pomeru k Zboru väzenskej a justičnej stráži,
upraveného zák. č. 73/1998 Z.z., ktorý má charakter obdobného pomeru ako pracovný pomer v zmysle
Zákonníka práce. Mal za dôvodné žalobe v časti vypratania bytu vyhovieť, s tým, že je povinnosťou

žalobcu zabezpečiť žalovanej bytovú náhradu. Dospel k záveru, že je dôvodné prihliadnuť na
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na okolnosť, že výkon práv na ochranu
vlastníctva žalobcu by vážne ohrozil žalovanú ako užívateľku bytu, ktorá je na tento byt odkázaná.
Prihliadol najmä na to, že žalovanej s rodinou po presťahovaní sa do sporného bytu v roku 1992
zaniklo právo nájmu k inému bytu, pričom k uzatvoreniu nájomných zmlúv predmetnému bytu došlo až

03.02.1993. Výsluchom svedka J.. W. V. bolo preukázané, že s manželom žalovanej, ako aj s ďalšími
príslušníkmi, ktorí začali užívať byty na A. ulici v roku 1992, bolo dohodnuté, že v bytoch, kde idú bývať,
bude možné bývať aj po skončení ich služobného pomeru do doby ich dožitia a v prípade ich úmrtia, že
v ňom budú môcť dožiť, bývať ich rodinní príslušníci.

6. Poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 189/1992 Zb. (účinnosť od 13.05.1992 do
31.07.2002), § 4 zák. č. 189/1992 Zb. (účinnosť 02.02.1193), § 685 ods. 1, 2, 3, § 686 ods.1,2, § 710
ods.1, 2, 3, 4, § 711 ods.1,2,3,4, 5, 6, § 712 ods.3, 4, § 853 ods.1, § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka,
§ 142 ods.2 O.s.p.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu
trov právo. V konaní bol žalobca úspešný čiastočne a čo do priznania náhradného bývania žalovaná,
preto súdu rozhodol o trovách konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Obsah odvolania a obsah vyjadrení k odvolaniu

8. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolateľ v podanom
odvolaní poukazuje na to, že súd pri svojom rozhodnutí nebral do úvahy prechodné ustanovenie kúpravám účinným od 01.09.2001, konkrétne § 897 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ,ak
sa nájomný pomer skončil z dôvodu § 711 ods.1 písm.b/, nájomca má len do 5 rokov od nadobudnutia
účinnosti tohto zákona právo na bytovú náhradu podľa doterajších predpisov. Navrhuje, aby bol

pozmenený rozsudok s tým, že žalovaná bude povinná vypratať sa z bytu bez zabezpečenia bytovej
náhrady.

9. Rovnako v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná, ktorá uviedla, že podľa jej názoru nebol
odôvodnený názor o charaktere bytu ako služobného. Súd uviedol aké dokazovanie vo veci vykonal

a poukázal na právoplatný rozsudok v obdobnej veci 7C/125/2013-151, ktorým súd potvrdil rozsudok o
zamietnutí žaloby. Podľa jej názoru rozsudok je arbitrárny, nie je dostatočne zdôvodnený, pretože súd
bez predchádzajúceho vysvetlenia, či zdôvodnenia, prečo dospel k protichodnému právnemu záveru na
dôvodnosť vypratania na tom istom skutkovom základe rozhoduje opačne, aj keď hovorí o zabezpečení
primeraného náhradného bytu. Navyše súd prvej inštancie nehovorí o primeranom náhradnom byte,
ale len o kvalifikácií náhradného bytu. Podľa jej názoru súd dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým záverom, pretože byt nemohol spĺňať povahu služobného bytu, keďže ku dňu
13.05.1992, ku dňu účinnosti tohto zákona v bytovom dome nebol nájomcom žiaden príslušník Zboru
väzenskej a justičnej stráže. Aj odvolací súd len skonštatoval, že sporný byt je bytom služobným, ale
ničím to nezdôvodnil, a preto je v tomto prípade právny názor nie je ním viazaný. Ide o nesprávne
právne posúdenie veci, pokiaľ súd rozhodol o vyprataní bytu. Poukazuje na nerovnaký postup rezortu

žalobcu na území Slovenskej republiky, keď iným príslušníkom útvaru boli ponechané v užívaní byty
v rodinných domoch, niektoré boli prevedené do ich vlastníctva. Navrhla, aby odvolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo zamietol návrh a priznal
náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalovaná podala vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, s ktorými sa nestotožňuje a uviedla, že tvrdenia
odvolateľa nie sú správne. Zotrváva na svojich argumentoch v podanom odvolaní.

11. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovanej, uviedol, že nie je správne, aby mal žalobca
upustiť od vymáhania, trvá na jeho vyprataní. Potrebuje byt, aby mohol so svojim vlastníctvom naďalej

nakladať na účely, na ktorý je určený.

