Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 10, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/38/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2204899989
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2204899989.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr.

Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkýň: 1. U. O., nar. XX. Q. XXXX, J.
I. XX, V., zastúpenej procesných opatrovníkom: O. O., bytom tamtiež, 2. Q. O., nar. X. X. XXXX, J. I.
XXX, V., zastúpenej procesnou opatrovníčkou: O. O., J. I. XXX, V., spoločne zastúpených: Advokátska
kancelária Javor - Tokár s. r. o., Bratislava, proti žalovanému: X. W., nar. X. E. XXXX, J. I. XXX, V.,
zastúpenému: JUDr. Albína Vágóová, advokátka, Dunajská Streda, o neplatnosť vydedenia, závetu
a určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia, na odvolanie žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 4 C 85/2004-616 z 30. septembra 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne mení tak, že určuje, že sú neplatné
- závet a vydedenie obsiahnuté v listine podpíásanej poručiteľom B. W., nar. X. U. XXXX, zomr. XX. K.
XXXX, dňa 3. novembra 2003,
- závet a vydedenie obsiahnuté v listine podpíásanej poručiteľom B. W., nar. X. U. XXXX, zomr. XX.
K. XXXX, dňa 16. decembra 2002.
II. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
III. Žalobkyniam ako spoločne a nerozdielne oprávneným priznáva voči žalovanému nárok na náhradu

1/3 trov celého konania.
IV. Svedkovi O. Y., nar. XX. X. XXXX, sa voči žalovanému priznáva nárok na svedočné.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne sa svojou žalobou podanou 7. mája 2004 (doplnenou na výzvu súdu prvej inštancie)
pôvodne domáhali určenia, že listina o vydedení a závet z 3. novembra 2003 spísané poručiteľom B.
W. sú neplatné. Dôvod neplatnosti videli jednak v tom, že poručiteľ v čase ich spísania nebol spôsobilý
na tento úkon pre duševnú poruchu, jednak v tom, že dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení
(neposkytnutie starostlivosti, neprejavenie záujmu zo strany žalobkýň) nie sú pravdivé; zároveň namietli,
že ako svedkovia účinkovali pri podpise osoby blízke žalovanému. V podaní došlom 21. októbra 2009

žalobkyne predniesli, že za neplatný považujú aj závet a listinu o vydedení spísané poručiteľom už 16.
decembra 2002. Okrem toho v záverečnom návrhu došlom 16. septembra 2011 výslovne prejavili, aby
sa rozhodlo, že ani dôvody vydedenia uvedené v listine z 3. novembra 2003 nie sú dané.

2. Po obsiahlom dokazovaní vrátane znaleckých posudkov na psychický stav poručiteľa súd prvej
inštancie prvým rozsudkom č. k. 4 C 85/2004-443 zo 7. októbra 2011 určil, že listina o vydedení z 3.
novembra 2003 je neplatná, vo zvyšku žalobu zamietol. Dospel k záveru, že dôvod vydedenia podľa §

469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nie je daný, pretože poručiteľ sa sám nechcel stýkať so
žalobkyňami a nemal záujem sa k nim vracať. Nepovažoval však za dokázanú nespôsobilosť poručiteľa
na právne úkony, ktorá by mala za následok neplatnosť závetu. Na odvolanie oboch strán tunajší súd
uznesením č. k. 9 CoD 60/2011-484 tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie. Vytkol mu, že neodstránil nejasnosť žalobného petitu, pretože nie je zrejmé, či žalobkyne chceli
určiť neplatnosť závetu, listiny o vydedení alebo chceli určiť, že dôvody vydedenia nie sú dané. Odvolací
súd tiež upozornil, že neplatnosť vydedenia spôsobuje čiastočnú relatívnu neplatnosť závetu podľa §

479 Obč. zák. a súd prvej inštancie má potom skúmať, či sa žalobkyne takejto neplatnosti včas dovolali.

3. V ďalšom konaní žalobkyňa v 1. rade podaním došlým 8. augusta 2013 zmenila žalobu a domáhala
sa určenia, že 1. je neplatná listina o vydedení z 3. novembra 2003, 2. nie sú dané dôvody vydedenia
v nej, 3. je neplatný závet z 3. novembra 2003, 4. je neplatná listina o vydedení zo 16. decembra

2002, 5. nie sú dané dôvody vydedenia v nej, 6. je neplatný závet zo 16. decembra 2002. Za dôvody
neplatnostioznačovalivpodstateto,čovpôvodnejžalobe.Žalobkyňav2.radepodanímdošlým6.apríla
2016 zmenila svoju žalobu tak, že sa domáhala určení pod bodmi 1. až 3. zmenenej žaloby žalobkyne
v 1. rade. Uznesením č. k. 4 C 85/2004-577 súd prvej inštancie tieto zmeny pripustil a následne,
bez vykonania ďalšieho dokazovania, rozsudkom č. k. 4 C 85/2004-616 z 30. septembra 2016 žalobu
žalobkýň v celom rozsahu zamietol. Na odôvodnenie uviedol v podstate len toľko, že neplatnosť závetu

je podľa § 479 v spojení s § 40 Občianskeho zákonníka len relatívnou neplatnosťou, ktorej sa žalobkyne
malidovolaťvtrojročnejpremlčacejlehotepočnúcodokamihu,kedysaprávomohlovykonaťpoprvýraz.
Žalobkyne boli s obsahom závetov po poručiteľovi oboznámené notárkou na pojednávaní 27. januára
2004. Pritom boli upovedomené že poručiteľ zanechal závet zo 16. decembra 2002, v ktorom zároveň
vydedil žalobkyňu v 1. rade a za dedičov ustanovil zvyšné deti - žalobkyňu v 2. rade a žalovaného. V

novom závete z 3. novembra 2003 vydedil už obe žalobkyne a za jediného dediča ustanovil žalovaného.
Žalobkyne sa mohli dovolať relatívnej neplatnosti oboch závetov do 28. januára 2007, čo neurobili. Preto
treba oba závety považovať za platné právne úkony.

