Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, December 21, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/146/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516211196
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7516211196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov

senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia vo veci starostlivosti súdu o maloletú O. U. nar.
XX.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťaťa
matky U. Q. nar. X.X.XXXX bývajúcej v S. K. Z. na Z. ul. č. XX zastúpenej JUDr. Vladimírom Kotusom
advokátom so sídlom v Košiciach na Žižkovej ul. č. 6 a otca Y. U. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na
S. ul. č. XX zastúpeného Advokátskou kanceláriou Zahradnikova.SK s.r.o. so sídlom v Bratislave na
Štefaničovej ul. č. 12 v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu o
odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 27.1.2017 č.k. 19P 227/2016-104

takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o zverení mal. O. do osobnej starostlivosti matky, určení
výživného a dlžnom výživnom.

M e n í rozsudok:
- vo výroku o zastúpení dieťaťa tak, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloleté dieťa zastupovať
a spravovať jeho majetok v bežných veciach,

- vo výroku o určení výživného na tvorbu úspor tak, že výživné na tvorbu úspor neurčuje,
- vo výroku o úprave styku tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. O. každý párny kalendárny
týždeň od štvrtku od 13.00 hod. do nedele do 18.00 hod. s tým, že otec je oprávnený v čase určenom
pre začiatok styku prevziať maloletú v bydlisku matky a na tom istom mieste povinný v čase určenom
pre koniec styku dieťa odovzdať a matka je povinná dieťa na styk s otcom riadne pripraviť a odovzdať
ho otcovi v čase určenom pre začiatok styku v mieste svojho bydliska a oprávnená v čase určenom pre
koniec styku na rovnakom mieste prevziať.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril mal. O. do osobnej starostlivosti matky, ktorá je

oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach. Otca
zaviazal prispievať na výživu maloletej 150 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do rúk matky
počnúc 29.7.2016. Dlžné výživné za obdobie od 29.7.2016 do 27.1.2017 spolu v sume 178 € zaviazal
otca zaplatiť do rúk matky do 3 dní od doručenia rozsudku. Otca zaviazal prispievať na tvorbu úspor pre
maloletú sumou 50 € mesačne na účet, ktorý bude zriadený matkou maloletej a bude vedený v prospech
maloletej, a to vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že
na nakladanie s finančnými prostriedkami na účte maloletej bude potrebný súhlas súdu. Styk otca s

maloletou upravil tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. O. každý prvý kalendárny týždeň v mesiaci
vždy v dobe od štvrtka od 13.00 hod. do nedele do 18.00 hod. s tým, že matka je povinná maloleté
dieťa v určenom čase odovzdať otcovi v bydlisku otca a otec je povinný maloleté dieťa v určenom časematke vrátiť v mieste bydliska matky. Matka je povinná maloletú na styk s otcom riadne a včas pripraviť.
Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností bolo začaté z
úradnej povinnosti uznesením z 29.7.216 č.k. 19P 227/2016-23, ktorému predchádzalo uznesenie o
nariadení neodkladného opatrenia o úprave styku otca s maloletou, ktorým bol na návrh otca upravený
jeho styk s maloletou každý kalendárny týždeň v sobotu v dobe od 11.00 hod. do 17.00 hod. za
prítomnosti matky v priestoroch OC Aupark v Košiciach. Otec maloletej v konaní navrhoval zverenie

dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v dvojtýždňových intervaloch bez určenia
vyživovacej povinnosti s poukazom na vzdialenosť ich terajších bydlísk, k čomu došlo na základe
vlastného rozhodnutia matky, keď sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, ktorú viedli v O.. Vyjadril
názor, že sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky na zverenie maloletej do striedavej osobnej
starostlivosti s tým, že súčasný minimálny kontakt s maloletou nezodpovedá záujmu maloletej ani
jej právu na zachovanie rovnocenného kontaktu s oboma rodičmi. V priebehu konania navrhol určiť

striedavú osobnú starostlivosť v pomere tri týždne u matky a týždeň u neho. Matka so zverením do
striedavej osobnej starostlivosti nesúhlasila a žiadala, aby maloletá bola zverená do jej výlučnej osobnej
starostlivosti, bolo určené bežné výživné od otca 150 € mesačne, ako aj výživné na tvorbu úspor 100 €
mesačne a styk navrhla ponechať v rozsahu úpravy určenej neodkladným opatrením. Kolízny opatrovník
maloletej navrhol zveriť dieťa do výlučnej starostlivosti matky, zo strany otca určiť primerané výživné a

upraviť styk po dohode rodičov.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že maloletá sa narodila z družobného pomeru
rodičov. Otec žije na adrese trvalého bydliska v 1-izbovom byte, ktorého je výlučným vlastníkom. V
domácnosti žije sám. Zo svojho príjmu uhrádza náklady na bývanie, a to nájom 167 €, elektrinu 40 €,

mobilný telefón a pevnú linku vrátane internetu 12 € a 39 € mesačne. Náklady na stravu uviedol 292 €
mesačne.MaloletejO.prispievadobrovoľnenavýživusumou120€mesačne.Inévyživovaciepovinnosti
nemá. Vo výpovedi uviedol, že o zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti žiada, aby sa
mohol plnohodnotne podieľať na výchove maloletej. Vzhľadom k miestam bydlísk rodičov je podľa neho
dvojtýždňová doba striedania ideálna. Na konkrétnu otázku, prečo nesúhlasí, aby bola maloletá zverená

do starostlivosti matky, ktorá sa o ňu toho času fakticky stará, uviedol, že by s tým súhlasil, ak by matka
žila s maloletou bez ostatného príbuzenstva. Matka maloletej je podľa neho ovplyvnená svojimi rodičmi.
Otázku striedavej osobnej starostlivosti do 3 rokov veku dieťaťa riešiť nechcel. Konajúci súd ďalej zistil,
že matka s maloletou žije v rodinnom dome, ktorého vlastníkom je matkina sestra A. G. s manželom. V
domácnostižijesmal.O.aďalšoumaloletoudcérouU.P.,nar.XX.X.XXXX.Poberárodičovskýpríspevok

203 € mesačne a rodinné prídavky na dve deti. Okrem toho je zamestnaná ako triedič pošty. Nie je
vlastníčkou nehnuteľností, vlastní osobné motorové vozidlo Renault Thalia, rok výroby 2002. Náklady na
bývanie uhrádza 105 € mesačne, do práce cestuje autom s nákladmi 80 € mesačne, platí poistenie auta
100 € ročne. Okrem toho platí internet vo výške 20 € mesačne, na vykurovanie má sezónne náklady vo
výške 600 €. Na stravu vynakladá približne 300 € mesačne. Maloletá O. je v jej celodennej starostlivosti

a ak je v práci, je v starostlivosti starých rodičov. Má diagnostikovanú intoleranciu na kravské mlieko, inak
je zdravá. Náklady na oblečenie sú približne 50 €, na stravu približne 100 €. Dôvod svojho nesúhlasu
so striedavou osobnou starostlivosťou uviedla vek maloletej, ako aj vzdialenosť ich bydlísk. Uviedla,
že s deťmi nemala v O. kde bývať, preto sa rozhodla vrátiť k rodičom, nakoľko ich spolužitie s otcom
dieťaťa nefungovalo. Z opisu mzdového listu otca zistil, že jeho príjem za obdobie od októbra 2015 do

septembra 2016 bol 1.559 € mesačne, v októbri 2016 1.422 €, v novembri 2016 1.414 € a v decembri
2016 1.368 €. Z opisu mzdového listu matky zistil jej príjem za obdobie od marca 2016 do septembra
2016 vo výške 556 € mesačne netto, v októbri 2016 488 €, v novembri 2016 400 € a v decembri 2016
581 €. Zistený skutočný stav posúdil podľa § 36 ods. 1, § 24 ods. 2 až 4, § 65 ods. 1, § 62 ods.
1, 2, 4, 5 Zákona o rodine a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že je

potrebné upraviť práva a povinnosti rodičov k maloletej, nakoľko rodičia nežijú v spoločnej domácnosti.
Aj keď obaja rodičia majú materiálne predpoklady na zabezpečenie výchovy dieťaťa a obaja prejavili
záujem o jej osobnú starostlivosť, rozhodol o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti matky. Rodičia
nežijú v spoločnej domácnosti po dobu 1,5 roka, pričom maloletá dovŕši v máji 2017 3 roky veku s tým,
že rodičia od seba žijú vo vzdialenosti 500 km. Tieto skutočnosti, t.j. vek maloletého dieťaťa a citová

viazanosť dieťaťa na matku, ktorá sa o dieťa denne stará, vzdialenosť bydlísk rodičov a samotný fakt, že
otec s maloletou nie je dlhodobo v dennom kontakte a väzby maloletej k otcovi nie sú také intenzívne,
viedli ho k záveru, že najvhodnejšou formou osobnej starostlivosti je zverenie do starostlivosti matky,
ktorá aj toho času zabezpečuje faktickú starostlivosť o dieťa, pričom v jej starostlivosti neboli zistenéžiadne nedostatky. Z toho dôvodu zamietol aj návrh na ďalšie dokazovanie pribratím znalca z odboru
pedopsychológie vzhľadom na predĺženie a hospodárnosť konania. Navyše otec samostatne neinicioval
konanieozvereniedieťaťadostriedavejosobnejstarostlivosti,keďžekonaniebolozačatézúradnejmoci

