Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 29, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/62/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200483
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2014200483.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a sudcov

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: MARIOL KN s.r.o., so sídlom
Družstevná1177/8,Komárno,zastúpenéhoJUDr.MáriouKuttnerovou,advokátkou,sosídlomKozačeka
2003/40, Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/195485/2014/5057
zo dňa 22.4.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/46/2014-53 zo
dňa 30.4.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/46/2014-53 zo dňa 30.

apríla 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol ako nedôvodnú podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i dodatočného platobného
výmeru Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno, (ďalej len „správca dane“) č. 9410402/5/207393/14/
Rig zo dňa 20.1.2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Zb. o správe daní

(daňový poriadok) (ďalej len „zákon o správe daní“) na základe výsledku daňovej kontroly, zameranej
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“), určil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie november 2011 v sume 20.271,81 € a
súčasne znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 60.333,45
€ na sumu 40.063,64 €. Správca dane konštatoval, že vo všetkých prípadoch sporných prepráv tovaru,
z titulu ktorých si žalobca uplatňoval nárok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, po
preverovaní intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru príslušným odberateľom zistil, že nie sú splnené

zákonné podmienky oslobodenia od dane, nakoľko správca dane zistil, že spoločnosť MARIOL KN s.r.o.
pre spoločnosť itm international trade marketing gmbh intrakomunitárne dodanie tovaru neuskutočnila,
a že podľa účtovníctva a dokladov spoločnosti itm international trade marketing gmbh zodpovedné
za prepravu tovaru boli slovinské spoločnosti EkoNal d.o.o. a MB d.o.o., teda jej odberatelia, a preto
pohyblivá dodávka tovaru má byť priradená k dodávkam spoločnosti itm international trade marketing
gmbh pre EkoNal d.o.o. a MB d.o.o..
Správca dane na základe kontrolných zistení u daňového subjektu a výsledkov medzinárodných

dožiadaní dospel k záveru, že kontrolovaná spoločnosť dodávku fakturovanú pre spoločnosť itm
international trade marketing gmbh neprepravovala, neprepravovala ju ani itm international trade
marketing gmbh, a to napriek potvrdeným prehláseniam o dodaní tovaru do EÚ, na ktorom prehlasuje,
že tovar prepravil do iného štátu v Európskej únii. Bolo zistené, že prepravu tovaru - pohyblivúdodávku tovaru podľa výsledkov medzinárodného zisťovania zabezpečovali koneční odberatelia itm
international trade marketing gmbh, to MB d.o.o., Slovinsko, resp. EkoNal d.o.o., tieto dodávky sú
podľa zistení medzinárodnej administratívnej spolupráce intrakomunitárne. Tovar bol priamo prepravený

od dodávateľa MARIOL KN s.r.o., prepravcami RAEDA d.o.o. a BRIN - TRANS d.o.o., pričom druhý
odberateľ zodpovedal za prepravu tovaru, a preto nemožno hovoriť o oslobodení od dane pri
trojstrannom obchode, nakoľko to vylučuje ust. § 45 ods. 1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Tovar bol prepravený z tuzemska do Slovinska, nie na účet dodávateľa, nie na
účet prvého odberateľa, ale v rámci zmluvného vzťahu medzi nemeckým a slovinským podnikateľom,

preto dodávka od MARIOL KN s.r.o. pre itm international trade marketing gmbh bola nepohyblivá a
miesto jej dodania je tuzemsko (§ 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH).

V rámci súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí krajský súd vyhodnotil námietky
napádajúce nezákonný postup v rámci daňovej kontroly, nedodržanie zákonnej lehoty na jej vykonanie,
nedostatočne zistený skutkový stav, porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote a

nezákonný postup v daňovom konaní podľa neúčinného právneho predpisu a pred nepríslušným
daňovým orgánom.
K prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly a z toho plynúcej námietky nezákonne získaných
dôkazov potrebných pre rozhodnutie krajský súd z administratívneho spisu rekapituloval, že predmetná
daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia zo dňa 7.2.2012 dňom 21.2.2012, pričom

rozhodnutiami zo dňa 5.9.2012, 4.3.2013 a 18.6.2013 v súlade s ustanovením § 25a zákona
o správe daní bola daňová kontrola prerušená a pokračovala až dňa 15.10.2013 a ukončená
bola 25.11.2013. Na základe uvedených skutočností lehota na vykonanie daňovej kontroly v dobe
počínajúc oznámením prerušenia konania a končiac oznámením odpadnutia dôvodov jeho prerušenia
neplynuli, a teda daňová kontrola bola skončená v lehote dvanástich mesiacov, predĺženej zákonným

