Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 11, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/223/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112202470
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2112202470.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Ing. A. O.,
narodená XX.X.XXXX, bytom N. XX, R., právne zastúpená: JUDr. Mgr. Michal Mrva, LL.M, advokát, so
sídlom Nevädzová 5, Bratislava, proti žalovanému: MVDr. P. O., narodený XX.X.XXXX, bytom N. XX, R.,
právne zastúpený: Mgr. Peter Kupka, advokát, so sídlom Hlavná 23, Trnava, o zaplatenie 12.480,00 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/26/2012-217
zo dňa 5.4.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania vo výške 591,06 eur k rukám jeho zástupcu do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 451 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa v konaní žiadala, aby bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť jej sumu 12.480 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo tým,
že užíva nehnuteľnosť k. ú. R. LV XXXX, ktorej sú podielovými spoluvlastníkmi. Sama nehnuteľnosť
neužíva od roku 2000, rozviedli sa v roku 2014. Z domu odišla, lebo situácia bola neúnosná, dochádzalo
k hádkam, aj fyzickým útokom zo strany žalovaného, lekára nenavštívila. Odsťahovala sa k matke,
kde bývala do roku 2003. Keď po odchode k matke išla do domu zobrať si veci, bolo to opakovane,

boli vymenené zámky, do domu sa nedostala. Až do výsluchu, ktorý sa uskutočnil súd prvej inštancie
11.9.2013, v dome od svojho odchodu ani nebola. Pokúsila sa so žalovaným dohodnúť na zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ale ponúkal jej nízku sumu. Doteraz taký návrh podaný
nebol. Žalovaná suma predstavuje bezdôvodné obohatenie za dva roky pred podaním návrhu. Pri
vyčíslení vychádzala z potvrdení realitných kancelárií Diamant a Euroreal a táto suma bola rozdelená
na polovicu vzhľadom na výšku spoluvlastníckeho podielu. Keď sa v roku 2000 s dcérou odsťahovala,
asi po roku sa vrátili, chcela obnoviť spolužitie, ale o dva týždne odišli, pretože sa nič nezmenilo na

správaní žalovaného. Je pravdou, že žalovaný na kúpu nehnuteľnosti dal z predaja bytu a dedičstva,
ale sumu nevie a podľa nej je to irelevantné, nakoľko nehnuteľnosť je v podielovom spoluvlastníctve.
Ju brat vyplatil z bytu po rodičoch, sumu si nepamätá. Bolo preukázané, že žalovaný neužíva iba časť
nehnuteľnosti, túto užíva celú nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Na mieste pri ohliadke bolozistené, že spotrebiče sú riadne zapojené. Neexistuje žiaden záznam o dohode účastníkov, toto tvrdenie
je účelové a nepravdivé. Tvrdenie, že účastníci nadobudli nehnuteľnosť z prostriedkov žalovaného,
je irelevantné, nakoľko predmetom konania nie je vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takisto

je účelové tvrdenie o nejasnosti obsahu obálky doručenej žalovanému. Investície tvrdené žalovaným
boli vykonané v rokoch 2000 až 2003, a teda vzniesla námietku premlčania a vzhľadom na predmet
konania je irelevantné ich preukazovať. Žalobkyňa platí dva roky daň z nehnuteľnosti v jednej polovici a
prípadné náklady na bežnú údržbu je možné započítať. Nárok je do výšky spoluvlastníckeho podielu,
bolo preukázané užívanie nad rámec podielu žalovaného a s poukazom na § 137 ods.1 OZ je potrebné

žalobkyni zaplatiť odplatu titulom bezdôvodného obohatenia, vo výške požadovanej peňažnej náhrady,
nakoľko obohatenie žalovaného spočíva vo výkonoch. Zámok na nehnuteľnosti bol vymenený po roku
2001. Žiadala kľúč, ktorý jej odporca nedal. Daň z nehnuteľnosti platí len dva roky, lebo sa to predtým
podľa smerníc nedalo. Bola poistníkom poistnej zmluvy, aj je. Podielové spoluvlastníctvo nemohli riešiť,
nakoľko žalovaný dlhodobo poukazoval na nepriaznivý zdravotný stav, invaliditu, a preto sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd spoluvlastníctvo nevyporiadal a ten, kto sám zneužíva

situáciu a vykonáva právo v rozpore so zákonom, nemôže sa s poukazom na dobré mravy zbaviť
zodpovednosti. K poučeniu súdu - Rozsudok KS Trnava 24Co 616/14, KS Žilina 5Co 46/2010, ÚS SR č.
III US 99/12/2014 uviedla, že sa jedná o inú skutkovú situáciu, žalobkyňa nepodala návrh na zrušenie z
dôvodov už uvedených a toto bol jediný spôsob, ako prinútiť žalovaného k jeho vyporiadaniu. Žalovaný
v tomto konaní vytvára obštrukcie, spôsobuje prieťahy v konaní, dokonca previedol nehnuteľnosti