4. Včas podaným odvolaním sa žalobkyne domáhajú zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie

konanie. Vytkli súdu prvej inštancie, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nevyrovnal
s namietanou absolútnou neplatnosťou závetov, keď absolútne neplatnosť nepodlieha premlčaniu.
Takisto nevysvetlil, prečo za dovolanie relatívnej neplatnosti nepovažoval prednes zástupkyne žalobkýň
na pojednávaní v konaní o dedičstve, ktorá na ňom jasne vyjadrila nesúhlas s obsahom závetov a
namietla konkrétnu vadu oboch závetov. Konečne nevysvetlil, prečo za dovolanie relatívnej neplatnosti

nemožno považovať podanie žaloby 7. mája 2004, keď aj podľa zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu práve námietka neplatnosti závetov je podstatou celej žaloby. Aj podanie vadnej žaloby má účinky
začatia konania vrátane spočívania premlčania (judikát R 46/2000). Konzekventne potom súd prvej
inštancie nevysvetlil, kedy vlastne žalobkyne podali návrh na určenie neplatnosti závetu, o ktorom
v konečnom dôsledku meritórne rozhodol. Nedostatkom svojho odôvodnenia znemožnil súd prvej

inštancie žalobkyniam, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
ich práva na spravodlivý proces. Ďalej žalobkyne vytkli súdu prvej inštancie aj nesprávne skutkové
závery, odvolanie však kvôli úplnému nedostatku odôvodnenia nemožno riadne odôvodniť; okrem toho
súd prvej inštancie vôbec neskúmal ďalšie skutkové otázky podstatné pre naplnenie predpokladov
neplatnosti závetu. Záverom žalobkyne namietli, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 40a Obč.

zák. a § 43 O. s. p. v otázke spôsobu dovolania sa relatívnej neplatnosti.

5. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mu do vlastných rúk 20. januára 2017 nevyjadril.

6. Odvolací súd na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože

považoval za potrebné opakovať dokazovanie. Na pojednávaní žalobkyne zotrvali na svojom názore,
že poručiteľ v čase spisovania závetov nebol spôsobilý na právne úkony, poukazujúc na znalecké
posudky. Závet bol spísaný po slovensky, pričom svedkovia slovenský jazyk poriadne neovládali. Okrem
toho boli blízkymi osobami. Žalovaný zotrval na stanovisko, že závety sú formálne a materiálne platné.
Kvalifikovaná žaloba o neplatnosť závetov bola podaná až v roku 2013, kedy právo domáhať sa tejto

neplatnosti bolo premlčané. Zotrval aj na námietke neplatnosti plnej moci udelenej žalobkyňou v 2. rade
pôvodnej právnej zástupkyni JUDr. Buzgóovej.

7. Na pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie
- výsluchom svedkov: G. W. a O. Y.,

- listinami založenými v spise Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10 D 679/2003, a to: závet a
listina o vydedení zo 16. decembra 2002, závet a listina o vydedení z 3. novembra 2003, zápisnica o
pojednávaní z 27. januára 2004 a uznesenie z 20. februára 2004,a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C.
s. p.), zistil tento

skutkový stav:

7.1 Žalobkyne a žalovaný sú vlastnými deťmi poručiteľa B. W., nar. X. U. XXXX. Žalovaný má syna X.
W. ml. a dcéru H. W.. (nesporné skutočnosti) X. W. ml. sa približne v roku 2001 zoznámil so svedkyňou
G. S., s ktorou začali spolu chodiť a ktorá sa postupne zoznámila aj s celou rodinou vrátane poručiteľa

B. W.. Najmenej do roku 2003 však svedkyňa bývala u svojich rodičov v inej obci než poručiteľ. X. W.
ml. a G. S. približne od r. 2006 aj bývali v spoločnej domácnosti v nájomnom byte a v súčasnosti sú
manželmi. (výpoveď svedkyne G. W.) H. W. sa približne v roku 2001 až 2002 zoznámila so svedkom O.
Y., s ktorým prakticky ihneď začali spoločne bývať ako druh a družka a bývali spolu približne 12 rokov.

7.2 Nepodarilo sa zistiť, kedy presne prejavil poručiteľ voči svedkyni W. (S.) svoj úmysel spísať prvý

závet, ani kedy presne k jeho spísaniu došlo. Svedkyňa však v decembri 2002 vlastnoručne podpísala
listinu označenú ako „Závet vyhotovená... dňa 16.12.2002“ (v spise 10 D 679/2003), ktorá bola spísaná
písacím strojom v advokátskej kancelárii JUDr. Mariána Zányiho podľa pokynov poručiteľa a ktorú
poručiteľ vlastnoručne podpísal. Táto listina obsahuje okrem iného tieto ustanovenia: „Moja posledná
vôľa je taká, že svoju dcéru U. O., rod. W., ... vydeďujem podľa § 469a Občianskeho zákona, nakoľko

v rozpore s dobrými mravmi neposkytuje mne poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo v
iných závažných prípadoch, neprejavuje o mňa opravdivý záujem. V dôsledku toho vediem so svojou
dcérousúdnysporuOkresnéhosúduvDunajskejStredepodč.k.10C82/00ovydaniedaruaneplatnosť
zaopatrovacej zmluvy zo dňa 30.11.1992, nakoľko sa táto moja dcéra o mňa riadne nestarala, nedala mi
najesť,odcudzilamirôzneveciavyhodilamanaulicuasmojiminábytukami.../Vtomtozávetezasvojich

dedičov zároveň ustanovujem v rovnakom podiele svoje ďalšie dve deti : Q. O.... a X. W.... v rovnakom
podiele. / Svedkyne prehlasujú, že ovládajú jazyk slovenský a zároveň potvrdzujú, že predmetná závet
bola za ich prítomnosti advokátom... preložená do jazyka maďarského. / B. W. ešte raz prehlasuje, že
toto je jeho posledná vôľa...“ Svedkyňa W. však nevedela presne pretlmočiť obsah predloženého závetu.