z podnetu konania o nariadenie neodkladného opatrenia, kde bola sporná otázka styku otca s maloletou.
V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia otec maloletej navrhoval zverenie dieťaťa do osobnej
starostlivosti matky. Taktiež v priebehu konania sa vyjadril, že úpravu striedavej osobnej starostlivosti
oboch rodičov chcel riešiť až po dovŕšení tretieho roku života maloletej. Z týchto dôvodov nepovažoval
striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov za vhodnú formu výchovy u maloletej a je toho názoru, že

v najlepšom záujme maloletého dieťaťa pre jeho ďalší priaznivý fyzický a psychický vývoj bude výchova
v jednej domácnosti, v tomto prípade u matky pri zabezpečení pravidelného kontaktu s druhým rodičom,
ktorému do starostlivosti zverená nebude. Keďže rodičia sa nevedeli dohodnúť na forme styku otca s
maloletou, upravil styk autoritatívne súd, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. Nakoľko ide o dieťa,
ktoré ešte nemá 3 roky a rodičia si musia dieťa odovzdávať tak, že potrebujú cestovať do bydliska
druhého rodiča takmer 500 km vzdialeného, stanovil frekvenciu styku otca raz mesačne na dlhšiu dobu,

ktorá by spĺňala účel, a to ten, že otec by mohol s maloletou stráviť niekoľko dní súvisle. Vzhľadom na
to, že matka bola tá, ktorá sa rozhodla s maloletou z domácnosti otca odísť do súčasného bydliska,
nemožno spravodlivo od otca žiadať s poukazom na výdaje, ktoré by otec v súvislosti s cestovaním
za maloletou mal, aby bol zaviazaný povinnosťou prísť pre maloletú do bydliska matky a takto ju aj
vrátiť. Preto matke uložil povinnosť odovzdať maloletú otcovi v jeho bydlisku, t.j. zariadiť sa tak, že

raz mesačne vycestuje s maloletou za otcom do jeho bydliska a maloletú späť matke v určenom čase
vráti otec, ktorý vycestuje tiež raz mesačne. Aj v prípade, keď maloletá začne navštevovať predškolské
zariadenie, nebude jej absencia v škôlke taká badateľná, nakoľko by sa malo jednať o dva pracovné dni
v mesiaci. Výživné určil z priemerného mesačného príjmu otca za rozhodujúce obdobie, t.j. za obdobie
posledných 12 mesiacov, ktoré bolo ustálené na sumu priemerne mesačne 1.559 € netto, pričom po

odpočítaní nevyhnutných výdajov otca v podobe nákladov, ktoré má na bývanie a stravu, určil výživné
pre maloletú 150 € mesačne, ktoré považuje za primerané možnostiam a schopnostiam otca, ako aj
potrebám dieťaťa s poukazom na jeho vek, zdravotný stav a odôvodnené potreby. U matky zohľadnil jej
osobnú starostlivosť o maloletú, ktorá svoj podiel na vyživovacej povinnosti k dieťaťu plní aj hodnotou
práce vynakladanej pri jeho opatere a uhrádzaním nákladov na bývanie a každodennú starostlivosť o

dieťa. Keďže výživné je prednostná pohľadávka, je otec povinný usporiadať si svoje majetkové pomery
tak, aby neohrozovali vyživovaciu povinnosť k dieťaťu. Navyše otec iné vyživovacie povinnosti nemá.
Dlžné výživné určil od vydania uznesenia o začatí konania, t.j. od 29.7.2016 do dňa rozhodnutia, pričom
ide o obdobie 5 mesiacov a 29 dní vyčíslené ako rozdiel otcom uhrádzaného výživného 120 € mesačne a
určeného výživného 150 € mesačne. Ďalej poukázal na § 63 ods. 3 Zákona o rodine a vzhľadom k výške

priemernéhomesačnéhopríjmuotcadospelkzáveru,žeajpoodpočítaníjehonevyhnutnýchvýdavkova
úhrade bežného výživného je jeho príjem dostatočný na to, aby uspokojoval potreby maloletej aj formou
tvorby úspor, ktoré stanovil na 50 € mesačne, ktoré je povinný zasielať na osobitný účet dieťaťa, ktorý
v jeho prospech zriadi matka. Na nakladanie s peňažnými prostriedkami na osobitnom účte dieťaťa je
potrebné schválenie súdom. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja rodičia.

5. Matka v podanom odvolaní namietala jej povinnosť odovzdávať dieťa otcovi v bydlisku otca,
alternatívne aj výrok o výživnom. Poukázala na to, že mal. O. nie je jej jediným dieťaťom, pretože

v osobnej starostlivosti má dcéru U., ktorá navštevuje 8. ročník základnej školy v Košiciach a ktorá
je zdravotne ťažko postihnutá, trpí hluchotou. Tento hendikep si vyžaduje zvýšenú opateru, pokojné
prostredie a starostlivosť, čo so sebou prináša časovú aj finančnú náročnosť, ktorú znáša sama. Výlety
spojené s cestovaním do O., resp. pravidelné zanechanie mal. U. u rodičov v dôsledku realizácie
odovzdania mal. O. na styk s otcom by mohlo vážne ohroziť jej vývoj a napredovanie v rámci integrácie.

Poukazuje tiež na svoj príjem 566 € mesačne a príjem otca 1.559 € mesačne, čo predstavuje takmer
trojnásobok jej platu s tým, že otec žije sám a voči nikomu inému nemá vyživovaciu povinnosť.
Cestovanie do bydliska otca ju neprimerane zaťaží ďalšími výdavkami na cestovné minimálne vo výške
67 € mesačne. Vychádzajúc zo súdnej praxe štandardnou úpravou miesta odovzdávania a preberania
dieťaťa je miesto bydliska dieťaťa s prihliadnutím na skutočnosť, že opúšťa miesto svojho pobytu riadne

pripravené na výkon styku s oprávneným rodičom, t.j. majú pripravenú obuv, oblečenie, školské a iné
pomôcky, lieky a podobne. Tak to bolo realizované aj na základe dohody rodičov maloletej doposiaľ. Je
preňuzarážajúcinevyváženýpohľadsúduprvejinštanciekskutočnostiamzohľadňujúcimúpravumiesta
styku, keď ako jedinú skutočnosť zohľadnil fakt, že ona opustila spoločnú domácnosť, ktorú zdieľalas otcom maloletej, pričom takýto záver nemá oporu v zákone. Navrhuje, aby súd zmenil rozsudok vo
výroku o úprave styku otca s maloletou tak, že otec bude oprávnený stretávať sa s maloletou každý prvý
párny kalendárny týždeň v mesiaci vždy v dobe od štvrtka od 13.00 hod. do nedele do 18.00 hod. s tým,

že bude povinný dieťa v určenom čase prevziať a vrátiť v mieste jej bydliska. V prípade, ak sa odvolací
súd nestotožní s jej návrhom, žiada, aby súd upravil výšku výživného z dôvodu realizácie styku tak, že
od 1.5.2017 do budúcna určí výživné 200 € mesačne a primerane tomu určí aj dlžné výživné.

6. Otec odvolaním napadol všetky výroky rozsudku a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok a zveril

maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa bude realizovať v dvojtýždňových
intervaloch s tým, že odovzdávacím dňom bude každá párna sobota v roku o 14.00 hod. u toho z
rodičov, u ktorého osobná starostlivosť o dieťa začína. Osobitne navrhol upraviť starostlivosť o maloletú
počas sviatkov a prázdnin tak, že v starostlivosti matky bude každý párny rok počas jarných prázdnin
od pondelka, ktorý je prvým dňom jarných prázdnin od 14.00 hod. do nasledujúceho pondelka do 14.00
hod., každý párny rok v čase od 23.12. od 14.00 hod. do 30.12. do 14.00 hod., každý nepárny rok

počas veľkonočných sviatkov od štvrtka, ktorý predchádza Veľkému piatku od 14.00 hod. do utorka,
ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku do 14.00 hod., každý rok v čase od 1.7. od 14.00 hod.
do 15.7. do 14.00 hod. a od 1.8. od 14.00 hod. do 15.8. do 14.00 hod. a v starostlivosti otca bude
každý nepárny rok počas jarných prázdnin od pondelka, ktorý je prvým dňom jarných prázdnin od 14.00
hod. do nasledujúceho pondelka do 14.00 hod., každý nepárny rok v čase od 23.12. od 14.00 hod.