na svojej sestry, aby tak zmaril uspokojenie súdom priznanej pohľadávky žalobkyne. Žalobkyňa po
zistení zmeny vlastníctva vyzvala nové vlastníčky na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a v
prípade zamietnutia žaloby môže dôjsť k spätnému prevodu vlastníctva na žalovaného. Vlastnícke
právo žalobkyne zostane nevysporiadané a nebude mať priznanú žiadnu pohľadávku, ktorou by mohla
žalovaného motivovať k usporiadaniu vzájomných vzťahov. Predložila komunikáciu s podielovými

spoluvlastníčkami.

4. Žalobca v konaní uviedol, že neužíva celú nehnuteľnosť, užíva ordináciu a čakáreň, ktoré vybudoval
a zaplatil. Užíva tiež spálňu za ordináciou, kde je aj kuchynka s röntgenom a sociálne zariadenie.
Obývačku ani ostatné časti neužíva a dom iba upratuje a náklady sú vyššie ako požaduje žalobkyňa.

Chcel sa dohodnúť na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, s tým, že splatí všetky dlhy.
Žalobkyni chcel vyplatiť 20.000 eur, čo odmietla, nebránil jej v užívaní, zámok nemenil. Kľúč má
aj dcéra. Žalobkyňa ani nepreukázala, že by jej v užívaní bolo bránené. Žalovaný nikdy nevyužíval
predmetnú nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Požadovanie bezdôvodného
obohatenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi a bolo by šikanóznym výkonom vlastníckeho práva.

O nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti sa pričinil výlučne žalovaný, keď odpredal 3-izbový byt za
460.000 Sk a vyplatený od mamy podiel po otcovi 300.000 Sk. Dom bol napísaný na polovicu, bol
podvedený. Žalobkyňa neprispieva na úhradu nákladov na nehnuteľnosť. Suma mesačného nájmu 520
eur, ako jedna polovica, je nadnesená a nereálna. Z dôvodu opatrnosti tiež bez uznania nároku vzniesol
námietku premlčania proti celému nároku, vzhľadom na subjektívnu dvojročnú premlčaciu dobu. Výzva

na vydanie bezdôvodného obohatenia, z ktorej vychádza žaloba, sa týka mesačných súm za posledné
dva roky odo dňa doručenia výzvy. Výzva mala byť doručená 11.3.2011, z obálky pritom nevyplýva ani
označenie doručovanej písomnosti, teda je otázne, čo sa nachádzalo v obálke. Teda dva roku sú od
marca 2011 do marca 2013, žaloba bola podaná až 8.2.2012. V takom prípade by sa jednotlivé sumy
premlčiavali. Bezdôvodné obohatenie za mesiace marec 2009 až 7.2.2010 by už boli premlčané. Od

roku 2000, kedy žalobkyňa odišla z domu, boli vykonané veľké rekonštrukcie. Urobil zimnú záhradu,
presvetlil prízemie, prízemie nebolo obývateľné a hrozilo mu, že bude odkázaný na invalidný vozík,
preto ho urobil bezbariérové. Na prízemí vybudoval kúpeľňu, kuchyňu, spálňu, teda samostatnú bytovú
jednotku pre seba. Investícia bola asi 500000 eur. Opravil strechu, spolu teda investície boli asi 100000
eur. Peniaze na tom mal požičané od sestier, dr. M. a Ing. M., a tiež od pani O.. Pani O. už vrátil asi

500000 Sk a 200000 Sk jej má vrátiť. Od každej sestry si požičal asi 100000 alebo 200000 Sk a nevie,
koľko im vrátil, oni si to píšu. Má za to, že celá žaloba je vedená účelovo, s úmyslom dostať žalovaného
do pozície dlžníka a v rámci exekúcie by sa tak mohla bez vyplatenia zmocniť celej nehnuteľnosti.
Rekonštrukcie na dome robil od roku 2000. Posledná bola asi pred 3 rokmi. Ambulanciu má od roku
2000. Potom robil dlažby, rovnako na poschodí, potom zimnú záhradu, v roku 2008 po mozgovej príhode

