Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 9, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 8C/95/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115204929
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Augustínová
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5115204929.3

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina, v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou, v právnej veci žalobcu:
KVANTUM Slovakia, s.r.o., Matice Slovenskej 8, 971 01 Prievidza, IČO: 36 334 359, zastúpeného
právnym zástupcom: JUDr. Máriou Habalčíkovou, advokátkou so sídlom Prievidza, Bakalárska 4, proti
žalovanej: T. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, Ž., štátny občan SR, v konaní o zaplatenie 443,30
Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 179,46 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 179,46 eur od 26.11.2014 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní
o právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 20.2.2015 sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške 443,30 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 395,30 Eur od 26.11.2014 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom
zmluvu o úvere č. XXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi peňažný úver v istine 700 Eur s

dohodnutým úrokom z úveru v sume 370,40 Eur. Výšku povinnosti dlžníka spolu 1 070,40 Eur bol dlžník
povinný splatiť v 24 mesačných splátkach jednotlivo vo výške 44,60 Eur. Z takto poskytnutého úveru
dlžník zaplatil celkom 675,10 Eur, neuhradené zostalo na istine so zahrnutým úrokom 395,30 Eur. Pre
prípad omeškania dlžníka si účastníci dojednali zmluvnú pokutu v sadzbe do 0,1 % denne z jednotlivých
dlžných splátok, ale túto sankciu si neuplatňuje. Žalobca poukazuje na zákonnosť predmetnej zmluvy
uzatvorenej medzi stranami. Už pred uzatvorením predmetnej zmluvy totožné strany uzatvorili tri skoršie

zmluvy o spotrebiteľských úveroch č. XXXXX, XXXXX I. XXXXX. Strany si tiež dohodli paušálnu sumu
náhrady za každú upomienku zaslanú veriteľom dlžníkovi (podľa príloh žaloby) po 6 Eur, žalobca ich
zaslal žalovanému celkom 8 ks. Celkom je tak výška istiny dlhu uplatnená touto žalobou voči žalovanej
443,30 eur, pričom táto pozostáva z nesplatených splátok úveru a zmluvného úroku z neho v čiastke
395,30 eur a zo sumy paušálnej náhrady za upomienky vo výške 48 eur.

2. Podaním zo dňa 27.4.2015 sa žalobca vyjadril, že od podania žaloby sa stav pohľadávky nezmenil,
poukazuje na aktuálnu upomienku - saldo dlhu ako na listinu preukazujúcu tzv. platobnú disciplínu
dlžníka.

3. Žalovaná sa k veci samej písomne nevyjadrila, aj keď bola na vyjadrenie riadne vyzvaná.

4. Okresný súd rozsudkom č.k. 8C/95/2015-66 zo dňa 27.06.2016 žalobu žalobcu zamietol a žalovanej
náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok bol stranám sporu riadne doručený.5. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca dňa 13.03.2017 odvolanie.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predmetný rozsudok uznesením č.k. 10Co/214/2017-88 zo
dňa 26.10.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd mal za to, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku nemôže obstáť, nakoľko nie je jasné, zrozumiteľné a neodpovedá
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany Uviedol, že súd
prvej inštancie sa totiž pomerne rozsiahlo a značne nadbytočne venoval nie skutkovým okolnostiam

prípadu, ale právno-teoretickým úvahám o povahe zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a to predovšetkým bez formulovania (legitímne očakávaného) konečného a
určujúceho záveru. Argumentáciu okresného súdu považoval za výrazne nekonzistentnú (až vnútorne
rozpornú), keď okresný súd síce (v bode 24 svojho odôvodnenia) spomína dve konkrétne náležitosti,
a to celkové náklady spotrebiteľa a ročnú percentuálnu mieru nákladov. Zdôraznil však, že výsledkom
jeho „úvah“ nie je konštatovanie, že dotknutá zmluva tieto náležitosti neobsahuje. Záver okresného

súdu označil ako púhe (a právne bezvýznamné) relativizovanie významu týchto údajov v podobe
konštatovania, že podľa svojej povahy môžu alebo nemôžu plniť svoju informačnú funkciu. Poukázal,
že v rozpore s opísanou absenciou takéhoto záveru však v bode 29 odôvodnenia, ktorý (bod) sa týka
úplne iných všeobecných konštatácií o charaktere spotrebiteľskej ochrany, je obsiahnutá veta: „ako
súd uviedol vyššie, celý tento úver považuje za bezúročný a bez poplatkov...“. Zdôraznil, že žiadne