spôsobom. V súvislosti s namietanou nemožnosťou prerušenia daňovej kontroly z dôvodu podania
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií krajský súd uviedol, že získavanie predmetných informácií
nepochybne predstavovalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Zároveň
konštatoval zásadnosť záverov vyslovených v náleze ÚS SR č. 24/2010 vo veci maximálnej doby trvania
daňovej kontroly v nadväznosti na úpravu § 15 ods. 17 zákona o správe daní, ale na druhej strane, s

poukazom na čiastočne odlišné okolnosti trvania daňovej kontroly, ako aj zásadu primeranosti a účelu
daňového konania, mal za to, že dobu prerušenia daňovej kontroly na základe platného zákonného
zmocnenia podľa § 61 zákona o správe daní nie je možné zahrnúť do doby trvania daňovej kontroly a
z tohto dôvodu skonštatovať jej nezákonnosť. V tejto súvislosti krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú i
námietku porušenia práva žalobcu na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, vyplývajúceho

z ustanovenia čl. 48 Ústavy SR.
Ďalejkrajskýsúdzobsahuadministratívnehospisuvyhodnotil,žesprihliadnutímnaprebiehajúcezmeny
v štruktúre daňových orgánov v zmysle zákona č. 332/2011 Z.z. vo veci konali príslušné daňové orgány.
Namietanú nesprávnu aplikáciu procesného právneho predpisu krajský súd v rámci súdneho prieskumu
nezistil a uviedol, že daňové konanie začaté dňa 21.9.2011 sa do 31.12.2011 riadilo právnou úpravou

zákona č. 511/1992 Zb. ako všeobecného predpisu upravujúceho daňové konanie. Po nadobudnutí
účinnostičl.I.daňovéhoporiadku,dňom1.1.2012,donadobudnutiaúčinnosti§165bdaňovéhoporiadku
dňom 30.12.2012 sa daňové konanie právoplatne neukončené pred účinnosťou daňového poriadku, s
výnimkou ukladania sankcií podľa priaznivejšej neskoršej právnej úpravy (§ 165 ods. 1), daňová kontrola
(§ 165 ods. 2) aj vyrubovacie konanie (§ 165 ods. 3) riadili právnou úpravou zákona o správe daní.

V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že „Dňa 30.12.2012 nadobudlo platnosť a účinnosť ustanovenie §
165b daňového poriadku, v zmysle ods. 1, ktorého došlo k zmene právneho predpisu upravujúceho
vedenie (celého) daňového konania pozostávajúceho z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania na
daňový poriadok. Ustanovenie ods. 2 výslovne vylučuje použitie „doterajších predpisov“ (s odkazom
na § 165 ods. 1) na celé daňové konanie začaté a neukončené právoplatne pred nadobudnutím

účinnosti daňového poriadku. Na druhej strane ust. § 165b) daňového poriadku na rozdiel od § 165
neobsahujeduplicitnúúpravuprocesnéhopredpisuprejednotlivéštádiádaňovéhokonania(vyrubovacie
konanie a daňová kontrola), ani nevylučuje aplikáciu ust. § 165 ods. 4 a 5 daňového poriadku, čo môže
viesť k záveru, že aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 440/2012 Z.z., ktorým bolo do daňového
poriadku zakomponované ust. § 165b daňového poriadku, sa výkon daňovej kontroly a vyrubovacie

konanie v daňových konaniach začatých podľa zákona č. 511/1992 Zb. riadi vzhľadom na platnú
právnu úpravu § 165 ods. 4 a 5, zákonom č. 511/1992 Zb. Takýto výklad však podľa názoru krajského
súdu nekorešponduje s logikou vylúčenia aplikácie zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle § 165b ods. 1
daňového poriadku zo všetkých prípadov konania a rozhodovania, s výnimkou ukladania sankcií vstanovených prípadoch. Je zrejmé, v rozpore s účelom novely zák. č. 440/2012 Z.z. zákonodarca
pre prípady rozhodovania po 30.12.2012 opomenul vylúčiť aplikovateľnosť úpravy § 165 ods. 4 a
5 daňového poriadku. Je teda dôvodné po 30.12.2012 vyžadovať od daňových orgánov aplikáciu

právnej úpravy daňového poriadku aj na neskončené konania začaté za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb. Na druhej strane treba význam tohto záveru skúmať v nadväznosti na obsah žalobného návrhu
podaného v zmysle § 247 OSP obsahovou náležitosťou, ktorého je aj tvrdenie, že v dôsledku tvrdeného
nezákonného postupu (nesprávna aplikácia daňového procesného predpisu) došlo k ukráteniu žalobcu
na jeho právach, pričom nepostačuje všeobecné tvrdenie, že uvedeným postupom bol porušený zákon.

