Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/171/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6314209441
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6314209441.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcovMgr.ŠtefanaBalážaaJUDr.AlexandraMojšavprávnejvecižalobkyneD.Q.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom X. P. XXXX/XX, W. - P., právne zastúpenej JUDr. Evaristom Zuzanom, advokátom, Advokátska
kancelária, so sídlom Horná 65A, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému H. U., nar. XX.XX.XXXX,
t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Gücmanova 19/670, Leopoldov, právne zastúpeného JUDr.
Jozefom Švarcom, Advokátska kancelária, so sídlom Horná 41, Banská Bystrica, v konaní o náhradu
škody na zdraví a o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Brezno č. k. 3C/145/2014-157 zo dňa 30.12.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 12
427,70 Eur v lehote 3 dní (výrok I.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok III. a IV.), p o t v r d z u j e .

II. Výrok, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) zostáva nedotknutý.

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 12.427,70
EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia titulom náhrady škody na zdraví vo výške 7

427,70 Eur (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 5 000 Eur.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že žalobkyňa utrpela škodu
na zdraví pri udalostiach zo dňa 07. 11. 2012, keď motorové vozidlo, ktoré viedol žalovaný, bolo z
dôvodu, že žalovaný po jeho zastavení policajnou hliadkou OO PZ Hriňová bez podrobenia sa kontrole
z miesta zastavenia ušiel, toto bolo následne prenasledované a pri policajnej akcii zameranej na

zastavenie vozidla žalovaného bola žalobkyňa postrelená. Uvedená udalosť bola bezo sporu zavinená
žalovaným, ktorý porušil svoju právnu povinnosť tým, že neuposlúchol výzvu policajta na zastavanie
vozidla. Konkrétne žalovaný ako vodič motorového vozidla, v ktorom bola žalobkyňa ako spolujazdkyňa,
bol prenasledovaný policajnou hliadkou OO PZ Hriňová, pričom unikal smerom od Hriňovej na Brezno
a následne bol o 00:45 hod. zastavený policajnou hliadkou OO PZ Brezno, keď výzvu na zastavenie
vozidla neuposlúchol, vozidlo nezastavil a to aj napriek tomu, že policajné vozidlo hliadky OO PZ Brezno
bolo odstavené naprieč vozovkou. Následne obe policajné hliadky vozidlo žalovaného prenasledovali

a príslušník OO PZ Brezno použil opakovane výzvu s použitím výstražných svetelných znamení a
megafónu, aby žalovaný zastavil s vozidlom pri krajnici. Žalovaný výzvu opäť neuposlúchol a s vozidlom,
v ktorom bola i žalobkyňa, ďalej unikal. Následne príslušník OO PZ Brezno cez megafón použil výzvu
„polícia, stojte, inak bude použitá zbraň“, ktorú žalovaný taktiež neuposlúchol a s vozidlom ďalej unikal. Ztohto dôvodu príslušník OO PZ Brezno použil služobnú strelnú zbraň na zastavenie unikajúceho vozidla
a to tak, že najskôr použil dva varovné výstrely do vzduchu a následne osemkrát vystrelil na spodnú
zadnú časť unikajúceho vozidla, pričom došlo k dvom priestrelom pravej časti zadných dverí vozidla a

k následnému strelnému poraneniu žalobkyne, ktorá sedela na pravej strane za sedadlom spolujazdca.
Toxikologickým vyšetrením bol následne u žalovaného zistený pozitívny nález anfetamínových derivátov
- metamfetamínu (pervitínu) a anfetamínu.

3. ZavineniežalovanéhovyplývaajzrozsudkuOkresnéhosúduBreznosp.zn.1T/26/2013,vktoromsúd
konštatoval nerešpektovanie policajných pokynov na zastavenie vozidla, pričom žalovaný tak urobil až
po zásahu na vozidlo policajnou zbraňou. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR sp. zn. ČVS: SKIS-367/
OISS-V-2012 zo dňa 17. 04. 2013 bol konštatovaný zákonný postup polície pri zastavovaní vozidla
vedeného žalovaným použitím služobnej zbrane. Žalovaný tak podľa okresného súdu zodpovedá za
škodu na zdraví žalobkyne, keď vznik škody zapríčinil porušením svojej právnej povinnosti, čím je daná

jeho zodpovednosť za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Okresný súd aplikujúc ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 444
Občianskeho zákonníka ako aj s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „zákon č. 437/2004 Z. z.“) dospel
k záveru, že žalobkyni vznikla škoda na zdraví v bezprostrednej súvislosti so zavineným konaním
žalovaného, preto má nárok v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka na náhradu bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia od škodcu. Pri stanovení výšky bodového ohodnotenia súd vychádzal z
obsahu znaleckých posudkov vypracovaných pre účely daného konania, keď o správnosti znaleckých
posudkov nemal pochybnosť a závery z nich vyplývajúce si vzájomne neprotirečili. Žalobkyni tak priznal
odškodné za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia spolu v sume 7.427,70 EUR. Na náhradu
zaviazal žalovaného v celkovej výške tak, ako to žalobkyňa požadovala, po čiastočnom späťvzatí žaloby,

keď nezistil, že by bola škoda spôsobená spoluzavinením poškodenej.

