Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 19, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617209251
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6617209251.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy

Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD., v právnej
veci žalobcu H. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. č. XXX, XXX XX E., štátny občan Slovenskej
republiky, zast. JUDr. Henrieta Čabanová, advokátka, so sídlom advokátskej kancelárie M.Rázusa 35,
984 01 Lučenec, IČO: 32 610 874 proti žalovanému Finance4you, a.s. so sídlom Staré Grunty 7, 841
04 Bratislava, zast. JUDr. Alan Strelák, advokát, Advokátska kancelária STRELÁK & PARTNERS , na
Vŕšku 12, 811 01 Bratislava o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyni proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 9Csp/178/2017-55 zo dňa 18. augusta 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 9Csp/178/2017-55 zo dňa 18. augusta 2017 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu o určenie, že Zmluva o úvere č.
XXXXXXXXXX, ktorá bola uzatvorená dňa 03.10.2008 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná
zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Žalobou podanou na Okresný súd Lučenec dňa 30.06.2017 žalobkyňa žiadala, aby súd rozhodol,
že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená dňa 03.10.2008 medzi žalobkyňou ako dlžníkom a

spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom je neplatná (spoločnosť žalovaného v čase uzavretia zmluvy
malavobchodnomregistrizapísanéobchodnémenoSMARTCapitala.s.).Žalovanýakoveriteľposkytol
žalobkyni úver vo výške 400.000,- Sk (13.277,57 Eur) zmluvné strany sa dohodli, že za poskytnutie
úveru zaplatí žalobkyňa poplatok vo výške 28.000,- Sk (929,43 Eur), žalobkyňa mala zaplatiť veriteľovi
dohodnutý úrok z istiny 21% ročne a dohodnutú celkovú odplatu vo výške 96.000,-Sk (3186,61 Eur).
Ročná percentuálna miera nákladov podľa Zmluvy o úvere činila 70,07% a podľa dohody strán mala
zostať nemenná, pričom priemerná RPMN v Zmluve uvedená: 14,13%. Žalobkyňa sa tak, ako dlžníčka

zaviazala zaplatiť celkom 776.000,- Sk (25.748,48 Eur), a to v 35 pravidelných mesačných splátkach vo
výške 20.777,- SK (689,69 Eur). Nad rámec zákonného úroku z omeškania bola v zmluve uvedená
zmluvná pokuta vo výške 0,02% z pôvodnej výšky istiny za každý deň omeškania, zmluvné strany
sa tiež dohodli na jednorázovej zmluvnej pokute vo výške 35.000,- Sk (1161,78 Eur), ktorá sa stáva
splatnou v prípade, ak omeškanie dlžníka so splácaním úveru presiahne jeden mesiac. Napokon sa
zmluvné strany dohodli, že dlžník je povinný uhradiť paušálnu náhradu nákladov vynaložených veriteľom
v súvislosti s vymáhaním dlžnej čiastky vo výške 50.000,- Sk (1.659,69 Eur). Záväzok žalobkyni zo

Zmluvy bol zaistený záložným právom k nehnuteľnostiam, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne
a sú zapísané na LV č. XXX Správa katastra J., k.ú. B.. Listom zo dňa 17.04.2009 žalovaný oznámil
žalobkyni začatie výkonu záložného práva podľa ustanovenia § 151 l) Občianskeho zákonníka a to
predajom nehnuteľností formou priameho predaja za cenu stanovenú znalcom. Žalobkyňa uviedla, žežalovaný v rozpore so zákonnou úpravou týkajúcou sa spotrebiteľských úverov si od úveru dohodnutého
vo výške 400.000,- Sk (13.277,57 Eur) odpočítal poplatok 28.000,- Sk (929,43 Eur), zároveň si odpočítal
aj prvú splátku úveru 20.777,- Sk (689,67 Eur), takže reálne vyplatil žalobkyni len sumu vo výške

