Rozsudok Judgement was issued on Thursday, April 5, 2017

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 6C/173/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415203289
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Plutinský

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2017:5415203289.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Rastislavom Plutinským v spore žalobcov: 1/ B., rod. Q.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S., X. XXXX/XX, 2/ Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S., X. XXXX/XX, obaja
zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA s.r.o. so sídlom Radlinského 1727/49, Dolný Kubín,
IČO: 36 858 501, proti žalovanému: H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S., K. XXXX/XX, t.č. bytom Q.,
S. XXX, zastúpený: Pohanka & Partners, s.r.o. so sídlom Radlinského 1716, Dolný Kubín, IČO: 36 867
217 o zaplatenie 24.500,- eur s príslušenstvom a o zaplatenie 10.500,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 24.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 24.500,- eur od 28.11.2010 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 10.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 10.500,- eur od 05.04.2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Súd priznáva žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia žalobou zo dňa 09.02.2011, podanou osobne na tunajšom súde dňa 16.02.2011 žiadali,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im 24.500,- eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania
ročne z uvedenej sumy od 28.11.2010 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia a žalovaný uzatvorili dňa 25.10.2010 v Dolnom Kubíne
dohodu o doplatení ceny nehnuteľností, predajom ktorej bol záväzok žalovaného ako účastníka dražby
organizovanej spoločnosťou General factoring a.s. so sídlom Bratislava, doplatiť v prípade vydraženia
nehnuteľnostínachádzajúcichsavk.ú.P.,obecP.S.azapísanýchnaLVč.XXX,žalobcomrozdielmedzi
vydraženou sumou a sumou 115.000,- eur, a to v dvoch splátkach tak, že 70 % rozdielu najneskôr do
30 dní od udelenia príklepu a 30 %, minimálne však 5.000,- eur, po uvoľnení a odovzdaní predmetných

nehnuteľností do užívania ž. Podľa potvrdenia dražobná spoločnosť vykonala dražbu nehnuteľností
dňa 27.10.2010 a vydražiteľom sa stal žalovaný, pričom predmet dražby nadobudol do bezpodielového
spoluvlastníctva s manželkou Q.. J. Q., predmet dražby bol vydražený za cenu 80.000,- eur a bol
zápisnične odovzdaný žalovanému a jeho manželke za prítomnosti pracovníka dražobnej spoločnosti
dňa 10.12.2010 a do notárskej úschovy bolo zložených XX.XXX,XX eur. Podľa oznámenia Správy
katastra Dolný Kubín došlo ku zmene zápisu vlastníctva na LV č. XXX pre k.ú. P. S. dňom 21.01.2011.
Nakoľko k udeleniu príklepu na dobrovoľnej dražbe v prospech žalovaného a jeho manželky došlo

27.10.2010, lehota na plnenie zo strany žalovaného podľa čl. III. bod 2 písm. a) uplynula 27.11.2011.
Napriek opakovaným telefonickým a písomným výzvam však ku zaplateniu sumy 24.500,- eur zo strany
žalovanéhonedošlo.Nevyplatenímuvedenejsumysadostaldoomeškaniasosplnenímsvojhozáväzku,preto požadujú aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky, teda odo dňa
28.11.2010 do zaplatenia.

3. Dňa 26.10.2011 podali žalobcovia súdu písomný návrh na rozšírenie petitu, v ktorom žiadali, aby bol
žalovaný povinný zaplatiť žalobcom sumu 24.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 24.500,- eur od 28.11.2010 do zaplatenia a zaplatiť im sumu 10.500,- eur s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 10.500,- eur od 05.04.2011 do zaplatenia a trovy konania. Návrh odôvodnili
tým, že žalobcom vznikol okrem nároku na zaplatenie sumy 24.500,- eur aj nárok na zaplatenie sumy

10.500,- eur. Uznesením č.k. 7C/41/2011-188 zo dňa 14.02.2012 bolo rozhodnuté o pripustení zmeny
návrhu.

4. Okresný súd Dolný Kubín svojím rozsudkom č.k. 7C/41/2011 - 217 zo dňa 16.04.2012 žalobe vyhovel,
kde na odvolanie žalovaného a vedľajšieho účastníka na jeho strane, rozsudok súdu prvej inštancie
odvolací súd svojím rozsudkom sp. zn. 5Co/257/2012 zo dňa 10.09.2012 zmenil tak, že žalobu v

celom rozsahu zamietol. Následne Najvyšší súd SR svojím uznesením sp. zn. 2Cdo/289/2013 zo dňa
30.09.2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v
Žiline následne svojím uznesením sp. zn. 5Co/854/2014 zo dňa 29.06.2015 rozsudok Okresného súdu
Dolný Kubín č.k. 7C/41/20144 - 217 zo dňa 16.04.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, kde
okresný súd opätovne svojím rozsudkom č.k. 6C/173/2015 - 411 zo dňa 07.12.2015 žalobe vyhovel v

celom rozsahu. Proti uvedenému rozsudku podal dňa 22.01.2016 žalovaný odvolanie, a to proti všetkým
jeho výrokovým častiam. V jeho odôvodnení uviedol, že zotrváva na dôvodoch svojho odvolania zo dňa
04.06.2012, a to z dôvodu, že v opätovnom konaní pred súdom prvého stupňa neboli zistené žiadne
nové skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť záver súdu a ním vydané rozhodnutia s tým, že žalovaný
zotrvávajú na všetkých svojich tvrdeniach a prednesoch, ktoré uvádzali vo svojich podaniach.

5. O uvedenom odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30.06.2016 č.k. 5Co/66/2016
a to tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom zachovania
dvojinštančnosti konania. Uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne preskúmať zistený
skutkový stav a vyvodiť z neho právne závery, svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením

§ 157 ods. 2 OSP s tým, že súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v
súlade s ustanovením § 226 OSP. Zdôraznil skutočnosť, že medzi účastníkmi sa nejednalo o predaj -
prevod nehnuteľností s tým, že v prípade predaja prevodu nehnuteľností je potrebné, aby zmluva bola
podpísaná obidvoma manželmi. Poukázal na to, že pokiaľ ide o dohodu o doplatení ceny nehnuteľností,
tak splnomocnenie predložené žalobkyňou oprávňovalo túto zastupovať manžela vo všetkých vzťahoch

spojených s predajom a prevodom citovaných nehnuteľností, nevzťahovalo sa však k uzatvoreniu
dohody o doplatení ceny nehnuteľností s poukazom na to, že predmetom dohody nebol predaj a prevod
nehnuteľností špecifikovaných v splnomocnení. Zároveň poukázal na výklad pojmu „bežná vec", ktorý
používa ustanovenie § 145 ods. 1 OZ, kde poukázal, že sa týka nakladania s majetkom, ktorý je
súčasťou BSM a ide teda o veci, ktoré manželia už vlastnia a nedotýka sa právnych úkonov jedného, či

druhého manžela vo všeobecnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnom konaní sa nejedná
o bežnú vec, vzhľadom k tomu, že sa týka doplatenia ceny nehnuteľností nie v nízkej sume a preto
má tento za to, že bol nevyhnutný súhlas manželov účastníkov predmetnej dohody o doplatení ceny
nehnuteľností.Zároveňmalodvolacísúdzato,žepokiaľustanovenie§29ods.2Zákonaodobrovoľných
dražbách zakladá povinnosť predchádzajúceho vlastníka odovzdať predmet dražby novému vlastníkovi

bez zbytočných prieťahov, je dohoda o doplatení ceny nehnuteľností aj v časti týkajúcej sa vypratania
nehnuteľností v rozpore s týmto kogentným ustanovením a preto je nutné ju považovať za neplatnú.
Navyše je predmetná dohoda aj v rozpore s dobrými mravmi.

6. Súd vo veci vytýčil pojednávanie na deň 08.03.2017.

7. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol, že na základe vykonaného dokazovania navrhuje
podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť a v prípade úspechu navrhuje, aby žalovaný bol zaviazaný
zaplatiť žalobcom trovy konania vo výške 100%. Žalobcovia v celom rozsahu preukázali uplatnený nárok
s súlade s tým, ako bol podaný a odôvodnený. Vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že žalobcovia

a žalovaný uzatvorili dňa 25.10.2010 dohodu o doplatení ceny nehnuteľností, obsahom ktorej bol
záväzok žalovaného ako účastníka dražby nehnuteľností vo vlastníctve žalobcom doplatiť v prípade
vydraženia nehnuteľností žalobcom rozdiel medzi sumou, za ktoré tieto nehnuteľnosti budú vydražené
a sumou 115.000,- eur v dvoch splátkach za podmienok v tejto dohode bližšie popísaných. Keďžežalovaný nesplnil svoj záväzok doplatiť cenu nehnuteľností, ktoré vydražil, ani napriek opakovaným
výzvam, žalobcovia podali žalobu na súd, ktorú neskôr rozšírili a ktoré rozšírenie žaloby súd akceptoval.
Vykonanými dôkazmi bol dostatočne preukázaný právny dôvod, na základe ktorého si žalobcovia

