Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 18, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/158/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115204844
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115204844.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov
senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcov: 1/ Q., 2/ V., obaja zastúpení
Q. proti žalovanému: Y., zastúpenému Q., o určenie, že nájomný vzťah trvá a iné, na odvolanie žalobcov
1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. novembra 2016, č.k. 20C/105/2015-144, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/, 2/
domáhali určenia, že nájomný vzťah medzi žalovaným a žalobcami 1/, 2/ k bytu č. X, nachádzajúcemu
sa na 1. poschodí bytového domu súp. č. XXX na pozemku parc. č. KNC XXXX/X,
zapísané na LV č. XXXX, k. ú. S. B. vo vlastníctve žalovaného trvá a zároveň sa domáhali určenia,
že nájomné zmluvy a dodatky k nájomným zmluvám, ktorých predmetom je nájom uvádzaného bytu,

uzavreté medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným v období od februára 2002 do decembra 2014, sú neplatné.
Zároveň súd rozhodol, že žalovaný má voči žalobcom 1/, 2/ nárok na plnú náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 703 ods. 1, § 871 ods.
1, 4 Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba
bola podaná dôvodne. V prvom rade súd prvej inštancie skúmal, či žalobcovia 1/, 2/ majú naliehavý
právny záujem na určovacej žalobe, že ich nájomný vzťah trvá, pričom dospel k názoru, že žalobcovia

na požadovanom určení naliehavý právny záujem majú. Naliehavý právny záujem je daný, ak ochranu
ohrozeného práva je možné dosiahnuť len prostredníctvom žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je.
Za situácie, keď žalovaný vyzýval žalobcov na vypratanie bytu a popiera tvrdenia žalobcov o tom, že sú
oprávnení užívať byt na základe zmluvy, ktorou bol založený nájomný vzťah na dobu neurčitú, jedine
rozsudkom súdu, ktorý by určil, že trvá nájomný vzťah medzi stranami, z ktorého vyplýva právo žalobcov
užívať nehnuteľnosti, je možné odstrániť stav právnej neistoty na strane žalobcov. Súd konštatoval, že
predmetná žaloba žalobcov čo do určenia, že nájomný vzťah trvá, je potom účinný a správne zvolený

procesný nástroj ochrany práva žalobcov, keďže žalobcovia môžu dosiahnuť odstránenie spornosti
právaprávetoutožalobou.Ďalejsúduviedol,žežalobcovzaťažovalodôkaznébremenopreukázaťsvoje
tvrdenia, že uzavreli s prenajímateľom ohľadne predmetného bytu nájomnú zmluvu na dobu neurčitú.
Žalovaný toto tvrdenie žalobcov v konaní popieral. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že
by žalobcovia uzavreli nájomnú zmluvu ohľadom bytu na dobu neurčitú Žalobca 1/ tvrdil, že byt mu do
užívania pridelil jeho zamestnávateľ počas trvania pracovného pomeru v roku 1987, teda

byt mu nepridelil národný výbor. Predložená pracovná zmluva, ktorú uzavrel žalobca 1/ s S. preukazuje
založenie pracovného pomeru medzi zmluvnými stranami, nepreukazuje však tvrdenia žalobcov o tom,
že žalobcovi 1/ bol pridelený predmetný byt do osobného užívania na dobu neurčitú. V písomnej výzvezo dňa 08.12.2014, adresovanej žalovanej obci, žalobcovia tvrdili iné skutočnosti, a síce, že zmluvu o
nájme bytu na dobu neurčitú žalobca 1/ uzavrel so žalovanou obcou. Písomná nájomná zmluva ohľadom
predmetného bytu nebola súdu na výzvu predložená žiadnou zo strán s vysvetlením, že takouto zmluvou

strana nedisponuje. V konaní nebolo zo strany žalobcov preukázané uzavretie zmluvy o nájme bytu na
dobu neurčitú ani ústnou formou. Je pravdou, že ust.§ 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje
uzavrieť zmluvu o nájme bytu nielen v písomnej forme, ale v takomto prípade citované ustanovenie
vyžaduje, aby sa spísala o obsahu zmluvy zápisnica. V konaní však nebola preukázaná ani dohoda o
odovzdaní a prevzatí bytu žalobcom alebo spísanie zápisnice o tomto úkone, z ktorých by vyplývalo,

