Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 26, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/1361/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610219435
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ D., 2/ maloletý H. narodený XX. F. XXXX
a 3/ maloletý E., narodený XX. E. XXXX, všetci bývajúci v J., zastúpení JUDr. Jozefom Pojdákom,
advokátom, so sídlom v Novej Dedinke, Sv. Cyrila a Metoda 12, proti žalovaným: 1/ E., bývajúca v A. a
2/ Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpená
JUDr. Pavlom Horovčákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Hroncová 3, o náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 C 214/2010,
v konaní o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. januára 2015 sp. zn.
6 Co 157/2014, takto

r o z h o d o l :

Senát 8 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predkladá vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovanými 1/ a 2/
zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy (100 000 €), právo na ktorú náhradu vyvodzovali z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (poistencom
bola žalovaná 1/ a poistiteľom žalovaná 2/) za ujmu, ktorú utrpeli v súvislosti so smrťou manželky, resp.
matky pri dopravnej nehode spôsobenej žalovanou 1/.

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom z 1. februára 2013 č. k. 1 C/214/2010-182 v spojení s
opravným uznesením z 18. apríla 2013 č. k. 1 C/214/2010-218 a dopĺňacím rozsudkom z 29. januára
2014 č. k. 1 C 214/2010-227 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/, do rúk
žalobcu 1/, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 € s tým, že plnením jednej zo žalovaných
zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej. Žalobu vo veci samej vo zvyšku zamietol.
Podľa súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaná 1/ protiprávne zasiahla

do práva žalobcov 1/ až 3/ na ochranu osobnosti - do práva na súkromie a na rodinný život, spôsobiac
im neodstrániteľný následok v podobe náhlej a neočakávanej straty najbližšieho rodinného príslušníka.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v spore je pasívne legitimovaná aj žalovaná 2/. Ňou uplatnenú
námietku premlčania práva žalobcov 1/ až 3/ považoval za úkon odporujúci dobrým mravom a preto na
ňu neprihliadol. Povinnosť žalovanej 2/ plniť žalobcom 1/ až 3/ vyvodil súd prvej inštancie z relevantných
ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), ktoré je potrebné vyložiť v zmysle príslušných
predpisov európskeho práva.

Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 20. januára 2015 sp. zn.
6 Co 157/2014 v spojení s opravným uznesením zo 16. februára 2015 sp. zn. 6 Co 157/2014 potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie v znení jeho opravy a doplnenia vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené
a vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o náhrade trov konania strán a o povinnosti žalovanej 2/ zaplatiťsúdny poplatok. Vo výroku svojho rozsudku tiež uviedol, že v zamietavej časti zostáva rozsudok súdu
prvej inštancie nezmenený.

V otázke premlčania práva žalobcov 1/ až 3/ dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie,
k záveru, že pre posúdenie včasnosti uplatnenia práva voči žalovanej 2/ bol rozhodujúci čas, kedy
žalobcovia 1/ až 3/ podali návrh, aby súd pripustil jej pristúpenie do konania, nie čas, kedy nadobudlo
právoplatnosť uznesenie súdu prvej inštancie o jej pripustení do konania. Žalobcovia 1/ a 3/ tak urobili
včas (ústne do zápisnice 5. októbra 2011) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Vychádzajúc

z uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či uplatnenie námietky
premlčania žalovanou 2/ bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi.

5. Pri rozhodovaní o (včas) uplatnenom práve na náhradu nemajetkovej ujmy
vychádzal odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, z toho, že pokiaľ ide o pasívnu
vecnú legitimáciu žalovanej 2/ (o pasívnej legitimácii žalovanej 1/ v konaní nevznikli

pochybnosti) priame právo poškodeného na plnenie poisťovne bolo do zákona o povinnom
zmluvnom poistení pojaté transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24. apríla 1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (prvá
smernica), č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (druhá
smernica), č. 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (tretia
smernica), č. 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (štvrtá smernica),
ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie. Právny vzťah medzi žalobcami 1/ až 3/ a
žalovanou 2/ je založený na ustanovení § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pričom v tomto
právnom vzťahu nie sú uvedené smernice Európskej únie priamo aplikovateľné so zreteľom na to, že ide
o spor medzi súkromnoprávnymi osobami. Prichádza však do úvahy nepriama aplikácia týchto smerníc

založená na tzv. eurokomformnom výklade pojmov a ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení
v súlade s príslušnými smernicami. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd na ustanovenie § 4 ods. 1, 2
a 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorého výkladom možno žalobe žalobcov 1/ až 3/ vyhovieť
aj vo vzťahu k žalovanej 2/. Totiž súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen náhrady
ujmy majetkovej povahy, ale aj náhrady nemajetkovej ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými

sú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Podľa právnej úpravy
poisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidieluvedenýchvsmerniciach
sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá
poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a

ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V tejto
súvislosti sa vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu
na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla (článok 3 ods.
1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice). Tieto smernice tiež zaručujú právo poškodenej osoby na
priame uplatnenie nárokov proti poistiteľovi zodpovednej osoby na základe eurokomformného výkladu

zákona o povinnom zmluvnom poistení (§ 4 ods. 1, 2 a 4 ako aj § 7 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zákona).
Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou
motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3
Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2

písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení. V posudzovanom prípade náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka spadá do sféry povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti žalovanej 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Správnosti záveru, že
nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení nasvedčuje tiež samotná výška

limitu poistného plnenia (najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti),
ktorá v § 7 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená
najmenej vo výške 5 miliónov € za škodu podľa § 4 ods. 2 písmeno a/ a náklady podľa § 4 ods. 3 zákona.
Tieto závery sú v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) z 24. októbra 2013vo veci C-22/12, ktorá je skutkovo a právne obdobná prejednávanej veci. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že
povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa
odlišuje od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za škodu. Zatiaľ čo

povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou únie, rozsah náhrady škody
sa spravuje vnútroštátnym právnym poriadkom. Členské štáty únie sú teda v zásade oprávnené v rámci
svojich režimov v rámci zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami,
ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia
pri výkone právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré

upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel a nemôžu odňať
príslušným smerniciam potrebný účinok. Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel,ktorásauplatňujepodľaichvnútroštátnehopráva,
bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami týchto smerníc. Sloboda členských štátov určiť, aká škoda
bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou
tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých v minimálnych sumách. Medzi

škodami, ktoré musia byť kryté sa v súlade s článkom 3 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma
na zdraví. Pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi
škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou patrí nemajetková ujma,

ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia vyššie uvedených smerníc nemožno dospieť k
záveru, že normotvorca únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa
priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní

príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých
minimálnych sumách určených v článku 3 ods. 1 prvej smernice a čl. l ods. 1 druhej smernice. SD v
rozhodnutí C-22/12 teda uzavrel, že osoby v postavení blízkych osôb v súlade s § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia manžela, resp. otca a tento
záver nemôže spochybniť ani to, že tieto ustanovenia patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá

sa týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa
zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. SD ďalej uzavrel, že článok 3 ods. 1 prvej smernice,
článok 1 ods. 1, 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených po dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. O takúto situáciu podľa odvolacieho súdu ide aj v prejednávanej
veci, pretože žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi obete dopravnej nehody a z titulu neoprávneného
zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život majú právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy
od obidvoch žalovaných. Vnútroštátne právo umožňuje žalobcom požadovať túto náhradu nemajetkovej

ujmy a preto je dôvodný záver, že táto náhrada musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia.
V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd tiež uviedol, že s uvedenou otázkou sa už zaoberal
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, podľa záverov,
ktoréhovsporeonáhradunemajetkovejujmyvzniknutejblízkymosobámobetíusmrtenýchpridopravnej
nehode poisťovňa nie je vecne pasívne legitimovaná. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ale predchádza rozhodnutiu SD vo veci C-22/12 z 24. októbra 2013, z ktorého vyplývajú iné
závery ohľadne otázky povinnosti poisťovne plniť náhradu nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

6. Odvolací súd považoval otázku náhrady nemajetkovej ujmy z povinného

zmluvného poistenia škodcu za otázku zásadného právneho významu a preto pripustil proti
svojmu rozhodnutiu dovolanie. Túto otázku vymedzil takto: „Patrí náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia
fyzickej osoby, medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a teda, či sa vzťahuje povinnosť poisťovne na plnenie z povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo
na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z § 13 ods. 2 Obč.zák. ?“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktoréhomimoriadneho opravného prostriedku vyvodzuje z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., § 238 ods. 3 O.s.p.,
ale aj z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Primárnou argumentáciou

dovolania (str. 2-9) je, že súdy nižších inštancií posúdili vec po právnej stránke nesprávne
(dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa žalovanej 2/ kladná odpoveď
odvolacieho súdu na zásadnú právnu otázku, na zodpovedanie ktorej pripustil proti svojmu rozsudku
dovolanie, nie je v súlade s doterajšou „judikatúrou“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a viacerými
rozhodnutiami odvolacích súdov. Nejednotnosť v rozhodovaní podobných sporov súdmi nižších stupňov

pretrváva a po vydaní rozhodnutia SD vo veci C-22/12, z ktorého vychádza i napadnuté rozhodnutie.
Podľa žalovanej 2/ z rozhodnutia SD vo veci C-22/12 nevyplýva zodpovednosť poistiteľa tak, ako ju
ustálili súdy nižších inštancií. Z hľadiska právneho posúdenia veci je podľa žalovanej 2/ rozhodujúce
to, že zo zákona o povinnom zmluvnom poistení vyplýva (iba) to, že poisťovňa je povinná uhradiť
poškodenému „škodu, nie akúkoľvek ujmu, vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená tým, že
bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov“. Poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom
dovolací súd ustálil, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd použil výklad zákona o
povinnom zmluvnom poistení takým spôsobom, ktorý aplikovateľnosť tejto právnej normy extrémne a