uplatnili nárok na zaplatenie sumy vo výške 35.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania. Žaloba bola
podrobne zdôvodnená a ako aj doplnená v podrobných vyjadreniach právnych zástupcov žalobcov,
na ktoré sa aj teraz odvolával a na ktorých zotrvával. Dohoda o doplatení ceny nehnuteľností je
platným právnym úkonom, pričom ide o nepomenovanú zmluvu v zmysle § 51 OZ. Právne posúdenie
tejto dohody ako nepomenovanej zmluvy v zmysle § 51 OZ nebolo medzi stranami sporné a zhodné

stanovisko zaujali aj prvostupňový, aj odvolací súd. Žalovaný a vedľajšia účastníčka mali však výhrady
k tejto zmluve v tom zmysle, že okresný súd, pokiaľ vyhovel žalobe v zmysle § 491 OZ, rozsudku
bližšie nezdôvodnil aké ustanovenia zákona použil, ktoré upravujú záväzky najbližšie. Ako už doteraz
vo svojich vyjadreniach uvádzali, na túto dohodu o doplatení ceny nehnuteľností v zmysle § 51 OZ,
nebolo potrebné použiť analógiu zákona v zmysle § 491 OZ, pretože práva a povinnosti účastníkov
tejto dohody si tieto upravili dostatočne, zrozumiteľne a určito a nebolo potrebné použiť analógiu zákona

v zmysle § 491 ods. 2 OZ. Na podporu ich argumentov chcel používať ustálenú judikatúru a súdnu
prax. O judikatúru súdov vo svojom odôvodnení uplatneného nároku poukázal zvlášť z toho dôvodu,
že po prijatí CSP s účinnosťou od 01.07.2016 sa upravil význam judikatúry súdov takým spôsobom,
že v zásade všeobecné súdy majú rešpektovať judikatúru najvyšších súdnych autorít. Poukazoval
pritom na základné princípy CSP. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže

legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít. Podľa čl. 2 ods. 3 CSP, ak sa spor, na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a
právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu. Týmto základným princípom zodpovedajú aj ďalšie ustanovenia CSP, napr. ustanovenia § 48 o
veľkom senáte NSSR, ktorý má riešiť prípadné rozdielne právne názory medzi senátmi NSSR. Pokiaľ ide

o problematiku nepomenovanej zmluvy v zmysle § 51 OZ, poukazoval na odbornú literatúru, komentár
k OZ, ako aj judikatúru súdov. Z odbornej literatúry a z judikatúry súdov vyplýva, že súdna prax vo
všeobecnosti zastáva názor, že pre právny vzťahy vyplývajúce z nepomenovaných zmlúv je rozhodujúci
vždy obsah zmluvy, teda ako sú vymedzené vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, pričom takto
stanovené povinnosti sú pre ne záväzné. Iba v prípade, že nie je medzi účastníkmi k určitej otázke

dohovorené nič, použijú sa na záväzkový právny vzťah vzniknutý z nepomenovanej zmluvy analogicky
ustanovenia OZ, ktoré upravujú záväzkový právny vzťah obsahom a účelom najbližšie. To znamená,
že analógia zákona v zmysle § 491 ods. 2 OZ a § 853 OZ je prípustná len v tom rozsahu, v akom
zmluva neobsahuje vlastnú úpravu. Na podporu tohto právneho názoru predložil súdu rozsudok NS
ČR sp. zn. 33CdO/1977/2007 zo dňa 09.09.2009 a rozsudok NS ČR sp. zn. 33Odo/848/2006 zo dňa

30.04.2008. V obidvoch týchto rozsudkoch sa prakticky doslova vychádza z právneho názoru, ktorý
som predtým uviedol. Žalovaný a vedľajšia účastníčka ďalej namietali, že žalobcovia nepreukázali v
zmysle § 495 OZ dôvod záväzku, teda tzv. kauzu ako hospodársky dôvod záväzku. Žalobcovia sú však
toho názoru, že takýto hospodársky dôvod záväzku bol dostatočne vykonanými dôkazmi preukázaný.
Pritom tento hospodársky dôvod záväzku nepreukázali len žalobcovia a vypočutí svedkovia, ale aj

samotný žalovaný a vedľajšia účastníčka na pojednávaní pred okresným súdom. Žalovaný a vedľajšia
účastníčka potvrdili v podstate výpoveď žalobkyne S. v tom smere, prečo došlo k uzavretiu tejto
dohody o doplatení ceny nehnuteľností, ako aj o okolnostiach, za ktorých k uzavretiu tejto dohody
došlo. Podľa žalobkyne S. dôvodom, prečo bola uzavretá dohoda o doplatení ceny nehnuteľností, bol
záujem žalovaného a vedľajšej účastníčky nadobudnúť uvedené nehnuteľnosti, ale na doporučenie

ich právneho zástupcu, nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Na doporučenie ich právneho zástupcu,
že pre žalovaného a vedľajšiu účastníčku bude výhodnejšie a bezpečnejšie, ak dom nadobudnú v
dražbe bez ťárch a záväzkov, potom sa žalovaný a vedľajšia účastníčka rozhodli so žalobcami uzavrieť
dohodu o doplatení ceny nehnuteľností. Žalovaný a vedľajšia účastníčka mali evidentný záujem kúpiť
uvedené nehnuteľnosti za cenu, ktorá bola realitnou kanceláriou odhadovaná na sumu 115.000,- až

120.000,- eur. Túto cenu žalovaný a vedľajšia účastníčka považovali za primeranú, pričom sa so
žalobcami dohodli na sume 115.000,- eur. Túto sumu chceli žalobcom aj vyplatiť, ale na doporučenie
právnika sa rozhodli ísť bezpečnejšou cestou nadobudnutia týchto nehnuteľností, teda cestou dražby.
Pritom sami považovali za správne a morálne, že pokiaľ vydražia uvedené nehnuteľnosti za nižšiu
sumu ako 115.000,- eur, tak tento rozdiel žalobcom doplatia. Preto po vzájomnej dohode obidvoch

strán 25.10.2010 došlo k uzavretiu dohody o doplatení ceny nehnuteľností. Z tohto dôvodu potom
žalobcovia nepokračovali v rokovaní s Q.. H. O. o uzavretí kúpnej zmluvy, ale po podpise dohody o
doplatení ceny nehnuteľností sa pristúpilo k dražbe. V dražbe žalovaný a vedľajšia účastníčka vydražili
tieto nehnuteľnosti za 80.000,- eur. V súlade s dohodou o doplatení ceny nehnuteľností mal žalovanýzaplatiť sumu v dvoch splátkach, a to prvú splátku najneskôr do 30 dní po udelení príklepu a druhú
splátku po uvoľnení a odovzdaní nehnuteľností do užívania žalovanému. V tejto dohode o doplatení
ceny nehnuteľností v záverečnom ustanovením v čl. IV. ods. 4 účastníci vyhlásili, že ich vôľa, ktorej

prejavom je táto dohoda, je slobodná a vážna a že túto dohodu neuzatvárajú v omyle, alebo v tiesni za
nápadne nevýhodných podmienok. Žalobcovia očakávali, že žalovaný a vedľajšia účastníčka splnia túto
dohodu a chceli sa po zaplatení peňazí a to prvej splátky, z rodinného domu vysťahovať. V tom čase
bývali v nájomnom byte a po uhradení prvej splátky alebo aspoň jej časti chceli si kúpiť byt, aby mali
kde bývať. Vzhľadom k tomu, že žalovaný a vedľajšia účastníčka neposkytli žalobcom žiadne peniaze,

žalobcovia nemali žiadnu právnu povinnosť sa na základe tejto dohody vysťahovať. Tieto skutočnosti
boli preukázané vykonanými dôkazmi. Preukázané bolo, že nie žalobcovia, ale žalovaný a vedľajšia
účastníčka nesplnili záväzky z tejto dohody a nie žalobcovia, ale žalovaný a vedľajšia účastníčka konali
v rozpore s dobrými mravmi. Dôkazom sú postupné prevody rodinného domu, ktorý nadobudli v
dražbe, ako aj predaj bytu č. XX, ktorý vlastnila vedľajšia účastníčka. V dôsledku nesplnenia dohody
o doplatení ceny nehnuteľností žalobcovia si nemohli kúpiť byt a doteraz bývajú v nájomnom byte.

