Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/133/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207314
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8513207314.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: F. C., A.. XX.XX.XXXX, W. X. P. X,
X. Ľ., pr. zast. JUDr. Stanislavom Lampartom, advokátom, Nám. sv. Mikuláša 29, Stará Ľubovňa proti
žalovanému: U. O., A.. XX.XX.XXXX, W. D. X, X. Ľ., pr. zast. JUDr. Patrikom Kovalčíkom, advokátom,
Nám. sv. Mikuláša 20, Stará Ľubovňa, o zaplatenie 13.277,57 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 4C/88/2014-105 z 20.03.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 13.277,57eur s prísl. žiadanej ako
náhradu škody zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 39, § 106 ods. 1, ods. 2, § 112 a §
420 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanovením § 257 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa v civilnom konaní domáhal náhrady škody, na ktorej uplatnenie
bol odkázaný v trestnom konaní. Žalovaný namietal jednak skutočnosť, že k požičaniu peňažných
prostriedkov nedošlo, ako aj premlčanie nároku. Skôr, ako sa súd prvej inštancie zaoberal dôvodnosťou
námietky premlčania a jej rozporu s dobrými mravmi, pristúpil k posúdeniu a vyhodnoteniu dôkazov
ohľadne skutočnosti, či vôbec došlo k uzavretiu nejakej(ých) zmluvy (zmlúv) o pôžičke a či na jej (ich)
základe bolo plnené, pretože ak by bolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy (zmlúv) nedošlo, resp. že na
jej (ich) základe nedošlo k reálnemu plneniu, nie je potom daný ani dôvod na premlčanie uplatneného

nároku, pretože sa nemôže premlčať právo, ktoré nevzniklo.

4. Súd prvej inštancie ustálil, že dňa 22.05.2007 reálne došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o pôžičke, na
základe ktorých požičal žalobca žalovanému 2 x 200 000,-Sk, ktoré mal žalovaný vrátiť do 22.08.2008.
V danom prípade je potom bezpredmetné, či žalobca reálne doniesol žalobcovi 2 x 200 000,-Sk, alebo
iba sumu 1 x 200 000,-Sk a druhú sumu 200 000,-Sk ponechal žalovanému z predchádzajúcich zmlúv
o pôžičke alebo či obe sumy vo výške 200 000,-Sk boli prostriedky z už skôr uzavretých zmlúv o

pôžičke, ktoré mal žalovaný vrátiť žalobcovi, ale na základe dohody medzi nimi ich žalobca znova požičal
žalovanému s tým, že mu ich vráti do 22.05.2008.5. Prvoinštančný súd sa následne zaoberal námietkou premlčania a jej prípadného rozporu s dobrými
mravmi. V predmetnom prípade mal žalovaný vrátiť požičané peniaze do 22.05.2008. Keďže ich
nezaplatil, žalobca od nasledujúceho dňa (t.j. od 23.05.2008) vedel, že mu vznikla škoda a kto mu ju

spôsobil. Od tohto dňa teda začala žalobcovi plynúť 2-ročná subjektívna lehota na uplatnenie práva.
Žalobca si v trestnom konaní uplatnil náhradu škody dňa 05.11.2009. Od tohto dňa začala premlčacia
lehota spočívať, teda doba od uplatnenia práva žalobcom v trestnom konaní do jeho skončenia sa
nezapočítava do premlčacej doby. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu v trestnom konaní dňa
27.12.2011, ktorým bol žalobca ako poškodený odkázaný na občianskoprávne konanie, pokračovalo

plynutie premlčacej doby. Žaloba bola súdu doručená dňa 23.12.2013. Po sčítaní doby uplynutej od
23.05.2008 do 05.11.2009 a od 27.12.2011 do 23.12.2013 súd prvej inštancie dospel k záveru, že v
prejednávanom prípade žalobcovi uplynula 2-ročná subjektívna lehota na uplatnenie náhrady škody. Pri
právnych vzťahoch upravujúcich dve doby premlčania, a to subjektívnu a objektívnu, platí zásada, že ak
uplynie jedna z týchto dôb, nárok je premlčaný, aj keď ešte neuplynula druhá lehota. Ak teda uplynula
subjektívna doba, je pre posúdenie otázky premlčania bezpredmetné, či už uplynula objektívna doba.

Súd prvej inštancie preto uplatnený nárok považoval za premlčaný.

6. Námietku žalobcu, že vznesená námietka premlčanie je v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej
inštancie nepovažoval za dôvodnú stotožňujúc sa s tvrdením žalobcu, že aj námietka premlčania ako
výkon subjektívneho práva môže byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda je možné ju posúdiť ako

neplatnú, na druhej strane uviedol, že súdna prax dospela k záveru, že k takémuto posúdeniu môže
dôjsť len vo výnimočných prípadoch, najmä ak ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo
právny predpis (právo namietať premlčanie je nepochybne takýmto výkonom práva), pretože inštitút
premlčaniaplnífunkciuposilneniaprávnejistotyúčastníkovprávnehovzťahutým,žestimuláciouveriteľa
k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby bol dlžník vystavený časovo neobmedzenú dobu

donucujúcemu zákroku veriteľa a tým prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. V tomto smere
súd prvej inštancie poukázal na názor vyslovený v rozhodnutiach NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2648/2003 zo
dňa 31.08.2004 a sp. zn. 25 Cdo 2905/99 zo dňa 28.11.2001, v zmysle ktorých „ak by výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka
právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by

zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva,
ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva
(označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými
mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo
možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z

konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by
pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah
do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania.“ Z uvedeného teda
vyplýva, že pri posúdení rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi sa výnimočnosť dôvodov
musí vzťahovať na okolnosti jej uplatnenia, nie na okolnosti, z ktorých je vznik uplatneného nároku

vyvodzovaný.