nesprávne rozširuje; výklad odvolacieho súdu nie je v súlade ani so samotným rozhodnutím SD vo veci
C-22/12. Zákon o povinnom zmluvnom poistení totiž v žiadnom prípade náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám nepokrýva. Z uvedeného rozsudku SD možno vyvodiť len to, že druhá
smernicaneboladoslovenskéhoprávnehoporiadkuriadnetransponovanávtomzmysle,žebysareálne
premietla do zákona o povinnom zmluvnom poistení. Smernica, na rozdiel od nariadenia, je adresovaná

výlučne členským štátom a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám. Nie
je teda možná priama aplikovateľnosť smerníc Európskej únie vo vzťahu k takýmto subjektom a teda
ani v prejednávanej veci. Eurokonformný výklad právneho predpisu nemožno chápať tak, že by na
jeho základe došlo k faktickej novelizácii konkrétneho národného právneho predpisu. Aj eurokonformný
výklad musí spočívať na zásade zákazu retroaktivity a zásade právnej istoty. V tejto súvislosti je

potrebné podľa žalovanej 2/ poukázať na konkrétne znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o
povinnom zmluvnom poistení, z ktorého vyplýva, že v súvislosti so smrťou poškodeného sa uhrádzajú
náklady pri usmrtení, vrátane pohrebných nákladov, avšak súčasťou poistného krytia v súčasnosti
nie je nemajetková ujma, ktorá je upravená v § 13 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného rozsudku
SD vyplýva, že je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením (bod 45 rozsudku), avšak tejto požiadavke by
musel byť prispôsobený zákon o povinnom zmluvnom poistení, z ktorého ale nevyplýva, že by sa mal
týkať aj náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko táto nepatrí medzi ustanovenia o škode na zdraví. Z
hľadiska systematického sú nároky na náhradu nemajetkovej ujmy upravené v prvej časti druhej hlavy
Občianskeho zákonníka, pričom náhrada škody je upravená v druhej hlave šiestej časti tohto právneho

predpisu, čo taktiež nasvedčuje tomu, že právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií nie je správne.
Prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) žalovaná 2/ vyvodzuje z toho, že odvolací súd pred posúdením otázky
premlčania práva žalobcov, i keď s rovnakým záverom ako súd prvej inštancie, nezachoval postup podľa
§ 213 ods. 2 O.s.p. V doplnení dôvodov dovolania zo 7. apríla 2015, doručenom súdu 9. apríla 2015,

žalovaná 2/ tvrdí ďalšie vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktoré podľa nej spočívajú
v tom, že žalobcovia 1/ až 3/ v premlčacej dobe podali iba návrh, aby súd pripustil jej pristúpenie do
sporu, nie však návrh, aby súd pripustil aj zmenu žaloby podľa § 96 O.s.p. Ďalšou vadou konania v
zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. podľa žalovanej 2/ je, že jej, ale ani ďalším stranám sporu, nebolo
doručené uznesenie odvolacieho súdu zo 7. januára 2014 sp. zn. 6 Co 184/2013, ktorým nariadil súdu

prvej inštancie, aby rozhodol o celom predmete konania a že nebola predvolaná na pojednávanie súdu
prvej inštancie 29. januára 2014, na ktorom súd vyhlásil dopĺňací rozsudok. Chybou konania bolo podľa
žalovanej 2/ aj to, že rozsudok odvolacieho súdu a opravné uznesenie „neboli doručené zástupcovi
štátu...atovzhľadomnavýrokonáhradetrovkonaniaštátu-zrušenieprvostupňovéhorozsudkuvtomto
výroku“. Žalovaná 2/ naostatok upozornila na „fakt“, že súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalovanej

1/ na vykonanie dokazovania vypočutím svedka E.. Inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) žalovaná 2/ namieta alternatívne
(„ak by dovolací súd nami namietanú predchádzajúcu vadu ... neposúdil ako odňatie možnosti konaťpred súdom“). Žalovaná 2/ navrhla z uvedených dôvodov rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobcovia 1/ až 3/ navrhli dovolanie žalovanej 2/ zamietnuť z dôvodu, že v ňom uvádzané dôvody nie
sú dané. Podľa žalobcov 1/ až 3/ bolo potrebné pojem „škoda“ vykladať v danej veci „eurokonformne a
tiež extenzívne“ v tom zmysle, že má zahŕňať aj náhradu nemajetkovej ujmy.