Týmito skutočnosťami chcel preukázať, že námietka žalovaného a vedľajšej účastníčky, že žalobcovia
nepreukázali kauzu v zmysle § 495 OZ neobstojí. Pokiaľ ide o hodnotenie platnosti alebo neplatnosti
dohody o doplatení ceny nehnuteľností ako nepomenovanej zmluvy v zmysle § 51 OZ, k tomuto uviedol,
že každý právny úkon je treba vykladať v zmysle § 35 OZ. Podľa § 35 ods. 2 OZ, právne úkony vyjadrené
slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykov vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny

úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právny úkon treba predovšetkým
vykladať v zmysle citovaného ustanovenia tak, aby bola rešpektovaná prejavená vôľa účastníkov
právneho úkonu. Pritom treba predovšetkým prihliadať na okolnosti, ktoré existovali v čase, v ktorom
bol prejav vôle urobený a výnimočne na okolnosti, ktoré nastali po právnom úkone s prihliadnutím na
následné správanie sa zmluvných strán. Jedno z výkladových pravidiel, ktoré sa prejavuje aj v judikatúre

súdov SR a ČR je prednosť platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou. Základným princípom výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorým nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť
zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Takýmto spôsobom je vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska
funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Poukazoval na to zvlášť z

toho dôvodu, že žalovaný vznášal viaceré námietky neplatnosti týkajúce sa dohody o doplatení ceny
nehnuteľností. K tejto zásade prednosti zmluvy pred jej neplatnosťou predložil súdu nález ÚS SR č. I.ÚS
242/2007 zo dňa 03.07.2008 a nález ÚS ČR I.ÚS 625/03 zo dňa 14.04.2005. Podľa citovaného nálezu
ÚS SR, ktorý zdôrazňuje prioritu výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý
neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady, ÚS SR ďalej zdôrazňuje, že nie je ústavne

konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z č.l. 1 ústavy taká prax, keď všeobecné
súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. V podstate to isté konštatuje aj nález ÚS ČR. Ďalej poukázal na
ustanovenie § 41 OZ, ktorý upravuje čiastočnú neplatnosť právneho úkonu. Podľa tohto ustanovenia,
ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na čas právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z

povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu, alebo z okolností, za ktorých k nim došlo, nevyplýva,
že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Z odbornej literatúry a judikatúry súdov ide o
zásadufavornegócii,pričompodľatejtozásadyjenevyhnutnédávaťprednosťprístupu,ktorýzachováva
platnosť ostatných častí zmluvy. Pritom účastník konania, ktorý tvrdí, že dôvodom neplatnosti je to, že
postihnutú časť právneho úkonu nemožno oddeliť od podstatného obsahu, znáša dôkazné bremeno

ohľadne skutočností, o ktoré opiera svoje tvrdenia. K týmto zásadám § 41 OZ predložil rozsudok NS SR
5MCdo/4/2011 zo dňa 21.08.2013 a rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/20/2013 zo dňa 14.01.2014, kde
sú tieto zásady vyjadrené. Krajský súd v zrušovacom uznesení okresnému súdu vytkol okrem iného,
že vec nesprávne právne posúdil. Aj keď okresný súd vyhovel podanej žalobe, pokiaľ ide o právne
posúdenie platnosti dohody o doplatení ceny nehnuteľností, zotrvávali na svojom doterajšom právnom

názore, že platnosť tejto dohody o doplatení ceny nehnuteľností nie je možné posudzovať v zmysle §
145 OZ a z tohto dôvodu riešiť otázku relatívnej neplatnosti tejto dohody o doplatení ceny nehnuteľností.
Vychádzal pritom z odbornej literatúry, komentárov k OZ a z judikatúry súdov. Táto judikatúra súdov,
ktorú predložil na založenie do spisu, najmä pokiaľ ide o judikatúry NSSR je dlhé roky konštantná a je
v súlade aj s judikatúrou ČR. Vychádza pritom zo zásady, že pre posúdenie, či právny úkon spadá pod

ustanovenie § 145 ods. 1 a ods. 2 OZ na konkrétny prípad je existencia právneho úkonu, ktorý sa týka
spoločných vecí. Pritom konštantná judikatúra NS SR za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nepovažuje pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym
režimomzáväzkovýchvzťahov.Tedapokiaľsaprávnyúkonnetýkaspoločnýchvecí,súajúvahyotom,čiv konkrétnych okolnostiach šlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť, a teda či k právnemu úkonu bol alebo
nebolpotrebnýsúhlasprvéhomanžela,bezpredmetné.Vtomtosporesaprávnyúkonnetýkaspoločných
vecí a netýka sa, tak ako to konštatuje aj zrušovacie uznesenie krajského súdu, ani nehnuteľností. Ide

v tejto dohode o doplatení ceny nehnuteľností o pohľadávku žalobcov a záväzok žalovaného. Teda
na tento právny úkon nie je možné aplikovať § 145 ods. 1 a ods. 2 OZ. K tomuto predložil články z
odbornej literatúry a ako aj judikatúru súdov, a to konkrétne rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/234/2010 z
29.06.2011, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/123/2008 zo dňa 29.09.2009, rozsudok KS Bratislava sp. zn.
6Co/292/2012 zo dňa 17.09.2012 a rozsudok KS ZA sp. zn. 5Co/464/2013 zo dňa 18.03.2014. Všetky

tieto rozsudky vychádzajú z ustálenej judikatúry, že pohľadávky a záväzky nie sú spoločnou vecou a
preto sa na ne nemôže aplikovať ustanovenie § 145 ods. 1, ods. 2 OZ. Preto v týchto prípadoch nie je
dôležité rozlíšenie, či ide o bežnú vec alebo nejde o bežnú vec a či je, alebo nie je potrebný súhlas na
takýto právny úkon druhého manžela. Určitú výnimku z ustálenej judikatúry NS SR, pokiaľ ide o aplikáciu
§ 145 OZ, je nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010. Na tento nález ÚS SR sa odvoláva
aj zrušovacie uznesenie KS ZA. Ak si podrobne preštudujeme tento nález ÚS SR z 08.12.2010, tak z

tohto nálezu vyplýva, že ÚS akceptuje doterajšiu judikatúru NSSR, že na záväzky nie je možné aplikovať
ustanovenie § 145 OZ, ale že takýto právny úkon je treba posúdiť aj cez prizmu dobrých mravov, teda či
u takého právneho úkonu, urobeného len s jedným z manželov nejde o rozpor s dobrými mravmi, a teda
o absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 OZ. K tomuto nálezu ÚS SR z 08.12.2010 však treba povedať, že
tu sa zaoberal konkrétnym prípadom, keď sa manželka žalobou na okresnom súde domáhala určenia

neplatnosti dohody o pristúpení k záväzku, ktorú uzavrel jej manžel, a to bez jej súhlasu v zmysle §
145 ods. 1 OZ. Žalobkyňa tu poukázala, že takýto právny úkon, a to dohody o pristúpení k záväzku,
ktorú podpísal jej manžel, je relatívne neplatným právnym úkonom. ÚS v tejto veci takisto akceptoval
doterajšiu judikatúru NS SR, že dohodu o pristúpení k záväzku nie je možné posudzovať podľa §
145 OZ a napádať takúto dohodu ako relatívne neplatnú. Avšak vzhľadom k tomu, že manželka ako

žalobkyňa poukazovala na rozpor s dobrými mravmi, keďže takáto dohoda bola jej manželom uzavretá
bez jej súhlasu, a hrozila exekúcia na ich majetok v BSM, ÚS poukázal na to, že za týchto okolností
sa javí ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela
(manželky) dohodu s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti v sume 1.115.735,40 Sk s prísl. a teda
sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto

konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM,
keďže ani spoločnosť ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú
ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Pokiaľ KS ZA v zrušujúcom
uznesení na strane 15 poukazuje na tento nález ÚSSR, s tým, že na konkrétne veci je treba prihliadať
na individuálne okolnosti aj cez prizmu dobrých mravov, s poukazom na nález ÚSSR, je treba povedať,

že nález ÚSSR sa týka úplne iného prípadu a iných okolností, ako sa rieši v tomto súdenom spore.
Rozdiel je v tom, že v prípade, ktorý posudzoval ÚS SR vo svojom náleze, tam manžel uzavrel dohodu
s veriteľom o pristúpení k záväzku bez súhlasu manželky, pričom hrozilo, že v exekúcii manželka príde
o majetok, ktorý mali v BSM. V tomto súdenom prípade však je evidentné, že dohodu o doplatení ceny
nehnuteľností urobil žalovaný so súhlasom manželky - vedľajšej účastníčky, že túto dohodu spoločne

dojednávali a aj keď túto dohodu vedľajšia účastníčka nepodpísala, s touto dohodu súhlasila. Mala
výhrady iba k úplne nepodstatným detailom tejto dohody o doplatení ceny nehnuteľností. A ďalší rozdiel
oproti prípadu posudzovanom v náleze ÚS SR je ten, že v čase uzatvorenia dohody o doplatení ceny
nehnuteľností a žalovaný ani jeho manželka - vedľajšia účastníčka nemali žiadny majetok v BSM. V tom
čase iba vedľajšia účastníčka vlastnila byt č. XX, ktorý kúpnou zmluvou, ktorá bola vkladovaná pod č.

