Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 30, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/199/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715205748
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5715205748.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej,

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: SECO
AUTOTRANS s.r.o., so sídlom Jesenského 25, 036 01 Martin, IČO: 31 607 713, zastúpeného právnym
zástupcom JUDr. Danielom Vankom, advokátom, so sídlom X. I. XX/XXX, XXX XX B., proti žalovanému:
MEC SERVICE, s. r. o., so sídlom Robotnícka 1, 036 01 Martin, IČO: 36 434 329, zastúpenému
právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Salínim, advokátom, so sídlom M. XX, XXX XX B., v konaní
o neplatnosť výpovede z nájmu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
18Cb/113/2015-365 zo dňa 31.8.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/113/2015-365 zo dňa 31.8.2016 v spojení s uznesením
(opravným) Okresného Martin č.k. 18Cb/113/2015-455 zo dňa 18.08.2017 p o t v r d z u j e.

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. rozhodol, že výpoveď žalovaného datovaná
13.2.2015, ktorou sa dovoláva žalovaný výpovede Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej
24.4.2012 so žalobcom, je neplatná. Výrokom II. rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

rozhodnutia, že výpoveď žalovaného, datovaná 13.2.2015, ktorou sa dovoláva žalovaný výpovede
Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej 24.4.2012 so žalobcom, je neplatná. V žalobe
uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k.ú. H., nachádzajúce sa na ul.
D. v B.. Dňa 24.4.2012 so žalovaným uzavrel Zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č.
116/1990 Zb., s účinnosťou od 1.5.2012 na dobu neurčitú. Predmetom nájmu sa stali presne vymedzené
časti nehnuteľnosti v Prílohe č. 1 - dielňa o ploche 200 m2, v rámci ktorej sa nachádzal sociálny priestor
(WC, sprcha, šatňa), v Prílohe č. 2 - šatňa o ploche 10 m2, ktorá bola na žiadosť žalovaného upravená v

Prílohe č. 2B, v Prílohe č. 4 sklad 2 a sklad 3. V čl. VIII. zmluvy bolo dohodnuté, že ak nedôjde k dohode
o ukončení nájomného vzťahu, môže ktorákoľvek zmluvná strana vypovedať zmluvu. Výpovedná lehota
sa dohodla dvanásť mesiacov. Podľa ods. 8.3 tohto článku zmluvy môže nájomca vypovedať nájomnú
zmluvu v jednomesačnej výpovednej lehote v prípade
- ak nebytový priestor sa stane bez jeho zavinenia trvalo nespôsobilý na dohovorené užívanie;
- ak prenajímateľ hrubo porušuje zmluvné podmienky aj napriek písomnému upozorneniu nájomcom.
Žalobca poukázal na to, že žalovaný dňa 19.12.2014 mailom ho požiadal o ukončenie nájomnej zmluvy

dohodou k 31.3.2015 s tým, že v priebehu mesiacov 02-03/2015 bude uvoľňovať priestory. Žalobca
nesúhlasil z dôvodu, že bola dohodnutá 12 mesačná výpovedná lehota a žalovaný nepredložil návrh
na eventuálnych pokračovateľov v nájme, resp. návrh na eliminovanie škody na strane žalobcu z
dôvodu predčasného ukončenia nájmu dohodou k 31.3.2015. Žalobca vykonal obhliadku priestorov,fotodokumentáciu a zistil značné škody na svojom majetku, ktoré žalovanému oznámil v liste zo dňa
5.2.2015 a žiadal ho o nápravu. Opätovne dňa 16.2.2015 vyzval žalovaného na odstránenie následkov -
náhrady škody spôsobenej užívaním nebytových priestorov v lehote do 13.2.2015. Žalovaný v tento deň

vypracoval výpoveď zmluvy o nájme nebytových priestorov doručenej žalobcovi dňa 17.2.2015, ktorá
nebola podpísaná štatutárnym zástupcom a ani inou splnomocnenou osobou, a preto bola žalovanému
listom žalobcu zo dňa 23.2.2015 vrátená. Výpoveď Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa
24.4.2012 bola žalobcovi doručená dňa 2.3.2015. Žalovaný podal výpoveď s odvolaním na čl. VIII. bod
8.3 zmluvy s odôvodnením, že žalobca ako prenajímateľ v období od 26.1.2015 až do podania výpovede

hrubo porušuje zmluvné podmienky aj napriek písomnému upozorneniu, a to bod 6.9 čl. VI. zmluvy,
nakoľko nezabezpečil nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých nebytových priestorov,
pričom uvádzal, v čom mal žalobca pochybiť. Žalobca s tvrdeniami žalovaného vo výpovedi nesúhlasil,
naopak, poukázal na to, že dochádzalo k porušovaniu povinností zo strany nájomcu. Podľa žalobcu
žalovaný podal výpoveď z nájmu v rozpore so zmluvou, nakoľko nebolo naplnené ustanovenie čl. VIII.
bod 8.3. zmluvy.

2. Okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a aplikáciu ust. § 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 5 ods. 1, § 10, §
12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len zákon č. 116/1990 Zb.),
§ 43c ods. 1, 2, 3, § 44 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 720 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 1, 9 Obchodného
zákonníka. Primárne v zmysle § 137 písm. c) CSP okresný súd skúmal naliehavý právny záujem na

požadovanom určení a konštatoval, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný v
zmysle vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 4.6.2015, nakoľko podaná žaloba
vyrieši otázku právneho postavenia žalobcu ako prenajímateľa čo do trvania zmluvného vzťahu podľa
Zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi stranami sporu s ohľadom na plynutie výpovednej lehoty
z dôvodu danej výpovede Zmluvy o nájme nebytových priestorov žalovaným listom zo dňa 13.2.2015.

Okresný súd poukázal na to, že žaloba má význam aj pre prípadné ďalšie uplatňovanie nárokov z
titulu náhrady škody pre žalovaným tvrdené porušovanie povinnosti žalobcu ako prenajímateľa zo
zmluvy, ktorú otázku musí súd vyriešiť. Rovnako tým bude ustálená aj otázka nároku žalobcu vo vzťahu
k žalovanému na zaplatenie nájomného za obdobie trvania nájmu, nakoľko v prípade výpovedných
dôvodov podľa výpovede zo dňa 13.2.2015 nájomná zmluva by skončila uplynutím jednomesačnej

výpovednej lehoty a v prípade výpovede bez určenia dôvodov by žalovanému plynula výpovedná lehota
12 mesiacov pri aplikácii ust. § 12 zákona č. 116/1990 Zb. vo väzbe na zmluvné dojednanie podľa čl.
VIII. bod 8.1 zmluvy.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a

žalovaný ako nájomca, uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa § 3 ods. 3 zákona č.
116/1990 Zb. Zmluvný vzťah medzi stranami sporu okresný súd vyhodnotil ako obchodno-záväzkový
vzťah v súlade s ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990
Zb. pod sankciou neplatnosti, zmluva o nájme nebytových priestorov musí mať písomnú formu a musí
obsahovať podstatné náležitosti. Pri vzniku zmluvného vzťahu dňa 24.4.2012 bol predmet zmluvného

vzťahu v zmysle čl. II. zmluvy vymedzený prílohou č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o nájme
nebytových priestorov: dielňa SO2 v rozsahu 200 m2. Predmet nájmu bol rozšírený v zmysle dodatkov
označených ako príloha č. 2, 2B a 4 o ďalšie nebytové priestory, šatňa o výmere 10 m2, sociálne
priestory,umývarka,WCovýmere5m2asklad2asklad3,spoluovýmere59,80m2.Zpriloženejzmluvy
onájmenebytovýchpriestorovajejdodatkov/prílohmalokresnýsúd preukázanýspôsobichuzatvárania

postupom, ako ho opísal žalobca na pojednávaní dňa 28.4.2016, a to hlavne vo vzťahu k dodatkom
k tejto zmluve, t.j., že ich návrhy boli posielané mailovou poštou medzi zmluvnými stranami tak, že
žalobca poslal návrh žalovanému, ktorý ho podpísal, podpísaný ho vrátil mailom žalobcovi, žalobca si
ho vytlačil a sám podpísal. Takto opísanú prax čo do vzniku zmluvy o nájme nebytových priestorov a jej
dodatkov č. 1, 2, 2B a 4 preukázali listiny na č.l. 9 - 12 rub spisu, t.j. zmluva a jej dodatky podpísané

oboma zmluvnými stranami na jednej listine.

4. Medzi stranami bolo sporné uzatvorenie Dodatku/prílohy č. 7 zo dňa 1.4.2014 na č. l. 104 a 106,
podľa ktorého predmetom nájmu mala byť karosáreň o výmere 80 m2. Okresný súd uviedol, že na
č.l. 104 je táto príloha prečiarknutá, dopísaný rukou text „nepodpísaná príloha č. 7 od p. Pomina za

žalovaného“, je podpis štatutárneho zástupcu žalobcu p. Kuruca pri predtlačenom mene v podobe: „Ing.
Peter KURUC, konateľ spoločnosti“. Na č.l. 106 spisu nie je pri predtlačenom mene „Ing. Peter Kuruc,
konateľspoločnosti“jehopodpis.Jetampodpísanýkonateľžalovanéhosdátumom15.4.2014,akootom
vypovedalprávnyzástupcažalovaného,beztoho,abybolopredtlačenéjehomenoafunkcia,akojetonazmluve a na prílohách na č.l. 10 - 11 rub spisu, kde sú za prenajímateľa aj za nájomcu uvedení štatutárni
zástupcovia oboch zmluvných strán, t.j. k predtlačeným menám a funkciám štatutárnych zástupcov
sú pripojené ich podpisy, prenajímateľa aj nájomcu vždy na tej istej listine, čo dodatku - prílohe č.

7 na č.l. 104 a 106 spisu chýba. Na základe uvedeného porovnania predmetných listín okresný súd
dospel k záveru, že príloha č. 7 nebola podpísaná spôsobom, ako bola medzi zmluvnými stranami
zaužívaná prax pri podpise zmluvy o nájme nebytových priestorov a jej príloh č. 1, 2, 2B a č. 4, na
základe čoho prijal záver, že nedošlo k platnému uzavretiu Dodatku - prílohy č. 7 k Zmluve o nájme
nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 43c ods.

