Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, May 14, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117012278
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117012278.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na neverejnom zasadnutí konanom dňa 14. mája 2018, v
trestnej veci obž. Q. O. pre prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm.
b/Tr. zákona, o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/123/2017 zo
dňa 28.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnuté uznesenie a

podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z a s t a v u j e trestné stíhanie obvinenej Q. O., nar. XX. X.
XXXX v O., pre skutok kvalifikovaný obžalobou prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešove, sp. zn. 1 Pv
459/15/7707 ako prečin poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona,
ktorého sa mala dopustiť tak, že

dňa 20.04.2011 v meste Prešov ako darca uzatvorila darovaciu zmluvu s obdarovaným M. O., ktorou
previedla nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v k. ú. Beniakovce zapísaný na LV č. XXX, a to rodinný
dom so súpisným číslom XXX stojaci na parcele registra CKN č. XXX/XX, pozemok parcely registra
CKN č. XXX/XX o výmere 723 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcely registra CKN č.

XXX/XX o výmere 159 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcely registra CKN č. XXXX/XX
o výmere 214 m2 - ostatné plochy v celkovej hodnote 143.000,- EUR na syna M. O., bytom V. XX, O.,
kde k povoleniu vkladu došlo Rozhodnutím Správy katastra Košice - okolie, číslo vkladu: V XXXX/XX
zo dňa 22.06.2011, a to aj napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/21/2009 zo
dňa 11.06.2010 bola zaviazaná manželom P. a Q. Y., bytom M. X, O. uhradiť spôsobenú škodu vo výške
40.138,09 EUR, ktorý následne v odvolacom konaní potvrdil aj Krajský súd v Prešove uznesením sp.

zn. 6To/23/2010 zo dňa 20.11.2012, pričom nedisponovala iným majetkom, z ktorého by mohlo dôjsť k
uspokojeniu veriteľov, čím takto svojím konaním manželom Y. spôsobila škodu vo výške 40.138,09 EUR,

p r e t o ž e tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

o d ô v o d n e n i e :

SamosudcaOkresnéhosúduPrešovuznesenímpodsp.zn.4T/123/2017zodňa28.11.2017podľa§215
ods. 1 Tr. poriadku zastavil trestné stíhanie obvinenej Q. O., nar. XX. X. XXXX v O., na ktorú bola podaná

dňa16.11.2017obžalobaprokurátoraOkresnejprokuratúryvPrešove,sp.zn.1Pv459/15/7707-45,pre
prečin poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zákona, ktorý mala spáchať tak, že

dňa 20.04.2011 v meste Prešov ako darca uzatvorila darovaciu zmluvu s obdarovaným M. O., ktorou
previedla nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v k. ú. Beniakovce zapísaný na LV č. XXX, a to rodinný
dom so súpisným číslom XXX stojaci na parcele registra CKN č. XXX/XX, pozemok parcely registra

CKN č. XXX/XX o výmere 723 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcely registra CKN č.
XXX/XX o výmere 159 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcely registra CKN č. XXXX/XXo výmere 214 m2 - ostatné plochy v celkovej hodnote 143.000,- EUR na syna M. O., bytom V. XX, O.,
kde k povoleniu vkladu došlo Rozhodnutím Správy katastra Košice - okolie, číslo vkladu: V XXXX/XX
zo dňa 22.06.2011, a to aj napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/21/2009 zo

dňa 11.06.2010 bola zaviazaná manželom P. a Q. Y., bytom M. X, O. uhradiť spôsobenú škodu vo výške
40.138,09 EUR, ktorý následne v odvolacom konaní potvrdil aj Krajský súd v Prešove uznesením sp.
zn. 6To/23/2010 zo dňa 20.11.2012, pričom nedisponovala iným majetkom, z ktorého by mohlo dôjsť k
uspokojeniu veriteľov, čím takto svojím konaním manželom Y. spôsobila škodu vo výške 40.138,09 EUR,

pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote prokurátor sťažnosť, ktorú odôvodnili
tým, že sa nestotožnil s konštatovaním súdu a to z dôvodu, že pohľadávka poškodených existovala
už pred rozhodnutím súdu v trestnom konaní a vznikla už vylákaním prostriedkov po uzatvorení
zmluvy s poškodenými. Pre existenciu pohľadávky nie je nevyhnutné jej potvrdenie prostredníctvom

rozhodnutia štátneho orgánu ale to, či reálne nastali skutočnosti zakladajúce na jednej strane povinnosť
plniť a na druhej strane oprávnenie plnenie požadovať. Jednou z takýchto skutočností je aj inštitút
zodpovednosti za spôsobenie škody trestným činom. Rozhodnutie štátneho orgánu, ktorým je takáto
pohľadávka potvrdená, ma totiž len deklaratórne a nie konštitutívne účinky, pričom obvinená po vydaní
rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/21/2009 konala v tom úmysle, aby uspokojenie pohľadávky

poškodených bolo zmarené. Nesúhlasí ani s tým, aby sa jednalo o občiansko-právny spor a uplatnenie
zásady „ultima rátio“. Namieta aj to, že samosudca rozhodol o zastavení trestného stíhania podľa §
215 ods. 1 Tr. poriadku bez uvedenia konkrétneho písmena uvedeného ustanovenia, čo činní taktiež
uvedené rozhodnutie nezákonným. Navrhol podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku zrušiť napadnuté
uznesenie.

Na podklade podanej sťažnosti prokurátorom krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, a dospel k záveru, že sťažnosť je čiastočne
dôvodná.

Z trestného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/123/2017 vyplýva, že prokurátor Okresnej
prokuratúry Prešov podal dňa 16.11.2017 obžalobu na Q. O. pre prečin poškodzovanie veriteľa podľa §
239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zákona, na skutkovom základe uvedenom v tejto obžalobe.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia prvostupňového súdu okrem iného vyplýva, že objektívna
stránka skutkovej podstaty žalovaného trestného činu spočíva mimo iné v tom, že konaním, ktoré
predpokladá ustanovenie § 239 ods. 1 písm. a/ až d/ Tr. zákona má dôjsť k čo i len čiastočnému
zmareniu uspokojenia svojho veriteľa. Z dikcie predmetného ustanovenia je zrejmé, že ide o ochranu
veriteľov pred úmyselným konaním dlžníkov v snahe zmariť uspokojenie veriteľov, pričom ochrana

sa poskytuje splatným pohľadávkam. V danom prípade záväzok dlžníka v čase prevodu predmetnej
nehnuteľnosti (darovacia zmluva zo dňa 20.4.2011) nebol ešte splatným - keďže ešte neuplynula lehota
vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá začala plynúť až uznesením Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6To/23/10 zo dňa 20.11.2012, kedy sa priznal poškodeným nárok na náhradu škody. Právny poriadok
Slovenskej republiky v takýchto prípadoch poskytuje ochranu veriteľom prostredníctvom ustanovenia

§ 42a Občianskeho zákonníka upravujúcej odporovateľnosť právnych úkonov, pričom táto ochrana
je nepomerne širšia ako poskytuje Trestný zákon v predmetnom ustanovení. Súd prvého stupňa
posudzoval, či konanie, ktoré je kladené obvinenej v obžalobe prokurátora za vinu je spôsobilé pri
jeho preukázaní na hlavnom pojednávaní pri zachovaní princípov totožnosti skutku naplniť skutkovú
podstatu prečinu kladeného obvinenej za vinu, respektíve iného trestného činu. Podľa názoru súdu aj

