Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 14, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/161/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3716205959
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3716205959.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu I., s.r.o., so sídlom E., I. XX, IČO:
XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. E. R., advokátkou so sídlom N., C. XXX/X, IČO: XX XXX XXX,
proti žalovanej Z. Y., bytom E., Ľ. G. XX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou E. X., s.r.o., so
sídlom E., A. C. XXX/XX, o zaplatenie 795,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10. januára 2017, č. k. 3Csp/2/2016-46, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanej priznal nárok na
náhradutrovkonaniavplnomrozsahu.Zodôvodneniavyplýva,žežalobcasapodanoužaloboudomáhal
voči žalovanej zaplatenia čiastky 795,67 eur s príslušenstvom, ktoré predstavovalo zákonný úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 795,67 eur od 25.01.2009 do zaplatenia a trovy súdneho
konania vo výške 160,06 eur. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 03.10.2008 žalobca ako veriteľ uzavrel
so žalovanou ako dlžníkom zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytol úver 531,10 eur, ktorý sa
zaviazala žalovaná vrátiť spolu s poplatkom 512,51 eur dvanástimi mesačnými splátkami po 86,97 eur.

Tretina poplatku tvorila úrok a dve tretiny poplatku predstavovali náklady na uzavretie a vypracovanie
zmluvy o úvere. Žalovaná svoj záväzok neplnila riadne a včas, a preto sa stal splatným dňa 25.01.2009.
Žalobca ďalej uviedol, že nadobudol podozrenie, že uzavretím zmluvy spáchala žalovaná trestný čin
úverového podvodu, a preto podal na ňu trestné oznámenie. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom
sp. zn. 2T/27/2010 zo dňa 18.02.2010 uznal žalovanú vinnou z trestného činu úverového podvodu
a žalobcu ako poškodeného odkázal, aby si náhradu škody, ktorá mu spôsobeným trestným činom
vznikla, uplatnil v civilnom sporovom konaní. Ako dôkazy k žalobe pripojil zmluvu o úvere zo dňa

03.10.2008, všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru a vyššie uvedený trestný rozsudok.
Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny
vzťah zo zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 479 Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je zároveň
zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluvou sa žalobca ako veriteľ
v rámci predmetu svojej činnosti zaviazal poskytnúť žalovanej ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi
peňažné prostriedky a táto sa zaviazala úver splácať v pravidelných mesačných splátkach. Predmetom
tohto konania bola podľa tvrdenia žalobcu v žalobe suma 795,67 eur, pričom podľa tvrdeniu žalobcu

(ktoré tvrdenie žalovaná účinne nepoprela) dlh žalovanej sa stal splatným dňa 25.01.2009. Žaloba bola
na súd doručená dňa 01.07.2016. Odo dňa 01.05.2014 je v účinnosti zákon č. 102/2014 Z.z., ktorý
novelizoval zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého súd ex offo musí prihliadať
na premlčanie uplatneného nároku, ak ide o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Vychádzajúc z3-ročnej premlčacej doby, z dátumu, kedy sa dlh stal splatným, pričom v deň nasledujúci po splatnosti
dlhu si žalobca mohol svoj nárok na súde uplatniť, teda minimálne od 26.01.2009, mu začala plynúť
premlčacia doba, z dátumu nadobudnutia právoplatnosti trestného rozkazu a z dátumu, kedy žalobca

uplatnil svoj nárok, súd konštatoval, že žalobcom uplatnený nárok je v celom rozsahu premlčaný. Nič na
tom nemení ani tá skutočnosť, že žalobca si v rámci trestného konania uplatnil nárok na náhradu škody,
o ktorom trestný súd rozhodol tak, že žalobcu odkázal so svojím nárokom na civilné súdne konanie.
Počas trvania trestného konania neplynula (spočívala) premlčacia doba, avšak dňom právoplatnosti
trestného rozsudku dňa 18.02.2010 premlčacia doba plynula ďalej. Nedá sa jednoznačne skonštatovať,

koľko trvalo trestné konanie (a teda počas akej doby premlčacia doba neplynula), táto informácia by však
na konštatovanie, že nárok je premlčaný, nemala žiaden vplyv vzhľadom k tomu, že od právoplatnosti
trestného rozsudku ku dňu podania žaloby uplynulo viac ako 6 rokov. Keďže je jednoznačné, že v čase
podania žaloby bol nárok žalobcu už v celom rozsahu premlčaný, súd preto žalobu zamietol bez toho,
aby zo strany súdu došlo k jej vecnému prejednaniu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovanej, ako úspešnej účastníčke konania, priznal nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 %.