B. predala V. S., ktorý je teraz ako vlastník zapísaný na predloženom výpise z LV č. XXXX pre k.ú. P. S..
Pokiaľžalovanýavedľajšiaúčastníčkavdražbenadobudlirodinnýdompôvodnevovlastníctvežalobcov,
tak ako vyplýva z predložených dôkazov, postupnými kúpnymi zmluvami z 28.03.2011, 10.06.2011 a
24.06.2011 účelovo prevádzali na ďalšie a ďalšie osoby. Takéto prevody sú podľa jeho názoru účelové
s cieľom vyhnúť sa splneniu záväzkov z dohody o doplatení ceny nehnuteľností, ako aj napadnúť takéto

úkony odporovateľnosťou právnych úkonov v zmysle § 42a OZ, alebo aspoň sťažiť napadnutie takýchto
právnych úkonov odporovateľnosťou právnych úkonov. Pokiaľ sa tu argumentuje rozporom s dobrými
mravmi, tak práve konanie žalovaného a vedľajšej účastníčky je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Nehovoriac o tom, že je tu podozrenie zo spáchania dokonca trestného činu poškodzovania veriteľa v
zmysle § 239 ods. 1 písm. a) Tr. Zák., ktoré súdu predložil. Podľa tohto ustanovenia, kto čo aj čiastočne

zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že predá alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku,
dopustí sa tohto trestného činu. Z tohto dôvodu aplikácia nálezu uvádzaného ÚS SR na tento prípad
a posúdenie dohody o doplatení ceny nehnuteľností, ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle
§ 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi neprichádza do úvahy. Ako už uviedol, z odbornej literatúry ajudikatúry vyplýva, že takúto dohodu o doplatení ceny nehnuteľností nie je možné posudzovať podľa
§ 145 OZ, ale ako všeobecný záväzkový právny vzťah. Vychádzajúc z takéhoto právneho názoru je
potom potrebné urobiť záver, že takúto dohodu o doplatení ceny nehnuteľností mohol podpísať sám

žalovaný, čo žalovaný aj urobil a táto dohoda zaväzuje iba jeho. Pokiaľ ide o žalobcov ako účastníkov
dohody o doplatení ceny nehnuteľností, tu zo strany žalovaného boli výhrady, že dohodu za žalobcu Q.
S. podpísala na základe plnej moci jeho manželka žalobkyňa B. S., pričom toto plnomocenstvo sa týkalo
iba predaja a prevodu nehnuteľností a nie dohody o doplatení ceny nehnuteľností. Takéto námietky však
neobstoja. Konanie žalobkyne B. S., ktorá podpísala túto dohodu o doplatení ceny nehnuteľností na

základe plnomocenstva od svojho manžela žalobcu Q. S., je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 31 a
§ 32 a § 33 OZ. Podľa odbornej literatúry a judikatúry, ktorú súdu predkladám, konanie splnomocnenca
B. S. je potrebné posúdiť podľa uvedených ustanovení, pričom môžu nastať dve alternatívy, a to
nasledovné. Buď splnomocnenec alebo splnomocnenkyňa B. S. konala v súlade s plnomocenstvom
alebo prekročila plnomocenstvo. Ak konala v súlade s plnomocenstvom, tak takýto právny úkon bol
uzavretý v mene obidvoch účastníkov a je platným právnym úkonom. Ak splnomocnenec B. S. prekročila

rozsah plnomocenstva, tak takýto právny úkon zaväzuje iba ju. Ak však splnomocniteľ Q. S. dodatočne
súhlasil s prekročením plnomocenstva, tak takýto právny úkon uzavreli platne obidvaja účastníci Q. S.
a B. S.. K tomuto predložil aj odbornú literatúru a judikatúru súdov, a to konkrétne rozsudok NS ČR
sp. zn. 25Cdo/4169/2013 zo dňa 28.07.2015 a rozsudok KS v Trnave sp. zn. 23Co/60/2012 zo dňa
30.06.2014, ako aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/1883/2003 zo dňa 03.02.2004. Z týchto rozsudkov

vyplývajú závery, o ktorých hovoril. Konkrétne z rozsudku NS ČR sp. zn. 21Cdo/1883/2003 vyplýva
nasledovné: pri dodatočnom schválení právneho úkonu v zmysle § 33 ods. 2 OZ nie je stanovená
zvláštna forma. Znamená to, že ku schváleniu právneho úkonu môže dôjsť písomne alebo ústne a že sa
môžestaťvýslovnealeboinýmspôsobomnevzbudzujúcimpochybnostiotom,čochcelúčastníkprejaviť.
Uvedené platí i vo vzťahu ku právnym úkonom, ktoré pre svoju platnosť vyžadujú písomnú formu. Je

nesporné z vykonaných dôkazov, že žalobca Q. S., pokiaľ by aj došlo k prekročeniu plnomocenstva,
dal dodatočný súhlas s touto dohodu, pretože o všetkom bol priebežne informovaný svojou manželkou
žalobkyňou B. S.. Z rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/4169/2013 vyplývajú ešte ďalšie závažné závery.
Podľa tohto rozsudku nedostatky v oprávnení zástupcu prislúcha namietať iba a výhradne tomu, za koho
taký zástupca koná. To znamená, že takéto námietky, že žalobkyňa B. S. nebola oprávnená konať v

mene žalobcu Q. S. mohol vzniesť iba on sám a tieto námietky neprináležia žalovanému alebo vedľajšej
účastníčke. Ďalej v tomto judikáte NS ČR na strane 3 uvádza: Rovnako tak prekročenie zákonného
splnomocnenia konajúcej osoby sa môže dovolávať iba ten ku jeho ochrane je možnosť zbaviť sa
povinností vyplývajúcich z konania stanovená iba právnickej osobe, za ktorú zákonný zástupca konal.
Ďalej z rozsudku KS v Trnave sp. zn. 23Co/60/2013 vyplýva, že na takýto právny úkon a to dohodu o

doplatení ceny nehnuteľností OZ nevyžaduje písomnú formu. Napriek tomu, a teda ani plnomocenstvo
nevyžaduje v takomto prípade písomnú formu. To znamená, že takúto dohodu mohla uzavrieť žalobkyňa
B. S. v mene žalobcu Q. S. aj na základe ústneho splnomocnenia. Z právnej teórie a judikatúry vyplýva
ešte jeden zásadný záver, že bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu splnomocnenia,
je takýto právny úkon platným právnym úkonom. A teda neprichádza do úvahy posudzovanie platnosti

alebo neplatnosti dohody o doplatení ceny nehnuteľností z dôvodu nedostatkov alebo výhrad voči
plnomocenstvu, na základe ktorého dohodu o doplatení ceny nehnuteľností podpísala za Q. S. B.
S.. Argumentovalo sa judikátom zverejnením v zbierke súdnych rozhodnutí pod R 38/1974, podľa
ktorého, ak sú podľa zmluvy o prevode nehnuteľností kupujúci obidvaja manželia, tak musia zmluvu
obidvaja podpísať. Znenie tohto judikatúru predkladám do spisu, pričom tento judikát sa absolútne

nevzťahuje a je neaplikovateľný na tento súdny spor, pretože dohoda o doplatení ceny nehnuteľností
sa netýka nehnuteľností. Pre úplnosť predložil súdu aj rozsudok NS ČR zo dňa 23.06.2001 sp. zn.
33Cdo/1079/1999, z ktorého tiež vyplýva, na aké prípady sa môže a nemôže aplikovať ustanovenie §
145 OZ. Dohoda o doplatení ceny nehnuteľností je platným právnym úkonom zaväzujúcim žalovaného
H. Q.. Účastníkom tejto dohody a oprávnený z tejto dohody sú žalobcovia Q. S. a B. S., pretože aj

keď B. S. uzavrela túto dohodu aj v mene Q. S., oprávneným z tejto dohody je aj Q. S., pretože,
či sa vyhodnotí súdom plnomocnestvo pokrývajúce túto dohodu alebo ako prekročenie tejto dohody,
účastníkom tejto dohody bol aj Q. S., pretože ak by išlo o prekročenie plnomocnetsva toto Q. S.
dodatočne schválil. Ďalej nebola preukázaná absolútne neplatnosť tejto dohody ani z hľadiska rozporu s
dobrýmimravmivzmysle§39OZ,aanivrozporesozákonomodobrovoľnýchdražbách.Nijakézákonné

ustanovenieúčastnícineporušili,pokiaľideozákonodobrovoľnýchdražbách.účastníciuzavrelidohodu,
na základe zhodného prejavu vôle a autonómie účastníkov v súkromnoprávnej sfére. Táto ústavná
možnosť uzatvárať aj nepomenované zmluvy neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu zákona
o dobrovoľných dražbách. Žalovaný a vedľajšia účastníčka mohli plne realizovať všetky práva, ktoréim vyplýva zo zákona o dobrovoľných dražbách a z výsledku dražby, ktorou nadobudli nehnuteľnosti.
Pokiaľ sa však dobrovoľne a slobodne rozhodli upraviť vzájomné práva a povinnosti so žalobcami, bola
to ich slobodná vôľa a žiadne zákonné ustanovenie im v tom nebránilo. Pritom na takýto prípad treba

aplikovať zásadu, ktorú opakovane vo svojich rozhodnutia aplikoval okresný súd, a to zásadu pacta sum
servanda.Teda,žezmluvytrebadodržiavať.Tátozásadajejednouzozákladnýchprincípovsúkromného
práv a v zmysle tejto zásady treba prioritne hodnotiť aj dohodu o doplatení ceny nehnuteľností uzavretú
25.10.2010. Táto dohody nie je v rozpore s dobrými mravmi, nie ej v rozpore so zákonom, neprieči
sa zákonu, zákon neobchádza, teda nie je ani absolútne, ani relatívne neplatným právnym úkonom.

