Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 5, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/365/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115212262
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115212262.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu J. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. O. XXX,
N., zastúpeného JUDr. M. W., advokátkou so sídlom I. W. nad O., J.. F. X proti žalovanej Q. O.,
nar. XX.X.XXXX, bytom G., M. námestie XXXX/XXA, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. V. N.
s.r.o., so sídlom G., Y. XXXX/X, o zaplatenie 3.047,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.júna 2017, č. k. 22C/73/2015-147 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.369,95 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.369,95 Eur od 1.6.2015 do zaplatenia zastavil.
Vo výroku II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.677,75 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05% ročne zo sumy 1.677,75 Eur od 25.11.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku žalobu zamietol. Vo výroku IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 10,10 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou v znení jej pripustenej zmeny
domáhal proti žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia v sume 1.677,75 Eur s odôvodnením, že ide

platby, ktoré poukázal žalobca na účet žalovanej za obdobie od 28.11.2013 do 23.2.2015 (ponížené o
sumu zameškaného výživného 649,65 Eur na dcéru M. a dcéru M.), hoci v tomto období bol žalobca na
základe rozsudku Okresného súdu Trenčín povinný platiť výživné priamo do rúk dcéry M. M., teda nie už
na účet žalovanej. Žalobca svoj nárok oprel o ustanovenie § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka,
a síce, že žalovaná získala na úkor žalobcu majetkový prospech bez právneho dôvodu. Keďže žalovaná
sa bránila tvrdením, že platby žalobcu pripisované na jej účet od 28.11.2013 do 23.2.2015 považovala
za úhradu starého dlhu na výživnom na obe dcéry na základe rozvodového rozsudku, súd vykonal

dokazovanie v zmysle návrhov sporových strán aj za účelom zistenia výšky zameškaného výživného
žalobcu na obe dcéry od roku 2004. Na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 13C/88/2003-43
zo dňa 19.3.2004 , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.3.2004 bol žalobca povinný platiť výživné na
dcéru M. v sume 3.100 Sk mesačne a na dcéru M. v sume 2.100 Sk mesačne, vždy do 15 dňa v mesiaci
vopred na účet matky vedený v SLSP, a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, s účinnosťou od právoplatnosti
rozsudku. Podľa § 162 ods. 1, ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30.6.2016 a podľa § 43 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku účinného od

1.7.2016 sú rozsudky o výživnom predbežné vykonateľné od doručenia rozsudku, teda osoba povinná
z vyživovacej povinnosti je povinná podľa rozsudku určujúcom výživné plniť a lehota na plnenie plynie
od doručenia rozsudku bez ohľadu na to, či rozsudok nadobudol právoplatnosť. Dňa 25.6.2013 bol
žalobcovidoručenýrozsudokOkresnéhosúduTrenčínč.k.34P/440/2012-109zodňa15.6.2013,ktorýmbolo žalobcovi zvýšené výživné na mal. M. zo sumy 2.100 Sk/69,70 Eur na sumu 110 Eur mesačne s
účinnosťou od XX.XX.XXXX a dlh žalobcu na zvýšenom výživnom od 21.11.2012 do 31.5.2013 vo výške
253,89 Eur bol žalobca povinný uhrádzať v splátkach po 15 Eur mesačne spolu s bežným výživným

k rukám žalovanej. Dňa 27.11.2013 bol žalobcovi doručený rozsudok č. k. 30P/378/2012-63 zo dňa
7.10.2013, ktorým bolo žalobcovi výživné na dospelú dcéru M. zvýšené zo sumy 3.100 Sk/102,90 Eur
na 170 Eur mesačne , ktoré bol povinný platiť k rukám M. s účinnosťou od 21.11.2012 a zameškané
zvýšené výživné za obdobie od 21.11.2012 do 7.10.2013 v sume 693,30 Eur bol žalobca povinný splatiť
M. po 20 Eur mesačne spolu s určeným výživným, až do úplného vyrovnania dlhu, pod následkom straty

výhody splátok. Súd mal z predložených dokladov o úhradách za preukázané, že žalobca vykonal od
8.3.2004 v prospech účtu žalovanej vedeného v M., a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, a následne od
2.8.2005 prospech účtu žalovanej vedeného v J., a.s. č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX nasledovné úhrady
výživného na obe dcéry. V roku 2004 vykonal žalobca deväť platieb v sume 5.200 Sk v dňoch 8.3.2004,
13.4.2004, 13.5.2004, 14.6.2004, 15.7.2004, 13.8.2004, 13.9.2004, 14.10.2004, 16.11.2004 ( z každej
mesačnej platby pripadá 3.100 Sk na výživu M., X.XXX Sk na výživu M.), v decembri 2004 neuhradil

na M. výživné v sume 3.100 Sk/102,90 Eur, a neuhradil na M. výživné v sume 2.100 Sk/69,71 Eur, čo
predstavuje dlh žalobcu na výživnom. Žalobca uhradil dňa 2.8.2015 sumu 15.000 Sk, z ktorej mala byť
podľa jeho podania zo dňa 3.5.2017 na výživu M. započítaná suma 9.000 Sk, na výživu M. suma 6.000
Sk, dňa 15.8.2005 uhradil sumu 5.200 Sk z ktorej mala byť započítaná na výživu M. suma 3.100 Sk,
na výživu M. suma 2.100 Sk, dňa 13.9.2005 uhradil sumu 10.000 Sk, z ktorej mala byť započítaná na