11.658,48 Eur. Žalobkyňa tiež tvrdila, že dohodnutý úrok je neprimerane vysoký, rovnako tak RPMN
70,07%sasvojouvýškoupriečiadobrýmmravom,pretožeichžalovanýnavýšiloviacako100%,nakoľko
podľa Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové miery z úverov v čase podpisu Zmluvy na
úrovni 11,20%. Dojednanie úroku a odplaty je podľa žalobkyni neplatné, úver zo Zmluvy o úvere je
potrebné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tiež tvrdila, že v zmluve je dohodnutá

neprimerane vysoká zmluvná pokuta vo výške 0,2% z pôvodnej výšky istiny za každý začatý deň
omeškania, čo predstavuje 73% ročne, rovnako tak jednorázová zmluvná pokuta vo výške 1.161,78
Eur, ktorá predstavuje 10% z výšky úveru je neprimerane vysoká, uvedené zmluvné podmienky sú
neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Za neprijateľné zmluvné podmienky považuje žalobkyňa aj
dohodu o paušálnej náhrade nákladov vo výške 1.659,69 Eur v súvislosti s vymáhaním pohľadávky,
nakoľko táto má sankčnú povahu a umožňuje navyšovanie dlhu spotrebiteľa o neexistujúce náklady.

3. Žalobkyňa tvrdila, že zaistenie úveru záložnou zmluvou, t. j. uspokojenie pohľadávky veriteľa by bolo
vykonávané vo vzťahu k pohľadávke, ktorej výška nie je určená súdom, ale výhradne žalovaným, čím sa
stráca súdna kontrola a možnosť žalobkyne ako spotrebiteľky účinne upozorniť na neprijateľné zmluvné
podmienky, plnenia, ktoré môžu byť zahrnuté do výšky dlhu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazovala na
Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993. Žalobkyňa tiež tvrdila, že Rozhodcovská doložka dojednaná

v č. VII. Zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, zmluva o úvere je neplatná ako celok vrátane
záložnej zmluvy. Naliehavý právny záujem žalobkyni na určení neplatnosti zmluvy je podľa nej daný tým,
že Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, žalobkyňa ako spotrebiteľka má z dôvodu právnej istoty
v otázke skutočnej výšky dlhu naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie, že vyššie uvedená
Zmluva o úvere je neplatná.

4. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť, namietal, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti Zmluvy o úvere, pretože jej nič nebráni v tom, aby svoje práva vykonala tak, že žalovanému
zaplatí len to, o čom je presvedčená, že mu je povinná zaplatiť. Určením neplatnosti právneho úkonu,
ktorého sa žalobkyňa domáha by neboli vyriešené všetky sporné otázky a takéto určenie by nemohlo
žalovanému zabrániť, aby sa voči žalobkyni domáhal vrátenia toho, čo jej na základe Zmluvy poskytol.

Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že v prípade žalobkyne ide o spotrebiteľský vzťah
podľa predpisov hmotného práva, inštitút naliehavého právneho záujmu ako inštitút procesného práva
nerozlišuje medzi žalobcom spotrebiteľom a iným žalobcom. Žalovaný tiež namietal, že Zmluva o
spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 03.10.2008, je potrebné na ňu aplikovať zákon č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pokiaľ zmluva o úvere nemá náležitosti predpokladané uvedeným

zákonom, je táto zmluva platná, avšak úver je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
5. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Pri posudzovaní
zisteného skutkového stavu sa súd v prvom rade vzhľadom na úpravu § 137 c) a d) Zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (CSP) musel najprv zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tejto
súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu ako podmienky takejto žaloby. Pokiaľ súd

dospeje k záveru, že nie je v konkrétnom prípade preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť, a to bez vykonávania ďalšieho dokazovania.
Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.
Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak bez tohto určenia by bolo ohrozené
právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že zákonodarca nestanovil osobitnú výnimku pre spotrebiteľské
vzťahy, preto súd musí vždy ex-offo skúmať naliehavý právny záujem o spotrebiteľa na určení
neplatnosti právneho úkonu. Individuálny spotrebiteľ nemôže mať naliehavý právny záujem výlučne
na určení neplatnosti právneho úkonu - Zmluvy o úvere bez toho, aby sa zároveň domáhal ochrany
svojich individuálnych spotrebiteľských práv, vyhovením takejto žalobe individuálneho spotrebiteľa