7.3Prednovembrom2003poručiteľvočisvedkyniW.(S.)asvedkoviY.prejavilsvojúmyselspísať(ďalší)
závet, ktorým by vydedil obidve dcéry a za jediného dediča by ustanovil svojho syna. Obaja svedkovia
súhlasili s tým, že budú účinkovať ako svedkovia závetu. Preto sa spoločne s poručiteľom dostavili 3.
novembra 2003 k advokátovi JUDr. Zányimu, u ktorého poručiteľ spolu s oboma svedkami vlastnoručne
podpísali listinu spísanú písacím strojom označenú ako „Závet spísaná... dňa 3.11.2003“ (v spise 10 D

679/2003). Táto listina obsahuje okrem iného tieto ustanovenia: „... B. W. vyhlasuje, že z dôvodu §-u
§ 469a ods. 1 písm. a/, b/ Obč. zák. vydeďuje svojich potomkov a síce dcéry U. O.... na tom základe,
že v rozpore s dobrými mravmi neposkytuje mu potrebné pomoc v chorobe a v starobe, neprejavuje o
neho opravdivý záujem, taký, aký by mala prejavovať, neuctieva si ho, nadáva na neho, znevažuje ho,
vedie súdny spor u Okresného súdu v Dunajskej Strede po č. k. 10C 82/00, pričom on sa musí domáhať

spravodlivosti súdnou cestou, a ďalej Q. O.... nakoľko neposkytuje mu potrebnú pomoc v chorobe a
v starobe a neprejavuje oňho opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať, ba naopak,
podporuje druhú sestru O. v citovanom súdnom spore proti nemu. / Naproti tomu všetok svoj hnuteľný a
nehnuteľný majetok v prípade smrti ponecháva v prospech svojho syna: X. W...., nakoľko tento prejavuje
oňho opravdivý záujem, poskytuje mu aj so svojou rodinou potrebnú pomoc v chorobe a starobe. / B.

W. tento svoj závet, túto listinu vykonáva pri plnom vedomý, nikým neovplyvnený, dobrovoľne, slobodne
a určito, pričom vyhlasuje, že táto listina obsahuje jeho poslednú vôľu. / Svedkovia prehlasujú, že boli
od začiatku prítomní, pri spísaní jeho poslednej vôli... / Závet bol pretlmočený do jazyka maďarského
advokátom JUDr. Marianom Zányim, pričom bol diktovaný v jazyku maďarskom poručiteľom“. Svedkyňa
W. ani svedok Y. však nevedeli presne pretlmočiť obsah predloženého závetu.

7.4 Poručiteľ B. W. zomrel XX. K. XXXX, na základe čoho súd prvej inštancie začal konanie o dedičstve
po ňom. Na pojednávaní 27. januára 2004 súdna komisárka za prítomnosti žalobkýň, zástupkyne
žalobkyne v 1. rade JUDr. Heleny Buzgóovej a žalovaného oboznámila obsah oboch závetov uvedených
vyššie a predložila im obe listiny na nahliadnutie. Na základe toho JUDr. Buzgóová, ako aj žalobkyňa v

2. rade osobne prejavili, že „nesúhlasíme s obsahom závetov ani s dôvodmi vydedenia..., nakoľko sa
nezakladajú na pravde. Závet zo dňa 03.11.2003 v tejto časti považujeme za neplatný a svoje dedičské
právo si budeme uplatňovať súdnou cestou“. Žalovaný naopak s obsahom závetov súhlasil. Nato súdna
komisárka oznámila účastníkom, že bude vydané uznesenie, ktorým sa konanie prerušuje a žalobkynesa odkazujú proti žalovanému na súd o určenie ich dedičského práva, „t. j. tej spornej otázky, či sú
zákonnými dedičmi v zmysle § 473 OZ, t.j. či závet zanechaný poručiteľom zo dňa 03.11.2003 je v
časti vydedenia oboch dedičiek platný, resp. neplatný. (zápisnica o pojednávaní v spise 10 D 679/2003)

Následne však súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 10 D 679/2003 z 20. februára 2004 podľa § 175k
O. s. p. konanie prerušil a odkázal žalobkyne proti žalovanému na súd o určenie ich dedičského práva,
„t.j. tej spornej otázky, či sú zákonnými dedičmi v zmysle § 473 OZ“, a to v lehote jedného mesiaca od
právoplatnosti. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2004.

8. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie
(§ 383 C. s. p.) a zo skutkových tvrdení, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1 C. s. p.), vyplýva z
vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

8.1 Príbuzenské vzťahy medzi poručiteľom, svedkami a stranami neboli sporné. Podobne nesporné boli
po formálnej stránke listiny obsahujúce závet a vydedenie, ako aj obsah spisu súdu prvej inštancie sp.

zn. 10 D 679/2003.

8.2 Okolnosti spísania oboch závetov sú preukázané svedectvami. Svedecké výpovede boli v zásade
uveriteľné a konzistentné, drobné nepresnosti sú vysvetliteľné 15-ročným odstupom od udalostí, ktorých
sa týkajú. Najmenej presvedčivá bola výpoveď svedkyne W. rod. S. o okolnostiach podpisu závetu zo 16.

decembra 2002, na ktorý si svedkyňa takmer vôbec nepamätala. Tento nedostatok nie je vysvetliteľný
len časovým odstupom, pretože rovnako nejasne (resp. vôbec) svedkyňa o tomto závete vypovedala
na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 2. apríla 2008 (zápisnica č. l. 151 spisu). Okolnosti spísania
tohto závetu teda zostávajú nejasné.

