Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 29, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715211920
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715211920.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne P. O., nar.
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. XXXX/XX, XXX XX N., proti žalovanému U. O., nar. XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom F. XXXX/XX, XXX XX N., právne zastúpenému JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 70/36, 960 01 Zvolen, IČO: 378 946 92, o zrušenie
práva spoločného nájmu bytu po rozvode manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 18C/306/2015-186 zo dňa 17. 05. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“, event. „prvoinštančný súd“)
rozsudkom zo dňa 17. 05. 2016 zrušil právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaného k trojizbovému
družstevnému bytu č. XX, nachádzajúcemu sa na X podlaží, na F. ulici, popisné číslo XXXX/XX vo
N., sídlisko N., a žalobkyňu určil za výlučnou nájomníčku a členku bytového družstva (prvý výrok).
Žalovanému náhradné bývanie nepriznal (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni
nepriznal náhradu trov konania (tretí výrok).

1. 2. Prvoinštančný súd odôvodnil rozsudok tým, že ,,žaloba žalobkyne bola dôvodná, a preto jej
vyhovel, pričom zrušil právo spoločného nájmu strán sporu k predmetnému bytu a určil za výlučnú
nájomníčku a členku družstva žalobkyňu s tým, že žalovanému nepriznal bytovú náhradu. Vykonaným
dokazovaním mal prvoinštančný súd za preukázané, že byt, ktorý bol predmetom sporu nadobudli strany
sporu počas manželstva, na základe čoho im vzniklo právo spoločného nájmu k družstevnému bytu,
ako aj spoločné členstvo v bytovom družstve a po rozvode manželstva mali títo možnosť uzavrieť
dohodu o tom, kto z nich bude naďalej nájomcom bytu ako člen družstva. Keďže sa nevedeli dohodnúť,

žalobkyňa sa obrátila so žalobou na súd. Na začiatku sa súd vysporiadal s okolnosťou, že počas trvania
manželstva malo dôjsť k výpovedi nájmu bytu zo strany bytového družstva, na základe čoho malo dôjsť
k zániku nájmu bytu. Na základe tvrdenia žalobkyne, ako aj vyjadrenia bytového družstva je zrejmé,
že k výpovedi nájmu z bytu zo dňa 17. 08. 2009 došlo pre neplnenie platieb na nájomné a úhrady za
plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace, t. j. v súlade s ustanovením § 711 ods.
1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Nedoplatok, pre ktorý došlo k výpovedi z nájmu, bol uhradený ešte
dňa 24. 08. 2009 žalobkyňou. Na rokovaní predstavenstva SBD dňa 29. 03. 2012 došlo k schváleniu

odvolania výpovede z nájmu bytu, čím došlo k obnoveniu predchádzajúceho vzťahu. (...) Rozvodom
manželstva strán sporu bola splnená podmienka pre zrušenie spoločného nájmu k predmetnému
bytu. Pri rozhodovaní o tom, kto zo strán bude naďalej ako člen družstva výlučným nájomcom bytu,
súd zohľadnil stanovisko oboch strán sporu v tom, že žalobkyňa i žalovaný zhodne súhlasili s tým,aby výlučným nájomcom bytu ako člen družstva bola žalobkyňa. Súd preto rozhodol tak, že zrušil
právo spoločného nájmu strán sporu k predmetnému bytu a určil, že výlučnou nájomníčkou a členkou
bytového družstva naďalej zostáva žalobkyňa.“ Následne prvoinštančný súd konštatoval: „Sporné medzi

stranami sporu zostalo právo žalovaného na náhradné bývanie. Hoci žalovaný vo svojej výpovedi žiadal
vyplatenie polovice hodnoty bytu, súd konštatoval, že táto okolnosť bude predmetom vyporiadania BSM
medzi manželmi v konaní, ktoré sa vedie pred súdom. Prostredníctvom právneho zástupcu žalovaný
žiadal o zabezpečenie náhradného bytu žalobkyňou. Poukázal na to, že je na čiastočnom invalidnom
dôchodku, privyrába si v zamestnaní, je nemajetný, sám nemá možnosť zabezpečiť si bývanie vlastnou