2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď
vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že v
rozhodnom čase, teda v čase podania výpovede zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 24.4.2012,
listom zo dňa 13.2.2015, preukázateľne doručenej žalobcovi relevantným spôsobom dňa 2.3.2015, bolo
vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu predmetného dodatku dôjdené k navrhovateľovi tohto návrhu
dodatku, keď žalobca počas celého konania doručenie tohto návrhu podpísaného žalovaným, ako

vyplýva z listiny na č.l. 106 spisu, v konaní popieral a žalovaný opak nepreukázal. Okresný súd uzavrel,
že len samotné oznámenie splnomocneného zástupcu žalovaného p. Kasanického žalobcovi o tom, že
štatutárny zástupca žalovaného podpísal návrh dodatku - prílohy č. 7, nemožno v prípade zmluvy, pre
ktorú zákon predpisuje písomnú formu, považovať za prijatie návrhu. V takomto prípade je potrebné
návrh prijať písomnou formou podľa ust. § 46 ods. 2 OZ, pričom podpisy zmluvných strán nemusia byť

na tej istej listine. Naviac žalovaný ani nepreukázal tvrdenie, že p. I. žalobcovi prijatie návrhu - prílohy
č. 7 žalovaným oznámil.

5. Pokiaľ žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu neskôr v konaní (oproti pôvodnému vyjadreniu,
že p. I. mal oznámiť podpísanie predmetného návrhu dodatku žalobcovi), trval na tom, že p. I. žalovaným

podpísaný dodatok žalobcovi doručil prostredníctvom p. M., tak vykonané dokazovanie výsluchom
svedkov I. a M. uvedené nepreukázalo. Výpoveď svedka M. nepotvrdila doručenie prílohy č. 7 žalobcovi
spôsobom, ako to tvrdil žalovaný v priebehu súdneho konania v období pred termínom 26.1.2015.
Doručenie tejto prílohy podpísanej štatutárnym zástupcom žalovaného v zmysle vyjadrenia právneho
zástupcu žalovaného spochybnil aj svedok I., keď na pojednávaní dňa 28.4.2016 žiadal opraviť súd,

aby neprotokoloval, že vypovedal, že bola doručovaná p. M. práve príloha č. 7 podpísaná p. M.,
ale že sa vyjadroval, že bežným spôsobom doručoval listiny p. M.. Tvrdenie svedka p. I., že bežne
nechával listiny aj na prázdnom stole p. M., nepotvrdila svedecká výpoveď svedka M., a preto okresný
súd tvrdenie žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že dodatok č. 7 bol doručený
žalobcovi prostredníctvom p. I. a p. M., vyhodnotil ako nepreukázané. Okresný súd poukázal na to, že

svedok p. I. si nepamätal, či práve tento dodatok doručoval žalobcovi prostredníctvom p. M. a sám
nevylúčil zavedenú spoluprácu medzi účastníkmi zmluvy, ako ju opísal žalobca už na pojednávaní dňa
22.10.2015, teda, že žalobca pripravil návrh zmluvy ako aj jej príloh, mailom ich poslal p. I., tento ich
predložil p. M. k podpisu a keď mu ich mailom poslal, žalobca si ich vytlačil a pripojil k týmto svoj podpis
a tieto prílohy potom tvorili súčasť zmluvy uzatvorenej 24.4.2012 (č.l. 243 rub spisu). Túto opísanú

spoluprácu žalobcom na pojednávaní dňa 22.10.2015, dotvrdenú výpoveďou svedka I. na pojednávaní
dňa 28.4.2016, preukázali aj listiny, a to Zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012 a
prílohy č. 1, 2, 2B a č. 4. Okresný súd zhodnotil, že listina na č.l. 104 a 106 tejto opísanej spolupráci
nezodpovedá, keď rozdielne od príloh č. 1, 2, 2B a č. 4, príloha č. 7 neobsahuje vypísané údaje pri
podpise za prenajímateľa a nájomcu, ani v jednom z dodatkov č. 1, 2, 2B a 4 žalovaný sám nedopísal

dátum, kedy podpísal predmetné dodatky, ako to urobil v prílohe č. 7 na č.l. 106 spisu. Pre nadobudnutie
účinnosti dodatku č. 7 bolo rozhodné, s ohľadom na zákonom predpísanú písomnú formu a vo vzťahu k
predmetu prejednávanej veci z dôvodu práve zamedzenia prístupu žalovanému do karosárne, ktorý mal
byť predmetom nájmu podľa dodatku č. 7, či tento dodatok bol účinný k momentu doručenia výpovede
žalobcovi žalovaným. Iba v okamihu, keď vyjadrenie súhlasu s návrhom dôjde navrhovateľovi návrhu,

nadobúda prijatie návrhu účinnosť. Na okamih nadobudnutia účinnosti návrhu je viazaný aj vznik zmluvy
podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

6. Okresný súd skonštatoval, že v čase, keď žalovaný uzamkol priestory karosárne dňa 26.1.2015 a
ani k času, kedy žalovaný dal výpoveď žalobcovi, nemal preukázané uzavretie dodatku č. 7, ktorého

predmetom je nebytový priestor označený ako karosáreň o výmere 80 m2, lebo dodatok č. 7 podpísaný
žalovaným,boldoručenýžalobcovipreukázateľneažvsúdnomkonaní,pričomopakžalovanýnedokázal
a nedokázal ani to, že ho žalovaný podpísal práve 15.4.2014. Žalovaný predmetný dodatok nepredložil
na prvom pojednávaní dňa 4.6.2015, hoci išlo o rozhodný dôkaz, ale tento doručil okresnému súdu až5.8.2015 ako prílohu vyjadrenia žalovaného. Ak žalobca dňa 26.1.2015 uzamkol priestory karosárne,
ktorá skutočnosť medzi stranami sporu s ohľadom na ich zhodné vyjadrenia nebola sporná, potom týmto
úkonom, t.j. uzamknutím priestorov karosárne, neporušil zmluvné povinnosti prenajímateľa vyplývajúce

zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012 a ani zákona č. 116/1990 Zb.. Nebol tak
preukázaný výpovedný dôvod s jednomesačnou výpovednou lehotou podľa čl. VIII. bod 8.3 zmluvy a
porušenie ust. čl. VI. bodu 6.9. zmluvy. Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako prenajímateľ
zabezpečil žalovanému ako nájomcovi nerušený výkon jeho práv spojených s užívaním prenajatých
nebytových priestorov v zmysle zmluvy a dodatkov. Uzamknutím priestorov karosárne, ako sa uvádza

vo výpovedi v liste zo dňa 13.2.2015, podľa názoru okresného súdu, nebol znemožnený žalovanému
a jeho zamestnancom a spolupracovníkom nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých
nebytových priestorov v rozsahu a na účel, ako vyplýva zo zmluvy a jej dodatkov, pretože karosáreň
nebola predmetom nájmu Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi stranami sporu
dňa 24.4.2012 v znení jej príloh. Nebolo znemožnené ani užívanie sociálnych priestorov, umývarky a
WC, ako to preukázala listina - pôdorys prvého nadzemného podlažia (č.l. 211 spisu), ako aj výpovede

svedkov I., M., B. H. a B. M., teda, že žalovanému žalobca zabezpečil nerušený výkon práv spojený s
užívaním aj tejto časti prenajatého nebytového priestoru (sociálne zariadenia) v rozsahu ako pri vzniku
zmluvy dňa 24.4.2012 a pri vzniku jej dodatkov.

7. Okresný súd uzavrel, že pokiaľ nebolo preukázané účinné uzavretie zmluvy na predmet nájmu v

zmysle návrhu - dodatku č. 7, nemohlo dôjsť zo strany žalobcu ako prenajímateľa k porušeniu jeho
povinnosti, ktorú mu žalovaný vytýkal vo výpovedi listom zo dňa 13.2.2015 v zmysle čl. VI. bod 6.9.
zmluvy, pretože žalobca nemal zmluvnú povinnosť zabezpečiť žalovanému výkon práv spojených s
užívaním tých priestorov, ktoré sú označené ako karosáreň a vyplývajú z návrhu na uzatvorenie dodatku
(č.l.104a107spisu),apretonemalzmluvnúpovinnosťaninavýzvužalovanéholistomzodňa30.1.2015

odstrániť prekážky nerušeného a riadneho užívania všetkých prenajatých nebytových priestorov, ako
to uviedol žalovaný, lebo okrem karosárne, žalovaný mohol riadne užívať všetky prenajaté priestory v
súlade s účelom zmluvy, čo ani nerozporoval. Žalovaný tak mohol užívať nebytové priestory v zmysle
Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012 v znení jej prílohy č. 1 dielňa SO2, prílohy č. 2
šatňa, prílohy č. 2B sociálne priestory, umývarka, WC a prílohy č. 4 sklad 2 a sklad 3, riadne.

8. Okresný súd uzavrel, že pre platnosť výpovede žalovaného zo dňa 13.2.2015 nebol relevantný ani
výpovedný dôvod, že žalobca odo dňa 26.1.2015 protiprávne zadržiaval hnuteľné veci v uzamknutých
nebytových priestoroch, čím znemožnil riadne vykonávať podnikateľskú činnosť žalovaného a teda
plnenie účelu, na ktorý bola uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov. V konaní bolo nesporné,

že žalobca uplatnil voči žalovanému zádržné právo listom zo dňa 5.2.2015 na hnuteľné veci uložené
žalovaným v karosárni. Uplatnenie zádržného práva podľa § 151s ods. 4 Občianskeho zákonníka
žalobcom voči žalovanému, podľa názoru okresného súdu však nebolo relevantné pre predmet tohto
konania. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že v
konanínebolipreukázanézákonnépredpokladyzádržnéhoprávapodľa§151sObčianskehozákonníka.