robil kuchyňu, kúpeľňu a spálňu na prízemí. Žalobkyňa bola o tom informovaná aj písomne, súhlas od
nej žiadal, ale odpoveď nedostal. Finančne mu pomohla aj matka, kým žila, dala mu asi 300000 Sk,
v roku 2011 zomrela. Súhlas žalobkyne nežiadal konkrétne na každú úpravu, ale všeobecne. Nábytok
na poschodí kupoval po roku 2000, svoje si žalobkyňa zobrala, nikdy sa nedohodli so žalobkyňou ospôsobe užívania nehnuteľnosti. Povedala, že keď dostane peniaze, všetko bude jeho, ak si uhradí
všetky pôžičky. Dom získal za peniaze získané predajom bytu, ktorý mal od matky. Na kúpu domu teda
úver nečerpal a sestry okrem toho, že mu požičali peniaze na rekonštrukciu, mu dávajú peniaze na to,

aby vracal pôžičku aj pani O.. Žalobkyňa odišla, pretože si našla priateľa a nechcela nijakým spôsobom
nehnuteľnosť užívať. Nebolo jej žiadnym spôsobom bránené v užívaní nehnuteľností, platí zásada
„právo slúži bdelým“ a v nadväznosti na to je zdravotný stav žalovaného ako príčina nepodania žaloby
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bez právneho významu vo vzťahu k dobrým
mravom. Stotožňujem sa s judikatúrou, ktorú uviedol súd prvej inštancie, napriek tomu, že sa nejedná

o zhodný skutkový stav. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby mala možnosť žalobkyňa neustále
požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia tým, že by nepodala návrh na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva. Uplynul dostatočne dlhý čas, aby bolo podielové spoluvlastníctvo zrušené
a vyporiadané.

5. Svedkyňa H. O., dcéra účastníkov, v konaní uviedla, že žalovaný dosť požíval alkohol, býval

agresívny, rozbíjal veci, keď sa učila, mal potrebu s ňou komunikovať, spomínal, že matka odíde,
odsťahuje sa od nich a podobne. K fyzickým útokom nedochádzalo, iba ich raz zavrel na balkón, políciu
nevolali. Mala 10 alebo 11 rokov, keď s matkou z domu odišli k babke. Tam boli asi rok. Potom si matka
s priateľom postavili dom, kde bývajú doteraz. Sporný dom teda neužívajú asi od roku 2000. Raz sa do
domu na nejaký krátky čas vrátili, dobu si nepamätá, dali žalovanému šancu, ale situácia sa opakovala,

tak znova odišli. Matka tam už bývať viac nechcela, ani sa nechcela do domu vrátiť. Matka raz niečo
chcela ísť skontrolovať, nevie kedy presne, ale nedostala sa tam, lebo bol vymenený zámok, bolo to
pred niekoľkými rokmi. Nevie, ako sa dom užíval, keď išli okolo, videli, že sa svieti hore na poschodí. Ak
uviedla, že matka sa do domu nemohla dostať a nepasoval jej kľúč, nebola pri tom, iba jej to hovorila
matka. V dome bola naposledy asi keď mala 10 alebo 11 rokov. So žalovaným bola v kontakte asi v roku

2002, kedy sa snažili s ním kontaktovať, odvtedy nie.

6. Ohliadkou súd prvej inštancie zistil, že na prízemí budovy sa nachádzajú dve miestnosti pre
veterinárnu prax, za nimi kuchyňa, obývacia miestnosť. Na poschodí je kuchyňa, spálňa, obývačka,
detská izba, sociálne zariadenie a zimná záhrada. V čase ohliadky boli zapojené TV, hriankovač.

7. Z Listu vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Trnava súd prvej inštancie zistil, že účastníci boli
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú . R., obec R., okres Trnava - parc. č. 3821 - zast. plochy
a nádvoria o výmere 152 m2, parc. č. 3822 - záhrady o výmere 91 m2, dom č. s. XXX na parc. č.
3821,každýv1/2-ci.DarovacouzmluvouV8029-vkladpovolený23.12.2015saspoluvlastníkmipodielu

žalovaného stali MVDr. Z. O., rod. O. a Ing. O. M., rod. O..

8. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok na
základe udávanej skutočnosti, že žalovaný užíva jej podiel na nehnuteľnosti, žalobkyňa ako vlastník
(spoluvlastník) nehnuteľnosti má primárne riešiť otázku vlastnícku, resp. spoluvlastnícku (prípadne s

tým súvisiace investície) a až následne, resp. v tej súvislosti, si uplatňovať sekundárne zodpovednostné
nároky. Žalobkyňa však nerieši stav právnej neistoty a vyhovenie žalobe by mohlo mať za následok
udržiavanie tohto stavu a vznik ďalších sporov za ďalšie obdobie užívania nehnuteľnosti, čo je rozporné
s dobrými mravmi. Zo spisu súdu sp. zn. 13C 94/2011 vyplýva, že žalobkyňa sa voči žalovanému
domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 12.480 eur (24 mesiacov x 520 eur za mesiac

užívania jej podielu) žalobou podanou dňa 7.6.2011. Žalovaný namietal, že žalobkyni nie je bránené
v užívaní nehnuteľnosti, ktorú udržiava a zveľaďuje výlučne sám od jej odchodu. Žalobkyňa následne
pred začatím konania zobrala žalobu späť a konanie žiadala zastaviť. Z uvedeného vyplýva, že sa
jedná o opakované uplatňovanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto konaní a v
tomto smere nie je rozhodujúce, že nebolo rozhodnuté vo veci samej a došlo k zastaveniu konania.

