Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 19, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010324
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1517010324.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému S. N., stíhaného pre prečin ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/43/2017 zo dňa 01.08.2017, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 19.apríla 2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného S. N., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/43/2017 zo dňa 01.08.2018 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 03.01.2018 bol obžalovaný S. N. uznaný
vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. v
súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na tom

skutkovom základe, že

dňa 10.12.2016 v čase o 09:30 hod. v Bratislave na Kopčiarskej ulici, viedol osobné motorové vozidlo
značky Volkswagen Golf, bielej farby, EČ: BL XXXDN, pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou
PZ, kde bolo kontrolou zistené, že obvinený viedol osobné motorové vozidlo napriek tomu, že mu bol
rozhodnutím o priestupku OR PZ BA V, ODI pod sp. zn. ORP-P-511/BAV-OBCP-2016 zo dňa 05.08.2016

právoplatnýmdňa22.08.2016uloženýzákazčinnostiviesťmotorovévozidláakéhokoľvekdruhunadobu
dvanásť mesiacov, pričom bol počas tejto kontroly vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie
požitia alkoholu pred jazdou čo odmietol, a taktiež bol vyzvaný, aby sa podrobil skúške na zistenie
požitia omamných alebo psychotropných látok čo taktiež odmietol, preto bol hliadkou PZ eskortovaný do
Nemocnice sv. Michala, kde bol vyzvaný k odberu biologického materiálu za účelom detekcie omamných
a psychotropných látok v jeho organizme, ktorému sa obvinený bez opodstatneného dôvodu odmietol

pred službu konajúcim lekárom podrobiť.

Za to mu bol podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4, § 41 ods. 1, § 37 písm. h), písm. m) Tr.
zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr.
zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá všetkého druhu vo výmere 3 (tri) roky.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný S. N., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu tak, že v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní popieral skutočnosti, ktoré sú mu
kladené za vinu. Neviedol predmetné vozidlo a policajnou hliadkou bol kontrolovaný pri zaparkovanom
vozidle. Pretože nebol vodičom motorového vozidla, odmietol sa podrobiť dychovej skúške na zistenie

požitia alkoholu, aj skúške na zistenie požitia omamných alebo psychotropných látok. V predmetnom
čase mal od neho požičané vozidlo N. J., ktorý to vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní aj potvrdil.Okresný súd považoval výpoveď tohto svedka za účelovú. Tento svedok však nemohol vypovedať v
prípravnom konaní, nakoľko nebol predvolaný na výsluch. Obžalovaný pritom už v štádiu prípravného
konania uvádza, že vozidlo mal od neho požičané jeho kamarát, jeho meno však odmietol uviesť s tým,

že jeho meno povie až na súde. Nesúhlasí s vyhodnotením dôkazov zo strany súdu, nakoľko nie je nič
nelogické v tom, že uvedený svedok išiel autom kúpiť mäso pre psa a obžalovaný išiel pešo pre svojich
psov. Obžalovaný bol pri vozidle z dôvodu, že mal ísť s priateľkou do D. Y. s tým, že ona bola asi doma
a on už pri vozidle. Nepovažuje za správne, že súd vyhodnotil výpovede policajtov ako dostatočné na
usvedčenie obžalovaného, pričom vinu obžalovaného uznal len na podklade ich svedeckých výpovedí,

že spozorovali v aute obžalovaného. Takáto dôkazná situácia nie je dostatočná pre záver súdu o tom, že
obžalovaný bol nepochybne tou osobou, ktorá viedla motorové vozidlo. Obaja svedkovia vypovedali, že
vozidlo stratili z dohľadu a prepátravali okolie, pričom nebol zabezpečený kamerový záznam z vozidla.
Namieta, že medzi skutkom, ktorý sa mu kládol za vinu obžalobou a medzi skutkom uvedeným v
napadnutom rozsudku nie je zachovaná totožnosť skutku. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok v celom rozsahu a podľa § 285 písm. a) Tr. por. rozhodol o oslobodení obžalovaného spod

obžaloby.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava písomne
podaných dôvodov odvolania, pričom navrhuje, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že súd prvého stupňa dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom a nepochybil ani pri ukladaní trestu. Navrhla preto odvolanie obžalovaného zamietnuť
ako nedôvodné.