Pokiaľ teda došlo k zadržaniu hnuteľných vecí žalobcom v priestoroch karosárne dňa 26.1.2016, tak toto
neoprávnené zadržanie hnuteľných vecí nesúviselo s porušením povinnosti žalobcu ako prenajímateľa
v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., ani s porušením jeho zmluvných povinností zo Zmluvy o
nájme nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012, a to vo výpovedi tvrdeného porušenia čl. VI. bodu 6.9.
zmluvy. Zadržiavaním hnuteľných vecí v priestoroch, ktoré neboli predmetom nájmu, žalobca neporušil

povinnosť zabezpečiť nájomcovi nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých nebytových
priestorov. Uzamknutím karosárne zo dňa 26.1.2015 a zadržiavaním hnuteľných vecí v priestoroch
karosárne, podľa okresného súdu, žalobca neznemožnil žalovanému v termíne od 26.1.2015 až po
podanie výpovede riadne vykonávať jeho podnikateľskú činnosť v súlade s účelom nájmu podľa čl. I.
zmluvy, a teda nedošlo k hrubému porušeniu zmluvných podmienok zo strany žalobcu, na ktoré žalovaný

žalobcu upozornil aj listom z 30.1.2015, a teda nenastali podmienky - výpovedné dôvody pre výpoveď
zo dňa 13.2.2015, z ktorého dôvodu okresný súd určil, že výpoveď žalovaného datovaná 13.12.2015,
ktorou sa dovoláva žalovaný výpovede Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej 24.4.2012
so žalobcom, je neplatná.

9. Okresný súd bol názoru, že skutočnosť, že žalobca zadržiavaním hnuteľných vecí v uzamknutých
priestoroch žalobcu znemožnil tieto hnuteľné veci žalovanému užívať, môže zakladať uplatnenie
iných nárokov, ale nie výpovedného dôvodu pre porušenie povinnosti prenajímateľa v zmysle čl. VI.
bodu 6.9. zmluvy. Pokiaľ žalovaný nepreukázal platne uzatvorený dodatok - prílohu č. 7 k zmluve onájme nebytových priestorov, potom okresný súd nemal preukázané porušenie zmluvnej povinnosti
žalobcu, zabezpečiť žalovanému nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých nebytových
priestorov, lebo porušenie tejto povinnosti žalobca namietal ako výpovedný dôvod vo výpovedi zo dňa

13.2.2015. Ani z výsluchu žalobcu, svedkov I., H. a M. okresný súd nemal preukázané porušovanie
vytýkanej zmluvnej povinnosti žalobcom v rozsahu predmetu Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo
dňa 24.4.2012 a platne uzatvorených príloh, a to tak v súvislosti s užívaním prenajatých nebytových
priestorov ako aj používania komunikácie peši, osobným a nákladným motorovým vozidlám, lebo od
vzniku zmluvy v r. 2012 až do r. 2014 žalovaný užíval predmet nájmu bez karosárne, o čom vypovedal

svedok I. aj svedok M.. Ak nebol platne uzatvorený dodatok č. 7, potom žalovaný mohol predmet nájmu
na dohodnutý účel užívať rovnako ako bezprostredne po vzniku zmluvy od r. 2012 až do r. 2014, lebo
nedošlo k zmene účelu nájmu.

10. Pokiaľ žalovaný ako obranu uvádzal, že žalobca účtoval za predmet nájmu podľa prílohy č. 7 -
karosáreň mesačný nájom a vo faktúrach odkazoval na dodatok č. 7, okresný súd uviedol, že faktúra je

účtovný doklad a bez ďalšieho nezakladá vznik zmluvného vzťahu, osobitne za predpokladu, keď zákon
v ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. predpokladá pre platnosť právneho úkonu písomnú formu, a
to výslovne pod sankciou neplatnosti stanovenej v § 3 ods. 4 tohto zákona.

11. Okresný súd uzavrel, že v konaní bolo preukázané doručenie listu zo dňa 13.2.2015 žalobcovi

dňa 2.3.2015, podľa doručenky na č.l. 137 spisu. Žalobca rozporoval doručenie podpísanej výpovede
Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 24.4.2012 poštou dňa 26.2.2015. Toto tvrdenie žalobcu
preukázalo aj vyjadrenie žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 4.6.2015,
keď vypovedal, že výpoveď bola zasielaná poštou po osobnom doručovaní a chybou sa stalo, že nebola
zaslaná podpísaná. Následne však bola doručená aj výpoveď s podpisom, teda s podpisom mohla

byť doručená výpoveď až podľa doručenky dňa 3.2.2015. Pokiaľ svedkovia vypovedali, že doručovali
výpoveď dňa 16.2.2015 a žalobca odoprel túto výpoveď prijať, žalobca toto rozporoval, že si nepamätá,
ak bola doručená, nebola podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného. Výpovede svedkov, ktorí mali
predmetnú výpoveď doručiť žalobcovi, nepreukázali jej doručenie v sídle žalobcu dňa 16.2.2015 a
odmietnutie prevzatia tejto výpovede žalobcom, ako to vyplýva z rukou dopísaného textu na č.l. 134

spisu. Jednak si svedok H. nepamätal, či táto výpoveď bola v čase, keď ju mali doručovať žalobcovi,
podpísanáštatutárnymzástupcomžalovaného,atiežokresnýsúdzhodnotil,ževýpoveďsvedkovnebola
presvedčivá s ohľadom na rozpory v ich výpovediach; keď svedok H. na jednej strane vypovedal,
že p. I. si výpoveď od svedkov zobral, išiel k sebe do kancelárie, keď sa vrátil, povedal, že si to
neprevezme a vrátil im výpoveď naspäť. Na druhej strane vypovedal, že s p. I. nekomunikoval, že

výpoveďmalodovzdaťsvedokM.vkanceláriip.I.atentorozporvosvojejvýpovedisvedokH.nevysvetlil.
S výpoveďou svedka H. nekorešpondovala svedecká výpoveď svedka M., ktorý vypovedal, že s p. H.
doručoval výpoveď, sekretárka im povedala, že zavolá p. I., ktorý si výpoveď zobral, prečítal si ju a
povedal, že ju neprevezme, pričom na výslovnú otázku, kde túto výpoveď odovzdávali, uviedol, že dole
na recepcii, v prítomnosti svedka H., avšak nie v kancelárii p. I., ako o tom vypovedal vo svojej neskoršej

výpovedi svedok H., že p. M. išiel aj hore do kancelárie k p. I.. O trovách konania rozhodol okresný súd
podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi priznal nárok na náhradu v rozsahu
100 %.

12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho

zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, a to jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a tieto vyhodnotil výlučne v prospech
žalobcu, a tým výlučne v neprospech žalovaného. Okresný súd nesprávne zistil skutkový stav, a to

najmä v otázke uzavretia prílohy č. 7 k Zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 24.4.2012,
najmä nesprávne vyhodnotil konanie žalobcu pri podpísaní a po podpísaní prílohy č. 7 a od januára
2015 tiež nesprávne vyhodnotil upozornenia a výpoveď žalovaného aj doručenie žalobcovi, doklady
predloženéžalobcomajžalovanýmajednostrannevprospechžalobcuvyhodnotilajsvedeckévýpovede
svedkov I., M., M. a H.. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy tvrdenia a obsah dokladov predložených

žalovaným. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil svedecké výpovede svedkov B.
M. a B. H. najmä v tom, že nepovažoval za preukázané, že títo dvaja svedkovia doručili dňa 16.2.2015
podpísanú výpoveď konateľovi žalobcu Ing. M. I.. Obaja svedkovia potvrdili, že výpoveď konateľovi
žalobcu Ing. M. I. doručili a že je pravdivá poznámka na prvej strane hore na rovnopise „VýpovedeZmluvy o nájme nebytových priestorov z 24.4.2012“, vyhotovenej žalovaným dňa 13.2.2015, ktorá znie
„Neprevzaté dňa 16.2.2015 p. I. povedal: „Sú tu napísané blbosti, nič nepodpíšem, pošlite mi to poštou“.
Obaja svedkovia potvrdili pravdivosť tejto poznámky, že ju napísali a aj to, že ju podpísali, že podpisy

pod poznámkou sú ich podpisy. Tým bolo jednoznačne preukázané, že výpoveď zo Zmluvy o nájme
bola riadne doručená žalobcovi dňa 16.2.2015. Výpoveď Zmluvy o nájme bola podpísaná konateľom
žalovaného R. M., pričom okresný súd nezistil opak, pričom konateľ žalobcu určite skúmal pri prevzatí
16.2.2016, či je výpoveď popísaná a kým je podpísaná. Pokiaľ vznikli rozpory vo výpovediach svedkov
M. a H., išlo len o nepodstatné veci, mohlo to byť aj preto, že títo dvaja svedkovia osobne doručovali

žalobcovi predtým iné listy žalovaného. Pri doručovaní týchto listov žalovaného ešte obaja pracovali v
prenajatých priestoroch u žalobcu, ale výpoveď zmluvy o nájme boli doručiť žalobcovi na iné miesto ako
predtým.OkresnýsúdnesprávnevyhodnotildoručenieVýpovedeZmluvyonájmepoštoudňa26.2.2015,
čo preukazuje doručenka o doručení Výpovede Zmluvy o nájme dňa 26.2.2016 na adrese žalobcu XXX
XX I. C. D. XXX, čo je adresa, ktorú na svojich listoch uvádza žalobca ako svoju korešpondenčnú adresu.
Výpoveď Zmluvy o nájme bola zaslaná teda na túto adresu, kde žalobca bežne preberal písomnosti

zaslané poštou, ale bola zároveň zaslaná aj do sídla žalobcu v Martine, kde ju žalobca prevzal až
2.3.2015, hoci na túto adresu mu mala prísť skôr ako do I. C. D.. Podpisy na oboch doručenkách u
žalobcusúrovnaké,idezrejmeotúistúosobu.VosvojomsídležalobcaprebralVýpoveďZmluvyonájme
dňa 2.3.2016, čo zdôrazňuje vo svojich podaniach, ale zamlčuje, že mu bola doručená Výpoveď Zmluvy
o nájme poštou doporučene dňa 26.2.2015 na jeho korešpondenčnú adresu v I. C. D. (zásielka sa

žalovanému nevrátila), ale pritom nijako nevysvetlil toto doručenie a ani nijako nevysvetlil, akú zásielku
od žalovaného dňa 26.2.2015 dostal. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil uvedené dôkazy, keď z
nich podľa žalovaného je preukázané, že podpísaná Výpoveď Zmluvy o nájme bola žalobcovi doručená
dňa 16.2.2015, aj 26.2.2015.