V žalobných dôvodoch, str. 8 absentuje akékoľvek konkretizovanie tvrdenej ujmy, žalobca iba konštatuje,
že ak súd považuje daňovú kontrolu za zákonne ukončenú dňom prerokovania Protokolu, mal žalovaný
v odvolacom konaní postupovať v zmysle Daňového poriadku. S prihliadnutím na vyššie uvedený
nedostatok obsahových náležitostí žalobného návrhu, ako aj ust. § 250i ods. 3 OSP súd nepovažuje
vyššie uvedenú skutočnosť za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.“
Námietky žalobcu ohľadne rozsahu vykonaného dokazovania a nesprávneho vyhodnotenia získaných

dôkazov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné a s poukazom na prejednaciu zásadu daňového konania
uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí a správca dane v dodatku k protokolu sa dostatočne
vyjadrili k žalobcovým návrhom a námietkam. Žalobca bol v danom prípade v situácii, keď výsledky
vykonaného dokazovania za zdaňovacie obdobie november 2011 nepotvrdili dôvodnosť uplatneného
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vzniknutého uplatnením práva na odpočítanie dane z

tovarov a služieb kúpených v tuzemsku a dodaním z tuzemska do iného členského štátu EÚ.
Za rozhodujúcu skutočnosť považoval krajský súd nesplnenie podmienok pre oslobodenie od dane v
zmysle § 43 zákona o DPH, nakoľko v konaní predkladané doklady boli vyhodnotené ako nedostačujúce
a nepreukazné. Predložené prepravné doklady neobsahovali zákonom požadované náležitosti. Nie je
možné zohľadniť tvrdenie, že podľa dodacích listov dodávky zo spoločnosti SLOVAK PETROLEUM,

s.r.o., tvrdenému odberateľovi žalobcu sú spôsobilé preukázať plnenie zo strany žalobcu. Za dostačujúci
dôkaz nie je možné považovať ani finančné transakcie od tvrdeného odberateľa v prospech účtu
žalobcu, ktoré sú bez dostatočnej identifikácie. Tvrdené sporné dodania tovaru sa nepodarili dokázať
ani prostredníctvom medzinárodného zisťovania informácií, pričom nemožno opomenúť, že toto
dokazovanie (ktoré bolo dôvodom prerušenia konania a podľa žalobcu aj prekročenia najvyššej

prípustnej doby trvania daňovej kontroly) bolo vedené v záujme a v prospech žalobcu. Súd považuje
za potrebné k veci tiež uviesť, že v zmysle ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno
na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať
všetky tvrdené skutočnosti a správca dane tieto dôkazy posudzuje. Znamená to, že pokiaľ správca
dane získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať

jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že na daňové konanie o odpočte dane z pridanej hodnoty
sú na preukázanie nároku na odpočet DPH kladené prísnejšie podmienky ako u iných druhov daní.
Za dôvodnú súd nepovažuje ani námietku porušenia ust. čl. 48 Ústavy SR v zmysle, ktorého má právo na

prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, postup správneho
orgánu, vrátane doby prerušenia daňového konania, súd považuje za zákonný, v tomto zmysle sa k
nemu vyjadril aj žalovaný.
Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu, v zmysle ktorého žalobca preukázal svoj nárok zákonnými
dokladmi, na základe ktorých je možné uplatniť právo na odpočet DPH a z toho vyvodzoval povinnosť

daňových orgánov vyhodnotiť podľa obsahu ich pravdivosť a v prípade záveru svedčiacom o porušení
zákona alebo daňovom podvode tento fakt objektívne tento pomenovať a objektívne preukázať. Z
rozhodnutia je zrejmé, že bolo vydané na základe nepreukázania zákonných dokladov osvedčujúcich
vznik nároku na odpočet DPH.
Súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, pričom dospel k záveru, že žalobu nie je možné považovať za