keby skutok kladený obvinenej v obžalobe prokurátora za vinu bol pred súdom nepochybne preukázaný,
nenaplňoval by objektívnu stránku trestného činu poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a),
ods. 4 Tr. zákona a to v časti „zmarila uspokojenie veriteľa“ keďže v čase konania obvinenej ešte nebola
pohľadávka veriteľa voči nej ako dlžníčke splatná. V tomto prípade ide občiansko-právny vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom, akokoľvek prípadne morálne odsúdeniahodný a nemal byť predmetom trestného

konania. Podľa okresného súdu sa žiadalo už v prípravnom konaní postupovať v súlade so zásadou
trestného konania „ultima ratio“, keďže trestné stíhanie má byť použité na riešenie právnych vzťahov
ako posledný, krajný prostriedok.S takto uvedenými závermi okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský súd a keďže v
dvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutiasúdovtvoriajednotu,pretopokiaľajsťažnostnýsúddospeje
k záverom zhodným so závermi súdu prvého stupňa, vyjadrenými v dôvodoch jeho rozhodnutia, bolo by

nadbytočné tieto vo svojom rozhodnutí opakovať, a preto v podrobnostiach poukazuje aj na dôvody, na
ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Zároveň sťažnostný súd k vyššie uvedenému ešte dodáva nasledovné. V prvom rade je potrebné uviesť,
že prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zákona patrí medzi tzv. úpadkové delikty. Objektom

tohto trestného činu je teda ochrana majetkových práv veriteľov. Ide o právo veriteľa na uspokojenie
jeho pohľadávky, ktorú ma voči páchateľovi - dlžníkovi. Dlžník čiastočne zmarí uspokojenie pohľadávky
svojho veriteľa najmä tým, že reálne alebo fiktívne zmenší svoj majetok niektorým z konaní uvedených
v § 239 ods. 1 písm. a) až d) Tr. zákona, v dôsledku čoho veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v tom rozsahu, ako by tomu bolo v prípade, keby dlžník uvedeným spôsobom nekonal.
Predpokladom trestnej zodpovednosti za tento trestný čin je úmyselné zavinenie páchateľa, ktorý ako

dlžník konaná s cieľom vyhnúť sa plnému uspokojeniu veriteľa, prípadne vykonáva určité skutočné či
fiktívne dispozície so svojím majetkom, pričom si za takýchto okolností musí byť vedomý toho, že jeho
konanie môže mať takýto následok, a pre prípad, že ho spôsobí, je s tým uzrozumený. Uzrozumenie
páchateľa v tomto zmysle možno posudzovať z jeho konkrétnych krokov.

Uspokojením veriteľa sa rozumie poskytnutie takého plnenia v prospech veriteľa, ktoré je obsahom
záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom podľa dôvodu vzniku tohto vzťahu (napr. zaplatenie kúpnej
ceny, poskytnutie náhrady škody a pod.). Predpokladom teda je, že pohľadávka veriteľa je už splatná
(zrovnaj § 563 a nasl. Občianskeho zákonníka , § 340 a nasl. Obch. Z.)

Podľa § 2 ods. 4 Tr. poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 46 ods. 3 Tr. poriadku, prvá veta poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok
na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v

odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Podľa § 164 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku v rozsudku, ktorým sa rozhoduje o vine, uvedie súd aj výrok o
náhrade škody, ak bol nárok na jej náhradu riadne a včas uplatnený.

Podľa § 183 ods. 1 písm. b) bod 3. Tr. poriadku rozsudok je právoplatný, a ak neustanovuje tento zákon
niečo iné, aj vykonateľný, ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale podané odvolanie bolo
zamietnuté.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému

škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok
riadne a včas uplatnený. Súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej
neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol
obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným
trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.