výživu M. suma 6.000 Sk, na výživu M. suma 4.000 Sk, dňa 12.10.2005 uhradil sumu 2.000 Sk, z ktorej
na každú z dcér mala byť započítaná suma 1.000 Sk, dňa 15.11.2005 uhradil sumu 5.200 Sk, z ktorej
mala byť započítaná na výživu M. suma 3.100 Sk, na výživu M. suma 2.100 Sk, dňa 16.12.2005 uhradil
sumu 3.200 Sk, z ktorej mala byť započítaná na výživu M. suma 1.600 Sk, na výživu M. suma 1.600 Sk.
Žalobca uvádzal, že nemá uchované doklady o úhradách výživného za február, apríl, máj, jún, júl 2005,

pričom žalovaná poprela, žeby v týchto mesiacoch uhradil žalobca výživné na dcéry. Žalobca zároveň v
podanízodňa3.5.2017tvrdil,žeuhradilnaúčetžalovanej2xsumu5.200Skvjanuári2005amarci2005
(bez uvedenia konkrétneho dátumu úhrady), no nepreložil doklady o týchto úhradách. Žalobcovi sa tieto
úhrady nepodarilo preukázať ani dopytom na Slovenskú sporiteľňu, a.s., ktorá v správe zo dňa 4.5.2017
oznámila, že vzhľadom na uplynutie 5 ročnej zákonnej archivačnej doby nemôže poskytnúť údaje o

vkladoch v prospech účtu žalovanej za obdobie od 1.2.2005 do 1.7.2005. Keďže žalovaná potvrdila len
tie úhrady výživného, ktoré žalobca zdokladoval, súd nemal preukázané 2 úhrady žalobcu po 5.200 Sk,
ktoré mali byť vykonané podľa jeho tvrdenia v januári 2005 a v marci 2005. Z uvedeného vyplýva, že v
roku 2005 mal žalobca uhradiť na výživnom v prospech M. 12 x 3.100 Sk, t.j. 37.200 Sk , no uhradil len
sumu 23.800 Sk, a teda jeho dlh na výživnom voči M. činil 13.400 Sk, t.j. 444,80 Eur, a v roku 2005 mal

na M. uhradiť 12 x 2.100 Sk, t.j. 25.200 Sk , no uhradil len sumu 15.800 Sk, a teda dlh na výživnom voči
M. činil 9.400 Sk/312,02 Eur. V roku 2006 vykonal žalobca 9 platieb v sume 5.200 Sk v dňoch 17.1.2006,
20.3.2006, 18.4.2006, 15.5.2006, 12.6.2006, 14.7.2006, 14.8.2006, 14.9.2006, 13.10.2006 a z každej
z týchto platieb mala byť započítaná na výživu M. suma 3.100 Sk a na výživu M. suma 2.100 Sk, dňa
15.11.2006 uhradil sumu 2.600 Sk, z ktorej mala byť podľa jeho tvrdenia v podaní zo dňa 3.5.2017 na

výživu M. započítaná suma 500 Sk, na výživu M. suma 2.100 Sk, dňa 16.11.2006 uhradil sumu 2.600
Sk, z ktorej mala byť na výživu M. započítaná suma 2.600 Sk, na výživu M. suma 0 Sk, dňa 13.12.2006
uhradil sumu 6.000 Sk, z ktorej mala byť na výživu M. započítaná suma 3.500 Sk, na výživu M. suma
2.500 Sk. Z uvedeného vyplýva, že v roku 2006 mal žalobca uhradiť na výživnom v prospech M. 12 x
3.100 Sk, t.j. 37.200 Sk , no uhradil len sumu 34.500 Sk, a teda jeho dlh na výživnom voči M. činil 2.700

Sk, t.j. 89,62 Eur, a v roku 2006 mal na M. uhradiť 12 x 2.100 Sk, t.j. 25.200 Sk , no uhradil len sumu
23.500 Sk, a teda dlh na výživnom voči M.inil 1.700 Sk/56,43 Eur. Z predložených dokladov o úhradách
bolo preukázané, že žalobca v roku 2007 vykonal 12 úhrad po 5.200 Sk mesačne ( z každej mesačnej
platby pripadá 3.100 Sk na výživu M., 2.100 Sk na výživu M.) v dňoch 11.1.2007, 12.2.2007, 14.3.2007,
16.4.2007, 15.5.2007, 18.6.2007, 11.7.2007, 9.8.2007, 13.9.2007, 15.10.2007, 9.11.2007, 18.12.2007, a

v roku 2008 vykonal žalobca 12 úhrad po 5.200 Sk (z každej mesačnej platby pripadá 3.100 Sk na výživu
M., 2.100 Sk na výživu M.) v dňoch 15.1.2008, 15.2.2008, 18.3.2008, 15.4.2008, 20.5.2008, 18.6.2008,
17.7.2008, 18.8.2008, 22.9.2008, 20.10.2008, 18.11.2008, 19.12.2008 a teda mu za roky 2007, 2008
nevznikol žiaden dlh na výživnom. V roku 2009 žalobca uhradil 11 x sumu 172,61 Eur mesačne (z každej
mesačnej platby na výživu M. pripadá 102,90 eur, a na výživu M. suma 69,70 Eur) v dňoch 19.1.2009,

16.2.2009, 13.3.2009, 23.4.2009, 1.6.2009, 23.6.2009, 20.7.2009, 21.8.2009, 5.10.2009, 12.11.2009,
8.12.2009. Neuhradil teda výživné v septembri 2009 voči M. v sume 102,90 Eur, a voči M. v sume 69,70
Eur. Žalobca v roku 2010 vykonal v prospech účtu žalovanej 12 úhrad po 172,61 Eur mesačne ( z každej
mesačnej platby na výživu M. pripadá 102,90 Eur, a na výživu M. suma 69,70 Eur) v dňoch 11.1.2010,15.2.2010, 15.3.2010, 15.4.2010, 12.5.2010, 14.6.2010, 16.7.2010, 16.8.2010, 14.9.2010, 15.10.2010,
15.11.2010, 15.12.2010, a v roku 2011 vykonal žalobca 12 úhrad po 172,61 Eur mesačne ( z každej
mesačnej platby na výživu M. pripadá 102,90 Eur, a na výživu M. suma 69,70 Eur) v dňoch 4.1.2011,