cestou. Žalobkyňa poukázala na to, že práve pre správanie žalovaného došlo k rozpadu manželstva,
pokiaľ by obmedzil požívaniu alkoholu, pod vplyvom ktorého bol agresívny, nemuselo dôjsť k rozpadu
manželstva, nemusel opustiť spoločné bývanie. Takéto správanie žalovaný popieral, tvrdil, že naopak
on bol v domácnosti obmedzovaný a napádaný žalobkyňou, aj dcérou U.. Súd konštatuje, že hoci
žalovaný popieral tieto tvrdenia žalobkyne, jednalo sa z jeho strany výlučne o subjektívne tvrdenia, ktoré
neboli podporené žiadnymi objektívnymi dôkazmi. Žalobkyňa doložila súdu úradné listiny preukazujúce

problémy žalovaného v zamestnaní pre alkohol, konanie v rozpore so zákonom pod vplyvom alkoholu
(priestupkové konania). Hoci sa žalovaný snažil súdu uviesť, že sa na dané okolnosti veľmi nepamätá,
čo aj s prihliadnutím na jeho zdravotný stav (R. M.) môže byť tvrdením objektívnym, súdu sa však
javilo, že žalovaný skôr túto situáciu využíva neodôvodnene vo svoj prospech. Proti jeho tvrdeniam
svedčí právoplatné odsúdenie zo zločinu týrania vo vzťahu k manželke, čím boli naplnené skutkové

okolnosti použitia ustanovenia § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka veta druhá, na základe čoho
súd rozhodol, že mu bytová náhrada nepatrí.“ Ďalej prvoinštančný súd podotkol, že „nevykonával
rozsiahlejšie dokazovanie k tvrdeniam žalovaného o nepravdivosti tvrdení žalobkyne, nakoľko súd je
viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ako aj o tom, kto ho spáchal (§ 135 ods. 1 O.
s. p.), pričom v trestnom konaní môže dôjsť k odsúdeniu páchateľa len v tom prípade, ak jej jeho vina

preukázaná jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností. Okrem toho súd nezistil žiadne také okolnosti
vprejednávanejveci(rozporsdobrýmimravmipodľa§3Občianskehozákonníka,ktorébyumožnilisúdu
neprihliadnuť na citované zákonné ustanovenie, kedy by sa žalovanému náhradné bývanie priznalo.
Súd preto v druhom výroku rozhodol tak, že sa žalovanému náhradné bývanie nepriznáva.“
1. 3. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia

§ 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a žalobkyni, ktorá mala v konaní v plný úspech, nepriznal
náhradu trov konania, nakoľko si náhradu trov neuplatnila.

2.1.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalovaný(prostredníctvomprávnehozástupcu)vzákonnej
lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým mu

nepriznal bytovú náhradu zmenil a priznal mu bytovú náhradu formou náhradného bytu, ako aj náhradu
trov konania. Alternatívne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušiť a vec mu
v tomto rozsahu vrátiť na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa zaoberal len niektorými
jeho výhradami, pričom nepriznanie náhradného ubytovania založil bez konkrétneho a spoľahlivého

vyhodnotenia a posúdenia všetkých skutočností. Namietal, že nepriznaním bytovej náhrady vzhľadom
na neúplnosť zistenia skutkového stavu a nevysporiadania sa s podstatnými okolnosťami prípadu,
rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva odpovede na podstatné skutkové a právne otázky prípadu.
Ďalej uviedol, že so zrušením spoločného nájmu družstevného bytu a s určením žalobkyne za ďalšiu
nájomníčku a členku družstva súhlasil, avšak žiadal priznať bytovú náhradu vo forme náhradného bytu