5. Okresný súd považoval za dôvodný aj nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uvedené odôvodnil tým, že žalobkyňa bola účastná pri policajnom zásahu na motorové vozidlo, ktoré
viedol žalovaný pod vplyvom návykovej látky, preto je plne zodpovedný za tento zásah, ak bolo

jeho povinnosťou podrobiť sa policajnej kontrole, resp. následne splniť policajný pokyn na zastavenie
vozidla, pričom tak neurobil, prenasledujúcim policajným hliadkam dlhý čas unikal a nebral ohľad ani
na žiadosti spolucestujúcich, ktorí chceli z auta vystúpiť. Urobil zo spolucestujúcich ( žalobkyňa a
U. O. ) v zásade svojich rukojemníkov, ktorí sa nedobrovoľne ocitli v tejto situácii a nijako nemohli
ovplyvniť jej vývin. Žalovaný ako vodič motorového vozidla bol pritom zodpovedný za bezpečnosť osôb,

ktoré s ním boli v motorovom vozidle a ich bezpečnosť vážne ohrozil. Okresný súd nemal pochybnosti
o tom, že žalobkyňa daný incident prežívala v strachu o svoju bezpečnosť, v zúfalstve a panike.
Skutočnosť, že bola napokon postrelená, tento strach len umocnil. Správania sa žalovaného považoval
súd za zásah do osobnostných práv žalobkyne, do jej práva na súkromie a duševné zdravie, ktorý bol
neoprávnený a vyvolal u žalobkyne sled strastí a obmedzení, ktoré jeho následkom musela vytrpieť.

Okresný súd bol toho názoru, že v danom prípade následky protiprávneho konania žalovaného nie
je možné odstrániť morálnou satisfakciou, keď žalovaný ani v najmenšom neprejavil ľútosť nad tým,
čo spôsobil, naopak popieral oprávnenosť zásahu policajného zásahu a bagatelizoval celú situáciu a
jej prežívanie zo strany žalobkyne. Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy pretrpenú
bezmocnosť a strach žalobkyne pri samotnom priebehu policajnej akcie vyvolanej konaním žalovaného,

ako aj následné obmedzenia žalovanej v jej súkromnom a rodinnom živote. Bezo sporu situácia, ktorú
žalobkyňa nedobrovoľne a proti jej vôli musela zniesť, sa odzrkadlila v jej súkromnom a rodinnom živote,
žalobkyňa sa uzavrela do seba, v dôsledku zásahu do jej duševného zdravia nebola schopná rozvíjať a
nadväzovať interpersonálne vzťahy, bola odkázaná na zdravotnícku pomoc a aj medikamentóznu liečbu.
Celú situáciu vnímala a prežívala nanajvýš ťažko, zvlášť z dôvodu, že žalovaný skutok spáchal pod

vplyvom návykovej látky a je pochopiteľné, že z tohto dôvodu mala i strach a úzkostné stavy z vyčítavých
pohľadov ľudí a ich názoru na ňu. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti ako aj dôkazy,
ktoré za konania vyšli najavo a boli preukázané, bol súd toho názoru, že nemajetková ujma vo výške
5.000,- EUR je primeraná a postačujúca, preto vo zvyšku žalobu zamietol.6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný zastávajúc právny názor, že rozhodnutie je vo
výrokoch, ktoré sú v jeho neprospech, teda ktorými mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 12.427,70 EUR a bola mu uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vrátane trov
štátu, je nesprávne, pretože okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže

dostatočným spôsobom neprihliadol na všetky okolnosti prípadu, komplexne a dostatočne nepreskúmal
a nevyhodnotil výsledky dokazovania vo vzájomnej súvislosti a nezohľadnil všetky potrebné zákonné
kritériá potrebné na takéto rozhodnutie. Základnou odvolacou námietkou je súhrn skutočností, ktoré
dokazoval už v priebehu konania pred okresným súdom a ktoré neboli súdom zohľadnené pri skúmaní
následkov, ktoré vznikli u žalobkyne pri kritickej udalosti dňa 07. 11. 2012. Konajúcim súdom nebol
do všetkých dôsledkov objektivizovaný a vyhodnotený podiel zasahujúcich príslušníkov na vzniknutom

následku v podobe fyzických zranení žalobkyne, čo je objektívne preukázané viacerými vykonanými
dôkazmi. Najmä, v čase zásahu hliadky policajného zboru ( ďalej v texte „PZ“ ) prenasledujúcej unikajúce
osobné motorové vozidlo, mali príslušníci PZ tvoriaci hliadku vedomosť o tom, že okrem vodiča sú v
uvedenom motorovom vozidle aj iné osoby a napriek tomu bol zásah príslušníka PZ uvedený streľbou na
osobné motorové vozidlo. Zasahujúci príslušník PZ sa rozhodol použiť strelnú zbraň bez toho, že takýto

spôsob zásahu, ktorý bol reálne životohrozujúci, nielen nebol schválený nadriadenými, ale nadriadení
tohto príslušníka neboli ani informovaní o zámere použiť zbraň. Navyše príslušník policajného zboru
strieľalzozbranespoškodenouspúšťou,čomohlospôsobiťnepredvídateľnýsmervystrelenýchnábojov
a okrem toho doteraz nebolo zistené, aká bola vzdialenosť streľby na osobné motorové vozidlo, teda
aké boli podmienky na takýto zásah, či tu bola objektívna nevyhnutnosť na takýto zásah. Podľa jeho

