Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 24, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10So/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200002
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7014200002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa
O. A., nar. XX. mája XXXX, bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Antolom, so sídlom
Zbojničná 12, Košice, proti odporkyni Sociálnej poisťovňa - ústrediu, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o
preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 314-1/2012-BA zo dňa 09.01.2012 o úrazovú rentu, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 20Sd/98/2016-42 zo dňa 30.
novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 20Sd/98/2016-42

zo dňa 30. novembra 2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporkyne č. 314-1/2012-BA zo dňa 09.01.2012, ktorým
rozhodla, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa
19. augusta 2008 podľa § 83 a § 88 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) nemá nárok na úrazovú rentu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní mal preukázané, že navrhovateľovi
bola priznaná choroba z povolania na základe Hlásenia choroby z povolania vystavenom Klinikou
pracovného lekárstva a klinickej toxikológie FN L. Pasteura Košice zo dňa 21.06.2005 s dátumom
priznania 21.10.2004 ako choroba z vibrácií - ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev a nervov končatín
spôsobené vibráciou. Ako organizácia, kde choroba z povolania vznikla, je v Hlásení označený Pavol
Siman, Muránska Zdychava č. 37, IČO: 32963769. V čase prvého zistenia choroby z povolania

(19.08.2004), ako aj v čase jej hlásenia teda navrhovateľ podnikal a pracoval v podmienkach, za ktorých
vzniká choroba z vibrácií.

Vzhľadom na to, že samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO), ktorou bol navrhovateľ od roku 1995,
aj v čase zistenia choroby z povolania, nie je na účely úrazového poistenia zamestnancom podľa § 4
ods. 3 zákona o sociálnom poistení, ale ani zamestnávateľom podľa § 7 zákona a nespadá do osobného
rozsahu úrazového poistenia podľa § 16 zákona, navrhovateľ nespĺňa podmienky pre priznanie úrazovej

renty. Súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporkyne je vecne správne a bolo vydané
v súlade s príslušnými právnymi predpismi.O trovách konania súd rozhodol podľa § 2501 ods. 2 v spojitosti s § 250k ods. 1 OSP tak, že
neúspešnému navrhovateľovi nepriznal ich náhradu.

Rozsudok krajského súdu napadol navrhovateľ včas podaným odvolaním s návrhom, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie odporkyne zruší a vec jej vráti na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

Má za to, že pre správne a objektívne posúdenie veci má byť rozhodujúcou skutočnosť, že navrhovateľ

mal poškodené zdravie už v čase, keď bol zamestnancom v š. p. Lykotex Revúca, kde pracoval
za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Poukázal na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/36/98, podľa ktorého pre určenie zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania v zmysle § 190 ods. 3 Zákonníka práce
je rozhodujúcou skutočnosťou čas zistenia choroby z povolania. Má za to, že ak zamestnanec
od vzniku choroby z povolania do jej zistenia pracoval u viacerých zamestnávateľov, z hľadiska

určenia zodpovednosti toho - ktorého zamestnávateľa za škodu v súvislosti s touto chorobou je ďalej
rozhodujúce, či sú uňho objektívne dané podmienky, z ktorých zistená choroba z povolania vzniká.
V danom prípade by mal preto navrhovateľ ako SZČO niesť zodpovednosť za chorobu z povolania v
rozsahu 15 % a firma Lykotex š. p. v rozsahu viac ako 85 %. Keďže tento štátny podnik už zanikol,
zodpovednosť sa prenáša na štát.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ zodpovedá za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze a
za škodu spôsobenú chorobou z povolania, ak je tu príčinný vzťah medzi škodou a pracovným úrazom,
prípadne chorobou z povolania, pričom ide o objektívnu zodpovednosť. Krajský súd sa obmedzil iba
na konštatovanie, že navrhovateľ bol v čase priznania choroby z povolania SZČO, opomenul však