Obžalovaný uviedol, že sa stíhaného skutku nedopustil, ide o zaujatosť dvoch policajtov voči jeho osobe.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa, nedošlo k
žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na

hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé
rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Pokiaľ ide o výrok o vine, tak ten je založený na výpovediach svedkov H. X. a G. U., príslušníkov PZ,

ktorí v podstate zhodne vypovedali, že obžalovaný viedol v rozhodnom čase motorové vozidlo. Vodič
obsluhoval telefón. Vozidlo išlo oproti nim, vodiča videli jasne a zreteľne. Rozhodli sa vozidlo zastaviť a
skontrolovať osobu. Kým sa otočili, vodič začal veľkou rýchlosťou unikať preč. Vozidlo na chvíľu stratili z
dohľadu, pričom prepátravali okolie. Vozidlo si následne všimli ako parkuje pri obytnom dome. Z vozidla
vystúpil obžalovaný, teda tá istá osoba, ktorá viedla vozidlo oproti nim a ktorá manipulovala s telefónom.

Obžalovaný vybehol na chodník, nemal pri sebe žiadne doklady, nadiktoval osobné údaje, uviedol im,
že má zákaz činnosti. Vyzvali ho, aby sa podrobil dychovej skúške, čo odmietol. Javil známky požitia
omamných látok a tak ho vyzvali, aby sa podrobil vyšetreniu sa detekciu omamných látok, čo taktiež
odmietol. Vyšetrenie odmietol aj pred vyšetrujúcim lekárom. Pri kontrole menovaného sa nenachádzali
žiadne iné osoby ani vo vozidle obžalovaného. Je vylúčené, aby si zamenili osobu vodiča. Nikto vedľa

vodiča nesedel. V minulosti mu zadržiavali vodičský preukaz, preto obžalovaného svedok G. U. poznal
zo svojej služobnej činnosti.

Z výpovedí svedkov H. X. a G. U. je nepochybné, že ako príslušníci PZ vykonávajúci hliadkovú službu sa
rozhodli skontrolovať motorové vozidlo, ako aj vodiča v ňom z dôvodu, že vodič pri vedení motorového

vozidla telefonoval, čo považovali za rozporné s pravidlami cestnej premávky. Konanie príslušníkov PZ
bolo preto plne v súlade s právnym poriadkom (zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke) a taktiež aj
ich ďalší postup, keď vodiča motorového vozidla (obžalovaného) vyzvali na vykonanie dychovej skúšky
na alkohol. Z uvedených svedeckých výpovedí je bez rozumných pochybností zrejmé, že obžalovanýviedol motorové vozidlo, teda bol vodičom motorového vozidla a nie len osobou, ktorá by sedela na
sedadle vodiča v čase, keď už motorové vozidlo bolo zaparkované na parkovisku, respektíve, ktorá by
len stála vedľa vozidla na parkovisku. Príslušníci PZ jednoznačne videli obžalovaného viesť motorové

vozidlo (viedol motorové vozidlo oproti nim t. j. videli ho zreteľne) a potom ako obžalovaný odstavil
vozidlo zistili, že obžalovaný javí známky požitia návykových látok. Práve preto obžalovaného ako
vodiča motorového vozidla vyzvali, aby sa podrobil dychovej skúške na alkohol, ako aj vyšetreniu na
zistenie omamných látok, čo obžalovaný odmietol. Ani tento postup príslušníkov PZ nevzbudzuje žiadne
pochybnosti o svojej legálnosti.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že nebol zastavovaný príslušníkmi PZ, tak je nutné mu dať za
pravdu,avšakzastavovanýaninemoholbyť,pretožesámzaparkovalmotorovévozidlonaparkovisku.To
všakneznamená,žepolicajtmôžepristúpiťkukontrolevozidlaalebovodičalenvprípadoch,akjevozidlo
„v pohybe“ a sám ho zastavuje, ale je oprávnený pristúpiť ku kontrole vodiča, či vozidla aj v prípadoch,
keď vidí vozidlo v pohybe a kontroluje ho v bezprostrednej časovej súvislosti po jeho zastavení. To platí o

to viac, keď policajt spozoruje konanie, ktoré by mohlo byť napríklad priestupkom v cestnej doprave. Ak
by sme prijali výklad obžalovaného, museli by sme dospieť k absurdnému záveru, že vozidlo, ani vodiča
vozidla, nie je možné kontrolovať policajnou hliadkou len z toho dôvodu, že vozidlo nebolo zastavené na
pokyn polície, ale zastavilo bez tohto pokynu na základe rozhodnutia vodiča, ktorý ho vedie. Pokiaľ by
v posudzovanom prípade obžalovaný nezastavil motorové vozidlo na parkovisku, ale pokračoval by v

jazde, bol by zastavený policajnou hliadkou, ktorá išla za ním hneď ako spozorovala, že vodič pri vedení
motorového vozidla manipuloval s telefónom.

