Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, February 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/120/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116221152
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116221152.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne P. W., B.. X.X.XXXX, X. P. L.,
B. D.. X. Č.. XX, právne zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, na
Námestí SNP č. 7, p r o t i žalovanému Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislave, na Mlynských
Nivách č. 49, právne zastúpenému De minimis, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Lovinského č.

22, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov
zo dňa 17.5.2017 č.k. 11Csp/121/2016 - 86 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že strany uzavreli dňa 10.3.2011 formulárovú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver za administratívny
poplatok71,50Eursdohodnutouúrokovousadzbou23,80%ročne.Žalobkyňasazaviazalažalovanému
zaplatiť sumu 625,74 Eur a to v 45 týždenných splátkach vo výške 13,91 Eur , pričom posledná splátka
predstavovala sumu 13,70 Eur. Termín konečnej splatnosti úveru bol stanovený na 7. deň 45 - teho
týždňa po dni uzavretia zmluvy. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 69,34% a priemerná hodnota

RPMN vo výške 41,39 %. Predpoklady použité na výpočet RPMN sú uvedené na druhej strane príslušnej
zmluvy.
3. V ten istý deň obe strany uzatvorili aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa uvádza,
že žalovaný sa zaväzuje za odmenu počas platnosti danej zmluvy pravidelne poskytovať službu
spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky na základe zmluvy uzavretej
medzi stranami a to za celkovú odmenu 257,50 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala túto odmenu splácať v 45

týždenných splátkach po 5,72 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 5,82 Eur a to počas doby
splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
4. Podľa karty splátok žalobkyňa zaplatila celkovo sumu 664,89 Eur, pričom posledná úhrada bola
dňa 16.7.2011 vo výške 329,89 Eur. Z karty splátok vyplýva aj to, že k úhrade došlo po zľave, pričom
žalobkyňa svoj dlh voči žalovanému v celom rozsahu uhradila.
5. Vo veci sa muselo prejudiciálne posúdiť, či úver poskytnutý žalobkyni zo strany žalovaného sa má

považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a to v dôsledku absencie náležitosti zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods.
2 písm. f/ tohto zákona.
6. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
citovaného zákona. Medzi nimi je pod písm. f/ uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pod písm. k/ je uvedená výška, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.7.Pokiaľideonáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúverevzmysleustanovenia§9ods.2písm.f/zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy nestačí, ak tento údaj si spotrebiteľ dokáže
vypočítať z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom prípade by išlo o 7.deň 45. týždňa po dni uzavretia

zmluvy. Nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných
týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri
uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, veď práve to je účelom citovaného zákonného
ustanovenia. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom,
pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Keďže počet splátok je ďalšou

povinnou náležitosťou zmluvy a to podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy zákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby
trvania zmluvy a termínu splatnosti úveru počet splátok. Aj podľa smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sú povinné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uvedené v článku 10 ods. 2 a medzi nimi pod písm. h/ sa uvádza počet splátok
a pod písm. c/ dĺžka trvania zmluvy o úvere. Vychádzajúc z tejto smernice teda počet splátok nemôže

predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej spomínanej náležitosti
zmluvy.
8. Výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvyajehoaplikáciamusíbyťvsúladesozmyslomaúčelomcitovanéhozákona.Predpísanápísomná
forma musí byť zachovaná vo vzťahu k podstatným obsahovým náležitostiam, ktoré sú vymenované v §

9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a/ tohto právneho predpisu. Pokiaľ zmluva neobsahuje niektorú z náležitostí
vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/ nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná
písomná forma.
9. Žalobkyňa by teda žalovanému mala vrátiť len sumu poskytnutého úveru 500 Eur, zaplatila mu však
664,89 Eur. Táto suma však predstavuje nielen splácanie úveru, ale aj odmeny zo samostatnej zmluvy

o zabezpečení splátok úveru. Žalobkyňa totiž uzatvorila aj ďalšiu samostatnú zmluvu o zabezpečení
splátok, hoci naväzujúcu na úverovú zmluvu a v zmysle nej mala žalovanému zaplatiť odmenu 257,50
Eur. V žalobe sa však žalobkyňa vôbec nezaoberala touto zmluvou a nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia odôvodnila výlučne už citovanými zákonnými ustanoveniami v súvislosti so zmluvou o úvere.
Nakoľko predmetom sporu bol len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere,

pričomúverbolvyhodnotenýakobezúročnýabezpoplatkový,žalobkyňabyzaúvermalazaplatiťlen500
Eur a zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru odmenu vo výške 257,50 Eur. Túto odmenu je potrebné
výrazne redukovať vzhľadom na predčasné ukončenie zmluvy a to na sumu 97,24 Eur (17 splátok po
72 Eur), čo znamená, že bezdôvodné obohatenie žalovaného predstavuje rozdiel súm 664,89 Eur a
597,24 Eur.