dôvodnú,pretožeuvedenéžalobnédôvodynebolispôsobiléspochybniťzákonnosťpostupužalovaného,
resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. S
poukazom na vyššie uvedené súd považoval námietky žalobcu za nedôvodné, nakoľko bolo zistené, že
žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také
skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali, pričom sa zaoberali

všetkými vznesenými námietkami zo strany žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol. Krajský súd neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania s poukazom na § 250k
ods. 1 OSP nepriznal.Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
a/, c/, d/ a f/ OSP, § 221 ods. 1 písm. h/ a f/ OSP a eventuálnym petitom navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie,

alebo aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo
na náhradu trov konania.
Namietal, že krajský súd sa v tejto súvislosti predovšetkým nesprávne uvádzal prerušenie daňovej
kontroly podľa § 25a zákona č. 511/1992 Zb. hoci bola daňová kontrola opakovane prerušená podľa
§ 61 ods. 1 zákona o správe daní č. 563/2009 Z.z.. Súd teda použil neúčinný právny predpis a preto

vec nesprávne právne posúdil. Súd sa mal podľa žalobcu zaoberať aj dôvodmi na prerušenie daňovej
kontroly. Krajský súd sa podľa tvrdenia žalobcu nezoberal ani lehotami na vrátenie nadmerného odpočtu
za november 2011 v súlade s ustanovením v tom čase platného a účinného znenia § 79 zákona č.
222/2004 Z.z., keďže zjavne začal s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2011 až po uplynutí stanovenej
lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, pričom však ani uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie

obdobie november 2011 v stanovenej lehote žalobcovi nevrátil. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že dôvodný nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2011,
vyplývajúci mu ex lége, bol žalobcovi opísaným nezákonným konaním správcu dane, účelovo odopretý.
Namietal, že konajúci správca dane od začiatku výkonu predmetnej daňovej kontroly bez zákonného
dôvodu nedodržiaval stanovené lehoty a ani správny úradný postup, čím neúmerne predlžoval celé

konanie.Podľajehonázorujemožnéužajztohtodôvodukonštatovať,žedaňovákontrolajenezákonná,
a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom
konaní nemožno použiť, a teda celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti.
Zároveň žalobca vytkol krajskému súdu, že sa v rámci súdneho prieskumu nezákonne prekročenou
lehotou na vykonanie daňovej kontroly nezaoberal a ani žalobcom namietanou skutočnosťou, že

žalovaný lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžil a nepostupoval v súlade s nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 a predchádzajúce rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúce sa k ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní. Žalobca zároveň poukázal na rozdielnosť daňovej kontroly a daňového konania, ako aj na
skutočnosť, že podľa jeho názoru pri daňovej kontrole nie je možné aplikovať ust. § 61 ods. 5 zákona

č. 563/2009 Z.z..
Žalobca poukázal na to, že kontrola bola vykonaná nezákonne a Protokol o kontrole je tak nezákonne
získaným dôkazným prostriedkom, ktorý v konaní nemohol byť použitý.
Rozsudok krajského súdu možno podľa žalobcu považovať za arbitrárny, pretože vo vzťahu k jeho
námietke o nesprávnom použití procesného predpisu súd prvého stupňa v rámci svojich zákonných

kompetencií namietané porušenie zákona neskúmal s odôvodnením nezodpovedajúcim skutkovému
stavu a s konštatovaním, že žalobca v žalobe neuviedol konkrétnu ujmu na svojich právach. Podľa
žalobcu konajúci súd nie len nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, ale ani správne nerozlišuje medzi
pojmami daňová kontrola a daňové konanie, pričom sa nejedná o totožné inštitúty. Aplikujúc rozširujúci
výklad citovaných ustanovení, konajúci súd nesprávne právne vec posúdil. Vôbec sa nemožno stotožniť

s použitým výkladom v tom zmysle, že § 165b Daňového poriadku sa vzťahuje na „celé daňové
konanie pozostávajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania“, nakoľko ak by sme aj odhliadli
od skutočnosti, že súd neustále nerozlišuje medzi pojmami daňová kontrola a daňové konanie, v čase
vydania žalobou napadnutého rozhodnutia aj v čase posudzovania veci konajúcim súdom a dokonca aj
v súčasnosti je prechodné ustanovenie § 165 ods. 4 týkajúce sa daňovej kontroly stále platné a účinné