Žalobkyňa sa voči žalovanému nedomáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva,
nedomáhala sa ani relevantným spôsobom vstupu do domu a jeho užívania. Predmetom konania je
obdobie, počas ktorého boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti účastníci (k zmene došlo až v
priebehu konania). Pokiaľ ide o užívanie podielu žalobkyne, táto si má primárne uplatniť svoje právo
zákonným spôsobom, teda zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, umožnenia vstupu

do domu a prípadne popri tom si uplatňovať sekundárne zodpovednostné nároky. V konaní naviac
nebolo relevantne a jednoznačne preukázané, že žalovaný užíva celú nehnuteľnosť, naviac túto sám
udržiaval, zhodnotil a žalobkyňa ani nemala záujem od r. 2000 nehnuteľnosť užívať, nepodieľala sa
na jej údržbe žiadnym spôsobom. Ak žalobkyňa namieta skutočnosť, že žalovaný vykonával úpravy arealizoval investície do nehnuteľnosti bez jej súhlasu, táto skutočnosť nie je pre toto konanie smerodajná
a sama žalobkyňa sa nepodieľala žiadnym spôsobom na údržbe nehnuteľnosti, ktorej hodnota by sa bez
akejkoľvek údržby znížila. Výpoveď svedkyne síce nasvedčuje skutočnosti, že žalobkyňa odišla z domu

v dôsledku správania sa žalovaného, nezhôd účastníkov, zároveň však svedkyňa potvrdila vyriešenie
bytovej otázky žalobkyne a jej nezáujem o nehnuteľnosť. Pokiaľ aj svedkyňa uviedla, že žalobkyňa sa do
domu nedostala z dôvodu výmeny zámku, svedkyňa má túto informáciu len sprostredkovane a ani táto
skutočnosť nebránila žalobkyni vstupu do domu sa domáhať zákonným spôsobom. Uplatňovanie práva
z bezdôvodného obohatenia, ktoré nerieši stav právnej istoty sa javí ako účelové, nakoľko o toto sa ani

nepokúsila a zdravotný stav spoluvlastníka zásadne nemusí byť dôvodom hodným osobitného zreteľa
bez ďalšieho. Postup žalobkyne považuje súd prvej inštancie za udržiavanie protiprávneho stavu, a tým
za rozporné s dobrými mravmi a šikanózny výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Sama
žalobkyňa uviedla, že sa pokúsila sa so žalovaným dohodnúť na zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva, ale ponúkal jej nízku sumu, návrh vo veci však nepodala a nepodnikla relevantné kroky
k tomu smerujúce, a teda z uvedeného vyplýva, že nemá záujem nehnuteľnosť užívať, ale žalobou

prinútiť žalovaného k výplate jej podielu. V dome nebýva od r. 2000, jedná sa teda o dlhodobý stav, počas
ktorého žalobkyňa základ sporu neriešila. Sama žalobkyňa naviac uviedla, že podaním žaloby v tomto
konaní mala v úmysle prinútiť žalovaného k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva.
Takýto postup nasvedčuje šikanóznosti a účelovosti žaloby bez toho, aby súčasne bola riešená úplná
právna istota účastníkov. Nie je v záujme rozumného usporiadania vzťahov umožniť, aby sa vytvárali

vecnoprávne nevyriešené vzťahy medzi účastníkmi a podporoval sa tak stav právnej neistoty. Súd prvej
inštancie považuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňované žalobkyňou v rozpore s
dobrými mravmi a keďže výkon práva v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať súdnu ochranu
a zároveň je súd v tomto prípade viazaný žalobným petitom t. j. nemôže usporiadať vzťahy inak. Z
uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala písomne odvolanie žalobkyňa prostredníctvom jej
právnehozástupcuvcelomrozsahuzdôvodovpodľaustanovenia§204ods.2písm.d)af)Občianskeho
súdneho poriadku a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému
uloží povinnosť zaplatiť jej sumu 12.480 eur s príslušenstvom. Uviedla, že považuje odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia za nepresvedčivé, nepreskúmateľné a za nesprávne. Súd prvej inštancie
poukazuje na rozsudky okresných ako aj krajských súdov, ktorými sa snaží argumentačne podporiť
svoje závery Rozsudok OS Žilina sp. zn. 2C 53/2006, ktorý bol potvrdený rozsudkom KS v Žiline sp.
zn. 5Co 45/2010, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 99/2012, rozsudok OS Trnava sp. zn. 17C 156/2011,
ktorý bol potvrdený rozsudok KS v Trnave sp. zn. 24Co 616/2014), tieto rozsudky sú však vo vzťahu k