10. V dôsledku námietky premlčania vznesenej žalovaným bolo potrebné sa touto v konaní zaoberať.
11. Tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia lehota plynie odo dňa poslednej úhrady žalobcu
t.j. 16.07.2011. Hoci subjektívna lehota v zmysle zákona plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt
dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, túto vedomosť je potrebné
odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť

toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti, teda či vedel o
príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Uvedený záver možno vyvodiť z viacerých rozsudkov
Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave a z rozsudku Najvyššieho súdu SR vydaného vo veci
1Cdo 67/2011. V zmysle týchto rozhodnutí vedomosťou podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa
nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno dôvodiť zodpovednosť

za bezdôvodné obohatenie. Nie je teda významné či oprávnený má také právne znalosti, aby bol
subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.
12. Žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela v čase úhrady
poslednej splátky, teda 16.7.2011 a je nemysliteľné, aby súd akceptoval jej názor o plynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty až od marca 2015, kedy sa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení

na základe právnej analýzy od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, teda po 4 rokoch.
Takéto ponímanie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je neakceptovateľné a znamenalo by,
že ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si
začiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo
len od jeho tvrdenia.

13. Uplatnený nárok sa považoval za premlčaný aj v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej lehoty,
ktorá je podľa súdu trojročná. Dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom) žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne, bolo na tejto účastníčke. Priamy úmysel nie je možné
preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak žalovaný nechcel priamo sa bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad,ak k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený. Navyše ani zo Smernice 2008/48/ES nevyplýva povinnosť
uvádzať termín splatnosti úveru.
14. Pri posúdení dĺžky objektívnej premlčacej lehoty treba rozlišovať o aký nedostatok zmluvy

spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia sa jedná. Je rozdiel, ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec
niektorú povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie
je spochybniteľný jej nedostatok a iné je, ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy
vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru a termínu
jeho splatnosti. Žalovaný ju poňal tak, že postačí uviesť počet týždňov. Súdna prax pri tejto otázke nie

je jednotná a niektoré súdy považujú za postačujúce uvedenie počtu týždňov, keďže výpočtom sa dá
zistiť do kedy sa má úver splácať. Pokiaľ teda aj súdy pripúšťajú spomínaný výklad, potom nemožno
dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania, ktorým sa bezdôvodne obohatil. Dôkazné
bremeno na preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť je na žalobkyni. Tá v tomto smere
neprodukovala žiadny dôkaz a preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty plynúcej
od poslednej úhrady žalobkyne.

15. Subjektívna aj objektívna premlčacia lehota začala plynúť 16.7.2011 a keďže žaloba bola podaná
až 17.10.2016, súd prvej inštancie ju v dôsledku vznesenej námietky premlčania zamietol s poukazom
na § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
16. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok
zmeniť tak, aby jej žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Alternatívne požadovala rozhodnutie zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedla, že
ako spotrebiteľ uzatvárala so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne
očakávala , že tento ako profesionál na finančnom trhu, koná so znalosťou možného a dovoleného, čo by
zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. O tom, že žalobkyni vzniklo bezdôvodné obohatenie,
pretože výška nákladov úveru je objektívne neobhájiteľná sa skutočne dozvedela, až od Združenia na

ochranu občana spotrebiteľa HOOS v marci roku 2015. Čestné prehlásenie tohto Združenia je súčasťou
súdneho spisu. Prvoinštančný súd stotožňuje začiatok plynutia subjektívnej lehoty so začiatkom plynutia
lehoty objektívnej , k čomu v tomto konkrétnom prípade nemohlo dôjsť. Takýto právny záver je logicky
neudržateľný, pretože napriek jasnému zákonnému vymedzeniu subjektívnej a objektívnej premlčacej
doby sa takouto konštrukciou vytvorila jediná 2 - ročná subjektívno - objektívna premlčacia doba na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa priamo v žalobe poukázala na nesplnenie si povinností
uviesť údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Následne vo vyjadrení zo dňa 13.4.2017
poukázala na klamanie spotrebiteľa pri uvádzaní nesprávnej výšky RPMN, ktorej skutočná výška je na
extrémnej úrovni 317,25 %, na rozkladanie poplatkov za účelom umelého znižovania ročnej úrokovej
sadzby a s tým súvisiacich neprijateľných zmluvných podmienok v podobe administratívneho poplatku