s tým, že v rámci konania o vyporiadanie členského podielu bude žalovaná povinná mu zaplatiť polovicu
trhovej hodnoty členského podielu. Poukázal na podrobné opísanie spolužitia so žalobkyňou a dcérami
uvedené v písomnom vyjadrení zo dňa 09. 09. 2015, ako aj na skutočnosť, že práve žalobkyňa a dcéry
sa voči nemu správali násilnícky až tyranizujúco. Ďalej uviedol, že v dôsledku narušenia spolužitia
so žalobkyňou, musel odísť z bytu nie z vlastnej iniciatívy, a nájsť si iné dočasné ubytovanie, pričom

tieto okolnosti zostali zo strany prvoinštančného súdu úplne bez povšimnutia a vyhodnotenia. Ďalej
poukázal na pripojený trestný spis, v rámci ktorého bolo vypočutých množstvo svedkov, ktorí uvádzali
totožné tvrdenia s jeho tvrdeniami o násilníckej povahe žalobkyne a s poukazom na jej správanie nie
je možné ani vylúčiť, že práve jej konanie vykazovalo znaky týrania voči nemu. Uviedol, že práve v
dôsledku nevhodného a tyranizujúceho sa správania zo strany žalobkyne a aj dcér bol nútený si nájsť iné

vhodné prechodné ubytovanie, aby mal kľud. Zároveň uviedol stručné výpovede viacerých svedkov, ktorí
nezávisle od seba uvádzali v trestnom konaní rovnaké skutočnosti. Namietal i to, že prvoinštančný súd
nezohľadnil všetky okolnosti, a to nielen dôvod jeho odchodu z bytu, ale aj mieru a spôsob zaslúženia sa
o pridelenie predmetného bytu, ako aj skutočnosť, kto a akou mierou sa podieľal na nákladoch na byt,majetkové možnosti, schopnosti strán, ako aj zdravotné a sociálne pomery. Poukázal na skutočnosť, že
byt bol pridelený výlučne z dôvodu, že bol zamestnancom N. a angažovanie sa jeho otca spočívalo v
tom, že byt dostali hneď a nie až o niekoľko rokov. Uviedol, že musel odísť z predmetného bytu najskôr

do pracovných priestorov kultúrneho domu vo N., kde robil O., následne si musel nájsť iné dočasné
ubytovanie, a tak išiel do podnájmu malého bytu, pričom ani v súčasnosti nemá natrvalo vyriešenú
bytovú situáciu, pretože nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Žalobkyňa ju ale vlastnila a účelovo sa jej v čase
konania o vyporiadanie BSM, ako aj konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu snažila zbaviť,
keď previedla svoje podiely k nehnuteľnostiam na sestru. Poukázal na neporovnateľný príjem žalobkyne,

ktorý je vo výške 600 Eur a jeho príjem ako invalidného dôchodcu, ktorý je v priemere 400 Eur. Ďalej
poukázal na dlhy, ktoré vznikli s užívaním bytu v súvislosti s dlžobami dcér a nasťahovaním sa dcéry
U. aj s deťmi do bytu, v dôsledku čoho náklady na bývanie vzrastali, ale dcéry neprispievali na chod
domácnosti. Namietal, že prvoinštančný súd neprihliadol na jeho zlý zdravotný stav, v dôsledku čoho
je dlhodobým invalidom a okrem toho sa podroboval rôznym operáciám. Poukázal na skutočnosť, že z
dokazovania bolo preukázané, že pravidelne prispieval na chod domácnosti a na nepravdivé tvrdenia

žalobkyne, že poskytnuté prostriedky použila na kúpu cigariet, piva pre neho a napriek nútenému
vysťahovaniu sa so spoločného bytu, pravidelne prispieval žalobkyni aj za vyčlenenú izbu, a to až do
časunežbolivymenenézámkynadveráchbytu.Namietaliodňatiemožnostikonaťpredsúdom,nakoľko
napadnutý rozsudok nebol zdôvodnený spôsobom rešpektujúcim právo strany na spravodlivý proces,
pretože nie je z neho zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností dospel k záverom o nepriznaní

bytovej náhrady a akými úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal pri zamietnutí požiadavky náhradného
bytuanepriznaniainejformybytovejnáhrady.Ďalejnamietalnepreskúmateľnosťnapadnutéhorozsudku
pre nedostatok dôvodov, ako aj mechanický a paušálny prístup pri postupe a právnom posúdení, ako
aj rozhodnutí veci súdom prvej inštancie.