by sa naplno nevyriešil stav neistoty jeho právneho postavenia, ohrozenie jeho práva by nebolo
odstránené a rozhodnutie o danej určovacej žalobe by neznamenalo úplné vyriešenie obsahu spornosti
právneho vzťahu medzi daným dodávateľom a spotrebiteľom. Spornosť vzťahu medzi žalobkyňou ako
spotrebiteľkou a žalovaným ako dodávateľom by sa neodstránila a pravdepodobne by musel nasledovať
ďalší spor o plnenie.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol bez toho, aby skúmal vecnú strátnku žaloby.
Pokiaľ bolo právo už porušené, je možné žalovať na plnenie. Ak teda žalobkyňa zaplatila žalovanému
vyššiu sumu, ako mu mala zaplatiť podľa Zmluvy o úvere, môže sa domáhať vrátenia plnenia z titulubezdôvodného obohatenia proti žalovanému. Pokiaľ sa žalovaný domnieva, že spotrebiteľka by mala
na základe zmluvy o úvere plniť, tiež sa môže žalobou domáhať proti nej plnenia a súd je povinný
skúmať ako prejudiciálnu otázku platnosť Zmluvy o úvere, ako aj otázku, či je možné úver považovať za

bezúročný a bez poplatkov (pretože nemá náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.z.), resp., či
prípadne zmluva obsahuje neplatné neprimerané zmluvné podmienky.
8. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na úpravu § 2 písm. a) a b),
§ 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 2 a ods. 3 Zák. č. 258/2001 Z.z. a skonštatoval, že Zmluva o spotrebiteľskom
úvere uzavretá dňa 03.10.2008 má písomnú formu a je potom zmluvou platnou, pričom pokiaľ nemá

náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a), b), d) - j), k), l), je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný
a bez poplatkov, neznamená to však, že zmluva o úvere je neplatná tak, ako to žiadala žalobkyňa určiť.
9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 257 CSP (výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa) pričom uviedol, že jednou zo
skupín prípadov, v ktorých prichádza aplikácia tohto ustanovenia do úvahy sú prípady charakterizované
sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, ak strana sporu môže uhradiť trovy konania

len s veľkými ťažkosťami. Súd prvej inštancie zvážil, že žalobkyňa ako spotrebiteľka uzavrela zmluvu o
úvere za nevýhodných podminok, čo potvrdzuje aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, platenie
trov žalovaného by zhoršilo jej nepriaznivú ťaživú sociálnu situáciu.
10. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že súd prvej inštancie odňal žalobkyni
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní a tým porušil jej základné právo na súdnu

ochranu garantované v Ústave SR, rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je náležite odôvodnené v
dôsledku čoho je nepreskúmateľné, a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
11. Žalobkyňa nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že táto určovacia žaloba

by neslúžila potrebám praktického života, neodstránila by spornosť vzťahu medzi žalobkyňou ako
spotrebiteľkou a žalovaným ako dodávateľom a pravdepodobne by musel nasledovať ďalší spor o
plnenie. Žalobkyňa poukazovala na to, že v čl. V. bod 1 Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
03.10.2018 je dohodnuté zaistenie záväzku žalobkyne zo zmluvy záložným právom k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve žalobkyne, žalovaný už aj začal s výkonom záložného práva formou dobrovoľnej dražby,

preto je zrejmé, že žalovaný vykonaním dobrovoľnej dražby uspokojí svoju pohľadávku zo Zmluvy o
úvere, a jej výška sa tak stane v súdnom konaní nepreskúmateľná a ďalší spor na plnenie nebude
nasledovať. Podľa žalobkyni jej bola rozhodnutím súdu prvej inštancie odňatá jediná možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv v súdnom konaní, a tým bolo porušené základné právo žalobkyni na súdnu
ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