Hodnotenie odvolacieho súdu

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku),

po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.

1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie nariadil
odvolacie pojednávanie, zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

13. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/ 2016 Z. Z Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.),
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,

popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

14. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy

dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa
prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.15. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd ani po zopakovaní dokazovania nevidí dôvod na modifikáciu skutkového stavu.

16. Právny záver súdu o tom že predmetný byt z ktorého žiada žalobca vysťahovanie žalovanej
spĺňa charakter služobného je správna. Súd prvej inštancie poukazuje na viaceré závery súdov v
obdobných veciach. Je nutné rešpektovať už vyslovené závery v obdobných veciach napríklad v
konaní vedenom na Okresnom súde Prešove v konaní sp. zn. 29C/101/2008 rozsudok zo dňa 03.
02. 20010, následne rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 1Co/53/2010 zo dňa 16.júna 2010 a

uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn. 6Cdo/235/2010zodňa6.apríla2011.Citované
rozhodnutia prešli testom ústavnej kontroly Ústavného súdu Slovenskej republiky ,ktorý uznesením č.k.
IV.ÚS390/2015-25zodňa22.09.2011 zamietolsťažnosť.Predmetomposúdeniavtýchtokonaniachbol
byt v bytovom dome ako byt posudzovaný v tomto spore za tých istých podmienok pridelený nájomcovi.
Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku konštatoval : „V zhode so súdom prvého stupňa
aj odvolací súd konštatuje, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol založený písomnou zmluvou z

02.02.1993, pričom súhlas s užívaním predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte, ktorý bol daný
pred podpisom tejto písomnej formy zmluvy, nemožno považovať za vznik nájomného pomeru, pričom
táto okolnosť bola od počiatku medzi účastníkmi nesporná a dôkazom tejto okolnosti je to, že došlo
k uzatvoreniu zmluvy o nájme v písomnej forme. Okolnosť, že žalobca nemal vedomosť o charaktere
predmetného bytu ako bytu služobného, nie je právne významná, avšak naviac toto tvrdenie bolo

vyvrátené dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že takúto
vedomosť žalobca ako aj ostatní príslušníci mali, najmä so zreteľom na to, že byty boli prideľované
ich zamestnávateľom, teda Ústavom zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky Prešov.
Svedčí o tom aj rozhodnutie o pridelení služobného bytu zo 4.21.1992 pod sp. zn. ÚZVJS - 01-2/5/92.
Preto nemôže byť žiadne pochybnosť o charaktere predmetného bytu, vzniku nájomného pomeru medzi

účastníkmi, ani o vedomosti žalobcu o charaktere predmetného bytu. Skutočnosť, že žalobca pred
začatím užívania predmetného bytu a pred uzavretím nájomnej zmluvy vo vzťahu k predmetnému bytu
odovzdal iný byt pôvodne pridelený jeho manželke, nie je právne významná a nemôže mať za následok
iné posudzovanie charakteru bytu, ktorý je predmetom konania“.

17. Odvolací súd je oproti súdu prvej inštancie odlišného názoru pri riešení právnej otázky, či je naozaj
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby žalovaná vypratala byt, v ktorom býva dlhodobo (porov.
prípad Stanková v. Slovenská republika, č.sťažnosti 7205/02). Okolností prípadu opodstatňujú záver,
že predsa len ide o neštandardný prípad vypratania bytu.

18. Odvolací súd s poukazom na osobitosti prípadu dospel k záveru, že bez ohľadu na vlastníctvo k
predmetnému bytu, na jeho charakter služobného bytu ale s prihliadnutím na výnimočné okolností
prípadu bolo povinnosťou súdu pri rozhodovaní o poskytnutí súdnej ochrany subjektívnemu právu
účastníkovi občiansko-právneho vzťahu vyhodnotiť aj hmotno-právnu požiadavku, aby výkon tohto
subjektívneho práva bol v súlade s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianského zákonníka) a ňu

nadväzujúcim zákazom poskytnutia právnej ochrany zjavnému zneužitiu práva (čl. 5 základných
princípov Civilného sporového poriadku).

19. Odvolací súd tak pristúpil k vyhodnoteniu všetkých skutkových okolností ním súdenej veci a prijal
záver, že uplatnenie subjektívneho práva žalobcu nie je hodné poskytnutia súdnej ochrany . Za dôležité

skutkové okolnosti považuje okolnosti za ktorých došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy v písomnej
podobe dňa 02.02.1993 s účinnosťou od 01.01.1993, pritom k faktickému užívaniu predmetného bytu
došlo už na konci roka 1992, pričom byt v ktorom žili manželia pred pridelením bytu na A. ulici č.
X v W., museli odovzdať inému príslušníkovi zboru. Podľa rozhodnutia o pridelení služobného bytu od
03.12.1992, predmetný byt bol pridelený V. K., a tento sa stal neskôr na základe zmluvy o prevode

vlastníctva bytu v roku 2002 výlučným vlastníkom z tohto bytu.

