Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 23, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/72/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215208363
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215208363.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová v právnej veci žalobcu: AB 2 B. V., registračné číslo:
572 79 667, sídlo Amsterdam, Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo, zastúpeného
spoločnosťou: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Trenčín, 1. mája 173/11,
IČO: 47 234 679, proti žalovanému: T. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. E. XXXX, M. V., o zaplatenie sumy
1.012,29 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z
24. novembra 2016, č.k. 7C/252/2015-64 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 166,05

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 11.12.2014 do zaplatenia a v závislom výroku
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 788,84 eur spolu s vyčíslením úrokov z omeškania vo výške 14,40 eur, s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 788,84 eur od 22.04.2015 do zaplatenia a to všetko do 30
dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,86%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 1 ods. 1, § 2 písm. a), písm. b), i)
zákona č. 250/2007 Z.z., § 3 ods. 3 cit. zákona, § 1 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 3 ods. 1, § 39,
§ 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 OZ, § 255 ods. 1 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania má jednoznačne

za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli písomnú úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo
poskytnutie spotrebiteľského úveru pre žalovaného na kúpu spotrebného tovaru - Lôžkoviny - ZAREN
s.r.o. vo výške 895,- EUR. Ročná úroková sadzba úveru predstavovala 19,83 % a RPMN 21,9 %, pričom
žalovaný sa zaviazal, že požičanú sumu uhradí žalobcovi v 48 mesačných splátkach po 29,72 EUR,
teda žalovaný mal celkom zaplatiť žalobcovi sumu 1.331,52 EUR. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť
dohody o úrokov z úveru, žalobca nemá právo požadovať od žalovaného zaplatenie úrokov z úveru len
naozaj poskytnuté plnenie, teda skutočne poskytnutú sumu, ktorá bola vo výške 895,- EUR. Žalovaný

do podania žaloby zaplatil žalobcovi 106,16 EUR. Súd vedený týmito úvahami, žalobe žalobcu čo do
sumy 788,84 EUR vyhovel, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom a sumou, ktorú
už žalovaný splatil (895,- EUR - 106,16 EUR). Žalobca si v svojej žalobe uplatnil aj zmluvnú pokutu vo
výške 17,- EUR, v zmysle Hlavy 18 § 1 a § 2 Úverových zmluvných podmienok. Čo sa týka zmluvnejpokuty, ide o dojednanie absolútne neplatné. Dojednania o zmluvnej pokute sú písané veľmi drobným
písmom, skoro nečitateľným písmom ako aj celé úverové podmienky. Sú zapracované medzi menej
podstatné a menej významné podmienky. Takto formulované dojednanie nespĺňa podmienku určitosti a

zrozumiteľnostivzmysle§37ods.1Občianskehozákonníka.Okremtohoúverovépodmienkysúčasťou,
ktorých majú y aj dojednania o zmluvných pokutách, nie sú podpísané ani žalobcom ani žalovaným,
pričom zákonné ustanovenie § 5644 Občianskeho zákonníka vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej
pokute písomnú formu. Pokiaľ ide o poplatok za upomienky vo výške 41,- EUR, súd má za to, že žalobca
neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal o aké upomienky ide a či vôbec boli poslané žalovanému.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu čo do zaplatenia poplatkov za upomienky vo
výške 41,- EUR zamietol. Úverová zmluva zo dňa 20.02.2014 neobsahuje všetky zákonom predpísané
záležitostiatonajmänáležitostizmluvypodľapísm.l/ust.§9ods.2Zákonač.129/2010Z.z.t.j.zmluvao
spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Čo sa týka kapitalizovaného ročného úroku z omeškania vo výške 18,49 EUR, súd zistil, že zo sumy
788,84 EUR je kapitalizovaný ročný úrok z omeškania za obdobie od 11.12.2014 do 21.04.2015 suma

vo výške 14,40 EUR a preto vo zvyšku žalobu zamietol. Poukazujúc na § 517 ods. 2 OZ ďalej súd priznal
žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 788,84 EUR od 22.04.2015 do zaplatenia.
Žalobca mal v konaní iba čiastočný úspech. Žalobca žiadal o zaplatenie 1.012,29 EUR a vyhovené
bolo jeho žalobe v sume 788,84 EUR. Teda žalobca mal úspech v percentuálnom vyjadrení vo výške
77,93 % a žalovaný mal úspech vo výške 22,07 %. Ak odrátame z pomeru úspechu žalobcu úspech