Odvolací súd nezistil nič, z čoho by sa dalo usudzovať, že konanie príslušníkov PZ bolo neoprávnené,
teda napríklad zamerané na účelové šikanovanie vodiča motorového vozidla bez zjavného dôvodu.

Rovnako tak odvolací súd nezistil nič, z čoho by sa dala usudzovať tendenčnosť alebo neobjektívnosť
výpovedí príslušníkov PZ. Obidvaja vypočutí svedkovia nepoznali obžalovaného inak, než zo služobnej
činnosti a teda nemali žiadny objektívny dôvod krivo vypovedať, či prispôsobovať si niektoré skutkové
okolnosti v neprospech obžalovaného. Ich výpovede sú pritom logické a dôveryhodné. Podľa názoru
odvolacieho súdu výpovede svedkov G. U. a H. X. sú spôsobilé založiť výrok o vine obžalovaného zo

spáchania žalovaného trestného činu.

Odvolacísúdsapretonestotožňujesnámietkou,žesúdprvéhostupňamalaplikovaťzásaduindubiopro
reoatolenzdôvodu,žeprotisebestojavýpovedeobžalovaného,ktorýpopieraspáchanietrestnéhočinu
amenovanýchsvedkov.Uplatnenietejtozásadyjetotižnamiestelenvprípadoch,aksúdpovyhodnotení

všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť
k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže
zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd po vyhodnotení takejto
dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že
jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady

in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn.
IV. ÚS 154/2002).

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného, ktorý tvrdí, že vozidlo viedol svedok N. J., tak výpoveď tohto
svedka na hlavnom pojednávaní považuje aj odvolací súd za nedôveryhodnú. V prvom rade je nutné

uviesť, že ak vozidlo v inkriminovanom čase viedol tento svedok, potom nemá logické opodstatnenie,
aby obžalovaný túto skutočnosť (t. j. meno svedka) zamlčal v prípravnom konaní pred orgánmi činnými v
trestnom konaní. Rovnako nie je zjavné, prečo tohto svedka nevideli príslušníci PZ vo vozidle, respektíve
pri vozidle, ak by to bol on, ktorý toto vozidlo viedol. V takom prípade by pri vozidle nestál obžalovaný
ale tento svedok. Odvolací súd považuje túto výpoveď za zjavne účelovú, motivovanú snahou pomôcť

obžalovanému ako svojmu kamarátovi. Podľa názoru krajského súdu nemôže takýto dôkaz založiť
relevantné pochybnosti o usvedčujúcich výpovediach príslušníkov PZ, ktorých na rozdiel od svedka N.
J., je nutné považovať za tzv. objektívnych svedkov, ktorí nemali žiadny pozitívny a ani negatívny vzťah
k obžalovanému.

Pokiaľ obžalovaný namietal totožnosť skutku uvedeného v obžalobnom návrhu so skutkom uvedenom
v napadnutom rozsudku, tak mu nie je možné dať za pravdu. Krajský súd pripomína, že súd síce môže
rozhodovaťlenoskutku,ktorýjeuvedenývobžalobnomnávrhu,avšaktoneznamená,žemedziskutkom
uvedeným v obžalobnom návrhu a medzi skutkom uvedenom vo výroku rozsudku súdu musí byť vždyúplná zhoda. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, tú istú udalosť, ktorá sa odohrala vo vonkajšom
svete. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú
zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje. To napokon vyplýva z toho, že trestné konanie sa vedie

pre skutok a nie pre jeho opis a preto niektoré údaje uvedené v obžalobnom návrhu (a predtým v
uznesení o vznesení obvinenia) môžu byť uvedené vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa odlišne,
respektíve niektoré skutočnosti môžu odpadnúť, niektoré pribudnúť a iné sa môžu a podľa výsledkov
dokazovania na hlavnom pojednávaní aj musia upresniť. Totožnosť skutku je pritom zachovaná vtedy,
ak je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol

týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Podstata skutku pritom
nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov,
spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z uvedneého vyplýva, že totožnosť
skutku nenarúšajú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, pričom totožnosť
skutku je zachovaná nielen v prípade úplnej zhody v popise konania a následku, ale je vtedy, ak pri
totožnom konaní je rozdielny následok, tiež vtedy, ak sú rozdielne konania, ale je zhodný následok,

prípadne vtedy, ak konanie a následok budú aspoň čiastočne zhodné (uznesenie Njavyššieho súdu SR
sp. zn. 3Tdo/50/2015 zo dňa 11.11.2015).