20. Za byt vždy platili nájomné, k výpovedi z nájmu bytu dochádza v roku 2003, výpovedná lehota
uplynula 31. marca 2004, k žalobe na vypratanie bytu pristúpil žalobca až dňa 20.09. 20013,navyše
po smrti manžela žalovanej. Vypratanie sa má dotýkať žalovanej ako vdove po nebohom nájomcovi.

Žalovaná je veku 59 rokov, nie je zamestnaná, v priebehu konania poukazuje na svoje chatrné zdravie.
Zároveň na čestné a svedomité, spravodlivé konanie nebohého manžela počas výkonu jeho služby
v prospech žalobcu. Nie je možné opomenúť uzatvorenie Dodatku k nájomnej zmluve z 03.01.1994
(čl.27) podľa ktorého žalobca bol v presvedčení, že pri naplnení dohodnutých tam podmienok nemusídôjsť k vysťahovaniu z predmetného bytu po ukončení služobného pomeru. Navyše uplynutím doby
od ukončenia nájomného vzťahu až po samotné podanie žaloby žalovaná ako aj jej manžel prestali
byť v produktívnom veku ktorý prináša možnosti vhodného zamestnania a zabezpečenia si finančných

prostriedkov na zabezpečenie si vhodného bývania.

21. Žalobca je štátnou rozpočtovou organizáciou. Domáha sa vypratania bytu aj po uplynutí pomerne
dlhejdobyoduplynutiavýpovednejdoby,ktorýprežalovanúznamenájejdlhodobéobydlie.Každýprípad
je osobitý a to platí aj vo vzťahu k riešeniu otázky oprávnenosti žalovanej užívať byt. Záver, že žalovaná

už nie je oprávnená užívať byt, keďže došlo k ukončeniu nájomného vzťahu už v roku 2003, a preto ma
byt vypratať v prospech žalobcu by bol prehnane formalistický.

22. Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nepodporuje názor, že nelegitímny vzťah k
bytu je bez ďalšieho dôvodom na jeho vypratanie (porov... cit. .„V tejto súvislosti Súd znovu opakuje,
že „akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by mala v princípe mať možnosť

dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým súdom vo svetle relevantných
princípov podľa článku 8 Dohovoru a to napriek tomu, že podľa vnútroštátneho práva nemá právo
bývať v byte (pozri McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04, para. 50, 13. mája 2008)...Ako už bolo
predtým povedané, Súd neakceptuje tvrdenie, že udelenie práva nájomníkovi odvolávať sa na článok
8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému alebo práva upravujúceho vzťahy

medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri, McCann v. Spojené kráľovstvo, citovaný vyššie, ods. 28 a
54).“ (Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

23. Nemali by byť pochybnosti, že predmetný byt predstavuje dlhodobo obydlie žalovanej. Ak teda
prípadný nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie, potom je treba

pristúpiť k ďalším okolnostiam prípadu a to či opodstatňujú záver, že nie je nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti, aby sa žalovaná z predmetného bytu sa vypratala. Jednou zo skutočností, ktoré nie sú
zanedbateľné, je platenie za užívanie bytu, vek a zdravotný stav žalovanej. Ako už odvolací súd vyššie
uviedol, nie je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti, aby žalovaná po 20 rokoch od uzavretia zmluvy
(do podania žaloby) vypratala byt , ku ktorému nadobudla silný citový vzťah v ktorom ostala bývať po

smrti manžela. Odvolací súd uprednostnil obydlie žalovanej pred jej vyprataním bytu.

24. Žalovaný v reakcii na upozornenie podľa § 386 C.s.p. odvolací súd nepresvedčil. Nemožno sa
stotožniť s názorom žalobcu, že ,,zlý výklad pojmov a neznalosť práva nemôže viesť k doživotnému
užívaniu služobného bytu. Dohoda o možnosti upustenia od uvoľnenia bytu nemôže dávať záruku

právnej istoty doživotného nájmu bytu. Trváme na skutočnosti, že žalovaný sa do bytu nasťahoval
dobrovoľne “.

25. Podľa čl. 21 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky: „(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň
vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. (3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo
majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného
poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto
zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy."

26. Právo na obydlie je súčasťou širšieho práva na súkromie. Pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky spis. zn. I. ÚS 13/2000: „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie
sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných
situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci
ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa

okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj
práva na ochranu obydlia." Medzi právom na obydlie a vlastníckym právom neexistuje automatická a
bezpodmienečná väzba.