v znení, ako bolo publikované v Zbierke zákonov SR, a teda je záväzné tak pre žalovaného ako ja pre
konajúci súd.“
Podľa žalobcu súd prvého stupňa absolútne neprípustným a nezákonným spôsobom aplikoval
rozširujúci výklad ustanovení § 165, § 165a, § 165b Daňového poriadku, keď založil iba na domnienke
tvrdenie, že zákonodarca zrejme zabudol upraviť zákonné ustanovenie § 165 ods. 4 a 5 citovaného

zákona a na základe toho je oprávnené od správcu dane očakávať, že túto skutočnosť bude v
daňovomprocesekonvalidovaťsvojímpostupom.Uvedenépodľažalobcumožnoposúdiťakoporušenie
základných princípov právneho štátu aj porušenie zásady legality v zmysle § 3 ods. 3 Daňového
poriadku. Podľa jeho názoru je neprípustné, aby súd nabádal daňový orgán svojím nesprávnym a
rozširujúcim výkladom v rozhodnutí na nezákonné konanie, ktoré možno posúdiť ako konanie nad

rámec zákona. Tento rozširujúci výklad opomína základné princípy daňového práva hmotného, kedy
súd nerozlišuje medzi základnými pojmami daňová kontrola a daňové konanie a subsumuje oba tieto
samostatné inštitúty do jedného pojmu daňové konanie, čo žalobca považuje za neprípustné.Ďalej žalobca súdu prvého stupňa vytýka, že sa bez riadneho zákonného odôvodnenia nezaoberal a
nevyjadril k žalobcom namietaným skutočnostiam o tom, že daňové orgány oboch stupňov vo svojich
rozhodnutiach nehodnotili správne, úplne, zrozumiteľne a určito všetky dôkazy, ktoré boli podkladom

pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí. Tieto neuviedli spôsob, akým boli vykonané dôkazy, neuviedli
všetkyúkony,ktorévykonalizaúčelomzisteniaskutkovéhostavuaaniúvahy,ktoréovplyvnilihodnotenie
dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na prejednávanú vec a na základe, ktorých
rozhodovali. Žalovaný ani prvostupňový daňový orgán nekonali v súlade s platným právnym poriadkom,
keď sa nevyporiadali s rozpormi v jednotlivých dôkazoch a neuviedli jasne, zrozumiteľne, presne a

určito, ktoré skutočnosti považujú za nepochybne zistené s posúdením ich právneho významu. Z
uvedených dôvodov považuje žalobca napadnuté rozhodnutia za nepreskúmateľné, čím sa krajský
súd nezaoberal. Uvádzané námietky v rámci súdneho prieskumu nevyhodnotil a napadnutý rozsudok
náležite, s prihliadnutím na podstatné skutkové a právne skutočnosti, v rozpore s ustanovením § 157
ods. 2 OSP neodôvodnil, čím bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu, prislúchajúce mu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Vo vzťahu k namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalobca uviedol, že daňové
orgány mu neumožnili realizovať jeho zákonné procesné práva ohľadom dokazovania a neprimerane
ho zaťažili dôkazným bremenom. Postupom správcu dane mu bola odopretá možnosť navrhnúť na
preukázanie svojich tvrdení vykonanie konkrétnych dôkazov, žiaden zo žalobcom navrhnutých dôkazov
správca dane nevykonal, ani neodstránil rozpory s dôkazoch a prípade vykonania dôkazov výsluchom

svedkov, mu neumožnil byť prítomný pri ich výsluchu a klásť svedkom otázky. Prejednávacia zásada
nebola vo vzťahu k žalobcovi dodržaná a správca dane neprihliadal na skutočnosti svedčiace v prospech
žalobcu. Okrem toho v súvislosti s preukázaním dodania tovaru daňové orgány oboch stupňov, ale aj
krajský súd, trvali na splnení takých náležitostí prepravných dokladov - napr. vyžadovanie potvrdenia
odberateľaoprevzatítovaru,ktorévčaseuskutočneniadodaniatovaruzákonnaprepravnýchdokladoch

nevyžadoval. Podľa žalobcu tu išlo zjavne o extenzívny výklad v tejto časti dôkazného bremena zo
strany správcu dane aj žalovaného, s ktorým sa krajský súd stotožnil. V súvislosti s preukazovaním
podmienok na odpočet DPH žalobca namieta nesprávny výklad ustanovenia § 24 zákona o správe
daní a uviedol, že bolo naň zo strany správcu dane neprimerane prenášané dôkazné bremeno, keďže
bolo jeho povinnosťou preukázať také súvislosti s obstarávacími procesmi jeho dodávateľov, na ktoré