posúdiť správnosť rozhodnutia odporkyne v časti navrhovanej deľby náhrady za škodu, teraz úrazovej
dávky.Poprelexistenciuprípustnejdelenejzodpovednostikaždéhozoškodcov.Povrchné,nedostatočné
odôvodnenéatedanepreskúmateľnérozhodnutieodporkyneneobsahuje posúdenieobsahulekárskych
správ a kvalitu hygienického prešetrenia pracoviska, takže odporkyňa nevylúčila poškodenie zdravia
navrhovateľa vo firme Lykotex Revúca š. p. a z týchto hľadísk vec neposudzoval ani krajský súd.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v celom rozsahu súhlasí s právnym názorom krajského
súdu uvedeným v napadnutom rozsudku a zotrváva na svojom právnom názore vyslovenom v
preskúmavanom rozhodnutí. Pre posúdenie nároku navrhovateľa na úrazovú rentu považovala za
rozhodujúcu skutočnosť, že podľa priebehu trvania zamestnaní uvedených v informačnom systéme

Jednotný výber poistného Sociálnej poisťovne je navrhovateľ prihlásený od 5. mája 1999 ako SZČO.
Od uvedeného dátumu až do 27. októbra 2009 navrhovateľ nemal postavenie zamestnanca podľa §
4 ods. 3 zákona a nemal ani postavenie fyzickej osoby podľa § 17 ods. 2 zákona, na ktorú sa podľa
zákona vzťahuje úrazové poistenie, preto mu nevznikol nárok na žiadnu dávku z úrazového poistenia.
Navrhovateľove zdravotné problémy nemajú vplyv na právne posúdenie uplatneného nároku, ktoré

vychádza z § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník prace, nakoľko podľa tohto ustanovenia pre
určenie zodpovednosti, ktorý zamestnávateľ zodpovedá za škodu vzniknutú zamestnancovi chorobou z
povolania, je rozhodujúci čas zistenia tejto choroby a nie čas jej vzniku, preto posledný zamestnávateľ
je zodpovedný za chorobu z povolania bez ohľadu na intenzitu a čas rizikového pôsobenia na zdravie
zamestnanca. Aj na Hlásení choroby z povolania z 21.06.2005 je ako organizácia, kde choroba z

povolania vznikla uvedený sám navrhovateľ. Ani predstava navrhovateľa o delení zodpovednosti za
chorobu z povolania - 15 % navrhovateľ a 85 % š. p. Lykotex Revúca, nemá oporu v zákone, nakoľko
Zákonník práce nepozná delenú zodpovednosť za vznik choroby z povolania. Zodpovedným subjektom
za vznik choroby z povolania, ktorá bola zistená dňa 19. augusta 2004, je sám navrhovateľ. Právny stav
prípadu navrhovateľa je jednoznačný a nesporný, pretože otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú

chorobou z povolania vychádza z § 195 ods. 4 Zákonníka práce a úrazové poistenie sa na SZČO
nevzťahuje, preto nemohol byť navrhovateľovi priznaný nárok na úrazovú rentu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako
zákonný a vecne správny potvrdil a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné,pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti
odvolacích dôvodov postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 24.01.2018 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1
a 3 O.s.p.).

Podľa§83zákonač.461/2001Z.z.,poškodenýnaúčelyposkytovaniaúrazovýchdávokjezamestnanec
zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa

u nich zistila choroba z povolania.

Podľa § 16 zákona č. 461/2001 Z. z., povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý
zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, v
štátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu,
v služobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva

aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie podľa
osobitných predpisov. Povinne úrazovo poistený je aj ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu
odňatia slobody, ktoré plnia povinnosti zamestnávateľa podľa osobitného predpisu pre fyzickú osobu vo
výkone väzby a pre fyzickú osobu vo výkone trestu odňatia slobody, ak sú zaradené do práce.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 461/2001 Z. z., nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia
zamestnávatelia má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených
týmto zákonom.

Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, za škodu spôsobenú zamestnancovi

chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred
jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol
postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení
(zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. 314-1/2012-BA zo dňa
09.01.2012, ktorým rozhodla, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z
povolania zistenej dňa 19. augusta 2008 podľa § 83 a § 88 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) nemá nárok na úrazovú rentu.