V posudzovanej trestnej veci bolo v obžalobnom návrhu uvedené, že obžalovaný bol zastavený
policajnou hliadkou, pričom súd prvého stupňa podľa výsledkov dokazovania upravil túto časť skutku tak,

že bol kontrolovaný potom, ako zaparkoval na ulici. Z uvedenej zmeny je zrejmé, že žiadnym spôsobom
nenarúša totožnosť skutku, nakoľko ide len o drobnú zmenu v opise skutku a nie v jeho podstate.
Podstatou skutku bolo totiž to, že obžalovaný viedol motorové vozidlo dňa 10.12.2016 o 09.30 hod. v
Bratislave napriek tomu, že mu takáto činnosť bola v priestupkovom konaní zakázaná, pričom následne
sa odmietol podrobiť dychovej skúške na alkohol, ako aj lekárskemu vyšetreniu. Nič z podstaty skutku

nebolo narušené v popise skutku, ktorý je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Z hľadiska
podstaty uvedeného skutku je pritom bez právneho významu, či obžalovaný bol zastavený policajnou
hliadkou a následne kontrolovaný, respektíve, či zastavil sám a keď vystúpil z vozidla bol kontrolovaný
policajnou hliadkou, pretože podstatným tu je len a výhradne skutočnosť, že viedol motorové vozidlo.

Súd prvého stupňa preto postupoval v súlade so zákonom, keď konanie obžalovaného právne
kvalifikoval ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., pretože
obžalovaný sa ako vodič motorového vozidla odmietol bez relevantného dôvodu podrobiť dychovej
skúške na alkohol a aj lekárskemu vyšetreniu na zistenie možného ovplyvnenia omamnou látkou
spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.

1 písm. d) Tr. zák., nakoľko obžalovaný viedol motorové vozidlo napriek tomu, že mal v čase spáchania
skutku právoplatne v priestupkovom konaní uložený zákaz viesť motorové vozidlá na dobu dvanásť
mesiacov.

Súd prvého stupňa nepochybil ani pri ukladaní trestu, keď obžalovanému ukladal úhrnný trest v zmysle

ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. a vychádzal pritom primárne z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení
§ 348 ods. 1 Tr. zák. (trestná sadzba až dva roky), ktorú upravil v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. (zvýšenie
dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu). Postupoval tak preto, nakoľko
u obžalovaného boli zistené dve priťažujúce okolnosti a to podľa § 37 písm. h) Tr. zák. spočívajúca
v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov a podľa § 37 písm. m) Tr. zák. spočívajúca v

tom, že obžalovaný už bol pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti súdne trestaný. Naproti tomu
poľahčujúca okolnosť zistená nebola. Upravená trestná sadzba po zákonom zvýšení dolnej hranice
trestnej sadzby je preto v rozpätí osem mesiacov až dva roky.

Súd prvého stupňa pri ukladaní druhu a výšky trestu vychádzal z okolností prípadu, ako aj z osoby

obžalovaného, teda najmä z toho, že obžalovaný sa dopustil dvoch úmyselných trestných činov a
navyše ide o recidivistu, ktorý sa opakovane dopúšťa úmyselnej trestnej činnosti. Tieto skutočnosti
vylučujú ukladanie len alternatívneho trestu nespojeného s trestom odňatia slobody, nakoľko je zjavné,
že obžalovaný nedokáže viesť riadny život a nedokázal ho napraviť ani výkon trestu odňatia slobody.
Napokon stíhaného skutku sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z

výkonutrestuodňatiaslobody(rozsudokKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.3Ntc/14/2013),čovzhľadom
na znenie ustanovenia § 49 ods. 2 Tr. zák. vylučuje uloženie podmienečného trestu odňatia slobody.Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne uložil obžalovanému nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním stíhanej

trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie úmyselnej trestnej činnosti.

Okresný súd správne kombinoval uloženie uvedeného trestu aj s uložením trestu zákazu činnosti viesť
motorovévozidlánadobu3roky,pretožeprečinybolispáchanéprávevsúvislostisvedenímmotorového
vozidla s tým, že obžalovaného nedokázala napraviť ani sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

na kratšiu dobu, ktorá mu bola uložená v priestupkovom konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.