Senát 8 C predovšetkým skúmal, či konanie súdov nemá vady podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Dospel k
záveru, že tomu tak nie je.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa žalovanej 2/ dôjsť
predovšetkým tým, že odvolací súd pred posúdením otázky premlčania práva žalobcov 1/
až 3/ nezachoval postup podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Podľa senátu 8 C vytýka žalovaná 2/ túto vadu

zmätočnosti neopodstatnene. Podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ak bol odvolací súd toho názoru,
že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V citovanom ustanovení bol predpísaný postup odvolacieho súdu,
ak sa domnieval, že nárok, ktorý je predmetom konania, bolo treba posúdiť podľa iného zákona, ako

ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého zákona, ako ho posúdil súd prvej inštancie,
ale podľa iného ustanovenia (paragrafu). Súčasne musela byť splnená aj druhá zákonná podmienka,
že je toto iné zákonné ustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie veci. O takú procesnú situáciu v
preskúmavanej veci ale nešlo. Súd prvej inštancie aj odvolací súd posúdili otázku premlčania (ešte aj s
rovnakým výsledkom) podľa tých istých ustanovení upravujúcich uplatnenie práva na súde a premlčania

práva. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaná 2/ vytýka odvolaciemu súdu vadu konania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. neopodstatnene.

Pokiaľ žalovaná 2/ vidí vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (aj) v tom, že žalobcovia
1/ až 3/ v premlčacej dobe podali iba návrh, aby súd pripustil jej pristúpenie do sporu, nie však

aj návrh, aby súd pripustil aj zmenu žaloby podľa § 96 O.s.p., ide podľa obsahu tejto námietky o
námietkunesprávnostiprávnehoposúdeniavčasnostiuplatnenéhopráva,ktoránámietkapatrídooblasti
prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu po právnej stránke (k tomu pozri nižšie). Právnym posúdením
veci súdom (aplikáciou hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa vo
všeobecnosti strane sporového konania neodníma možnosť uplatnenia jej procesných práv v zmysle

ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Podľa senátu 8 C neopodstatnene vytýka žalovaná 2/ ako vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. nedoručenie uznesenia odvolacieho súdu zo 7. januára 2014 sp. zn. 6 Co 184/2013. Uvedeným
uznesením odvolací súd, ktorému bola vec predložená na prejednanie odvolania žalovaných 1/ a 2/,

„nariadil“ súdu prvej inštancie, aby dopĺňacím rozsudkom rozhodol o celom predmete konania. Podľa §
168 ods. 2 O.s.p. súd doručoval uznesenie účastníkom (stranám), ak bolo proti nemu odvolanie alebo
ak to bolo pre vedenie konania potrebné alebo ak išlo o uznesenie, ktorým sa účastníkom (stranám)
ukladala nejaká povinnosť. Podľa dovolacieho súdu v prípade uznesenia odvolacieho súdu zo 7. januára
2014 sp. zn. 6 Co 184/2013 nejde ani o jeden z uvedených dôvodov vzniku povinnosti súdu doručiť

uznesenie. Odvolací súd naostatok ani nemusel v danej procesnej situácii (súd prvej inštancie vo výroku
svojhorozsudkuzrejmenedopatrenímnerozhodolocelompredmetekonania,hocisavdôvodochsvojho
rozhodnutia riadne vyporiadal s dôvodmi zamietnutia žaloby vo zvyšku) vydať uznesenie; mohol vec
vrátiť súdu prvej inštancie aj tradičným pokynom formulovaným v liste.

Pokiaľ žalovaná 2/ namieta, že nebola predvolaná na pojednávanie súdu prvej inštancie 29. januára
2014, na ktorom súd vyhlásil dopĺňací rozsudok a z uvedeného vyvodzuje vadu konania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom z 29.
januára 2014 č. k. 1 C 214/2010-227 odstránil nedostatok svojho rozsudku z 1. februára 2013 č. k. 1 C
214/2010-182 v spojení s jeho opravným uznesením z 18. apríla 2013 č. k. 1 C 214/2010-218 spočívajúci

v tom, že vo výroku opomenul uviesť (hoci sa s tým v odôvodnení svojho rozsudku riadne vyporiadal), že
žalobu vo zvyšku zamieta. K tomu nebolo potrebné, aby vec samu znova prejednal, vypočul strany sporu
a vykonal dokazovanie, a teda vykonal procesné úkony neúčasťou, na ktorých by bola stranám sporu
odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhodovalrozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Súd prvej inštancie tak urobil
20. januára 2014 (č. l. 230 spisu). Takýmto jeho postupom žalovanej 2/ nebola odňatá reálna a efektívna

(nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve z objektívneho hľadiska
právne i skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci.

V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli pochybnosti o tom, že v prípade neúplnosti skutkových
zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nešlo o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5
Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ani postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal
všetky účastníkom navrhované dôkazy (v danom prípade sa namieta nevykonanie dôkazu výsluchom
svedka E.), nezakladala prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodnímala možnosť pred súdom konať (porovnaj

R 37/1993 a R 125/1999).

Vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nie je (rozhodne nie vyznievajúcou v jej neprospech)
žalovanou 2/ tvrdená chyba, že rozsudok odvolacieho súdu a jeho opravné uznesenie „neboli doručené
zástupcovi štátu ... a to vzhľadom na výrok o náhrade trov konania štátu - zrušenie prvostupňového

rozsudku v tomto výroku“.