15.2.2011, 14.3.2011, 15.4.2011, 13.5.2011, 13.6.2011, 14.7.2011, 15.8.2011, 14.9.2011, 13.10.2011,
14.11.2011, 15.12.2011, v roku 2012 vykonal žalobca 12 úhrad po 172,61 Eur mesačne ( z každej
mesačnej platby na výživu M. pripadá 102,90 Eur, a na výživu M. suma 69,70 Eur) v dňoch 10.1.2012,
20.2.2012, 14.3.2012, 13.4.2012, 15.5.2012, 15.6.2012, 13.7.2012, 15.8.2012, 4.9.2012, 15.10.2012,
14.11.2012, 13.12.2012 a teda žalobcovi za roky 2010, 2011, 2012 nevznikol žiaden dlh na výživnom

voči dcéram. V roku 2013 žalobca uhradil na účet žalovanej 6 x sumu 172,61 Eur mesačne (z každej
mesačnej platby na výživu M. pripadá 102,90 Eur, a na výživu M. suma 69,70 Eur) v dňoch 15.1.2013,
4.2.2013, 14.3.2013, 15.4.2013, 15.5.2013, 14.6.2013. Žalobca uhradil dňa 15.7.2013 sumu 180 Eur, z
ktorej podľa vyjadrenia žalobcu v podaní zo dňa 3.5.2017 bolo určené na výživu M. 55 Eur, na výživu M.
125,10 Eur, dňa 16.7.2013 uhradil sumu 48 Eur, z ktorej bolo určené na výživu M. 48 Eur, dňa 15.8.2013
uhradil sumu 228 Eur, z ktorej bolo určené na výživu M. 102,90 Eur, na výživu M. 125,10 Eur, dňa

13.9.2013 uhradil sumu 208 Eur, z ktorej bolo určené na výživu M. 82,90 Eur, na výživu M. 125,10 Eur,
dňa 23.9.2013 uhradil sumu 20 Eur na výživu M., dňa 16.10.2013 uhradil sumu 150 Eur, z ktorej bolo
určené na výživu M. 24,90 Eur, na výživu M. 125,10 Eur, dňa 18.10.2013 uhradil sumu 78 Eur určenú
na výživu M., dňa 18.11.2011 uhradil 170 Eur, z ktorej bolo určené na výživu M. 44,90 Eur, na výživu M.
125,10 Eur, dňa 22.11.2013 uhradil sumu 58 Eur určenú na výživu M., dňa 16.12.2013 uhradil sumu 120

Eur ktorá bola určená na výživu M., dňa 20.12.2013 uhradil sumu 108 Eur, z ktorej bolo určené na výživu
M. 102,90 Eur, na výživu M. 5,10 Eur. Odo dňa 25.6.2013 bol žalobca povinný platiť mesačne na výživu
mal. M. zvýšené výživné v sume 110 Eur + 15 Eur zameškané výživné. Odo dňa 27.11.2013 bol žalobca
povinný platiť mesačne na výživu M. zvýšené výživné v sume 170 Eur + 20 Eur zameškané výživné.
Z uvedeného vyplýva, že v roku 2013 od 1.1.2013 do 27.11.2013 mal žalobca uhradiť na výživnom v

prospech M. 11 x 102,90 Eur , t.j. 1.131,90 Eur , ktorú sumu aj uhradil, s tým, že neuhradil v decembri
2013 zvýšené výživné 87,10 Eur, ktoré bol povinný podľa rozsudku uhradiť do rúk M., a v roku 2013 mal
žalobca na M. uhradiť 6 x 69,70 Eur a 6 x 125,10 Eur, t.j. 1.168,80 Eur, ktoré výživné aj uhradil. V roku
2014 žalobca uhradil na účet žalovanej dňa 15.1.2014 sumu 100 Eur, ktorá mala byť podľa vyjadrenia
žalobcu v podaní zo dňa 3.5.2017 určená na výživu M., dňa 23.1.2014 uhradil sumu 128 Eur, z ktorej

bolourčenénavýživuM.2,61Eur,navýživuM.125,39Eur, dňa11.2.2014uhradilsumu228Eur,zktorej
bolo určené na výživu M. 102,61 Eur, na výživu M. 125,39 Eur, dňa 17.3.2014 uhradil sumu 128 Eur, z
ktorej bolo určené na výživu M. 2,90 Eur, na výživu M. 125,10 Eur, dňa 21.3.2014 uhradil sumu 100 Eur
určenú na výživu M., dňa 17.4.2014 uhradil sumu 100 eur určenú na na výživu M., dňa 24.4.2014 uhradil
sumu 128 Eur, z ktorej bolo určené na výživu M. 2,90 Eur, na výživu M. 125,10 Eur, dňa 22.5.2014

uhradil sumu 228 Eur, z ktorej bolo podľa tvrdenia žalobcu v podaní zo dňa 6.4.2017 určené na výživu M.
102,90 Eur, na výživu M. 125,10 Eur, v dňoch 20.6.2014, 21.7.2014, 19.9.2014, 21.10.2014, 16.1.2015,
23.2.2015 uhradil 6 x sumu 300 Eur, z ktorej každej mesačnej platby podľa tvrdenia žalobcu v podaní
zo dňa 6.4.2017 bolo určené na výživu M. 190 Eur, na výživu M. 110 Eur, dňa 22.8.2014 uhradil sumu
150 Eur, z ktorej bolo podľa tvrdenia žalobcu určené na výživu M. 40 Eur, na výživu M. 110 Eur , dňa