že nájomný pomer k bytu bol v prospech žalobcov ako nájomcov bytu pôvodne dojednaný na dobu
neurčitú. Do spisu boli doložené iba nájomné zmluvy uzavreté raz jedným, inokedy druhým zo žalobcov
ako nájomcom so žalovanou obcou ako prenajímateľom, ale zakaždým na dobu určitú. Ani v konaní
vypočutí svedkovia V. M., Q. K., ktorí boli starostami žalovanej obce v rokoch 1980 - 2010,
teda v období, keď podľa tvrdení žalobcov mal byť predmetný byt zmluvne prenechaný do
užívania žalobcovi 1/ na dobu neurčitú, nepotvrdili, že by žalobcovia mali v minulosti uzavretú na daný

byt nájomnú zmluvu, v ktorom by bol dohodnutý nájomný pomer na dobu neurčitú. Ani svedkyňa V. W.,
ktorá pracovala na bytovom hospodárstve žalovanej obce v rokoch 2002 - 2013, nedosvedčila, že by
pôvodná nájomná zmluva žalobcov na predmetný byt bola uzavretá na dobu neurčitú.
Pokiaľ z ponuky na odkúpenie bytu a zo zápisnice z obecného zastupiteľstva z roku
1996 vyplýva, že žalovaná obec v minulosti v roku 1993, resp. 1996 ponúkla žalobcom na odkúpenie

predmetný byt, táto skutočnosť nepreukazuje tvrdenie žalobcov o tom, že by mali dojednaný nájomný
pomer na dobu neurčitú, pretože ust. § 16 ods. 1, § 29a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, podľa ktorých byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu
previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas, nadobudlo
účinnosť od 01.07.2004 s tým, že predtým tieto ustanovenia nestanovovali povinnosť obce na základe

požiadania nájomcu previesť byť do vlastníctva len nájomcovi s dojednaným nájmom na neurčitú dobu,
ale všeobecne nájomcovi bez vymedzenia, či má nájomný pomer dojednaný na
dobu neurčitú alebo dobu určitú. Podľa zhodných tvrdení strán nájomný pomer žalobcov k bytu mal na
základe naposledy uzatvorenej zmluvy o nájme bytu trvať do 31.12.2014. Tvrdenie žalovaného o tom, že
zo strany žalobcov ide o účelovú žalobu, podporuje fakt, že žalobcovia od roku 2002 až do roku

2014 podpisovali nájomné zmluvy so žalovanou obcou vždy na dobu určitú, pričom so spisu nevyplýva,
že by v tomto období žalobcovia prejavili výhrady k trvaniu nájomného pomeru dojednávaného vždy na
dobu určitú (čo by logicky spraviť mali, keď bol, ako tvrdia, pôvodne dojednaný nájomný pomer na dobu
neurčitú)aažkoncomroka2014,keďimobeczaslalavýzvunavyprataniebytu,podaližalobcoviažalobu
o určenie, že nájomný vzťah k bytu trvá na základe nájomnej zmluvy na dobu neurčitú. Ďalej súd uviedol,

že keďže žalobcovia nepreukázali, že mali nájomný pomer k predmetnému bytu platne dojednaný na
dobu neurčitú, nič by sa nezmenilo v právnom postavení žalobcov, ak by súd druhému petitu žaloby
vyhovel. Ak by totiž súd určil neplatnosť nájomnej zmluvy, ktorá nie je datovaná, podľa ktorej táto zmluva
nadobudla platnosť dňa 02.03.2002, neplatnosť zmluvy o nájme bytu zo dňa 28.02.2003, neplatnosť
dodatkov č. 1 - 4 k zmluve o nájme bytu zo dňa 28.02.2003 a neplatnosť zmluvy o nájme bytu zo dňa

31.01.2008, neodstránila by sa neistota v právnom postavení žalobcov, pretože v týchto zmluvách bol
dojednaný nájomný pomer zakaždým na dobu určitú, ktorá doba už uplynula. Žalobcovia potom nemajú
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomných zmlúv a ich dodatkov v zmysle pripustenej
zmeny žaloby. Preto súd v tejto časti žalobu zamietol bez vecného preskúmania platnosti uvedených
nájomných zmlúv a ich dodatkov. Súd dodal, že nevykonal žalobcami navrhnutý výsluch svedka Q. S.,

súčasného starostu Obce S. B., keďže sa jedná o štatutárneho zástupcu žalovanej obce, ktorá v konaní
popierala existenciu nájomnej zmluvy na byt na dobu neurčitú a funkciu starostu nevykonával v období,
kedy mala byť v zmysle tvrdení žalobcov dojednaná, resp. menená nájomná zmluva z doby neurčitej
na dobu určitú a ani podľa tvrdení strán navrhnutý svedok nepracoval v uvedenom rozhodnom období
v niektorom z orgánov obce. Išlo o nadbytočný dôkaz v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP a v spore
úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobcovia 1/, 2/, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, zároveň žiadali