8.3 Naopak, výpoveďami svedkov je jasne vyvrátené tvrdenie žalovaného o tom, že svedok Y. nežil s
jeho dcérou v jednom byte.

9. Žalovaný počas konania viackrát poukazoval na to, že žaloba bola za žalobkyňu v 2. rade podaná
JUDr. Helenou Buzgóovou, advokátkou, na základe plnej moci z 20. februára 2004. Žalovaný namietal,

že žalobkyňa v 2. rade v čase udelenia tejto plnej moci nebola spôsobilá na právne konanie. Následne -
po znaleckom dokazovaní, ktoré spôsobilosť žalobkyne v 2. rade nespochybnilo - namietal, že plnú moc
nemohla podpísať sama, pretože po mŕtviciach nebola schopná písať. Podpis na plnej moci teda nie je
jej. Možno súhlasiť so žalovaným, že riadne udelená plná moc bola podľa § 28 O. s. p. predpokladom
oprávnenia advokáta konať za účastníka konania (stranu). Žaloba podaná advokátom bez udeleného

splnomocnenia je podaná neoprávnenou osobou, čo je odstrániteľnou prekážkou konania, no jej
neodstránenie by malo mať za následok zastavenie konania (§ 104 ods. 2 O. s. p., § 161 ods. 3 C. s.
p.). V prerokúvanej veci však právoplatným uznesením č. k. 4 C 85/2004-96 bol pre žalobkyňu v 2. rade
ustanovený opatrovník podľa § 29 ods. 1 O. s. p. účinného v danom čase. Takto ustanovený opatrovník
potom 1. apríla 2016 udelil splnomocnenie súčasnému právnemu zástupcovi. Podľa judikatúry (porov.

R 12/1985) pritom platí, že ak ten, kto vystupoval ako zástupca bez splnomocnenia, sa dodatočne
splnomocnením preukáže, je tým nedostatok splnomocnenia zhojený a sú tým schválené aj úkony, ku
ktorým došlo pred podpisom plnej moci. To isté podľa názoru odvolacieho súdu platí, ak si účastník
(strana) zvolí nového zástupcu, ktorý následne svojím prejavom zotrvá na podanej žalobe a pokračuje
v konaní ako zástupca. Aj tu treba tento prejav hodnotiť ako schválenie skôr urobených úkonov osobou,

ktorá konala bez plnomocenstva. V prerokúvanej veci bol pritom prvý riadny zástupca - opatrovníčka
ustanovená žalobkyni v 2. rade už citovaným uznesením č. k. 4 C 85/2004-96. Táto opatrovníčka sa
zúčastňovala pojednávaní, na ktorom vystupovala za žalobkyňu v 2. rade JUDr. Helena Buzgóová,
a nikdy proti jej zastupovaniu nič nenamietla. Ani súd prvej inštancie nikdy nevyzval žalobkyňu v 2.
rade, ani jej opatrovníčku, ani samotnú JUDr. Buzgóovú, aby odstránili tento nedostatok splnomocnenia.

Podobne nedostatok splnomocnenia nevytýkal žalobkyni ani jej právnej zástupkyni ani tunajší súd vo
svojom zrušujúcom uznesení č. k. 9 CoD 60/2011-484. Následne opatrovníčka žalobkyne v 2. rade
udelila nové splnomocnenie a nový právny zástupca do konania vstúpil, nadviazal na pôvodnú žalobu,
rozšíril ju (zmenil) a súd prvej inštancie túto zmenu uznesením č. k. 4 C 85/2004-577 pripustil. Týmto
postupom nového právneho zástupcu, ktorého splnomocnenie je riadne, podľa odvolacieho súdu došlo k

zhojeniu aj eventuálnej vady splnomocnenia pre JUDr. Helenu Buzgóovú. V dôsledku toho treba žalobu
od počiatku považovať za podanú riadne.10. V prerokúvanej veci odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej
inštancie potom, čo jeho prvý rozsudok č. k. 4 C 85/2004-443 bol uznesením tunajšieho súdu č. k. 9
CoD 60/2011-484 zrušený. Podľa § 390 C. s. p. má odvolací súd sám rozhodnúť vo veci, ak rozhodnutie

súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Citované ustanovenie pritom nerozlišuje dôvody, kvôli ktorým bolo prvé rozhodnutie zrušené (procesné
alebo hmotnoprávne), ani medzi spôsobom, ako sa s vecou vyrovnal súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí. Treba teda vychádzať z toho, že zákonodarca tento postup predvídal aj pre situáciu, že prvé

rozhodnutie je zrušené z procesných dôvodov a druhé rozhodnutie súd prvej inštancie založil na určitom
dôvode, kvôli ktorému sa žiadnym iným uplatneným žalobným dôvodom nezaoberal. To ale nevyhnutne
vedie k situácii, že v novom odvolacom konaní sa odvolací súd musí zaoberať aj takými skutočnosťami,
dôkazmi alebo námietkami, prípadne právnymi argumentami, ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom
rozsudkuvôbecnezaoberal.Týmitoskutočnosťami,dôkazmi,námietkamiaargumentamisapotommusí
v konaní prvýkrát zaoberať odvolací súd. Takýto následok však konzekventne vyplýva z § 390 C. s. p.,

v dôsledku čoho nemožno takýto postup považovať zároveň za porušenie dvojinštančnosti konania.