V § 2 odseku 4 citovaného ustanovenia je upravená zásada prezumpcie neviny. Táto zásada vychádza
z úpravy ustanovenej v čl. 50 ods. 2 ústavy a v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Zásada
prezumpcie neviny je upravená aj v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Čo sa týka nároku poškodeného, o tom sa rozhoduje v tzv. adhéznom konaní (§ 287 a 288), ktoré je

však súčasťou trestného konania, pričom nie je jeho samostatnou časťou, ale konanie a rozhodovanie
v ňom prebieha kontinuálne ako súčasť súdneho konania, resp. konania a rozhodovania o vine, resp.
nevine obžalovaného. Osobitosťou adhézneho konania je, že o návrhu poškodeného sa rozhoduje s
použitím hmotného práva iného právneho odvetvia ako trestného práva (najmä občianskeho práva),
ale vždy s aplikáciou ustanovení Trestného poriadku (nemožno použiť napr. ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku).Ak súd rozhoduje rozsudkom a vyslovil vinu obžalovaného zo spáchania trestného činu, ktorým inému
spôsobil majetkovú škodu, a pokiaľ tomu nebráni zákonná prekážka (napr. uplatnenie nároku v rozpore
s požiadavkami uvedenými v

§ 46 ods. 3), obžalovanému sa uloží povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou opisu skutku
uvedeného vo výroku rozsudku (§ 287 ods. 1), pokiaľ škoda vo výške uvedenej v skutku už nebola
uhradená.

Z preložených listinných dôkazov v prejednávanej veci ako aj z popisu skutku uvedeného v obžalobe

je zrejmé, že obvinenej sa kladie za vinu darovanie nehnuteľnosti a to majetok nachádzajúci sa v k.
ú. Beniakovce zapísaný na LV č. XXX - rodinný dom a k tomu prináležiacim pozemkom synovi M. O.
a to aj napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/21/2009 zo dňa 11.06.2010
bola zaviazaná poškodeným manželom P. a Q. Y., bytom M. X, O. uhradiť spôsobenú škodu vo výške
40.138,09 EUR, ktorý následne v odvolacom konaní potvrdil aj Krajský súd v Prešove uznesením sp.
zn. 6To/23/2010 zo dňa 20.11.2012, pričom následne už nedisponovala iným majetkom, z ktorého by

mohlo dôjsť k uspokojeniu veriteľov, čím takto svojím konaním manželom Y. spôsobila škodu vo výške
40.138,09 EUR.

Jepravdou,žeobvinenábolavyššiezmienenýmrozsudkomokresnéhosúduuznanázavinnúasúčasne
je bola uložená aj povinnosť nahradiť spôsobenú škodu poškodeným, ale voči tomuto rozsudku čo do

výroku o vine, treste a náhrade škody podala obvinená odvolanie. Z uvedeného je preto zrejmé, že
predmetný rozsudok nemohol a ani nenadobudol právoplatnosť a ani vykonateľnosť. To nastalo až po
vyhlásení uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/23/2010 dňa 20.11.2012, ktorým bolo v
tom čase proti nej vedenom trestnom konaní zamietnuté odvolanie obvinenej. Teda až týmto okamihom
mohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj výrok o náhrade škody.

Akoboloužkonštatované,napáchateľa,vsúladesozásadouprezumpcieneviny,sahľadínanevinného,
až do okamihu, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Len ak je páchateľ
uznaný za vinného, je mu možné uložiť okrem iného aj povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. Ak sa
na páchateľa hľadí ako na nevinného až do okamihu právoplatného odsúdenia, nemožno ani výroku

o náhrade škody priznať jeho skoršie účinky ako až právoplatnosťou výroku o vine, na ktorý je táto
povinnosť bezprostredne viazaná.