13. Podľa žalovaného okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a pravdivosť tvrdení žalobcu, najmä
jeho konateľa, pokiaľ ide o podpisovanie dodatkov zmluvy o nájme a obchodnú prax medzi žalobcom
a žalovaným v tejto súvislosti a v súvislosti s doručovaním týchto dodatkov a ich návrhov. Okresný súd
nevzal do úvahy rozpory medzi vyjadreniami konateľa žalobcu a predloženými dokladmi a rozpory s
výpoveďou svedka M. M.. Konateľ žalobcu Ing. Peter Kuruc, aj svedok M. M. tvrdili, že tento svedok

nikdy nedoručoval písomnosti od žalobcu žalovanému - Ing. I. a naopak. Napriek tomu, že to žalobca
a aj svedok M. M. popierajú, žalovaný preberal písomnosti od žalobcu prostredníctvom M. M., teda
M. M. doručoval viackrát doklady žalobcu priamo žalovanému, a to najmä Ing. Ivanovi Kasanickému
ako splnomocnenému zástupcovi žalovaného. Podľa žalovaného žalobca, aj samotný svedok M. M.,
uvádzali účelové a nepravdivé tvrdenia. V e-maili zo dňa 11.1.2015 zaslaného Ing. Petrom Kurucom,

konateľom žalobcu, Ing. I., za nájomcu MEC SERVICE, s.r.o. je uvedená posledná veta, ktorá znie: „M.
M., vytlačte prílohy 2 B a 6 B a dajte to p. I. podpísať“. Tieto slová preukazujú to, že M. M. bol žalobcom
poverený a že bol oprávnený za žalobcu konať vo veciach prípravy a doručovania dokladov žalobcu
žalovanému, a to aj vo veciach nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Preukazujú to, že
mal na to pokyny priamo od konateľa žalobcu, ktorý to však poprel. Podľa žalovaného to tak zrejme

bolo aj s prevzatím žalovaným podpísanej prílohy č. 7 v apríli 2014, hoci si to svedok Ing. I. už presne
nepamätal. Podobne z e-mailov z 27.1.2014 a z 9.4.2014 zaslaných Ing. Petrom Kurucom, konateľom
žalobcu, Ing. Ivanovi Kasanickému, ako zástupcovi žalovaného, vyplýva, že žalobca zasielal na vedomie
M. M. dôležité emaily, týkajúce sa nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, najmä preto, že
M. M. plnil za žalobcu niektoré úlohy pri správe budovy, v ktorej mal žalovaný prenajaté priestory. Táto

skutočnosť vyplýva zo svedeckej výpovede M. M., ktorý uviedol, že sa o objekty staral a potvrdil, že
uzamkol na pokyn žalobcu niektoré dvere do nebytových priestorov v budove, kde mal žalovaný v nájme
nebytové priestory. E-maily a svedecká výpoveď M. M. preukázali, že sú nepravdivé a zavádzajúce
tvrdenia žalobcu o tom, že M. M. je len jeho nájomca a nemal žiadne oprávnenia konať za žalobcu vo
veci nájomného vzťahu so žalovaným a súvisiacich veciach. Z týchto dôvodov okresný súd nesprávne

posúdil obchodnú prax pri uzatváraní dodatkov Zmluvy o nájme z 24.4.2012, ako aj okolnosti pri zaslaní
a návrhu prílohy č. 7 a jeho prijatí, čo malo vplyv na nesprávny záver o neuzavretí prílohy č. 7. V súvislosti
s prílohou č. 7 žalovaný poukázal na to, že z dokladu zaslaného okresnému súdu žalobcom so žalobou,
a to z dokladu zmluva o nájme nebytových priestorov, na ktorom je v ľavom hornom rohu rukou žalobcom
napísané tlačeným písmom Príloha č. 7, pričom príloha č. 7 je podpísaná konateľom žalobcu Ing. Petrom

Kurucom 1.4.2014 vyplýva, že žalobca ju v tento deň podpísal, zároveň je táto listina konateľom žalobcu
prečiarknutá a k tomu je rukou konateľa žalobcu napísaný text ,,Nepodpísaná príloha č. 7 od p. M. za
M.E.C Service“ a tento text je podpísaný konateľom žalobcu Ing. Petrom Kurucom. Tento rukou písaný
text o nepodpísaní prílohy č. 7 od p. M. za M.E.C. Service bol konateľom žalobcu napísaný dodatočnev roku 2015 a možno až po začatí súdneho konania, pretože až začiatkom roku 2015, a to až koncom
januára 2015 žalobca začal zisťovať, či je podpísaná príloha č. 7 a neskôr tvrdiť, že príloha č. 7 nie
je podpísaná a uzavretá, pretože žalobca chcel uzavrieť novú prílohu č. 7 s novými podmienkami. Z

uvedenej listiny je zrejmé, že konateľ žalobcu Ing. Peter Kuruc túto podpísal dňa 1.4.2014 na základe
rokovania so splnomocneným zástupcom žalovaného Ing. Ivanom Kasanickým a s jeho súhlasom,
keďže žalovaný mal záujem o nájom karosárne vrátane nádvoria za účelom skladovania materiálu,
ktorý bol žalovanému dodaný a skladovania a expedície opracovaných odliatkov, ktoré žalovaný dodával
svojim odberateľom. Tieto priestory už fakticky žalovaný na základe súhlasu žalobcu užíval už pred

marcom 2014, ale dohoda medzi žalobcom a žalovaným bola, že zmluva o nájme na priestory karosárne
a nádvoria sa uzavrie od apríla 2014, pričom ale žalobca už bude fakturovať aj užívanie týchto priestorov
ešte za marec 2014. Z prílohy č. 7 podpísanej konateľom žalobcu Ing. Petrom Kurucom dňa 1.4.2014
a e-mailu žalobcu žalovanému z 9.4.2014 je zrejmé, že žalobca aj žalovaný sa dohodli už v marci
2014 na nájme karosárne od apríla 2014, a preto bola aj žalovanému vystavená faktúra za marec
2014 za tieto priestory a následne vystavované ďalšie faktúry. Konateľ žalovaného Franco Pomina

nepodpísaný návrh zmluvy o nájme na karosáreň a nádvorie zaslaný konateľom žalobcu dňa 9.4.2014
emailom podpísal dňa 15.4.2014, pričom táto nie je rukou označená ako príloha č. 7, ale Zmluva o
nájme nebytových priestorov na karosáreň a nádvorie na dobu od 1.4.2014 na neurčito, pričom o tomto
podpísaní krátko na to Ing. Ivan Kasanický ako splnomocnený zástupca žalovaného informoval žalobcu
a zrejme mu aj takto podpísanú prílohu č. 7 prostredníctvom pána M. M. odovzdal. V každom prípade

žalobca krátko po podpise konateľom žalovaného mal od žalovaného informáciu, že návrh prílohy č.
7 zmluvy o nájme na priestory karosárne a nádvoria bol konateľom žalovaného podpísaný a že s tým
žalovaný súhlasí. Podľa žalovaného v zmysle ust. § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka oznámenie
žalobcovi o podpísaní prílohy č. 7 Ing. Ivanom Kasanickým ako zástupcom žalovaného, a to krátko po jej
podpísaní konateľom žalovaného Francom Pominom a jej podpísaní znamená, že je to prijatím návrhu

Prílohy č. 7 zmluvy o nájme. O vedomosti žalobcu o podpísaní Prílohy č. 7 Zmluvy o nájme na priestory
karosárne a nádvoria svedčí aj to, že žalobca sa neskôr až do januára 2015 správal tak, že má o uzavretí
prílohy č. 7 vedomosť a že ju považuje za platnú a účinnú. Za kalendárne mesiace od apríla 2014 až
januára 2015 vo vystavených faktúrach za nájomné za priestory karosárne ako dôvod fakturácie uvádza
„Zmluva o nájme - príloha č. 7“. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný vyhodnotenie dokazovania a

skutkový stav zistený súdom prvej inštancie považuje za nesprávny a za nesprávny považuje aj právne
posúdenie platnosti a účinnosti prílohy č. 7 v tom zmysle, že príloha č. 7 nebola uzavretá, že je neplatná a
neúčinná. Žalobca nikdy v roku 2014 až do februára 2015 nežiadal o žalovaného predloženie podpísanej
zmluvyonájme,ažvofebruári2015poneoprávnenomaprotiprávnomuzamknutípriestorovkarosárnea
zadržaní hnuteľných vecí žalovaného a tretej osoby začal účelovo tvrdiť, že príloha č. 7 nie je podpísaná

a žiadal ju predložiť. E-mailom zo dňa 28.1.2015 žalobca zaslal žalovanému ako prílohu dobropis za
nájom karosárne za január 2015 z dôvodu nepodpísaného dodatku o nájme priestorov karosárne, ktoré
správanie žalovaný považoval za účelové. Z textu e-mailu zo dňa 13.2.2015 vyplýva, že žalobca priznal,
že bol informovaný Ing. Kasanickým ako zástupcom žalovaného o tom, že žalovaný podpísal prílohu č.
7 na nájom karosárne, žalobca ju žiadal predložiť, čo však Ing. Kasanický ako splnomocnený zástupca

žalovanéhobezodkladneurobiťnemoholaažneskôr,keďkonateľFrancoPominojudoniesolnajar2015
na Slovensko. V konaní sa nepreukázal opak, teda, že by táto príloha nebola podpísaná dňa 15.4.2014
konateľom žalovaného a následne predložená v roku 2015 súdu aj žalobcovi.

