Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 14, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/47/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206770
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8513206770.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., Mýtna
48, Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom AK, Karadžičova 8,
Bratislava proti žalovaným: 1/ X. V., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX X. XX a 2/ W. V., nar. XX.X.XXXX,
bytom XXX XX X. XX, za účasti osobitného subjektu na strane žalovanej v 2. rade Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343 828, v konaní o zaplatenie
13.509,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo
dňa 11.11.2016, č. k. 5C/82/2014 -160 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a trovách konania.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil
žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 647,03 Eur, úrok z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 647,03 Eur od 21.3.2013 do zaplatenia, a to všetko v lehote
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaným a Združeniu
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS priznal každému zvlášť nárok na náhradu trov konania vo výške

75,62 %, o ktorej výške bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ustanovenia § 4 ods. 1,2 a
3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia § 39, § 52 ods. 1,3 a 4, § 53 ods.
1 a 9, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách.

3. V danej právnej veci mal súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že právny
predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keď mal zrejmé, že
žalobca ako veriteľ konajúci v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol žalovaným, ktorí
uspokojovalisvojesúkromnépotreby,tedavystupovaliakospotrebitelia,peňažnéprostriedkynazáklade
zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie sa v prvom rade vyporiadal s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu,
keďže v danom prípade ide o právo vyplývajúce zo zmluvy o úvere poskytnutého bankou, ktoré
bolo postúpené tretej osobe. Súd prvej inštancie akceptoval výzvy právneho predchodcu žalobcu

v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ako výzvu pred postúpením pohľadávky ako
splnenie podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V zmysle § 53 ods. 9 OZ súd
prvej inštancie nemal preukázané, že by zosplatneniu úveru predchádzala výzva zaslaná žalovaným, v
ktorej by ich upozornil na uplatnenie tohto práva. Výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 26.1.2011,na ktorú poukazoval žalobca, nespĺňa náležitosť upravenú v cit. § 53 ods. 9 OZ, teda žalovaní v
nej neboli upozornení na uplatnenie práva veriteľa požadovať celý dlh. Neboli splnené podmienky na
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu, teda tento mohol

postúpiť žalobcovi iba pohľadávky vo výške zodpovedajúcej splatným splátkam úveru ku dňu postúpenia
pohľadávok. Aplikujúc požiadavku preferencie platnosti právneho úkonu súd preto považoval zmluvu o
postúpení pohľadávok za platnú iba v časti postúpenia splatného dlhu ku dňu postúpenia pohľadávok
na žalobcu. Súd prvej inštancie pristúpil k preskúmaniu, či úver poskytnutý žalovaným, spĺňal všetky
náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje

konkrétnu výšku a termíny jednotlivých splátok v členení na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov,
čo je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, konkrétne s § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.
258/2001 Z.z. V zmluve o úvere je uvedená len výška celkovej splátky. Keďže predmetná zmluva o
úvere neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.,
súd prvej inštancie poskytnutý spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle
§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. K odkazu žalobcu na rozsudok Súdneho dvora EÚ

súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca zaslal svoje vyjadrenie tak, že sa ku konajúcemu sudcovi
dostalo tesne pred pojednávaním, v dôsledku čoho sa súd nemal možnosť podrobne a do detailov
oboznámiť s uvedeným rozhodnutím SD EÚ, preto súd pri rozhodovaní vychádzal z názorovej línie
bezúročnosti úveru podporovanej rozhodovacou činnosťou mnohých slovenských súdov.Za tohto stavu
potom žalovaní mali povinnosť vrátiť právnemu predchodcovi iba sumu, ktorú si od neho požičali, teda

sumu 9 200 eur. Pri počte splátok 120 (1. splátka nižšia, potom 119 splátok), by výška 1 splátky pri
rovnomernom rozpočítaní vychádzala na 76,67 eur. Žalovaní celkovo uhradili sumu vo výške 1 343,10
eur (splátky vo výške 1 153,93 + spracovateľský poplatok vo výške 189,17 eur), čo by postačovalo na
úhradu 17 celých splátok a suma 39,71 eur by sa započítala na 18. splátku, čiže žalovaní by mali
uhradené splátky do mája 2011 a časť splátky za jún 2011. K postúpeniu pohľadávky došlo zmluvou zo

dňa28.3.2013,t.j.dovtedybybolosplatnýchďalších21splátokačasťsplátkyzajún2011vovýške36,96
eur, čo spolu predstavuje sumu 1 647,03 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nepovažoval námietku
premlčania Združenia za dôvodnú (splátky žalovaných pokryli úhrady do mája 2011 a čiastočne za jún
2011, pričom žaloba bola podaná dňa 27.11.2013, teda v trojročnej premlčacej dobe), pričom nárok
žalobcu považoval za dôvodný iba v časti týkajúcej sa sumy 1 647,03 eur, na ktorú žalovaných zaviazal.

V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie nemal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu, preto v tejto časti
žalobu zamietol. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,75 %, avšak iba zo
sumy priznanej sumy a až od 21.3.2013, teda od splatnosti poslednej splatnej splátky pred postúpením.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalobca sa domáhal

zaplatenia sumy 13.509,24 eur, úspešný bol v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1 647,03 eur, čo
vo vzťahu k celkovo žalovanej sume predstavuje úspech v 12,19 %, kým žalovaní boli úspešní v
prevyšujúcej časti, čiže v 87,81 %. Po započítaní pomeru úspechu a neúspechu oboch účastníkov boli
žalovaní úspešní v 75,62 % a v tomto rozsahu majú právo na náhradu trov konania. V rovnakom rozsahu
priznal súd nárok na náhradu trov konania aj Združeniu, ktoré vystupovalo na podporu žalovaných a

následne na podporu žalovanej v 2. rade, ktorí boli v konaní úspešnejší.