takéto konštatovanie (zákonného následku v podobe bezúročnosti) sa však „vyššie“ ani nikde inde v
odôvodnení napadnutého rozsudku nenachádza. Ďalej krajský súd uviedol, že odhliadnuc od opísanej
zmätočnosti obidva predmetné údaje (ako správne poznamenáva odvolateľ) sú obsahom zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 63297 zo dňa 10.9.2013 (č.l. 9 spisu ako body 9 a 11 dotknutej zmluvy). Pokiaľ
ide o druhý záver okresného súdu krajský súd uviedol, že (hoci nie je zrejmé, prečo pri konštatovaní

celkovej neplatnosti zmluvy sa zaoberal aj bezúročnosťou úveru, keďže tento následok je obsiahnutý/
pokrytýužvzávereoneplatnostizmluvy),t.j.neplatnosťzmluvyprerozporsdobrýmimravmi,eventuálne
úžera (spomenutá len jednou vetou v rámci poslednej vety bodu 26), tento (druhý záver) vychádza len
z porovnania úrokovej sadzby žalobcu (ako nebankového subjektu) v predmetnej úverovej zmluve s
bankovými úvermi, t.j. z nekorešpondujúceho/neadekvátneho referenčného kritéria. Uviedol, že už v

písomnom vyjadrení (č.l. 36 a nasl. spisu) žalobca poukazoval na priemernú RPMN pri typoch úverov
poskytovaných žalobcom. Podstatou myšlienkovej konštrukcie súdu prvého stupňa bola úvaha, že
hoci zákon nezakazuje podnikanie tzv. nebankových subjektov v poskytovaní úverov, nie je dôvod na
to, aby odlišnosť hospodárskeho subjektu viedla k inému okruhu jeho práv, resp. inému hodnoteniu
dobrých mravov pre hodnotenie jeho správania. Mal za to, že uvedené konštatovanie bez ďalšieho

neobstojí. Nejedná sa totiž o iné hodnotenie dobrých mravov, ale iné hodnotenie podmienok (bližšie
napr. rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005) poskytovania úverov nebankovými
subjektmi (vyššie riziko, menšie zabezpečenie, rýchlosť). Až po dôslednom vyhodnotení týchto kritérií
možno prijať záver, aká miera úročenia by mohla predstavovať/dosiahnuť intenzitu kvalifikovaného
rozporu s dobrými mravmi, o to viac, že (ako konštatuje samotný okresný súd) odplata nepresahovala

v tom čase právnou úpravou prípustnú/regulovanú maximálnu výšku. Obdobne záver o prípadnej úžere
vyžaduje minimálne základné pojmové vymedzenie tohto inštitútu a následne príslušné subsumovanie
skutkových zistení/okolností pod tieto charakteristiky. Krajský súd konštatoval, že opísaným postupom
- nezodpovedaním relevantných otázok, t.j. neodstránením existujúcej spornosti - súd prvej inštancie
znemožnil žalobcovi uskutočnenie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, čo nevyhnutne vedie k zrušeniu napadnutého rozsudku. Mal za to, že mimo
rámca akejkoľvek pochybnosti úlohou/zmyslom odvolacieho prieskumu totiž nie je plnohodnotné
nahradenie celého/komplexného právneho posúdenia veci okresným súdom. V ďalšom postupe preto
uložil okresnému súdu opätovne posúdiť uplatnený nárok a zákonom zodpovedajúcim/požadovaným
spôsobom (§ 220 ods. 2 veta druhá a tretia CSP) sformulovať preskúmateľné úvahy vo vzťahu k

zásadným okolnostiam prípadu.
Podľa § 297 písm. b) CSP, súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné
nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú
sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
Podľa § 219 ods. 3 CSP, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,

oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.7. Vzhľadom k tomu, že v danej veci išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové
stvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur, okresný súd
vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a verejne vyhlásil tento rozsudok dňa 09.04.2018, pričom

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 28.02.2018.

Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podľa ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,

jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov (ďalej len "zákon"), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm. a) a b) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá

nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.
Podľa§3nariadeniaVládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho
zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 20/2013 Z. z. účinnom od 01.01.2015, ak záväzkový vzťah
vznikol po 01.02.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

8.Súd sa opätovne oboznámil s listinnými dôkazmi a zistil, že strany sporu dňa 10.09.2013 uzavreli
zmluvu o spotrebiteľskom bezúčelovom úvere č. 63097 na dobu určitú vo výške 700 eur, ktorý úver
žalobca žalovanej hotovostne vyplatil dňa 10.09.2013, s výškou fixného úroku z istiny úver 2,2 %
mesačne x 24 = 52,8 % (370,40 eur), celkovou dlžnou sumou 1 070,40 eur, s dohodnutými 24 splátkami
vo výške 44,60 eur (z toho 29,17 eur istina + 15,43 eur úrok), splatnosťou do 31. kalendárneho dňa v
mesiaci, s konečnou splatnosťou do 30.09.2015. Poplatok za poskytnutie úveru si strany sporu dohodli

vo výške 30 eur, ktorý žalovaná zaplatila dňa 10.09.2013. Celkové náklady spotrebiteľa predstavovali
sumu 400,40 eur (370,40 eur + 30 eur), RPMN 58,26 % , ročná fixná úroková sadzba 51,15 % a
priemerná RPMN pre daný typ úveru 46,06 %. Strany sporu si dohodli paušálnu sumu náhrady 6 eur za
každú zaslanú upomienku, žalobca zaslal žalovanej celkovo 8 upomienok, t.j. poplatky vo výške 48 eur.
Žalovaná porušila svoj zmluvný záväzok, poskytnutý úver splatila len čiastočne vo výške 675,10 eur.

Uvedené skutočnosti považoval okresný súd za nesporné.

9. Súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným právne posúdil ako zmluvu o úvere § 479
Obchodného zákonníka. Aj keď súd posúdil zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako zmluvu
o úvere, teda absolútny obchod v zmysle § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka, zároveň predmetnú

zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Predmetnú zmluvu súd vyhodnocoval aj za aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Žalobca je veriteľom a žalovaného možno považovať za spotrebiteľa v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Okresný súd má za to, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.

10. Keďže súd ustálil, že zmluva uzatvorená so žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
vzťahuje sa na ňu zákon č. 129/2010 Z.z., súd ex offo zisťoval, či predmetná zmluva má všetky povinné
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere
obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z..

11. Súd nemal pochybnosti o tom, že po neúspešných pokusoch žalobcu o vrátenie poskytnutého úveru,
stal sa dňa 25.11.2014 celý úver splatný a žalobca žalovanú vyzval na bezodkladné zaplatenie celého
dlhu (č.l. 20 spisu).

12. Okresný súd tak dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanej nárok na doposiaľ nezaplatenú istinu
úveru spolu s úrokom celkovo vo výške 179,46 eur. Okresný súd považoval za nevyhnutné zaoberať sa
výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý činil za 2 roky sumu 370,40 eur (z úveru 700 eur), čo je 26,40
% ročne (52,80 % za 24 mesiacov). Z internetovej stránky NBS súd preveroval priemerné úrokové miery
podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 rok do 5 rokov v

mesiaci 09/2013 činil úrok 11,04 % p.a. Z toho je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi stranami sporu v
danom prípade bol viac ako dvojnásobne vyšší v porovnaní s dojednávaným finančnými spoločnosťami
prispotrebiteľskýchúverochpredomácnosti vrozhodnomobdobí. Okresnýsúdkonštatuje,žedohodao
výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom,
inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru

úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1M
Cdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

13. Okresný súd k uvedenému záveru považuje za potrebné uviesť, že na kategóriu dobrých mravov
treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol

obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto
právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými
mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a
ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predajivýrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a
porušovaniezmluvnejslobody.Aplikáciuustanovenia§3Občianskehozákonníkavotázkevýškyodplaty

nevylučuje ani ustanovenie§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti. Uvedené

ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu,
ktoré poskytujú neprimerané úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu
a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii
poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou
v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými

mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu
v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa
pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník,
s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť,