12. Žalobkyňa ďalej namietala, že určenie neplatnosti právneho úkonu v tomto prípade má charakter
preventívnej ochrany práv žalobkyne, určovací výrok má odstrániť stav právnej neistoty žalobkyne,
nakoľko v konaní bolo preukázané, že na neurčitú výšku pohľadávky už bola nariadená realizácia
záložného práva na nehnuteľnosti žalobkyne, čo žalobkyňu a aj jej rodinu existenčne ohrozilo.
Uviedla tiež, že žalobkyňa sa domáhala vydania neodkladného opatrenia v súvislosti s výkonom

záložného práva, Okresný súd v Lučenci uznesením č. k. 17Csp/135/2016-26 zo dňa 25.11.2016
nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva
zriadeného na zabezpečenie Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.10.2008 nehnuteľnostiam
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne do právoplatného skončenia vo veci samej. Žalovaný podal proti
tomuto uzneseniu odvolanie a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15Co/72/2017, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 02.05.2017 v celom rozsahu uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.
13. Nariadením neodkladného opatrenia tak súd poskytol žalobkyni ako spotrebiteľovi dočasnú ochranu
svojich práv do právoplatného skončenia konania vo veci samej, a žalobkyňa sa následne žalobou v
tejto veci podanou dňa 30.06.2017 domáha určenia neplatnosti zmluvy o úvere. Žalobkyňa zastáva

názor, že v rámci žaloby dostatočne uviedla dôvody, ktoré preukazujú opodstatnenosť podanej žaloby,
primárne, že žalovaný ani neplnil v zmysle zmluvy, mal nastavený vysoký sankčný mechanizmus a
vlastnícke práva žalobkyne sú v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v zmluve
ohrozené. Zdôraznila, že žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva, a tak žalobkyňa nemala inú
možnosť obrany ako domáhať sa súdnej ochrany v tomto konaní. Žalobkyňa preto nesúhlasí s právnym

záverom súdu prvej inštancie, tvrdí, že naliehavý právny záujem bol jednoznačne daný a preukázaný
na podaní predmetnej žaloby, nakoľko bez autoritatívneho rozhodnutia súdu môže žalovaný vykonať
záložné právo bez posúdenia neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú predmetom tohto konania,
v dôsledku čoho žalobkyňa stratí svoje jediné obydlie. Zo samotného znenia § 3 ods. 5 Zák. č. 250/2007Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva naliehavý právny záujem spotrebiteľa na takomto určení neplatnosti
neprijateľnej zmluvnej podmienky a vyslovenia jej neplatnosti, pretože len deklarovaným vyslovením
neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere môže žalobkyňa zabrániť vykonaniu dobrovoľnej dražby a

uspokojeniu pohľadávky žalovaného, výška ktorej nie je určená súdom, naopak, je určená výhradne
žalovaným a vychádza z neprijateľných zmluvných podmienok v predmetnej zmluve o úvere.
14. Podľa žalobkyne sa výlučne v tomto konaní môže odstrániť stav neistoty právneho postavenia
žalobkyne a ochrana jej individuálnych spotrebiteľských práv, pretože pokiaľ dôjde k vykonaniu
dobrovoľnej dražby, tak žalovaný nebude mať z dôvodu uspokojenia svojej pohľadávky záujem na

podaní žaloby o plnenie a žalobkyňa sa v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nebude môcť
domáhať preskúmania pohľadávky žalovaného, ktorá vyplýva z neprijateľných zmluvných podmienok.
Navyše, žalobkyňa ako spotrebiteľka stratí svoje jediné obydlie, čo bude mať za následok len ťažko
napraviteľný stav. Namietala, že súd prvej inštancie sa správnou argumentáciou žalobkyne o danosti
naliehavého právneho záujmu, ktorý je podľa žalobkyne daný v tom, že bez autoritatívneho rozhodnutia
súdu môže žalovaný vykonať záložné právo bez posúdenia neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré

sú predmetom tohto konania, absolútne nevysporiadal. Inštitút dobrovoľnej dražby je síce inštitútom
zákonom dovoleným, vo svojej podstate však vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 v spojení s
čl. 20 Ústavy SR, a to bez akéhokoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Žalobkyňa tvrdila,
že je bez súdnej ochrany vystavená konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorý neustále