žalovaného zaviazať k náhrade trov konania. Uviedli, že dôvodom odvolania je skutočnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz (výsluch štatutára žalovaného), potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP a ďalej, že zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli v konaní pred prvoinštančnýmsúdom uplatnené žalobcami 1/, 2/ (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP), nakoľko ich títo
nemohli bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d) CSP). Poukázali
na to, že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní iba z dôkazov, ktoré mali k dispozícii a ktoré

súdu aj predložili. Tieto dôkazy však bez ich viny neboli úplné, pretože podstatný dôkaz, a to rozhodnutie
MNV v S. B. č.j. XXXX/XX-XXX zo dňa 03.12.1984 o pridelení bytu v dome č. XXX v S. B., ktorého
vlastníkom bola S., k. p., S. B. žalobcovi 1/ chýbal, keďže žalovaný im tento listinný dôkaz odňal. O
takomto postupe žalovaného zrejme mal vedomosť aj starosta obce, ktorého výsluch oni ako dôkaz
navrhli vykonať, tento dôkaz však súd prvej inštancie nevykonal, čo malo rozhodujúci vplyv na

úspech v konaní. O tom, že oni užívali byt na základe rozhodnutia mal akiste vedomosť aj svedok V.
M., ktorý bol v čase pridelenia bytu predsedom MNV v S. B., tento sa však vyjadril, že sa na okolnosti
uzatvárania nájomných zmlúv s ním nepamätá. Jeho výpoveď ako svedka je prinajmenšom zvláštna a
zrejme aj nepravdivá, pretože ako štatutár obce je na rozhodnutí podpísaný. Taktiež je nesporné, že v
čase prevodov bytov v obytnom dome súp. č. XXX v S. B. zo žalovaného na nájomníkov, podpisoval ako
štatutár kúpne, ako aj nájomné zmluvy, ktorých bolo iba zopár. Takže jeho tvrdeniu, že si na okolnosti

nepamätá podľa ich názoru nemožno uveriť a považovať ho za vierohodné. Oni v konaní uviedli, že
predmetný dôkaz mali k dispozícii, tento existoval a pred podpisom nájomnej zmluvy v roku 2002 si
žalovaný tento dôkaz od nich vyžiadal a ponechal. V priebehu konania žalovaný existenciu tohto dôkazu
poprel, a to aj napriek svedeckej výpovedi Ing. K., ktorý uviedol, že platná zmluva vedená na žalobcu
1/ bola zmenená na žalobkyňu 2/ bez toho, aby došlo k výpovedi z nájmu, resp. k uzavretiu dohody o

skončenínájmu.Listinnýdôkazsvedčiacivichprospech,žeichnájomnývzťahkpredmetnémubytutrvá,
sa im podarilo získať cestou právneho zástupcu až po tom, čo súd prvej inštancie v danej veci vyniesol
napadnutý rozsudok. Tento dôkaz získali zo Štátneho archívu v Trenčíne 09.12.2016, kde rozhodnutie
o pridelení bytu žalobcovi 1/ z 03.12.1984 bolo uložené v písomnostiach Obce S. B.. Tento
dôkaz reálne existoval v čase prvoinštančného konania a je nepochybné, že tento dôkaz v minulosti

uložil do Štátneho archívu Trenčín žalovaný. Oni niekoľkokrát v minulosti žiadali žalovaného, ako aj
právneho nástupcu bývalého zamestnávateľa žalobcu 1/ o vydanie kópie pôvodnej nájomnej zmluvy,
ktorú si pred uzatvorením nájomnej zmluvy na dobu určitú v roku 2002 žalovaný od nich vyžiadal.
Zástupcovia spoločnosti E., a.s. požadovaný dôkaz nemali k dispozícii a žalovaný zakaždým tvrdil, že
žiadny doklad vzťahujúci sa k tejto skutočnosti nemá, čo podľa nich svedčí o snahe zamlčať rozhodujúcu