14. Podľa žalovaného bolo v konaní preukázané, že žalobca sa od 26.1.2015 dopustil protiprávneho

konania tým, že uzavrel priestory karosárne, ktoré mal žalovaný v nájme na základe prílohy č. 7 a v nej
mu v rozpore so zákonom uzamkol jeho majetok a majetok tretej osoby, čím mu znemožnil výkon jeho
podnikateľskej činnosti a že tým porušil hrubým spôsobom ustanovenia bodu 6.9 v článku VI. Zmluvy
o nájme z 24.4.2012. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplývalo, že ku dňu 26.1.2015 nebola žiadna
splatná faktúra vystavená žalobcom, ktorú by nedal žalovaný uhradiť a ktorá by bola po 27.1.2015

neuhradená, teda po 27.1.2015 nemal žalovaný žiadne neuhradené pohľadávky, a preto žalobca nemal
právo uplatniť voči žalovanému zádržné. Žalovaný považoval za nesprávny záver okresného súdu, že
neoprávnené zadržanie veci žalobcom nesúvisí s porušením, resp. hrubým porušením jeho zmluvných
povinností v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., ani s porušením jeho zmluvných povinností
v bode 6.9 článku VI. zmluvy. Podľa žalovaného s užívaním nebytových priestorov je spojený okrem

iných aj výkon podnikateľskej činnosti žalovaného, ako aj výkon vlastníckeho práva žalovaného k
svojmu majetku, ktorý mal v priestoroch u žalobcu. Dňa 26.1.2015 žalobca svojvoľne a bez zákonom
určeného dôvodu protiprávne odňal a protiprávne zadržal veci žalovaného a tretej osoby a zadržiaval ich
protiprávne aj po 26.1.2015, a to až do 13.2.2015. Z toho, že v podaní zo dňa 5.2.2015 žalobca uviedolust. § 151s Občianskeho zákonníka je zrejmé, že žalobca vedel o zákonných podmienkach uplatnenia
zádržného práva, a keďže veci žalovaného a spoločnosti I.M.S., ktoré nemal v oprávnenej držbe, zadržal
z iného ako zákonom určeného dôvodu, je možné vyvodiť záver, že úmyselne, svojvoľne a vedome

protiprávne zadržiaval veci žalovaného, čím bránil žalovanému vo výkone podnikateľskej činnosti. Na
protiprávne uzatvorenie priestorov karosárne a zadržanie hnuteľných vecí so žiadosťou o uvoľnenie
priestorov karosárne a aj zadržaných hnuteľných vecí bol žalobca ako prenajímateľ upozornený aj
predtým a bol požiadaný mailovými správami žalovaného od 27.1.2015 a koncom januára 2015 a
potom písomne listom žalovaného z 30.1.2015, 11.2.2015. Aj keby priestory karosárne neboli v nájme

žalovaného dňa 26.1.2015 a v období po 26.1.2015, nie je to podstatné, pretože u žalobcu by išlo
rovnako o zadržanie a odňatie hnuteľných vecí žalovaného a porušenie ustanovení právnych predpisov
a bodu 6.9 Zmluvy o nájme nebytových priestorov. Žalovaný mal právo domáhať sa vydania hnuteľných
vecí v jeho vlastníctve v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a keď to nepomohlo, je logické, že
dal oprávnene výpoveď zo zmluvy o nájme. Žalovaný mal za to, že žalobca hrubo a opakovane sústavne
porušoval od 26.1.2015 až do vyhotovenia výpovede zmluvu o nájme, ktorá bola vyhotovená 13.2.2015

a jej doručenia 16.2.2015 a 26.2.2015. Z dôvodu hrubého porušovania zmluvných podmienok nájmu
podľa Zmluvy o nájme, a to bodu 6.9 zmluvy, napriek písomným upozorneniam, zaslal žalovaný v zmysle
ustanovenia čl. VIII. bodu 8.3 zmluvy o nájme žalobcovi Výpoveď Zmluvy o nájme s jednomesačnou
výpovednou lehotou, ktorú výpoveď doručil 16.2.2015 osobne prostredníctvom svojich zamestnancov
a tiež poštou doporučene dňa 26.2.2015. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval právne závery a

posúdenie všetkých otázok, na základe ktorých súd prvej inštancie považoval Výpoveď Zmluvy o nájme
z 13.2.2015 za neplatnú, zo strany okresného súdu za nesprávne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.

15. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu.

Žalobca zásadne nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovaného a mal za to, že súd prvej inštancie
postupoval uvážene, odborne a dospel k správnemu záveru, čo je náležite a dôkladne odôvodnené
v rozhodnutí. Žalobca zvýraznil, že celá podstata dania výpovede zo strany žalovaného spočívala v
tom, že žalovaný nemal absolútny záujem na prenájme nebytových priestorov po 31.1.2015 (odišiel
do nových priestorov už 26.1.2015) po tom, ako totálne zdevastoval sociálne zariadenie na dielni,

zničil podlahu dielne kontaminovanými látkami, spôsobil škodu žalobcovi neoprávneným zásahom
do elektrických rozvodov, odpojil rozvodnú skriňu s ističmi od elektrickej energie, čím sa znefunkčnil
celý elektrický rozvod v prenajatých priestoroch, t.j. nebolo osvetlenie a elektrina v zásuvkách a
znefunkčnil sa teplovodný plynový kotol zabezpečujúci kúrenie. Podľa žalobcu je treba vychádzať z
prejavu žalovaného, a to výpovede zo dňa 13.2.2015, ktorou sa dovoláva Výpovede Zmluvy o nájme

nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012. Okresný súd sa podrobne zaoberal predmetnou vecou a
vykonal podrobné dokazovanie so záverom, že nie je pravda, že žalobca odo dňa 26.1.2015 uzamkol
a znemožnil žalovanému a jeho zamestnancom a spolupracovníkom prístup do časti prenajatých
nebytových priestorov, a to sociálnych priestorov, umyvárky, WC a tým znemožnil ich riadne užívanie a
tiež,žeznemožnilprístupkmiestuprenakladanietovaruatýmznemožnilprístupkmiestuprenakladanie

tovaru, a tým znemožnil nakládku tovaru zákazníkom a obchodným partnerom žalovaného. Dôkazom
toho je aj samotné odvolanie žalovaného, nakoľko nespochybňuje a nenapadá túto skutočnosť. Čo sa
týka prenájmu karosárne, súd prvej inštancie riadne vykonal dôkazy a právne vec posúdil a vyvodil i
správne závery, čo odôvodnil vo svojom rozsudku pod odsekom 76. až 79., s čím sa žalovaný stotožnil.
Čo sa týka protiprávneho zadržiavania hnuteľných vecí, tak podľa žalobcu s týmto súvisí i otázka, či bola

karosáreň predmetom nájmu, čomu okresný súd venoval náležitú povinnosť a vyvodil správny záver.
Žalobca v tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že ak žalovaný tvrdí, že zadržanie hnuteľných
vecí v karosárni malo za následok zamedzenie jeho podnikateľskej činnosti nezávisle na platnosti, či
neplatnosti dodatku č. 7, tak mal preukázať a zdokladovať, že sa jedná o jeho majetok nachádzajúci sa v
karosárnialebo,žemutentomajetokbolzverený,oakýmateriálsajedná,vakommnožstveanazáklade

dôkazov preukázať, ako bola takýmto konaním zamedzená jeho podnikateľská činnosť. Žalovaný takéto
dôkazy nepredložil. Je preto pochybné a nepreukázané, že sa jednalo o jeho hnuteľné veci, keďže k
vlastníctvu uzamknutých vecí sa hlásila aj spoločnosť I.M.S., čo nepoprel ani samotný žalovaný. Podľa
žalobcu žalovaný podal výpoveď z nájmu nebytových priestorov s jednomesačnou výpovednou lehotou
v rozpore so zmluvou, pričom touto výpoveďou chcel vyriešiť jeho predčasný odchod z prenajatých

priestorov, ktoré poškodil a zároveň, aby sa vyhol záväzkom vyplývajúcim zo zmluvy o nájme. Navrhol
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.16. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalovaný
prostredníctvom zástupcu v podaní zo dňa 2. februára 2017. Žalovaný zotrval na dôvodoch svojho
odvolania a zvýraznil, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil protiprávne konanie žalobcu voči

žalovanému ako konanie, ktoré nie je hrubým porušením zmluvných povinností žalobcu a zmluvných
podmienok uvedených v bode 6.9 čl. VI. zmluvy o nájme nebytových priestorov. Pokiaľ žalobca vo
vyjadrení účelovo uvádza, že celá podstata dania výpovede spočívala v tom, že žalovaný nemal
absolútne záujem na prenájme nebytových priestorov po 31.1.2015, tak toto tvrdenie považoval za
nepravdivé a zavádzajúce preto, že aj napriek záujmu žalovaného odísť z prenajatých priestorov

žalobcu v apríli 2015, žalovaný stále začiatkom roku 2015 prenajaté priestory potreboval, a preto sa
dožadoval po 26.1.2015 u žalobcu uvoľnenia nebytových priestorov prenajatých podľa prílohy č. 7
zmluvyuzamknutýchžalobcomod26.1.2015,pretožechcelamuselpokračovaťvosvojejpodnikateľskej
činnosti v priestoroch žalobcu, čo preukazuje emailová komunikácia medzi žalobcom a žalovaným od
26.1.2015. Z týchto dokladov jednoznačne vyplýva, že žalovaný po 26.1.2015 naďalej v rámci možnosti
pracoval a vykonával svoju činnosť. Žalovaný po podpísaní zmluvy o nájme nebytových priestorov v

spolupráci so spoločnosťou I.M.S., s.r.o. získal ďalšie zákazky a potreboval postupne zvyšovať výrobu,
z ktorého dôvodu potreboval aj ďalšie priestory na skladovanie výrobkov a ich častejšiu vykládku a
nakládku.Zuvedeného15.4.2014podpísalprílohuč.7,pričompriestoryuvedenévtejtoprílohepoužíval
najmä na skladovanie opracovaných odliatkov a výrobkov na skladovanie iných vecí. Koncom roku
2014 už potreboval žalovaný vzhľadom na nové zákazky aj väčšie priestory, a preto najskôr rokoval

so žalobcom o možnosti rozšíriť prenajaté priestory na výrobnú činnosť. Žalobca oznámil žalovanému,
že nemá možnosť dať mu do nájmu ďalšie nebytové priestory, a preto koncom roku 2014 musel
žalovaný hľadať nové priestory na výrobnú činnosť na inom mieste, ktoré aj našiel, a preto v decembri
2014 požiadal žalobcu o ukončenie zmluvy o nájme nebytových priestorov dohodou ku dňu 31.3.2015
s tým, že od apríla už chce vykonávať svoju činnosť v iných priestoroch. S týmto riešením, teda

ukončením nájmu dohodou k 31.3.2015 však žalobca nesúhlasil. Na základe uzavretej prílohy č. 7 v
zmluve žalobca vystavil žalovanému faktúru za nájom priestorov karosárne aj za január 2015, ktoré
priestory žalovaný od marca 2014 s vedomím a súhlasom žalobcu užíval a bez výstrahy dňa 26.1.2015
priestory karosárne uzamkol, čím znemožnil ich užívanie žalovanému. Žalovaný sa snažil vykonávať
svoju činnosť v obmedzenom rozsahu v priestoroch žalobcu do konca januára 2015, avšak vzhľadom

na zadržanie hnuteľných vecí musel vo februári 2015 predčasne presunúť všetku svoju činnosť do
nových priestorov a za tým účelom aj sťahoval vo februári stroje a iné veci do nových priestorov. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že žalovaný spôsobil rôzne škody a daním výpovede sa chce vyhnúť zodpovednosti,
tak ide o skreslené a zavádzajúce tvrdenie. Žalovaný nedal výpoveď zo zmluvy z dôvodu, aby sa
vyhol zodpovednosti za škodu na majetku žalobcu. Pokiaľ ide o poškodenie podlahy, žalovaný uviedol,