7. Ak sa žalobca dovoláva posúdenia neplatnosti námietky premlčania z dôvodu, že žalobu podal
neskoro z dôvodu ubezpečovania žalovaného, že mu dlh vráti, je zrejmé, že možnosť aplikácie
neplatnosti námietky premlčania odvodzuje z okolností a dôvodov, z ktorých je nárok vyvodzovaný a

nie z okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Súd prvej inštancie po vyhodnotení
vznesenej námietky premlčania dospel k záveru, že táto je riadnou obranou žalovaného smerujúcou k
meritu veci a nejde len o prostriedok na poškodenie žalobcu, ktorého hlavným sledovaným cieľom je
šikanažalobcu(ajkeďsamozrejmeakceptáciavznesenejnámietkypremlčaniamánepriaznivýnásledok
pre druhú stranu, čo je však spojené s týmto inštitútom a samo osebe nemôže byť posúdené ako rozpor

s dobrými mravmi). V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo
1839/2000 zo dňa 22.08.2002, z ktorého je zrejmé, že tento súd nepovažoval námietku premlčania ako
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi len z dôvodu, že sa žalobca spoliehal na sľuby dlžníka, že
dlh zaplatí. Žalobcovi však stále ostáva právo na zaplatenie žalovanej sumy v podobe tzv. naturálnej
obligácie, ktoré môže žalovaný plniť dobrovoľne sám aj bez rozhodnutia súdu. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania
uplatňovaného nároku.8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca majúc za to, že súd prvej inštancie vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci týkajúcej sa žalovaným vznesenej námietky premlčania. Žalobca
mal za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, hlavne na blízky interpersonálny vzťah strán, ktorý

sa zo strany žalovaného zmenil v priebehu sporu, je námietka premlčania zneužitím práva, je neplatným
právnym úkonom nakoľko sa prieči dobrým mravom. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe
vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Súčasne si uplatnil trovy konania.

9. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť dôvodiac, že odvolanie žalobca postavil na svojich
nepodložených domnienkach, pričom s otázkou premlčania sa dostatočne vo svojom rozhodnutí
vyporiadal súd prvej inštancie. Súčasne namietal, že žalobca neuviedol a nekonkretizoval odvolací
dôvod.

10. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobca reagoval tým, že odvolací dôvod riadne konkretizoval

keď uviedol, prečo, a v čom rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, a v ďalšom
poukázal opätovne na blízky interpersonálny vzťah strán, ku zmene ktorého došlo zo strany žalovaného
až v priebehu sporu.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.05.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je nedôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní ( viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery ( viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla
2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, a na základe vykonaného dokazovania

dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalobca nepredostrel taký relevantný argument, teda taký argument majúci súvis
s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre odvolateľa priaznivejšie

rozhodnutie.

16. Možno teda napriek názoru odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumentystrán sporu (hlavne a vrátane žalobcovej odvolacej námietky), pričom tak učinil v snahe garantovať
stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli
naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom

ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol
v požadovanej kvalite.

17. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné. Pri premlčaní práva na náhradu
škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich
začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle
od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to
aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba je
dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu vedomosť poškodeného, týkajúcu

sa jeho: a/ vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti); b/ vedomosti o
tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Pri posudzovaní otázky, kedy
sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej
vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nich) a len vtedy
začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba. V tomto smere správne prvoinštančný súd

uzavrel, že žalobca sa o škode a o tom, kto mu ju spôsobil dozvedel dňa 23.05.2008, teda deň po
tom, ako sa pôžičky stali splatné. Od uvedeného okamihu mu začala plynúť 2 - ročná subjektívna
premlčacia doba. V rámci trestného konania si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody dňa 05.11.2009.
Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a
v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia doba sa preruší a v priebehu tohto konania

neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú
škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, plynutie premlčacej doby pokračuje. Rozsudok
v trestnej veci, ktorým bol žalobca odkázaný na občianskoprávne konanie nadobudol právoplatnosť
dňa 27.12.2011, a týmto dňom opäť začala pokračovať subjektívna premlčacia doba, pričom žalobu
v prejednávanom spore doručil prvoinštančnému súdu dňa 23.12.2013. Po sčítaní doby od kedy sa

žalobca dozvedel o škode a kto mu ju spôsobil (23.05.2008) do jej uplatnenia v trestnom konaní
dňa 05.11.2009, a doby od kedy mu opäť začala plynúť (27.12.2011) do jej uplatnenia v civilnom
spore dňa 23.12.2013, je bezpochyby zrejmé, že žalobcovi 2- ročná subjektívna premlčacia doba na
uplatnenie jeho nároku uplynula. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania je potom jeho nárok na
náhradu škody premlčaný. K námietke týkajúcej sa uplatnenia premlčania v rozpore s dobrými mravmi

je potrebné uviesť, že výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v
rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka
právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by
zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon
práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho

práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s
dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku
premlčania. V súdenom spore vyššie uvedené okolnosti výnimočnej intenzity zistené neboli, a za takú
okolnosť, samú o sebe, nemožno považovať len to, že sa žalobca spoliehal iba na kamarátsky prísľuby

žalovaného, že mu dlh zaplatí.

18. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. Proti výroku o trovách konania žalobca síce nevzniesol žiadne odvolacie námietky, no tento výrok
je súvisiacim výrokom k výroku vo veci samej. Uvedený výrok nebol napadnutý ani žalovaným, preto
bol aj tento výrok potvrdený.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).