Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/157/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115206389
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115206389.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: E. J., narodený XX.XX.XXXX,
bytom O. XXXX/XX, E., zastúpený advokátom: Mgr. Peter Kubala, AK so sídlom Pod Párovcami 55,
Piešťany, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35792752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., , so
sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie bezodplatnosti a bezúročnosti zmluvy o
revolvingovom úvere a iné, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo
dňa 7. novembra 2016 č.k. 19C/152/2015-76 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trnava

zo dňa 7. novembra 2016 č.k. 19C/152/2015-82, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v napadnutej
zamietajúcej časti o ručenie, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi v zmysle zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8500033255 zo dňa 15.10.2013 je bezúročný a bez poplatkov p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 237,88
eur a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 07.11.2016 r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu

v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 408,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 408,38 eur od 16.05.2016
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď vo zvyšku súd žalobu zamietol.
Dopĺňacím rozsudkom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,34%
trov konania s výnimkou trov konania za súdny poplatok vo výške 57,- eur a taktiež uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava sumu 57,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 52 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 563, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. f), k), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z., § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 137 písm. c), § 470 ods. 1, § 225 ods. 1, 2, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd pristúpil k skúmaniu jednotlivých obsahovaných

náležitostí zmluvy a zistil, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, čo je náležitosťou
zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o
úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a
v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Uvedené nemôže plniť údaj o výške splátky apočte splátok bez uvedenia splatnosti prvej splátky. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak,
aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu
voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. V zmluve tiež nie je v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) presne

uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len
výška splátok bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny, úroku a ani aká časť je
započítaná na poplatky. Uvedené náležitosti musí obsahovať aj zmluva o revolvingovom úvere. V konaní
bolopreukázané,žežalovanývyhotovilisplátkovýkalendárktorýobsahovalrozpissplátky,avšaknebolo
preukázané že bol súčasťou predmetnej zmluvy tak, ako to vyžaduje zákon, keď žalobca túto skutočnosť

poprel. Vzhľadom na uvedené, keďže zmluva neobsahuje základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f),
k) je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010
Z.z., súd preto neskúmal ďalšie dôvody na ktoré poukazoval žalobca a ktoré by mali spôsobovať
bezúročnosť zmluvy. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške
1.277,05 eur, keď čiastka 222,95 eur z celkovej sumy 1.500,- eur predstavovala poplatok za poskytnutie
úveru,žalobcazaplatilcelkovosumuvovýške1.685,43eur,keďzaplatilprvúažtrinástusplátkuvovýške

85,15 eur, ku dňu 13.11.2014 bola tak splatená celkovo suma 1.106,95 eur, následne boli zaplatené 4
splátky v decembri 2014 až marci 2015 každá vo výške 85,15 eur a následne boli realizované zrážky
zo mzdy v mesiaci apríl 2015 vo výške 85,15 eur, v mesiaci máj 2015 vo výške 72,87 eur a v mesiaci
jún 2015 vo výške 79,86 eur. Nakoľko súd dospel k záveru, že zmluva je bezúročná a bez poplatku,
bol žalobca povinný žalovanému uhradiť iba sumu skutočne poskytnutého úveru vo výške 1.277,05 eur.

Bezdôvodnetakžalovanémunavyšeuhradilsumu408,38eur,keďsúdskonštatoval,žeouvedenúsumu
sa žalovaný bezdôvodne obohatil a z tohto dôvodu v zmysle citovaného ustanovenia § 451 Občianskeho
zákonníka súd zaviazal žalovaného toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vrátiť. Námietka premlčania
vznesená žalovaným bola nedôvodná, keď jednotlivé zaplatené splátky, ktoré predstavujú sumu vyššiu
ako sumu na zaplatenie ktorej súd žalovaného zaviazal, boli žalovanému poukázané v období od

decembra 2014 do júna 2015 v celkovej výške 578,48 eur, t.j. v dvojročnej subjektívnej a trojročnej
objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1.2 Občianskeho zákonníka, keď žaloba bola podaná
dňa 20.3.2015. Zároveň súd priznal žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy a to od 16.5.2016, kedy
bol žalovaný už v omeškaní s plnením, keď žalovanému bola doručená výzva (predmetná žaloba) na
vydanie bezdôvodného obohatenia ako rozdiel medzi skutočne poskytnutou sumou úveru a zaplatenou