27. Osoba má právo na obydlie aj vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá jej nemusí patriť ako vlastníkovi.

Je nepochybné, že žalovaná má s predmetným bytom dostatočnú a nepretržitú väzbu na to, aby bol na
účely čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) považovaný
za ich „obydlie“. Ústrednou otázkou v tomto prípade je, či je daný zásah primeraný cieľu, ktorý sa
sleduje, a teda „v demokratickej spoločnosti nevyhnutný“. Európsky súd pre ľudské práva pripomína,že zatiaľ čo čl. 8 Dohovoru neobsahuje žiadne explicitné procesné požiadavky, rozhodovací proces
spojený s opatreniami týkajúcimi sa zásahu musí byť spravodlivý a taký, aby poskytoval náležitý rešpekt
záujmom, ktoré sú zabezpečené čl. 8 Dohovoru (pozri rozsudok Giacomelli v. Taliansko, č. 59909/00, §

82, ECHR 2006-XII; Maumousseau a Washington v. Francúzsko, č. 39388/05, § 62, 6. december 2007;
V.C. v. Slovenská republika, č. 18968/07, § 141, ECHR 2011; a Hardy a Maile v. Spojené kráľovstvo, č.
31965/07, § 219, 14. február 2012). Každá osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by mala mať
v zásade možnosť preskúmania primeranosti a odôvodnenosti opatrenia nezávislým súdom vo svetle
príslušnýchprincípovpodľačl.8dohovorubezohľadunato,žepodľavnútroštátnehoprávanemážiadne

právo byt obývať (pozri mutatis mutandis McCann, už uvedený, § 50; a Orlić, už uvedený, § 65).

28. Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt
v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie
aj na význame obydlia, dáva pre porovnanie do pozornosti vybranú judikatúru. „Každopádne, garancie,
ktoré poskytuje Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd („Dohovor“) požadujú, aby zásah do

sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale taktiež primeraný podľa
odseku 2 článku 8 k cieľu sledovanému, a to s ohľadom na okolnosti prípadu. Následne, žiadne
ustanovenie vnútroštátneho práva by nemalo byť vkladané a aplikované spôsobom nezlučiteľným so
záväzkami Chorvátska vyplývajúcimi z Dohovoru (pozri Stanková v. Slovensko, citovaný vyššie, § 24,
9. október 2007).“ (Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

29. „V tejto súvislosti Súd opakuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na
rešpektovanie obydlia“ (Rozsudok Ćosić v. Chorvátsko z 5. júna 2009 (Sťažnosť č. 28261/06). „Je
pravdou,žečiastočnevďakaúraduprokurátora,súdyobnovilisťažovateľovoprávonaužívaniesporného
bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, toto

nepostačuje na nápravu porušenia (obnovenie) sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia
a jeho súkromného a rodinného života.“ (Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99).
„Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli alebo
mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej
osoby z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré

by sa odôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva...“. (argumentácia súdu
per analógiám aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru). „Pri posudzovaní rozsahu takéhoto
pozitívneho záväzku podľa článku 2 Dohovoru je potrebné brať do úvahy povinnosť zmluvných
štátov podľa čl. 1 Dohovoru zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu práv a slobôd, ktoré sú v
ňom stanovené...“ (argumentácia súdu per analógiám aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru).

(Rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (Sťažnosť 7510/04). „Vypratanie bytu
nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ (Rozsudok Stanková proti Slovenskej republike).

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok a žalobcovi podľa § 3 ods.1 O.z. nateraz súdnu
ochranu neposkytol (§ 388 C.s.p.).

31. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p a podľa § 257 C.s.p.

32. Podľa § 257 C.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa

priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

33. Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný inštitút ktorý nie taxatívne,
ale indikatívne vypočítava okolnosti relevantné pre jeho aplikáciu. Uvedené ustanovenie nemôže tak byť

natoľko kauzistické, že by postihlo všetky rozmanitosti života. Predpokladom použitia tohto ustanovenia
je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, posudzovaný ako na strane toho komu má byť náhrada
trov priznaná ako aj na strane toho účastníka ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť.

34. Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci sú splnené predpoklady pre nepriznanie

trov konania úspešnej žalovanej.Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje samotné okolnosti
prejednávaného prípadu, žalovaná ostáva naďalej bývať v predmetnom byte, jej postoj v samotnom
konaní a obrana spočívala v neuznaní charakteru bytu ako bytu služobného. Výnimočnosť prenepriznanie trov konania zodpovedá tak zvláštnym okolnostiam. Nepriznanie trov konania žalovanej
nepovažuje odvolací súd za neprimeranú tvrdosť voči nej.

35. Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).