do 30.12. do 14.00 hod., každý párny rok počas veľkonočných sviatkov od štvrtka, ktorý predchádza
Veľkému piatku od 14.00 hod. do utorka, ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku do 14.00 hod. a
každý rok v čase od 15.7. od 14.00 hod. do 1.8. do 14.00 hod. a od 15.8. od 14.00 hod. do 31.8. do
14.00 hod.. Zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obaja rodičia. Výživné počas trvania
striedavej osobnej starostlivosti o maloletú neurčuje. Rodičia sú povinní písomne sa informovať o pobyte

maloletej dlhšom ako 3 dni mimo miesta obvyklého pobytu s uvedením miesta takéhoto pobytu. Žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Alternatívne navrhol upraviť striedavú
osobnú starostlivosť tak, že on bude povinný zabezpečovať starostlivosť o maloletú od soboty tretieho
týždňa v mesiaci od 14.00 hod. do nedele štvrtého týždňa v mesiaci do 14.00 hod. a matka bude povinná
zabezpečovať starostlivosť o maloletú od nedele štvrtého týždňa v mesiaci od 14.00 hod. do soboty

tretieho týždňa v mesiaci do 14.00 hod. s tým, že úpravu styku navrhuje totožne, rovnako aj zastúpenie
a správu majetku maloletej, ktorú navrhuje ponechať obom rodičom a určiť z jeho strany výživné 100 €
mesačne. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by preukázalo závery,
ktoré si súd ustálil a prezentoval v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, vychádzal výlučne z
názoru matky a jej tvrdení týkajúcich sa vhodnosti formy starostlivosti o ich dcéru, pričom nezohľadnil

situáciu v širšom meradle, a to prečo nastala táto situácia, kedy on nemá možnosť plnohodnotne sa
podieľať na výchove ich dcéry, ktorým dôvodom je svojvoľné presťahovanie sa matky s maloletou
do vzdialenosti cca 500 km bez ohľadu na to, či s tým on súhlasil a čo si o tom myslel. Zastáva
názor, že matka na základe svojvoľného konania ho chcela oddeliť od ich dcéry, a preto mal súd prvej
inštancievovecivykonaťriadneaplnohodnotnédokazovanieprostredníctvomznaleckéhodokazovania,

ktoré by za použitia odborných znalostí znalca z oblasti pedopsychológie zodpovedalo všetky potrebné
otázky pre relevantné posúdenie formy starostlivosti o maloletú. Má za to, že maloletá by aj napriek
svojmu veku vedela dostatočne vyjadriť svoj názor týkajúci sa oboch rodičov a domnieva sa, že v
súčasnosti existuje mnoho odborných metód, na základe ktorých by odborník vedel názor dieťaťa zistiť
aj v prípade nižšieho veku. Považuje za neprijateľné, ak súd pri rozhodovaní o forme starostlivosti o

maloletú považoval za zásadnú skutočnosť pre rozhodnutie aj to, kto inicioval konanie vo veci samej.
To, že spolu s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia nepodal zároveň aj návrh vo veci samej,
automaticky neznamená, že by návrh následne nepodal a rovnako jeho návrh v rámci neodkladného
opatrenia, aby súd zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky bez ďalšieho automaticky neznamená,
že osobná starostlivosť matky je pre ich dcéru najvhodnejšia a je teda v jej najlepšom záujme. Rovnako

ani jeho vyjadrenie, že uvažoval o striedavej osobnej starostlivosti ideálne od 3 rokov veku maloletej,
nemôže súd za právneho stavu, kedy je potrebné zisťovať skutočný stav a sledovať najlepší záujem
dieťaťa,braťakojedenzhlavnýchargumentovadôvodovprezvereniemaloletejdoosobnejstarostlivosti
matky. Okrem uvedeného súd nezohľadňoval podstatnú skutočnosť, ktorou je zjavná dlhodobá snaha
matky úplne ho vylúčiť z rozhodovania o spôsobe výchovy maloletej a všetkých ďalších podstatných

otázkach, ktoré sa maloletej týkajú. Uvedomuje si, že povinnosť rodičov dohodnúť sa o dôležitých
veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa vyplýva priamo zo zákona a druhý rodič má zákonnú možnosť
iniciovať súdne konanie v tomto smere, nie je to však dlhodobým riešením z hľadiska hospodárnosti,
keďže by vždy musel iniciovať nové súdne konanie, ktoré by nedokázalo zabezpečiť urýchlené riešeniespornej otázky medzi rodičmi. Ďalej poukázal na čl. 5 písm.f/, g/ a h/, ako aj § 24 ods. 4 Zákona o
rodine a uviedol, že i keď nesúhlasí so zverením maloletej do osobnej starostlivosti matky, pretože
za najvhodnejšiu formu považuje striedavú osobnú starostlivosť, rozsah styku upravený rozhodnutím

súdu neposkytuje dostatočný priestor na upevňovanie a rozvoj vzájomných citových väzieb medzi ním
a maloletou a nemôže sa teda v dostatočnej miere podieľať na jej výchove. Takáto úprava styku je
absolútne neštandardná aj vzhľadom na rozhodovaciu prax slovenských súdov, keďže súdy spravidla
zabezpečujú pravidelný kontakt dieťaťa s druhým rodičom úpravou styku aspoň dvakrát do mesiaca,
a to predovšetkým pri dieťati, ktoré je vo veku, kedy je veľmi dôležitý častý kontakt s oboma rodičmi,

aby si voči obom vybudovalo rovnocenné a pevné väzby. Stretávanie sa s dcérou v trvaní 77 hodín
raz v mesiaci, z čoho však v odovzdávací deň strávia s dcérou minimálne 6 hodín cestovaním, nie je
pre neho ani dcéru dostatočný a môže ohroziť upevňovanie ich vzájomných väzieb. Rozhodnutím súdu
prvej inštancie je zároveň podporený postup matky, pri ktorom dlhodobo uprednostňuje zabezpečenie
starostlivosti o maloletú prostredníctvom iných rodinných príslušníkov (predovšetkým starých rodičov)
ako zabezpečenie starostlivosti z jeho strany. Poukázal na nález ÚS ČR z 15.3.2016 III.ÚS 2298/15 a

vyjadril názor, že autoritatívne rozhodnutie súdu nerešpektuje právo dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom,
ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti tak, aby bola rovnosť starostlivosti zo strany oboch
rodičov, čo možno najviac naplnená. V rámci konania ani nebol preukázaný žiaden dôvod pre úpravu
jeho styku s dcérou v takom obmedzenom rozsahu. Poukázal na čl. 7 ods. 1, čl. 9 ods. 3, čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa a vyjadril názor, že záujem dieťaťa na zachovaní rovnocenného kontaktu

s druhým rodičom prevyšuje obavu súdu týkajúcu sa cestovania maloletej z S. do O. a naopak, ktoré
vzhľadom na svojvoľné konanie a odsťahovanie matky bohužiaľ bude musieť aj do budúcna maloletá
spolu s ním znášať, hoci matka mohla zostať s maloletou v O., kde spolu aj s jej staršou dcérou mala
zabezpečené bývanie v byte jeho brata, o čom v konaní predložil čestné vyhlásenie jeho brata, čím
sa súd nezaoberal. Súd tiež nezohľadnil, prečo bolo z jeho strany iniciované konanie o nariadenie

neodkladného opatrenia a to, že matka mu odmietala umožňovať kontakt s maloletou a podmieňovala
ho autoritatívnym rozhodnutím súdu. V tomto smere nie je ani objektívny predpoklad, že by aj napriek
nedostatočnej úprave styku v rámci autoritatívneho rozhodnutia súdu mu matka dobrovoľne umožňovala
rešpektujúc záujem maloletej stretávanie sa s maloletou aj nad rámec rozhodnutia súdu. Súd sa tiež
nezaoberalosobitnouúpravoustykupočasvianočnýchaveľkonočnýchsviatkov,prípadnepočasletných

mesiacov, hoci túto úpravu požadoval. Rozhodnutie mu teda negarantuje, že sa s maloletou uvidí
počas vianočných sviatkov, veľkonočných sviatkov a že s ňou bude môcť ísť počas letných mesiacov
na dovolenku. Pokiaľ ide o rozhodnutie o vyživovacej povinnosti, považuje ho za nepreskúmateľné,
zmätočné a nezohľadňujúce skutočný stav. Nie je z neho totiž vôbec zrejmé, čo je považované za
odôvodnené potreby maloletej, aké konkrétne náklady maloletej považoval za preukázané a v akej

výške. Nie je tiež zrejmé, akým spôsobom sa vysporiadal s podielom nákladov druhej dcéry matky
na nákladoch spoločnej domácnosti, keďže jej prítomnosť v domácnosti by mala byť tiež zohľadnená
minimálne pri rozpočítaní nákladov na domácnosť a bývanie. Má za to, že aj v tomto smere súd
nevykonal relevantné dokazovanie, pretože matka nepreukázala svoje mesačné náklady, všeobecne
uvádzala, že má zvýšené náklady na bývanie súvisiace s poruchou kotla a náklady na staršiu dcéru

spočívajúce v zdravotnej starostlivosti o ňu. Súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, že na výživu maloletej
prispieval dlhodobo 120 € mesačne, ktorá suma bola zjavne postačujúca na úhradu nákladov, keďže
ju matka nerozporovala ani pri nariadení neodkladného opatrenia, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
sa na uvedenej sume rodičia dohodli a teda z daného vyjadrenia matky pred kolíznym opatrovníkom
vyplýva, že s ním matka súhlasí. Zdôrazňuje, že pokiaľ by matka uvedené výživné považovala za

