Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoSr/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316208688
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316208688.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a sudcov

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
XXX/XX, XXX XX U. na O., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, odklad vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku a vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 7Sr/2/2016-58 zo dňa 18.05.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.inštancie v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby
vo zvyšnej časti.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezrušilrozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdom,so
sídlom Karloveské rameno 6, Bratislava, zriadeným záujmovým združením právnických osôb Združenie
arbitráže a mediácie, so sídlom Karloveské rameno 6, Bratislava, IČO: 45745595, v rozhodcovskom
konaní s ustanoveným rozhodcom JUDr. J. N., právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o. o zaplatenie sumy
2.478,- Eur, sp. zn. SR 00353/16 zo dňa 16.08.2016. Žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vyslovil, že
žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 41 ods.1 a 2, § 45 ods.1 a 3, § 46 ods.1
a 2 a § 73 ods.3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ust.§ 1 ods.2, §
9 ods.2 a § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust.§ 39, § 52 ods.1 a 2, §
53 ods.1,2, 3, 4 a 5, § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, ust.§ 3 ods.3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, ust.§ 3 ods.1, § 4 ods.1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní platného
a účinného v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy a ust.§ 137 Civilného sporového poriadku (ďalej

C.s.p.). Zároveň Smernicou Rady č. 93/13/EHS.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci bola otázka, či
Rozhodcovská zmluva k úveru č. 803106149 zo dňa 18.11.2014, na základe ktorej rozhodcovský súd
založilsvojuprávomoc,jeplatná.Vzmluvesaúčastnícivzťahudohodli,žeakékoľveksporyktorévzniknú
zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú
zo zmlúv súvisiacich s uvedenou úverovou zmluvou alebo zo zmluvných vzťahov zabezpečujúcich

uvedenú úverovú zmluvu, ako sú napríklad ručiteľské vyhlásenie, dohoda o zrážkach zo mzdy a z
iných príjmov, dohoda o zmluvnej pokute, záložná zmluva na hnuteľné a nehnuteľné veci, dohoda o
vyplnení zmeniek, dohoda o uznaní dlhu, dohoda o zabezpečovacom postúpení pohľadávky a spory,
ktoré vzniknú s uplatnením práv z týchto vzťahov budú riešené pred a) v rozhodcovskej zmluve určenýmrozhodcovským súdom alebo pred b) príslušným všeobecným súdom. Výber spôsobu uplatnenia nároku
a teda aj orgánu, ktorý ho prejedná, spočíval na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh.

4. Podľa dojednanej Rozhodcovskej zmluvy, spory mohli byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber
jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na navrhovateľovi. Ak jedna z alternatív riešenia sporov
spočíva na navrhovateľovi, spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak by podľa tejto Rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ je nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž

rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná
zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve
proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus
spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť aj prejavom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá ktorá voľba

konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012).
Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy ani z iných listinných dôkazov žiadne informácie o rozdieloch
medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Žalovaný sa
svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol zbaviť ani poukazom na
princíp "ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v

neprospech žalobcu. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade
tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu
princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa resp. jeho

nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným
nepreukázal, že žalobcovi poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní. Žalovaný si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom
pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky
boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. K odvolacej námietke

žalovaného, že rozhodcovská zmluva bola v danom prípade jednoznačne individuálne dojednaná,
odvolací súd konštatuje, že žalovaný tak v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nepreukázal
individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva a
žalobca to namietal aj v priebehu celého konania, že žalovaným nebol poučený o dôsledkoch podpísania
rozhodcovskej zmluvy a ani o následkoch z nej vyplývajúcich. Nebolo teda preukázané, aby bola

rozhodcovská zmluva jednoznačne individuálne dojednaná. Za individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy nemožno považovať ani osobitné podpísanie samostatného listinného dokladu, ktorý je vo svojej
podstate štandardnou formulárovou zmluvou vopred pripravenou dodávateľom.Ustanovenie § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka je svojim obsahom najbližšie problémovej Rozhodcovskej zmluve. Uvedené
ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Ak

by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula neprijateľná, ak nie je alternatíva
daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo odsunul. Spotrebiteľ môže svoje
práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj v
občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle citovaného
ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť

voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú
veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy.
Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný
štátny súd. Súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne
vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho

individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je na úvahu, či spotrebiteľa by napadla myšlienka namietať
neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Tu je nutné objektívne posúdenie rozhodcovskej zmluvy a nie je
rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.

5. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) a je

povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky,
a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti súdu,
že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto
iba formalisticky skonštatuje ako danú. Aj toto konanie je právom nerešpektovania práv spotrebiteľova absencia nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi.
Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v

Občianskom zákonníku. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k
záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani vyhotovenie
štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú
obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal

byťbdelý,súdneprijímaaodsudzujehoakokonaniehraničiacesozlýmúmyslomvzmluvnýchvzťahoch.
Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby
za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú zmluvu. Evidentne je možné konštatovať, že ide
o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly a je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto
formulárovú zmluvu meniť. Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ - v
danom prípade žalobca, si individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené

žiadne relevantné listinné dôkazy, podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy.
Nie žalobca má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale žalovaného zaťažovalo dôkazné
bremeno túto situáciu preukázať. Ak by si žalobca individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom
by muselo platiť, že si individuálne vyjednal aj podmienky arbitráže. Žalovaný si dôkazné bremeno
o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy nesplnil. Ak spotrebiteľ mal vyjednať na základe

rozhodcovskej zmluvy súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. V spise však nie sú
o tom žiadne dôkazy.

6. Individuálne dojednanie je také, kde spotrebiteľ má reálnu možnosť ho neprijať, odmietnuť, hoci
ho pripravil dodávateľ. V tomto prípade však súd nemá preukázané, že neprijatím, odmietnutím

rozhodcovskej zmluvy by nedošlo k zhoršeniu postavenia žalobcu. Súd sa neuspokojil so skutočnosťou,
že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom papieri, že v zmluve bolo uvedené, že
žalobca mal právo do 10 dní odstúpiť od zmluvy resp. vôbec ju nemusia podpísať. Zo súdnej
praxe v obdobných sporoch považuje súd za pravdepodobné, že neuzatvorením rozhodcovskej
zmluvy by žalobcovi úver poskytnutý nebol. Nebolo teda preukázané, či by žalobca v prípade

nepodpísania rozhodcovskej zmluvy získal žiadaný úver. Predmetná rozhodcovská zmluva podľa
názoru súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a to tým, že v prípade podania žalobného návrhu dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským súdom, ktorý vopred vybral dodávateľ a zbavuje ho
možnosti riešiť spor pred štátnym súdom. V rozhodcovskej zmluve je síce uvedené, že svoje právo môžu

strany uplatniť aj pred všeobecným súdom, čo však už po podaní návrhu na rozhodcovský súd nie je
možné. Z praxe je zrejmé, že návrhy na začatie konanie podávajú výlučne dodávatelia, čím je spotrebiteľ
zbavený možnosti obrátiť sa na všeobecný súd

7. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže

(predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru,
sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok
versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera (porovnaj
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn .16Co/2/ 2014).

8. Pokiaľ sa jedná o žalovaným uvádzanú skutočnosť, že žalobca aj po podpise rozhodcovskej zmluvy
mal možnosť ju ukončiť a to formou odstúpenia, súd poukazuje, že ustanovenie § 48 Občianskeho
zákonníka umožňuje účastníkovi konania odstúpiť od zmluvy, ak je to v zákone ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje. Základnou podmienkou

odstúpenia od zmluvy je platnosť uzavretej zmluvy. V spotrebiteľských sporoch je súd povinný ex offo
skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je v rozpore
so zákonom a spĺňa podmienky neprijateľnej zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka), vyvoláva v zmysle odseku 5 citovaného ustanovenia neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a to
neplatnosť absolútnu. Preto nie je možné odstúpiť od neplatného právneho úkonu, ktorý nikdy nenastal.

9. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní bol toho názoru, že rozhodcovská zmluva je absolútne
neplatnýmprávnymúkonom.Možnosťvýberuspôsoburiešeniasporudlžníkomjepodľanázorusúdulen
zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovskéhokonania aj osobu rozhodcu žalovaný ako veriteľ. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov
je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ
teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak

podaním žaloby v rozhodcovskom konaní veriteľom stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu, zmluvne zakotvenú žalovaným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V
danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne. Jednostrannosť a nekalosť
tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť

spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže žalovaný, pretože tento zostavil znenie
rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej rozhodcovskej zmluve.

10. Podľa zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok
možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 45 - 47 tohto zákona napadnúť žalobou na
príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak spotrebiteľská

rozhodcovskázmluvaneobsahujenáležitostipodľa §3alebojetuinýdôvodneplatnostispotrebiteľskej
rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný
návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky
súdny dvor vo svojom rozsudku zo dňa 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34),
uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ,

ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý
charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu
nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje,
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo
prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej zmluvy/ doložky, aj keď to spotrebiteľ

nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá,
a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred
určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv
druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže
na základe predmetnej rozhodcovskej zmluvy/doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému

orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
zmluvy/doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto
nárokomnariadnomsúdevmiestesvojhobydliska.Súdtedanazákladeuvedenýchdôvodovajsamotnú
rozhodcovskú zmluvu posúdil ako absolútne neplatný právny úkon. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
preto súd zrušil rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 ods. 1 písm. e) Zákona o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní. V zmysle § 47 ods. 1 tohto zákona môže žalovaný podať na súd návrh na
pokračovanie v konaní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

11. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vzhľadom na to, že vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku v zmysle zákonných ustanovení je viazaná na jeho právoplatnosť a napadnutý rozhodcovský

rozsudok právoplatnosť doposiaľ nenadobudol, nakoľko zo strany žalobcu bola podaná žaloba o jeho
zrušenie, je priamo zo zákona v prípade podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku vylúčené
nadobudnutie jeho vykonateľnosti pred právoplatným súdnym rozhodnutím a teda nie je daný ani dôvod
na to, aby súd vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložil. Preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú
zamietol. Ako predbežnou otázkou v tomto konaní sa súd prvej inštancie zaoberal rozhodcovskou

zmluvou ako zmluvnou podmienkou, ktorá mala byť dojednaná v súlade s platnou právnou úpravou a
dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná z dôvodu, že sa nejedná o individuálne
dojednanúzmluvnúpodmienkuajednásaopodmienkuneprijateľnú.Vyslovenieneprijateľnostizmluvnej
podmienky v zmysle žalobného návrhu by teda nemalo žiadne opodstatnenie a žiadaný právny dopad
na strany sporu. Preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods.1,2 a § 262 ods.1 C.s.p. V
danom prípade súd žalobe vyhovel iba čiastočne a teda každá zo strán sporu bola v konaní o určenie
žalovaného nároku úspešná. Súd preto vzhľadom na pomer úspechu strán sporu v konaní rozhodol tak,
že žiadna zo strán sporu nemá právo na ich náhradu.

13. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň žiadal priznať náhradu trov konania, ktoré mu v konaní
vznikli, vrátane trov odvolacích. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný napáda iba vyhovujúci výrokrozsudku a to z dôvodov uvedených v ust.§ 365 ods.1 písm.f/ a h/ C.s.p., nakoľko žalovaný je toho
názoru, že súd prvej inštancie (v odvolaní nesprávne uvedený Okresný súd Žiar nad Hronom) dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Súd nesprávne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľsky, pričom žalobca svojím
podpisom potvrdil, že peňažné prostriedky použije na účel podnikania a teda žalobca nemá postavenia
spotrebiteľa a predmetný vzťah nemožno subsumovať ako spotrebiteľsky vzťah. Spornú zmluvu o úvere
nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Poukázal na ust.§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že je neprijateľnou

podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pri rozhodcovskom rozsudku nejde o
nič iné ako o nový súkromnoprávny kvalifikovaný záväzok, ktorý nemožno porovnávať s judikovaným
právom vo forme rozsudku všeobecného súdu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS
174/2002stým,žepodčiarkol, žežalobcomprezentovanýpostojčeskéhoÚstavnéhosúdujeprekonaný
a nanajvýš neaktuálny. V tejto súvislosti podčiarkol, že Ústavný súd ČR sa vo svojom náleze zo

dňa 08.03.2011 sp.zn. I. ÚS 3227/07 posunul od zmluvnej koncepcie rozhodcovského konania viac
smerom k jurisdikčnej koncepcii rozhodcovského konania ako k nachádzaniu práva súkromnoprávnym
subjektom analogickým a ekvivalentným k súdnemu konaniu a v súlade s platným právom. Je
nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich

práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z toho pohľadu
rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Takýto právny názor vyslovil v uznesení zo dňa 30.05.2011 sp. zn. 14NcC/10/2011 aj Krajský súd
v Bratislave. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického
zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva

v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi
súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité čo sa môže stať v budúcnosti. V danom
prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu
spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z
právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov, pričom žalovaný výslovne odmieta posúdiť daný

vzťah ako spotrebiteľský. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/
ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a
účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Treba len
zdôrazniť, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej
úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a

teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na
orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Prípustnosť rozhodcovských
doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Niektoré
takéto rozhodnutia v odvolaní žalovaný cituje. Medzi žalobcom a žalovaným bola v predmetnom

prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej
Zmluvy o úvere. Túto zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o
spotrebiteľských úveroch. V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere
prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa sú neaplikovateľné. V zmysle VPPÚ zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1

Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa badá spravovať Obchodným zákonníkom. Táto
zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Žalobcom
predložená Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko
žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné
prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Žalovaný poukázal

na to, že žalobcove prehlásenie je v predmetnej zmluve vlastnoručne podpísané žalobcom. Podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v
rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Dňa 18.11.2014 uzatvoril žalovaný ako veriteľ s
dlžníkom pod obchodným menom H.I. ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného IČO: 34 821
929 Zmluvu o úvere č. 803105778, ktorým mu bol poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur, zvýšený o

príslušný poplatok v sume 1.216,- Eur, teda celkovo zaplatiť čiastku v sume 2.616,- Eur. Nie je preto
možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto
prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi
dvomipodnikateľskýmisubjektmi.Zvyššieuvedenéhojemožnéposudzovaťvzťahakoobchodnoprávnya nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi.
Žalovaný má za to, že keď zmluva má povahu formulárovej zmluvy ešte samo o sebe nevytvára
predpoklad, že Zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Formulárová zmluva môže byť

právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu. Žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že pred uzavretím
Zmluvy nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ustanovení a o tom akú budú mať pre
neho jednotlivé časti Zmluvy význam za bezpredmetné. Obzvlášť, ak to bol práve žalobca kto inicioval
uzavretie Zmluvy v danej podobe tým, že dobrovoľne uvádzal údaje týkajúce sa jeho podnikateľskej
činnosti. Dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy, keďže jej uzavretie

v uvedenej forme, teda zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka sám svojím konaním žalobca
(dlžník) vyvolal a inicioval. Žalovaný sa nestotožňuje a rázne odmieta tvrdenia, že účelovo obchádza
ustanovenia chrániace spotrebiteľov využívaním formálneho účelu zmluvy. Žalobca si zobral predmetný
úver na účel podnikania, peňažné prostriedky si prevzal a nemal proti tomu žiadne námietky. Na základe
uvedeného je nesporné, že žalobca finančné prostriedky použil na výkon podnikania, pričom podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu

svojho podnikania alebo povolania. Žalovaný dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 21.02.2017 sp. zn. 14Co/975/2015. Dôležité teda je na aký účel bol úver poskytnutý
a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Žalovaný je povinný preukázať na aký
účelbolipeňažnéprostriedkyposkytnuté.Jenemysliteľné,abyspoločnosťPOHOTOVOSŤkontrolovala,
či klient finančné prostriedky použije na daný účel, ak uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere. Klient

sa sám zaväzuje svojim podpisom, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. Podľa judikatúry
ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania. Nakoľko
žalobca nemienil použiť finančné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný na uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoE/70/2010-42. Úver si
dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O

spotrebiteľa ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania
či povolania. Ak bol teda úver výlučne na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel podnikania,
nepôjde o spotrebiteľsky úver. V prípade postavenia žalovaného treba akceptovať aj jeho dobrú
vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Zároveň žalovaný poukázal na rozhodnutie
Slovenskej obchodnej inšpekcie, sp. zn. P/0355/01/2012 vydané v konaní proti žalovanému, ktorým

bolo toto zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné
podmienky boli predmetom kontroly. Rovnako posudzoval zmluvu aj Krajský súd v Žiline v konaní
sp.zn. 6CoE/122/2011. Rovnaký názor zastal opäť Krajský súd v Žiline. Rozhodnutie, ktorým bol návrh
zamietnutý je vedené pod sp. zn. 5C/159/2012 zo dňa 06.03.2013. Rozsudok okresnému súdu potvrdil
Krajský súd v Žiline, sp. zn. 7Co/208/2013 zo dňa 28.08.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

03.10.2013. Zároveň poukázal aj na ďalšie rozhodnutia. Súd prvej inštancie zmluvu o úvere posúdil ako
zmluvuspotrebiteľskú.Napriek tomu,žeodcitovalzákonnéustanoveniazmluvyospotrebiteľskomúvere
v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., neuviedol ani jediné tvrdenie na podporu svojho rozhodnutia, z akého
dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazal, že ide o úver vzatý
za účelom podnikania. Súd prvej inštancie len konštatuje, že má za to, že sa jedná o spotrebiteľskú

zmluvu a to bez toho, aby to akokoľvek odôvodnil. Žalobca nepredložil jediný dôkaz o tom, že by sa malo
jednať o spotrebiteľský úver. Vzhľadom na to mal žalovaný taký názor, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom následne vec nesprávne
právne posúdil. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.
8C/222011 a sp.zn. 4C/26/2011 a rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/46/2016.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Plne sa stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a
navrhol ho v celom rozsahu potvrdiť.

15. K vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa dostatočne vyjadril

ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania zo dňa 29.06.2017, na ktorom
zotrváva v plnom rozsahu a tvrdenia žalobcu považuje za nedôvodné. Preto navrhol rozsudok podľa
ust.§ 391 ods.1 C.s.p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s

konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378 a § 380 zákona č. 160/2016
Z.z. (Civilný sporový poriadok účinný, od 01.07.2016, ďalej C.s.p.), bez nariadenia pojednávania, čo mu
umožnilo ust. § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnejtabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 28.02.2018 a zistil, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

17. Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom
konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom.

18. Spotrebiteľskom zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Obč. zák.).

19. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 Obč. zák.).

20. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.).

21. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Obč. zák.).

22. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako

veriteľom bola dňa 18.11.2014 uzatvorená Zmluva o úvere č. 83105778. Na základe tejto zmluvy bol
schválený žalobcovi úver vo výške 1.400,- eur, splatnosť úveru bola 12 mesiacov a splátka bola splatná
k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca pri výške mesačnej splátky 218,- Eur. Celkovo sa žalobca
zaviazal žalovanému splatiť sumu 2.616,- Eur. Výška poplatku za poskytnutie úveru bola 1. 216,- Eur.
V zmluve je uvedený údaj pri dlžníkovi a to jeho IČO: 34 821 929.