Senát 8 C svojím prieskumom konania súdov nižších inštancií nezistil ani existenciu tzv. inej vady, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (procesnej vady, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovanýchv§237ods.1O.s.p.,nezakladalazmätočnosťrozhodnutiaajejzákladomboloporušenie
iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní). Pokiaľ žalovaná
2/ namieta tzv. inú vadu alternatívne („ak by dovolací súd nami namietanú predchádzajúcu vadu ...
neposúdilakoodňatiemožnostikonaťpredsúdom“),trebapripomenúť,žetáistáprocesnávadanemôže
byť súčasne vadou spočívajúcou v tzv. zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 O.s.p. aj tzv. inou procesnou

vadou.

Vzhľadom na uvedené závery prieskumu konania súdov nižších inštancií podľa § 242 ods. 1 druhá veta
O.s.p. pristúpil senát 8 C ku skúmaniu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho
dôvodu, ktorý žalovaná 2/ v dovolaní uplatňuje, vrátane jeho obsahového vymedzenia, a to nesprávnosti

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalovanej 2/ založil v danom prípade odvolací súd výrokom svojho rozsudku
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky zásadnej
povahy bola žalovaná 2/ oprávnená podať dovolanie len z dôvodu, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú
odvolací súd dovolanie pripustil. Vo vzťahu k dovolaniu pripustenému odvolacím súdom podľa § 238
ods. 3 O.s.p. sa táto zásada - ako principiálny, konštantný a nemenný prístup dovolacieho súdu -
jednotne aplikovala všetkými senátmi najvyššieho súdu (1 Cdo 216/2009, 2 Cdo 173/2012, 3 Cdo
219/2011, 4 Cdo 28/2011, 5 Cdo 171/2009, 6 Cdo 115/2011, 7 Cdo 117/2011). V súlade s touto

zásadou sa senát 8 C v danom prípade nezaoberal žiadnymi skutkovými otázkami. Neposudzoval
ale ani správnosť riešenia tých právnych otázok, s prihliadnutím na ktoré nebola odvolacím súdom
vyslovená prípustnosť dovolania. Osobitne treba uviesť, že dovolací súd z týchto dôvodov neskúmal
medziiným (hmotnoprávnu) otázku premlčania práva žalobcov 1/ až 3/, pasívnej legitimácie žalovanej 1/,
ani rozsah súdmi nižších inštancií priznaného plnenia. Správnosť právneho posúdenia veci odvolacím

súdom posudzoval senát 8 C výlučne vo vzťahu k dovolacej otázke (viď bod 6). Vychádzal pri tom z
toho, že právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu; nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Pri svojom prieskume správnosti právneho posúdenia veci v rozsahu odvolacím súdom vymedzenej
otázky zásadného právneho významu senát 8 C zistil, že otázkou, či náhrada nemajetkovej ujmy vpeniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby,
je nárokom krytým poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
resp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne, sa už iné senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zaoberali.

Senát 4 C v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 dospel k záveru, že podľa súčasne
platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej

osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej
ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

K obdobným záverom dospel pri svojej rozhodovacej činnosti senát 3 C v uznesení z 31. marca

2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012. Stotožnil sa so záverom zaujatým senátom 4 C o nedostatku pasívnej
legitimácie poisťovne s poukazom na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom
zmluvnom poistení, v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Senát 3 C nezistil dôvod na odlišný výklad

§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení ani po rozhodnutí SD vo veci C-22/12.
SD totiž v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia
povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej
judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do

povinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve
v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení
vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“,
pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník
striktne od seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a

nasl. Občianskeho zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku SD nebolo konštatované,
že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti
motorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie
je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného

poistenia.

Senát 3 C sa v dôvodoch svojho rozhodnutia zaoberal aj ďalšou odvolacím súdom kladenou otázkou
zásadného právneho významu, a to či súd o uplatnenom nároku môže prípadne rozhodnúť podľa
článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a

Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou SD a dospel
k záveru, že priamy účinok (čl. 1 ods. 1 druhej smernice, resp. čl. 3 štvrtý pododsek) smernice
č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú, druhú a tretiu smernicu,
je vylúčený. K tomu uviedol, že smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho práva