a podstatnú skutočnosť, ktorá by z najväčšou pravdepodobnosťou im priniesla plný úspech v spore.
Sú toho názoru, že v danej veci v odvolacom konaní možno aplikovať písmeno d) § 366 CSP, keďže
oni nemohli prostriedok procesného útoku - rozhodnutie použiť bez vlastnej viny v konaní pred súdom
prvej inštancie. Uvedené rozhodnutie, ktoré predkladajú v odvolacom konaní potvrdzuje, že žalovaný
pridelil žalobcom 1/, 2/ do užívania byt číslo X, v obytnom dome súp. č. XXX v S. B. na dobu neurčitú. Po

novele Občianskeho zákonníka, účinnej od 01.01.1992, sa podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka
právo osobného užívania bytu zmenilo dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu
a spoločné užívanie bytu manželmi sa zmenilo na spoločný nájom. Je teda zrejmé, že užívanie bytu
č. X nimi sa zmenilo na nájom bytu taktiež na dobu neurčitú, pričom spoločný nájom nebol a ani bez
dohody,resp.výpovedeznájmubytiunemoholbyťvzmysleplatnejprávnejúpravyukončený.Skončenie

nájomného vzťahu s nimi výpoveďou, resp. dohodou žalovaný v priebehu konania na prvoinštančnom
súde nepreukázal. Je teda logické, že spoločný nájom žalobcov 1/, 2/ k danému bytu nezanikol.

3. K podanému odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril
žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj náhradu

trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutý dôkaz - výsluch štatutára žalovaného, potrebný na zisťovanie rozhodujúcich
skutočností, uviedol, že tento dôkaz nemôže byť dôkazom potrebným na zistenie rozhodujúcich
skutočností v danom spore, keďže ide o štatutára žalovaného, ktorý v konaní popieral existenciu
nájomnej zmluvy na byt na dobu neurčitú a zároveň funkciu starostu nevykonával v období, kedy mala

byť v zmysle tvrdení žalobcov dojednaná, resp. menená nájomná zmluva z doby neurčitej na dobu
určitú a ani podľa tvrdení strán tento štatutár nepracoval v uvedenom rozhodnom období v niektorom z
orgánov obce. Z tohto vyplýva, že ide o nadbytočný dôkaz v rozpore so zásadou hospodárnosti konania,
a preto ho súd správne nevykonal. Nevykonanie tohto dôkazu naviac súd aj riadne odôvodnil v odseku
21 rozsudku, na ktorý poukazuje. Žalobcovia v podanom odvolaní ani konkrétne neuvádzajú, z akých

dôvodov by malo byť vykonanie tohto dôkazu potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale iba
stroho konštatujú, že tomu tak je, a preto je podľa jeho názoru už len z tejto skutočnosti zrejmé, že
tento dôvod odvolania nie je relevantný. Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod, a to, že zistený skutkový
stav neobstojí z dôvodu prípustnosti ďalších prostriedkov procesného útoku, ktoré neboli v konaní predsúdom prvej inštancie uplatnené žalobcami, keďže ich títo nemohli bez svojej viny uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie, uviedol, že v danej veci boli vykonané všetky dôkazy potrebné na riadne
rozhodnutievovecisamej,ktoréstranyriadneavčasnavrhliažalobcaminavrhnutýnovýdôkazjejednak

v odvolacom konaní neprípustný a tiež ani jeho prípadné riadne vykonanie v konaní pred súdom prvej
inštancie by nebolo dôvodom pre vyhovenie žalobe. Zdôraznil, že vykonanie uvedeného dôkazu nie je
v odvolacom konaní prípustné, keďže vykonanie tohto dôkazu je v rozpore s ustanovením § 365 ods. 1
písm. e) CSP a ust. § 366 písm. d) CSP, a to aj napriek tvrdeniu žalobcov o opaku. Z odvolania je
zrejmé, že žalobcovia predmetný dôkaz - rozhodnutie z 03.12.984 podľa ich vlastného tvrdenia získali

zo Štátneho archívu v Trenčíne dňa 05.12.2016. Podľa podacej pečiatky súdu prvej inštancie bola
žalobcami podaná žaloba v tejto veci dňa 09.03.2015, teda už najmenej od tohto dňa mali žalobcovia
možnosť predmetný dôkaz zaobstarať, nehovoriac o tom, že tak mohli urobiť ešte pred
podaním žaloby, napriek tomu tak žalobcovia urobili až po vyhlásení rozsudku. Je zrejmé, že
nakoľko sa daný dôkaz nachádzal v Štátnom archíve Trenčín, bol tento dôkaz verejne prístupný, a teda
žalobcovia ho mohli kedykoľvek vyžiadať, avšak tak neurobili riadne a včas, rovnako vyžiadanie tohto