3.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniužalovanéhožiadala,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdil
a žalovanému nepriznal náhradné bývanie. Poukázala na neustále obštrukcie zo strany žalovaného a
jeho právneho zástupcu, v dôsledku čoho boli viaceré pojednávania a 6 rokov trvajúce trestné konanie.
Konštatovala, že žalovaný bol uznaným vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby rozsudkom
Okresného súdu Zvolen, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako aj z priestupku

proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil voči dcére U.. Ďalej poukázala na výzvu na
úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v dôsledku protiprávneho konania, čím došlo k
poškodeniu zdravia dcéry U., ktoré bolo riešené iba v priestupkovom konaní. Uviedla, že po rozvode
manželstva prebieha konanie o vyporiadanie BSM, v ktorom žalovaný súhlasil s tým, aby sa stala
nájomníčkou predmetného družstevného bytu. Poukázala na úraz, ktorý utrpel žalovaný a na to, že si

ho spôsobil z veľkej miery sám, nakoľko v čase úrazu bol pod vplyvom alkoholu, a následne musela
sama zabezpečovať financovanie všetkých výdavkov na domácnosť, ako aj pre potreby rodiny. Ďalej
poukázala na skutočnosť, že žalovaného pre porušenie pracovnej disciplíny - požívanie alkoholických
nápojov prepustili z práce a na nedôveryhodný listinný dôkaz predložený žalovaným, že prispieval
na domácnosť, ktorý bol vyhotovený vedúcou mzdovej učtárne, ktorá je X. žalovaného. Konštatovala

nepravdivé tvrdenia žalovaného o jeho reálnom príjme, ktorý spolu s invalidným dôchodkom činí
mesačne v priemere 650 Eur, čo predstavuje vyšší príjem, ako má ona po odpočítaní splátky úveru.
Namietala i tvrdenia žalovaného o jeho týraní z jej strany a zo strany dcér, ktoré sú nepreukázané a
nepravdivé. Citácie z výpovedí svedkov uvedené žalovaným v odvolaní sú len vytrhnuté z kontextu a
navyše uvedení svedkovia nemali vedomosť o vzťahu medzi ňou a žalovaným, boli to len svedkovia

obhajoby, pričom v rámci trestného konania ich súd nevzal do úvahy. Ďalej uviedla, že po doručení
výpovede z nájmu bytu uhradila sama nedoplatok a následne bola výpoveď z nájmu stavebným bytovým
družstvom odvolaná. Poukázala na dobrovoľné odsťahovanie sa žalovaného z bytu v júli 2011, pretože
po rozvode manželstva z dôvodu opakovaných útokov na jej osobu mu hrozila vyšetrovacia väzba,
a napriek tomu, že otec žalovaného žije v 6-izbovom rodinnom dome, sa žalovaný odsťahoval do

prenajatého bytu. Ďalej uviedla, že v rámci konania sa dozvedela, že rodičovský dom žalovaného, ako aj
pozemky boli v roku 2015 darovacou zmluvou prevedené na sestru žalovaného, čo považuje za účelové
konanie, pričom jej tretinový podiel za rodinný dom, ktorý nadobudla dedením, prenechala sestre ako
kompenzáciu za dar finančnej hotovosti na kúpu staršej dvojizbovej nehnuteľnosti v obci O., kde žije
dcéra P. s ich vnučkou. Poukázala aj na svoje vážne zdravotné problémy, za ktoré je zodpovedný