4.9.2014 uhradil sumu 150 Eur, z ktorej bolo podľa tvrdenia žalobcu určené na výživu M. 150 Eur, dňa
20.11.2014 uhradil sumu 150 Eur, z ktorej bolo na výživu M. určená suma 40 Eur, na výživu M. 110 Eur,
dňa 4.12.2014 uhradil sumu 150 Eur určenej podľa tvrdenia žalobcu na výživu M., dňa 19.12.2014 bola
uhradená suma 150 Eur, z ktorej bolo podľa tvrdenia žalobcu určené na výživu M. 40 Eur, na výživu M.
110 Eur. Z uvedeného vyplýva, že v roku 2014 mal žalobca uhradiť na výživnom v prospech mal. M. 12

x 125 Eur, t.j. 1.500 Eur, a uhradil sumu 1.521,20 Eur, teda dlh na výživnom voči M. mu za rok 2014
nevznikol.Vznikolmuzatotoobdobiepreplatokvsume21,20Eur,ktorýbolopotrebnéodrátaťodnajskôr
splatného zameškaného dlhu na výživnom na M. za rok 2004, ktorého výsledná suma potom činí 48,51
Eur (69,71 Eur - 21,20 Eur). Žalobca mal uhradiť na výživnom v roku 2014 v prospech M. 12 x 190 Eur,
t.j. 2.280 Eur , no uhradil len sumu 1.693,92 Eur, a teda jeho dlh voči M. činil 586,08 Eur. Žalobca uplatnil

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj od 1.1.2015 do 23.2.2015, a z dokladov o úhradách
bolo zistené, že uhradil na účet žalovanej dňa 8.1.2015 sumu 150 Eur, ktorá mala byť podľa tvrdenia
žalobcu v jeho podaní zo dňa 6.4.2017 započítaná na výživu M., dňa 16.1.2015 a 23.2.2015 uhradil 2
x sumu 300 Eur a z každej z týchto platieb malo byť podľa tvrdenia žalobcu v podaní zo dňa 6.4.2017
určené na výživu M. 190 Eur, a na výživu M. 110 Eur. Z uvedeného vyplýva, že v januári a februári

2015 mal žalobca uhradiť na výživnom v prospech mal. M. 2 x 125 Eur, t.j. 250 Eur, a uhradil sumu 220
Eur, teda dlh na výživnom voči M. mu za toto obdobie vznikol vo výške 30 Eur. Na výživu M. uhradil
žalobca o 150 Eur viac za toto obdobie. Žalobca proti žalovanej uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 27.11.2013 do 23.2.2015. Na predložených dokladoch o úhradách nie jeuvedený účel platby, ani údaj v akom rozsahu ide o úhradu výživného na jednu a druhú dcéru strán,
ani to, či ide o úhradu bežného alebo zameškaného výživného. Tieto údaje neuviedol žalobca žalovanej
ani pri telefonických rozhovoroch, v ktorom ho vyzývala na úhradu omeškaného výživného. Žalobca je

potom povinný strpieť započítanie časti jeho úhrad na zameškané výživné na dcéru M. za celé obdobie
od právoplatnosti rozvodového rozsudku až do 23.2.2015. Z dokladov o úhradách bolo preukázané,
že žalobca vykonal za obdobie od 27.11.2013 do 23.2.2015, úhrady v prospech účtu žalovanej spolu
v sume 4.068 Eur (dňa 16.12.2013 sumu 120 Eur, dňa 20.12.2013 sumu 108 Eur, dňa 15.1.2014
sumu 100 Eur, dňa 23.1.2014 sumu 128 Eur, dňa 11.2.2014 sumu 228 eur, dňa 17.3.2014 sumu 128

eur, dňa 21.3.2014 sumu 100 eur, dňa 17.4.2014 sumu 100 Eur, dňa 24.4.2014 sumu 128 eur, dňa
22.5.2014 sumu 228 Eur, dňa 20.6.2014 sumu 300 Eur, dňa 21.7.2014 sumu 300 Eur, dňa 22.8.2014
sumu 150 Eur, dňa 4.9.2014 sumu 150 Eur, dňa 19.9.2014 sumu 300 Eur, dňa 21.10.2014 sumu 300
Eur, dňa 20.11.2014 sumu 150 Eur, dňa 4.12.2014 sumu 150 Eur, dňa 19.12.2014 sumu 150 Eur, dňa
8.1.2015 sumu 150 Eur, dňa 16.1.2015 sumu 300 Eur, dňa 23.2.2015 sumu 300 Eur). Z tejto sumy je
potrebné odpočítať plnenia, ktoré bola žalovaná oprávnená prijať v danom období titulom výživného za

svoju maloletú dcéru M. na základe rozsudkov Okresného súdu Trenčín č. k. 13C/88/2003-43 zo dňa
19.3.2004, č. k. 34P/440/2012-109 zo dňa 5.6.2013. Jedná sa o úhrady bežného zvýšeného výživného
a splátky zameškaného zvýšeného výživného na mal. M. v sume 1.875 Eur (15 mesiacov x 125 Eur
v rámci žalovaného obdobia, t.j. úhrady vykonané žalobcom od 16.12.2013 do 23.2.2015), ktoré bol
žalobca povinný poukazovať v zmysle rozsudku do rúk žalovanej ako matky mal. M.. Ide aj nárok na

vyplateniezameškanéhovýživnéhonadcéruM.nazákladerozvodovéhorozsudkuč.k.13C/88/2003-43
zo dňa 19.3.2004 za rok 2004 v sume 48,51 Eur, za rok 2005 v sume 312,02 Eur, za rok 2006 v sume
56,43 Eur, za rok 2009 v sume 69,70 Eur, za január, február rok 2015 v sume 30 Eur, t.j. spolu v
sume 514,66 Eur. Žalovaná nebola oprávnená prijímať za dcéru M. platby bežného ani zameškaného
výživného najneskôr od 27.11.2013, kedy nadobudol vykonateľnosť rozsudok Okresného súdu Trenčín