dôkazu zo štátneho archívu mohli žalobcovia uskutočniť aj prostredníctvom súdu, čo opäť neurobili.
Žalobcovia v podanom odvolaní žiadnym spôsobom neodôvodnili, z akého dôvodu nemohli, resp. čo
im bránilo vyžiadať tento dôkaz skôr. Z mailovej komunikácie právneho zástupcu žalobcov je zrejmé,
že požiadal Štátny archív v Trenčíne o zaslanie rozhodnutia až 08.12.2016, teda nie je možné z ich
strany tvrdiť ani to, že nepredloženie tohto dôkazu nebolo možné z dôvodu omeškania s jeho vydaním

zo strany štátneho archívu, keďže žalobcovia o jeho vydanie požiadali až po vyhlásení
rozsudku. Z tohto je teda zrejmé, že nie je možné aplikovať v danej otázke ust. § 365
ods. 1 písm. e) CSP v spojení s ust. § 366 písm. d) CSP, keďže je zrejmé, že žalobcovia mohli daný
dôkaz riadne vykonať kedykoľvek počas konania pred súdom prvej inštancie, čo neurobili. Zdôraznil,
že nie je úlohou odvolacieho súdu odstraňovať alebo opravovať pochybenia strany sporu v konaní pred

prvoinštančným súdom, a preto nedostatočná procesná aktivita žalobcov v spore na prvom stupni v tejto
otázke, im nepochybne musí ísť na ťarchu a nie je možné na tento dôkaz prihliadať. Ostro sa ohradzuje
voči obvineniam žalobcov, uvedených v odvolaní, podľa ktorých mal zamlčať rozhodujúcu skutočnosť,
čím mala byť podľa žalobcov existencia predmetnej žalobcami tvrdenej nájomnej zmluvy. On takouto
nájomnou zmluvou nedisponuje a má za to, že takáto nájomná zmluva nebola nikdy uzatvorená. V tejto

otázke potom poukazuje na úplnú absurdnosť a nelogickosť tvrdení žalobcov v odvolaní, a to, že podľa
ich vyjadrenia mal brániť vykonaniu (predloženiu) predmetnej nájomnej zmluvy, hoci podľa tvrdenia
žalobcov o jej existencii vedel, čo sa potom podľa tvrdenia žalobcov malo potvrdiť tým, že žalobcovia
získali predmetné rozhodnutie zo štátneho archívu. Táto konštrukcia už na prvý pohľad nedáva zmysel,
keďže žalobcovia v konaní navrhovali, aby on predložil predmetnú nájomnú zmluvu a nie rozhodnutie o

pridelení bytu, teda skutočnosť, že žalobcovia následne získali zo štátneho archívu rozhodnutie nemôže
v žiadnom prípade znamenať, že on zamlčal predmetnú nájomnú zmluvu, dokonca je toho názoru, že
táto skutočnosť preukazuje skôr pravý opak, a teda, že predmetná nájomná zmluva skutočne
uzatvorená nebola, keďže, ak by bola, je predpoklad, že by ju žalobcovia z predmetného archívu získali
spolu s rozhodnutím. Zároveň je zrejmé aj to, že ak je nejaká listina v Štátnom archíve v Trenčíne, on ňou

už nedisponuje, a teda ju ani nemohol v konaní predložiť. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru,
že predmetné rozhodnutie je ako dôkaz v odvolacom konaní prípustné, má za to, že toto rozhodnutie ani
nie je dôkazom o žiadnej skutočnosti relevantnej pre rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu rozhodnutia
totiž nevyplýva skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu akejkoľvek nájomnej zmluvy, ktorej zmluvnou stranou
boli žalobcovia, resp. aspoň jeden zo žalobcov. Zdôraznil, že ide o rozhodnutie o pridelení bytu, nie o

nájomnú zmluvu, ktoré má byť nasledované práve uzavretím nájomnej zmluvy, či inej zmluvy o užívaní,
avšak uzavretie takejto zmluvy preukázané nebolo, a o to viac nebolo preukázané uzatvorenie takejto
zmluvy ešte na dobu neurčitú. V samotnom texte rozhodnutia je priamo uvedené, že ak osoba, ktorej
bol pridelený byt, sa do neho v stanovenej 15 dňovej lehote nenasťahuje, alebo neuzavrie dohodu o
odovzdaní a prevzatí bytu, môže národný výbor toto rozhodnutie zrušiť, teda je zrejmé, že vydanie