mu zákon, ako daňovému subjektu, nedáva právne prostriedky. Naopak, správca dane zistené rozpory,
ktoré žalobca navrhoval odstrániť vykonaním ním navrhnutých dôkazov, neodstránil a zistené rozpory
v dodávke tovaru subdodávateľov žalobcu daňové orgány dostatočne nepreverili. Zistený skutkový
stav veci zo strany správnych orgánov nemožno považovať za postačujúci pre konečné a zákonné
rozhodnutie o určení dane. Napadnuté rozhodnutia oboch stupňov nevychádzajú z objektívne zisteného

skutkového stavu. Správca dane bol povinný vykonať dokazovanie smerujúce k správnemu určeniu
dane a pri tomto zisťovaní zohľadniť všetky dôkazy svedčiace v prospech, ako aj v neprospech žalobcu.
Rozsudok krajského súdu žalobca považuje za arbitrárny, bez riadneho odôvodenia zodpovedajúceho
požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, pretože súd prvého stupňa ignoroval protichodné tvrdenia
a údaje strán o rovnakej skutočnosti, v pochybnostiach nenariadil doplnenie dokazovania a bez

bližšieho odôvodnenia a úvahy sa priklonil len k dôkazom predložených žalovaným. Konajúci súd sa
bez riadneho odôvodnenia stotožnil s postupom žalovaného, pričom žalobcovi bolo takýmto postojom
konajúceho súdu odňaté právo na spravodlivý proces, nakoľko dôkazy svedčiace v prospech žalobcu
tento neakceptoval.

Kodvolaniužalobcusavyjadrilžalovaný,ktorýuviedol,žesproblematikouuvádzanouvjehoodôvodnení
sa už zaoberalo v rámci vyjadrenia sa k žalobe a trvá na svojom stanovisku.
Preto nepovažujem za potrebné písomne sa vyjadriť aj k zaslanému odvolaniu, ale zároveň vyjadruje
názor, že prvostupňový súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §
211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení
správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej
kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie
alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak

z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania
zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie

obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na
vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.

Podľa § 46 ods. 9 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. daňová kontrola je ukončená dňom doručenia
protokolu podľa odseku 8.

Podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok
odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový
orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť

najviac o 12 mesiacov.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným
dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru

vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c)
ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru,
dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.Úlohou odvolacieho súdu bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správcu
dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na
DPH a v súvislosti s vyrubovacím konaním, ako i posúdiť mieru prenosu dôkazného bremena na žalobcu

vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku na oslobodenie od
dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH, resp. pri určení
daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie november 2011.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne nedodržanie lehoty na začatie daňovej kontroly

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a jeho nevrátenie žalobcovi v zákonom
stanovenej lehote podľa ustanovení § 79 zákona o DPH, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
predmetom súdneho prieskumu nie je porušenie ust. § 79 ods. 1 a nasl. zákona o DPH, ale prieskum a
zistenie skutočností, či si žalobca mohol oprávnene uplatniť právo na odpočet DPH podľa § 43 ods. 1
a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z.. Inými slovami porušenie práva na uplatnenie nároku na odpočet DPH
podľa § 43 zákona o DPH nemôže viesť k porušeniu ust. § 79 a nasl. zákona o DPH.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vzťahujúcu sa k nesprávnemu procesnému postupu správcu dane
v priebehu daňovej kontroly v súvislosti s prerokovaním protokolu o jej výsledku spolu s jej dodatkom,
vrátane prekročenia lehoty na jej vykonanie z dôvodu plynutia lehoty počas prerušenia jej výkonu z
dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií, s touto sa odvolací súd nestotožňuje.