č. k. 30P 378/2012-63 zo dňa 7.10.2013, ktorým bolo zmenené platobné miesto čo do výživného tak,
že bežné aj zameškané výživné v prospech dcéry M. bol žalobca povinný platiť do rúk plnoletej dcéry
M.. Vzhľadom na to, že M. nadobudla plnoletosť dňa 13.7.2010, a vzhľadom na to, že z výsluchu M. na
pojednávaní dňa 7.10.2013 vo veci jej návrhu o zvýšenie výživného vedenej na Okresnom súde Trenčín
30P/378/2012 vyplýva, že žalovaná v čase vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. 30P 378/2012 bývala v

spoločnejdomácnostisoM.,ktorábolaprítomnánapojednávanídňa7.10.2013,naktorombolvyhlásený
tento rozsudok, nemohla byť žalovaná v žiadnom prípade v dobrej viere, že je oprávnená naďalej aj po
vykonateľnosti tohto rozsudku zo dňa 7.10.2013 prijímať platby výživného za plnoletú dcéru M., a to ani
starý dlh na výživnom na dcéru M., vzniknutý na podklade rozvodového rozsudku spolu v sume 740,22
Eur a to za rok 2004 v sume 102,90 Eur, za rok 2005 v sume 444,80 Eur, za rok 2006 v sume 89,62

Eur, za rok 2009 v sume 102,90 Eur. Tento dlh na výživnom bola oprávnená od dosiahnutia plnoletosti
prijímať a v prípade jeho neuhradenia exekučne vymáhať samotná M. M., ktorá tak aj učinila, keď sa
obrátila na súdneho exekútora s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 17.2.2014, a z upovedomenia
súdneho exekútora JUDr. Y. W., ml. sp. zn. EX 165/2014 zo dňa 19.3.2015 bolo preukázané, že M. M.
sa proti žalobcovi domáhala vymoženia nedoplatku na výživnom za obdobie rokov 2005 do 2009 vo

výške 514,50 Eur, od 21.11.2012 do 27.11.2013 vo výške 693,30 Eur, za obdobie od 28.11.2013 do
14.11.2014 vo výške 1.892,67 Eur, a bežného výživného od 15.11.2014 vo výške 170 Eur mesačne.
Neobstojí obrana žalovanej, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila, pretože všetky platby,
ktoré jej žalobca poslal na účet použila pre potreby detí sporových strán. Žalovaná bola totiž oprávnená
prijať len tie platby, na ktoré existoval právny dôvod. Navyše skutočnosť, že žalovaná platby žalobcu

ponížené o zameškané a bežné výživné na M. neodovzdala dcére M. na úhradu jej potrieb titulom
výživného nepriamo vyplýva z toho, že M. M. dňa 17.2.2014 podala proti žalobcovi návrh na vykonanie
exekúcie za účelom vymoženia starého nedoplatku na výživnom za roky 2005 až 2009 ako aj vymoženia
bežného zvýšeného výživného a zameškaného zvýšeného výživného na základe rozsudku sp. zn. 30P
378/2012 zo dňa 7.10.2013 a to aj za rozhodné obdobie od 27.11.2013 do 23.2.2015, za ktoré uplatnil

žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a zároveň M. M. vo vyjadrení zo dňa 14.4.2015
v tomto exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 165/2014 uviedla, že pokiaľ žalovaná prijímala v
rozhodnom období platby od žalobcu ide o vzťah mimo M. M., čo tiež nasvedčuje tomu, že alikvotná časť
platieb žalobcu na výživu M. nebola zo strany žalovanej odovzdané dcére M.. Súd nemohol zohľadniť
ani tvrdenie žalovanej v písomnom vyjadrení k žalobe, ktorým naznačovala, že v prípade predmetných

platieb malo ísť aj o plnenie vyživovacej povinnosti žalobcu voči mal. M. nad rámec súdom určeného
výživného, čo je zákonom dovolené. Z dokladov o úhradách výživného vykonaných pred obdobím, za
ktoré požaduje žalobca vydať bezdôvodné obohatenie, totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca prakticky
od roku 2004 hradil na účet žalovanej v jednotlivých mesačných platbách výživné na obe dcéry vždypresne do výšky súdom určeného mesačného výživného na obe dcéry, teda nikdy nie viac ako bol
povinnýpodľarozsudkov.PokiaľbymalžalobcavúmyslehradiťvýživnénaM.nadrámecsúdomurčenej
čiastky vyjadril by to v dokladoch o úhradách alebo pri komunikácii so žalovanou, keď ho urgovala na