názoru príslušníci, ktorí zasahovali, nevyužili všetky v tom čase možné zákonné prostriedky za účelom
zastavenia unikajúceho osobného motorového vozidla, lebo bolo na mieste príslušníkmi PZ postupovať
podľa § 56 ods. 1 a nasl. zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, podľa ktorého policajt je
oprávnený použiť zastavovací pás alebo iné prostriedky na násilné zastavenie dopravného prostriedku,
ktorého vodič po opakovanej výzve alebo na znamenie dané podľa osobitných predpisov nezastaví a

ak je bezohľadnou jazdou vážne ohrozený život, zdravie alebo majetok, príp. je dôvodné podozrenie,
že sa v dopravnom prostriedku prepravujú páchatelia úmyselných trestných činov, hľadané osoby,
zbrane, strelivo, výbušniny, omamné a psychotropné látky a jedy, veci pochádzajúce z trestnej činnosti
alebo súvisiace s trestnou činnosťou, teda predpokladanou služobnou činnosťou. Použitie zbrane ako
ultima ratio podľa § 61 citovaného zákona totiž predpokladá stav, kedy nemožno inak zadržať dopravný

prostriedok, ktorého vodič bezohľadnou jazdou vážne ohrozuje život a zdravie a na opakovanú výzvu
alebo znamenie dané podľa osobitných predpisov nezastaví, z čoho je nad akúkoľvek pochybnosť,
že unikajúce motorové vozidlo bolo možné zadržať inak. Zdôraznil, že samotná žalobkyňa v trestnom
konaní opakovane potvrdila, že nepočula žiadne zvukové výzvy na zastavenie vozidla, čo potom logicky
vyvracia prijatý čiastkový skutkový záver o tom, ako vôbec mohol zasahujúci príslušník PZ opakovanými

výstrelmi ho upozorniť ako vodiča na možnosť použitia zbrane. Nestotožnil sa preto s právnym názorom
okresného súdu o jeho výlučnej zodpovednosti za vzniknutú škodu, a to aj vo vzťahu k samotnej
žalobkyni, ktorá dlhodobo vedela o jeho problémoch s konzumáciou nedovolených látok a aj v čase
skutku mohla na základe vonkajšieho pozorovania a svojich predchádzajúcich skúseností takýto stav
ovplyvnenia u neho predpokladať.

8. Následne žalovaný poukázal na určitú neproporcionalitu a nevyváženosť právneho posúdenia
uplatnených nárokov žalobkyne z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, najmä pokiaľ
ideozáverP..G.obolestnom,sťaženíspoločenskéhouplatneniaazáverP..N.osťaženíspoločenského
uplatnenia žalovanej. Rovnako bolo v priebehu konania pred súdom preukázané, že u žalobkyne nie sú

zistenéžiadnetrvaléduševnénásledkypsychickejčifyzickejtraumy,žalobkyňanetrpížiadnouduševnou
poruchou a ani iným chorobným stavom, ktorý by mohol byť následkom psychotraumatizácie či fyzickej
traumy utrpenej pri udalosti z dní 06. a 07. 11. 2012. U žalobkyne totiž nie je podľa neho žiadnym
spôsobom preukázaný zásah do jej osobnostných práv či zásah do jej občianskej cti, resp. že by
došlo k ujme spočívajúcej v ohrození života, zdravia, prípadne že by u žalobkyne došlo k zásahu do

ľudskej dôstojnosti a emocionálnej ujme, keď žalobkyňa riadne pracuje a ide podľa znalca o osobu so
zachovaným kvantitatívnym a kvalitatívnym vnímaním, s myslením bez obsahových a štrukturálnych
porúch, s dobrými znalostnými fondami a mnestickými funkciami a pod.. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v napadnutých častiach výrokov I., III. a IV. s poukazom na § 388 CSP zmenil tak,že žalobu zamietne alebo napadnutý rozsudok v uvedených častiach zruší a vec vráti v tomto rozsahu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení v odvolaniu uviedla, že sa nestotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol
žalovaný v odvolaní, najmä vo vzťahu k otázke podielu zasahujúcich príslušníkov na vzniknutom
následku v podobe jej fyzických zranení, ak uznesením Ministerstva vnútra SR sp. zn. ČVS: SKIS-367/
OISS-V-2012 príslušný orgán v zmysle ustanovenia § 215 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku zastavil
trestné stíhanie vedené proti policajtovi, ktorého strelnou zbraňou jej bolo spôsobené predmetné

zranenie, z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Príslušný orgán sa naviac vysporiadal aj z
predbežnou otázkou, či obvinený pri použití strelnej zbrane porušil zákonné predpisy, či už trestnoprávne
alebo inak. Odpoveď na túto otázku je obsiahnutá na strane 17 predmetného rozhodnutia a je
nasledovná: „Nebolo zistené žiadne porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania a
postavenia ako verejného činiteľa. Neboli zistené žiadne pochybenia príslušníka policajného zboru,
ktoré by zakladali jeho trestnoprávnu prípadne disciplinárnu zodpovednosť. Dotknutý príslušník pred