11. V tu prerokúvanej veci sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobkýň, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku vôbec nevyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p. Súd prvej inštancie zamietol žalobu len
na základe údajného premlčania práva domáhať sa relatívnej neplatnosti závetov poručiteľa podľa §

479 Obč. zák. Súd prvej inštancie sa však vôbec nevenoval otázkam ich absolútnej neplatnosti kvôli
nespôsobilosti poručiteľa na tento úkon. Takisto vôbec nevysvetlil, prečo za dovolanie sa relatívnej
neplatnosti oboch závetov nepovažoval prejav žalobkýň na pojednávaní 27. januára 2004 v konaní
o dedičstve pred súdnym komisárom v konaní 10 D 679/2003. Podľa judikatúry (porov. R 50/1985)
sa totiž relatívnej neplatnosti možno dovolať aj prejavom vôle voči všetkým dotknutým účastníkom.

Na uvedenom pojednávaní boli pritom prítomní všetci dedičia (vrátane žalovaného), takže prejav vôle
žalobkýň o dovolaní sa neplatnosti mu došiel ihneď (§ 45 ods. 1 Obč. zák.). Tento prejav bol pritom
urobený dva mesiace po smrti poručiteľa, teda celkom zjavne v trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Obč.
zák.) počítanej od smrti poručiteľa. Celkovo napadnutý rozsudok v podstate v štyroch odsekoch zhŕňa
výsledky 12-ročného konania, v ktorom bolo vypočutých množstvo svedkov, vykonaných množstvo

listinných dôkazov a vykonané dva znalecké posudky na posúdenie závetnej spôsobilosti poručiteľa.
Dôvod, ktorý zvolil súd prvej inštancie na zamietnutie žaloby, celkom jednoznačne vyvoláva dojem
snahy vybaviť náročnú vec bez ohľadu na kvalitu a správnosť konečného vybavenia. Súd prvej inštancie
navyše počas celého konania celkom prehliadol jeden zo základných dôvodov neplatnosti uplatnených
žalobkyňami ešte v ich pôvodnej žalobe, a to, že pri spísaní oboch závetov a listín o vydedení účinkovali

ako svedkovia osoby blízke žalovanému. Práve formálnym náležitostiam oboch listín sa mal súd prvej
inštancievenovaťnajskôr.Zdôvodovuvedenýchvyššievšakodvolacísúdnemôžetentorozsudokznova
zrušiť, ale musí sám rozhodnúť vo veci samej.

12. Odvolací súd preto na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok

v napadnutom rozsahu (§ 380 C. s. p.) ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po
jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je sčasti
dôvodné.

13. Žalobkyne sa v žalobe domáhajú celkovo šiestich výrokov, pričom svoju žalobu zakladajú v podstate

na § 175k ods. 2 O. s. p. účinného k 27. januáru 2004. Podľa tohto ustanovenia platí, že ak rozhodnutie o
dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o
zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil
žalobou. Podľa judikatúry (porov. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 108/2008, 1 Cdo 187/2016) pritom
táto žaloba nie je určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., ale osobitným typom žaloby, u ktorej

naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu. To však platí len vtedy, pokiaľ podaná žaloba
zodpovedá ustanoveniu § 175k ods. 2 O. s. p., teda pokiaľ sa žalobcovia skutočne domáhajú toho, na
čo boli odkázaní uznesením súdu v konaní o dedičstve. Pokiaľ sa žalobcovia domáhajú určenia niečoho
iného než na čo ich odkázalo toto uznesenie, nejde už o žalobu podľa cit. § 175k ods. 2 O. s. p., ale o
obyčajnú určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O. s. p., u ktorej je potrebné skúmať naliehavý právny

záujem na žiadanom určení. V prerokúvanej veci boli žalobkyne uznesením súdu prvej inštancie sp.
zn. 10 D 679/2003 z 20. februára 2004 odkázané na súd proti žalovanému o určenie ich dedičského
práva, t. j. či sú zákonnými dedičmi v zmysle § 473 Obč. zák. Žalobkyne sa však nedomáhajú takéhoto
určenia, naopak, petit ich žaloby smeruje na určenie neplatnosti závetov, listín o vydedení a určenia, ženie sú dané dôvody vydedenia. Prípustnosť ich žaloby teda nevyplýva z citovaného § 175k ods. 2 O.
s. p., ale môže vyplývať len zo všeobecného ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p., teda musí na nej byť
naliehavý právny záujem. V prerokúvanej veci je v súčasnosti nesporné, že konanie o dedičstve sp. zn.

10 D 679/2003 je prerušené a čaká sa v ňom na výsledok tohto konania. V dôsledku toho bude právne
postavenie žalobkýň v prípade vyhovenia ich žalobe posilnené tým, že budú považované za účastníčky
konania o dedičstve sp. zn. 10 D 679/2003 ako zákonné dedičky po poručiteľovi. Žalobkyne majú teda
v prvom rade záujem na určení neplatnosti závetu z 3. novembra 2003, keďže v rámci skúmania jeho
platnosti sa bude prejudiciálne skúmať aj otázka neplatnosti vydedenia a teda otázka jeho relatívnej

neplatnosti podľa § 479 Obč. zák. Ak však bude určená neplatnosť tohto závetu z formálnych dôvodov,
majú žalobkyne samostatný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti vydedenia z 3. novembra
2003. Neplatnosť závetu z formálnych dôvodov sa totiž bez ďalšieho nemusí dotýkať vydedenia, takže
určením neplatnosti závetu z týchto dôvodov ešte nie je automaticky určené, že niektorá zo žalobkýň je
aj zákonnou dedičkou. Ak by totiž bolo platné vydedenie, znamenalo by to vylúčenie žalobkyne (jednej
prípadne oboch) z okruhu zákonných dedičov. Ak by potom bola zistená neplatnosť závetu aj vydedenia

z 3. novembra 2003, nastupuje vzhľadom na § 480 ods. 1 Obč. zák. naliehavý právny záujem na
neplatnosti závetu a vydedenia zo 16. decembra 2002 podľa vyššie opísanej postupnosti. Tento závet a
vydedenie by sa potom považovali za rozhodné prejavy poslednej vôle poručiteľa, keďže neplatný závet
a vydedenie z 3. novembra 2003 by ich účinky nerušili.