nedostatočné,samabyiniciovalakonanieourčenievýživného.Rovnakopovažujezapotrebnépoukázať
na skutočnosť, že otec matkinej staršej dcéry, ktorá dovŕši v júni 15 rokov, prispieva na jej výživu 150
€ mesačne, pričom súd mal aj napriek značnému vekovému rozdielu medzi deťmi za to, že výživné
v rovnakej výške je odôvodnené určiť aj na čoskoro 3-ročné dieťa. Dáva do pozornosti aj fakt, že v
súvislosti s vekom náklady na deti stúpajú, a preto by výživné na 15-ročné a 3-ročné dieťa nemalo

byť rovnaké. Domnieva sa, že ak by mala matka skutočne zvýšené náklady, ako sa snažila uviesť v
rámci konania bez akéhokoľvek preukázania, snažila by sa aj o zvýšenie výživného pre svoju staršiu
dcéru. Navyše z výpovedí matky vyplýva, že náklady na maloletú sú mesačne približne 150 €, preto
je určenie výživného vo výške celkových mesačných nákladov na maloletú zjavne neprimerané. Pri
určovaní výšky výživného sa súd tiež nezaoberal súvislosťou s jeho nákladmi na realizáciu styku, keďže

dieťa má matke odovzdávať v nedeľu o 18.00 hod. a z toho dôvodu si bude musieť v S. zabezpečiť
ubytovanie a vziať z práce v pondelok aspoň polovicu dňa voľno, čo sa odrazí na jeho príjme, ako aj
na jeho mesačných nákladoch. Pokiaľ ide o určenie spätného výživného od 29.7.2016, domnieva sa,
že na takéto určenie nebol dôvod, keďže výživné vo výške 120 €, ktoré matke mesačne poukazoval,v plnom rozsahu zodpovedalo odôvodneným potrebám maloletej a matka s touto výškou výživného
v celom rozsahu súhlasila. Pokiaľ ide o určenie výživného na tvorbu úspor, opäť súd nezohľadnil
skutočný stav veci a všetky potrebné súvislosti, pričom má za to, že matka iniciovala určenie tohto

výživného z dôvodu, aby mala k dispozícii ďalšie finančné prostriedky, z ktorých by mohla uhrádzať
svoje mesačné náklady, keďže odôvodnené potreby maloletej by objektívne vyššej čiastke bežného
výživného nezodpovedali. Uvedomuje si, že v zmysle zákona je možné s prostriedkami na tvorbu úspor
nakladať len so súhlasom súdu, avšak opätovne nemá dojem, že si túto skutočnosť uvedomuje aj matka.
Domnieva sa, že rozhodnutie súdu nie je pre peňažný ústav, kde bude bankový účet maloletej na tvorbu

úspor vedený, nijako záväzné, a preto bude matka z tohto výživného uhrádzať aj svoje náklady, o čom
sa reálne on nemusí dozvedieť a aj keby sa o tom dozvedel, opäť by musel iniciovať súdne konanie.
Vzhľadom na uvedené je vhodnejšie nechať tvorbu úspor na dobrovoľnom rozhodnutí oboch rodičov a
neriešiť to autoritatívnym rozhodnutím súdu. Takýto autoritatívny zásah súdu považuje za zásah do jeho
práva zvoliť si vhodný spôsob výchovy pre maloletú. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného
súdu ČR IV. ÚS 650/2015.

7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že jej argumentáciu vo vzťahu k jej povinnosti
odovzdávať mu dieťa v rámci úpravy styku považuje za irelevantnú a prikláňa sa k názoru súdu prvej
inštancie, ktorý vychádza zo skutočnosti, že matka bez jeho súhlasu zmenila bydlisko ich dcéry, a
preto je primerané, aby znášala aj následky tohto svojho rozhodnutia v podobne aspoň čiastočného

znášania nákladov spojených s realizáciou styku. Rovnako neobstojí jej argumentácia poukazujúca na
starostlivosť o staršiu dcéru, nakoľko nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali jej
tvrdenia ohľadom zdravotného stavu mal. U. s tým, že maloletá bude mať už 15 rokov, nenavštevuje
žiadne špeciálne zariadenie, ale štandardnú základnú školu, do ktorej cestuje sama bez sprievodu
matky. Rovnako vie fungovať bez jej prítomnosti, o čom sa viackrát osobne presvedčil, keď ju stretol v

Auparku v Košiciach v prítomnosti kamarátok. Nie je mu celkom zrejmé, ako by malo odovzdanie mal.
O. v mieste jeho bydliska konkrétne ohroziť vývoj mal. U., keďže aj v súčasnosti je starostlivosť o ňu
nepretržite zabezpečovaná starými rodičmi, nakoľko matka, ako uviedla, pracuje na zmeny a v tom čase
jej vypomáhajú starí rodičia. Napokon v súvislosti so starostlivosťou o mal. U. nemá vedomosti o časovo
a finančne náročnej starostlivosti o ňu, keďže žil s ňou aj s jej matkou v spoločnej domácnosti približne

3,5 roka, počas ktorého maloletá mala bežné časové a finančné nároky, rovnaké ako iné deti v jej veku.
Podotýka, že pokiaľ je pre matku starostlivosť o jej staršiu dcéru tak náročná, ako sa snaží presvedčiť
súd, nerozumie, prečo nesúhlasí so zverením ich spoločnej dcéry O. do striedavej osobnej starostlivosti
oboch rodičov, keďže by jej to vzhľadom na jej tvrdenia zjavne pomohlo časovo aj finančne. Zároveň má
za to, že nie je potrebné, aby mal. U. cestovala spolu s matkou a mal. O. do O., pričom obavy matky z

navýšenia nákladov na cestovné sú neopodstatnené, pretože deti majú nárok na bezplatné cestovné.
Argumentácia matky ohľadom nákladov v súvislosti s výživou jej staršej dcéry je vo vzťahu k predmetu
tohto konania irelevantná, nakoľko jej staršia dcéra má svojho otca, ktorý je taktiež povinný prispievať
na jej výživu a podieľať sa na jej starostlivosti. Považuje za zarážajúcu snahu matky navodiť dojem, že
jej nezostávajú finančné prostriedky na úhradu cesty z S. do O. a späť za účelom realizácie jeho styku

s maloletou, keď si môže dovoliť financovanie prevádzky svojho motorového vozidla a dochádzanie
do práce autom, ako aj financovanie niekoľkodňových dovoleniek v Londýne s oboma deťmi v roku
2016 a 2017. Napokon matka má možnosť zabezpečiť odovzdanie maloletej prostredníctvom jej rodičov,
teda starých rodičov maloletej, ktorí sú starobní dôchodcovia a majú cestovné vlakom zadarmo. Ak by
súd vyhovel odvolaniu matky, znamenalo by to na jeho strane navýšenie nákladov na cestovné, ako aj

ďalšie komplikácie v styku s maloletou, keďže by bol časovo výrazne ukrátený o plnohodnotný styk s
maloletou a hrozilo by tiež, že by matka a jej rodinní príslušníci v mieste ich bydliska pri odovzdávaní
maloletej dieťa manipulovali tak, aby nechcelo s ním ísť. Rovnako vzhľadom na skúsenosti z minulosti,
ktoré ho donútili iniciovať konanie o nariadenie neodkladného opatrenia, domnieva sa, že by sa pri
spôsobe odovzdávania maloletej tak, ako navrhuje matka, mohlo stať, že by mu matka maloletú odmietla

odovzdať, čím by bol jeho styk zmarený a meral by cestu do S. zbytočne. Žiada preto, aby v prípade,
ak by sa napriek jeho námietkam a nesúhlasu s preberaním a odovzdávaním maloletej v S., resp. v
S. K. Z. súd rozhodol vyhovieť odvolaniu matky, aby zohľadnil zvýšenie jeho nákladov v súvislosti s
minimálne dvoma cestami do S. a späť, prípadné absencie v práci, ako aj fakt, že pred nariadením
neodkladného opatrenia boli pri realizovaní odovzdávania v mieste bydliska matky problémy, na základe

čoho by bolo pre taký prípad vhodnejšie určiť ako miesto odovzdávania maloletej do jeho starostlivosti
Košice, napríklad Aupark, ako to bolo v rámci nariadeného neodkladného opatrenia a nie bydlisko matky
v S. K. Z.. Opäť dáva do pozornosti súdu, že obe maloleté deti sa narodili v O., kde aj následne po
narodení žili, kde mal. U. chodila aj do školy. V O. mala vybudované zázemie, dokonca má v O. aj časťsvojej rodiny. Matka v O. mala aj prácu, dokonca lepšie platenú ako v súčasnosti. Aj keď v ich vzťahu
boli nezhody, mala možnosť presťahovať sa do bytu jeho brata. Vzhľadom na uvedené a s poukazom
na obsah jeho odvolania navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ním podaného odvolania.

8. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že nesúhlasí s jeho tvrdením o tom, že súd nevykonal
dostatočné dokazovanie vo vzťahu k zvereniu maloletej do jej osobnej starostlivosti, práve naopak,
spoľahlivo zistil skutkový stav na základe výsluchov rodičov, kolízneho opatrovníka, správou o prešetrení
rodinných pomerov v domácnostiach rodičov a iných listinných dôkazov. Zdôraznila, že právomoc súdu

konať o veci v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.ÚS 52/03). Súd na základe
vykonaných dôkazov nezistil potrebu doplnenia dokazovania nariadením znaleckého dokazovania,
resp. ďalšími dôkazmi navrhovanými otcom maloletej s poukazom na nehospodárnosť a bezúčelnosť.
Pokiaľ ide o návrh otca na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, vyjadrila názor, že
vhodnosť či nevhodnosť takejto výchovy závisí od viacerých faktorov, ktorými sú osobnosť dieťaťa,

vek, povahové vlastnosti dieťaťa, vývojové možnosti, adaptovateľnosť, citové väzby rodičov k dieťaťu,
výchovné schopnosti a povahové vlastnosti rodičov, životné a materiálne pomery rodičov, úroveň
komunikácie medzi rodičmi, vzdialenosť medzi bydliskami a podobne. S určitosťou však možno
konštatovať vychádzajúc zo základných poznatkov pedopsychológie, že pre dieťa do 4 rokov je
nenahraditeľná osoba matky, a teda aj jej osobná starostlivosť. Okrem toho z vykonaného dokazovania

bola preukázaná vyššia naviazanosť maloletej na matku, ktorá je po emocionálnej stránke lepšie
vybavená reagovať na potreby maloletej než otec, čo ju robí vhodnejším rodičom pre jej výchovu.
Dôležitú úlohu pri striedavej osobnej starostlivosti zohráva aj vzdialenosť bydlísk rodičov a z toho
prameniaca stabilita výchovného prostredia, ktorá je najmä s prihliadnutím na nízky vek maloletej
nevyhnutná pre jej zdravý vývoj a v neposlednom rade aj schopnosť rodičov vzájomne komunikovať,

ktorá je značne narušená. Kolízny opatrovník, ktorého povinnosťou je chrániť práva a právom chránené
záujmy dieťaťa v konaní, zohľadnil najlepší záujem dieťaťa a na základe vykonaného šetrenia navrhol
zveriť dieťa do jej osobnej starostlivosti. Na doplnenie k útokom otca vo vzťahu k výberu svojho bydliska
uviedla, že rozhodovanie súdu o tom, komu má byť dieťa zverené do výchovy nemôže mať vplyv
skutočnosť, že rodič, v osobe ktorého sú dané záruky riadnej výchovy dieťaťa, má alebo bude mať

bydlisko vzdialené od bydliska druhého rodiča (rozhodnutia NS ČR z 28.12.1968 sp.zn. 1Cz 63/1968,
R 25/70). Vo vzťahu k úprave styku otca s maloletou poukázala na nález Ústavného súdu ČR IV.ÚS
695/2000 a uviedla, že vo veciach starostlivosti o maloletých sú súdy povinné prihliadať na záujem
maloletého dieťaťa, ktorý nemožno vidieť iba v tom, že treba za každú cenu rešpektovať faktický
stav rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s oboma rodičmi pri stanovovaní rozsahu styku

maloletej s otcom, ale aj na jedinečnosť a potreby maloletej. Vzhľadom na špecifiká tohto daného
prípadu, najmä s prihliadnutím na vek maloletej a vzdialenosť bydlísk rodičov je potrebné prihliadnuť na
všetkyokolnosti,ktorésúnastranedieťaťa,akoajrodičovaztohtopohľadunemožnosúhlasiťsnázorom
otca, že určený rozsah styku je neštandardný v rámci rozhodovacej praxe súdov. Poukazuje na to, že
styku maloletej s otcom nezabraňuje, naopak súhlasí, aby sa otec s maloletou vídal a vytváral si s ňou

hlbší vzťah. Vychádzajúc však zo súdnej praxe štandardnou úpravou miesta odovzdávania a preberania
dieťaťa je miesto jeho bydliska. Opakovane poukázala na skutočnosť, že maloletá nie je jej jediným
dieťaťom, pretože má vo svojej osobnej starostlivosti aj dcéru U., ktorá je žiačkou 8. ročníka základnej
školy a je zdravotne ťažko postihnutá - trpí hluchotou. Pokiaľ ide o určenie výživného, uviedla, že výživné
má slúžiť nielen na uspokojovanie všetkých hmotných potrieb ako je jedlo, ošatenie, obuv, ale aj ďalších

potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa, ako aj vzdelávanie, prípravu na povolanie, kultúrne,
športové vyžitie, tvorbu úspor a podobne. Povinnosť oboch rodičov rovnako sa starať o výživu detí preto
neznemená mechanickú rovnosť, ako sa to snaží navodiť otec vo svojom odvolaní, pretože na úhradu
potrieb prispievajú obidvaja rodičia podľa svojich schopností a pomeru svojich finančných a materiálnych
možností. To, v akej miere sa bude každý z rodičov podieľať na celkových nákladoch na dieťa, určujú

majetkové pomery rodiča, teda jeho životná úroveň. Otec tiež zabúda, že ona maloletej poskytuje
bývanie, čo sa odzrkadľuje jednak v spotrebe vody, elektriny, hygienických potrieb, zabezpečovaní
stravovania, oblečenia, výdavkov v rámci voľného času maloletej, ale venuje jej aj svoj čas, a to jednak v
čase choroby, ako aj zabezpečuje spoločenský, kultúrny, športový rozvoj a podobne. Vyjadrila názor, že
výživné určené súdom prvej inštancie zohľadňuje nielen odôvodnené potreby dieťaťa, ale aj možnosti a

schopnosti oboch rodičov, ale aj ich životnú úroveň tak, aby bola zabezpečená rovnaká životná úroveň
dieťaťa a jeho rodičov. Pokiaľ ide o určenie výživného na tvorbu úspor, má za to, že pomery otca, teda
jeho priemerný mesačný plat vo výške 1.559 € netto dovoľuje za odôvodnené potreby dieťaťa považovať
aj tvorbu úspor, nakoľko ich tvorba je prospešná pre všestranný vývoj maloletej. K špekuláciám otca osvojvoľnom využívaní uvedených prostriedkov na jej osobné účely poukazuje na skutočnosť, že podľa
zákona na nakladanie s úsporami je potrebný súhlas súdu, preto sú otcove obavy bezpredmetné.

9. Kolízny opatrovník maloletej vo vyjadrení k odvolaniam oboch rodičov navrhol rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.

10. Matka v replike odmietla akékoľvek špekulácie otca o tom, že opustením spoločnej domácnosti
sledovala vytvorenie prekážky pre vytváranie plnohodnotného styku maloletej s otcom. Zo spoločnej

domácnosti odišla pre dlhodobé rozpory, ktoré sa stupňovali a ktoré vyústili do ich citového ochladenia.
Nakoľko je pôvodom z východného Slovenska a má tu vybudované úzke rodinné väzby, ako aj možnosť
vytvorenia vhodného zázemia pre rodinu, svojim odchodom sledovala práve vytvorenie stabilného
zázemia pre obidve deti. Nesúhlasí s otcovou interpretáciou vo vzťahu k ňou uvádzaným dôvodom v
odvolaní, nakoľko prioritne namietala, že súd nezohľadnil náklady a potreby, ktoré mal. O., ako aj jej
pri realizácii styku spojeného s cestovaním do bydliska otca vzniknú. Napokon mal. U. nemôže brať do

sebou do O., keďže mal. O. má otcovi odovzdať v jeho bydlisku vo štvrtok, teda v čase, kedy chodí do
školy. Pokiaľ ide o starostlivosť starých rodičov, táto je predovšetkým realizovaná v nočných hodinách,
teda v čase, keď deti spia. Pokiaľ ide o určenie výšky vyživovacej povinnosti otca k dieťaťu, súd správne
prizváženícelkovejfinančnejamajetkovejsituácieotcazohľadniljehozárobkovémožnostiaschopnosti,
ako aj možnosti a schopnosti matky a správne určil výšku výživného v takom rozsahu, aby boli kryté

nielen výdavky dieťaťa, ale aby aj životná úroveň dieťaťa bola približne rovnaká ako jeho rodičov, avšak
u nej nezohľadnil náklady spojené so špecifickou úpravou styku, keď jej príjem predstavuje 566 € a jej
náklady spojené s vedením domácnosti predstavujú mesačne 550 €. Pre úplnosť dodáva, že v tejto
sume výdavkov nie je zohľadnená skutočnosť, a to úhrada nájmu, nakoľko žije v dome svojej sestry,
ktorá dlhodobo žije a pracuje v Anglicku, musí však uhrádzať nevyhnutné opravy spojené s užívaním

nehnuteľnosti, napríklad opravu kotla. Pokiaľ otec vo svojich vyjadreniach opakovane argumentoval, že
nerozporovalanímposkytovanévýživné120€užprinávrhunanariadenieneodkladnéhoopatrenia,tvrdí
rovnako ako otec, že to bez ďalšieho automaticky neznamená, že takúto výšku výživného považovala
za najvhodnejšiu, a teda v najlepšom záujme maloletej. Pokiaľ ide o rozporovaný výdavok na využívanie
osobného motorového vozidla, poukazuje na skutočnosť, že auto využíva na zabezpečenie potrieb

rodiny, teda aj pre potreby oboch maloletých detí, nielen seba, nakoľko cestovanie hromadnou dopravou
ječasovonáročné.PokiaľideodovolenkyvLondýne,uvádza,žeišloorodinnéstretnutie,ktoréiniciovala
a v plnom rozsahu hradila jej sestra dlhodobo žijúca v Londýne, inak by si takýto výlet dovoliť nemohla.