5. Proti tomuto rozsudku, a to do výroku II, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a výroku náhrade trov
konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-42/2015 zo dňa 09.11.2016, ktorý v rozsudku

rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej
zmluvy na rámec Smernice 2008/48 ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej
náležitosti úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Súdny dvor v predmetnom judikáte
konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatné a

kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na
jasne znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do
pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto
smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria

tieto povinnosti. Ďalej Súdny dvor vo vzťahu k č.l. 23 smernice 2008/48 uviedol, že voľba režimu sankcii
je ponechaná na zváženie členského štátu, avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení,
ktorépostihujú.Sankcia spočívajúcavstratenárokuveriteľanaúrokyapoplatky jeprimeranávprípade,
že zmluva o úver neobsahuje náležitosti ako je RPMN, počet a frekvenciu splátok a podobne, teda tienáležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Súdny dvor tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch je v rozpore so smernicou 2008/48, t.j. záväzným prameňom práva, ktorý má prednosť pred

zákonom. Tiež vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová
zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa
vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy podľa smernice 2008/48.
Slovenské súdy sú viazané právnym názorom Súdneho dvora EU. Na základe uvedeného navrhol, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, tak, že zaviaže žalovaných v I. rade a v II. rade zaplatiť

žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu 11.862,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo
sumy 9.261,17 od 06.03.2013 do zaplatenia a priznal mu právo na náhradu trov konania.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods.1C.s.p.)preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmysle

zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V predmetnej veci nie je sporné, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) a
žalovaní dňa 08.01.2010 uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie

splátkového spotrebného úveru vo výške 9.200 eur. Ku dňu 19.02.2013 právny predchodca žalobcu
vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru a Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
28.03.2013 došlo k postúpeniu pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere vo výške 14.272,48 eur s
príslušenstvom na žalobcu.

8. Súd prvej inštancie skúmal otázku vecnej legitimácie žalobcu, keďže došlo k postúpeniu pohľadávky
zo zmluvy o úvere poskytnutého bankou (Slovenskou sporiteľnou a.s.). Dospel k záveru, že neboli
splnenépodmienkynavyhláseniemimoriadnejsplatnostiúveruzostranyprávnehopredchodcužalobcu,
teda tento mohol postúpiť žalobcovi iba pohľadávky vo výške zodpovedajúcej splatným splátkam úveru
ku dňu postúpenia pohľadávok. Odvolateľ sa síce odvolal do výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti, avšak uvedený právny záver súdu prvej inštancie odvolateľ v odvolaní nenamietal. Namietal však
nesprávne právne posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov pre chýbajúce
dojednanie o výške a termínoch jednotlivých splátok v členení na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov.

9. Je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 08.01.2010 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými

je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z
uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) účinnom v čase uzavretia zmluvy
o úvere.

10. Ustanovenie § 4 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stanovuje, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť
predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Zákon o spotrebiteľských
úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti sankcionoval

veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Jednou z povinných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ). Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých
čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na

ktoré nemá právo.

11. Účelom právnej úpravy (§ 4 ods. 2 a 3 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, žeprispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Špecifikácia
má svoj význam z dôvodu transparentnosti plnenia. V prípade neplatnosti napríklad poplatku spotrebiteľ
nemá v zmluvách veriteľa presne uvedenú časť splátky po odpočítaní prípadnej neplatnosti poplatku.

To isté platí aj v prípade neplatnosti časti o úrokoch. Spotrebiteľ by sa dostal do stavu právnej neistoty
vo vzťahu k otázke, akú časť splátky má platiť v prípade neplatnosti úrokov

12. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v posúdení zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ako bezúročného a úveru bez poplatkov (§ 4 ods. 3 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej

zmluvy o úvere). V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu
neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom z ust. § 4 ods.
2 písm. i) ZoSÚ vyplýva, že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve
presne stanoviť mesačnú výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto
náležitosti nie je možné považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných
poplatkov. Z obsahu zmluvy vyplýva len stanovenie výšky prvej splátky v sume 103,80 eur, termín

splatnosti prvej splátky od prvého čerpania úveru do 31.01.2010, výška zvyšných 119 splátok v sume
160,54 eur, ktoré je povinný žalovaný platiť mesačne v 20. deň kalendárneho mesiaca s termínom
konečnej splatnosti 20.12.2019. Spotrebiteľ má právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú
istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto
úroky platí.

13. Na základe uvedeného je odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že § 4 ods. 2
písm. i) ZoSÚ je potrebné vykladať tak, že zmluva musí obsahovať presné číselné vymedzenie výšky,
počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej
z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

14. Pokiaľ ide o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015, na ktoré žalobca v odvolaní
poukazuje,ktomutojepotrebnéuviesť,žepredmetnérozhodnutiesatýkavýkladusmerniceEurópskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Smernica
2008/48/ES bola do právneho poriadku SR transponovaná zákonom č. 129/2010 Z.z. (podľa čl. 27

smernice 2008/48/ES členské štáty prijmú a uverejnia do 12. mája 2010 opatrenia potrebné na
dosiahnutie súladu s touto smernicou. Bezodkladne o tom informujú Komisiu). Zákon č. 258/2001 Z.z.
vzťahujúci sa na predmetnú úverovú zmluvu uzavretú dňa 08.01.2010 však vychádza zo smernice Rady
87/102/EHS, ktorá bola zrušená smernicou 2008/48/ES s účinnosťou k 12.05.2010.

15. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania.

16. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok
vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne

správny potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že
úspešným žalovaným a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v súvislosti s odvolacím

konaním žiadne trovy nevznikli a žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).