prejednávanej veci úplne irelevantné. Použitie argumentum a simili v danej veci nie je na mieste. Všetky
súdom prvej inštancie označené rozsudky sa totiž týkajú uplatňovania nárokov vlastníka pozemku, na
ktorom si iná osoba bez jeho súhlasu postavila stavbu, pričom na tento prípad sa aplikuje ustanovenie
§ 135c Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci však nešlo o nárok vlastníka pozemku, na
ktorom by iná osoba neoprávnene zriadila stavbu, ale o nárok podielového spoluvlastníka na vydanie

bezdôvodného obohatenia za to, že druhý podielový spoluvlastník užíva spoločnú nehnuteľnosť bez
súhlasu alebo dohody so svojím podielovým spoluvlastníkom v celom rozsahu, a to bezodplatne. V
prípade, ak sa vlastník pozemku voči vlastníkovi stavby domáha neustále podávanými žalobami vydania
bezdôvodného obohatenia a nevyužije svoje právo podľa § 135c Občianskeho zákonníka, vlastník
stavby nemá možnosť brániť sa, a preto možno takýto výkon práva považovať za rozporný s dobrými

mravmi a prípadne aj za šikanózny.
Situácia podielových spoluvlastníkov je však diametrálne odlišná, a to z dôvodu, že ustanovenie §
142 Občianskeho zákonníka priznáva možnosť domáhať sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva
žalobou na súde každému podielovému spoluvlastníkovi. Toto právo má teda nielen žalobkyňa, ale aj
žalovaný. Žalovaný však toto svoje právo nevyužil a namiesto toho v priebehu celého trvania súdneho

konania spôsoboval prieťahy a komplikácie. Žalovaný nepodal návrh na vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, lebo o vyporiadanie nemá záujem a spolieha sa, že v prípade, ak by takýto návrh
podala žalobkyňa, súd by ho zamietol z dôvodu podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalovaný je invalidným dôchodcom a že svoj zdravotný stav
využil v priebehu konania takmer vždy za účelom zmarenia pojednávania. Okrem toho je zrejmé, že

nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve používa na bývanie a tiež to, že inak si bytovú potrebu
nevie zabezpečiť, ako aj to, že v predmetnej nehnuteľnosti má zriadenú veterinárnu ambulanciu a táto
je aj uspôsobená na výkon praxe lekára. Ak by žalobkyňa podala návrh na vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva,jeviacakozrejmé,žetentobysúdsohľadomnaustanovenie§142ods.2Občianskehozákonníka zamietol. Súd prvej inštancie síce poukazuje na fakt, že žalobkyňa nepodala žalobu na
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ale už nepoukazuje na skutočnosť, že túto žalobu mohol
podať aj žalovaný sám. Každý vlastník predsa chce mať zo svojho vlastníctva majetkový prospech.

Súd prvej inštancie žalobkyni túto možnosť upiera a žiada od nej, aby podala neúspešnú žalobu
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zlomyseľné konanie žalovaného, ktorému súd prvej
inštancie poskytol nepochopiteľne ochranu sa prejavilo aj v tom, že žalovaný očakávajúc pre neho
nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej, svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v podielovom
spoluvlastníctve previedol na svoje sestry. Učinil tak z jediného dôvodu preto, aby pre prípad výkonu

rozhodnutia, nemohlo byť toto rozhodnutie uspokojované exekúciou na jeho spoluvlastnícky podiel na
spoločnejnehnuteľnosti.Niežalobkyňaaležalovanývykonávasvojeprávovrozporesdobrýmimravmia
šikanózne, čo je zrejmé aj z celého priebehu konania, keď žalovaný maril priebeh konania nekonečnými
obštrukciami. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne, na ktorú poukazoval v
priebehu konania, a to najmä v súvislosti s rozsudkom NS SR zo dňa 27.10.2010 vo veci sp. zn. 6Cdo
184/2010 alebo v súvislosti s rozsudkom NS ČR zo dňa 10.10.2012 vo veci sp. zn. 31 Cdo 503/2011.

