Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215325
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:8114215325.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná
banka, a.s., so sídlom Žiškova 11, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou:
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239
921, proti žalovanej: D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/X, XXX XX R. V., zastúpenej opatrovníkom

Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Štúrova 1989/41, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 315 524,
o zaplatenie sumy 538,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 10C/248/2015-132 zo dňa 23. 08. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/248/2015-132 zo dňa 23. 08. 2017 v druhej
vete výroku, v ktorej súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, okrem zamietnutia žaloby v predmetnej časti
pre sumu 80,00 Eur, a v tretej vete výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovaná n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Vo zvyšnej časti, t.j. v prvej vete výroku a v časti druhej vety výroku, v ktorej súd zamietol žalobu o
zaplatenie sumy 80,00 Eur, z o s t á v a rozsudok Liptovský Mikuláš č. k. 10C/248/2015-132
zo dňa 23. 08. 2017 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 167,37 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 165,97 Eur od 01.02.2013 do

zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta prvá výroku). Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol (veta druhá výroku). Zároveň priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 30,8 % (veta tretia výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd
preukázané, že strany sporu dňa 02.12.2004 uzatvorili zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a
služieb ČSOB Pohoda, predmetom ktorej bolo vedenie bežného účtu v prospech žalovanej a úprava
vzájomných vzťahov medzi stranami sporu pri poskytovaní komplexu ďalších bankových produktov a

služieb. V zmysle článku I. ods. 2 predmetnej zmluvy sa žalovaná (majiteľka účtu) zaviazala čerpať
peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na
účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania. V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania
peňažných prostriedkov uložených na účte sa úročí vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou
sadzbou vyhlásenou ČSOB. Podľa článku 5 ods. 3 zmluvy má žalobca oprávnenie účtovať za
bankové služby a produkty uvedené v zmluve odmeny a poplatky podľa sadzobníka. Sadzobník

úrokových sadzieb platný od 15.05.2014 upravoval debetnú úrokovú sadzbu vo výške 25 %. Sadzobník
úrokových sadzieb platný od 01.04.2014 upravoval debetnú úrokovú sadzbu pre povolené prečerpanie
účtu pre fyzické osoby vo výške 18,9 %.3. Dňa 16.06.2005 žalobca oznámil žalovanej, že na základe jej žiadosti o povolené prečerpanie zo
dňa 16.06.2005 k bežnému účtu jej poskytol povolené prečerpanie do výšky žiadaného úverového limitu
5.000,- Sk, a súčasne jej oznámil výšku úrokovej sadzby ku dňu otvorenia účtu povoleného prečerpania

11,6 % ročne a výšku sadzby úrokov z omeškania 15 % ročne. Týmto oznámením bola
uzatvorená zmluva o povolenom prečerpaní č. 001101974R v zmysle bodu 2.
obchodných podmienok pre povolené prečerpanie bežného účtu.
4. S odkazom na článok 24 obchodných podmienok pre povolené prečerpanie k bežnému účtu
žalobca dňa 04.02.2013 oznámil žalovanej, že celý záväzok zo zmluvy o povolenom prečerpaní zo

dňa 16.06.2015 vo výške 350,81 Eur sa stal splatný dňom 31.01.2013, pretože žalovaná nevyrovnala
dlh, pričom súčasne bola vyzvaná na zaplatenie dlžnej čiastky v prospech žalobcu do 15.02.2013.
Zásielka s predmetnou výzvou bola uložená na pošte dňa 14.02.2013 s prvým pokusom o doručenie dňa
13.02.2013. Z výpisu z účtu žalovanej vyplýva, že posledná transakcia na účte (výber prostredníctvom
bankomatu vo výške 100,00 Eur), bola vykonaná dňa 24.07.2012. Po vykonaní uvedenej transakcie
predstavoval zostatok na účte mínus 1,40 Eur. Od uvedeného dátumu boli na ťarchu účtu žalovanej

pripisované len poplatky za avízo, upomienku, servisné poplatky, poplatky za avízo o nezrealizovanej
platbe, pričom ku dňu 24.05.2014 predstavoval zostatok na jej účte mínus 203,05 Eur ku dňu poslednej
položky na účte k 26.06.2014 mínus 206,05 Eur.
5. Okresný súd citoval ust. § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj Obch. zák.), § 1 ods. 3, §
2 písm. a/, b/, § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