Obvinená Q. O. previedla zmieňované nehnuteľnosti darovacou zmluvou na svojho syna M. O. síce
po vynesení odsudzujúceho prvostupňového rozsudku, avšak voči ktorému vo všetkých jeho výrokoch

bol podaný opravný prostriedok z jej strany, o ktorom bolo rozhodnuté až po skoro dva a pol roku.
Teda v čase prevodu nehnuteľnosti obvinenou poškodený nemali voči nej splatnú pohľadávku, pretože
k jej právoplatnému (aj vykonateľnému) priznaniu došlo až v spojení s rozhodnutím krajského súdu. Až
týmto uznesením odvolacieho súdu bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že obvinená sa dopustila tam
súdeného konania, teda spáchala žalovaný trestný čin, za ktorý bola uznaná aj za vinnú a až následne

bolo možné potvrdiť aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade škody. Obvinená
deklarovala, že bola zo strany jej právneho zástupcu ubezpečovaná o tom, že jej odvolanie voči vtedy
vedenej trestnej veci bude úspešné a teda sa na ňu nebude vzťahovať ani uložená povinnosť nahradiť
škodu poškodeným.

V čase kedy previedla/darovala rodinný dom s pozemkami nemohla predvídať, či jej odvolanie bude
alebo nebude úspešné teda, že či bude oslobodená spod obžaloby, vec vrátená súdu prvého stupňa
na nové prejedanie a rozhodnutie, alebo či jej odvolanie zamietnuté, ako sa tomu nakoniec stalo.
Ani krajský súd preto po vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov nedospel k záveru, aby
takto žalovaný skutok vykazoval všetky obligatórne znaky trestného činu predpokladaného skutkovou

podstatou prečinu poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zákona, pretože až
právoplatnosťou zmieneného rozhodnutia došlo k uloženiu povinnosti nahradiť škodu poškodeným, čím
sa až týmto okamihom stali veriteľmi obvinenej a nimi nárokovaná pohľadávka sa stala reálne existujúca
a splatná.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam prokurátora krajský súd poukazuje na vyššie rozvedené úvahy,
ktorýmisaspravovalprisvojomrozhodovaní.Súčasnejepotrebnévytknúť,žeajkeďprokurátornavrhuje
zrušiť napadnuté uznesenie v zmysle § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku, v ďalšom už nekonkretizuje,
ako by mal nadriadený súd rozhodnúť, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho sťažnostného návrhu.Taktiež je potrebné upriamiť do budúcna pozornosť prokurátora pri podávaní obžalôb pri trestnom čine
poškodzovania veriteľa v zmysle § 239 Tr. zákona aj na to, že ak konanie páchateľa má spočívať v tom,
že darovacou zmluvou prevedie svoj majetok na inú osobu, takéto konanie nenapĺňa kvalifikačný pojem

„ inak odstránil svoj majetok“. Z viacerých alternatív konania páchateľa v zmysle § 239 ods. 1 písm.
a/ Tr. zákona však prichádzalo do úvahu posúdenie konanie páchateľa ako „predanie“ svojho majetku,
vzhľadom k tomu, že obvinený daruje svoj majetok, prípadne jeho časť obdarovanému. Takémuto
konaniu najlepšie odpovedá práve pojem „predá“, ktorého podstata spočíva v prevedení majetku na
inú osobu bez získania zodpovedajúcej protihodnoty použiteľnej k uspokojeniu pohľadávky veriteľa. Pre

porovnanie s tým sa pod pojem „inak odstráni“ zahrnujú prípady, kedy dlžník ukryje svoj majetok alebo
jeho časť, a tým ho zneprístupní iným osobám vrátane veriteľa, ale naďalej si uchová možnosť s týmto
majetkom disponovať, prípade ho i využívať. Darovaním páchateľ inak neodstránil svoj majetok, ale ho
predal na úkor uspokojenia pohľadávky svojho veriteľa.

Je ale potrebné súhlasiť s prokurátorom namietanou neurčitosťou výroku napadnutého uznesenia, z

ktorého znenia nie je zrejmé, podľa ktorého písmena § 215 ods. 1 Tr. poriadku okresný súd trestné
stíhanie obvinenej zastavil. Sťažnostný súd preto čiastočne vyhovel sťažnosti prokurátora, vytknutú
nesprávnosť napravil a rozhodol spôsobom uvedeným vyššie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto

uznesenia.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.