rozhodnutia neznamená bez ďalšieho aj vznik nájomného či iného užívacieho vzťahu k danému bytu, ale
na jeho vznik je potrebná aj ďalšia skutočnosť, ktorú však žalobcovia v konaní nepreukázali. Z obsahu
rozhodnutia ani nevyplýva, žeby na jeho základe vznikol žalobcom (jednému z nich) nájomné právo
(právo na užívanie - právo na uzatvorenie takýchto zmlúv) na dobu neurčitú. Nie je z rozhodnutia ani
zrejmé, o aký konkrétny byt ide, teda nie je zrejmé, že toto rozhodnutie sa týka predmetného bytu,

keďže nie je v rozhodnutí špecifikovaný natoľko presne, aby nebol zameniteľný s iným bytom v danej
bytovke. Zároveň poukazuje na vyjadrenie žalobkyne 2/ pred súdom prvej inštancie dňa 23.09.2016,
kedy uviedla, že predtým, ako začali užívať predmetný byt, ktorý užívajú dodnes, im boli pridelené
dva iné byty. Taktiež žalobcovia v podanej žalobe alebo aj iných vyjadreniach prednesených v sporeuviedli, že nimi tvrdená nájomná zmluva je z roku 1987, avšak predmetné rozhodnutie je už z roku 1984,
teda v spojitosti s tvrdením žalobkyne 2/, uvedeným pred súdom prvej inštancie je možné sa dôvodne
domnievať, že daným rozhodnutím došlo k prideleniu úplne iného bytu, resp. že na jeho základe nedošlo

vôbec k uzatvoreniu žiadnej zmluvy, keďže ako to tvrdia žalobcovia, táto mala byť uzavretá až v roku
1987, t. j. až tri roky po vydaní uvádzaného rozhodnutia, čo nedáva zmysel. Uvádzané rozhodnutie ako
dôkaz je teda absolútne irelevantné a tvrdenie žalobcov, že nevykonanie tohto dôkazu malo rozhodujúci
vplyv na úspech v spore je nesprávne a nedôvodné a v rozpore s CSP. Za situácie,
ak by odvolací súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že rozhodnutie je v konaní ako

dôkaz prípustné a vyplýva z neho skutočnosť, že žalobcovia uzavreli platne nájomnú zmluvu na dobu
neurčitú (čo samozrejme on rozporuje), má za to, že aj v tom prípade nie je podaná žaloba dôvodná,
keďže žalobcovia následne uzavreli viaceré neskoršie zmluvy o nájme bytu, vždy na dobu určitú, čím
došlo k novácii záväzku, ktorej súčasťou bola aj zmena doby nájmu z doby neurčitej na dobu určitú.

4.Kpodanémuvyjadreniužalovanéhosapísomnevyjadriližalobcovia1/,2/,ktorínaďalejtrvalinazmene

rozsudku a vyhovení ich žalobe. Uviedli, že žalovaný nechce akceptovať dôkazy, ktoré preukazujú, že
im bol v roku 1984 pridelený dvojizbový byt v S. B. na základe uvádzaného rozhodnutia zo
dňa 03.12.1984 o pridelení bytu v dome XXX, ktorý doposiaľ užívajú. Podľa rozdeľovníka umiestneného
v dolnej časti rozhodnutia o pridelení bytu toto rozhodnutie obdržal zamestnávateľ žalobcu 1/ (S., k.
p., S. B.) a aj MNV S. B., čiže právny predchodca žalovaného. Právni nástupcovia týchto subjektov im

však rozhodnutie neposkytli napriek viacerým žiadostiam a osobným návštevám. Preto bol aj súčasný
štatutáržalovanéhovyzývanýnavydanieuvedenejlistinyaokolnostiadôvody,prečoimtotorozhodnutie
nevydal, mohol objasniť na pojednávaní. Ak by sa zároveň pri výpovedi zmienil, že táto listina je
uložená v štátnom archíve, určite by požadovali, aby si súd tento dôkaz zabezpečil, resp. by tento dôkaz
zabezpečili pred vynesením rozsudku. Pokiaľ ide o súčasného štatutára žalovaného, pred