žalovaného, dostaneme pomer úspechu žalobcu vo výške 55,86 % (77,93 % - 22,07 %).V takomto
pomere bol priznaný žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca, ktorý ho navrhol zmeniť tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp. ho zruší a vec vráti súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac si náhradu trov konania s uvedením odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f), § 365 ods. 1 písm. h), § 365 ods. 1 písm. d), písm. b) CSP, keď uviedol, že
nepodávaodvolanievčasti,vktorejsúdprvejinštancienepriznalžalobcovizmluvnúpokutuvovýške17,-
eur a sumu 41,- eur za upomienky. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010
Z.z., článok 10 ods. 2 písm. h), písm. i) Smernice 2008/48/ES uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom v takejto splátke sú všetky položky
(istina, úroky a prípadné dodatočné náklady) uvedené spolu. Rozpis jednotlivých položiek každej splátky
sa potom uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá však nie je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Povinnosť vydať amortizačnú tabuľku vo forme výpisu má veriteľ až na základe žiadosti dlžníka -
spotrebiteľa a zároveň v prípade amortizácie istiny. Ďalej odvolateľ poukázal na rozsudok súdneho

dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, z ktorého rozhodnutia nepochybne vyplýva, že predmetná
zmluva obsahuje náležitosti v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) Zákona o spotrebiteľských
úveroch a je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a taktiež že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Je toho názoru, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie v tejto časti dostatočne

neodôvodnil a svojim postupom v predmetnom konaní porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a
považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) Zákona
o spotrebiteľských úveroch v zmluve je dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 19,83%. Zmluva bola
medzi zmluvnými stranami podpísaná dňa 20.02.2014, pričom poskytnutý spotrebiteľský úver mal byť
splatený za 48 mesačných splátok, t.j. za štyri roky. Podľa štatistických údajov NBS priemerná úroková

miera v spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti od prvého do piatich rokov za mesiac január 2014
je vo výške 11,81%, resp. za štvrtý štvrťrok 2013 je vo výške 11,25%. Je nepochybné, že ročná úroková
sadzba dohodnutá v zmluve neprevyšuje priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských úverov vo viac
ako 100% a teda predmetná úroková miera nie je dohodnutá v rozpore s ustanovením § 39 zákona č.
40/1964 Zb. a ani sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení § 53 a nasl. OZ. V

tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 14.01.2015 sp. zn. 3Co/105/2014 a zo
dňa 14.07.2015 sp. zn. 17Co/26/2015. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zo dňa 24.11.2016 zmenil tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 954,29 eur,
úroku z omeškania vo výške 5,05% od 11.12.2004 do zaplatenia a prizná náhradu trov konania v celom
rozsahu, keď suma vo výške 954,29 eur bola určená tak, že nárok vo výške 1.012,29 eur uplatnených

žalobou, od ktorého boli odpočítané nároky, ktoré súd prvej inštancie zamietol a proti ktorým sa žalobca
neodvolal, t.j. vo výške 17,- eur a vo výške 41,- eur. Odvolateľ žiadal priznať úroky z omeškania od
11.12.2014, ktorý je prvý deň omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. 15. deň odo dňa odoslania výzvy
k splateniu celého úveru.5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP)

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné,
v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom
výroku o náhrade trov konania ako vecne správny s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 7C/252/2015 je návrh žalobcu,
ktorým sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 1.012,29 eur, vyčísleného ročného úroku z
omeškania v sume 18,49 eur a to vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.012,29 eur od 11.12.2014 do
21.04.2015, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.012,29 eur od 22.04.2015 do zaplatenia.

8. Predmetom odvolacieho konanie je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý a to v časti istiny 166,05 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy 166,05 eur od 11.12.2014 do zaplatenia. Predmetom odvolacieho
konania nie je nárok žalobcu, ktorým bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný a to čo do istiny
vo výške 788,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,40 eur a úrokom z omeškania vo výške

5,05% ročne zo sumy 788,84 eur od 22.04.2015 do zaplatenia, ako aj nárok žalobcu v časti zamietnutej
zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur a sumy ohľadne uplatnených upomienok vo výške 41,- eur.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania mu predchádzajúceho, z obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec v prevažnej miere správne právne posúdil.