2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
d), f) a h) CSP. Namietal, že čo sa týka zmluvy o úvere, postavenie žalovanej ako spotrebiteľa razantne
odmieta. Poukázal na skutočnosť, že dňa 03.10.2008 uzavrel s povinným zmluvu o úvere, na základe

ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj
osobitne podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel, a preto teba chrániť dobrú
vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že
informácie, ktoré mu poskytol, sú pravdivé. Skonštatoval, že predmetná zmluva o úvere nie je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaná vstúpila do právneho vzťahu

s ním na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a
teda nie na svoju súkromnú potrebu. K premlčaniu poukázal na § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a mal za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný z dôvodu, že Okresný súd Považská Bystrica ho
rozsudkom zo dňa 18.02.2010 odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.02.2010. Na základe § 110 ods. 1

Občianskeho zákonníka preto vyplýva, že uplatnený nárok nie je premlčaný. Ďalej poukázal na § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčí za 10 rokov
odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Zdôraznil, že sa domáha zaplatenia titulom náhrady
škody. Pre vyššie tvrdené žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Uviedla, že tvrdenia žalobcu vo vzťahu k účelu, na ktorý mal byť predmetný úver poskytnutý, považuje
za účelové a zavádzajúce. Poukázala na to, že súdna prax vo svojej rozhodovacej činnosti pokladá
navádzanie spotrebiteľa na uvedenie nepravdivého účelu úverovej zmluvy za nekalé obchodné praktiky.

Uviedla, že nikdy nebola SZČO, nepodnikala a ani nemala v úmysle podnikať, úver jej bol poskytnutý
za účelom preklenutia nepriaznivej finančnej situácie a finančné prostriedky použila na úhradu bežných
potriebpresebaasvojurodinu.Včaseuzatvoreniazmluvynebolapodnikateľskýmsubjektom.Stotožnila
sasnázoromsúduprvejinštancie,žeuzavretázmluvajezmluvouspotrebiteľskou.Kplynutiupremlčacej
doby uplatneného nároku uviedla, že v zmysle konštantnej judikatúry, ak poškodený uplatnil v trestnom

konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu úmyselným trestným činom a v tomto konaní riadne
pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu konania neplynie. Po skočení trestného stíhania, v
ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení
stíhania, beh premlčacej doby pokračuje. Na základe týchto argumentov žiadala, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,
podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

5. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní, že žalovaná si vzala úver
na účel podnikania, nakoľko sa mu nepodarilo tieto tvrdenia nijakým spôsobom preukázať. Z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že zmluvou o úvere sa žalobca ako veriteľ v rámci predmetu svojej činnostizaviazal poskytnúť žalovanej ako fyzickej osobe, a to nepodnikateľovi, peňažné prostriedky, ktoré sa
žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by
žalovaná bola podnikateľkou, že by si zobrala úver na podnikanie, preto bolo úlohou žalobcu, ako strany

sporu, pokiaľ takúto skutočnosť v konaní tvrdil, aby ju nesporne preukázal, čo žalobca neurobil. Je preto
potrebné v prípadne pochybností vychádzať z premisy, že žalovaná bola spotrebiteľkou a že uzavretá
zmluva je spotrebiteľskou zmluvou uzavretou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

6. Následne súd prvej inštancie správne prihliadol (keďže mu to zákon v tej dobe ukladal), v zmysle

§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, pretože ak podľa tvrdenia žalobcu sa dlh
žalovanej stal splatným dňa 25.01.2009, žaloba bola na súd doručená dňa 01.07.2016, žalobcovi aj v

prípade spočívania premlčacej doby nepochybne uplynula trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka na uplatnenie jeho nároku.

7. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým poukázať na to, že žalobca svoj nárok uplatnil ako
plnenie zo zmluvy, a nie ako nárok na náhradu škody, pričom súd prvej inštancie takto uplatnený nárok aj

právne posudzoval. V takomto prípade je v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka premlčacia doba
trojročná, plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz a nie je dôvod aplikovať premlčaciu
dobu podľa § 106 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však pre úplnosť dodáva, že aj v prípade, ak by
žalobca právne kvalifikoval svoj nárok ako nárok na náhradu škody, jeho nárok by bol taktiež premlčaný.

8. Podľa § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ“) právo na
náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví.

9. V ustanovení § 106 OZ sa využíva normatívny konštrukt kombinácie dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty a trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Pre vzťah týchto lehôt je charakteristické,
že ich plynutie je komplementárne. To znamená, že okamih, v ktorom mohol oprávnený subjekt uplatniť
právo po prvýkrát, sa zásadne definuje momentom nadobudnutia subjektívnej vedomosti oprávnenej

osoby. Od tohto okamihu začína plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na súde. Táto
subjektívna premlčacia lehota však plynie v rámci lehoty objektívnej, ustanovenej na tri roky. Objektívna
premlčacia lehota začína plynúť od právnej udalosti zakladajúcej nárok oprávneného (poškodeného),
ktorou je v tomto prípade škodná udalosť.