Pokiaľ krajský súd v zrušovacom uznesení uvádza nesprávne právne posúdenie, je toho názoru, že
pokiaľ bude okresný súd postupovať v súlade s judikatúrou, najmä pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení §
145, § 31, § 32 a § 33 OZ, § 41 OZ a ďalších spomínaných ustanovení, bude postupovať v súlade s
právnym názorom vysloveným krajským súdom, pretože krajský súd okresnému súdu uložil opätovne
sa zaoberať právnym posúdením skutkového stavu a rovnako posúdiť aj dohodu o doplatení ceny
nehnuteľností s prihliadnutím na prizmu dobrých mravov v zmysle nálezu ÚS. Okresný súd by tak

nepostupoval v rozpore s týmto uznesením krajského súdu a nekonal by ani v rozpore s právnym
názorom vysloveným krajským súdom. V § 33 ods. 1 sa uvádza, že ak splnomocnenec prekročí svoje
oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný len pokiaľ toto prekročenie schválil.
Poukázal a zdôraznil druhú vetu tohto ustanovenia: ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou
splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu, potom čo sa o prekročení oprávnenia

dozvedel platí, že prekročenie schválil. Splnomocniteľ Q. S. žiadny takýto nesúhlas nevyjadril a teda tu
platí fikcia, že prípadné prekročenie plnomocenstva schválil. Na základe uvedených skutočností je toho
názoru, že žalobcovia v celom rozsahu vykonanými dôkazmi preukázali dôvodnosť žalobou uplatneného
nároku, preto navrhol, aby súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel, rovnako ako tak urobil už v
predchádzajúcom rozsudku a zaviazal žalovaného k zaplateniu celkovej sumy 35.000,- eur s prísl. tak

ako je to uvedené v žalobnom návrhu a v jeho schválenom rozšírení. Navrhujem teda, aby súd rozhodol,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade sumu 24.500,- eur s úrokom z omeškania vo
výške 9% ročne zo sumy 24.500,- eur od 28.11.2010 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Ďalej navrhol, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/
rade sumu 10.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10.500,- eur od 05.04.2011

do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej navrhol, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcom trovy konania vo výške 100%.

8. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že žalovaný navrhuje, aby súd žalobu v celom
rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný zotrváva

na všetkých svojich ústnych ako aj písomných podaniach, ktoré boli doteraz uskutočnené, ktoré
žalovaný podrobne zdôvodnil, prečo nie je možné žalobe žalobcov vyhovieť. Zhodne s rozhodnutím
krajského súdu žalovaný opakovane tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania
existencie súhlasu manželky žalovaného s predmetnou dohodu s tým, že túto skutočnosť len opakovane
tvrdí. Naopak vykonaným dokazovaním bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že manželka

žalovaného od samého počiatku, t.j. od podpisu dohody so znením dohody vyslovene nesúhlasila a
túto dohodu sa snažila so žalobkyňou zmeniť, ktorá však toto odmietla. Nie je pravdou, že s dohodou
manželka žalovaného nesúhlasila len kvôli výhradám k detailom dohody, tak ako tvrdia žalobcovia.
Jej výhrady k uzatvorenej dohode boli zásadné, čo bolo v konaní preukázané. Manželka žalovaného
nemohla súhlasiť s uzatvorenou dohodu z dôvodu, že v dohode bola zamenená splatnosť rozdielu, ktorý

sa mal doplácať, keď pôvodne bolo dohodnuté, že sa najprv bude platiť 30% a následne 70%. Tento
nesúhlas pramenil v tom, že manželia nemali žiadne voľné finančné zdroje a kúpu domu vo vlastníctve
žalobcov financovali z úveru a z časti bola kúpa financovaná z kúpnej ceny, ktorú získali za byt, ktorý
bol vo výlučnom vlastníctve manželky žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že manželka žalovaného
nemohla pripustiť existenciu dohody, ktorá manželov zaväzovala uhradiť obrovskú sumu, ktorú nemali

k dispozícii, preto sa od samého začiatku, ako sa s touto dohodu oboznámila, snažila dohodu zmeniť
s tým, že s podpísaným obsahom dohody nesúhlasila. Zhodne s názorom krajského súdu tvrdíme,
že podpísanie dohody nie je bežnou záležitosťou a aj s ohľadom na to, čo uviedol, je jasné, že táto
dohoda by bola aj pre manželku žalovaného doslova likvidačná, lebo by prišla o byt a zostala by s
maloletýmideťmimimoakejkoľvekmožnostiobývaťvydraženýrodinnýdom,ktorýimžalobkyňaodmietla

vrozporesozákonomodobrovoľnýchdražbáchvydať.Čosatýkaplatnosti,resp.neplatnostipredmetnej
dohody, poukazoval na svoje prednesy a tvrdenia, ako aj na vykonané dôkazy v prebiehajúcom konaní
s tým, že zotrvávali na tom, že dohoda je neplatná, nakoľko chýba súhlas manželky žalovaného s jej
uzavretím, a to aj v súvislosti so spomínaným nálezom ÚSSR s tým, že dohoda je neplatná aj preto,tak ako to uviedol krajský súd, že je v rozpore so zákonom o dobrovoľných dražbách a to minimálne
v časti týkajúcej sa vysťahovania vydraženej nehnuteľnosti, pričom KS uviedol, že je v rozpore aj s
dobrými mravmi s tým, že rozpore s dobrými mravmi je podľa názoru v tom, že dohoda obmedzuje

žalovaného v jeho právach zúčastniť sa dražby a podľa svojej vôle dvíhať podanie až do času, dokedy
to uzná za vhodné. Obmedzovanie účastníka dražby nejakými dohodami uzavretými pred dražbou
chápeme ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zmyslom zákona o dobrovoľných
dražbách. Nehovoriac o tom, že okolnosti uzatvárania dohody nasvedčujú tomu, že žalobkyňa B. S.
dobre poznala ekonomickú situáciu, ako aj právne postavenie manželov Q. a napriek ústnym dohodám,

ktoré medzi sebou uzatvorili, na druhý deň text dohody pozmenila za priamej spolupráce a súčinnosti s
pracovníkmi realitnej kancelárie p. S. a jeho manželkou, ktorí jej prevod nehnuteľností sprostredkovávali.
Pokiaľ ide o plnú moc a žalobcom spomínané ust. § 31 až 33 OZ, žalovaný si myslí, že v danom
prípade nejde o prekročenie plnomocenstva, tak ako sa to snažia tvrdiť žalobcovia, lebo v danom
prípade k prekročeniu nešlo, ale konalo sa bez plnomocenstva. Predložené plnomocenstvo sa týka
výlučne predaja nehnuteľností, tak ako to ustálil aj KS a ničoho iného. Keby malo dôjsť k prekročeniu

daného plnomocenstva, malo by sa týkať len ohľadne prevodu nehnuteľností, napr. kúpnej ceny, alebo
rozsahu prevádzania nehnuteľnosti. Avšak v danom prípade žalobkyňa konalo v úplnej inej veci, ktorá s
predloženou plnou mocou nemala nič spoločné, preto nemôžeme hovoriť o prekročení plnomocnestva
z jej strany, ale konaním bez akéhokoľvek splnomocnenia. V tejto súvislosti poukazovali na nimi
spomínaný judikát, ktorý analogicky upravuje, že ak je účastníkom na zmluve uvedená konkrétna osoba,

musí túto zmluvu aj podpísať, pričom nestačí, že druhá osoba, ktorá zmluvu podpísala, nadobudne
vlastnícke práva alebo akékoľvek práva z tejto zmluvy aj do BSM, osoby, ktorá zmluvu nepodpísala.
Opakovane poukazoval na neurčitosť a nezrozumiteľnosť danej dohody, kde kauza, aj napriek tomu, že
žalobca tvrdí jej existenciu, nie je preukázaná a keby to aj tak bolo, ako tvrdí, tak dohoda je tým pádom
neurčitá, nezrozumiteľná, zmätočná a tým aj neplatná. Neurčitosť a nezrozumiteľnosť vyplýva najmä z

čl. 3 predmetnej dohody, kde je uvedené, ak sa H. Q. zúčastní na dražbe nehnuteľností, zaväzuje sa v
prípade viacerých účastníkov dražby dvíhať podanie až do sumy 110.000,- eur. Následné ustanovenie v
odseku 2 však hovorí a navodzuje stav, že žalovaný má doplatiť žalobcom sumu vo výške rozdielu medzi
vydraženou sumou a sumou 115.000,- eur a teda nie 110.000,- eur ako to hovorí predchádzajúci odsek.
Už z tohto je neurčité a nezrozumiteľné, prečo by mal žalovaný niečo doplácať, keď v predchádzajúcom

odseku sa zaviazal, že bude dražiť do sumy 110.000,- eur a následne má doplácať rozdiel nad 115.000,-
eur. Už z tejto konštrukcie je zrejmé, že dohoda riešila úplne inú situáciu pravdepodobne, ako to od
samého začiatku tvrdia žalobcovia. Dohoda v tomto znení, ako je uzavretá, riešila len prípad, a teda
povinnosť doplatiť kúpnu cenu, čo má byť kauzou podľa tvrdenia žalobcov, len vtedy, ak by žalovaný
ako účastník dražby porušil svoj záväzok z odseku 1 článku 3, v ktorom sa zaviazal, že bude dražiť

len do sumy 110.000,- eur a v rozpore s týmto jeho záväzkom by dvíhal podanie nad sumu 115.000,-
eur. Z uvedeného je zrejmé, že je záväzok doplatiť kúpnu cenu, čo má by kauzou tejto dohody neurčitý
a nezrozumiteľným, odhliadnuc od toho, že takého záväzky sú v rozpore s dobrými mravmi ako aj so
zmyslom a účelom zákona o dobrovoľných dražbách. Neurčitosť a nezrozumiteľnosť predmetnej dohody
priamo súvisí aj s nasledujúcimi písmenami a) aj b), z ktorých vyplýva, že má žalovaný doplatiť sumu