Spoločenstva. Smernica ako jeden z prameňov práva Európskej únie (EU) je definovaná v čl. 288
ZFEU ako záväzná pre každý štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
ktoré si potom môžu vybrať spôsob vykonania tohto cieľa na vnútroštátnej úrovni, čo znamená, že
smernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni.
V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého

vznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať,
aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s
ustanovením smernice. Judikatúra SD postupne skonkretizovala podmienky, za splnenia ktorých sa
možno domáhať priameho účinku smernice, a to: a/ márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, b/
žiadna alebo nesprávna implementácia smernice (transponovaná neskoro, nesprávne alebo neúplne),

c/ dostatočná jasnosť smernice, tak aby umožnila bezprostrednú aplikáciu; ustanovenia smernice
zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné (určité)
a nepodmienené, d/ nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo smernice, ktorý si na vyvolanie
právnych účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, e/ priamy účinok nesmie založiť povinnostijednotlivcom, ako aj právnickej osobe. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny
priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami, ani obrátený vertikálny priamy účinok
použitý verejným, subjektom voči súkromnoprávnemu subjektu. SD priznáva možnosť dovolávať sa

priameho účinku smernice pred vnútroštátnym súdom vo vzťahu k štátnemu orgánu v prípade, ak štát
smernicu neimplementuje riadnym spôsobom alebo ju neimplementuje vôbec. Ak členský štát nesplní
svoju povinnosť vyplývajúcu zo smernice, nemôže byť upreté právo jednotlivca dovolávať sa v takom
prípade priamo tejto smernice, ak ide o jeho vzťah k členskému štátu. Priamy účinok (priama aplikácia)
ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne, ak eurokonformný výklad problematického

vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Jednotlivci (súkromnoprávne subjekty) sa teda môžu v
konaniach proti členskému štátu priamo odvolávať na ustanovenia smernice výnimočne len vtedy, ak
je eurokonformný výklad vnútroštátneho práva vylúčený napr. z dôvodu, že členský štát neprijal včas
opatrenia potrebné na vykonanie smernice, alebo prijal opatrenia, ktoré sú s ňou v rozpore, alebo ak
vnútroštátne transpozičné ustanovenia nie sú aplikované v súlade s výsledkom smernice. Aj v prípade
splnenia podmienok pre priamy účinok smernice, je však priamy účinok smernice vylúčený, ak ide o

tzv. horizontálny priamy účinok smernice, kedy by mal byť priamy účinok smernice uplatnený v spore
medzi jednotlivcami. Touto otázkou sa SD zaoberal v zásadnom rozhodnutí Marshall 152/84, v ktorom
judikoval, že „smernica nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom a ustanovení smerníc
sa nemôže dovolávať jednotlivec v spore proti jednotlivcovi“. Ide o stabilizovanú rozhodovaciu prax SD,
čo potvrdzuje aj nasledujúca právna veta „z ustálenej judikatúry vyplýva, že smernica nemôže zakladať

povinnosť jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať. Z toho vyplýva,
že sa nemôže, hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti, ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci“. Je zrejmé, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných
nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností

súkromných subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného
zmluvného poistenia.

V zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak senát
najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho

názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

Uvedené ustanovenie upravuje povinnosť trojčlenného senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému
senátu(viď„predloží“,tedanie„môžepredložiť“),akideoprocesnúsituáciuuvedenúvtomtoustanovení.

V danom prípade sa senát 8 C, preskúmavajúci právnu vec uvedenú v záhlaví tohto uznesenia,
nestotožňuje s názormi vyjadrenými v rozhodnutiach senátov 4 C a 3 C sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo
301/2012 a chce sa od nich odchýliť. Podľa jeho názoru sú tu teda dané procesné predpoklady pre to,
aby vec postúpil na rozhodnutie veľkému senátu. Senát 8 C tak robí z nasledovných dôvodov:

V právnom posúdení veci, v rámci odvolacím súdom vymedzenej otázky,
východiskovou sa podľa senátu 8 C stala otázka, či je normatívne prípustná taká interpretácia
§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o zmluvnom poistení (poistený má z poistenia zodpovednosti
právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení), podľa ktorej možno nemajetkovú ujmu

podľa § 13 Občianskeho zákonníka zahrnúť pod škodu na zdraví, teda vymedzenie
výkladových hraníc pojmu škoda na zdraví, ktorú pre účely povinného zmluvného poistenia
zákonodarca v ustanovení subsumuje pod poistné krytie.

Žalovaná 2/ v odôvodnení svojho dovolania zdôrazňuje, že „v zmysle aktuálne platných všeobecne

záväzných právnych predpisov nie je nemajetková ujma predmetom poistného krytia“ a podľa nej tento
záver nespochybnil ani rozsudok SD vo veci C-22/12, podľa ktorého má povinné zmluvné poistenie
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode len vtedy, „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Túto náhradu uplatnenú v danom spore ale vnútroštátne

právo neupravuje. Z rovnakého základu vychádzajú aj rozhodnutia senátov 4 C a 3 C. Žalovaná 2/ k
tomu dodáva, že z platnej vnútroštátnej právnej úpravy možno vyvodiť „len to, že uvedená smernica (v
predchádzajúcej argumentácii v dovolaní vyplýva, že žalovaná 2/ má zrejme na mysli druhú smernicu;
poznámka senátu 8 C) nebola do zákona o povinnom zmluvnom poistení správne transponovaná(„vzhľadom na výklad pojmu ujma na zdraví, aký uviedol Súdny dvor Európskej únie v spomínanom
rozsudku“).