nástupom do funkcie starostu pracoval na obecnom úrade ako zástupca starostu a počas
jeho pracovného pomeru bol z najväčšou pravdepodobnosťou oboznámený aj s nájomným vzťahom
medzi žalovaným a nimi, preto jeho výsluch bol opodstatnený. Dodali, že oni sa po začatí
konania snažili zaobstarať potrebný dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia preukázali a bez ich zavinenia sa
im tento dôkaz nepodarilo získať do dňa vyhlásenia rozsudku. Až náhoda umožnila tento

dôkaz získať zo štátneho archívu, hoci až v čase, keď už bol rozsudok v danej veci vynesený. Oni sa
podanou žalobou domáhajú iba svojho práva užívať prenajatý byt v plnom rozsahu. Zastávajú názor,
že povinnosťou žalovaného bolo pri tzv. ukončení nájomného v roku 2002 s nimi postupovať v zmysle
zákona, k čomu nedošlo. Sú toho názoru, že žalovaný sa vo vyjadrení nezmienil o podstate
celého sporu, ktorým je získanie značného majetkového prospechu, ktorý sa snaží dosiahnuť tým, že

po ich vyprataní z prenajatého bytu bez poskytnutia adekvátnej náhrady, mieni predmetný byt odpredať
tretej osoba za trhovú cenu. Dodali, že nemožno sa v zmysle Ústavy SR domáhať ochrany protiprávneho
stavu, ktorý žalovaný svojim konaním a postupom zavinil, vystavil ich právnej neistote a šikanóznemu
postupu, ktorý možno považovať aj za diskrimináciu, keďže v ich prípade ide o osoby rómskeho pôvodu.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa predmetnej veci, ktoré

boli v odvolaní žalobcami vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj
právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné
ustanovenia a vo veci aj vecne správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a na tieto v celom rozsahu poukazuje v zmysle ust. 387 ods. 2 CSP, pričom
na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

7. V zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. §
365 ods. 1 písm. a) - h) CSP.

8. V preskúmavanej veci žalobcovia 1/, 2/ v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. § 365 ods.

1 písm. e) CSP, a to, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch štatutára žalovaného, potrebný na
zistenie rozhodujúcich skutočností a rovnako uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP
- že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom tento odvolací dôvod žalobcovia1/, 2/ viažu na ust. § 366 písm. d) CSP, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie je možné použiť v odvolaní vtedy,
ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

9. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že medzi stranami sporu trvá nájomný vzťah k bytu
č. X, nachádzajúcemu sa na X. poschodí bytového domu súp. č. XXX na pozemku parc. č. KNC XXXX/
X, zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. S. B., vo vlastníctve žalovaného, a taktiež určenia, že nájomné
zmluvy a dodatky k nájomným zmluvám, ktorých predmetom je nájom uvádzaného bytu, uzavreté medzi

žalobcami 1/, 2/ a žalovaným v období od februára 2002 do decembra 2014, sú neplatné.

10. Žalobca 1/ v spore tvrdil, že byt mu do užívania pridelil jeho zamestnávateľ počas trvania pracovného
pomeru v roku 1987. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobcom 1/ predložená pracovná
zmluva, ktorú uzatvoril s pôvodným zamestnávateľom nepreukazuje jeho tvrdenie o tom, že mu bol
pridelený predmetný byt do osobného užívania na dobu neurčitú. Písomná zmluva, preukazujúca

právo nájmu žalobcov, nebola súdu predložená ani na výzvu žiadnou zo strán sporu. Správne súd
prvej inštancie konštatoval, že v spore nebolo zo strany žalobcov preukázané uzavretie zmluvy o
nájme bytu na dobu neurčitú ani ústnou formou. Aj v súčasnosti platné ustanovenie § 686 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyžaduje v prípade neuzatvorenia nájomnej zmluvy písomne, aby o jej obsahu
bola vyhotovená zápisnica. Do novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb., účinnej od