14. Podľa uvedenej postupnosti treba najskôr skúmať formálne náležitosti závetu a listiny o vydedení z 3.
novembra 2003. Podľa § 476 ods. 1 Obč. zák. možno závet napísať buď vlastnou rukou poručiteľa alebo
vinejpísomnejforme.Tietonáležitostisapodľa§469aods.3Obč.zák.týkajúajlistinyovydedení.Závet
a vydedenie z 3. novembra 2003 sú napísané nie vlastnou rukou poručiteľa. Ide teda o tzv. alografný
závet, na ktorý sa vzťahuje § 476b Obč. zák., podľa ktorého závet nenapísaný vlastnou rukou musí

poručiteľ vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že
listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať. Nie je nevyhnutné, aby
svedkovia o tom podpísali svedeckú doložku, podstatné je, aby to poručiteľ pred nimi prejavil a aby
svedkovia listinu podpísali (porov. R 31/1958). Prejav, že listina obsahuje poslednú vôľu, musí poručiteľ
urobiť výslovne; nestačí jeho konkludentný prejav (porov. R 19/1964). Pokiaľ ide o svedkov, môžu nimi

byť osoby, ktoré sú spôsobilé na právne úkony. Nemôžu nimi však byť osoby, ktoré nepoznajú jazyk,
v ktorom sa prejav vôle robí (§ 476e Obč. zák.). Naproti tomu nie je nevyhnutné, aby svedok ovládal
jazyk, v ktorom je spisovaná listina; podstatné je, aby ovládal jazyk, v ktorom poručiteľ prejavil, že ide o
prejav jeho poslednej vôle (porov. v tomto zmysle rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 177/2007). Podobne
podľa § 476f Obč. zák. zákonný dedič ani jemu blízka osoba nemôže pôsobiť ako svedok závetu.

15. Pod pojmom zákonného dediča treba rozumieť dedičov uvedených v § 473 až 475a Obč. zák., a
to všetkých dedičov prichádzajúcich do úvahy v jednotlivých dedičských skupinách bez ohľadu na stav
týchto skupín v čase spísania závetu. Zákonnými dedičmi v prvej dedičskej skupine sú teda aj deti a
ďalší potomci dieťaťa poručiteľa, ktorý by nastúpili na jeho miesto, ak by niektoré dieťa nededilo (§

473 ods. 2 Obč. zák.). Dôvodom takéhoto rozširujúceho výkladu je účel svedka pri prejave poslednej
vôle. Úlohou svedka je výlučne dosvedčiť, že k určitému prejavu vôle poručiteľa došlo a tento prejav je
obsiahnutý práve v tej listine, ktorú svedok podpísal. Cieľom tejto úpravy je vylúčiť všetky možné rušivé
vplyvy, ktoré by mohli vplývať na vôľu poručiteľa, a zabezpečiť, aby prejav obsiahnutý v listine presne
zodpovedal tomu, čo poručiteľ chcel prejaviť. Cieľom je teda vylúčiť tak pôsobenie závetných dedičov,

ktorí by eventuálne mohli mať záujem dosvedčiť, že prejavom vôle poručiteľa je listina, o ktorej to tento
neprejavil, ale aj pôsobenie zákonných dedičov, ktorí by eventuálne mohli mať v rovnaký záujem, teda
dosvedčiť, že závetom poručiteľa nie je listina, o ktorej to on prejavil, ale prípadne iná listina, ktorá mu
bola podstrčená na podpis a ktorá je neplatná. Zákon však nepredpokladá konkrétne skúmanie rozporu
záujmov závetného alebo zákonného dediča. Nie je dokonca ani podstatné, aký má táto osoba vzťah ku

konkrétnym ostatným dedičom alebo k samotnému poručiteľovi. Pre vylúčenie postačuje už okolnosť,
že daná osoba je alebo nie je zákonným či závetným dedičom. Práve preto nemožno súhlasiť s názorom
vysloveným v rozhodnutí českého Najvyššieho súdu Rc 88/2005, podľa ktorého má účasť takejto osoby
za následok len relatívnu neplatnosť závetu v časti týkajúcej sa príslušného dediča. To totiž v podstate
predpokladá skúmať konkrétny rozpor záujmov medzi tým či oným dedičom, inými dedičmi a prípadne

poručiteľa, čo však z cit. § 476f Obč. zák. vôbec nevyplýva. Naopak, toto ustanovenie za nespôsobilého
svedka závetu vyhlasuje každého zákonného dediča bez ohľadu na jeho pomer k iným dedičom alebo k
poručiteľovi. Skúmanie konkrétneho rozporu záujmov na zistenie, v akej časti (a prečo vlastne) má byť
závet vyhlásený za neplatný, nemá v tomto ustanovení oporu. Preto treba trvať na správnosti zásadyvyjadrenej ešte v judikáte R 35/1953, podľa ktorého ak pri zriadení závetu pôsobí ako svedok závetom
povolaný dedič alebo jemu blízke osoby, je závet neplatný v celom rozsahu, nielen v časti týkajúcej sa
tohto dediča.