10. Oprávnený subjekt môže uplatniť právo na náhradu škody najneskôr v posledný deň objektívnej
(trojročnej alebo desaťročnej) premlčacej lehoty. Zároveň sa však vyžaduje aj uplatnenie práva
najneskôr v posledný deň subjektívnej premlčacej lehoty.
11. Objektívna premlčacia lehota však nijakým spôsobom nepredlžuje lehotu subjektívnu. Ak napríklad
časové okamihy začiatku plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty sú totožné, právo

poškodeného sa premlčí už márnym uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. Zvyšok objektívnej
premlčacej lehoty síce doplynie, no ak vo zvyšku objektívnej premlčacej lehoty poškodený uplatní právo
na súde, nedokáže úspešne čeliť námietke premlčania (alebo skúmaniu premlčania v zmysle § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa), pretože jeho právo sa premlčalo už momentom márneho uplynutia
premlčacej lehoty subjektívnej.

12. V preskúmavanej veci zo žaloby vyplýva, že žalobca podal dňa 31.03.2009 na žalovanú trestné
oznámenie, čo možno nepochybne považovať za právne významnú skutočnosť, že sa poškodený
(žalobca) dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Inými slovami, v zmysle § 106 ods. 2 OZ
mu začala plynúť subjektívna lehota. Žalobca však uplatnil právo na súde (v trestnom konaní), a preto

došlo k spočívaniu premlčacej lehoty. Dňa 18.02.2010 nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz, a preto
plynutie premlčacej lehoty pokračovalo. Žalobca na súd podal žalobu až dňa 01.07.2016, preto aj v
prípade, ak by svoj nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, žalobu zjavne podal po
uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, pričom, ako už bolo konštatované vyššie, právo poškodenéhosa premlčí už márnym uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko objektívna premlčacia lehota
nijakým spôsobom nepredlžuje subjektívnu lehotu.

13. Podľa § 110 ods. 1 OZ ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,
premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne
uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v
uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

14. V ustanovení § 110 OZ je normovaný inštitút tzv. prerušenia premlčacej lehoty. O prerušení
premlčacej lehoty hovoríme vtedy, ak v dôsledku definovanej právnej skutočnosti sa pôvodná premlčacia
lehota nahrádza premlčacou lehotou novou, a to objektívnou desaťročnou premlčacou lehotou. Na
premlčaciu lehotu, ktorá prípadne plynula pôvodne, sa od momentu takejto právnej skutočnosti
neprihliada, a to bez ohľadu na to, koľko z nej už uplynulo.

15. Právoplatné rozhodnutie súdu o povinnosti plniť spôsobuje prerušenie plynutia premlčacej lehoty
a jej nahradenie objektívnou desaťročnou premlčacou lehotou. Vyžaduje sa teda, aby rozhodnutie
súdu či iného orgánu nadobudlo vlastnosť právoplatnosti - k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty
však dochádza až od momentu vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Vykonateľnosť pri rozhodnutiach
ukladajúcich povinnosť plniť nastáva spravidla márnym uplynutím tzv. paričnej lehoty (lehoty na

dobrovoľné splnenie povinnosti).

16. Na námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že v zmysle § 110 ods. 1 OZ vyplýva, že uplatnený nárok
nie je premlčaný, odvolací súd uvádza, že základnou podmienkou k naplneniu dôsledku uvedenému v
§ 110 ods. 1 OZ, t.j. k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty (nahradenie pôvodnej premlčacej lehoty

novou 10-ročnou premlčacou lehotou), je skutočnosť, že právo bolo priznané právoplatným rozhodnutím
súdu alebo iného orgánu, pričom k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty dochádza až od momentu
vykonateľnosti tohto rozhodnutia. V tomto prípade žalobca opiera svoju argumentáciu o trestný rozsudok
Okresného súdu Považská Bystrica, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania trestného činu
úverového podvodu s tým, že s nárokom na náhradu škody bol žalobca odkázaný na občianske súdne

konanie. Z tohto rozsudku však nevyplýva povinnosť žalovanej nahradiť škodu žalobcovi, z čoho možno
deklarovať, že právo (na plnenie z titulu náhrady škody) ešte nebolo priznané rozhodnutím súdu alebo
iným orgánom, a preto nemôže dôjsť k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty tak, ako to predvída § 110
OZ.

17. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatnený
nárok je premlčaný.

18. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v rozsahu 100 %, nakoľko bola v odvolacom konaní podľa zásady úspechu vo veci úspešná v
plnom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).