do 30.06.2006 (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“), § 1 ods. 5, § 2 písm. f/, § 18 ods. 1, 2, § 25 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „zákon č. 129/2001 Z. z.“), § 52 ods. 1
až 4 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3, 10c nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v časti pre sumu 167,37 Eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,75 % ročne zo sumy 165,97 Eur je žaloba dôvodná.
6. Žalobca sa v tomto konaní domáhal voči žalovanej vrátenia úveru poskytovaného formou povoleného
prečerpania na bežnom účte (v žalovanej sume 538,72 Eur), spolu s príslušenstvom (úrokom a úrokom
z omeškania), poplatkami a zaplatenia debetného zostatku na bežnom účte spolu s úrokom. Žalovaná
nárok uplatnený žalobou nerozporovala. Okresný súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu

vznikol spotrebiteľský právny vzťah. Vzhľadom na charakter a obsah zmluvy uzavretej medzi žalobcom
(dodávateľom) a žalovanou (spotrebiteľom) sa jednalo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je
potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
30.06.2006. Poskytnutý úver nemal formu preddavku na bežný účet, ale naopak, umožňoval žalovanej
čerpať prostriedky na účte nad rámec disponibilného zostatku, t.j. „do mínusu“. Obligatórnou

náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/ citovaného
zákona bol aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, absenciu ktorého zákon sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Nakoľko predmetná spotrebiteľská zmluva
tento údaj neobsahovala, súd prvej inštancie považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov,
v dôsledku čoho uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi len istinu poskytnutého úveru vo výške 165,97 Eur

(5.000,- Sk) a v zostávajúcej časti uplatnených nárokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou
povoleného prečerpania na bežnom účte žalobu žalobcu zamietol. Vo vzťahu k žalobou
uplatneným poplatkom vo výške 80,00 Eur súd zdôraznil, že sadzobník poplatkov, na ktorý
odkazuje zmluva, nepredstavuje zmluvné dojednanie účastníkov zmluvy. Od spotrebiteľa
(žalovanej) nie je preto možné požadovať poplatky, ktoré nie sú individuálne dojednané v zmluve.

7. Prvoinštančný súd mal tiež preukázané, že žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo
forme prekročenia, nakoľko jej bez dojednania povoleného prečerpania na účte, (odhliadnuc od
dojednaného povoleného prečerpania v zmysle zmluvy zo dňa 16.06.2005), umožnil disponovať
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na účte. Súd preto uložil žalovanej tiež
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1,04 Eur, ktorú reálne čerpala nad rámec peňažných prostriedkov

na účte, tak ako to vyplynulo z výpisu z jej účtu. Od času čerpania poslednej istiny
(poslednej transakcie žalovanou) dňa 24.07.2012 boli na ťarchu účtu žalovanej bankou
pripisované len poplatky za avízo upomienku, servisné poplatky, poplatky za avízo o nezrealizovanej
platbe. V tejto časti okresný súd konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu, ktorý v konaní
nepreukázal, že povinnosť platiť uvedené poplatky si so žalovanou individuálne dojednal. Ako už bolo

uvedené vyššie Sadzobník poplatkov, na ktorý odkazuje zmluva, nepredstavuje zmluvné dojednanie
účastníkov zmluvy. Od spotrebiteľa nie je možné požadovať poplatky, ktoré nie sú v zmluve individuálne
dojednané. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti
nárokov žalobcu z titulu zaplatenia debetného zostatku na účte zamietol. Zároveň súd zamietol žalobuaj v časti uplatneného úroku z nezaplateného debetného zostatku vo výške 25 % ročne od 28.05.2014
do zaplatenia, keďže žalobca tiež v predmetnej časti neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal,
že si so žalovanou dojednal povinnosť platiť úrok v uplatnenej výške. V zmluve o bežnom účte síce

bolo dojednané úročenie debetného zostatku debetnou úrokovou sadzbou, dojednanie o jej výške
však v nej absentuje. Sadzobník poplatkov nepredstavuje individuálne zmluvné dojednanie účastníkov
zmluvy. Navyše žalobca nepreukázal ani splnenie povinnosti veriteľa informovať spotrebiteľa pravidelne
v listinnej podobe, alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi, o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru a ďalších náležitostiach poskytnutého úveru v zmysle § 18 ods. 1, 2 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2012.
8. Žalobca si uplatnil i právo na zaplatenie úroku z omeškania ako následku s omeškaním, keďže
žalovaná sa dostala s plnením dlhu do omeškania dňom nasledujúcim po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru žalobcom, t.j. od 01.02.2013 súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75
% ročne z priznanej sumy istiny, t.j. zo sumy 165,97 Eur (keďže uplatnený nárok na úroky a poplatky
dôvodný nebol) od 01.02.2013 do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania

žalobu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že súčasťou priznaných úrokov z omeškania sú sčasti
aj úroky z omeškania, ktoré boli súčasťou žalobcom vyčíslených úrokov z omeškania v sume 34,22
Eur za obdobie od 01.02.2013 do 27.05.2014 zo sumy priznanej istiny. Vo zvyšnej časti vyčíslených
úrokov z omeškania súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca napriek výzve súdu uvedenú sumu riadne
nešpecifikoval, neuviedol, z akých dlžných súm a za aké obdobie bola vyčíslená, preto nebolo vo zvyšku

možné posúdiť jej dôvodnosť a súladnosť s právnymi predpismi. V tejto súvislosti uviedol, že súdu
neprislúchavyčítavaťskutkovétvrdeniazlistinnýchdôkazovreagujúcnaodkazžalobcunalistinnýdôkaz
k vyčíslenej sume.
9. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1
CSP a v konaní úspešnejšej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania zodpovedajúci pomernej

časti jej úspechu v spore. V percentuálnom vyjadrení 65,4 % (suma 352,22 Eur), neúspech žalovanej
predstavuje34,6%(167,37Eur+úrokzomeškania vovýške8,75%ročnevyčíslenýzaobdobie
od 01.02.2013 do 27.05.2014 zo sumy 165,97 Eur, čo činí 19,13 Eur). Následne čistý úspech žalovanej
v spore predstavuje 30,8 % a v takomto rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej
voči žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca proti druhej
vetevýrokuozamietnutížalobyvozvyšnejčasti,svýnimkouzamietnutejsumy80,00Eurzauplatňované
poplatky, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v predmetnej časti zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca napadol aj výrok o trovách konania napadnutého rozhodnutia, ktorý
má svoj podklad vo výroku vo veci samej.
11. Odvolateľ nespochybnil postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. Svoj opravný prostriedok odôvodnil
ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Namietal nedôslednosť aplikácie zákona č. 258/2011 Z. z.
prvoinštančným súdom, ktorý pri svojom rozhodovaní neprihliadol na osobitný charakter poskytovaného

úverového produktu. Charakter revolvingového úveru je typický tým, že veriteľ ho stále dopĺňa, dlžník
ho stále platí a úverový vzťah môže fungovať neurčitú dobu, časť splátky sa používa na splatenie
poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu (je výlučne v dispozícii dlžníka, koľko vyčerpá).
Úver je odplatný právny úkon. Ustálená judikatúra priznáva revolvingovým úverom osobitný režim
pri aplikácii noriem spotrebiteľského práva (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

6Co/95/2010). Zákon č. 258/2001 Z. z. v ust. § 3 ods. 6 výslovne počíta s nemožnosťou určenia RPMN.
Žalobca preto nesúhlasil so záverom konajúceho súdu, že právna úprava účinná v čase uzatvorenia
zmluvy zakotvovala povinnosť uvádzať RPMN plošne pri všetkých úverových produktoch. Namietal tiež
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Nárok žalobcu jednoznačne vyplýva aj z ust.
§ 479 a § 502 Obchodného zákonníka. Dohoda o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver

je totiž esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere, čo vyplýva z kogentného zákonného ustanovenia.
Odvolateľ tiež citoval tiež z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 242/07, v ktorom bola riešená
otázka základného princípu výkladu zmlúv, ktorý priorizuje výklad, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy,
princíp autonómie zmluvných strán. Sankcia prezentovaná konajúcim súdom má za následok, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Táto však podľa žalobcu predstavuje

zásah do prejavenej vôle zmluvných strán, a to napriek tomu, že žalobca sa žiadnym spôsobom na
úkor žalovaného spotrebiteľa neobohatil. Informácia o RPMN má predstavovať ochranu spotrebiteľa
pred veriteľom, ktorý má v pláne zatajiť pred spotrebiteľom sumu, ktorú sa mu spotrebiteľ zaviaže
zmluvne zaplatiť. Pre spotrebiteľa, ktorý do úverového vzťahu nevstupuje špekulatívne, ale s voľou svojzáväzok splniť, je rozhodujúca suma, ktorú bude musieť vrátiť. V prípade revolvingového úveru však
táto suma nie je dodávateľovi známa. Výslednú sumu určuje spotrebiteľ v priebehu trvania zmluvného
vzťahu. Prílišná ochrana spotrebiteľov všeobecnými súdmi, vrátane ústavného súdu, vedie k tomu,

že spotrebitelia nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek
zmluvu (v tejto súvislosti odvolateľ citoval odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu prezentované
vo veci I. ÚS 547/2012). Odvolateľ zotrval na svojom tvrdení, že požiadavka súdu na určenie ročnej
percentuálnej miery nákladov pri revolvingových úveroch nie je možná. Zároveň poukázal aj na nález
Ústavného súdu SR IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.04.2014, že prílišný právny formalizmus a

prehnané nároky na formuláciu zmluvy, nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, keďže
zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa
článku2ods.3ÚstavySR.Záveromžalobcavovšeobecnostikonštatoval,ževobdobnýchprípadochbol
jeho nárok vyhodnotený ako dôvodný. Apeloval preto na princíp materiálnej rovnosti a princíp právneho
štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcu, že obdobne bude
jeho nárok posúdený aj v predmetnom konaní. Vo vzťahu k výroku o trovách konania

žalobca neuviedol žiadne odvolacie dôvody.

12. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP v druhej vete výroku, v ktorej súd vo zvyšnej časti
žalobu zamietol, okrem zamietnutia žaloby v predmetnej časti pre sumu 80,00 Eur ako aj v tretej vete
výroku o trovách konania (závislý výrok) ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd v napadnutej časti podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo
veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj
krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia(§387ods.2CSP).Takýtopostupjevsúladesjudikatúrou
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (pozri napr. III. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).
Tentoprávnynázorzahŕňaajpožiadavkukomplexnéhoposudzovaniavšetkýchrozhodnutívšeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania.

15. Primárne je potrebné zdôrazniť, že limitom pre preskúmanie napadnutého rozsudku odvolacím
súdom odvolacie dôvody formulované odvolateľom v jeho opravnom prostriedku, ktorými je odvolací
súd viazaný (§ 380 ods. 1 CSP).

16. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu v

jeho odvolaní, pričom sa v zmysle neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami
okresného súdu.

17. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu prezentovaným v napadnutom rozsudku,
že pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 02.12.2004

neobsahovala povinnú náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 251/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006 je nevyhnutné poskytnutý spotrebiteľský úver
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

18. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie krajský súd dodáva, že z ust. § 1

ods. 3 zákona č. 251/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006 vyplýva,
že tento zákon sa nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným
spôsobom ako na kreditné karty. Na účely výkladu uvedeného zákonného ustanovenia vychádzal
krajský súd z pripomienok Asociácie bánk k návrhu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskýchúveroch zo dňa 25.11.2005 (nakoľko dôvodová správa k označenému ustanoveniu podrobnejšie
informácie neobsahovala), z ktorej vyplýva, že „preddavok na bežný účet je v praktickom slova zmysle
poskytnutýspotrebnýúvernaúčetklienta(bankanaúčet„pripíše“príslušnýobjemúveru)...“.Poskytnutie

povoleného prečerpania nepredstavovalo „úver formou preddavku na bežný účet“ podľa uvedeného
ustanovenia zákona, preto odvolací súd považoval použitie zákona o spotrebiteľských úveroch v
kontexteprávnehovzťahustránsporu,keďžalobcaumožnilžalovanejprečerpaťbežnýúčet,zasprávne.

19. Na začiatku úverového vzťahu - poskytnutého úveru formou povoleného prečerpania mal žalobca

dostatok vstupných údajov pre výpočet RPMN (výška úveru, úroky, poplatky, obdobie úverového
vzťahu vychádzajúc zo zmluvných podmienok pre stanovenie obdobia povinného splatenia povoleného
prečerpania). Žalobcovi teda nič nebránilo v tom, aby predmetná zmluva uzavretá so žalovanou
obsahovala aj povinný údaj o RPMN nesúci informáciu o minimálnych nákladoch úveru v percentuálnom
vyjadrení. Uvedená informácia by slúžila spotrebiteľovi ako významné orientačné kritérium pre
porovnanie, pri výbere úverového produktu na finančnom trhu medzi inými poskytovanými úvermi

obdobného charakteru. Údaj o RPMN je teda indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru.
V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície je
vždy slabšou stranou zmluvného vzťahu.

20. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že aplikáciu

vyššie citovaného zákonného ustanovenia okresný súdom pri jej rozhodovaní nemožno hodnotiť ako
prílišný formalizmus kladený na zmluvy, resp. zásah do autonómie zmluvných strán. Konajúci
súd v danom prípade postupoval správne, keďže pri rozhodovaní tohto sporu aplikoval zákon
o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia predmetnej zmluvy (02.12.2004). Pokiaľ odvolateľ
vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na odlišné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných

veciach, k tomu odvolací súd dodáva, že z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri
rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy
prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v
čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

21. Vo zvyšnej časti, t.j. v prvej vete výroku a v časti druhej vety výroku, v ktorej súd zamietol žalobu o
zaplatenie sumy 80,00 Eur, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho
súdu.

22. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok napadnutého

rozsudku o trovách prvoinštančného konania, proti ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne odvolacie
námietky. Napadnutý rozsudok okresného súdu v tejto časti plne zodpovedá procesnému úspechu strán
v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal
nárok na ich náhradu.
24. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k
vydaniurozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí(odvolacísúd),malrozhodnúťnielenonárokunanáhradu,

ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy
by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce
prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel
len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom

uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016
zo dňa 26.10.2016.

25. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).