úhradu výživného, čo však nespravil a netvrdila to ani žalovaná. Ani skutočnosť, že žalobca v rozhodnom
období od 27.11.2013 poukazoval výživné v prospech dcéry M. na účet žalovanej, teda v rozpore s
rozsudkom súdu, nezbavuje žalovanú povinnosti vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, keďže k
vzniku bezdôvodného obohatenia bežne dochádza v dôsledku pochybenia osoby, ktorá omylom plní inej
osobe než veriteľovi a je teda irelevantné či má pochybenie plniacej osoby pôvod v subjektívnych alebo

objektívnych okolnostiach. S poukazom na uvedené dôvody, po odpočítaní zameškaného výživného na
mal. M. v sume 514,66 Eur a bežného zvýšeného výživného vrátane splátky zameškaného zvýšeného
výživného na mal. M. v sume 1.875 Eur od platieb žalobcu vykonaných v období od 27.11.2013 do
23.2.2015 v sume 4.068 Eur v prospech účtu žalovanej, výška bezdôvodného obohatenia žalovanej
na úkor žalobcu predstavuje sumu 1.678,34 Eur (4.068 Eur - 1.875 Eur - 514,66 Eur). Po čiastočnom
späťvzatí žaloby a poslednej úprave petitu žaloby žalobca žiadal priznať menšiu sumu 1.677,75 Eur. Súd

však nemohol prisúdiť viac, ako sa domáhal, keďže je viazaný žalobným petitom, nemôže ho prekročiť
v zmysle § 216 ods. 1 CSP, nakoľko nejde o konanie, pri ktorom určitý spôsob vyrovnania vzťahu
vyplýva z osobitného právneho predpisu. Právne vec posúdil podľa § 451 ods. 1 a 2 T. zákonníka. Keďže
nebolo preukázané, že by pred začatím tohto súdneho konania žalobca vyzýval žalovanú na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia, do omeškania sa žalovaná dostala až nasledujúci deň po doručení žaloby

v tejto veci, ktorá jej bola doručená dňa 24.11.2015. Žalovaná je teda v omeškaní s plnením peňažného
dlhu odo dňa 25.11.2015. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo preto žalobcovi právo na
úrok z omeškania, ktorý uplatnil žalobca proti žalovanej od 1.6.2015 do zaplatenia. Podľa § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia vlády SR č. 20/2013 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k 25.11.2015 bola 0,05%, po pripočítaní 5 percentuálnych bodov patrí žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 5,05% ročne z uplatnenej sumy 1.677,75 Eur od 25.11.2015 do zaplatenia a teda žaloba nebola
dôvodná čo do úroku z omeškania uplatneného za obdobie pred 25.11.2015. Porovnaním petitu žaloby
a poslednej úpravy petitu žaloby je zrejmé, že žalobca kvantitatívne obmedzil žalobný petit v časti o

zaplatenie sumy 1.369,95 Eur. Podania žalobcu, ktorými tak učinil, súd podľa ich obsahu vyhodnotil
aj ako čiastočné späťvzatie žaloby. Súd potom výrokom I. konanie podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil v
späťvzatej časti o zaplatenie sumy 1.369,95 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
1.369,95 Eur od 1.6.2015 do zaplatenia, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 1.677,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy

1.677,75 Eur od 25.11.2015 do zaplatenia, výrokom III. vo zvyšku žalobu čo do úroku z omeškania
zamietol. K späťvzatiu žaloby žalobcom v časti o zaplatenie sumy 1.369,95 Eur nedošlo pre správanie
sa žalovanej, teda z dôvodu, žeby žalovaná túto časť dlhu žalobcovi uhradila počas konania (uvedené
tvrdenéneboložiadnouzostrán),apretosúduzavrel,žežalobcavtejtočastiprocesnezavinilzastavenie
konania, a v tejto časti predstavujúcej 44,95% patrí podľa § 256 ods. 1 CSP žalovanej právo na náhradu

trov konania. Súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 1.677,75 Eur, čo predstavuje zo žalobou
uplatnenej sumy 55,05% a úspech žalobcu. Žaloba bola zamietnutá len čo do časti obdobia za ktoré bol
požadovaný úrok z omeškania, ktorá skutočnosť sa pri rozhodovaní o trovách konania nezohľadňuje.
Súd potom vzhľadom na zásadu úspechu a procesné zavinenie na zastavení konania podľa § 255 ods.
1, ods. 2, § 256 ods. 1 CSP výrokom IV. vyslovil, že prevažne úspešný žalobca má proti žalovanej nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 10,10% (55,05% - 44,95%). O výške náhrady trov konania súd podľa
§ 262 ods. 2 CSP rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom II. a IV. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná.
Dôvodila tým, že z ustanovenia § 62 Zákona o rodine vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti

rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť a každý rodič je povinný svoju vyživovaciu povinnosť plniť v
minimálnomrozsahu vovýške30%zosumyživotnéhominimananezaopatrenéneplnoletédieťa.Zákon
o rodine teda neurčuje rozsahu maximálnej vyživovacej povinnosti, ale iba minimálnej, ktorá skutočnosť
znamená, že každý z rodičov môže plniť vyživovaciu povinnosť aj nad rámec súdom určeného rozsahu
vyživovacej povinnosti, nakoľko takéto plnenie nie je zákonom zakázané. Žalovaná ako matka maloletej