navyšuje výšku zostatku dlhu a to napriek tomu, že sám v zmysle spornej zmluvy neplnil. Keďže
súd sa nevysporiadal s vyššie uvedenou právnou argumentáciou žalobkyne, žalobkyňa považuje jeho
rozhodnutie za nepreskúmateľné.
15. Žalobkyňa opakovane zdôrazňovala, že ako spotrebiteľ je slabšou stranou v spore, poukazovala aj
na úpravu spotrebiteľských vzťahov v komunitárnom práve a tvrdila, že za určovaciu žalobu je potrebné

považovať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, ako jeden z právnych prostriedkov ochrany
spotrebiteľa, pričom podľa nej naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti zmluvy má spotrebiteľ
vždy, pokiaľ nemá inú možnosť v inom konaní domáhať sa ochrany svojich práv.
16. V súvislosti s argumentáciou súdu prvej inštancie žalobkyňa poukazovala na to, že na podanie
žaloby o peňažné plnenie je aktívne legitimovaný iba veriteľ, teda žalovaný, ktorý takúto žalobu

nepodal a ani nepodá, keďže v danom prípade žalobkyňa nezaplatila splátky, čo spôsobilo zročnosť
celého dlhu a umožňuje žalovanému uskutočniť výkon záložného práva predajom nehnuteľnosti vo
výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa by nemala pri takomto výklade možnosť žiadať o posúdenie
platnosti úverovej zmluvy, čo je podľa nej odňatím spravodlivosti. Podľa žalobkyne pri rozhodovaní v
konkrétnom prípade uplatneného práva na poskytnutie ochrany je potrebné mať vždy na zreteli základné

interpretačné pravidlo, a to ochranu slabšej strany.
17. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril písomným podaním zo dňa 26.10.2017 a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
18. Žalovaný súhlasí so záverom súdu prvej inštancie ohľadne absencie naliehavého právneho záujmu
na určovacej žalobe, poukázal na to, že sama žalobkyňa uvádza, že pokiaľ by aj súd vyhovel návrhu,

bude nasledovať ďalšia žaloba o plnenie. Nie je pravdou, že tento žalobný návrh bol jedinou možnosťou
žalobkyne domáhať sa súdnej ochrany svojich práv, výkonu záložného práva mohol žalobca zamedziť
obdobným spôsobom ako v prebiehajúcom konaní. Navrhovaným určovacím výrokom nebude mať
žalobkyňa vyriešenú otázku skutočnej výšky dlhu, preto aj v prípade, že by ju chcela mať vyriešenú,
bude musieť nasledovať ďalšie konanie.

19. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu vyjadrila písomným podaním zo dňa 17.11.2017,
v ktorom zotrvala na svojich argumentoch uvedených v odvolaní.
20. Žalobkyňa zotrvala na svojich tvrdeniach, že nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich Ústavou
garantovaných práv inak, ako v tomto konaní, pričom poukazovala na to, že je značne posilnené
postavenie žalovaného ako záložného veriteľa, ktorý nemá dôvod iniciovať iné konanie. Postupom súdu

prvej inštancie bola tak žalobkyni odňatá jediná možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom
konaní a tým bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované Ústavou SR. Súd prvej
inštancie mal vedomosť o existencii záložnej zmluvy, ktorá je súčasťou Zmluvy o úvere, nevysporiadal
sa však náležite s týmito skutočnosťami, pričom mu nič nebránilo postupovať podľa § 298 ods. 1
CSP, pokiaľ mal za to, že žalobkyňa sa v takomto prípade nemôže domáhať ochrany svojich práv. V

danom prípade ide o špecifické okolnosti, za ktorých má žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti zmluvy, preto nie je vylúčená ani aplikácia § 137 písm. c) CSP s tým, že za ojedinelých
špecifických okolností môže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení práva aj vtedy, ak už právo
bolo porušené (žalobkyňa poukázala na komentár CSP Števček, M. a kol., Praha, C.H.BECK 2016).21. Žalovaný na vyjadrenie žalobkyne reagoval písomným vyjadrením zo dňa 05.12.2017, zotrval na
svojich námietkach, že žalobkyňa nepreukázala v konaní existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uviedol, že ustálenie správnej výšky

dlžníka býva predmetom dokazovania v konaní o žalobe na plnenie.
22. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 378 ods. 1, § 380 a § 385 ods.
1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania, pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bolo podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

23. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
24. Ako to uviedol aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, základnou podmienkou na procesnú
legitimáciu žalobcu pri určovacej žalobe je predpoklad, že žalobca má na určení naliehavý právny
záujem. Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vtedy, ak jeho právo je neisté

alebo ohrozené, pričom určovacím rozsudkom, ktorým súd žalobe vyhovel je možné túto neistotu alebo
ohrozenie odstrániť. Pokiaľ ide o tzv. „naliehavosť“ právneho záujmu, prejavuje sa v tom, že určovací
rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný, naliehavosť jeho právneho záujmu teda
nie je daná, ak má žalobca k dispozícii aj iný spôsob ochrany svojho práva. Vychádzajúc z právnej
teórie, ako aj z judikatúry súdov SR je možné uviesť, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe

v zásade absentuje, pokiaľ má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinností, v týchto prípadoch
už žalobcove právo nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale už došlo k jeho porušeniu. Určovacia
žaloba má teda preventívny charakter, preto je opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva
ešte nedošlo. Len výnimočne je možné skonštatovať danosť naliehavého právneho záujmu na určovacej
žalobe aj v prípade, že už došlo k porušeniu práva, a to spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí

pevný právny základ medzi stranami sporu a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ, teda zabráni
ďalším prípadným sporom medzi sporovými stranami.
25. Súd prvej inštancie preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď najprv skúmal danosť
naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určovacej žalobe, správne tiež skonštatoval, že v prípade,
že nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe ako procesná podmienka, takúto žalobu

súd zamietne bez toho, aby vykonával ďalšie dokazovanie.
26. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasí so súdom
prvej inštancie v tom, že žalobkyňa v tomto prípade nepreukázala naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 03.10.2008, určenia
neplatnosti ktorej sa žalobkyňa v tomto konaní domáhala.

27. Žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy zdôvodňovala ochranou
nehnuteľnosti v jej vlastníctve - rodinného domu ako obydlia žalobkyne pred predajom na dražbe zo
strany žalovaného na základe záložného práva dohodnutého na zabezpečenie záväzku žalobkyne zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.10.2008, ktoré bolo dohodnuté v čl. V. bod 1 Zmluvy o úvere.
Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný už prikročil k realizácii záložného práva, poukazovala tiež na uznesenie

Okresného súdu Lučenec č. k. 17Csp/135/2016-26 zo dňa 25.11.2016, ktoré bolo v odvolacom konaní
potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/72/2017-84 zo dňa 29.03.2017 o
nariadeníneodkladnéhoopatrenia,ktorýmsúdnanávrhžalobkynevočižalovanémunariadilneodkladné
opatrenie a uložil žalovanému (v konaní o nariadení neodkladného opatrenia žalovanému 1/) zdržať
sa výkonu záložného práva zriadeného na zabezpečenie Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa

03.10.2008 k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyni. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie
tieto skutočnosti nezohľadnil a svojim rozhodnutím odňal žalobkyni jedinú možnosť domôcť sa ochrany
svojho práva.
28. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie v tom, že žalobkyňou podaná určovacia žaloba by
v tomto prípade neodstránila spornosť vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným pokiaľ ide o realizáciu

záložného práva, nakoľko samotný rozsudok v tejto veci by nepostačoval, museli by nasledovať ďalšie
spory. V súvislosti aj s vyššie uvedenými rozhodnutiami súdu o nariadení neodkladného opatrenia sa
žalobkyňamohladomáhaťžalobouvovecisamejurčenia,žezáložnéprávonazákladedohodyvovyššie
uvedenej zmluve o úvere nie je, resp., že platne nevzniklo. Rozhodnutie o takejto určovacej žalobe by
slúžilo na splnenie žalobkyňou deklarovanej ochrany svojich práv - ochrany majetku - nehnuteľnosti vo