samotným použitím služobnej zbrane využil všetky v tom čase možné zákonné prostriedky za účelom
zastavenia unikajúceho vozidla. Až keď tieto sa minuli účinku, ako posledný donucovací prostriedok
použil služobnú zbraň, pred použitím ktorej predchádzalo upozornenie vodiča unikajúceho vozidla o
možnosti použitia.“ Následne bola voči tomuto uzneseniu zamietnutá sťažnosť žalovaného. V zmysle
§ 193 CSP je tak súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal
ako aj rozhodnutím o osobnom stave vzniku alebo zániku spoločnosti. V zmysle § 194 CSP a v zmysle
vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu má za to, že súd mal otázku ohľadne spoluzavinenia
zo strany príslušníka policajného zboru, ktorého použitím zbrane bola spôsobená škoda na jej zdraví za
vyriešenú, a preto sa ňou nemusel sám zaoberať a už vôbec nemohol o tejto otázke rozhodnúť inak ako

o nej rozhodli príslušné orgány činné v trestnom konaní.

10. K tvrdeniam žalovaného obsiahnutým v článku III. jeho podania tiež uviedla, že miera zásahu
do osobnostných práv osoby sa neurčuje na základe znaleckého posudku znalcov z odboru
psychológie, ani psychiatrie, a preto poukazovať na neproporcionalitu a nevyváženosť prisúdeného

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s bodovým ohodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia
je bezpredmetné, nakoľko sa jedná o dve rôzne veci. Má za to, že súd prvej inštancie sa náležite
vysporiadal so všetkými prostriedkami procesnej obrany žalovaného, svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil a výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy možno považovať za primeranú vzhľadom na
mieru zásahu do jej osobnej sféry. Navrhla, by odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že nesúhlasí s tým, že by v
posudzovanom prípade pri rozhodovaní o jej žalobnom návrhu a jednotlivých uplatnených nárokoch
nemohol súd prvej inštancie vyhodnocovať všetky okolnosti viažujúce sa k spáchanému trestnému činu,
najmä však k následku, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoje nároky nad rámec pôvodných rozhodnutí

orgánov činných v trestnom konaní alebo súdov v trestnom konaní. V rozhodovacej praxi súdov o
nárokoch na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy by to vo všeobecnosti znamenalo, že súd
prvej inštancie by bez vykonania ďalších dôkazov rozhodol, čo je neprípustné. Naďalej trvá na dôvodoch
svojhoodvolania,hlavnevtom,ževzmysleboduII.odvolaniajejehovýlučnázodpovednosťnanásledku
z udalosti zo dňa 07. 11. 2012 zoslabená reálne existujúcimi skutočnosťami a okolnosťami, ktoré bez

jeho zavinenia neboli v trestnom konaní skúmané a vyhodnotené.

12. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však

platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a napadnutého
rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 CSP a § 380 CSP

a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu teda vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
12.427,70 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti (výrok I.) a vo výrokoch o náhrade trov konania (výrokIII. a IV.), podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny. Výrok, ktorým súd žalobu
vo zvyšku zamietol, zostáva nedotknutý.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie

aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne

objasnil skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že k poškodeniu
zdravia žalobkyne došlo zavineným konaním žalovaného, ktorý porušil svoju právnu povinnosť tým, že
neuposlúchol výzvu policajta na zastavenie vozidla, v dôsledku čoho došlo k poraneniu žalobkyne a to v
priamej príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaným. Hlavnou bezprostrednou príčinou
poškodenia zdravia žalobkyne bolo, že žalovaný porušil svoje povinnosti ako vodiča a v prípade, ak by

motorové vozidlo zastavil na výzvu polície, k žiadnej nehode a poškodeniu zdravia u žalobkyne, ktorá
bola v ústavnej opatere zdravotníckeho zariadenia od 07. 11. 2012 do 17. 01. 2013, by nedošlo.

16. Žalovaný v odvolaní spochybnil skutkové a právne závery okresného súdu spočívajúce v tom,
že podľa žalovaného v posudzovanom prípade bola použitá na unikajúce osobné motorové vozidlo

policajtmi strelná zbraň, hoci takýto zásah hliadky PZ ako ultima ratio nebol podľa neho nevyhnutný
a vonkoncom neobstojí záver z rozhodnutia Ministerstva vnútra SR sp. zn. ČVS: SKIS-367/OISS-
V-2012, pretože zasahujúci príslušník PZ nevyužil všetky v tom čase možné prostriedky na zastavenie
unikajúceho osobného motorového vozidla. Vytýkal, že okresný súd nezohľadnil, že príslušníci
policajného zboru mali vedomosť o tom, že okrem neho sú v uvedenom osobnom motorovom vozidle

aj iné osoby, a napriek tomu bol zásah príslušníka PZ vedený streľbou na osobné motorové vozidlo
a nadriadení príslušníka PZ neboli ani informovaní o zámere príslušníka použiť zbraň. Malo by byť
zohľadnené i to, že príslušník PZ, ktorý použil svoju služobnú zbraň, ju použil napriek tomu, že chod
spúšte tejto zbrane nebol plynulý pri napnutom kohútiku, teda strieľal zo zbrane s poškodenou spúšťou,
čo mohlo spôsobiť nepredvídateľný smer vystrelených nábojov. Naviac podľa neho zasahujúci príslušník

PZ nevyužil všetky v tom čase možné zákonné prostriedky za účelom zastavenia osobného motorového
vozidla, napr. mal byť použitý zastavovací pás alebo iné prostriedky na násilné zastavenie dopravného
prostriedku poukazujúc na ustanovenia Trestného poriadku.