M. M. bola povinná v zmysle § 28 v spojení s § 24 Zákona o rodine zabezpečovať sústavnú a dôslednú
starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dcéry, ktorá jej bola zverená do osobnej
starostlivosti. Neobstojí preto záver súdu, že bola oprávnená prijímať len tie platby, na ktoré existoval
právny dôvod. Mala za to, že v tejto časti nie je rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmateľné, nakoľkosa súd dôsledne nevyporiadal s vyššie citovanou úpravou rodičovských práv a povinností. Nepochybne
ustanovenia § 28 a § 62 Zákona o rodine sú právnym dôvodmi, na základe ktorých bola oprávnená
prijímať všetky platby výživného, ktoré žalobca poslal k jej rukám, nie však pre ňu, ale pre účely výživy

maloletej M.. Všetky tieto platby použila v prospech maloletej M. a čiastočne splatenia dlhu aj na dcéru
M.. Žalobca nepreukázal skutočnosť, že ním poukazované platby použila vo svoj prospech, teda že
by sama získala majetkový prospech a tým sa na jeho úkor obohatila. Tvrdila, že medzi sporovými
stranami sa nejedná o vzťah z bezdôvodného obohatenia, keďže nezískala z plnenia žalovaného
žiadny majetkový prospech, a teda nemá čo žalovanému vydať, keďže sa neobohatila. Poukázala na

rozsudok NS ČR sp. zn. 33Odo 882/2006 z 24.6.2008. Pokiaľ ju súd prvej inštancie zaviazal k vráteniu
bezdôvodného obohatenia, jedná sa o nesprávne skutkové zistenie v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a IV. podľa § 388 CSP zmenil tak, že
žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná síce namieta, že

výživné minula pre účely oboch detí, avšak išlo len o účelové a nepravdivé tvrdenie, nakoľko dcéra M.
za uvedené obdobie podala návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie výživného aj po vydaní rozsudku
sp. zn. 30P 378/2012 z 7.10.2013, za ktoré obdobie žalobca zasielal výživné na M. na účet jej matky
- žalovanej. Ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovanej, že minula výživné na plnoletú M., predpokladá sa,
že by o tom dcéra M. bola informovaná a táto by nebola podala návrh na vykonanie exekúcie proti

žalobcovi o plnenie výživného aj za obdobie od 27.11.2013. Žalovaná nevyužila žiaden z prostriedkov
procesnej obrany a ani svoje tvrdenie nepreukázala. Záväzok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia
nezaniká tým, že obohatený sa následne zavil predmetu obohatenia. V tom prípade nastupuje povinnosť
na peňažnú náhradu podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo jasne preukázané, že
platby na dospelú M. boli vložené na účet žalovanej, hoci nebola podľa rozhodnutia súdu oprávnená tieto

prijať. Poukázala na to, že súd vykonal dokazovanie v zmysle návrh strán aj za účelom zistenia výšky
zameškaného výživného žalobcu na obe dcéry od roku 2004 a podrobne popísal genézu platieb žalobcu
na účet žalovanej od roku 2004 až po roku 2014. Súd prvej inštancie jednoznačne v súlade zo zisteným
skutkovým stavom posúdil správne právne vec. Právne posúdenie uviedol v bode 13. rozsudku jasne
a logicky. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu

trov odvolacieho konania vo výške 100%.

4. Žalovaná vo svojej odvolacej replike k vyjadreniu žalobcu uviedla, že trvá na všetkých dôvodoch
uvedených v jej odvolaní, ako aj na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Mala za to, že žalobca
opakuje iba svoje doterajšie tvrdenia, ktoré nijakým spôsobom nepreukazujú, že by došlo k

bezdôvodnému obohateniu. Trvala na tom, že všetky platby od žalobcu boli použité pre potreby mal. M.
a žalobca nijako nepreukázal, že by tieto prostriedky spotrebovala ona. Sama skutočnosť, že prijala od
žalobcu uvedené platby, v žiadnom prípade nepovažovala za dôvod bezdôvodného obohatenia.

5. Žalobca so svojej odvolacej duplike k replike žalovanej uviedol, že neobstojí tvrdenie žalovanej,

že platby ktoré jej boli zasielané po dosiahnutí plnoletosti dcéry M., považovala za dlžné plnenie ešte
za mal. M. a tiež M.. Žalobca predložil súdu všetky účtovné doklady, ktoré mal k dispozícii o platbách
výživného na obe mal. dcéry M. a M.. Zmeškaný dlh na výživnom na obe mal. dcéry žalobca od
výšky nároku bezdôvodného obohatenia odpočítal, čo je uvedené v bode 18. rozsudku. Plnenie vo
výške 1 677,75 Eur, ktorého sa žalobca dožadoval titulom bezdôvodného obohatenia nie je plnením

zmeškaného výživného na mal. dcéry. Opakovanie uviedol, že žalovaná nebola oprávnená prijímať za
dcéru M. platby bežného výživného ani zmeškaného výživného od 27.11.2013.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu - výrokoch II. a IV.
podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 /keď nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods.
3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné .

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutia na tom právnom závere, že žalovaná nebola oprávnená
prijímať za dcéru M. platby bežného ani zameškaného výživného najneskôr od 27.11.2013, kedy

nadobudol vykonateľnosť rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 30P 378/2012-63 zo dňa 7.10.2013,
ktorým bolo zmenené platobné miesto čo do výživného tak, že bežné aj zameškané výživné v prospech
dcéryM.bolžalobcapovinnýplatiťdorúkplnoletejdcéryM..Vzhľadomnato,žeM.nadobudlaplnoletosť
dňa 13.7.2010 a vzhľadom na to, že z výsluchu M. na pojednávaní dňa 7.10.2013 vo veci jej návrhuo zvýšenie výživného vedenej na Okresnom súde Trenčín 30P/378/2012 vyplýva, že žalovaná v čase
vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. 30P/378/2012 bývala v spoločnej domácnosti
so M., ktorá bola prítomná na pojednávaní dňa 7.10.2013, na ktorom bol vyhlásený tento rozsudok,