a poplatku za zabezpečenie splátok úveru. Napriek týmto skutočnostiam súd prvej inštancie nezistil
ani len nepriamy úmysel žalovaného, ktorý takýmto sofistikovaným spôsobom požadoval od svojich
klientov plnenia vo výške , ktoré možno kvalifikovať ako klasickú civilnoprávnu úžeru. Zároveň žalobkyňa
poukázala na prevažujúcu rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove , ktorú súd prvej inštancie z
neznámych príčin neakceptuje. Porušenie zákonných povinností dodávateľov v kontraktačnom procese

so spotrebiteľmi pri nevyhnutnosti poznania relevantnej právnej úpravy zo strany dodávateľov považuje
aj právna veda za konanie úmyselné minimálne vo forme úmyslu nepriameho.
17. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 17.5.2017 uznesením nepripustil zmenu žaloby o
určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú žalobkyňa navrhla podaním zo dňa 13.4.2017. Týmto
nesprávnym procesným postupom bolo žalobkyni znemožnené realizovať jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
Žalobkyňa ako dominus litis navrhla toto rozšírenie žaloby aj napriek skutočnosti, že posudzovanie a
vyhlasovanie neprijateľných zmluvných podmienok má súd povinnosť vykonávať ex offo , čo vyplýva z
ustanovenia § 298 CSP, ale aj z judikatúry Súdneho dvora EU. Zistenie skutočností, či spotrebiteľská
zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, má zásadný vplyv aj na posúdenie vznesenej

námietky premlčania žalovanou stranou. Pripustenie zmeny žaloby vyplývalo zo skutkového stavu
popísaného priamo v žalobe, ako aj v podaní zo dňa 13.4.2017 . Výsledky doterajšieho dokazovania boli
celkom jednoznačne podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, nakoľko uplatnený nárok v prevažnej
časti vychádza práve z neprijateľných zmluvných podmienok.
18. Zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.3.2011, v ktorej je obsiahnutý

administratívny poplatok, je podľa generálnej klauzuly ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľná a z tohto dôvodu podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Administratívny poplatok spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že táto zmluvná podmienka je dohodnutácelkom zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď za bližšie neurčené fiktívne a neuskutočnené služby
žalovaného musí žalobkyňa zaplatiť neprimeraný poplatok vo výške 71,50 Eur, ktorý prevyšuje aj úroky
za poskytnutie celého úveru ( § 54,24 Eur). Zo zmluvy sa nemožno dozvedieť podstatu a zistiť, čo je

predmetom tohto vedľajšieho predmetu plnenia. Bez určitého vyjadrenia predmetu plnenia spojeného
s administratívnym poplatkom je dôvod na jeho vyhlásenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Administratívny poplatok stanovený pevnou sumou 71,50 Eur je poplatkom neopodstatneným a
neakceptovateľným. Závisí od výšky poskytnutého úveru, čo je dôkazom neprimeranej výšky úrokov,
ktoré sú len rozložené do dvoch položiek a fakticky navýšené o tento poplatok.

19. Zmluva o zabezpečení splátok úveru je napriek svojmu zavádzajúcemu názvu zmluvou, ktorá
zakladá povinnosť obchodného zástupcu osobne vyberať týždenné splátky za poskytnutý úver primárne
vdomácnostidlžníkaalebonainomdohodnutommieste.Tátoslužbajeposkytovanázaodplatuvovýške
51,5 % z poskytnutej istiny úveru. Poplatok za zabezpečenie splátok úveru je neprijateľný, pretože je
netransparentný, neurčitý a neprimerane navyšuje náklady na doplnkovú službu spojenú s hotovostným
inkasovaním splátok. Navyše žalovaný nezahrnutím tohto poplatku obchádza správny výpočet RPMN ,

čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktike.
20. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
21. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania a zistil, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.

22. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa nesprávne dospelo k záveru, podľa ktorého predmetom
sporu bol len nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere a nie aj zo
zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 164, 89 Eur, ktoré malo žalovanému vzniknúť v súvislosti s uzatvorením dvoch
zmlúvsožalobkyňoudňa10.3.2011atozmluvyospotrebiteľskomúvereazmluvyozabezpečenísplátok

úveru. Žalobkyňa sa tak nepochybne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z oboch
týchto právnych úkonov.
23. Vo veci sa síce správne dospelo k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti
úveru, ako jednu z podstatných náležitostí zmluvy o úvere vyžadovanú ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, avšak z tohto zistenia vo vzťahu

k žalovaným vznesenej námietke premlčania neboli vyvodené tomu zodpovedajúce závery.
24. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

25. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako
nariadenie , pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného

trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledkytohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
26. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosťtzv.úplnejharmonizácieporušila.To,žeSúdnydvorEurópskejúnievoveciC-42/2015potvrdil,
že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto

konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne
transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.
27. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka
trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva

uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
28. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie
tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.
29. Čo sa týka konštatovania, podľa ktorého pri posudzovaní dĺžky objektívnej premlčacej doby je

potrebné rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia ide, toto je
nezrozumiteľné. Podľa prvoinštančného súdu je rozdiel ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú
povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie je
spochybniteľný jej nedostatok a iné je ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy
vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru. V odôvodnení

rozsudku však súd prvej inštancie konštatuje, že zmluva konečnú splatnosť úveru neobsahuje a
poskytnutý úver sa musí posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov.
30. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis a to zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskomúvere.Totoustanovenieobsahovorozsiahleniejeamedzináležitosťamizmluvyuvádza

itermínkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru.Tátonáležitosťjetakvýznamná,žesjejneuvedením
zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v
ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/ spájal sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
31. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie
úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na

poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca
uvádzať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Táto zákonom vyžadovaná osobitná náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržaná nebola. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie
takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na „ ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu

v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti
je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu minimálne s

nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaný nemal
vedomosťotom,čomôžespôsobiťuzavretímzmluvybezuvedeniakonečnejsplatnostispotrebiteľského
úveru a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Záver o potrebe aplikácie trojročnej
objektívnej premlčacej doby upravenej v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, a teda je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Navyše odporuje aj ustálenej rozhodovacej praxi Krajského súdu v Prešove prezentovanej množstvom
rozhodnutí zdôrazňujúcich potrebu aplikácie 10 - ročnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.32.Rovnakoniejemožnéstotožniťsastvrdenímopotrebezačatiapočítaniabehu2-ročnejsubjektívnej
premlčacej doby ( § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) od momentu úhrady poslednej splátky
žalobkyňou dňa 16.7.2011.

33. Čo sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia toto podlieha premlčaniu.
Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba a to subjektívna ( § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a objektívna ( § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na
sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže

plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže predložiť. Subjektívna premlčacia doba je
2 - ročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa
jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
34. V súvislosti s posudzovaním behu 2 ročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť, či
žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným priložená a vopred pripravená

zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom č. 129/2010 Z.
z.. V čase úhrady poslednej splátky žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka bez právnického alebo
ekonomického vzdelania nemohla ani len predpokladať, že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia ,
na ktoré mu zákonný nárok nevznikol.
35. O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia

dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci marec roku 2015. K tomuto
svojmu vyjadreniu predložila aj prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa
31.3.2017 ( č.l. 32 spisu). Ako sa s touto listinou majúcou vplyv na posúdenie začiatku plynutia 2 - ročnej
subjektívnej premlčacej doby vyrovnal konajúci súd z odôvodnenia rozhodnutia známe nie je.
36. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je

predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
37. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany

použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v

znení účinnom do 30.06.2016.
38. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné

právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní

o veci samej.
39. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
40. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný

postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a v
rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( § 391 ods. 1 CSP).

41. Po vrátení spisu bude úlohou súdu prvej inštancie pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania
vychádzať z 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby a na novo posúdiť 2 - ročnú subjektívnu premlčaciu
dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie
žaloby a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva a teda o všetkých skutkovýchzložkách bezdôvodného obohatenia. Muselo ísť o skutočnú a nie predpokladanú vedomosť o skutku z
porušenia práva zakladajúceho nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Zároveň bude
potrebné vytvoriť priestor pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobkyne o čase, kedy sa o

skutkovýchokolnostiachbezdôvodnéhoobohateniadozvedelaakpredloženémuprehláseniuZdruženia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 31.3.2017.
42. Ak následne uplatnený nárok žalobkyňou sa posúdi ako opodstatnený súd prvej inštancie bude
musieť rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere ohľadom
administratívneho poplatku a v zmluve o zabezpečení splátky úveru ohľadom odmeny za dohodnutú

službu napriek tomu, že v tejto časti zmenu žaloby nepripustil. Platí totiž ustanovenie § 298 ods. 2
CSP, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich zo spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo
na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,
nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo

výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve, alebo
v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
43. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).
44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).