že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej
situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii
poskytoval veriteľovi neprimerané úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä
s prihliadnutím k úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

Výška úrokovej sadzby by sa nemala výrazne odkláňať od priemeru úrokových sadzieb uplatňovaných
bankami pri poskytovaní obdobných úverov. V danej veci dohodnutá úroková sadzba 26,40 % ročne
oproti priemernej úrokovej sadzbe úverov poskytovaných na obdobie piatich rokov (vo výške 11,04 %)
prevyšuje tento priemer, čo rozhodne nemožno považovať za primerané, a teda zodpovedajúce dobrým
mravom.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval v súlade s § 41 OZ za absolútne neplatnú iba
dohodu o výške úrokov nad 11,04 % ročne (nie celú predmetnú zmluvu). Ako primerané súd určil úroky
zodpovedajúce úrokom v dobe dojednania obvyklých, t.j. úroky vo výške 11,04 % ročne, čo pri úvere 700
eur za 2 roky predstavuje sumu 154,56 eur (11,04 x 2 x 700 / 100). Žalovaná teda mala žalobcovi vrátiť

854,56 eur (700 + 154,56). Keďže celkove uhradila žalobcovi 675,10 eur, jej dlh činí 179,46 eur (854,56
- 179,46) a k zaplateniu tejto sumy súd aj žalovanú zaviazal. Okresný súd v tomto smere poukazuje
aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/432/2012 zo dňa 13.02.2013 v obdobnej veci. Vo
zvyšnej časti žalobu žalobcu (o zaplatenie 215,84 eur s príslušenstvom) ako nedôvodnú zamietol.

15. Okresný súd žalobcovi rovnako nepriznal ani sumu 48 eur (8 upomienok x 6 eur), nakoľko je súd
toho názoru, že suma 6 eur za každú zaslanú upomienku určite nemôže byť adekvátnou náhradou za
domnelé výdavky žalobcu spojené so spracovaním upomienky, ktorá je zväčša generovaná automaticky
prostredníctvom elektronických prostriedkov. Nejde o službu poskytovanú spotrebiteľovi, za ktorú by
mal platiť veriteľovi odplatu. V súvislosti s upomínaním dlžníka by bolo prirodzené uplatnenie si

vecných nákladov. Upomínanie dlžníka však nesmie byť zdrojom zárobkovej činnosti veriteľa a nemôže
predstavovať neprimerané sankčné zaťažovanie dlžníka. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v tejto časti,
t.j. v časti o zaplatenie sumy 48 eur, ako nedôvodnú zamietol.

16. Žalobca si popri istine uplatnil i úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 395,30 eur

(istina + úroky) od 26.11.2014 do zaplatenia. Okresný súd konštatuje, že nárok na úroky z omeškania s
plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania možno
priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Základným predpokladom vzniku nároku na
úroky z omeškania je teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom
takéhoto omeškania je existencia pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Žalobcovi

tak vzniklo právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej zákonom, teda podľa vyššie uvedených
ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia Vlády
SR č. 87/1995 Z. z.. Súd pri posudzovaní tohto nároku mal za to, že žalovaný sa dostal do omeškania
prvým dňom po zosplatnení úveru 25.11.2014, t.j. dňom 26.11.2014. V rozhodnom čase pre určenievýšky úroku z omeškania bola výška základnej úrokovej sadzby ECB vo výške 0,05 % ročne (súd má
o tomto vedomosť zo svojej činnosti, § 186 CSP). Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 179,46 eur od 26.11.2014 do zaplatenia, preto mu

súd tento nárok priznal.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

17. O trovách konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1, 2 CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 443,30 eur s príslušenstvom (100 %). Súd priznal
žalobcovi nárok v sume 179,46 eur s príslušenstvom (40,48 %). Úspech žalovanej tak bol vo výške
59,52 % (100 - 40,48). Čistý úspech žalovanej bol 19,04 %. Žalovanej, hoci úspešnej strane sporu, však
okresný súd náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko žalovaná si náhradu trov konania

neuplatnila a žalovanej naviac žiadne trovy konania ani nevznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo

v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na

podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom
počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a
aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov

a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,

že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.