že podlaha neuniesla bežné a pravidelné zaťaženie. Čo sa týka zásahu do elektrických rozvodov,
tak žalovaný pri ukončení činnosti musel vykonať nutné zásady do elektrického vedenia, aby stroje
a zariadenia riadne odpojil, v žiadnom prípade však nevykonal zásahy, ktorými by poškodil alebo
znefunkčnilceléelektrickérozvody.Podľažalovanéhožalobcasasnažíprekrúcaťskutočnosti,čosatýka
znemožnenia prístupu do prenajatých priestorov, sociálnych priestorov, umyvárky a WC a znemožnenia

prístupu k miestu pre nakladanie tovaru zákazníkom a obchodným partnerom žalovaného, čo potvrdili
svedkovia Ing. I., B. H. a M. M.. Čo sa týka protiprávneho zadržiavania hnuteľných vecí je zrejmé, že pred
súdom prvej inštancie bola protiprávnosť konania žalobcu jednoznačne preukázaná. Okresný súd však
v tejto súvislosti nesprávne posúdil, že toto protiprávne konanie nie je hrubým porušením povinností
žalobcu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. a ani hrubým porušením bodu 6.9. článku VI. zmluvy o

nájme. V tomto je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nesprávny. V ostatnom sa pridržiaval tvrdení
uvedených v odvolaní voči napadnutému rozsudku.

17. K doručenému vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca v podaní
zo dňa 21.2.2017. Žalobca považoval za potrebné uviesť, že vyjadrenie žalovaného len okrajovo a

v mnohých prípadoch uvádza skutočnosti, ktoré sú nad rámec predmetu sporu a nad rámec jeho
odvolania. Žalovaný opakuje text odvolania voči rozsudku, navyše vkladá nepravdu, ktorou zavádza
súd druhej inštancie. Podľa žalobcu pravda je taká, že z dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva opak
tvrdení žalovaného, a to, že uzamknutý priestor bol len prechod medzi dielňou, ktorú mal žalovaný v
nájme a lakovňou žalobcu, lakovňu nikdy v prenájme žalovaný nemal. Nezávisle na tomto uzamknutí

mal žalovaný a jeho zamestnanci nerušený prístup a kľúče od všetkých prenajatých priestorov. V
otázke karosárne a platnosti, či neplatnosti prílohy č. 7 zmluvy k porušeniu povinnosti žalobcu zo
Zmluvy o nájme nebytových priestorov nedošlo. Pokiaľ žalovaný v texte svojho vyjadrenia uvádza
tretí subjekt, I.M.S., s ktorým má zmluvný vzťah, tak považoval za potrebné uviesť, že žalovanýnepredložil zmluvu, na ktorú sa odvoláva. V tejto súvislosti žalobca zvýraznil, že spoločnosť I.M.S. nie
je nájomcom, ani podnájomcom predmetných priestorov a daná spoločnosť nie je ani v súdnom spore
so žalobcom. Žalobca zároveň poukázal na vykonané dôkazy zo strany súdu prvej inštancie, ktoré

vyvracajú jednostranné nepravdivé tvrdenia žalovaného, napríklad i to, že sa v prenajatých priestoroch
naposledy nachádzal dňa 29.1.2015, ktorú skutočnosť potvrdila výpoveď svedka pána I.. Podľa žalobcu
žalovaný zavádza, že nevykonal zásahy do elektrického rozvodu, ktoré spôsobili žalobcovi škodu, že
nemalod26.1.2015umožnenýprístupdoprenajatýchpriestorov,atýmmužalobcaznemožnilvykonanie
upratovacích prác, opráv, uvedenie niektorých vecí do pôvodného stavu a vykonanie odvozu odpadu.

Dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný odpojil dňa 27.1.2015 ako prvé kompresor, ktorý slúžil aj
žalobcovi a následne rozvodnú skriňu s ističmi, čím znefunkčnil celý elektrický rozvod v prenajatých
priestoroch, a tým aj teplovodný plynový kotol zabezpečujúci vykurovanie priestorov. Súdnym konaním
bolo zistené, že žalovaný mal nerušený prístup do všetkých prenajatých priestorov. Podľa žalobcu
žalovaný v písomnom vyjadrení neuviedol nič nové, čo by zásadne mohlo ovplyvniť súdne konanie.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods.
1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením
rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/199/2017-464
zo dňa 3.5.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia
krajskéhosúdudňa22.5.2018anawebovejstránketohtosúdu,nazákladečohobolisplnenépodmienky

k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s
ust. § 378 ods. 1 CSP.

20. Krajský súd primárne v procesnej rovine uvádza, že od 01.07.2016 bol povinný postupovať a konať
podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods.

1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

22. Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenia, ktoré sa aplikujú na konanie pred
krajským súdom, keďže sa krajský súd zaoberal dôvodmi odvolania žalovaného vyjadrenými v podanom
odvolaní zo dňa 26. októbra 2016 (č.l. 387 - 399 spisu), a to tými, ktoré sa týkali posúdenia určovacej
žaloby žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej
inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní za viazanosti odvolacieho

súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, za preukázaného
splnenia poučovacej povinnosti okresným súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom a
účinnom k momentu jej vykonania, ktorá je obsahom poučenia pre účastníkov konania na č.l. 48 spisu a
poučenia v zmysle § 153 CSP, § 154 CSP podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 31.8.2016, konkrétne
na č.l. 353 spisu, po ktorom poučení zhodne prítomné strany, teda právny zástupca žalobcu a právny

zástupca žalovaného uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie.

23. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci
odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími

dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si
určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých
má byť preskúmané.

24. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

25. Podľa ust.§ 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

26. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. §
387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje
so skutkovými, ako i právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu a v
podrobnostiachnaneodkazuje.Práveztituluaplikácie§387ods.2CSP,nebolopodľanázorukrajského
súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti, tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené

v odôvodnení rozsudku okresného súdu boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia
krajského súdu, pretože zákonné ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako
súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodu napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z

hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/05, podľa ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k

potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu“ a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla
2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon,
ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa
a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“. Len na doplnenie a k odvolacím dôvodom žalovaného

sa uvádza nasledovné.

27.Krajskýsúdprihliadajúcnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkovýstavnezistilvpostupe
súdu prvej inštancie žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu
po skutkovej aj právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie, v ktorom okresný súd výrokom I. určil, že výpoveď žalovaného datovaná 13.2.2015,
ktorou sa dovoláva žalovaný výpovede Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej 24.4.2012 so
žalobcom, je neplatná, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného
charakteru, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku.

28. K námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného sa uvádza, že tento vo svojom odvolaní neuviedol
žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe
súdu prvej inštancie, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu. V danom prípade
okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a podrobne
opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Závery, ktoré okresný súd prijal, dostatočným spôsobom vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd mal za to,
že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním žalovaného
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia
(§ 220 ods. 2 CSP).

29.Knámietkenedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu,vykonanéhodokazovaniaajehozhodnotenia,

odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu, a to v rozsahu návrhu
strán sporu vykonané dokazovanie, nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj
krajský súd za aplikácie ust. § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup,
ktorýjezaloženýnavykonávaníjednotlivýchdôkaznýchprostriedkovsúdomaichnáslednomhodnotení.
Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav

prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje na konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje.
Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností
súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu
vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivostí tvrdení stránsporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom
konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, procesný postoj strany sporu

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd
je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne

štádia civilného procesu (IV ÚS 329/04). K správnemu postupu okresného súdu poukazuje krajský súd
na ďalší záver vyslovený v uznesení ÚS SR sp. zn. IV ÚS 329/2004 zo dňa 27. októbra 2004, podľa
ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti
ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje

krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004 ...
„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

30. K veci samej, a to predmetu určovacieho výroku, krajský súd v zhode so záverom okresného
súdu konštatuje, že tu bol daný naliehavý právny záujem zo strany žalobcu na požadovanom určení,
pretože pri Výpovedi žalovaného datovanej dňa 13.2.2015, zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov

zo dňa 24.4.2012, u ktorej žalobca tvrdil jej neplatnosť, do momentu právoplatného súdneho posúdenia
jednostranného právneho úkonu žalovaného, je neisté postavenie žalobcu, a to, či existuje alebo
neexistuje nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ako aj postavenie žalobcu pre prípadné ďalšie
uplatňovanie nárokov vo vzťahu k žalovanému na zaplatenie nájomného za obdobie trvania nájmu, ako
i pre prípadné ďalšie uplatňovanie nárokov z titulu náhrady škody pre žalovaným tvrdené porušovanie

povinnosti žalobcu ako prenajímateľa zo zmluvy.

31. Odvolací súd uvádza, že okresný súd v rámci prejednania uplatnenej určovacej žaloby žalobcu
a obrany žalovaného dôsledne postupoval v zmysle § 186 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého súd
vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.

32. V rámci konania pred okresným súdom medzi stranami nebola sporná skutočnosť uzatvorenia
Zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 24.4.2012 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným
ako nájomcom v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. od 1.5.2012 na dobu neurčitú. Rovnako
nebolo sporné, že pri vzniku zmluvného vzťahu bol predmet zmluvy vymedzený v článku II. tejto zmluvy,

prílohou č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o nájme nebytových priestorov: dielňa SO2 v
rozsahu 200 m2. Predmet nájmu bol v zmysle ďalších dodatkov označený ako príloha č. 2, príloha č.
2B, príloha č. 4 o ďalšie nebytové priestory, šatňa o výmere 10 m2, sociálne priestory, umývarka, WC o
výmere 5 m2 a sklad 2 a sklad 3 spolu o výmere 59,80 m2. Nesporným bolo, že žalovaný požiadal v
decembri 2014 o ukončenie nájomnej zmluvy dohodou k 31.3.2015, k uzavretiu ktorej nedošlo, pretože

žalobca oznámil žalovanému skončenie nájmu s výpovednou lehotou 12 mesiacov. Nebolo sporu o
tom, že žalobca dňa 26.1.2015 uzamkol karosáreň. Na základe takto poskytnutých skutkových tvrdení
okresný súd správne postupoval, ak z týchto ako nesporných vychádzal.