Všetky vyššie uvedené dôvody žalobkyne jednoznačne preukazujú, že súd prvej inštancie predmetnú
vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie vidí žalobkyňa v tom,
že súd prvej inštancie konštatuje v napadnutom rozsudku, že nebolo jasne a jednoznačne preukázané,
že žalovaný užíva celú nehnuteľnosť. V tomto smere žalobkyňa poukazuje na zápisnicu o výsluchu
dňa 11.9.2013, z ktorej je zrejmé, že žalovaný uvádzal, že horné poschodie domu neužíva, avšak súd

obhliadkou domu zistil, že na poschodí sa nachádzali dva zapojené televízory a hriankovač. Predmetný
záver sa javí ako neudržateľný. Žalovaný horné poschodie neužíva a preto tam má dva zapojené
televízory. Tento záver súdu prvej inštancie je úplne absurdný. Ak mal žalovaný výdavky súvisiace so
zhodnotením a údržbou, mohol sa ich voči žalobkyni domáhať súdnou cestou. Neučinil tak, pretože si
bol vedomý, že celú nehnuteľnosť užíval ako jej výlučný vlastník a úpravy robil bez súhlasu žalobkyne.

Žalobkyni sa zdá neudržateľné, že súd prvej inštancie ju núti zotrvať v neúnosnej situácii, keď poskytuje
ochranu osobe, ktorá od počiatku konania na súde konala a koná špekulatívne s cieľom vyhnúť sa
akejkoľvek povinnosti voči žalobkyni.

10. Žalovaný odvolací návrh nepodal.

11. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný v spojení s doplnením vyjadrenia
prostredníctvomjehoprávnehozástupcu.Uviedol,ženapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepovažuje
za vecne správny, súhlasí s argumentáciou v ňom uvedenou a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by jej žalovaný

bránil v užívaní predmetnej nehnuteľnosti. Jediný žalobkyňou označený dôkaz na preukázanie údajného
bránenia v užívaní nehnuteľnosti bol cez dôkazný prostriedok výsluchom H. O., ktorá však sama uviedla,
že o údajnom bránení v užívaní nehnuteľnosti jej povedala žalobkyňa. Uvedené rozhodne nemôže
postačovať na preukázanie údajného bránenia v užívaní nehnuteľnosti, rovnako nemôže byť dôkazom
o údajnom bránení v užívaní nehnuteľnosti alebo o užívaní nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho

podielu zistenie, že v čase ohliadky boli zapojené TV a hriankovač. Žalobkyňa žiadnym spôsobom
nepreukázala ani to, že by žalovaný v rozsahom presahujúcom jeho spoluvlastnícky podiel užíval
predmetnú nehnuteľnosť.

12. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase

podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1
Civilnéhosporovéhoporiadku),oprávnenouosobou-účastníkom(§201Občianskehosúdnehoporiadku
účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase

podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§205ods.2písm.d),f),Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhov čase podania odvolania, aktuálne § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce

saprocesnýchpodmienok,ktorénezistil(§380ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku),súcpritomviazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

14. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 12.480 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah
a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nárok
žalobkyne.

15. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku
vyzvalstrany,abysavyjadrilikmožnémupoužitiu§137ods.1vspojenís §123Občianskehozákonníka,

ktoré ustanovenia pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité.

16. K výzve odvolacieho súdu sa nevyjadrila žalobkyňa.

17. K výzve odvolacieho súdu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom jeho právneho zástupcu.

Uviedol, že žalovaný užíval predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu,
žiadnym spôsobom nebránil žalobkyni v užívaní predmetnej nehnuteľnosti. Jediný žalobkyňou označený
dôkaz na preukázanie údajného bránenia v užívaní nehnuteľnosti, bol cez dôkazný prostriedok
výsluchom H. O., ktorá však sama uviedla, že o údajnom bránení v užívaní nehnuteľnosti jej povedala
žalobkyňa. Uvedené rozhodne nemôže postačovať na preukázanie údajného bránenia v užívaní

nehnuteľnosti, rovnako nemôže byť dôkazom o údajnom bránení v užívaní nehnuteľnosti alebo o užívaní
nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu zistenie, že v čase ohliadky boli zapojené TV a
hriankovač. Na strane žalovaného nevzniklo bezdôvodné obohatenie, ako tvrdí žalobkyňa.