Senát 8 C súhlasí s tým, že výklad vnútroštátneho práva, používajúci rôzne metódy výkladu,
objasňujúci význam právnych noriem (v danej veci lex specialis o povinnom zmluvnom poistení a
všeobecného predpisu voči nemu, Občianskeho zákonníka) je nevyhnutným predpokladom riadnej
aplikácie vnútroštátneho práva, dodáva však, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo
k zásadnému prelomu, okrem iného, aj v interpretácii noriem práva tvoriacich jej právny poriadok.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská, republika môže
medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku
úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná

zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Predovšetkým treba s ohľadom na druhú vetu citovaného článku konštatovať, že ústavodarca v tomto
ustanovení princíp prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi
zákonmi neurčil len v prípade rozporu medzi konkrétnou normou komunitárneho práva a konkrétnou

normou vnútroštátneho práva riešiacimi ten istý právny vzťah, ale že prednosť práva Európskych
spoločenstiev a Európskej únie konštituoval potenciálne pri ktorejkoľvek norme práva Európskych
spoločenstiev a Európskej únie, ak spĺňa ňou stanovené podmienky, bez ohľadu na to, či sa jedná o
primárne alebo sekundárne právo, teda aj vtedy, ak stretu práva Európskych spoločenstiev a Európskej
únie a vnútroštátnej úpravy nedochádza, pretože vnútroštátna úprava je neúplná alebo rozporuplná.

Primát európskeho práva a vôľa úniového zákonodarcu je podľa názoru senátu 8 C obzvlášť významný
v preskúmavanej veci, pretože oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel je regulovaná smernicami EÚ.

Smernice ako typové kategórie predpisov sekundárneho práva (na rozdiel od nedostatku ich priamej
uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch), sú podľa
čl.288ods.3ZmluvyofungovaníEurópskejúniezáväznéprekaždýčlenskýštát,ktorémusúurčené,ato
vzhľadomnavýsledok,ktorýsamádosiahnuť,pričomsavoľbaforiemametódponechávavnútroštátnym
orgánom.

Ostatne uvedené ustanovenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie teda zaväzuje členské štáty
na taký výkon ich činností, ktorým sa zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou.
Tradičným prostriedkom dosiahnutia cieľa sledovaného smernicou je zmena právnej úpravy príslušným
vnútroštátnym orgánom. Pre prípad, že tak príslušný vnútroštátny orgán neurobil alebo urobil v

nedostatočnom rozsahu, vyvinula rozhodovacia prax SD teóriu priameho a nepriameho účinku smerníc.
Keďže záväzná podstata smernice platí len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“,
nie však jednotlivcom (závery rozsudku SD vo veci Marshall - C-152/84), pri aplikácii smerníc vo vzťahu
k jednotlivcom, prichádza do úvahy iba tzv. nepriamy účinok smerníc. Tak napr. rozhodnutie SD vo
veci Marleasing SA - C-106/89, odvolávajúci sa aj na predjudikatúru vo veci Von Colson a Kamann -

C-14/83, podľa ktorého pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia
boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je
povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol
výsledok sledovaný smernicou, a tým sa zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 vtedy účinnej Zmluvy
o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (teraz čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie). SD vo veci Pfeiffer a ďalší - C-397/01 až 4033/01 k tomu ešte viac zdôraznil, že požiadavka
výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych
ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale
vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho
možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne

právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie
vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho
práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho lendo tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy,
aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).

Ako bolo vyššie uvedené, vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere
vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica
smeruje (porovnaj napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociatia ACCEPT proti Consiliul
National pentru Combaterea Discriminarii, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko,
čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s

cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou (porov. rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti
Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).

ZrozsudkuSDvoveciSimmenthalC-106/77vyplýva,ževnútroštátnysúd,ktorývrámcisvojejprávomoci
aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade

potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie
ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najprv žiadať alebo
čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. Z uvedeného vyplýva,
že toto rozhodnutie SD zabezpečuje eurokonformný výklad vnútroštátneho právneho poriadku v rovine
negatívnej,tzn.vpodobeneuplatneniakaždéhovnútroštátnehoustanovenia,ktoréjevrozporesprávom

spoločenstva. Z konštantnej judikatúry SD (napr. rozsudok z 26. februára 1986, Marshall C-152/84,
rozsudok zo 14. júla 1994 vo veci Paola Faccini Dori, Recreb Srl C-91/92) vyplýva, že judikatúra
o možnosti odvolávať sa na smernice proti štátnym subjektom je založená na záväznej povahe,
ktorá je priznaná smernici právom Európskej únie a ktorá existuje iba vo vzťahu k členskému štátu,
ktorému je určená. Cieľom tejto judikatúry je zabrániť tomu, aby nejaký štát mohol mať výhodu z jeho

vlastného nesplnenia práva Spoločenstva. Bolo by totiž neprijateľné, aby sa štát, ktorému zákonodarca
Spoločenstva pokladá prijať určité pravidlá na úpravu svojich vzťahov alebo vzťahov štátnych subjektov
s jednotlivcami a priznať im prospech z určitých práv mohol odvolávať na nesplnenie svojich povinností
s úmyslom odňať jednotlivcom výhody z týchto práv.