z rozdielu 30%, minimálne však 5.000,- eur, na základe z čoho, a ako sa má tých 30% určiť a prečo
by mala byť práve suma 115.000,- eur tak ako to tvrdí žalobca, z tohto ustanovenia vôbec nevyplýva.
Pripusťme teraz, že by predmetná dohoda, napriek tomu, čo o jej neplatnosti bolo uvedené, bola platná.
Podľa tejto dohody by existoval primárny záväzok žalovaného, ak sa zúčastní dražby, dražiť do 110.000,-
eur, tak ako hovorí dohoda v článku 3, odsek 1. Ak by bola dohoda platná a žalovaný dvíhal podanie

len do sumy 80.000,- eur, podľa všetkého by porušil ustanovenia, ktoré som citoval a žaloba by musela
znieť nie na doplatenie ceny nehnuteľností, ktorú odvodzujú žalobcovia od článku 3 odsek 2 dohody,
ale žaloba by mala znieť o náhradu škody z dôvodu, že žalovaný nedvíhal podanie do výšky 110.000,-
eur a týmto spôsobom poškodil žalobcov, inými slovami žaloba mala znieť o náhradu škody, čo sa však
nestalo. Aj z tohto je zrejmé, že žalobu by mal súd zamietnuť s tým, že ako právnik môže len súhlasiť

so zásadou rímskeho práva, že zmluvy treba dodržiavať pacta sum servanda, avšak podotýkal, že len
platné zmluvy, určité a zrozumiteľné.

9. Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie listinnými dokladmi založenými v spise, výsluchom
sporových strán, pričom zistil nasledovný stav:

10. Nebolo v konaní sporné, že žalobcovia sa dostali do finančných problémov, kde prednostný
záložný veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a.s.) sa rozhodol riešiť nesplácanie úveru žalobcami predajom
nehnuteľností vlastnícky patriacich žalobcom (rodinný dom súp. č. XXXX postavený na parc. č. XXXX/XX, pozemky parc. CKN č. XXXX/X - záhrady o výmere 170 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 225 m2 a parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2
zapísané na LV č. XXX k.ú. P. S.) na dobrovoľnej dražbe, ktorú pre prednostného záložného veriteľa

vykonala spoločnosť GENERAL FACTORING a.s. Taktiež nebolo medzi stranami sporné a samozrejme
potvrdzovali to aj listinné doklady založené v spise, že na opakovanej dobrovoľnej dražbe nadobudli
predmetné nehnuteľnosti ako vydražitelia do svojho BSM H. Q. a jeho manželka J. Q. za najvyššie
podanie v sume 80.000,- eur (viď č. l. XXX spisu - osvedčenie o vykonaní opakovanej dobrovoľnej
dražby). Cena dosiahnutá na dražbe bola vydražiteľom zložená v plnej výške (potvrdenie o uhradení

ceny dosiahnutej vydražením - č. l. 132 spisu) a žalobcovia boli vyzvaní, aby dňa 10.12.2010 odovzdali
predmetdražbyvydražiteľovi(viďnapr.č.l.12spisu-výzvanaodovzdaniepredmetudražbydražiteľovi).
Náklady vynaložené v súvislosti s výkonom záložného práva predstavovali sumu 5.720,22 eur a
po vyplatení prednostného záložného veriteľa bolo do notárskej úschovy dňa 22.12.2010 zložených
50.373,64 eur (viď č. l. 4 spisu - záverečná správa o výkone záložného práva). O odovzdaní predmetu
dražby sa spísala zápisnica zo dňa 10.12.2010 vyhotovená dražobníkom, kde o.i. bolo uvedené, že

plynomer je odpojený, vonkajší vzhľad a stav budov, ako i stav vnútorných priestorov zodpovedá
znaleckému posudku č. 69/2010 a zároveň je tam uvedené, že dom nie je vyprataný, účastníci sa dohodli
na dodatočnom vyprataní príslušenstva domu s tým, že kľúče budú odovzdané na základe dohody
medzi účastníkmi (viď zápisnicu o odovzdaní predmetu dražby č. l. 5 - 6 spisu). Taktiež nie je medzi
účastníkmi sporné, že navrhovatelia niekoľko mesiacov po dražbe dom vypratali a v čase rozhodnutia

súdu v predmetnom dome už s istotou nebývali. K vlastníckym pomerom k predmetnému domu ešte
je potrebné uviesť, že manželia Q. predali predmetný rodinný dom kúpnou zmluvou zo dňa 28.03.2011
R. P., kde následne R. P. kúpnou zmluvou zo dňa 10.06.2011 previedol predmetný rodinný dom aj
s pozemkami spoločnosti YOGI s.r.o. Trenčín a následne spoločnosť YOGI s.r.o. previedla kúpnou
zmluvou zo dňa 24.06.2011 predmetné nehnuteľnosti na H.. Q. P., bytom P. S., ktorá je v súčasnosti

vlastníčkou predmetných nehnuteľností a táto je blízkou príbuznou odporcu a jeho manželky, ide o
svokru odporcu (viď kúpne zmluvy a rozhodnutia o vklade na č. l. 156 - 170 spisu), táto je v súčasnosti
zapísaná ako vlastníčka predmetných nehnuteľností na LV č. XXX k.ú. P. S. v 1/1.

11. Z písomnej dohody o doplatení ceny nehnuteľnosti (č. l. 7 - 9 spisu) vyplýva, že účastníci dohody,

žalobcovia a žalovaný (za žalobcu podpísala dohodu žalobkyňa, na základe plnej moci), uzavreli
dohodu o doplatení ceny nehnuteľností, a to dňa 25.10.2010 s tým, že v prípade, že sa žalovaný
zúčastní dražby predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k.ú. P. S., zaväzuje sa v prípade
viacerých účastníkov dražby dvíhať podanie až do sumy 110.000,- eur a v prípade, že bude vydražiteľom
predmetných nehnuteľností, zaväzuje sa doplatiť žalobcom rozdiel medzi vydraženou sumou a sumou

115.000,- eur v dvoch splátkach tak, že 70 % z rozdielu zaplatí najneskôr do 30 dní po udelení príklepu
a sumu 30 %, minimálne však 5.000,- eur, po uvoľnení a odovzdaní predmetných nehnuteľností do
užívania žalovanému. Zároveň sa žalobcovia dohodli, že pokiaľ žalovaný predmetné nehnuteľnosti
vydraží, žalobcovia sú povinní uvoľniť a odovzdať mu predmetné nehnuteľnosti do užívania do
15 dní od obdržania sumy, ktorá predstavuje 70 % rozdielu medzi vydraženou cenou a sumou

115.000,- eur. Zároveň sú žalobcovia povinní žalovanému odovzdať aj všetku projektovú a inú stavebné
dokumentáciu spojenú s výstavbou a kolaudáciou rodinného domu. Zároveň si účastníci dohodli,
že právne vzťahy založené touto dohodou, ale ňou výslovne neupravené, sa spravujú príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a ostatných právnych predpisov Slovenskej republiky.

12. V zmysle Čl. 2 ods. 1 až 3 CSP:

(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

(3) Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,

každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

13. V zmysle Čl. 3 ods. 1 až 2 CSP:(1) Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva

a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

(2) Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto
sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.

14. V zmysle Čl.4 ods. 1 až 2 CSP:

(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,
právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do
obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

15. V zmysle § 31 OZ, ods. 1 a 4:

(1) Pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí
za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.

(4) Ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.
Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

16. V zmysle § 32 OZ, ods. 1 až 3:

(1) Ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene.

(2) Ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú
tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi. Pokyny dané splnomocnencovi, ktoré nevyplývajú z

plnomocenstva, nemajú vplyv na právne účinky konania, ibaže by boli známe osobám, voči ktorým
splnomocnenec konal.

(3) Ak je splnomocniteľ dobromyseľný alebo ak vedel alebo musel vedieť o určitej okolnosti, prihliada sa
na to aj u splnomocnenca, ibaže ide o okolnosti, o ktorých sa splnomocnenec dozvedel pred udelením

plnomocenstva. Splnomocniteľ, ktorý nie je dobromyseľný, sa nemôže dovolávať dobromyseľnosti
splnomocnenca.

17. V zmysle § 33 OZ, ods. 1 až 3:

(1) Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ
viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou
splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia
dozvedel, platí, že prekročenie schválil.

(2) Ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto
koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo,
právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie
plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca
požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.

(3) Ustanovenie odseku 2 neplatí, ak osoba, s ktorou sa konalo, o nedostatku plnomocenstva vedela.18. V zmysle § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu,
alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

19. V zmysle § 51 OZ, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená, zmluva
však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.

20. V zmysle § 40a, veta prvá a druhá OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, 145 ods. 1, 479, 589, 701 ods. 1 a 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ

sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.

21. V zmysle § 145 ods. 1, 2 OZ, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z
manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Z
právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a

nerozdielne.

22. V zmysle § 495 OZ, platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je
dlžník povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku, s výnimkou cenných papierov
hromadne vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto

povinnosť nemá.