vlastníctve žalobkyne, ktorá je zároveň jej obydlím.
29. Žalobkyňa však nepodala žalobu o určenie, že záložné právo nie je, resp. že platne nevzniklo, ale
podala žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere. Ako už odvolací súd uviedol, v niektorých prípadoch
je možné dospieť k záveru o danosti naliehavého právneho záujmu aj vtedy, ak už bolo právo narušené,avšak iba v tých prípadoch, keď rozhodnutie o určovacej žalobe by určitým spôsobom vyriešilo rozpory
medzi stranami sporu aj do budúcnosti a predišlo by ďalším sporom. Rozhodnutie o neplatnosti zmluvy
o úvere požadované v tomto konaní žalobkyňou však takýmto rozhodnutím nie je.

30. Sama žalobkyňa uvádza, že chce predísť výkonu záložného práva v súvislosti so splnením svojho
záväzku a to z dôvodu, že výšku tohto záväzku považuje za spornú, pričom tvrdila, že niektoré dohody v
Zmluve o úvere sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Odvolací súd ju v tejto súvislosti upozorňuje,
že pokiaľ žalobkyňa ako spotrebiteľka tvrdí, že jej postavenie je neisté z dôvodu neurčitosti výšky jej
záväzku zo zmluvy, dokazovanie ohľadne správnej výšky záväzku z úverovej zmluvy práve vzhľadom na

jej námietky, a na ustálenie výšky záväzku žalobkyne by súd vykonával v konaní o žalobe o plnenie. Ako
uviedol aj súd prvej inštancie, pokiaľ žalobkyňa žalovanému plnila vyššiu sumu ako podľa svojho názoru
mala zo zmluvy o úvere plniť, môže sa domáhať vrátenia plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti
žalovanému, a naopak, pokiaľ sa žalovaný domnieva, že spotrebiteľka by mala plniť viac na základe
Zmluvy o úvere, môže sa žalobou domáhať voči žalobkyni plnenia. Súd v prípade oboch týchto konaní
bude povinný ako prejudiciálnu otázku skúmať, či Zmluva o úvere bola v tomto prípade platne uzavretá,

či je možné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitosti vyžadovaných
zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp., či úverová zmluva obsahuje neplatné
neprimerané zmluvné podmienky.
31. Napokon, aj keď súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ skonštatuje neexistenciu naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe, nebude vykonávať ďalšie dokazovanie, poukázal tiež na to,

že na prvý pohľad je Zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, a aj v prípade, že by nemala náležitosti
požadované zákonom č. 258/2001 Z.z. (§ 4 ods. 2 písm. a), b), d) - j), k), l) bolo by potrebné poskytnutý
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, neznamenalo by to však, že úverová zmluva je z týchto
dôvodov neplatná.
32. Odvolací súd nesúhlasí s námietkami žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie v tomto prípade

odňal žalobkyni jedinú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní a tým porušil
základné právo žalobkyne na súdnu ochranu garantované Ústavou SR. Ako už bolo uvedené, vyššie
uvedenými uzneseniami súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu bola žalobkyni poskytnutá ochrana
nariadením neodkladného opatrenia, ktorým bolo žalovanému zakázané zdržať sa výkonu záložného
práva zriadeného na zabezpečenie zmluvy o úvere k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne, a to

až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Následne sa žalobkyňa mohla domáhať ďalšej
ochrany svojich práv žalobou vo veci samej - o určenie toho, že záložné právo v tomto prípade nie je,
neexistuje, resp. platne nevzniklo, čo však neurobila. Samozrejme, žalobkyňa mohla v tejto súvislosti
podať aj žalobu o plnenie v prípade, že žalovanému zaplatila na úverovú zmluvu viac, než by mu bola
povinná zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe neplatnej zmluvy, a súd by

sa bol v tomto prípade prejudiciálne zaoberal platnosťou úverovej zmluvy. Na určení neplatnosti úverovej
zmluvy však žalobkyňa v tomto prípade nemá naliehavý právny záujem tak, ako to skonštatoval aj súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ktorým žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti úverovej zmluvy
zamietol.
33. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdil.
34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, §255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobkyni. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 CSP).

35. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).