23. Dňa 18.11.2014 bola medzi stranami sporu zároveň uzatvorená rozhodcovská zmluva. V zmysle Čl.
I bod 1. tejto zmluvy, rozhodcovským súdom na účely tejto zmluvy sa rozumie Stály rozhodcovský súd so
sídlom Krížna 2, 811 07 Bratislava, zriadený spoločnosťou Slovenská arbitrážna, s.r.o. Podľa Čl. II bod
1. tejto zmluvy, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 803105778 uzatvorenej dňa 18.11.2014,

vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú zo zmlúv súvisiacich s
uvedenou úverovou zmluvou alebo zo zmluvných vzťahov zabezpečujúcich uvedenú úverovú zmluvu,
ako sú napríklad ručiteľské vyhlásenie, dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, dohoda o zmluvnej
pokute, záložná zmluva na hnuteľné a nehnuteľné veci, dohoda o vyplnení zmeniek, dohoda o uznaní
dlhu, dohoda o zabezpečovacom postúpení pohľadávky a spory, ktoré vzniknú s uplatnením práv z

týchto vzťahov, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na Stálom rozhodcovskom súde ..... b)pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

24. Z pripojeného rozhodcovského spisu č. SR00353/19 vyplýva, že zo strany žalovaného voči

žalobcovi na rozhodcovskom súde: Stály rozhodcovský súd, so sídlom Karloveské rameno 6, Bratislava,
zriadeným záujmovým združením právnických osôb Združenie arbitráže a mediácie, so sídlom
Karloveské rameno 6, Bratislava, IČO: 45745595, bola podaná dňa 03.05.2016 žaloba o zaplatenie
pohľadávky vo výške 2.478,- Eur s prísl. Pokusom o zmier zo dňa 13.04.2016, právny zástupca
žalovaného vyzval pred podaním žaloby žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške 3.557,10

Eur. Uznesením zo dňa 17.05.2016 bol žalobca p. Ď. vyzvaný, aby v lehote 10 dní od doručenia
preložil rozhodcovskému súdu písomnú žalobnú odpoveď. Uznesenie bolo doručené dňa 25.05.2016.
V rozhodcovskom konaní žalovaný p. J. na vyššie uvedené uznesenie zaslal rozhodcovskému súdu
odpoveď, ktorá bola doručená dňa 09.06.2016. Namietal, že konanie obchádza zákon č. 250/2007
Z.z. Pri podpise zmluvy bola podpísaná zmenka, čím veriteľ voči nemu použil neprimeraný nástroj na

vymáhanie dlhu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Namietal, že pri podpise úverovej zmluvy musel
podpísať aj rozhodcovskú zmluvu, ktorá je ďalšou nekalou praktikou zo strany vymáhajúceho subjektu
a obchádza štátne súdy. V ďalšom uviedol, že mu nebola poskytnutá žiadna možnosť mimosúdneho
riešenia daného sporu a tým podľa jeho názoru veriteľ obchádza právne možnosti mimosúdnehovyriešeniaakoajuzatvoreniasúdnehozmieru.Poukázal,žespoločnosťktorádlhvymáhasineprimerane
navýšila sankcie za neplnenie a má neprimerané pravidlá splácania celej pohľadávky. V závere
uviedol že žiada o prerokovanie veci na príslušnom súde v mieste jeho bydliska. Dňa 12.08.2016 bol

rozhodcovským súdom vydaný rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 00353/16, ktorým bola žalovanému v
rozhodcovskom konaní p. Ď. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.478,- Eur, zmenkový úrok vo
výške 0,25 % denne zo sumy 2.478,- Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne
zo sumy 2.478,- Eur od 18.04.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Rozsudok bol žalovanému
doručený dňa 22.08.2016.