17. Z vyššie uvedenými námietkami žalovaného sa však okresný súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia vysporiadal vychádzajúc z obsahu trestného spisu Okresného súdu Brezno sp. zn.
1T/26/2013, z ktorého boli zrejmé všetky objektívne zistiteľné a preukázateľné skutočnosti ohľadne
priebehu unikania osobného motorového vozidla, ktorého vodičom bol práve žalovaný, a to aj
skutočnosti, na ktoré opätovne poukazuje žalovaný v tomto konaní. Otázku oprávnenosti a zároveň i
správnosti postupu príslušníkov PZ bola posudzovaná v konaní vedenom pred Okresným súdom Brezno

pod sp. zn. 1T/26/2013, z ktorého bolo najmä pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej preukázané, že
žalovaný nerešpektoval policajné pokyny na zastavenie vozidla a k jeho zastaveniu došlo až po zásahu
na vozidlo policajnou zbraňou. Dôvodne preto žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného
poukázala, resp. citovala z rozhodnutia Ministerstva vnútra SR sp. zn. ČVS: SKIS-367/OISS-V-2012 zo
dňa 17. 04. 2013, z ktorého jednoznačne vyplýva, že zákonný postup polície pri zastavovaní osobného

motorového vozidla vedeného žalovaným v uvedených dňoch bol zákonný, neboli zistené žiadne
pochybenia príslušníka PZ, ktoré by zakladali jeho trestnoprávnu prípadne disciplinárnu zodpovednosť,
keďže dotknutý príslušník pred samotným použitím služobnej zbrane využil všetky v tom čase možné
zákonné prostriedky za účelom zastavenia unikajúceho vozidla. Až keď tieto sa minuli účinku, ako
posledný donucovací prostriedok použil služobnú zbraň, použitím ktorej predchádzalo upozornenie

vodiča unikajúceho vozidla o možnosti použitia. V uvedenom rozhodnutí bolo bez akýchkoľvek pochýb
konštatované, že skutok príslušníka PZ nie je trestným činom, ale aj to, že príslušník policajného zboru
zasahujúci strelnou zbraňou pri jej použití neporušil žiadne zákonné predpisy, či už trestnoprávne alebo
inak. Uvedené rozhodnutie bolo preskúmané aj Okresnou prokuratúrou Brezno, ktorá uznesením sp.zn. 2Pv/561/12-14 zo dňa 14. mája 2013 sťažnosť žalovaného voči tomuto uzneseniu zamietla. Priebeh
udalostí, ako došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne, popisovali v uvedenom ako aj v tomto konaní
dôsledne tak žalobkyňa ako i ďalší spolucestujúci v uvedenom osobnom motorovom vozidle a to Juraj

Kúkol, keď obaja bez akýchkoľvek pochýb potvrdili, že žalovaný unikal policajným hliadkam, odmietal
ich uposlúchnuť a vozidlo zastaviť, a to napriek tomu, že neustále úporne naliehali na žalovaného, aby
vozidlo zastavil a nechal ich vystúpiť. Žalovaný však na ich naliehanie nijako nereagoval a bez ohľadu na
ich názor, stanovisko a prosby, ohrozujúc životy posádky vozidla unikal hliadke policajného zboru, keď
bolo preukázané, že po vyjdení z obce Čierny Balog príslušník OO PZ Brezno použil opakovane výzvu

s použitím výstražných svetelných znamení a megafónu, aby zastavil vozidlo pri krajnici. Žalovaný však
opäť výzvu neuposlúchol a s vozidlom ďalej unikal a to napriek výzve „polícia, stojte, inak bude použitá
zbraň“, ktorú žalovaný neuposlúchol a až následne došlo po varovných výstreloch do vzduchu k streľbe
na spodnú časť unikajúceho vozidla, pri ktorom došlo k zraneniu spolucestujúcej žalovaného.

18. Okresný súd sa preto dostatočným a plne zodpovedajúcim spôsobom vysporiadal s tým, že na

poškodení zdravia žalobkyne nemali žiadnym spôsobom pričinenie príslušníci PZ, prípadne konkrétny
príslušník PZ, ktorý použil strelnú zbraň, preto jeho námietky vo vzťahu k týmto okolnostiam neobstoja.
To, že nadriadení nevedeli o uvedenom zásahu strelnou zbraňou, a že bola podľa žalovaného použitá
poškodená zbraň, nemá žiadny priamy vzťah k následku protiprávneho konania žalovaného, ktorý
motorové vozidlo na opakovanú výzvu polície, nezastavil.