V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi bola priznaná choroba z povolania; v spise sú založené dve
Hlásenia choroby z povolania vystavené Klinikou pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Košice,
obe pod č. 101/2004 a s dátumom prvého zistenia choroby 19.08.2004. Líšia sa dátumom vystavenia: 1.
hlásenie je z októbra 2004 a je v ňom označená choroba z vibrácií - ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev a
nervov končatín spôsobené vibráciou (zaradená pod pol. 28 v Zozname chorôb z povolania uvedenom

v Prílohe č. 1 k zákonu o sociálnom poistení) s dátumom priznania 27.10.2004, 2. hlásenie je z júna
2005 a je v ňom označená choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín -
ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín (zaradená pod pol. 29 v Zozname chorôb z povolania
uvedenom v Prílohe č. 1 k zákonu o sociálnom poistení) s dátumom priznania 21.06.2005. V oboch
Hláseniach je ako organizácia, kde choroba vznikla, označený navrhovateľ ako SZČO (s uvedením

IČO). Ten bol od 5. mája 1999 samostatne zárobkovo činnou osobou s predmetom podnikania o. i.
pilčícke práce a približovanie dreva, teda nesporne pracoval za podmienok, za ktorých vzniká choroba z
povolania,ktoroubolpostihnutý.Ožiadostinavrhovateľanapriznanieúrazovejrentyrozhodlaodporkyňa
pôvodne rozhodnutím č. 222-4863/2007 zo dňa 20.09.2007, ktorým navrhovateľovi nepriznala nárok
na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania s dátumom prvého zistenia dňa 19. augusta 2004.

Navrhovateľ proti tomuto rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok, preto nadobudlo právoplatnosť dňa
5. novembra 2007.

Dňa 15.12.2011 si navrhovateľ uplatnil ďalšiu žiadosť o úrazovú rentu z dôvodu choroby z povolania
zistenejdňa19.08.2004,atonazákladeHláseniachorobyzpovolaniavystavenéhoKlinikoupracovného

lekárstva a klinickej toxikológie Košice v októbri 2004 s dátumom prvého zistenia 19.08.2004 a dátumom
priznania 27.10.2004, v ktorom - ako už bolo uvedené, je ako organizácia, kde choroba z povolania
vznikla, označený navrhovateľ ako SZČO (s uvedením IČO). O tejto žiadosti odporkyňa rozhodla
preskúmavaným rozhodnutím z 09.01.2012 tak, že navrhovateľ nemá na úrazovú rentu nárok, pretoženespĺňa zákonné podmienky nároku podľa § 88 v spojení s § 83 zákona o sociálnom poistení.
Vychádzala pritom zo skutočnosti, že v čase zistenia choroby z povolania (19.08.2004) navrhovateľ ako
SZČO nemal postavenie zamestnanca ani postavenie fyzickej osoby, na ktorú by sa vzťahovalo úrazové

poistenie. Z citovaného ustanovenia Zákonníka práce, na ktoré poukazuje aj navrhovateľ, nesporne
vyplýva, že pre určenie zodpovednosti zamestnávateľa je rozhodujúci čas zistenia tejto choroby a nie
čas jej vzniku. Napokon takýto právny názor bol vyslovený aj v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo/36/98, na ktorý odkazuje navrhovateľ v odvolaní, a v ktorom sa konštatuje, že „Pre určenie
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania v zmysle §

190 ods. 3 ZP je rozhodujúcou skutočnosťou čas zistenia choroby z povolania“. Nakoľko v čase zistenia
choroby z povolania navrhovateľ pracoval ako samostatne zárobkovo činná osoba (čo nebolo sporné),
zodpovedným subjektom za jej vznik je sám navrhovateľ, preto mu s odkazom na ustanovenie § 195 ods.
4 Zákonníka práce nemohol byť priznaný nárok na úrazovú rentu pre nesplnenie zákonných podmienok.

Odvolací súd na základe uvedeného zhodne s krajským súdom považuje rozhodnutie odporkyne za

zákonné, preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2,
§ 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo odporkyňa na ich náhradu nemá
zákonný nárok a navrhovateľ nebol v konaní úspešný.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.