Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 11, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/68/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316204877
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316204877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 49, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpený: JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 49, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej: Z. D.,
narodená X.XX.XXXX, bytom G. XX, G., o zaplatenie 700,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35C/121/2016-35 zo dňa 30.11.2016 v zamietajúcom
výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v napadnutom

výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 52,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 52,80 eur od
19.4.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, výrokom II. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 657, § 658, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, §
53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 veta prvá, 2 Občianskeho zákonníka, § 2
písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, 6, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, §
255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca a žalovaná dňa 21.7.2011 uzavreli

zmluvu o poskytnutí pôžičky. V zmluve, v časti III. Schválená výška pôžičky, bola schválená výška
pôžičky v sume 1.350 eur, ktorú mala žalovaná splatiť v 48 mesačných splátkach po 46,61 eur (s
poznámkou Ak, vrátane poistenia). Celková suma pôžičky bola podľa zmluvy 2.174,40 eur, termín
konečnej splatnosti 07/2015, celkové náklady spotrebiteľa 824,40 eur. V zmluve bola ďalej uvedená
ročná úroková sadzba 28,97 %, RPMN 28,97 % a priemerná RPMN vo výške 46,56 %, sadzba poistenia
2,9 %, mesačná výška poistenia 1,31 eur. Pod uvedenými údajmi sa nachádza vyhlásenie klienta, že si
je vedomý, že podpisom tejto Zmluvy o pôžičke zároveň vyjadruje svoj súhlas s poistením schopnosti

splácať splátky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. Poistenie mu vzniká na základe Rámcovej zmluvy o
poistení č. SLP2014, uzatvorenej medzi Spoločnosťou a Poisťovňou Cardif Slovakia, a. s.. Podľa článku
6Všeobecnýchobchodnýchpodmienokklientjepovinnýriadneavčassplácaťposkytnutúpôžičku,atov
pravidelných mesačných splátkach v sume a termínoch určených splátkovým kalendárom, inak v sume atermínoch uvedených v zmluve a/alebo podmienkach a/alebo VOP. Pokiaľ nie je v splátkovom kalendári
a/alebo Zmluve a/alebo podmienkach a/alebo VOP stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v
príslušnomkalendárnommesiaci.Vjednotlivýchsplátkachjezahrnutýdohodnutýanuitnýúrok,príslušná

časť istiny a poistenie. Prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy a/alebo doručení
služby, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Podľa článku 11 bod 11.2 Všeobecných obchodných podmienok
spoločnosť je oprávnená požadovať od klienta zmluvnú pokutu, ak sa klient dostal do omeškania so
splatením ktorejkoľvek jednotlivej splátky. V 30-ty deň po dobe splatnosti je klient povinný zaplatiť
zmluvnú pokutu vo výške 10% dlžnej splátky. V tento deň sa zmluvná pokuta stáva splatnou. Podľa

prehľadu splátok a úhrad žalovaná uhradila na splatenie úveru sumu 1.297,20 eur, na ťarchu účtu boli
pripísané pokuty v celkovej výške 128,69 eur a manipulačné poplatky vo výške 35,40 eur. Listom zo
dňa 10.4.2013 označeným ako predžalobná upomienka žalobca vyzval žalovanú k okamžitej úhrade
všetkých splátok jednorazovo v celkovej výške 1.448,13 eur do 3 dní od doručenia tejto upomienky.
Žalovaná zásielku neprevzala, tá sa vrátila 15.4.2013 s označením adresáta ako neznámeho.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o poskytnutí
pôžičky, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej pôžičku v sume 1.350 eur a žalovaná sa zaviazala
pôžičku splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 46,61 eur, t. j. celkovo sumu 2.174,40 eur. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri

uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti
a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Po preskúmaní zmluvy o pôžičke súd prvej inštancie zistil, že zmluva
neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch). Zmluva obsahuje len údaj o počte splátok 48, výšku mesačnej splátky