nemohla byť žalovaná v žiadnom prípade v dobrej viere, že je oprávnená naďalej aj po vykonateľnosti
tohto rozsudku zo dňa 7.10.2013 prijímať platby výživného za plnoletú dcéru M., a to ani starý dlh na
výživnom na dcéru M.. Tento dlh na výživnom bola oprávnená od dosiahnutia plnoletosti prijímať a v
prípade jeho neuhradenia exekučne vymáhať samotná M. M.. Navyše skutočnosť, že žalovaná platby
žalobcu ponížené o zameškané a bežné výživné na M. neodovzdala dcére M. na úhradu jej potrieb

titulom výživného nepriamo vyplýva z toho, že M. M. dňa 17.2.2014 podala proti žalobcovi návrh na
vykonanie exekúcie za účelom vymoženia starého nedoplatku na výživnom za roky 2005 až 2009 ako aj
vymoženia bežného zvýšeného výživného a zameškaného zvýšeného výživného na základe rozsudku
sp. zn. 30P 378/2012 zo dňa 7.10.2013, a to aj za rozhodné obdobie od 27.11.2013 do 23.2.2015, za
ktoré uplatnil žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a zároveň M. M. vo vyjadrení zo dňa
14.4.2015 v tomto exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 165/2014 uviedla, že pokiaľ žalovaná

prijímala v rozhodnom období platby od žalobcu ide o vzťah mimo M. M., čo tiež nasvedčuje tomu, že
alikvotná časť platieb žalobcu na výživu M. nebola zo strany žalovanej odovzdané dcére M..

8. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti a k odvolacím námietkam žalovanej uvádza nasledovné:

9. Odvolací súd považuje zistenie rozhodujúcich okolnosti súdom prvej inštancie, a to zaplatenie
výživného žalobcom na dcéru M. za obdobie od 8.3.2004 až do 23.2.2015 na účet žalovanej a jeho
presný výpočet, nadobudnutie plnoletosti dcéry M. dňa 13.7.2010, rozsudok Okresného súdu Trenčín

zo dňa 7.10.2013, č. k. 30P 378/2012-63, ktorým bolo zmenené platobné miesto na platenie výživného
žalobcu k dcére M. do rúk plnoletej dcéry M. a podanie návrhu na vykonanie exekúcie o vymáhanie
výživného pre oprávnenú M. M. a vedené pod sp. zn. EX 165/2014 súdnym exekútorom JUDr. Y. W., za
dostatočné k urobeniu právneho záveru, že na strane žalovanej, na účet ktorej platil žalobca výživné na
dcéru M. aj po nadobudnutí jej plnoletosti, došlo k bezdôvodnému obohateniu spočívajúcemu v zaplatení

výživného za dobu od 27.11.2013 do 23.2.2015 vo výške 1 678,34 Eur.

10. Aj odvolací súd zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala, že by zaplatené
výživné žalobcom na dcéru M. za žalované obdobie na jej účet, použila na hradenie životných nákladov
plnoletej M.. I keď sa žalovaná bránila tým, že toto výživné použila na hradenie životných nákladov dcéry

M. a tvrdila to aj vo svojom odvolaní, dôkazy, ktoré zistil súd prvej inštancie v tomto spore jej tvrdenia
nepotvrdzujú. Práve naopak, z návrhu na vykonanie exekúcie na vymoženie výživného v prospech
dcéry M. ako oprávnenej zo dňa 17.2.2014 v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 165/2014,
z vyjadrenia M. M. z 14.4.2015 v tomto exekučnom konaní jednoznačne vyplynulo, že oprávnená sa
domáhala vymoženia výživného zo strany žalobcu ako povinného, a to nedoplatku na výživnom za

obdobie rokov 2005 do 2009 vo výške 514,50 Eur, od 21.11.2012 do 27.11.2013 vo výške 693,30 Eur,
od 28.11.2013 do 14.11.2014 vo výške 1 892,67 Eur a bežného výživného od 15.11.2014 vo výške 170
Eur mesačne. Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie bolo vydané súdnym exekútorom JUDr.
Y. W. dňa 19.3.2015, sp. zn. EX 165/2014. Týmito dôkazmi dcéra M. potvrdila, že žalovaná nepoužila
výživné platené žalobcom na jej účet na hradenie životných nákladov plnoletej dcéry M.. Práve týmito

dôkazmi žalobca preukázal, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná
vydať v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu.

11. V zmysle hore uvedeného potom neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne, že súd mal vec

posudzovať z hľadiska ust. § 28 a § 62 Zákona o rodine. Žalovaná bola oprávnená prijímať platby
výživného na dcéru M. do jej plnoletosti. Od plnoletosti dcéry M. bol povinný žalobca poukazovať výživné
k jej rukám, čo napokon aj vyplýva z rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7.10.2013, č. k. 30P
378/2012-63, ktorým bolo zmenené platobné miesto na platenie výživného žalobcu k dcére M. do rúk
plnoletejdcéryM..Vdôsledkuzrejmeomyluzostranyžalobcu,platbyvýživnéhožalobcanaďalejposielal

na účet žalovanej. Odvolací súd pripúšťa, že pokiaľ by bolo preukázané, že tieto platby výživného aj po
plnoletosti žalovaná odovzdala dcére M. na hradenie jej životných nákladov, nevzniklo by na jej strane
bezdôvodné obohatenie. V spore však bol preukázaný opak, že výživné žalovaná nepoužila na hradenienákladov dcéry M., nakoľko táto podala návrh na vykonanie exekúcie proti žalobcovi z dôvodu neplnenia
si vyživovacej povinnosti voči nej.
12. Odvolacie námietky žalovanej neboli preto dôvodné.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokových
častiach II. a IV. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, vzhľadom na jeho úspech v odvolacom konaní v celom
rozsahu.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).