16. Citovaný § 476f Obč. zák. vylučuje z pôsobenia ako svedok okrem iného osoby blízke zákonnému
dedičovi. Blízkou osobou sa v zmysle § 116 Obč. zák. rozumie príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel. Iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby navzájom blízke, ak by
ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Blízkymi osobami nie

sú teda len príbuzní, ale aj osoby vo faktickom pomere, napr. druh a družka, osoby žijúce v spoločnej
domácnosti. Podstatné je, aby ujmu spôsobenú jednej z nich tá druhá dôvodne pociťovala ako ujmu
vlastnú. Ide teda o skúmanie jednak subjektívneho pocitu, jednak objektivizujúceho prvku dôvodnosti
(porov. Dziaková D. In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M.
a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 725 a 726). Podľa
odvolacieho súdu však v zásade treba vychádzať z toho, že osoby žijúce v dlhodobejšom partnerskom

vzťahu sú si navzájom blízke. Medzi nimi sa totiž rozvíja puto, ktorého obsahom je vzájomná náklonnosť
a pomoc, takže ujma jedného z nich sa aj u druhého dôvodne prejavuje ako jeho ujma. Pri posudzovaní
blízkosti osôb je síce potrebné vychádzať zo stavu, kedy došlo k posudzovanému konaniu (úkonu), nie
čas vyhlásenia rozsudku (porov. podobne judikát R 120/1956), avšak následné správanie týchto osôb
po príslušnom úkone (napr. následný sobáš, dlhodobé spolužitie a pod.) môže byť podporným dôkazom

ich blízkosti v čase urobenia úkonu.

17. Všetky vyššie uvedené náležitosti sa podľa § 469a ods. 3 Obč. zák. rovnako vzťahujú aj na listinu
o vydedení. Toto ustanovenie síce odkazuje len na § 476 Obč. zák., z ktorého však vyplýva, že závet
možno napísať vlastnou rukou alebo v inej forme za účasti svedkov. Ustanovenie § 476f Obč. zák. potom

len bližšie rozvíja túto normu určením, kto nemôže pôsobiť ako svedok v zmysle § 476 ods. 1 Obč. zák.
pri zriadení závetu. Preto sa ustanovenie § 476f Obč. zák. cez § 476 ods. 1 Obč. zák. vzťahuje aj na
listinu o vydedení (§ 469a ods. 3 Obč. zák.), ktorú takisto možno zriadiť v písomnej forme za účasti
svedkov, pričom svedkami ani tu nemôžu byť osoby uvedené v § 476f Obč. zák. Okrem toho sa na listinu
o vydedení vzťahuje ustanovenie § 480 Obč. zák. o tom, že závet (teda aj listina o vydedení) sa zrušuje

neskorším platným závetom (listinou o vydedení).

18. V prerokúvanej veci je neskorší závet a vydedenie spísané do listiny, ktorá bola podľa datovania na
nej podpísaná 3. novembra 2003. Táto listina obsahuje vlastnoručný podpis poručiteľa, vyhovuje teda v
tomto smere § 476b Obč. zák. To, že listina obsahuje prejav poslednej vôle poručiteľa, mali dosvedčiť

dvaja svedkovia: G. S. (dnes: W.) a O. Y., ktorí sa na závet aj podpísali ako svedkovia. G. W. však podľa
zisteného skutkového stavu bola v danom čase dva roky priateľkou syna žalovaného, s ktorým sú v
súčasnosti manželmi, teda osoba jemu blízka. Na tom nič nemení okolnosť, že v danom čase nebývali
v spoločnej domácnosti, pretože spoločná domácnosti nie je podľa § 116 Obč. zák. pojmovým znakom
blízkosti dvoch osôb. O. Y. bol v danom čase približne rok priateľom dcéry žalovaného, s ktorou dokonca

aj bývali v spoločnej domácnosti, v dôsledku čoho bol blízkou osobou dcéry žalovaného. Syn a dcéra
žalovaného sú pritom podľa § 473 ods. 2 Obč. zák. zákonnými dedičmi pre prípad, že by sa žalovaný
ako syn poručiteľa nebol dožil poručiteľovej smrti. V dôsledku toho pri spísaní listiny z 3. novembra 2003
v rozpore s § 476f Obč. zák. pôsobili ako svedkovia osoby blízke zákonným dedičom poručiteľa. Pretože
tieto osoby boli jedinými svedkami tejto listiny, treba ju považovať za spísanú v neprítomnosti zákonom

dovolených svedkov, a teda nevyhotovenú vo forme, ktorú predpisuje zákon (§ 476 ods. 1, § 469a ods. 3
Obč. zák.). Listina nevyhotovená v zákonom predpísanej forme je podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. neplatná,
a to v celom rozsahu, ako už bolo vyššie odôvodnené.

19. Tým, že závet i vydedenie obsiahnuté v listine z 3. novembra 2003 sú neplatné, treba podľa §

480 ods. 1 Obč. zák. považovať za nezrušený skorší závet a vydedenie poručiteľa spísané do listiny
zo 16. decembra 2002, čím je podľa dôvodov uvedených v ods. 13 tohto rozsudku daný aj naliehavý
právny záujem na určení úkonov v tejto listine zachytených. Táto listina obsahuje vlastnoručný podpis
poručiteľa, vyhovuje teda v tomto smere § 476b Obč. zák. To, že listina obsahuje prejav poslednej
vôle poručiteľa, mali dosvedčiť dvaja svedkovia, medzi nimi aj G. S. (dnes: W.), ktorá sa na závet aj