33. Vo vzťahu k výpovedi žalovaného datovanej dňa 13.2.2015, bolo potrebné vyhodnotiť či došlo

k naplneniu žalovaným vymedzených dôvodov, t.j. či došlo konaním žalobcu k hrubému porušeniu
povinnosti ako prenajímateľa zabezpečiť nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých
nebytových priestorov, a tým k vzniku práva žalovaného ako nájomcu na postup podľa v článku VIII.
bod 8.3 zmluvy o nájme nebytových priestorov. Určujúcim bolo vyriešiť medzi stranami spornú otázku,
a to či došlo k uzatvoreniu dodatku/prílohy č. 7 zo dňa 1.4.2016 na č.l. 104 - 106 spisu, podľa ktorého

predmetom nájmu mala byť aj karosáreň o výmere 80 m2.

34. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov
(ďalej len zákon č. 116/1990 Zb.), ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytovýpriestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na
svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním
nebytového priestoru spojené.

35. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., nájomca je oprávnený užívať nebytový priestor v rozsahu
dohodnutom v zmluve.

36. Podľa § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len zákon č.

116/1990 Zb.), ak sa nájom uzavrie na neurčitý čas, sú prenajímateľ i nájomca oprávnení vypovedať
zmluvu písomne bez udania dôvodu, ak nie je dohodnuté inak.

37. Podľa § 12 zákona č. 116/1990 Zb., výpovedná lehota je tri mesiace, ak nebolo dohodnuté inak;
počíta sa od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.

38. Podľa článku VIII. bod 8.3 zmluvy o nájme nebytových priestorov nájomca môže vypovedať nájomnú
zmluvu v jednomesačnej výpovednej lehote v tomto prípade:
- ak nebytový priestor sa stane bez jeho zavinenia trvalo nespôsobilý na dohovorené užívanie,
- ak prenajímateľ hrubo porušuje zmluvné podmienky aj napriek písomnému upozorneniu nájomcom.

39. Vzhľadom k vyššie uvedeným zákonným ustanoveniam v spojení s konkrétnymi dojednaniami
zmluvy o nájme nebytových priestorov, sa krajský súd oboznámil s Výpoveďou Zmluvy o nájme
nebytových priestorov zo dňa 13. februára 2015, podľa ktorej výpovedným dôvodom bolo hrubé
porušenie zmluvných podmienok žalobcu ako prenajímateľa v období od 26. januára 2015, ustanovenia
bodu 6.9 článku VI. spočívajúce v tom, že prenajímateľ od 26.1.2015 uzamkol a znemožnil žalovanému

ako prenajímateľovi, jeho zamestnancom a spolupracovníkom prístup do prenajatých nebytových
priestorov, a to do karosárne a sociálnych priestorov, umyvárky a WC, čím znemožnil aj ich riadne
užívanie a tiež znemožnil prístup k miestu pre nakladanie tovaru a tým znemožnil nakládku tovaru
zákazníkom žalovaného a obchodným partnerom, čím znemožnil žalovanému riadne vykonávať
podnikateľskú činnosť. Ďalším výpovedným dôvodom bolo, že žalobca od 26.1.2015 protiprávne

zadržiava hnuteľné veci v uzamknutých nebytových priestoroch, ktorým zadržaním znemožnil tieto
veci riadne užívať, teda v rozpore s ust. § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatnil zádržné právo
k hnuteľných veciam žalovaného napriek upozorneniu.

40. Krajský súd uvádza, že je nepochybné, že výpoveď je jednostranným hmotnoprávnym úkonom,

podľa ktorého výpovedný dôvod, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom, musí byť
konkrétnym spôsobom identifikovaný, vyjadrený. Pre posúdenie odvolacieho dôvodu, a to, či existoval
výpovedný dôvod alebo neexistoval, t.j., či žalobca ako prenajímateľ hrubo porušil bod 6.9 článku
VI. zmluvy o nájme nebytových priestorov, v zmysle ktorého prenajímateľ je povinný zabezpečiť
nájomcovi nerušený výkon práv spojený s užívaním prenajatých nebytových priestorov, za týmto účelom

prenajímateľ umožnuje nájomcovi používať komunikácie a to peši, osobným a nákladným motorovým
vozidlám, ako aj, či uplatnenie zádržného práva zo strany žalobcu bolo v rozpore s ust. § 151s ods.
1 Občianskeho zákonníka a týkalo sa článku VI. bod 6.9 zmluvy o nájme nebytových priestorov, bolo
potrebné v prípade vyvolania súdneho konania zodpovedať na otázku určovacieho výroku, a to, či boli
dané skutky uvedené vo výpovedi, resp., či sa skutku uvedeného vo výpovedi žalobca dopustil tak, ako

to vyplýva nielen z Výpovede zo dňa 13.2.2015, ale aj z článku VIII. bod 8.3 zmluvy.

41. Žalobca v podanej žalobe, ako aj v konaní pred okresným súdom tvrdil, že predmetom nájmu
podľa Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012 nebola karosáreň, ktorá sa uzamkla dňa
26.1.2015, teda, že nedošlo k platnému uzatvoreniu dodatku prílohy č. 7 k zmluve o nájme nebytových

priestorov. Žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie a v podanom odvolaní namietal
nesprávne vyhodnotenie konania žalobcu pri podpísaní a po podpísaní prílohy č. 7 a obchodnú prax pri
uzatváraní dodatkov Zmluvy o nájme zo dňa 24.4.2012 (príloh), ako aj okolnosti pri zaslaní a návrhu
prílohy č. 7 a jeho prijatí. Žalovaný mal za to, že došlo k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov
i v zmysle prílohy č. 7 zmluvy o nájme, keď tvrdil s poukazom na § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka

vedomosť žalobcu o podpísaní prílohy č. 7 zmluvy o nájme zo strany žalovaného, ktorý jednostranný
úkon doložil.42. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie
inému (ďalej len „nájomca“) zmluvou o nájme (ďalej len „zmluva“).

43.Podľa§3ods.3zákonač.116/1990Zb.,zmluvamusímaťpísomnúformuamusíobsahovaťpredmet
a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas,
čas, na ktorý sa nájom uzaviera.

44. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb., ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je

neplatná.

45. Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde
k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu.

46. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný

konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže
právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď
je to obvyklé.

47. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je

určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

48. Podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

49. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu
dvoch náležitostí, a to písomnosti a podpisu. Písomnosť spočíva v tom, že prejav vôle konajúceho
subjektu zahrňuje všetky podstatné náležitosti zachytené v písomnom texte listiny. Písomný prejav musí
byť zároveň podpísaný. Teda k tomu, aby došlo k uzavretiu dvojstranného právneho úkonu zmluvy o

nájme, pre platnosť ktorej sa vyžaduje písomná forma, bolo potrebné prehlásenie žalobcu a včasné
prehlásenie žalovaného, ktorému bol návrhu určený v zmysle § 43 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je
zrejmé, že v prípade zákonom vyžadovanej písomnej formy, je písomný prejav platný až od podpisu
konajúcej osoby. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný a žalovaným relevantne nespochybnený
postup (prax), ktorý strany medzi sebou zaviedli v rámci kontraktačného procesu, t.j. pre jednotlivé

fázy uzatvárania dodatkov k zmluve o nájme nebytových priestorov, spočívajúci v tom, že žalobca
predložil písomný návrh zmluvy (dodatku) žalovanému emailom k akceptácii, žalovaný po schválení ho
písomne potvrdil podpisom a zaslal emailom žalobcovi, žalobca ho vytlačil a sám podpísal, teda podpis
zmluvných strán sa nachádzal na jednej listine. Túto prax spôsobu uzatvárania dodatkov č. 1, 2, 2B a 4
mal okresný súd preukázanú dôkaznými prostriedkami, a to listinami na č.l. 9 - 12 rub spisu, keď zmluva,

ako i dodatky boli podpísané oboma zmluvnými stranami na jednej listine. Vo vzťahu k prílohe č. 7/
dodatok datovaného 1.4.2016, predmetom ktorého mala byť karosáreň o výmere 80 m2 bolo z dôkazu
na č.l. 104 spisu zistené, že táto príloha je prečiarknutá, dopísaný rukou text „nepodpísaná príloha č.
7 od p. M. za žalovaného“, nachádza sa na nej podpis štatutárneho zástupcu žalobcu Ing. Kuruca pri
jeho predtlačenom mene. Na č.l. 106 spisu sa nachádza príloha č. 7 s uvedením dátumu 15.4.2014,

avšak len s uvedením podpisu konateľa žalovaného. Vo vzťahu k tejto prílohe na č.l. 106 spisu však
nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že ním podpísaný návrh prílohy č. 7/dodatok bol predložený
žalobcovi, t.j. dostal sa do dispozičnej sféry, a tým došlo k uzatvoreniu platnej nájomnej zmluvy v znení
prílohy č. 7/dodatku. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne zhodnotenie výpovede
svedka I. vo vzťahu k doručovaniu akceptu tohto návrhu, tak v tejto súvislosti krajský súd uvádza,