19. V celom rozsahu bola nedôvodná i odvolacia námietka žalovaného v tom, že na jeho strane nejde o
výlučnú zodpovednosť za vzniknutú škodu, keďže žalobkyňa, ktorá dlhodobo vedela o jeho problémoch
s konzumáciou nedovolených látok aj v čase skutku mohla na základe vonkajšieho pozorovania takýto
stav ovplyvnenia u neho predpokladať. Okresný súd sa však i s touto námietkou žalovaného vysporiadal,

keď konštatoval, že nezistil, že by škoda bola spôsobená spoluzavinením poškodenej, ktorá vypovedala,
že v čase, keď nastúpila do auta k žalovanému, tento sa jej nejavil byť pod vplyvom návykovej látky. Ak
by aj odvolací súd pripustil, že žalovaná bola v priateľskom vzťahu so žalovaným, a preto bolo možné
u neho predpokladať konzumáciu nedovolených látok vzhľadom na tú skutočnosť, že vedela o jeho
problémoch s ich užívaním, nie je možné preukázať, že by v uvedený deň resp. v uvedenom čase mala

vedomosť o tom, že žalovaný práve v tom čase, kedy do osobného motorového vozidla nastupovala, bol
pod vplyvom návykovej látky. Uvedená skutočnosť v konaní preukázaná nebola. V každom prípade však
odvolací súd konštatuje, že spoluzavinenie poškodenej nebolo možné vyvodiť ani na tom skutkovom a
právnom základe, pokiaľ z obsahu spisu nesporne vyplýva, že poškodenie žalobkyne nebolo v priamej
príčinnej súvislosti s jej vedomosťou o tom, že žalovaný návykovú látku požil, ak k prerušeniu tejto

príčinnej súvislosti došlo tým, že tak žalobkyňa ako aj ďalší spolucestujúci Y. O. po tom, ako žalovaný
neuposlúchol výzvu policajta na zastavenie vozidla, ho opakovane žiadali o zastavenie motorového
vozidla a naliehali na neho, aby ich nechal vystúpiť. Žalobkyňa ako aj ďalší spolucestujúci U. O. sa
tak do určitej miery, ako správne konštatoval i okresný súd, stali rukojemníkmi žalovaného v uvedenom
osobnom motorovom vozidle, ktorý ohrozujúc životy posádky vozidla unikal motorizovanej hliadke

policajného zboru. Plnú zodpovednosť za následok, ktorý nastal v dôsledku nezastavenia motorového
vozidla, preto znáša žalovaný, ktorý nielenže neuposlúchol výzvy príslušníkov policajného zboru, resp.
motorizovaných policajných hliadok a dopustil sa protiprávneho konania, ale nerešpektoval ani výzvy
žalobkyne, či ďalšieho spolucestujúceho na to, aby uvedené osobné motorové vozidlo zastavil a nechal
ich z neho vystúpiť. Ak aj žalobkyňa mohla predpokladať, že žalovaný návykovú látku užil, ale nejavil

sa jej tak pri nastupovaní do motorového vozidla, od momentu, ako ho žalobkyňa a ďalší spolucestujúci
vyzvali, aby zastavil a nechal ich vystúpiť, opakovane ho o to prosili, boli spolucestujúcimi v motorovom
vozidle vedenom žalovaným proti svojej vôli. Preto nemožno dospieť k záveru, že sa na poškodení
zdravia podieľala i samotná žalobkyňa ako poškodená. Ani uvedený argument preto podľa odvolacieho
súdu neobstojí.

20. Žalovaný v odvolaní namietal i výšku priznaného nároku žalobkyni, a to poukazom na určitú
neproporcionalitu a nevyváženosť právneho posúdenia uplatnených nárokov z titulu bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, najmä pokiaľ ide o záver P.. G. o bolestnom, sťaženie
spoločenského uplatnenia žalovanej a záver MUDr. N. o sťažení spoločenského uplatnenia žalovanej

ako aj priznanú výšku nemajetkovej ujmy. K uvedenej námietke však odvolací súd poznamenáva, že
nárok žalobkyne na náhradu škody na zdraví a nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu v peniazoch sú
dva odlišné nároky, keď predpoklady preto, aby boli tieto považované za dôvodné a bolo rozhodnuté
aj o ich výške, nie sú nárokmi totožnými, medzi ktorými by bolo možné konštatovať akúkoľvekproporcionalitu, či vyváženosť. Ten istý dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na
náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia , ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach, tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri

ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej
úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. ( viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 65/2013 ). Zo
žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo
rodinného života poškodenej. Pokiaľ ide o náhradu za poškodenia zdravia titulom bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia, za týmto účelom boli vypracované znalecké posudky, pričom znalecký
posudok č. 137/2015 zo dňa 01.12.2015 bol vypracovaný znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie psychiatria MUDr. P. N. a znalecký posudok č. 8/2016 zo dňa 24.03.2016 vypracovaný znalcom
MUDr. X. Y. G. bol vypracovaný znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia v odvetví chirurgia a
traumatológia. Je teda zrejmé, že každý z uvedených znalcov vypracovával znalecký posudok v
rámci jeho príslušného odboru, ktorým u P.. N. bolo odvetvie psychiatrie a P.. G. odvetvie chirurgie a

traumatológie.Zuvedenéhotedavyplývaimožnosťprípadneodlišnepriznanéhobodovéhoohodnotenia
vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia, preto uvedená námietka žalovaného nemá žiadny vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia o výške škody na zdraví žalobkyne titulom bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia.