18. V súdenom spore si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie náhrady za užívanie
jej spoluvlastníckeho podielu za obdobie od februára 2010 do januára 2012 na nehnuteľnostiach v
katastrálnom území Trnava, zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „C“ č.
3821, zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 152 m2, parcela registra „C“ č. 3822, záhrady, vo
výmere 91 m2 a dom súpisné číslo XXX na parcele registra „C“ č. 3821, pričom v rozhodnom

období boli žalobkyňa a žalovaný podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to každý
v polovici. Podanú žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že tieto nehnuteľnosti dlhodobo od novembra
2000 užíva výlučne a berie z nich úžitky iba žalovaný bez toho, aby sa so žalobkyňou dohodol
na tomto spôsobe užívania, na strane žalovaného tak dochádza k bezdôvodnému obohateniu na
úkor žalobkyne, ktoré bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu zodpovedajúcu sume nájomného

za prenájom týchto nehnuteľností. Žalovaný sa bránil tvrdením, že predmetné nehnuteľnosti užíval
len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a žiadnym spôsobom nebránil žalobkyni v užívaní
predmetných nehnuteľností. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, keď konštatoval, že
v konaní nebolo relevantne a jednoznačne preukázané, že žalovaný užíva celú nehnuteľnosť. Ďalším
dôvodom pre zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie bolo konštatovanie, že postup žalobkyne je

udržiavanie protiprávneho stavu, je rozporný s dobrými mravmi a jedná sa o šikanózny výkon práva,
nakoľko žalobkyňa má primárne riešiť otázku vlastníctva a až následne si uplatňovať sekundárne
zodpovednostné nároky.

19. Podľa ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet

svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

20. Podľa ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.21. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného obohatí, musí
obohatenie vydať.

22. Podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

23. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho)
práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v
spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka
na vzťahu k spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel je síce vyjadrením vzťahov spoluvlastníkov k ideálnej
časti predmetu spoluvlastníctva, avšak premieta sa do faktického výkonu práv a povinností vyplývajúcich
z tohto vzťahu v rozsahu spoluvlastníckych podielov. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti,

pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ustanovenia § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu.
Ak neumožňujú niektorému zo spoluvlastníkov existujúce pomery plnú realizáciu tohto práva, patrí mu
za to zodpovedajúca náhrada. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej
veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady

vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec
užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť,
že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo
viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu (o to
viac takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe užívania dohodli). Právnym

dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel
vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel
na veci reálne vymedzený, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo
je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely
ostatných spoluvlastníkov. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha

náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne
v Občianskom zákonníku upravený.

24. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 v spojení s ustanovením § 123 Občianskeho zákonníka,
t. j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom
jeho spoluvlastníckemu podielu. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým
spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Rozsah
tohto užívacieho práva k spoločnej veci (rovnako ako výška spoluvlastníckeho podielu) nemôže byť

totiž proti vôli spoluvlastníka rozhodnutím spoluvlastníkov modifikovaný. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú
vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej
miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody

spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo
jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak
by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by
medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci
v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému

spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Priposudzovanírozsahuužívaniaspoločnejvecivšaknemusíbyťrozhodujúcalenveľkosťužívanejčasti
veci (výmera časti nehnuteľnosti), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej

časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.

25. V prejednávanej veci je nesporné, že strany v rozhodujúcom čase boli podielovými spoluvlastníkmi
dotknutých nehnuteľností, ako aj to, že nehnuteľnosti užíval žalovaný. Žalobkyňa sa domáhalapeňažného plnenia voči žalovanému za to, že neužívala spoločnú vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný poukazoval na to, že neužíva nehnuteľnosti na úkor žalobkyne,
ani neužíva podiel žalobkyne, fakticky užíval len svoju polovicu, a to veterinárnu ambulanciu, spálňu,

kuchyňu a sociálne zariadenie nachádzajúce sa na prízemí rodinného domu. Poukazoval na to, že
naopak žalobkyňa nevyužívala svoje právo užívať svoj diel nehnuteľnosti, žalobkyni nebránil v užívaní
nehnuteľností. Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalobkyňa odišla z rodinného domu s ich spoločnou
dcérou v roku 2000. Žalobkyňa tvrdila, že keď si po odchode išla do domu opakovane zobrať veci,
boli vymenené zámky, do domu sa nedostala. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa mala kľúče od rodinného

domu a zámok nemenil. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa navrhla vypočuť svedkyňu H. O. (dcéru
žalobkyne a žalovaného), ktorá v rámci výsluchu uviedla, že v dome bola naposledy, keď mala 10 alebo
11 rokov, sporný dom neužívajú od roku 2000, kedy z neho odišli, matka (rozumej žalobkyňa) tam už
bývať viac nechcela, ani sa nechcela do domu vrátiť. Ďalej svedkyňa uviedla, že jej žalobkyňa hovorila,
že sa do domu nemohla dostať, nepasoval jej kľúč. Ohliadkou na mieste samom bolo zistené, že na
poschodí rodinného domu sa nachádzajú kuchyňa, sociálne zariadenie, detská izba, spálňa, obývacia

izba a zimná záhrada, ďalej, že na poschodí sa nachádzajú dva zapojené televízory a hriankovač.
Existencia dohody o užívaní spoločných nehnuteľností nebola preukázaná, resp. nebola ani žiadnou
stranou tvrdená.