Možno tiež konštatovať, že povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie vyplynula už skôr aj z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý
zakotvuje tzv. zásadu lojálnej spolupráce Európskej únie a jej členských štátov. Zo záväzku lojálnej
spolupráce totiž vyplýva povinnosť nositeľov verejnej moci (teda aj súdov) prijímať v rozsahu ich
právomocíopatreniavšeobecnejaleboosobitnejpovahynadosiahnutiepredpokladanéhocieľasmerníc.

Účelom smerníc týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel je zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma, ktorá
vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo. Predmetom
poistného krytia má byť podľa smerníc nepochybne aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po

obeti dopravnej nehody. SD vo veci C-22/12 jasne a zrozumiteľne vyslovil: „Článok 3 ods. 1 smernice
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistení tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej“.

Pri odpovedi na relevantnú otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na

základe zodpovednosti poisteného za škodu, treba vychádzať z toho, že ustanovenia vnútroštátneho
práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžu odňať smerniciam potrebný účinok a teda sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá
a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tietosmernice stanovili povinné krytie niektorých škôd a v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami,
ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod
pojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného

za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do
osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

Vyššie uvedenému chápaniu pojmu škoda európskym normotvorcom treba podľa senátu 8 C prispôsobiť
aj v slovenskej civilistike stabilné materiálne chápanie škody. Pojem „zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smerniciach treba podľa senátu 8 C vykladať
čiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také nároky, ktoré národné právo výslovne nezaraďuje
medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná, teda majú
občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody. Túto
požiadavku eurokonformného výkladu pojmu škoda nie je možné spochybniť ani tým, že ustanovenia
zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhrady nemajetkovej ujmy patria

systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti
a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom
slova zmysle (bod 57 rozsudku SD vo veci C-22/12).

Senát 8 C sa odkláňa aj od názoru prezentovaného v oboch uvedených

rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré zdôrazňujú zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť
inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy. Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti
(Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie) kladie škodu aj do polohy nemateriálnej.
Dokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo
odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle

pojem škoda teda vykazuje aj nemateriálne znaky.

Odpoveď na otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe
zodpovednosti poisteného za škodu, podľa senátu 8 C naostatok (nepriamo, pretože inak ani tak
urobiť nemohol) poskytuje aj samotný SD v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku vo veci C-22/12,

keď uvádza: „Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade
vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka (slovenský Občiansky zákonník má rovnakú
úpravu, poznámka senátu 8 C), vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu,
nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti
za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“.

K výkladu pojmu škoda treba dať ešte do pozornosti rozsudok SD aj v inej právnej veci C-63/09
(Axel Walz/Clickair S.A.), podľa ktorého: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2 Dohovoru
o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28. mája
1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou

batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu“. Rovnako
rozsudok SD z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14 (Lazar proti Allianz SpA), podľa ktorého „Článok
4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II)
sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom

členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“ tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia“.

Podľa senátu 8 C vyššie uvedený výkladový postup pojmu škoda na zdraví a rešpektovanie súvislostí
právnych inštitútov umožňujú taký záver, že je normatívne prípustná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm.
c/ zákona o zmluvnom poistení, podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho

zákonníka zahrnúť pod škodu na zdraví.

Uvedený výklad nepovažuje senát 8 C za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému
zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom
rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to

bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a
výsledku sledovaných smernicou došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za
hranice najširšieho možného jazykového významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečenia konformity
konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvomextenzívneho výkladu), ktoré ostali po nesprávne transponovaných smerniciach, legitímne a súčasne
nevyhnutné.

SD v spojených veciach C-397/01 až C-403/01, v bode 116 svojho rozsudku vyslovil, že ak umožňuje
vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých
okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť
oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo
v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ

sledovaný smernicou.

Naostatok, ak ústavný súd v uznesení z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016-36 vydanom v
inej obdobnej veci akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ prostredníctvom eurokonformného
výkladu použitého všeobecnými súdmi aj na náhradu nemajetkovej ujmy a nezistil žiaden dôvod na
konštatovanie ústavnej arbitrárnosti, nemôže byť taký výklad rozporný so zákazom výkladu contra

legem.

47. Na základe toho tak treba podľa názoru senátu 8 C uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/
zákona o povinnom zmluvnom poistení treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia
ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona
o povinnom zmluvnom poistení uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné
nároky na náhradu škody. V prejednávanej veci žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
voči žalovanej 1/. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení kryje
poistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná poisťovňa je povinná nahradiť žalobcom aj túto ujmu.

48. Keďže vyššie uvedené závery znamenajú odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutiach
iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, senát 8 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
predkladá prejednávanú vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu (§ 48
CSP).

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.