21. Pokiaľ ďalej žalovaný namietal závery vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,
okresný súd posudzoval tento nárok zvlášť, ako nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy ako
osobnostného práva v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý nárok odôvodnil dostatočným
spôsobom v napadnutom rozhodnutí v bode 31. Až 33. Okresný súd uviedol, že ochrana osobnosti
prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako

nehmotný statok. V tejto súvislosti poukázal na § 11 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia
má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy. Neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením §-u 11
Občianskehozákonníka ajevrozporesprávamiapovinnosťamipôvodcuzásahustanovenýmiprávnym

poriadkom.Neoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuosobnostijekonanieneoprávnene smerujúce
proti osobnej aj mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť
niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie
je vyžadované vyvolanie konkrétnych následkov zásahu proti tomuto chránenému statku, ale postačí,
že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň ohroziť práva chránené ustanovením § 11

Občianskeho zákonníka (analogicky pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1653/2013).
V prejednávanom prípade došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne, a to vážnemu poškodeniu zdravia,
nielen k zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo chránené ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s poskytnutím primeraného zadosťučinenia vo väzbe na
poskytnutie nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd zdôrazňuje, že pre vyhovenie žalobe na

poskytnutie morálnej satisfakcie stačí, ak zásah bol spôsobilý spôsobiť ujmu na právach chránených
ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch,
teda peňažná satisfakcia však vyžaduje, aby v konaní boli preukázané aj negatívne následky daného
zásahu. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania nemal pochybnosť o tom, že žalobkyni
prislúchaitentonárok,nakoľkožalobkyňabolaúčastnápripolicajnomzásahunamotorovévozidlo,ktoré

viedol žalovaný pod vplyvom návykovej látky, ktorý žalovaný je plne zodpovedný za tento zásah, ak bolo
jeho povinnosťou podrobiť sa policajnej kontrole, resp. následne splniť policajný pokyn na zastavenie
vozidla, pričom tak neurobil, naopak prenasledujúcim policajným hliadkam dlhý čas unikal a nebral
ohľad ani na žiadosti spolucestujúcich, vrátane žalobkyne, ktorá chcela z auta vystúpiť. Žalobkyňa daný
incident prežívala v strachu o svoju bezpečnosť v zúfalstve a panike. Skutočnosť, že bola napokon

postrelená tento strach len umocnil, pričom opísané správanie sa žalovaného treba považovať za zásah
do osobnostných práv žalobkyne, do jej práva na súkromie a duševné zdravie, ktorý bol neoprávnený
a vyvolal u žalobkyne sled strastí a obmedzení, ktoré jeho následkom musela vytrpieť. Práve z tohto
dôvodu okresný súd poukázal na to, že následky protiprávneho konania žalovaného nebolo možné
odstrániť morálnou satisfakciou, ak žalovaný ani v najmenšom neprejavil ľútosť nad tým, čo spôsobil,

naopak popieral oprávnenosť zásahu policajného zboru, bagatelizoval celú situáciu aj prežívanie zo
strany žalobkyne, čoho dôkazom je i samotné jeho odvolanie v tejto veci. Situácia, ktorú žalobkyňa
nedobrovoľne a proti jej vôli musela zniesť sa odzrkadlili na jej zdravotnom stave, keďže bola odkázaná
na zdravotnícku pomoc a medikamentóznu liečbu, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná, alezároveň mala vplyv i na jej súkromný život. Bolo preukázané, že žalobkyňa sa po uvedenej udalosti
a poškodení zdravia do seba uzavrela, nebola schopná rozvíjať a nadväzovať interpersonálne väzby,
bola odkázaná na zdravotnícku pomoc. Na uvedené skutkové a právne závery nemá žiaden vplyv ani

to, že v súčasnej dobe už žalobkyňa netrpí žiadnou duševnou poruchou ani iným chorobným stavom.
Žalobkyňa bola v ústavnej opatere zdravotníckeho zariadenia od 07. 11. 2012 do 17. 01. 2012. Bolo
preukázané, že prejavy duševnej poruchy v kauzálnej súvislosti s prežitými udalosťami z noci zo dňa
06.11.2012 na 07.11.2012, a to adaptačné poruchy s prejavmi anxiózne depresívneho syndrómu, sa u
žalobkyne prejavovali v období od novembra 2012 až do februára 2013, kedy si vyžiadali i psychiatrickú

a psychoterapeutickú intervenciu. To, že v súčasnej dobe žije žalobkyňa normálnym životom bez
akéhokoľvek obmedzenia alebo znemožnenia spoločenského, kultúrneho alebo športového života a
činností tak, ako to konštatuje žalovaný v odvolaní, nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že v období od
novembra 2012 až do februára 2013 žalobkyňa mala vážne adaptačné poruchy s prejavmi anxiózne
depresívneho syndrómu, ktoré si vyžiadali aj psychiatrickú a psychoterapeutickú intervenciu. Bolo
preukázané, že žalobkyňa počas hospitalizácie a práceneschopnosti prekonávala extrémne depresívne

záchvaty úzkosti v súbehu s depresívnymi stavmi, kvôli čomu musela podstúpiť medikamentóznu liečbu,
psychologický dohľad a terapie a bola jej diagnostikovaná počiatočná anorexia. Samotná streľba
u nej spôsobila traumatický šok v takom rozsahu, že má neprekonateľný strach z uniformovaných
ľudí, policajných vozidiel a z vecí podobných strelným zbraniam, má strach už pri začutí sirén,
výbuchu pyrotechniky a pod. Naviac žalobkyňu následne po udalosti vnímali ľudia ako spolupáchateľa