11. Otec v replike vo vzťahu k dokazovaniu poukázal na čl. 74 a čl. 6 CMP, ako aj § 35 CMP, z čoho

vyplýva, že súd v záujme dosiahnutia zistenia skutočného stavu veci má konať v rámci dokazovania
tak, aby sa k zisteniu úplnej pravdy o danom prípade minimálne do značnej miery priblížil tak, aby
nebolo možné o výsledkoch takéhoto dokazovania akokoľvek pochybovať. Vyjadril názor, že súd prvej
inštancie takéto dokazovanie nevykonal, čím konal v rozpore s povinnosťou zistiť skutočný stav veci
a zároveň aj v rozpore so záujmom maloletej. Opäť poukazuje na svoj argument, že odborník z

oblasti pedopsychológie by vedel aspoň sčasti zistiť názor maloletého dieťaťa aj napriek nízkemu veku.
Poukázal na § 68 CMP, ako aj skutočnosť, že maloletá medzičasom dovŕšila 3 roky veku, čím sa zvyšuje
pravdepodobnosť, že bude vedieť relevantnejšie vyjadriť svoj názor a svoju vôľu. Domnieva sa, že práve
nedostatočne vykonaným dokazovaním súd nemal ani len reálnu možnosť zohľadniť najpodstatnejšie
kritériumprerozhodnutieovýchovečistyku,atocitovéväzbyaadaptovateľnosťmaloletej.Poukazujena

skutočnosť, že každé dieťa je osobitnou osobnosťou, a preto by súd pri dokazovaní nemal automaticky
prezumovať, že dieťa žiadnym spôsobom nevie vyjadriť svoj názor. Opakovane poukázal na svojvoľné
rozhodnutie matky odsťahovať sa do S. K. Z., čím išlo o protiprávne konanie smerujúce k jeho úplnému
obmedzeniu kontaktu s dcérou. Stotožňuje sa síce so všeobecným poukazovaním matky ohľadom
dôležitosti zohľadňovania záujmu maloletého dieťaťa s poukazom na Dohovor o právach dieťaťa, avšak

nemá vedomosť, o rešpektovaní akého faktického stavu týkajúceho sa rovnocenného a rovnoprávneho
osobného styku s oboma rodičmi matka vo svojom vyjadrení hovorí, pretože ak by takýto faktický
stav nastolený bol, nebolo by potrebné viesť súdne konanie. Nie je tiež možné odvolávať sa na
jedinečnosť maloletej, ktorá si takéto obmedzenie vyžaduje, nakoľko takúto jedinečnosť nikto v rámci
konania neskúmal. Vo vzťahu k bežnému výživnému a výživnému na tvorbu úspor poukazuje na svoju

argumentáciu v odvolaní a vyjadrení k odvolaniu matky. Zároveň informuje súd, že v čase od 3.6. do
5.6. sa maloletá nachádzala v jeho starostlivosti v O., túto starostlivosť znášala veľmi dobre, nemala
problémy so spánkom, nebola plačlivá a bolo vidieť, že s ním rada trávi čas a nemá problémy stráviť
s ním čas aj s prenocovaním. Rovnako sa nevyskytli žiadne problémy pri ceste vlakom. Vzhľadom nauvedené má za to, že striedavá osobná starostlivosť, prípadne širší styk s maloletou neohrozuje zdravý
vývoj maloletej, budú v jej záujme, napomôžu plnohodnotne strávenému detstvu s oboma rodičmi a
tiež zabezpečuje kontakt maloletej s príbuznými z jeho strany, s ktorými postupne kontakt stráca, čo

nie je v jej záujme.

12. Otec v duplike opäť zopakoval argumentáciu ohľadne nezákonnosti presťahovania maloletej do S. K.
Z., z čoho je zrejmé, že matka neuvažovala nad tým, ako vyriešiť situáciu aj napriek rozpadu ich vzťahu,
aby mala maloletá rovnocenný kontakt s oboma rodičmi. Jej vyjadrenie v celom rozsahu potvrdzuje, že

ho nepovažuje za plnohodnotnú a potrebnú súčasť života maloletej. Z jej vyjadrenia je tiež zrejmé, že
v čase odsťahovania sa to bola iba matka (teda nie maloletá), ktorá mala na východnom Slovensku
vybudované úzke rodinné väzby, a teda je zjavné, že sledovala len svoj záujem a svoje potreby, ktoré
povýšila nad potreby a záujmy ich dcéry. Naďalej zotrváva na tom, že matka mala vybudované zázemie
aj v O., a to spolu aj s jej staršou dcérou, ktorej otec tiež býval a býva v O.. Pokiaľ ide o zdravotné
postihnutie jej dcéry U., opakuje, že je o nich dôkladne informovaný, keďže približne 3,5 roka žili v

spoločnej domácnosti. Zdôrazňuje, že doterajšie vyjadrenia matky, ako aj jej faktické konanie v plnom
rozsahu preukazujú, že je účelové a špekulatívne, pričom matka nechce hľadať riešenia pre to, aby mala
ich dcéra plnohodnotný vzťah s oboma rodičmi. V súvislosti s dovolenkami v Londýne len dodáva, že v
roku 2015 boli v Londýne spolu a všetky náklady s tým spojené si uhrádzali samy.
13. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

14. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a vo vzťahu k výrokom o zverení maloletej do
osobnej starostlivosti matky, určení bežného výživného a dlžnom výživnom dospel k záveru, že súd
prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine,

správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými podstatnými
okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd dodáva, že záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo
predovšetkým v spoločnej starostlivosti oboch rodičov, a len ak to nie je možné, tak v starostlivosti toho
z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti,

ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, a preto obaja majú aj rovnaké právo podieľať sa na
výchovedieťaťa,pokiaľnaichstraneneexistujeokolnosť,ktoráichzostarostlivostiodieťavylučujevtom
smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne je v priamom rozpore so záujmom dieťaťa.
Z ustanovenia § 24 ods. 2 Zákona o rodine vyplýva, že hmotnoprávnymi podmienkami pre nariadenie
striedavej starostlivosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú, že obidvaja rodičia sú spôsobilí

dieťa vychovávať, obidvaja majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem, striedavá starostlivosť je v
záujme dieťaťa a takýmto spôsobom budú lepšie zaistené potreby dieťaťa. Z dokazovania nepochybne
vyplynulo, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať a že obidvaja majú o osobnú starostlivosť o
dieťa záujem, čo v konečnom dôsledku sporné nebolo. Splnenie ďalších dvoch podmienok pre zverenie
dieťaťa do striedavej starostlivosti rodičov a to, že takáto výchova je v záujme dieťaťa a takto budú lepšie

zaistené jeho potreby, preukázané nebolo. Pre záver o tom, že potreby dieťaťa budú lepšie zaistené, ak
bude v osobnej starostlivosti oboch rodičov, je potrebné, aby rodičia preukázali, akým spôsobom budú
zabezpečovať starostlivosť o dieťa, dochádzku dieťaťa do predškolského alebo školského zariadenia,
zabezpečovať jeho kultúrne, športové, záujmové aktivity, aké sú ich pracovné povinnosti a ako im
umožnia zabezpečovať starostlivosť o dieťa, aké sú ich bytové podmienky, a to i z hľadiska vzdialenosti

ich bydlísk, predškolského či školského zariadenia, ktoré dieťa navštevuje alebo navštevovať bude
a podobne, a to predovšetkým z hľadiska maloletého dieťaťa, ktoré sa bude musieť prispôsobovať
neustálym zmenám výchovného prostredia a v konečnom dôsledku, či to nebude pre dieťa predstavovať
neprimerané zaťaženie či už fyzické alebo psychické, čo jednoznačne nie je v záujme maloletéhodieťaťa. Samotný nesúhlas jedného z rodičov so striedavou starostlivosťou, prípadne neschopnosť
rodičov spolu komunikovať ohľadne podstatných vecí týkajúcich sa dieťaťa nie sú okolnosťami, ktoré by
samy o sebe vylučovali vhodnosť zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, pričom v tomto

prejednávanom prípade dôvodom pre záver o nevhodnosti striedavej osobnej starostlivosti o maloletú
nebol ani nesúhlas matky a ani neschopnosť rodičov spolu komunikovať. Ďalej je potrebné uviesť, že pre
akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatným posúdenie
najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci
s tým, že záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii

výchovnéhopôsobenia,tedasichpredstavouovýkonerodičovskýchprávapovinností.Najlepší záujem
maloletého dieťaťa je potrebný posudzovať individuálne s ohľadom na špecifickú situáciu, v ktorej
sa konkrétne dieťa nachádza, čo nepochybne vyplýva aj z čl. 5 Základných zásad Zákona o rodine,
ktorý stanovuje kritériá pri posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa, a to zohľadnenie najmä úrovne
starostlivosti o dieťa, bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilitu prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,
ochranu dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, okolností, ktoré súvisia so

zdravotným stavom alebo zdravotným postihnutím dieťaťa, ohrozenie vývinu dieťaťa, zásahmi do jeho
dôstojnosti a zásahmi do jeho duševnej, telesnej a citovej integrity osobou, ktorá je dieťaťu blízkou,
podmienok na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, názor dieťaťa a
jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, podmienok na vytváranie a rozvoj
vzťahových väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, využitie možných

prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv
a povinností.