01.01.1992 platilo, že osobné užívanie bytu vznikalo dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného
užívania (§ 155 v pôvodnom znení), avšak táto dohoda sa mohla uzavrieť iba po predchádzajúcom
rozhodnutí o pridelení bytu, vydanom miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným
podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1 v pôvodnom znení). Z výsledkov vykonaného
dokazovania je zrejmé, že v spore nebola preukázaná ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu žalobcom

alebo spísanie zápisnice o tomto úkone, z ktorých by nepochybne vyplývalo, že nájomný vzťah k bytu
v prospech žalobcov bol dojednaný na dobu neurčitú ako v spore tvrdili. O takejto nájomnej zmluve
nemali vedomosť ani v konaní vypočutí svedkovia V. M., Q. K. (bývalí starostovia) a ani svedkyňa V. W.,
ktorá pracovala u žalovaného na bytovom hospodárstve. Nepreukázanie existencie nájomnej zmluvy na
dobu neurčitú nemohlo zvrátiť ani vypočutie žalobcami navrhovaného svedka Q. S., ktorý je v súčasnosti

starostom žalovaného (Obec S. B.), keďže tento svedok v rozhodnom období nepracoval v niektorom z
orgánov žalovaného. Aj odvolací súd vypočutie takéhoto svedka nepovažoval za hospodárne.

11. Pokiaľ žalobcovia v odvolacom konaní spolu s odvolaním predkladali dôkaz, a to
rozhodnutie o pridelení bytu č. XXXX/XX-XXX zo dňa 03.12.1984, na základe ktorého Rada MNV v S. B.

pridelila žalobcovi 1/ byt, pozostávajúci z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva v S. B. po P. L., č. domu XXX
na prízemí, ktorého vlastníkom je S., k. p. S. B., takýto dôkaz v odvolacom konaní nemožno považovať
za prípustný. Ustanovenie § 366 písm. b) CSP, na ktoré v odvolaní poukazujú žalobcovia
1/, 2/ v danej veci nemožno aplikovať, keďže odvolací súd je toho názoru, že nejde o tento prípad.
Citované ustanovenie uvádza, že prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd je toho
názoru, že žalobcami 1/, 2/ predkladaný dôkaz (rozhodnutie o pridelení bytu zo dňa 03.12.1984) nie je
dôkazom, ktorý žalobcovia nemohli pred súdom prvej inštancie uplatniť. Žalobcovia v danej veci podali
žalobu na súde prvej inštancie dňa 09.03.2015 a minimálne od tejto doby mohli žiadať štátny archív

o vydanie tohto dôkazu, prípadne mohli žiadať súd o vykonanie tohto dôkazu v rámci konania pred
súdom prvej inštancie. O zaslanie uvedeného dôkazu požiadali žalobcovia 1/, 2/ štátny archív až po
rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej, pričom z vyjadrenia žalobcov 1/, 2/
nie je vôbec zrejmé, prečo tak nemohli urobiť skôr. Naviac je potrebné dodať, že v prípade pripustenia
tohto rozhodnutia ako dôkazu v odvolacom konaní by žalobcovia 1/, 2/ výsledok

sporu nezvrátili. Žalobcovia 1/, 2 sa totiž nesprávne domnievajú, že uvedený dôkaz preukazuje nimi
tvrdené uzatvorenie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú. Ako už bolo aj vyššie uvedené, rozhodnutie
o pridelení bytu predchádzalo uzavretiu dohody o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania,
na základe ktorých vznikal nájomný vzťah. Uvedené je nepochybné aj zo samotného rozhodnutia o
pridelení bytu z 03.12.1984, v ktorom sa uvádza „že toto rozhodnutie o pridelenie bytu oprávňuje osobu,

ktorej bol byt pridelený, aby s ňou organizácia bytového hospodárstva (vlastník domu) podľa § 154
Občianskeho zákonníka uzavrel dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu“. Žalobcovia 1/, 2/ však uvedenú
dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, prípadne spísanie zápisnice o tomto úkone nepredložili. Odvolací
súd zároveň dodáva, že aj v kontexte časových okolností, keď žalobcovia 1/, 2/ pôvodne uvádzali, žepredmetná nájomná zmluva na dobu neurčitú mala byť uzatvorená v roku 1987, pričom žalobcami 1/,
2/ predkladané rozhodnutie o pridelení bytu v odvolacom konaní je z 03.12.1984, nemožno konštatovať
iné, ako nepreukázanie uzatvorenia žalobcami 1/, 2/ tvrdenej nájomnej zmluvy na dobu neurčitú v

uvádzanom roku 1987. Žalobcovia pritom zmätočne v spore uvádzali, že uvedené rozhodnutie žiadali
od žalovaného a on im ho neposkytol, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že žiadali nájomnú zmluvu na
dobu neurčitú z roku 1987.

12. Odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcov 1/, 2/, obsiahnutými v ich

odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní a ktorý záver vyplýva z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolacie námietky žalobcov 1/, 2/ nepovažoval za

opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v zmysle
ust. § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na vecne správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1/, 2/
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).