25. Z výpovede žalobcu na pojednávaní vyplýva, že od žalovaného mu bolo poskytnuté pred úverom
alebo pôžičkou, ktorá je predmetom tohto konania viacero pôžičiek, ktoré aj splatil, následne zase
uzatvoril so žalovaným túto zmluvu o úvere, kde mu boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré použil
na kúpu osobného motorového vozidla, toto osobné motorové vozidlo nikdy nebolo prihlásené alebo
zaevidované za tým účelom, aby ho využíval na podnikateľské účely, toto motorové vozidlo zakúpil za

účelom využívania iba na jeho osobné súkromné účely. Pokiaľ sa jedná o samotný akt uzatvorenia
zmluvy, tak úver potreboval, preto bol na pracovisku žalovaného s tým, že predložil doklady, ktoré od
neho boli vyžiadané za účelom vypísania papierov pre poskytnutie úveru, následne ako pracovníčka
tietopapierevypísala,išieloveriťsvojpodpisavrátilsasoverenýmpodpisomnapracoviskožalovaného.
Pokiaľ sa jedná o samostatnú rozhodcovskú zmluvu uvádza, že pred pracovníčkou podpisoval zhruba 8

papierov, nebol zo strany pracovníčky žalovaného upovedomený o tom, že podpisuje aj rozhodcovskú
zmluvu, resp. bol si vedomý toho, že je tam nejaký takýto doklad, ale vôbec nebol upovedomený o tom,
že čo to znamená pre neho, aké dôsledky to má, aké následky bude mať, ak nebude splácať tento úver.
Vôbec nebol uzrozumený o tom, že jeho spor má byť prejednaný pred rozhodcovským súdom a nie pred
klasickým riadnym súdom a vôbec si nebol vedomý toho, že dokonca je z jeho strany možnosť si vybrať

rozhodcovský súd, pred ktorým by mal byť tento spor prejednaný. V ďalšom žalobca uviedol, že si je
vedomý toho, že aj podpísal zmenku, ale podpísal túto zmenku iba z toho dôvodu, že mu bolo povedané,
že podmienkou na to, aby mu bol poskytnutý úver je podpísanie jednak zmenky a takisto je podmienka
podpísania rozhodcovskej zmluvy. Podľa jeho názoru, v prípade, ak by tieto listinné doklady nepodpísal,
tak by mu úver zo strany žalovaného nebol ani poskytnutý. V tomto zmysle všetky doklady aj podpísal

s tým, že vyžadovalo sa overenie podpisov na týchto dokladoch, ktoré sa vyžadovalo bezprostredne po
podpísané týchto dokladov a toto aj zabezpečil. Vôbec mu nebol daný časový priestor, aby sa oboznámil
s listinnými dokladmi, ktoré podpisoval a vôbec mu nebolo vysvetlené aké má dôsledky podpísanie
takýchto listinných dokladov z jeho strany. Podpísanie rozhodcovskej zmluvy bolo podmienkou k tomu,
aby mu bol poskytnutý úver zo strany žalovaného. Na záver ešte uviedol, že pokiaľ sa jedná o to, či bola

zmluva uzatvorená s ním ako fyzickou osobou alebo podnikateľom tak uvádza, že túto zmluvu alebo
tento úver bral iba vyslovene na osobné účely s tým, že ani pracovníčka, s ktorou zmluvu uzatváral sa
ho nepýtala na to, že na aký účel tento úver potrebuje alebo na aký účel tento úver berie. V ďalšom
ešte poukázal na to, že aj ostatné úvery, ktoré mal zo spoločnosti Pohotovosť boli vyslovene brané na
osobné účely, o čom bola uzrozumená pracovníčka, s ktorou aj túto zmluvu uzatváral, pričom sa jedná

stále o tú istú pracovníčku a vzhľadom na to, že nebol problém v splácaní predchádzajúcich úveroch aj
tento úver mu bol následne zo strany žalovaného poskytnutý.

26. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V

konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods 4 OZ upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k) bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004).

27. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly.
Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh
neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica. „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať
najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom
zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“ (čl. 8 smernice).

28. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil
režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho
výpočtu neprijateľných podmienok (arg. Slovo „najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To zn., že súdu nič nebránijudikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu
uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné

podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej
znenie, teda, že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len
pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

29. Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá

1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. Nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

30. Podľa dôvodovej správy v § 53 ods. 4 písm. r) OZ, „spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občiansko-právnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná

za neprijateľnú“.

31. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže
(predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru,
sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič

nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok
versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera (porovnaj
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/2/2014).

32. Súd prvej inštancie správne rozhodol, správne svoje rozhodnutie i právne odôvodnil. S dôvodmi

uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje. Žalovaný nemal možnosť
ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy. Mohol ju buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto
rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom vopred pripravený a na jej obsahu žalobca nijakým spôsobom
neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovaného, že ide o jeho individuálny
návrh na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.

33. Žalovaný popiera v odvolaní postavenie žalobcu ako spotrebiteľa. Žalovaný tvrdí, že úver bol
žalobcovi poskytnutý ako podnikateľovi, teda že zmluvu neuzatváral ako spotrebiteľ. Odvolací súd
súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, tak ako to uviedol v bode 15. ods.3 odôvodnenia rozsudku, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmluvy bol v pozícií fyzickej osoby,

ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely a nie na výkon povolania alebo podnikania.
Zo samotnej zmluvy, teda údajov v nej sa nachádzajúcich okrem identifikačného čísla žalobcu ako
živnostníka nevyplýva, že by úver mal byť poskytnutý na výkon jeho podnikania - živnosti. V zmluve je
iba predtlačený údaj, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania.
Uvedené prehlásenie je súčasťou predtlače formulárovej zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,

že v prípade pochybnosti, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, teda veriteľ. Existujúce pochybnosti je potrebné
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne a spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.
Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie dlžníka jeho identifikačným číslom a formulárovým

prehlásením - predtlačou, že prostriedky použije na účel podnikania. Tu chýba odpoveď na otázku
aký konkrétny súvis s údajnou podnikateľskou činnosťou dlžníka uzavretie príslušnej zmluvy má.
Preto s poukazom na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka správne súd prvej inštancie v
pochybnostiach o obsahu zmluvy potom čo vypočul žalobcu použil výklad priaznivejší pre spotrebiteľa,
pričom odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver

bol poskytnutý na výkon podnikania je na veriteľovi. Preto odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej
inštancie zastáva názor, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy.

34. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový

stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prvej
inštancie pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu prvej inštancie na stranedruhej. Súd prvej inštancie v bode 15. zrozumiteľne vysvetlil, že preskúmaním predmetnej úverovej
zmluvy mal za to, že žalobca si od žalovaného nepožičal finančné prostriedky na podnikateľské účely,
pretože úverová zmluva neobsahuje takéto údaje, pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Následne riadne vysvetlil prečo aplikoval
normy spotrebiteľského práva. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel
taký relevantný argument, teda argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej
povahy, že by mohol priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie. Skutočnosť, že súd prvej inštancie
nenaplnil očakávania žalovaného, teda nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená,

že došlo k porušeniu základného práva na spravodlivé konanie vo vzťahu k žalovanému. Podľa
názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, pričom vo vzťahu k opačným rozhodnutiam, ktoré cituje žalovaný v odvolaní odvolací súd
poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zaujal právne závery v
množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná
zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v jeho právach

a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému
konaniu.Uvedenépodľanázoruodvolaciehosúduplatíipreformulárovouzavretúrozhodcovskúzmluvu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu napríklad v rozhodnutí 3Cdo/1/2012, 4Cdo/41/2012, 6 MCdo/9/2012,
5Cdo/61/2012, 6Cdo/13/2013, 5Cdo/237/2013 a ďalších.

35. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí
žaloby vo zvyšnej časti podľa ust.§ 387ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods.1 C.s.p. v spojení s

ust.§ 255 ods.1,2 C.s.p. V odvolacom konaní úspešný žalobca si trovy odvolacieho konania neuplatnil
a zo spisu mu ani žiadne preukázateľne trovy odvolacieho konania nevyplývajú. V odvolacom konaní
neúspešnému žalovanému nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd
preto vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto
rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/544/2015.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.