23. V zmysle § 853 OZ, ods. 1, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

24. V zmysle § 491 OZ, ods. 1 až 3:

(1) Záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných
zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv.

(2) Na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť ustanovenia zákona, ktoré
upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

(3) Na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť ustanovenia zákona upravujúce záväzky,

ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

25. V danom prípade teda bolo úlohou súdu prvej inštancie opätovne preskúmať zistený skutkový stav a
vyvodiť z neho právne závery. Vzhľadom na novú právnu úpravu civilného procesu zákonom č. 160/2015
Z.z. (Civilný sporový poriadok) bol súd viazaný aj základnými princípmi uvedenými v článkoch 2 až 4

tohto zákona, okrem iného teda napĺňať princíp právnej istoty tak, aby každý mohol legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

26.Vdanomprípadejezrejmé,žeuzatvorenádohodaodoplatenícenynehnuteľnostízodňa25.10.2010
je zmluvou uzatvorenou podľa § 51 OZ, teda takou, ktorá nie je osobitne upravená v OZ, čiže je

tzv. nepomenovanou (inominátnou) zmluvou. Strany zmluvy nie sú obmedzené len na uzatváranie
zmluvných typov výslovne upravených OZ, alebo prípadne iným zákonom. Uplatňuje sa tu princíp
privátnej autonómie privátnych vzťahov, pričom u nepomenovaných zmlúv určujú obsah zmluvy sami
jej účastníci, ktorí si upravia vzájomné práva a povinnosti, ktoré tvoria obsah zmluvy, ktorá je právnym
dôvodom ich vzniku. Len pokiaľ v určitej otázke účastníci nič nedohodnú, použijú sa na záväzkový

právny vzťah vzniknutý z nepomenovanej zmluvy analogicky tie zákonné ustanovenia, ktoré upravujú
záväzkový právny vzťah obsahom a účelom najbližší. Vzťah medzi účastníkmi nepomenovanej zmluvy
satedariadipredovšetkýmtým,čojevzmluvedohodnuté(viďnapr.rozsudokNSČR33Cdo/1977/2007).
Treba vychádzať z toho, že v súkromnom práve sa aplikuje zásada pacta sunt servanda (zmluvy sa majú
dodržiavať), a to i v prípadoch, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. V súkromnoprávnej

sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba
vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych
úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne (viď nález ÚS ČR III. ÚS 3900/12). Ďalším
základným princípom výkladom zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, predtakým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Tento výkladový argument
sa prelína právnymi poriadkami celej západnej právnej kultúry a má charakter všeobecného právneho
princípu. Pokiaľ všeobecné súdy preferujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť

zmluvy nezakladajúcim, je to v rozpore s princípmi právneho štátu (viď nález ÚS ČR I. ÚS 625/03). V
zásade k zhrnutiu týchto princípov možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 242/2007.

27.Vdanomprípade,takakotozdôraznilodvolacísúd,medziúčastníkmizmluvysanejednaloopredaja
prevodnehnuteľností,tútodohodupodpísalilenžalobkyňav1/radeažalovanýabolotrebariešiťotázku,

či sa predmetná dohoda netýka bežných vecí, pri realizácii ktorých postačí, aby právny úkon urobil aj
jeden z manželov a v spornej veci teda išlo o posúdenie dohody ako právneho úkonu, týkajúceho sa
alebo nie, spoločných vecí. V danom prípade za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa považujú
tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu
jeho správy, pričom za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa
nepovažujúpohľadávky azáväzky,ktorésariadiavšeobecnýmprávnymrežimomzáväzkovýchvzťahov.

Základnou podmienkou aplikácie ustanovenie § 145 ods. 1, 2 OZ na konkrétny prípad je existencia
právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom,
či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela bezpredmetné. Za predmet
vlastníctva a teda ani BSM sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadi všeobecným
právnym režimom záväzkových vzťahov. Len samotná možnosť exekučného postihu celého majetku v

BSM na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu (z ktorého by
mala takáto pohľadávka vzniknúť) s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne predpokladanú
možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 OZ. Podľa ustálenej súdnej praxe, k právnemu úkonu, ktorým má
byťvecibazískanádoBSM,nepotrebujemanželsúhlasdruhéhomanžela,ikeďnejdeobežnúzáležitosť
(viď rozsudok NSSR 4Cdo/234/2010, 4Cdo/123/2008, KSBA 6Co/292/2012, KSZA 5Co/464/2013, atď.).

V zásade ojedinelým rozhodnutím, pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 145 OZ, je rozhodnutie ÚS SR sp.
zn. I. ÚS 26/2010, v ktorom je názor, že pre aplikáciu § 145 ods. 1 OZ nie je nevyhnutné, aby išlo o
priamy, či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam, postačí ak ide o vzťah sekundárny
(nepriamy), či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí
a vždy treba posúdiť predmetný právny úkon (v danom prípade dohodu o pristúpení k záväzku) cez

prizmu dobrých mravov, pretože môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom, a teda neplatný.

28. V danom prípade teda, vzhľadom na vyššie uvedené, súd vychádzal z toho, že dohoda o
doplatení ceny nehnuteľností je právnym úkonom, pričom ide o nepomenovanú zmluvu, prejav zmluvnej
autonómie, ktorý využili účastníci zmluvy a títo mali možnosť určiť jej obsah a sami si upraviť vzájomné

práva a povinnosti. V danom prípade si tieto práva a povinnosti upravili komplexne a zrozumiteľne. Ich
vzťah sa musí riadiť tým, čo je v zmluve dohodnuté a zároveň treba vychádzať z toho, že zmluvy sa majú
dodržiavať,ajkeďsatoneskôrnejaví,preniektorúzostrán,výhodné.Anižalovanástrananepreukázala,
že by výslovne takáto úprava vzťahov medzi účastníkmi zmluvy akú dojednali, bola nejakým právnym
predpisom zakázaná. V zásade je nutné poukázať na skutočnosť, že konkrétni účastníci majú aj pri

úprave iných vzťahov zmluvnú voľnosť, napr. dohodnúť si iný termín vypratania, a to dokonca aj v
prípade, ak by konkrétny termín bol určený rozsudkom súdu. Obdobne napr. v minulosti aj vyrovnanie
pri prevode členských podielov k družstevnému bytu bolo považované za prejav zmluvnej voľnosti,
napriek chýbajúcej právnej úprave a neboli spochybňované dohody o finančnom vyrovnaní. Je zrejmé,
že dohodu tvorili zástupcovia oboch strán a obe strany poznali jej obsah.

29. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax je zrejmé, že vo vzťahu k žalovanému a jeho manželke
nešlo o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, nakoľko za predmet vlastníctva, a teda ani BSM, sa
nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov.
V danom prípade teda nie je možné aplikovať na tento konkrétny prípad citované ustanovenie § 145

ods. 1, 2 OZ a v danom prípade teda sú bezpredmetné úvahy o tom, či bol alebo nebol potrebný
súhlas druhého manžela, v danom prípade manželky žalovaného, resp. či ide alebo nejde o bežnú vec.
Avšak s ohľadom na rozhodnutie ústavného súdu citované v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu
je potrebné posúdiť predmetný právny úkon (v danom prípade dohodu o doplatení ceny nehnuteľností)
cez prizmu dobrých mravov, pretože môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom, a teda neplatný.

30. Predmetnú dohodu o doplatení ceny nehnuteľností podpísali žalobkyňa a žalovaný, kde žalobkyňa
podpisovala túto dohodu aj ako zástupkyňa svojho manžela - žalobcu Q. S., na základe plnej moci zo
dňa 10.10.2010, kde jej tento dal plnú moc na svoje zastupovanie vo všetkých vzťahoch spojených spredajom a prevodom vyššie spomenutých nehnuteľností s tým, že je oprávnená za tohto uzatvoriť a
podpísať kúpnu zmluvu, návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľností do katastra nehnuteľností
podľa kúpnej zmluvy, prevziať dohodnutú kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy, uzatvoriť a podpísať

záložnú zmluvu, návrh na vklad záložnej zmluvy, pri podpísaní podaní odstraňujúcej zrejmé chyby
a nesprávnosti pôvodného návrhu na vklad, pri podpísaní späťvzatia návrhu na vklad vlastníckeho
práva a pri všetkých právnych úkonoch voči Správe katastra Dolný Kubín týkajúcich sa kúpnej
zmluvy a záložnej zmluvy s tým, že plná moc má platnosť až do odvolania. Ako konštatuje odvolací
súd, tak z vyššie uvedeného splnomocnenia vyplývajú oprávnenia žalobkyne zastupovať žalobcu

v taxatívne vymenovaných právnych úkonoch a nevzťahuje sa na uzatvorenie dohody o doplatení
ceny nehnuteľností, nakoľko predmetom dohody nebol predaj a prevod nehnuteľností. Vychádzajúc z
ustálenej rozhodovacej praxe je zrejmé, že situácia, ak zástupca koná bez splnomocnenia nevyvoláva
neplatnosť právneho úkonu zástupca, ale v zmysle § 33 ods. 2 OZ, je z právneho úkonu zaviazaný
priamo zástupca, resp. zastúpený, ak úkon zástupcu dodatočne schváli. Ak zástupca koná nad
rámec splnomocnenia, zákon s takýmto konaním nespája neplatnosť uzavretých právnych úkonov ,