že svedok I. vo svojej výpovedi k doručovaniu akceptácie dodatku č. 7 potvrdil, že bežná prax bola
taká, že „mi buď p. Kuruc osobne alebo mailom poslal návrh písomnosti, ktorú bolo treba podpísať,
ja som túto písomnosť poslal na podpísanie p. Pominovi do Talianska a keď sa mi to podpísané od
p. Pomina vrátilo, tak som to doniesol do kancelárie p. M. a tam som sa ho vždy spýtal, či mu to
tam môžem nechať, on odpovedal, že áno“ (č.l. 299 rub spisu) avšak vo vzťahu k prílohe č. 7 si

svedok nepamätal, či to priamo doručoval p. M.. S istotou len vedel povedať, že ,,ju na SECO určite
doručil, do kancelária p. M.“, pričom ďalej uviedol „bežne som nechával listiny aj na prázdnom stole,
lebo viem, že p. M. bol v lakovni“. Svedok M. však do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.6.2016 na
č.l. 321 rub spisu uviedol, že ,, nemá na takéto veci oprávnenie“, teda nepotvrdil tvrdenie svedka Y.I. o doručovaní dodatku č. 7 do dispozície žalobcu. Ak k uzavretiu dodatku č. 7 žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie ako i v podanom odvolaní tvrdil a poukazoval na správanie sa žalobcu,
ktorý účtoval nájomné za predmetný nebytový priestor vystavenými faktúrami, pričom až následne, a to

faktúru za mesiac január dobropisoval, teda správal sa, ako keby došlo k platnému uzavretiu zmluvy o
nájme nebytových priestorov k časti karosárne, tak odvolací súd uvádza, že účtovanie tohto nájmu za
karosáreň žalobca dostatočne vysvetlil. Stotožňuje sa odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie,
že len samotná faktúra vystavená za mesačný nájom karosárne, nezaložila vznik zmluvného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným týkajúceho sa predmetu nájmu vymedzeného a opísaného v návrhu

prílohy č. 7/ dodatok, keďže samotný zákon č. 116/1990 Zb. pod sankciou neplatnosti vyžaduje písomnú
formu takéhoto úkonu. Nebolo možné súhlasiť s názorom žalovaného, že podpísanie prílohy č. 7/
dodatok konateľom žalovaného p. Pominom bolo Ing. I. oznámené žalobcovi, a tým došlo k uzavretiu
platnej zmluvy. Zvýrazňuje sa, že písomný právny úkon je platný len vtedy, ak je podpísaný konajúcou
osobou. Písomná forma právneho úkonu predpokladá, ako bolo uvedené vyššie, že obsah právneho
úkonu je zachytený v texte listiny a podpise konajúcej osoby. Pokiaľ žalobcom predložený návrh prílohy

č. 7/dodatok nebol žalovaným akceptovaný v súlade s praxou, ktorú strany medzi sebou zaviedli,
teda každá zo strán, t.j. tak žalobca ako i žalovaný disponuje len jednostranne podpísanou listinou,
nemôže to viesť k záveru o existencii platnej a účinnej prílohy č. 7/ dodatku. V konečnom dôsledku
žalovaný ani nevysvetlil, prečo v prípade prílohy č. 7/ dodatku mal postupovať iným spôsobom ako v
prípade uzatvorenia ostatných dodatkov. Za stavu, že nebolo preukázané platné uzatvorenie prílohy

č. 7/ dodatok k zmluve o nájme nebytových priestorov, správne okresný súd zhodnotil, že ak žalobca
dňa 26.1.2015 a k momentu výpovede žalovaného uzamkol karosáreň, tak týmto úkonom, neporušil
zmluvnú povinnosť prenajímateľa vyplývajúcu z článku VI. bod 6.9 zmluvy, a tým nebol preukázaný
výpovedný dôvod s jednomesačnou výpovednou lehotou podľa článku VIII. bod 8.3 zmluvy o nájme
nebytových priestorov. V zhode s okresným súdom i krajský súd konštatuje, že uzamknutím priestorov

karosárne nebol znemožnený žalovanému a jeho zamestnancom a spolupracovníkom nerušený výkon
práv spojený s užívaním prenajatých nebytových priestorov v rozsahu a na účel vymedzený zmluvou o
nájme nebytových priestorov zo dňa 24.4.2012 v znení jej prílohy č. 1, 2, 2B a 4. Z výpovede svedkov I.,
M., H. a M. nevyplývalo a žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, že by nebol žalobcom
zabezpečený nerušený výkon práv spojený s užívaním prenajatého nebytového priestoru v rozsahu

platne dojednanom.

50. V zhode s okresným súdom ani krajský súd nevyhodnotil ako relevantný ani druhý výpovedný
dôvod, a to, že žalobca od 26.1.2015 protiprávne zadržiava hnuteľné veci žalovaného v uzamknutých
nebytových priestoroch, čím znemožňuje žalovanému riadne vykonávať podnikateľskú činnosť, a teda

plnenie účelu, na ktorý bola zmluva uzavretá. Je zrejmé, že zákonné predpoklady vyžadované § 151s
Občianskeho zákonníka neboli naplnené, avšak žalobca zadržaním hnuteľných vecí žalobca neporušil
povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. v spojení s dojednaniami v zmluve o
nájme nebytových priestorov v znení s prílohami. Od 26.1.2015 do podania výpovede žalobca umožnil
žalovanému v dohodnutom rozsahu riadne vykonávať svoje práva nájomcu, a preto nenastali dôvody

výpovede v zmysle článku VIII. bodu 8.3 zmluvy. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že sám
žalovaný v e-maile na č.l. 32 potvrdil, že od 31.1.2015 prestal používať priestory. Čo sa týka v rámci
odvolacieho konania vyvolanej spornosti doručovania úkonu - výpovede datovanej 13. februára 2015
žalobcovi, súhlasí krajský súd s vyhodnotením okresného súdu, ktorý na základe rozporných výpovedí
výpovede svedkov H. a M., ktorí mali doručovať predmetnú výpoveď žalobcovi dňa 16.2.2015, uzavrel

nepreukázanie tohto doručenia žalobcovi a vyhodnotením predložených listín, a to doručeniek, mal
preukázané doručenie predmetnej výpovede dňa 3.2.2015. Len dopĺňa krajský súd, že predsa, pokiaľ
by sám žalovaný výpoveď zo zmluvy považoval za doručenú dňa 16.2.2015, nebolo namieste, aby
ju opätovne doručoval prostredníctvom poštového úradu. Žalovaný tak nepreukázal, že uskutočnená
Výpoveď zo dňa 13.2.2015 sa dostala do dispozície žalobcu skôr ako dňa 2.3.2015. Zároveň dodáva

krajský súd, že pri hmotnoprávnom úkone výpovede je potrebné práve prihliadať na to, akým spôsobom
a preukázateľným spôsobom sa tento hmotnoprávny úkon dostane do dispozície adresátovi.

51. K námietke, že okresný súd nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena v danej veci, odvolací
súd uvádza, že každá zo sporových strán civilného sporového konania má v závislosti na hypotéze

právnej normy celkom odlišnú a samostatnú povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na
výsledku konania, dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v celkom inom smere.
Dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalobcu, sa týka iných tvrdení než dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuježalovaného. Pokiaľ sa žalovaný voči určovacej žalobe žalobcu bránil tvrdením o založení existencie
záväzkového právneho vzťahu v zmysle prílohy č. 7/dodatku, tak z hmotnoprávneho hľadiska bol
povinný preukázať existenciu tohto hmotnoprávneho vzťahu a vznik hmotnoprávnej povinnosti žalobcu

z tohto žalobného právneho vzťahu plniť, a to vo väzbe na tvrdené hrubé porušenie tejto povinnosti, k
čomu na strane žalovaného v danom prípade nedošlo tak, ako správne uzavrel súd prvej inštancie.

52. Na základe vyššie uvedených zhodnotení preto správne postupoval okresný súd, ak dôvody žaloby
žalobcu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu vo vzťahu k obrane žalovaného posudzoval v zmysle

poskytnutýchtvrdenístránsporu,svedkov,listinnýchdôkazov,ktorévsúhrneavkomplexenepochybným
spôsobom preukázali žalobcom uvádzané dôvody neplatnosti tohto právneho úkonu.

53. Pokiaľ žalovaný okrem iného namietal i spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, tak
k tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný, s poukazom aj k uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...

„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten

- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov

nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)“.

54. Zo strany krajského súdu je potrebné dodať, že hodnotenie dôkazov v zmysle ust. § 191 CSP je na
súde, ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa ust. §
191 CSP postupoval. Uvádza krajský súd, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný, čo

znamená, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať
tomu - ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V
hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný
stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd takýmto spôsobom
postupoval, dôsledne aplikoval ust. § 191 CSP, vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných

dôkazov, keď všetky dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

55. Krajský súd konštatuje, že nebol relevantný ani odvolací dôvod žalovaného o nesprávnom právnom
posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Podľa ust. § 720 Občianskeho zákonníka nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje

osobitným zákonom, ktorým je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v
znení neskorších predpisov. Preto na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových
priestorov správne okresný súd aplikoval zákon č. 116/1990 Zb., v spojení s rozhodnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, preto ani predmetný odvolací dôvod nebol vyhodnotený ako dôvodný.

56. V súvislosti so zhodnotením predmetnej odvolacej veci poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 26/2010, kedy ústavný súd považoval za samozrejmé a určujúce
prihľadanípráva,ževkaždejvecijepotrebnévychádzaťzindividuálnychokolnostíkaždéhojednotlivého
prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných. súdov. V danom prípade okresný súd
zohľadnil všetky relevantné individuálne okolnosti predmetnej veci, posudzoval obsah a rozsah zmluvy,

a teda dojednaných práv a povinností medzi stranami sporu, ich naplnenie vo väzbe na posúdenie
dôvodnosti, resp. nedôvodnosti žaloby žalobcu o určenie neplatnosti právneho úkonu so záverom
neplnenia dôvodu pre výpoveď z nájmu nebytového priestoru datovanú žalovaným dňa 13.2.2015, s
ktorým záverom sa krajským súd stotožňuje.57. Krajský súd vzhľadom k odvolacím dôvodom žalovaného a rozhodnutiu okresným súdom nezistil,
že by okresný súd zaujal vecne nesprávny záver, a preto vo vyvolanom odvolacom konaní napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Zároveň krajský súd dodáva, že okresný
súd napadnutým rozsudkom v jeho odôvodnení reagoval na relevantné okolnosti súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, boli zachované práva tak žalobcu, i žalovaného na spravodlivý proces, pretože boli
uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je napadnuté rozhodnutie okresného súdu založené. Výrok o
trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako

závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení prvoinštančného rozhodnutia vo výroku o veci
samej rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

58. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému preto
krajský súd priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške tejto náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie

a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.