17. Súd prvej inštancie dostatočne zohľadnil existujúce pomery dieťaťa, ako aj situáciu, v ktorej sa
nachádza, a to predovšetkým útly vek dieťaťa, pre ktorý je charakteristická silná psychická, ako aj

fyzická väzba na matku, ktorá je v tomto prípade zvýraznená tým, že rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej
domácnosti od júna 2015 (v tom čase bolo dieťa vo veku 1 roka), výlučnú starostlivosť o dieťa
zabezpečovala matka, otec dieťa navštevoval pravidelne každý druhý víkend v rozsahu niekoľkých
hodín, najprv na základe dohody medzi rodičmi, následne na základe nariadeného neodkladného
opatrenia, ktorého sa otec domáhal návrhom z 19.7.2016 s tým, že matka umožňovala stretnutia

otcovi aj bez svojej prítomnosti. Z uvedeného je zrejmé, že dieťa má vybudovanú citovú väzbu k
otcovi, avšak nemá žiadnu skúsenosť s výlučnou osobnou starostlivosťou otca v jeho domácnosti, na
ktorú si zjavne nemôže pamätať, preto je skúmanie názoru dieťaťa na otázky jeho ďalšej výchovy
vylúčené, rovnako aj prípadné odborné pedopsychologické posúdenie, pričom je potrebné zdôrazniť,
že znalecké dokazovanie je možné nariadiť len za účelom zistenia skutočností, na ktoré sú potrebné

odborné znalosti a znalcovi zásadne nepatrí vyjadrovať názor na prejednávanú vec, prípadne navrhovať
úpravu pomerov účastníkov konania. Znalecké dokazovanie z odboru pedopsychológie nie je možné
zamerať na zistenie vôle dieťaťa, pretože nejde o odbornú otázku, ale v rámci psychologického
posúdeniasazisťujúpredovšetkýmosobnostnépredpokladyrodičovzabezpečovaťosobnústarostlivosť
o dieťa, zistenie citových väzieb dieťaťa k rodičom, zistenie prípadných manipulácií rodičov s dieťaťom

alebo zistenie patologického správania dieťaťa alebo rodičov a podobne. Uvedené skutočnosti však
nikto z účastníkov konania nerozporoval, preto bol postup súdu prvej inštancie, ktorým odmietol
nariadiť znalecké dokazovanie z odboru detskej psychológie správny a vychádzajúci z právneho
názoru odvolacieho súdu vyplývajúceho z iných rozhodnutí v obdobných veciach, kde odvolací súd
opakovane zdôrazňoval, že otázka vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti, prípadne posudzovanie

jej podmienok alebo úprava styku z hľadiska frekvencie a rozsahu nie sú otázkami odbornými, ale
právnymi a tieto skutočnosti súd hodnotí z hľadiska ostatných dôkazov vykonaných v rámci konania.
Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nemôže spočívať
na hypotetických predpokladoch bez reálnej predstavy jej realizácie a vytvorenia vhodných podmienok
predovšetkým zo strany otca, ktorý viac ako 2 roky starostlivosť o dieťa nezabezpečoval a z jeho

prednesov a vyjadrení doposiaľ nevyplynula žiadna reálna predstava, ako by zabezpečil starostlivosť
o dieťa v intervale výkonu jeho osobnej starostlivosti z hľadiska dochádzky dieťaťa do predškolského
zariadenia, usporiadania svojich pracovných povinností, prípadnej participácie rodinných príslušníkov,
zabezpečenia starostlivosti o dieťa počas choroby a podobne, keď v konaní v podstate všeobecne
zdôrazňuje len svoje právo a právo dieťaťa na plnohodnotnú starostlivosť zo strany oboch rodičov,

ktorá mu je znemožnená tým, že sa matka odsťahovala zo spoločnej domácnosti z O. na východné
Slovensko, čím podľa jeho názoru sledovala výlučne znemožnenie výkonu jeho rodičovských práv a
povinností. V tomto smere je potrebné poukázať na výpoveď matky na pojednávaní 18.1.2017, kde
definovala svoje dôvody opustenia spoločnej domácnosti, a to, že otec dieťaťa trávil veľa času mimodomácnosti, v krčme, teda pod vplyvom alkoholu, prestal chodiť do práce, bolo to niekoľkokrát aj počas
týždňa, o čom informovala jeho rodičov, že jej táto situácia nevyhovuje, niekoľkokrát chcela odísť z
domácnosti, aj tak urobila v máji, asi týždeň strávila čas v domácnosti jeho rodičov a keďže sa to

nezlepšilo, definitívne odišla z tejto domácnosti v júli, čo povedala aj jeho rodičom. Tieto tvrdenia otec
žiadnym spôsobom nerozporoval a ani ich nevyvrátil. Na základe uvedeného možno konštatovať, že
na súčasnej situácii, kedy je bydlisko dieťaťa vzdialené od bydliska otca 500 km, má výrazný podiel
aj otec dieťaťa, ktorý zjavne nevytvoril pre rodinu ako celok vhodné prostredie, ktoré by zabezpečilo
dieťaťu plnohodnotnú starostlivosť oboch rodičov. Napokon pozornosti odvolacieho súdu neunikol ani

fakt, že napriek údajnému nesúhlasu otca s premiestnením dieťaťa na východné Slovensko sa o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu začal zaujímať až v júli 2016, teda po viac
ako roku, návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia o úprave styku. Odvolací súd takto dospel k
záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zohľadnil existujúce pomery dieťaťa, ako aj jeho útly vek a
špecifickú situáciu, ktorá v tomto prípade nastala a v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa
rozhodol o jeho zverení do výlučnej osobnej starostlivosti matky.

18. Súd prvej inštancie rovnako správne a zákonne rozhodol aj o výživnom pre maloleté dieťa v súlade
so zákonnými kritériami určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu vyplývajúcimi zo
zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku, z ktorých vyplýva, že kritériami pre určenie
rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové

pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým
z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom
medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň,
náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa,
rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j.

všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb
je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to
možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách,
ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni
školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie s v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku

zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak
rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne
známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať, dokazovať je potrebné len nadštandardné
výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri
určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej

miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných, rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy,
celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie
povinnosti. Vychádzajúc z uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že uspokojovanie odôvodnených
potrieb dieťaťa je vždy limitované možnosťami a schopnosťami rodičov a zároveň, že výživné nie
je možné určovať mechanickým výpočtom. Súd prvej inštancie sa uvedenými zákonnými kritériami

určovania vyživovacej povinnosti zjavne riadil a zohľadnil odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré nevybočujú
z potrieb iných detí v rovnakom veku, na uspokojovaní ktorých sa majú podieľať obaja rodičia primerane
ich možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom, keď zohľadnil výrazne rozdielny príjem oboch
rodičov v neprospech matky, jej osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, ako aj jej ďalšiu vyživovaciu
povinnosť k dcére pochádzajúcej z predchádzajúceho vzťahu, ku ktorej si otec tohto dieťaťa plní

vyživovaciu povinnosť v rozsahu 150 € mesačne. Nakoľko v konaniach starostlivosti súdu o maloleté
deti súd nie je viazaný návrhom účastníkov konania (§ 40 CMP) je pre určenie výživného absolútne
irelevantné, akej výšky výživného sa rodič domáhal, či bol doposiaľ spokojný s plnením vyživovacej
povinnosti povinného rodiča a podobne. Rovnako irelevantné je porovnávanie výživného určeného pre
deti,ktorémajúrozdielnehootcazhľadiskavekudetí,keďževýživnéprekonkrétnedieťasaurčujenielen

podľa jeho odôvodnených potrieb ale je limitované možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi
jeho rodičov. V konečnom dôsledku určené výživné je vzhľadom na nevyhnutné životné náklady otca a
jeho príjem nízke z hľadiska zabezpečenia rovnakej životnej úrovne dieťaťa a jeho otca, avšak vzhľadom
na finančnú náročnosť zabezpečenia realizácie styku otca s dieťaťom, ktorá skutočnosť sa zásadným
spôsobom prejaví vo výdavkoch otca, považoval odvolací súd takto určené výživné za primerané. Keďže

súd prvej inštancie správne rozhodol aj o počiatku plnenia takto určeného výživného a v intenciách
vyššie uvedeného vyčíslil aj dlh na výživnom, odvolací súd rozsudok aj v týchto výrokoch ako vecne
správny potvrdil.19. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

20. Vo vzťahu k ďalším výrokom napadnutého rozsudku, a to o zastupovaní dieťaťa, určení výživného
na tvorbu úspor a úprave styku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce dostatočne
zistil skutočný stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine, ale nesprávne ich aplikoval na zistený
skutočný stav.

21. Zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva
rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne,
a v iných než bežných veciach (ktoré zákon v § 35 nazýva podstatné veci) sú rodičia povinní sa
dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku dieťaťa
predstavuje právo rodiča obhospodarovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto právo
patrí rodičom, pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony

ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností
môže súd rodičovi výlučne z dôvodov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 38 Zákona o rodine, a to
buď pozastavením výkonu, obmedzením výkonu alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských práv
a povinností. Z uvedeného dôvodu možno v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
rozhodnúť výlučne tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom

zachované. Realizovať ho budú v bežných veciach každý samostatne na základe svojho rozhodnutia,
v podstatných veciach môže zastúpiť dieťa aj jeden z rodičov, avšak len po dohode s druhým rodičom,
keďže o podstatných veciach musia rozhodovať spoločne. Z uvedeného dôvodu preto rozhodnutie súdu,
ktorým oprávnenie a povinnosť zastupovať maloleté dieťa vymedzil len matke dieťaťa nebolo v súlade
so zákonom, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

obmedzenie či pozbavenie otca rodičovských práv a povinností podľa § 38 Zákona o rodine, pričom
takýto výrok by musel nutne predchádzať rozhodnutiu o výlučnom oprávnení matky dieťa zastupovať.

22. Súd prvej inštancie ďalej nesprávne aplikoval ustanovenie § 63 ods. 3 Zákona o rodine, keď
uložil otcovi povinnosť prispievať na tvorbu úspor maloletého dieťaťa 50 Eur mesačne s poukazom na

jeho príjem, nevyhnutné výdavky a určené bežné výživné, teda ustálil, že jeho príjem je dostatočný
na to, aby uspokojoval potreby maloletého dieťaťa aj formou úspor. Z ustanovenia § 63 ods. 3 vety
prvej Zákona o rodine vyplýva, že ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené
potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. Uvedené ustanovenie prelomilo zásadu spotrebného
charakteru výživného, to znamená, že je možné určiť povinnosť platiť aj vyššie výživné, než je oprávnený

preukázateľne schopný za mesačné obdobie spotrebovať. Predpokladom na to, aby za odôvodnené
potreby dieťaťa bolo možné považovať aj tvorbu úspor je zistenie nadštandardných majetkových
pomerov povinného, čo však nie je možné stotožňovať s jeho možnosťami a schopnosťami, ktoré sú
určujúce pre určenie bežného výživného. Majetkové pomery totiž zahŕňajú jednak majetok povinného
ako objektívnu kategóriu (vlastníctvo k hnuteľným a nehnuteľným veciam, pohľadávky, cenné papiere,

podiely v obchodných spoločnostiach a pod.) a jednak jeho životný štandard, ktorým sa navonok
prezentuje (dovolenky, životné náklady, finančne náročné záľuby a pod.). V tomto prejednávanom
prípade však nebolo preukázané, že by otec vlastnil nadštandardný majetok, alebo sa inak prezentoval
vysokým životným štandardom, za ktorý nie je možné považovať vlastníctvo jednoizbového bytu v O.,
v ktorom sám býva, a ani jeho príjem 1.559 Eur mesačne, ktorý mu neumožňuje vlastniť majetok

nadštandardného rozsahu, či viesť nadštandardný životný štýl. Napokon určené bežné výživné v
rozsahu 150 Eur mesačne, ako už bolo konštatované, by za neexistencie zvýšených nákladov otca
potrebných na realizáciu jeho styku s dieťaťom, neumožňovalo dieťaťu podieľať sa na životnej úrovni
rodiča a v tomto smere by bolo nízke, avšak po zohľadnení aj finančnej náročnosti styku s dieťaťom
nebolo možné určiť výživné v rozsahu väčšom , pričom nemožno ani len predpokladať, že by dieťa

nebolo schopné v mesiaci spotrebovať na uspokojenie svojich odôvodnených potrieb 200 Eur. S
poukazom na uvedené odvolací súd nezistil podmienky pre určenie výživného na tvorbu úspor a preto
takého výživné neurčil.

23. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil s rozsahom upraveného styku otca s maloletou raz mesačne,

keďže nezohľadňuje útly vek dieťaťa, v ktorom je pre dieťa nevyhnutý častý kontakt s rodičom, ktorému
niejezverenédoosobnejstarostlivostitak,abysavzťahdieťaťaktomutorodičoviudržiavalaprehlboval,
a ani z hľadiska vzdialenosti bydlísk nepovažoval za potrebné obmedzovať styk, preto rozšíril styk, resp.
upravil frekvenciu stretnutí na každý druhý týždeň, pričom rozsah styku od štvrtka do nedele považovalza vhodný, keďže dieťa je doposiaľ v predškolskom veku, čiže nebude styk zasahovať do vyučovacieho
procesu a na druhej strane umožňuje otcovi plnohodnotne stráviť čas so svojím dieťaťom. Vzhľadom
na to, že doposiaľ sa styk otca realizoval len v obmedzenom rozsahu niekoľko hodín a na neutrálnom

mieste, teda mimo jeho domácnosti, v dôsledku čoho je potrebné, aby si dieťa zvyklo na nastavený
režim styku s otcom, ako aj vzhľadom na predškolský vek dieťaťa nepovažoval za potrebné aktuálne
upravovať styk otca s dieťaťom počas školských prázdnin a sviatkov, pretože takto upravený styk má
vytvoriť práve možnosti pre rozšírenie styku dieťaťa s otcom aj na uvedené obdobia. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností nie je rozhodnutím,

ktoré zanikne splnením jednorazovej povinnosti, preto zákon umožňuje, aby takéto rozhodnutie bolo
zmeniteľné v budúcnosti, ak sa podstatným spôsobom zmenia okolnosti, z ktorých súd vychádzal pri
vyhlásení rozsudku (§ 121 CMP, § 26 a § 78 Zákona o rodine). Napokon nie je ani vylúčené, aby sa
rodičia dohodli na inej forme styku, ktorá dohoda má prednosť pred rozhodnutím súdu. Vzhľadom na
to, že odvolací súd zohľadnil náklady otca na realizáciu jeho styku s maloletým dieťaťom pri určení
výživného s poukazom aj na zmenený výrok o určení výživného na tvorbu úspor zmenil aj miesto

odovzdávania a preberania dieťaťa v čase začatia, resp. ukončenia styku za ktoré určil bydlisko matky,
ktoré je i bydliskom dieťaťa a konštatuje, že Zákon o rodine neobsahuje žiadne ustanovenia o tom,
akou formou má byť preberanie a odovzdávanie dieťaťa realizované, ponecháva ju na úvahu súdu,
pričom súdna prax ustálila za štandardné miesto odovzdávania a preberania dieťaťa v rámci realizácie
styku bydlisko dieťaťa odvodené od bydliska rodiča, ktorému je zverené do osobnej starostlivosti,

čo je odôvodnené tým, že styk rodiča s dieťaťom je jeho právom, nie povinnosťou, ktorú realizovať
môže, ale nemusí. V odôvodnených prípadoch, ktorými môžu byť aj prípady premiestnenia dieťaťa do
vzdialenejších regiónov od pôvodného bydliska bez závažných dôvodov teda nie je vylúčené uloženie
povinnosti rodičovi, ktorému je zverené do osobnej starostlivosti zabezpečiť odovzdanie oprávnenému
rodičovi v mieste bydliska oprávneného rodiča, pričom však musí súd zohľadniť možnosti rodiča

vychovávajúceho dieťa odovzdanie realizovať z hľadiska jeho osobných pomerov, ktorými môže byť
starostlivosť o ďalšie deti, zdravotný stav, zamestnanie a pod. Na druhej strane môže túto skutočnosť
zohľadniť tak, ako to urobil odvolací súd v tomto prípade, pri určení výživného pre dieťa ako nevyhnutný
výdavok rodiča. V tomto prejednávanom prípade odvolací súd nezistil významné okolnosti, ktoré by
odôvodňovali uloženie povinnosti matke participovať na odovzdávaní dieťaťa v mieste bydliska otca,

jednak z dôvodov uvedených v odseku 17, kde konštatoval, že podiel na vzniku terajšej situácie má aj
otec dieťaťa, nielen matka, ako aj z dôvodu starostlivosti matky o ďalšie maloleté dieťa pochádzajúce
z predchádzajúceho vzťahu.

24. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).