žalovaného následkom čoho zažívala pocity menejcennosti, nemohúcnosti, strachu a obáv. Uvedené
ťažko znášala, bála sa chodiť medzi ľudí do spoločnosti. Keď uvedený incident sa odzrkadlil nielen vo
verejnomvnímaníjejosobyvnegatívnomsvetle,aleajopačnenavzťahochžalobkynekokoliu,čotaktiež
spôsobilo citovú ujmu žalobkyni, čo jej bránilo v plnohodnotnom živote. Matka žalobkyne ako najbližšia
osoba v jej živote ako svedkyňa potvrdila, že po uvedenej udalosti mala dcéra vážne problémy, vážila

asi 45 kg, nič ju nezaujímalo a všetci na ňu hľadeli ako na kriminálnika, prípadne ako na drogovo závislú.
Jej dcéra nemohla spávať, bála sa, musela brať tabletky kvôli tlmeniu bolesti, ktorú mala z postrelenia.
Súčasťou znaleckého posudku P.. N. bol záznam psychiatra P.. X. zo dňa 15.11.2012, podľa ktorého
bola pred uvedenou udalosťou žalobkyňa bez psychiatrickej intervencie, keď objektívne po tejto udalosti
boli u nej zistené depresívne úzkosť tranzitívne poruchy spánku, v anamnuzkóstne stavy redzáujmov,

s diagnózou depresívna choroba stredne ťažká, subdekompenzovaný stav, ktorý stav bol konštatovaný
až do februára 2013, kedy bola stanovená diagnóza ako posttraumatická stresová porucha. Po celú
dobu boli žalobkyni predpisované antidepresíva a anxiolitiká, keď až od februára 2013 bol jej stav plne
kompenzovaný bez prítomnosti psychopatológie. Uvedený stav vznikol v priamej kauzálnej súvislosti s
prežitou fyzickou i psychickou traumou.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené preto okresný súd dospel k správnemu záveru, ak považoval
nárok žalobkyne za daný, pričom o jeho výške rozhodol s prihliadnutím na ustanovenie § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka, teda prihliadal tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva žalovaným došlo a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-

EUR, ktorú i odvolací súd považuje za postačujúcu a primeranú. Odvolací súd len zdôrazňuje, že v
prípade závažnosti ujmy je treba zohľadňovať predovšetkým subjektívne hľadiská na strane osoby,
do práv ktorej bolo zasiahnuté a dôležité je teda zistenie, či osoba, do práv ktorej bolo zasiahnuté,
objektívne ujmu vníma ako závažnú ujmu najmä so zreteľom na intenzitu, povahu, trvanie a rozsah
nepriaznivého pôsobenia zásahu. Všetky vyššie uvedené kritériá boli pri určení výšky nemajetkovej

ujmy zo strany okresného súdu posúdené, keď posudzoval najmä ujmu, ktorá bola spôsobená na
zdravotnom stave žalobkyne, ale prihliadal i na to, či daný zásah znamenal ujmu v jej osobných a
spoločenských vzťahoch, ako aj povahu a trvanie tohto nepriaznivého pôsobenia zásahu. Okresný súd
zohľadnil výnimočnosť aplikácie tejto náhrady so zreteľom na to, že ostatné prostriedky sa javia ako
nedostatočné, nakoľko vzhľadom na skutočnosť, ako k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo, nemožno

požadovaťodžalovaného,abyupustilodneoprávnenýchzásahov,prípadneabyodstrániltietonásledky,
anaviacsámneprejavilanilenľútosťnadtým,žekpoškodeniuzdraviažalobkynedošloprávevdôsledku
jeho protiprávneho konania. Zásah preto do osobnosti žalobkyne možno označiť ako uskutočnený v
značnej miere, ktorá ujma vznikla v osobnej sfére žalobkyne, ktorú žalobkyňa objektívne pociťovala
ako závažnú vzhľadom na intenzitu trvania zásahu ako aj rozsah pôsobenia zásahu. Okresný súd tak

vykonaným dokazovaním zabezpečil dostatok skutočností, ktoré súdu umožnili založiť úvahy na určitom
kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu pri určení výšky nemajetkovej
ujmy v rozsahu 5.000,- EUR a vo zvyšku žalobu zamietol.23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného nebolo
dôvodné, rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny,
ktorého vecnú správnosť nespochybnili ani tvrdenia uvádzané v odvolaní.

24. Okresný súd rozhodol vecne správne aj pokiaľ ide o náhradu trov konania, ak rozhodol v zmysle §
255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. Dôvodne
okresný súd uviedol, že i pokiaľ bola žaloba sčasti zamietnutá, rozhodnutie o výške tohto nároku záviselo
od úvahy súdu. Zároveň súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu i štátu, ktorý v

konaní vyplatil z rozpočtových prostriedkov znalečné v rozsahu, v ktorom nebolo pokryté zloženými
preddavkami. I keď rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo konkrétnymi dôvodmi žalovaným
napadnuté, vyššie uvedené konštatuje odvolací súd vzhľadom na to, že výrok o trovách konania je
výrokom závislým.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. V celom rozsahu úspešnou bola v odvolacom konaní žalobkyňa, ktorá má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku, ktoré vydá súdny úradník v

zmysle § 262 ods. 2 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).