podpísala ako svedkovia. G. W. však z už uvedených dôvodov bola v danom čase blízkou osobou syna
žalovaného. O tom, že ju možno považovať za blízku osobu, svedčí to, že ju v danom čase (aspoň
podľa obsahu listiny) poznal aj samotný poručiteľ a požiadal ju o túto úlohu. Z toho vyplýva, že syn
žalovaného svedkyňu už v danom čase musel predstaviť širšej rodine, medzi inými aj svojmu starémuotcovi (poručiteľovi). To je ťažko predstaviteľné za stavu, že by vzťah s ňou nemal určitú hĺbku, teda
že by už v danom čase nenapĺňala definíciu blízkej osoby syna žalovaného. Syn žalovaného je však
podľa už cit. § 473 ods. 2 Obč. zák. zákonným dedičom pre prípad, že by sa žalovaný ako syn poručiteľa

nebol dožil poručiteľovej smrti. V dôsledku toho pri spísaní listiny zo 16. decembra 2002 v rozpore s
§ 476f Obč. zák. pôsobil ako jeden zo svedkov osoba blízka zákonnému dedičovi poručiteľa. Pretože
táto osoba bola jedným z dvoch svedkov tejto listiny, treba ju považovať za spísanú v neprítomnosti
zákonom vyžadovaného počtu dovolených svedkov, a teda nevyhotovenú vo forme, ktorú predpisuje
zákon (§ 476 ods. 1 v spojení s § 476b a aj v spojení s § 469a ods. 3 Obč. zák.). Podľa judikatúry (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu býv. ČSR sp. zn. Rv I 654/28) pritom za svedkov závetu možno považovať
len tie osoby, ktoré boli k tomuto úkonu ako svedkovia pribratí, nie kohokoľvek, kto sa pri jeho spisovaní
ocitol. V dôsledku toho nemožno nespôsobilú svedkyňu W. nahradiť inými osobami, ktoré mali byť pri
spisovaní prítomné (JUDr. Zányi, jeho zapisovateľka), keďže tieto neboli k spísaniu závetu povolané
ako jeho svedkovia. Listina nevyhotovená v zákonom predpísanej forme (za účasti potrebného počtu
prípustných svedkov) je podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. neplatná, a to v celom rozsahu, ako už bolo vyššie

odôvodnené.

20. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že tak závet a vydedenie spísané v listine z 3. novembra
2003, ako aj závet a vydedenie spísané v listine zo 16. decembra 2002 neboli vyhotovené v zákonom
predpísanej forme, v dôsledku čoho sú aj neplatné podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. Na takomto určení majú

žalobkyne aj naliehavý právny záujem, pretože toto určenie im v prebiehajúcom konaní o dedičstve sp.
zn. 10 D 679/2003 zaručuje postavenie plnoprávnych zákonných dedičiek podľa § 473 Obč. zák. Súd
prvej inštancie teda rozhodol nesprávne, keď žalobu žalobkýň v tejto časti zamietol. Odvolací súd tak
tento vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobe v tejto časti
vyhovel (výrok I).

21. Naproti tomu však správne rozhodol súd prvej inštancie, ak zamietol žalobu v časti o určenie, že
dôvody vydedenia nie sú dané. Ako už bolo uvedené vyššie, takáto žaloba nemohla mať úspech podľa
§ 175k ods. 2 O. s. p., pretože žalobkyne neboli odkázané na podanie takejto žaloby. Žaloba o určenie,
že dôvody vydedenia nie sú dané, nie je ani žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je, pretože

prípadným vyhovujúcim rozsudkom by sa nekonštatovala existencia alebo neexistencia akéhokoľvek
práva. Takáto žaloba je žalobou o určenie právnej skutočnosti, pretože sa ňou žalobkyne domáhajú
určenia, že určitá skutočnosť (neexistencia konania vytýkaného im vo vydedení poručiteľa) má právnu
relevanciu ako skutočnosť právna (porov. výklad v rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 187/2016, ods. 12 a
13). Taká žaloba bola aj podľa O. s. p. účinného v čase podania žaloby prípustná len za predpokladu,

že to zákon výslovne pripúšťal; rovnaká úprava vyplýva dnes z § 137 písm. d) C. s. p. V prerokúvanej
veci však prípustnosť takejto žaloby nevyplývala ani z § 175k ods. 2 O. s. p., pretože na jej podanie
neboli žalobkyne odkázané, ani z iného právneho predpisu. Preto musela byť táto žaloba ako procesne
neprípustná zamietnutá, čo súd prvej inštancie správne urobil (aj keď z iných dôvodov). Vo výroku vecne
správny rozsudok súdu prvej inštancie tak odvolací súd podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok II).

22. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalobkyne sa
domáhali celkovo šiestich výrokov reprodukovaných v úvode tohto rozsudku. Úspešné boli čo do štyroch
určovacích výrokov (teda v dvoch tretinách), naopak, neúspešné boli v dvoch určovacích výrokoch (teda

v 1/3), ich neúspech je zároveň úspechom žalovaného. Celkovo im teda podľa § 255 ods. 2 C. s. p. patrí
nárok na náhradu (2/3 - 1/3 =) 1/3 celkových trov konania. Pretože ich vzájomný podiel ako nerozlučných
spoločníčok nemožno jasne určiť, priznal im odvolací súd tento nárok spoločne a nerozdielne (výrok III).

23. Svedok O. Y. si po svojom výsluchu uplatnil nárok na náhradu svedočného v zmysle § 258 C. s.

p. Podľa novo koncipovaného § 262 C. s. p. musí súd aj o tomto nároku rozhodnúť až v konečnom
rozhodnutí, pričom aj pre tento nárok platí § 255 ods. 1 C. s. p. analogicky, teda nárok na náhradu trov
spojených so svedeckou výpoveďou (svedočné) sa priznáva priamo voči neúspešnej strane. Úlohou
súdu v tejto súvislosti nie je hodnotiť zmysluplnosť takejto úpravy, takže mu nezostalo nič iné než
svedkovi priznať nárok na svedočné voči neúspešnému žalovanému (výrok IV).

24. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.