26. Správne súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov mal za preukázané, že žalovaný

neužíval celé nehnuteľnosti, resp. že nebránil žiadnym spôsob v užívaní predmetných nehnuteľností
v rozhodnom období žalobkyni. Ak žalobkyňa namietala, že žalovaný užíval celé nehnuteľnosti, je
dôkazné bremeno na žalobkyni, že práve žalovaný užíval celé nehnuteľnosti. V konaní však žalovaná
opak nepreukázala. Žalobkyňa nepreukázala, že nemohla predmetné nehnuteľnosti užívať, nakoľko jej
žalovaný nijak nebránil v spoluužívaní časti predmetných nehnuteľností v rozsahu jej spoluvlastníckeho

podielu.

27. Vo veci samej sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že v konaní
nebolo preukázané, že žalovaný užíval celú nehnuteľnosť. Žalobkyňa na podporu tohto svojho tvrdenia
nepredložila napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného v

čase konania pred súdom prvej inštancie žiadne relevantné dôkazy. Táto skutočnosť nebola preukázaná
ani výsluchom svedkyne, ktorá sama uviedla, že v rodinnom dome bola naposledy, keď mala 10 alebo
11 rokov (aktuálne má 25 rokov), teda neposkytla žiadne svedectvo o rozsahu užívania predmetných
nehnuteľností žalovaným. Tiež ohliadkou na mieste samom nebolo zistené, že by žalovaný užíval
aj poschodie rodinného domu a zapojenie elektrospotrebičov na poschodí rodinného domu nie je

spôsobilé preukázať užívanie nehnuteľností nad rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaného. Ťažisko
dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov súdu prvej inštancie v danej veci spočívalo v
dôkazoch priamo stranami produkovaných a predkladaných v danom konaní. Preto súd prvej inštancie
vychádzal zo správnych skutkových zistení, že žalovaný neužíval nehnuteľnosti nad rozsah jeho
spoluvlastníckeho podielu, resp. že by akýmkoľvek spôsobom bránil v užívaní spoločných nehnuteľností

žalobkyni. Preto nebolo možné požiadavku žalobkyne na kompenzáciu a na stanovenie jej prináležiacej
náhrady považovať za dôvodnú.

28. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie

dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých
dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

Súd musí teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobkyne sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobkyňa
v konaní jednoznačne nepreukáže, nemôže sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe
domáhať zaplatenia požadovanej istiny s príslušenstvom. V sporovom konaní, kde strany stoja proti
sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, aktuálne § 150 Civilného

sporového poriadku) a povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného
v čase konania pred súdom prvej inštancie, aktuálne § 132 Civilného sporového poriadku) pre obe
strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné, pričom povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkazná bola
na strane žalobkyne vo vzťahu k jej nároku uplatneného v konaní. Podľa názoru odvolacieho súduzhodného s názorom súdu prvej inštancie sa žalobkyni nepodarilo vôbec preukázať opodstatnenosť
jej požiadavky uplatnenej v konaní, keď žalovaný tento nárok považoval za bezdôvodný. Žalobkyňa
neprodukovala žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne rozsahu užívania

spoločných nehnuteľností v rozhodnom období a bráneniu jej užívania spoločných nehnuteľností zo
strany žalovaného a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa napriek márnemu poučeniu o jej
dôkaznej povinnosti nepredložila súdu prvej inštancie a ani nenavrhla vykonať žiadne relevantné dôkazy
preukazujúce opodstatnenosť jej nároku. Práve neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne
malo vecný dopad na výsledok sporu.

29. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobkyne nie je dôvodný, bol jeho
záver správny. V súdenom spore nebol naplnený prvotný predpoklad pre priznanie náhrady žalobkyni
za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to je užívanie tejto veci
druhým spoluvlastníkom (žalovaným) nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu a v nadväznosti na to
ani zabránenie žalovaným v užívaní spoločných nehnuteľností žalobkyni. Preto aj ďalšia argumentácia

súdu prvej inštancie, z dôvodu ktorej zamietol žalobu, že uplatnený nárok je v rozpore s dobrými mravmi
je bezpredmetná a vykonávanie dokazovania v tomto bolo smere nadbytočné. Argumenty žalobkyne
uvádzané v odvolaní nie sú spôsobilé privodiť jej úspech, skutočnosti uvádzané žalobkyňou v odvolaní
nie sú novými tvrdeniami, vyplývajú z obsahu spisu a zistení, na ktorých založil svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie. Žalovanému nevznikla povinnosť na náhradu voči žalobkyni ako spoluvlastníkovi

neužívajúcemu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu.

30. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku
po právoplatnom skončení veci.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).