V súvislosti s námietkou žalobcu napádajúcou prerušenie výkonu daňovej kontroly správcom dane, v
nadväznosti na prekročenie zákonnej lehoty na jej vykonanie, odvolací súd z obsahu administratívneho
spisu zistil, že správca dane prerušil výkon daňovej kontroly v súlade s § 61 zákona o správe daní (hoci
v rozsudku krajský súd uviedol § 25a zákona č. 511/1992 Zb.), najvyšší súd poznamenáva, žer správca

dane postupoval v súlade s ust. § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. ako aj § 61 zákona č. 563/2009
Z.z.. Primeranosť použitia inštitútu prerušenia konania počas daňovej kontroly nie je vylúčená a správca
dane postupoval v súlade so zákonom. Inštitút prerušenia daňového konania sa totiž primerane použije
podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. aj na daňovú kontrolu, hoci ide o dva rozdielne pojmy. V tejto
súvislosti nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že realizáciou medzinárodnej výmeny informácií správca

dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, následkom čoho lehota na jej vykonanie ďalej
plynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu,
neuplatňoval voči nemu svoje práva, ani nepožadoval od neho plnenie povinností vyplývajúce mu
zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, vzhľadom na dôvodné podozrenie o fiktívnosti
žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43

zákona o DPH, správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy
daní, t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné
určenie dane. Bola to legitímna činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície
dostali informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Išlo o spontánnu výmenu informácií,
uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej

spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 prepracované znenie, ďalej
len „Nariadenie Rady“).

Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov
bola realizovaná medzi daňovými orgánmi maďarskej daňovej správy a daňovými orgánmi slovenskej

daňovej správy spolupracujúcimi na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoré je záväzné
v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím obsahom napĺňa
účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby
spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní
správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci

Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia Rady).

Na základe obsahu administratívneho spisu je možné vyhodnotiť, že jednotlivé procesné úkony zo
strany správcu dane v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných
prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia výkonu daňovej kontroly. Zároveň je potrebné prihliadnuť

na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania tovaru registrovanému platiteľovi na DPH v inom
členskom štáte EÚ.Z vyššie uvedených dôvodov nemožno ako dôvodnú akceptovať námietku žalobcu o nedodržaní
zákonom stanovenej lehoty na vykonanie predmetnej daňovej kontroly, ktorá je postavená na
argumentácii nemožnosti prerušenia výkonu daňovej kontroly s účinkom spočívania lehoty na jej

vykonanie.

K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že
zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžinanáslednúverifikáciuskutočnostíadokladovpredkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca
dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, v danom
prípade nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,

dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že daňové
orgány oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania vysporiadali a uviedli dôvod,
pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie

vyhodnotenie skutkového stavu.

Ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou určenie žalobcom priznanej dane bolo
ním uvedené oslobodenie od DPH z dôvodu deklarovaného uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu
dodanímtovarudodávateľoviregistrovanémunaDPHvSlovinskejrepublike,bolovrámcipreukazovania

oprávnenosti jeho nároku podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky
oslobodenia od dane, ktorým je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného
členského štátu (§ 43 ods. 1, ods. 5 písm. a/, ods. 8 zákona o DPH). Túto je podľa zákona o DPH povinný
preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu, a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť
alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých obchodných partnerov čo do osoby odberateľa

v členskom štáte alebo prepravcu tovaru.

Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako i výsledky vykonaného dokazovania vyplývajúce z obsahu
administratívnehospisu,nemožnoprisvedčiťobranežalobcuspočívajúcejlenvpoukazenaneprimeraný
prenos dôkazného bremena na jeho osobu, či v dodatočne uplatňovaných námietkach proti procesným

pochybeniam. V danom prípade je spochybnené predovšetkým samotné dodanie tovaru do členského
štátu EÚ, ako podstatného atribútu intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane podľa § 43
zákona o DPH a v nadväznosti na, aj právo na žalobcom uplatnený nadmerný odpočet za kontrolované
zdaňovacie obdobie.

K námietke napádajúcej nedoplnenie dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych
rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy a vyplýva
z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne. Pre súd je v rámci
správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci skutkový

stav, ktorý bol zistený v správnom konaní, a teda bol tu v čase vydania správneho rozhodnutia (§ 250i
ods. 1 a 2 OSP). Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd hodnotí postup krajského
súdu ako zákonný a uvedenú námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov

s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností týkajúcich sa prepravy predmetného tovaru na územie Slovinskej
republiky urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je
v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že

žalobcovmu predloženému daňovému dokladu vo svetle kontrolných zistení, absentuje reálny základ,
čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení do členského štátu, na základe ktorých žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobienovember 2011 uviedol dodanie tovaru oslobodené od dane podľa § 43 zákona o DPH, ako i pochybnosti
o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny a
súladný so zákonom podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v
spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,

keďže žalobca vo veci nemal úspech a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleží.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2016.

Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods.
1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku konanie podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.