ale môžu nastať situácie, keď je z takéhoto konania zaviazaný buď zástupca, alebo zastúpený.
Zastúpený je právnym úkonom zástupcu viazaný, len pokiaľ úkon dodatočne schváli s tým, že platí
nevyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej zastúpený prekročenie oprávnenia zástupcu schválil, ak bez
zbytočného odkladu neoznámi osobe, s ktorou zástupca konal, svoj nesúhlas (viď rozsudok KS Trnava
23Co/60/2013). Nedostatky v oprávnení zástupcu prináleží namietať len a výhradne tomu, za koho

taký zástupca koná a prekročenie oprávnenia zástupcu sa môže dovolávať len ten, ku ktorého ochrane
je možnosť oslobodiť sa z povinností vyplývajúcich z konania zástupcu stanovená (viď rozsudok
NSČR 25Cdo/4169/2013). Zároveň treba uviesť, že pre dodatočné schválenie právneho úkonu v zmysle
ustanovenie § 33 ods. 2 OZ nie je stanovená zvláštna forma, môže k nemu dôjsť písomne alebo
ústne, výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť,

uvedené platí i vo vzťahu k právnym úkonom, ktoré pre svoju platnosť vyžadujú písomnú formu.
Pokiaľ súd prvej inštancie rešpektuje názor odvolacieho súdu ohľadne skutočností, že predmetná plná
moc oprávňovala žalobkyňu zastupovať manžela len v taxatívne vymenovaných právnych úkonoch
a nevzťahovala sa na uzatvorenie dohody o doplatení ceny nehnuteľností, je zrejmé, že žalobkyňa
pokiaľ konala za žalobcu bez plnomocenstva na uzavretie dohody o doplatení ceny nehnuteľností, resp.

prekročila svoje oprávnenie z predmetnej plnej moci, bola by zaviazaná sama, pokiaľ by jej manžel
právnyúkondodatočneneschválil.Vdanomprípadevšaknietpochýbotom,žemanželžalobkynetakýto
úkon schválil, bol o všetkom informovaný, manželke dôveroval tak, ako to uviedol aj vo svojej výpovedi,
kde schválenie úkonu žalobkyne je nevyvrátiteľné tým, že podal spolu s ňou žalobu. Pokiaľ samotná
nepomenovaná zmluva nevyžaduje písomnú formu, treba konštatovať, že súd vychádzal z toho, že ani

plnomocenstvo nevyžaduje písomnú formu, žalobkyňa však konala v tom, že predmetná plná moc ju
oprávňuje uzavrieť túto dohodu. Navyše akékoľvek nedostatky plnej moci v podstate náleží namietať
len žalobcovi.

31. Pokiaľ teda súd uviedol svoje právne posúdenie vyššie uvedených skutočností, zostáva ešte

stále možnosť, resp. aj povinnosť súdu posúdiť predmetnú dohodu cez prizmu dobrých mravov tak,
aby rozhodoval v zmysle ustálenej súdnej praxe aj vzhľadom na nález ÚS SR I. ÚS 26/2010. V
danom prípade má súd prvej inštancie za to, že tento konkrétny súdený prípad je odlišný od prípadu
posudzovaného ústavným súdom a súd prvej inštancie poukazuje na to, že ústavný súd neodmieta
doterajšiu judikatúru ohľadne posudzovania obdobných vecí, len zdôrazňuje nutnosť posudzovať

konkrétny právny úkon aj z pohľadu dobrých mravov. V danom prípade je potrebné poukázať na
judikatúru aj Krajského súdu Žilina (rozsudok sp. zn. 5Co/464/2013), resp. rozsudku OS LM (sp.
zn. 7C/55/2012), ktorá konštatuje, že vždy musí byť zachovaná určitá rovnováha medzi záujmami
druhého manžela a záujmami veriteľov a bolo by v rozpore ako s Ústavou SR, tak aj Európskym
dohovorom o ľudských právach, ktoré garantujú ochranu majetku, aby tretia osoba určením neplatnosti

zasiahla do práva veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky, resp. napr. na rozhodnutie NSSR sp.
zn. 4Cdo/123/2008, kde samotná možnosť exekučného postihu celého majetku v BSM na vymoženie
pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu (z ktorého by mala takáto
pohľadávka vzniknúť) s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne predpokladanú možnosť
konštituovanú v § 147 ods. 1 OZ. V danom prípade žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne

rozporu predmetnej dohody s dobrými mravmi. V danom prípade na rozdiel od konkrétneho prípadu
posudzovaného už vyššie spomínaným ústavným súdom nebolo preukázané riziko, že by predmetnou
dohodou bolo ohrozené BSM účastníkov exekúciou. Žalovaný ani vedľajšia účastníčka, pokiaľ bola v
konaní, nepreukázali, že by bol v ich BSM nejaký konkrétny majetok, ktorý by mohol byť nesplnenímdohody ohrozený. Avšak treba si uvedomiť skutočnosť, že aj manželka žalovaného o dohode vedela
a v podstate tiež tvorila jej obsah a oproti tomu, čo dohodol žalovaný neskôr v písomnej dohode, bol
rozdiel len vo výške súm, ktoré mali byť vyplatené ako jednotlivé splátky, nie v konkrétnej výške celej

sumy doplatku. Navyše rokovaním o dohode, resp. aj jej uzavretím žalovaný s manželkou dosiahli tú
skutočnosť, že žalobcovia už nerokovali o odpredaji domu s inými subjektami, kde v konaní vykonaným
dokazovaním bol jednoznačne preukázaný záujem realitnej kancelárie, v ktorej pracoval svedok O. a
ktorý pripravil aj príslušné zmluvy. Teda uzavretím dohody o doplatení ceny nehnuteľností bolo zaistené
práve nadobudnutie majetku značnej hodnoty do BSM žalovaného a jeho manželky. Nie je teda zrejmé,

v čom by mala byť dohoda o doplatení ceny nehnuteľností v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd z
tohto dôvodu nevidel možnosť posúdiť dohodu ako neplatnú.

32.Zvyššieuvedenéhojezrejmé,ženemôžeobstáťtvrdenieprávnehozástupcužalovaného,žedohoda
by bola pre manželku žalovaného likvidačná, pretože by prišla o byt, nakoľko byt bol v jej výlučnom
vlastníctve, a teda by sa naň exekúcia na výlučný záväzok žalovaného neviedla, viesť by sa mohla iba

na spoločný majetok. Ďalej pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu
ohľadne toho, že dohoda obmedzovala žalovaného v jeho právach zúčastniť sa dražby a podľa svojej
vôle dvíhať podanie až do času, dokedy to uzná za vhodné, tu treba uviesť, že podľa výkladového
pravidla uvedeného v § 35 ods. 2 OZ je zrejmé, že takto dohodu o doplatení ceny nehnuteľností
nemožno interpretovať, je zrejmé, že obsahom dohody, kedy sa má prihliadať predovšetkým na to,

čo konajúci chceli je, že v prípade, že bude žalovaný vydražiteľom nehnuteľností spolu s manželkou,
doplatí rozdiel medzi cenou dosiahnutou na dražbe a sumou 115.000,- eur. V danom prípade dohodu
uzatvárali neprávnici, a teda treba obsah dohody vykladať aj podľa obvyklého chápania spôsobu ich
vyjadrenia. Z tohto dôvodu nemožno tu hovoriť o nejakej neurčitosti a nezrozumiteľnosti pri dobrej vôli
vyložiť obsah tejto dohody. Zároveň je zrejmé, že zmluvnú voľnosť nemožno obmedziť ani pri uzatváraní

takýchto dohôd, pokiaľ to nie je v zákone výslovne zakázané. Je zrejmé, že žalovaný s manželkou
dohodu uzavrieť chceli, i keď ju podpísal len žalovaný, dohodli si tam o.i. aj povinnosť žalobcov riadne
sa starať o predmetné nehnuteľnosti do momentu ich vydania.

33. Vzhľadom na to, že potom súd posúdil predmetnú dohodu o doplatení ceny nehnuteľností ako

nepomenovanú zmluvu, na ktorú ako právny úkon nie je možné aplikovať § 145 ods. 1, 2 OZ, kde
takýto záväzok nie je spoločnou vecou a nie je potrebný súhlas druhého manžela, resp. vyporiadal sa s
konaním žalobkyne ako splnomocnenca a nenašiel rozpor danej dohody s dobrými mravmi, súd žalobe
vyhovel, zároveň priznal žalobcom aj právo na úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ žiadaný
od nasledujúceho dňa, kedy mali účastníci dohody plniť. Pokiaľ ide o vedľajšiu účastníčku, tak zákon č.

160/2015 (CSP) už inštitút vedľajšieho účastníka nepozná a tento inštitút nie je totožný s intervenientom.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 2 CSP a vzhľadom na
pomer úspechu a neúspechu vo veci priznal žalobcom, ktorí boli úspešní, nárok na náhradu trov konania
vo výške 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Dolný Kubín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je podanie určené, kto ho robí,

ktorejvecisatýka,čosanímsleduje,podpis)uvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu
sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo,
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.