46,61 eur s poistením. Zo zmluvy preto nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splátku istiny a
aká na splátku úroku, pričom táto zákonná náležitosť nemôže byť v spotrebiteľskej zmluve naplnená len
uvedenímsúhrnnejvýškymesačnejsplátky.Zmluvaďalejneobsahujeúdajotermínekonečnejsplatnosti
úveru (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch). Konkrétny dátum
splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom

na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaná mala podľa zmluvy zaplatiť 60 splátok,
pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmluvy
vyvodiťanikonečnúsplatnosťúveru.Údajotermínekonečnejsplatnostiúverumábyťuvedenýpresne,a
to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť.
Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal ani nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a nárok na manipulačný

poplatok. Pre vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty sa predpokladá existencia písomnej dohody,
uvedenie tohto nároku veriteľa zrejme len vo všeobecných obchodných podmienkach nie je naplnením
základného predpokladu platného dojednania zmluvnej pokuty, t. j. jej písomnej formy. Nesplnenie tejto
náležitosti má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto dojednania v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal ani nárok na zaplatenie poistného, nakoľko žalobca

v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by žalovanú v požadovanom rozsahu
do poistenia prihlásil. Žalovanej bola ako úver poskytnutá čiastka 1.350 eur, pričom podľa prehľadu
splátok a úhrad žalovaná uhradila na jeho splatenie sumu 1.297,20 eur, dlh žalovanej tak predstavuje
sumu 52,80 eur. V uplatnenej časti istiny 52,80 eur súd prvej inštancie návrhu vyhovel a žalovanú
zároveň zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 8,75 % ročne zo sumy 52,80 eur

od 19.4.2013, t. j. po dni nasledujúcom po uplynutí lehoty na dodatočné splnenie dlhu po zosplatnení
celého dlhu. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol.

5. Súd prvej inštancie čiastočne úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania vo výške
84 %, nakoľko žalovanej žiadne trovy konania nevznikli. Žalobca bol úspešný v časti uplatnenej istiny

52,80 eur (8 %), žalovaná v časti 647,23 eur (92 %), čo pri zohľadnení pomeru patrí žalovanej právo
na náhradu trov konania vo výške 84 %.

6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 35C/121/2016-40 zo dňa 6.12.2016 rozhodol, že pripúšťa, aby do
konania na miesto pôvodného žalobcu: Consumer Finance Holding a.s., so sídlom Hlavné námestie 12,

Kežmarok, IČO: 35 923 130, vstúpila spoločnosť: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova
8, Bratislava, IČO: 35 831 154.7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania
podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že právny názor súdu prvej inštancie,

že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na
jej jednotlivé zložky, t. j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva,
ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym
názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home

Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Rozloženie splátok v členení
na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s
požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy
ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už
v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného
zákonníka. K uvedeniu konečnej splatnosti úveru uviedol, že vyjadrenie konečnej splatnosti úveru

uvedením mesiac + rok ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom prípade ,,07/2015" je
dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Splatnosť jednotlivých
úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.4. Všeobecných zmluvných podmienok úverovej
zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v
mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola

uzavretá dňa 21.7.2011, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.8.2011, konečná splatnosť
úveru pri počte 48 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.7.2015. Súdny dvor
Európskej únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015, začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda
rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať
obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom

sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice 2008/48/E vykladať
tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci
jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej
splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy

nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v
splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok
10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému
konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto práva nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby
rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania)

na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to
spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu, Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods.
2 písm. h) a i) Smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok
spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3. uvedenej Smernice vyplýva, že iba na
žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu

výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa
nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
uvedenej Smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice
2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny

po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm.
h) smernice 2008/48 vykladať tak, že údaje vyžadované týmto ustanovením (konkrétne, frekvencia
splátok), musí byť v zmluve individualizovaný na podmienky danej konkrétnej zmluvy, alebo postačí, ak
sú v zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na objektívne zistiteľné parametre, z ktorých je možné

ich odvodiť, Súdny dvor EÚ rozhodol, že cieľ vyššie uvedeného ustanovenia je splnený, ak podmienky
úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.
Za daných okolností sa má článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/481ES vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok. V prejudiciálnej otázke, či sa článok 23 Smernice 2008/481ES má
vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v
prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, Súdny dvor EÚ rozhodol, ževoľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu, avšak ich tvrdosť musí byt' primeraná
závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je
primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera

nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existencii notárskych poplatkov a prípadne požadované
záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. Smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere,
ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť' rozsah svojho záväzku. Súdny
dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/200 l Z. z. o
spotrebiteľských úveroch je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t. j. záväzným prameňom práva. Z

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa
podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, žalovanej uloží povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 647,23 eur s príslušenstvom.

8. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že

odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného

sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu
(§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie

je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku
II. a v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

11. Už právoplatným prvým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného

sporového poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 52,80 eur s
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 52,80 eur od 19.4.2013 do zaplatenia do troch
dní od jeho právoplatnosti. Keďže žalovaná proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodala, vo
vyhovujúcom výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho
prieskumu tak zostal zamietajúci výrok II. a výrok III. o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej

inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec právne správne posúdil.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 21.7.2011 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
uzatvorená Zmluva o poskytnutí pôžičky č. 6098833, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške

1.350 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 28,97 % ročne, RPMN 28,97 % a priemernou hodnotou
RPMN 46,56 %. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 48 mesačných
splátkach vo výške 46,61 eur. Žalovaná z poskytnutého úveru zaplatila celkom sumu 1.297,50 eur.
Výzvou zo dňa 10.4.2013 právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú k okamžitej úhrade všetkých
splátok jednorázovo a k uhradeniu celkovej istiny vo výške 1.448,13 eur najneskôr do 3 dní od doručenia

výzvy. Listom zo dňa 30.9.2016 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej ku dňu 19.9.2016
postúpenie pohľadávky zo zmluvy č. 6098833 uzatvorenej dňa 21.7.2011 vo výške 840,77 eur spolu so
všetkými úrokmi a ostatným príslušenstvom na žalobcu.13. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d)), keď

poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2).

14. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie istiny v sume 52,80 eur vypočítanej ako

rozdiel poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov v sume 1.350 eur a zaplatených splátok úveru
v sume 1.297,50 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
52,80 eur od 19.4.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol dôvodiac, že zmluva o pôžičke
neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f)
zákona o spotrebiteľských úveroch a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch, pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca nesúhlasil s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku,
poukazoval na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15,

Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova, podľa ktorého Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že
článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS stanovuje, že zmluva
musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, že cieľ článku 10 ods. 2 písm. h)
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS je splnený, ak podmienky úverovej zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ďalej namietal, že rozloženie
splátok na istinu, úrok a poplatky v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach
úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti
základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu a vyjadrenie konečnej splatnosti úveru

uvedením mesiac + rok ukončenia úverového vzťahu je dostatočne určité a zrozumiteľné.

15. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery

súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť
jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd
anisprihliadnutímnauplatnenéodvolacieargumentynenachádzadôvod,prektorýbysamalodzáverov

súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

16. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.

silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

17. Uzavretú zmluvu o poskytnutí pôžičky odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú v
zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej
inštancie, a nespochybnil ani žalobca. Právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v rámci
svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania.
Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru, teda poskytnutie

peňažných prostriedkov bez dohodnutého účelu ich použitia. Ide o štandardnú formulárovú zmluvu
uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľom, pričom
predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. ospotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

18. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť predmetného úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané z obsahu zmluvy o poskytnutí pôžičky, ktorú podrobil
kontrole, že v zmluve o poskytnutí pôžičky nie je uvedený presný údaj o termíne konečnej splatnosti
úveru v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm.

f) zákona o spotrebiteľských úveroch a výška mesačnej splátky je uvedená údajom 46,61 eur, čiže
nie je presne špecifikovaná spôsobom, ktorý vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, čo namietal odvolateľ.

19. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza

ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy

spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový
stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom
odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené

náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa
preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu.

20. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver
na rozdiel od úveru bežného zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 9 ods. 1, 2
predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú
formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9
ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vymedzuje

prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11
citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné
dodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy,postihujebezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskomúvere.Pokiaľzmluvauzavretámedzijejúčastníkminiektorúználežitostívymenovaných

v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Žalobca v odvolaní namietal, že rozčlenenie splátok na istinu, úrok a poplatky priamo v základných

náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a
zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Z obsahu úverovej zmluvy
vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 46,61 eur. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd uvádza, že zákon ukladá povinnosťv zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny,
splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií
pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne

vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu
a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z
týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými
relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o

úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti
veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne
nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou,
či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka
zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný

zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom
stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Odvolací súd má za to, že
citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo obsahu samotnej zmluvy o úvere, ktorá

má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie
písm. k)) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú tabuľku, na ktorú samotná úverová zmluva vôbec
neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením istiny, úroku, či iných nákladov na každú splátku
zvlášť počas celej doby splácania. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť

vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak,
aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal
možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Konkretizácia celkového
počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí nesporne poskytuje celkový sumár
povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

22. Ďalej odvolací súd konštatuje, že predmetná zmluva o poskytnutí pôžičky neobsahuje ani údaj o
termíne konečnej splatnosti úveru, t. j. neobsahuje dátum poslednej splátky úveru, pričom tento údaj je
podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak, aby si

mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu
medzi viacerými úverovými produktmi. Niet pochybností o tom, že údaj o konečnej splatnosti úveru musí
byť vymedzený konkrétnym dátumom a bezpredmetná je argumentácia žalobcu, že konečná splatnosť
pri revolvingovom úvere sa nedá určiť. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch je zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ jasne a bez pochybností a ďalších výpočtov informovaný už

pripodpisezmluvy,vakýchtermínoch,kedyavakejvýške aakodlhojepovinnýsiplniťsvojepovinnosti,
teda kedy nastane konečná splatnosť úveru (dokedy bude splácať úver). Pojem „termín“ predstavuje
presné časové vymedzenie. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol
spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského v zmluve nie je uvedený

ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok
a ich počet. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným
dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd
zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade ide o náležitosť predpokladanú zákonom. Úverová zmluva je
konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia

spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou
právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej úverovej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne uviesť termín
konečnej splatnosti úveru. Tento údaj sa však v zmluve nenachádza.

23. Žalobca v odvolaní odkazuje na znenie Všeobecných zmluvných podmienok (tvoriace súčasť spisu)

o tom, že termín splatnosti mesačnej splátky je vždy k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej
mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu zmluvy, pričom
podľa jeho názoru je možné z týchto dvoch údajov určiť termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že neobstojí tento argument žalobcu uvedený vodvolaní, že údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok a dní splatnosti
jednotlivých splátok. Výklad ponúkaný žalobcom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej
normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné

informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,
ak žalobca predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania
úveru výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľskom úvere vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu výšku, počet a termíny splátok
istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a
samostatným ustanovením v § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, aby bol okrem
týchto skutočností uvedený i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; teda, zákon uvedené
náležitosti zmluvy výslovne odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ustanovení §
9 ods. 2 písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v
ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.

24. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ

sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

25. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý žalobca nesúhlasil

s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke neobsahuje povinnú náležitosť podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára
Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o

zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

26. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad

práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

27. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať

tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

28. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o
spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne
požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov
potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami

rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.

1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou
vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode
s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 1.1.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť
to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

29. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa

nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

30. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby

vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

31. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom

na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V
takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,
musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa
jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej

istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a
podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania

splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.

32. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,

ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre
súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

33. K odvolacím argumentom žalobcu tak odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne skutkové
zistenia týkajúce sa posúdenia náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v nadväznosti na to
namietané nesprávne právne posúdenie veci, nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie vyhodnotil obsah
pripojených listinných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z
ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie

jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom. Rovnako
súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery, keď aplikoval správne právne
predpisy na zistený skutkový stav, ktoré aj správne ale interpretoval.34. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i
proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným
spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z

tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

35. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku
a vo výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z
dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení
veci.

37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).