žalovaný a považuje za nemorálne, aby žalovanému, ktorý ju týral, bola povinná zabezpečiť náhradné
ubytovanie.4. Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu
uviedol, že žalobkyňa neprodukovala žiadne nové skutočnosti a v mnohom vybočovala z vecnej stránky
sporu. Jej vyjadrenie má impulzívny charakter, je voči nemu a voči jeho rodinným príslušníkom či

právnemu zástupcovi útočné. Poukázal na to, že konanie o vyporiadanie BSM vedené Okresným súdom
Zvolen pod sp. zn. 7C/78/2014 bolo prerušené.

5. Rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo vydané ešte za účinnosti pôvodného procesnoprávneho
predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu

01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných
ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na
skutočnosť, že odvolanie žalovaného bolo podané už v dobe účinnosti CSP, pri rozhodovaní o odvolaní
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie

§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, z ktorého vyplýva, že „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.“

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je vecne správny a z uvedených dôvodov ho preto
podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Procesný postup súdu znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces je jedným zo zákonných

dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho
zložky patrí (okrem iných) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sporu zo
strany súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý
proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou)
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je
možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou

tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (NS SR 3 Cdo 78/2017, IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS
97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa stotožňuje i
s odôvodnením rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktoré je dostatočne podrobné, je zrozumiteľné,

presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkami a aspektami, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2
CSP.

11. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy

vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 132 O.s.p., aktuálne § 191 ods. 1 CSP) a na základe toho
ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany
prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými
pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.12. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,
okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými

by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Neuviedol žiadnu relevantnú skutkovú a ani právnu
argumentáciu spochybňujúcu správnosť právneho záveru prvoinštančného súdu.

13. Podľa rozhodovacej činnosti ústavného súdu súčasťou práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je aj povinnosť súdu vysporiadať sa s podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi účastníkov

konania a povinnosť súdu vysporiadať sa so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami..
Ústavný súd napr. uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07). „Pokiaľ všeobecný súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať
za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (napr. sp. zn. I. ÚS

265/05). „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam …“ (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument….(II. ÚS
410/06).

14. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že byt, ktorý je predmetom sporu,
nadobudli strany sporu počas trvania manželstva na základe toho im vzniklo právo spoločného nájmu k
predmetnému bytu, ako aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Po rozvode manželstva sa nedohodli
na tom, kto z nich bude naďalej nájomcom bytu ako člen družstva, a preto na základe žaloby súd
prvej inštancie rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu v súlade s ustanoveniami

§ 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Správne sa vysporiadal i s otázkou nájmu bytu v súvislosti s
výpoveďou nájmu bytu zo strany bytového družstva pre nedoplatok na nájomnom, ktorá výpoveď bola
odvolaná na rokovaní predstavenstva SBD dňa 29. 03. 2012, na základe čoho spoločný nájom bytu
naďalej trvá. S prihliadnutím na to, že výroky o zrušení práva spoločného nájmu bytu, o určení budúceho
nájomcu a členstva v bytovom družstve, ako aj o bytovej náhrade, sú nedeliteľné výroky, odvolací súd

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. V konaní nebola sporná otázka,
kto zostane ďalším nájomcom predmetného bytu, nakoľko aj žalovaný súhlasil, aby ďalšou nájomníčkou
a pokračujúcou členkou bytového družstva zostala žalobkyňa. Žalovaný v odvolaní namietal nepriznanie
bytovej náhrady súdom prvej inštancie s poukazom na ust. § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, keďže
v konaní bolo preukázané, že bol právoplatne odsúdený zo zločinu týrania vo vzťahu k žalobkyni (k

manželke).

15. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o tom, ktorá zo strán sporu ako člen družstva bude
ďalším (výlučným) nájomcom bytu. Správne pri svojom rozhodnutí v tejto časti prihliadol na zákonom
zdôraznené hľadiská § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale aj na všetky okolnosti, ktoré môžu byť

podstatné pre rozhodnutie o ďalšom nájme bytu.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu a prvoinštančným súdom vykonaným dokazovaním odvolací
súddospelkzáveru,žeodvolacienámietkyžalovanéhosmerujúceprotirozhodnutiusúduprvejinštancie
o bytovej náhrade nie sú dôvodné.

17. Z ustanovenia § 193 CSP vyplýva: „Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý
právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd

viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o
osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.“18. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že žalovaný bol v konaní vedenom na Okresnom
súdeZvolenpodsp.zn.2T94/2011uznanývinnýmzospáchaniazločinutýraniablízkejosobyazverenej
osoby, ktorého sa dopustil voči žalobkyni.

19. Z ustanovenia § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka vyplýva: „Ak ide o prípady podľa § 705 ods.
1 a 2 druhej vety môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený
manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania
manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním

bývaspoločnevbyte,dopúšťalalebodopúšťafyzickéhonásiliaalebopsychickéhonásilia,súdrozhodne,
že bytová náhrada mu nepatrí.“

20. Zo zásady, v zmysle ktorej rozvedenému manželovi patrí právo na náhradný byt určuje vyššie
citované ustanovenie § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka len dve výnimky. O prvú z nich ide v
prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy súd môže (ale nemusí) rozhodnúť, že

rozvedenému manželovi, ktorý má byt vypratať, nepatrí právo na bytovú náhradu vo forme náhradného
bytu, ale (len) vo forme náhradného ubytovania alebo prístrešia. O druhú výnimku zo spomenutej zásady
ide vtedy, ak sa rozvedený manžel, ktorý má byt vypratať, za trvania manželstva alebo po rozvode
manželstvavočidruhémumanželovialebovočiblízkejosobe,ktorásnímbývaspoločnevbyte,dopúšťal
alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia; v takom prípade súd nemôže uplatniť svoju

úvahu a zvažovať, či tomuto manželovi bytová náhrada patrí (a v akej forme) alebo nepatrí, pretože
nemá inú možnosť, len rozhodnúť tak, že rozvedenému manželovi, ktorý sa dopustil alebo dopúšťa
takéhoto správania, žiadna bytová náhrada nepatrí (právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn.
3 Cdo 237/2007 zo dňa 22.5.2008, rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 42/2007).

21. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, že
žalovanému bytová náhrada nepatrí, pretože z výsledkov trestného konania (pri viazanosti súdu
rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal) nepochybne vyplýva, že žalovaný
sa dopustil voči žalobkyni násilia.

22. Za tohto stavu preto odvolacie námietky žalovaného v súvislosti s nepriznaním bytovej náhrady nie je
možné akceptovať. Odsudzujúcim rozsudkom v trestnej veci Okresného súdu Zvolen č.k. 2T 94/2011 zo
dňa 15.6.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 4 To 74/20015 bol uznaný
vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ktorého sa dopustil voči žalobkyni.

Tento skutkový a právny stav musel súd prvej inštancie rešpektovať a pri rozhodovaní o bytovej náhrade
zohľadniť a teda iné rozhodnutie, než nepriznanie bytovej náhrady (vzhľadom na ustanovenie § 712a
ods. 8 Občianskeho zákonníka) neprichádzalo do úvahy.

23. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku plne úspešnej žalobkyne

na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 142 OSP (aktuálne § 255 ods. 1 CSP), ktoré vychádza
zo zásady úspechu. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým
zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Žalobkyňa
sináhradutrovkonanianeuplatnilaapretosúdprvejinštancievnapadnutomrozsudkurozhodolsprávne,
keď jej nepriznal náhradu trov konania.

24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, zásadne by teda mala nárok aj
na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalobkyni v
odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho
nepriznal.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).