Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 19, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111245041
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111245041.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobkyne: U.. R. G.M., O.. XX. X. XXXX, V.
K. XX, V., zastúpená advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. novembra

2014, č. k. 15C 224/2011 - 203, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uložiť
žalovanejpovinnosťzaplatiťjejsumu3.871,74eurs9,25%úrokom zomeškaniaročneod19.4.
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenskapodľazák.č.514/2003Z.z. ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh žalobkyne na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že žalobkyňa
v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup žalovanej, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom, nepreukázala. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh
rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej
„Družstvo“)Prospektinvestície,priktoromDružstvopožiadalooschváleniejehododatkuspolusprílohou
a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. 1. 2003, podľa ktorej mal Úrad pre
finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh
Družstvo v upozornení zo dňa 13. 5. 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku
a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených

v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva
s tým, že dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť

portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že investíciami vloženými do

Družstva mal právo disponovať výlučne Capital Invest, o.c.p. na základe zmluvy o riadení portfólia, ktorá
bola ukončená výpoveďou zo strany obchodníka s CP dňa 30. 3. 2010, s účinnosťou od 1. 5. 2010 a
po tomto úkone družstvo požiadalo listom zo dňa 15. 4. 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie
postupu obchodníka s cennými papiermi a žiadalo Národnú banku Slovenska, aby situáciu riešila. Mal
tiež preukázané, že Národná banka Slovenska v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 vykonala

u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a vyzvala Družstvo listom zo dňa 20. 4. 2010,
aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať
v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka Slovenska zistila, že podstatná časť
prospektu investície sa stala neaktuálna. Rovnako mal preukázané, že Družstvo predložilo Národnej
banke Slovenska dňa 28. 4. 2010 žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície a týmto bolo
začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. prerušené rozhodnutím

OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10. 5. 2010 a následne rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26. 8.
2010 zastavené, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky
Slovenska č. GUV-1744/2010 zo dňa 8. 12. 2010, právoplatným dňa 16. 12. 2010. Národná banka
Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001
Z. z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ ZoCP a

§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP rozhodnutím ODT - 10890-4/2010 zo dňa 30. 5. 2011,
právoplatným dňa 18. 7. 2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Poukázal na to,
že Národná banka Slovenska až od účinnosti zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch od 1. 6.
2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.
Dospel preto k záveru, že žalobkyňa nepreukázala už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti

za vznik škody a to nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a z dôvodu hospodárnosti
konania sa s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom
nezaoberal. Zdôraznil, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy,
ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť,

pričom mal za preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, sp. zn. 3K
95/2010 bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený U.. U. G. s tým,
že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že žalobkyňa si prihlásila svoju pohľadávku do
konkurzu a s poukazom na túto skutočnosť vyhodnotilžalobu za predčasne podanú. Žalobu zamietol ako
predčasne podanú aj z dôvodu, že žalobkyňa si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle

ust. § 243a ods. 4 Obch. zák. za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva
alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. § 244 Obch. zák.. Bol názoru, že existencia pohľadávky
žalobkyne na náhradu škody voči týmto subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa domáhala
náhrady škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Mal za to, že právne relevantným je prípadný
nesprávnyúradnýpostup,ktoréhobysamohlaNárodnábankaSlovenskadopustiťzanedbanímdohľadu

len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo a len v prípade takéhoto nesprávneho
úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupombyžalobkynivzniklaškoda.Taktiežmalzato,žeakDružstvozistilo,žeobchodníksCPsisvoje
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou úhrady
pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok a len v prípade, ak by sa Družstvo svojej

pohľadávky nedomohlo voči obchodníkovi s CP, bolo by teoreticky možné dospieť k záveru, že Družstvu
vznikla škody v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. Súd prvej inštancie ďalej vyvodil záver, že v
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len Družstvu, čo je však odlišný subjekt od

žalobkyne. Bol názoru, že Národná banka Slovenska nad dohliadaným subjektom - Družstvom dohľad
nezanedbala, pričom Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu v súlade s ust.
§ 125 až 128 ZoCP a v súlade s ktorými Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície s tým,
že posudzoval len jeho úplnosť a nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať
zmluvu o riadení, resp. portfólia, nakoľko Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad

celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií a až od
1. 6. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava
schválený prospekt investície. Konštatoval, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti
Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie a žalobkyňaako členka Družstva neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého
nemala žiaden vplyv, pričom nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia
vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia

hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Rozhodnutie v časti
výroku, ktorým návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., článkom 267 Zmluvy fungovaní
Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú žalobcom
Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni a