10. Z obsahu spisu, a to z úverovej zmluvy č. 4402066107, ktorej súčasťou sú úverové zmluvné
podmienky uzavretej dňa 20.02.2014 vyplýva, že Home Credit a.s. poskytol žalovanému úver vo výške

895,- eur za účelom kúpy tovaru zn. Zaren, s.r.o. v predajnej cene tovaru 895,- eur, ktorý úver mal
žalovaný splatiť v 48 mesačných splátkach po 29,72,- eur s termínom splatnosti prvej splátky dňa
20.04.2014 a nasledujúcich splátok vždy 25. dňa v kalendárnom mesiaci, pričom celková čiastka splatná
spotrebiteľomje1.331,52eur,ročnáúrokovásadzba19,83%,ročnápercentuálnamieranákladov21,9%
a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov 46,3%.

11. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať k) výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa
odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ods.
3 veta druhá).Ustanovenie § 9 zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť

predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž
neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostaťdo ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť
ich bezprostredne splatiť v celej výške.
12. Odvolací súd poukazuje na to, že interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou

tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva,
čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom
prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a
významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem
je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na

formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v
niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej
činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom
požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej
normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie
účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre

výkladprávnehopredpisujerozhodujúcavňomvyjadrenávôľazákonodarcu,ktorúmožnoobjektivizovať
tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudcasapritomnemusízastaviťudoslovnéhoznenianormy.Viazanosťzákonomneznamenáviazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

13. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za
účel-cieľochranuspotrebiteľatak,abydodávateľbolpovinnýspotrebiteľovieštepreduzavretím zmluvy,
resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ
môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o
úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti

veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo
zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie,
zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V
rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom
predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda
bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu
by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne
všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi
ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných
náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že
písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby

dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie
úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí
vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné

považovať za bezúročný a bez poplatkov.

14. Odvolací súd tak ako aj súd prvej inštancie pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o
spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné

dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma
musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy
vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré
sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a)

citovaného zákona.

15. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zmluva neobsahovala rozčlenenie splátok úveru na
istinu, úroky a iné poplatky (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona). Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu,úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinností, ktoré expresis verbis vyplýva
z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonom stanovené členenie a
uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie jej svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností

dlžníka tak, aby dokázal zorientovať v ponuke a zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať
aj nároky, na ktoré nemá právo. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné
dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva, ktorým je
zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu,
zodpovedá len taký výklad citovaného ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone

slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k listine, tak aj k úrokom a tiež prípadným iným
poplatkom. Na plnenie uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie
čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto
úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne, práve dôkazom zvýšenej pozornosti
venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný

ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy
reálne mu poskytnutej a teda aj celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi
vrátiť).

16. Na práve uvedené, treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na

čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
roztrúsených v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredložených) na podpis,
v ktorých sa tak logicky možno stratiť. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v zmysle
citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských

úveroch je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom podľa dokladov
predložených žalobcom, žalovaný ku dňu podania návrhu uhradil sumu 106,10 eur. Je teda zrejmé, že
správne súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu čo do istiny 788,84 eur (rozdiel medzi poskytnutým
úverom vo výške 895 eur a zaplatenou sumou vo výške 106,10 eur) a v ostatnej časti a to v sume 166,05
eur návrh žalobcu spolu s príslušenstvom ako nedôvodný zamietol.

17. K ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu, že požiadavka podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch nie je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 (ďalej len Smernica), že vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke
článku 10 Smernice, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť

nepozná a nezakotvuje odvolací súd uvádza nasledovné:

18. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a

lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv, Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to

formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

19. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.) a
ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca

v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí
uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/).20. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu.

21. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 poskytol
výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku
23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že
Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom

na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto
konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie
podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je
viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

22. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákonospotrebiteľskýchúverochidenadrámecSmernice acelkomjednoznačnepožadujevyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu oboch spomínaného
ustanovenia zákona (§ 9 ods. 2 písm. k/) o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra

slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov
a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať
tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, ako
aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
považujezabezúročnúabezpoplatkov.Smernicavyžadujevspotrebiteľskejzmluveibauvedenievýšky,

počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol
následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013,

čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.

23. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.

nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

24. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

25. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa

vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.26. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

27. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a

bez poplatkov.

28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto napadnutej zamietajúcej časti ako aj závislý výrok o náhrade trov konania ako vecne správny v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. Už podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania ale na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu otázku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (pozri
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04), III. ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na
ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

30. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2, CSP.

31. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa ustanovenia §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

32. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).