žalobca nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a zároveň mal za
to, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o
prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a
o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa žalobkyňa odvoláva v návrhu na začatie
prejudiciálneho konania. Uviedol, že alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj
činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych investičných
fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) č.
1060/2009, (EÚ) č. 1095/2010. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

2. Proti tomuto rozsudku podala; do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie istiny

3.871,74 eur s príslušenstvom zamietol, žalobkyňa v zákonnom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť, resp. rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu
trov konania. Namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalovaná nepostupovala v súlade s
princípomprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajprincípprávnejistoty,keďzákladnýmatribútomjeistota

subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu
k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j., že ich postup
bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej
úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad
nad Prospektom investície je podľa žalovanej len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu

žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií
nedefinoval a postup žalovanej bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska
stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1
zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný,

nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvej
inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností žalovanej,
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť
nepochopiteľnýžalobkyňapovažovalazáversúduprvejinštancie,žesamalviacstaraťosvojezáležitosti
v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej

povinnostižalovanejvykonávaťzákonomstanovenépovinnostidohľaduanievdôsledkutoho,ženebola
„bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie

a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už
od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu,
že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať

všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a
obchodníkoviscennýmipapiermistým,žepovinnýzákonnýdohľadzostranyNárodnejbankySlovenskabol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako
tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v
rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k

ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka C..
K. L., N.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými

papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to
zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a

vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, C.. G. Č.,
vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že žalovaná naďalej akceptovala stav, že celé
portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich

aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani
po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie
v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo

obchodníka). Mala za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj
obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov
do Družstva, pričom žalovaná svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej žalovaná
svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala

na skutočnosť, že žalovaná tým, že dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona
o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku
2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Ďalej uviedla, že žalovaná svojím rozhodnutím zo
dňa 30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. 7. 2011, zakázala Družstvu

predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že žalovaná ustálila
trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva
za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými

je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových
aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,
boli neaktuálne už k 31. 12. 2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení

s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. 12. 2006, avšak žalovaná voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Bola názoru, že žiadna právna úprava
neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala
možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej ako aj súdu prvej inštancie
povinný jej dané plnenie vrátiť. Namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie

vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené stranami sporu neboli
riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že je povinnosťou všeobecného súdu dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené stranami sporu, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS

115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo
na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám
žalobkyneapretojejtvrdenie,žerozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastipovažujezadenegatio
iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie
ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo veci a zároveň sa

snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo,
pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázala na skutočnosť,
že žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala
žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední
za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež poukázala na skutočnosť,
že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú

dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto
ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska
postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila

žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala
zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch.
Bola názoru, že žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej
zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť
známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt

malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla
Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že
povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt až od 1. 1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch
v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom
informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu
dohľadu sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho
zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom

verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani
krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona
o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o

verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,

že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových
hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého
ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie žalovaná nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a §

130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala relevantné
rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhoma o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu
k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 uviedla, že tento primárne
rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá

zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust.
§ 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je
zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť a preto musí byť jednoznačne

preukázaná a nie žalobcom iba predpokladaná či prípadne očakávaná. Zároveň uviedla, že v zápisnici o
pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich
presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce
sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v
súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho
činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008,

sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré strana dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe, pretože strana viedla desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom žalovanej je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu.

4. Na základe dovolania žalobkyne bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 7Co/175/2015, 7Co/176/2015 zo dňa 24. 06. 2015; ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti potvrdený; zrušený uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo 35/2016, 7Cdo
107/2016 zo dňa 23. júna 2016, a to výlučne z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovanej k odvolaniu

žalobkyni.

5. Po odstránení vytknutej procesnej vady odvolacieho konania; doručením vyjadrenia žalovanej k
odvolaniu žalobkyni; odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska

posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s.
p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

7. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. (podľa novej právnej úpravy § 387 ods. 1 CSP), ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa
5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. 1. 2011 v sume 3.871,74 eura, pričom na
základe žiadosti žalobkyne zo dňa 4. 1. 2011 došlo k zrušeniu jej členstva v Družstve ku dňu 20. 1. 2011
a žalobkyni vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 3.871,74 eura.

9. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. 6. 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná 1, Bratislava, (ďalej „obchodník s cennými
papiermi“),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj

„Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovaťcenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

10. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.
12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3.

2011, č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5.
2011, č. ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
(ďalej „rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

11. V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej škodu v sume
3.871,74 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorá jej mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď

Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b),
c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti,
zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí
nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva

zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná
banka Slovenska prijala od 20. 8. 2008 do 4. 3. 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o

odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobkyňa nemohla rozpoznať
riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu
investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

12. V posudzovanej veci sa žalobkyňa voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
„zák. č. 514/2003 Z. z.“).

13.Hmotnoprávnymzákladompreuplatnenieprávažalobkynenanáhraduškodyjeust. §9zák.

č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

15. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.
z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa
konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu

pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné
v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnymúradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má
aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v

lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky).

16. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba

javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

17. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej

rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

18. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

19. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

20. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho

práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá
musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľaustanovenia odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým
prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné
dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný

vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

21. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup žalovanej v preskúmavanej veci bol
nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že žalovaná tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup žalovanej mal spočívať aj v tom,

že žalovaná oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva.

22. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
žalovanej ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobkyne,
predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že
povinnosťou žalovanej bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

23. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch v spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a preto sa na
žalovanú nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred

týmto dátumom, t. j. pred 1. 1. 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do
novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala
samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany
žalovanej v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o
sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

24. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt
investície až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ

Družstvo od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla žalovaná skúmať
anitútopovinnosťprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebenebolopovinnéProspekt
investície dodržiavať.

25. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti žalovanej v oblasti skúmania

rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani
žalovanej z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak

na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu
nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností žalovanej a štát by sa
nemohol zbaviť zodpovednosti za postup žalovanej iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným,
zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto
postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť žalovanej pri

aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je
proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

26. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že

jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001

Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená a žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť
vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo jepodstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
žeaždorozhodnutiažalovanejzodňa21.12.2010,č.ODT-8305-5/2010,ktorýmodobralaobchodníkovi
s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného

finančného investovania a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

27. Rovnako je neopodstatnená argumentácia žalobkyne o nedostatočných opatreniach žalovanej na
nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi
pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu žalovanej k obchodníkovi s cennými

papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení
a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo
dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške
9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým

odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací
súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

28. Žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe žalovanej, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia

veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí žalovanej,
nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník (strana), koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

29. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie,
že žalovaná svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala
v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho
excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

30. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup žalovanej bol v súlade s článkom 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej
medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ žalovaná zisťovala podmienky
a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala

podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od
žalovanej žalobkyňa očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V
daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady
pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a
z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom

žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie vytýkala len nesprávny úradný postup
žalovanej. Odvolací súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že žalovaná
pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné
posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v
súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia. Žalobkyňa tvrdený

nesprávny úradný postup žalovanej v konaní nepreukázala, pričom odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých žalovanou, podľa názoru žalobkyne, bez opory
v zákone, podľa jej subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou
realitou.

31. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanej môže
byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobkyňa nemohla dosiahnuť uspokojeniesvojej pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa si pohľadávku, ktorá je
predmetomtohtosporuuplatnilavkonkurznomkonaní,škodajejpretoeštenevzniklaapretonemôžebyť
ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla žalobkyňa úspešne

uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní,
nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,

sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

32. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne v odvolaní, ktorá súdu prvej inštancie
vytkla procesné pochybenie spočívajúce v nevykonaní dokazovania listinnými dôkazmi predpísaným

spôsobom. Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom totiž vyplýva, že súd strany
riadneoboznámilsobsahomlistinnýchdôkazov,atonielenzaloženýchvspise,aleajostatnýchdôkazov,
spoločných pre všetky konania a nachádzajúcich sa v spise vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/176/2011.

33. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami
navrhnutých dôkazov a keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými
by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne
takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav

aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

34. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v

odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania priznal.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmena)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).