sumou žalobcom dňa 1.7.2015, v zmysle citovaného ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka,
žalovaný mal plniť nasledujúci deň t.j. 2.7.2015 a dňa 3.7.2015 bol v omeškaní, žalobca má právo
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil až od 16.5.2016, preto mu súd priznal
úrok z omeškania vo výške 5%, keď výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku

dňu16.5.2016bola0,00%.Včastiourčenie,žeúverjebezúročnýabezpoplatkovsúdžalobuzamietolz
dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na takomto určení, keď vyslovením uvedeného by
sa právne postavenie žalobcu ako dlžníka žiadnym spôsobom nezmenilo, žalobca sa mohol domáhať a
domáhal sa samotného plnenia, otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd riešil ako predbežnú.
Súd žalobu zamietol i v časti o zaplatenie sumy 237,88 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia,

keď mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie, keď v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
právo na primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi. Predmetnou žalobou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia s poukazom na

bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru nakoľko zmluva neobsahovala zákonné náležitosti
v zmysle Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, predmetom tohto konania teda nebolo
uplatnenie nároku titulom porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi.

4. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v zmysle ust. § 225 ods.
1,2 Civilného sporového poriadku V danej veci bol v konaní úspešnejší žalovaný, keď žalobe bolo
vyhovené iba v časti o zaplatenie sumy 408,38 eur s príslušenstvom a vo zvyšnej časti - uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 408,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 408,38 eur od 16.5.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia a uloženia žalovanému

povinnosti zaplatiť sumu 237,88 eur ako primerané finančné zadosťučinenie, súd žalobu zamietol.
Úspech žalovaného bol tak v rozsahu 2/3-ín a neúspech v 1/3-ine, v percentuálnom vyjadrení súd
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,34% (úspech 66,67% mínus neúspech
33,33%). Podľa § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisovsúd zaviazal žalovaného zaplatiť na účet tunajšieho súdu sumu 24,- eur (t.j. 6% zo sumy 408,- eur) z
titulu súdneho poplatku za návrh (nárok na zaplatenie sumy 408,38 eur s prísl.) podľa položky 1 písm.
a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného zákona z dôvodu, že žalobca je od

poplatku v tomto konaní oslobodený a súd jeho návrhu v časti o zaplatenie sumy 408,38 eur vyhovel a
zároveňsúdžalovanéhozaviazalnazaplateniesumy33,-eurakosúdnehopoplatkuzanávrhžalobcuna
nariadenie predbežného opatrenia podľa položky 1 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho
prílohu citovaného zákona, ktorému súd vyhovel. Vzhľadom na uvedené, keďže súdne poplatky boli
vyrúbené podľa § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov,

súd rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania s výnimkou trov konania za súdny poplatok
vo výške 57,- eur, keď súdne poplatky boli vyrúbené z tej časti predmetu konania v ktorých bol žalovaný
plne neúspešný, čo je zohľadnené v rozsahu priznaného nároku na náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomné odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) Civilného sporového

poriadku. Uviedol, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že úver poskytnutý podľa
zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Tento záver odôvodňuje súd prvej inštancie
tým, že v zmluve nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a počet, výška a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalovaný tvrdí, že zo zmluvy o revolvingovom úvere č.
8500033255 vyplýva počet splátok 36, termín splatnosti splátky 16. deň v mesiaci, výška splátky 85,15

eur a termín konečnej splatnosti 16.10.2016. Je toho názoru, že predmetná zmluva o revolvingovom
úvere obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti a preto napádaný rozsudok je v rozpore s
obsahom uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere a súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych
skutkových záverov. Ďalej uviedol, že zo žiadnej časti zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že zmluva
o revolvingovom úvere má obsahovať rozpísanie každej jednotlivej splátky a v tejto súvislosti poukázal

aj na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15. Ďalej odvolateľ uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. je prevzatím Smernice Rady 2008/48 a výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) cit. zákona v zmluve o úvere neznamená povinnosť uvádzať amortizačnú tabuľku. Žiadne zákonné
ustanovenie nikdy nevyžadovalo ani nevyžaduje uvádzať rozčlenenie splátky a takýto záver vyslovil aj
Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa

majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia
tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V súvislosti s
tvrdenímochýbajúcomúdajiotermínekonečnejsplatnostiodvolateľuviedol,žedeňsplatnostiposlednej

splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka
vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014. Vzhľadom na uvedené preto žalovaný navrhuje, aby odvolací
súdzrušilnapadnutýrozsudokvcelomrozsahuažalobuzamietol,eventuálnevecvrátilprvostupňovému
súdu na ďalšie konanie, keď zároveň si uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní

vo výške 46,47 eur.

6. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 16.01.2016 č.k. 19C/152/2015-82 a to v časti, v ktorej súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
súdny poplatok vo výške 57,- eur. Podľa rozsudku vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol tak, že

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 408,- eur s príslušenstvom, čiže v tejto časti žaloby mal
žalovaný neúspech. Keďže išlo o návrh o zaplatenie sumy 408,- eur, potom pri dodržaní ustanovenia §
7 ods. 1 a položky 1 písm. a) zákona č. 71/1992, 6% zo sumy 408,38 eur predstavuje čiastku 24,48 eur,
čo po zaokrúhlení je súdny poplatok vo výške 24,- eur. Taktiež je toho názoru, že rozhodnutie o zaplatení
súdneho poplatku za žalobu je predčasný, pretože o tom, či má žalovaný platiť súdny poplatok, by bolo

možné rozhodnúť až po právoplatnom skončení konania, pretože podľa § 2 ods. 2 sa má rozhodovať
podľa výsledku konania a to je vtedy, keď je rozhodnutie právoplatné. Vzhľadom na uvedené navrhuje,
aby odvolací súd zrušil napadnutý dopĺňací rozsudok zo dňa 07.11.2016 a vec vrátil súdu prvej inštancie
na nové rozhodnutie a zároveň si uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 92,21
eur.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a jeho dopĺňacieho rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež rozhodnutie súdu prvej inštancievychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca podáva odvolanie vo vzťahu k výroku II., ktorým
súd vo zvyšku žalobu zamietol a to v časti, kde žiadal žalobca určiť, že úver mu poskytnutý je bezúročný
a bez poplatkov a taktiež v časti, v ktorej žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 238,88 eur. Žalobca namietal, že v konaní sa domáhal
uloženia len dvoch peňažných povinností a to zaplatenia sumy 408,38 eur s príslušenstvom a sumy
238,88 eur a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia by malo vyplývať, že v konaní bol úspešnejší
žalovaný, keďže súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 408,38 eur s príslušenstvom a vo zvyšnej
časti uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 408,38 eur s príslušenstvom a uloženia povinnosti zaplatiť

sumu 237,88 eur ako primerané finančné zadosťučinenie súd žalobu zamietol. Je zrejmé, že súd pri
posudzovaní otázky úspechu či neúspechu vychádzal z iných ako žalobcom uplatnených nárokov a
má za to, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozsudku v súlade s
CSP. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie zamietol určujúci výrok žalobcu, že úver
mu poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd venuje
tejto otázke len v jedinom bode 19. Nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, že na takomto určení

žalobca nemá záujem a túto otázku si súd vyhodnotil ako otázku prejudiciálnu. Záujem na takomto
rozhodnutí žalobca má, nakoľko takýto rozsudok dá základ pre rozhodnutie o plnení, nakoľko sa žalobca
domáha zaplatenia peňažných prostriedkov, bude vyjadrovať vyriešenie pre neho základnej otázky,
pochybil žalovaný a ako veriteľ nepostupoval zákonne a bude poskytovať právnu istotu žalobcu -
spotrebiteľa v tom, že žalovaný ako veriteľ nemá nárok na zaplatenie úrokov a poplatkov od žalobcu

ako jeho dlžníka a bude takéto rozhodnutie potvrdzovať právny stav - bezúročnosti a bezodplatnosti
úveru. Výrok rozsudku vo veci samej, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom žiadanú sumu
v peňažných prostriedkoch a teda vyhovel žalobe jej výrokom o plnenie a nemá v žiadnom smere
charakter určujúceho rozhodnutia. Ďalej odvolateľ podal odvolanie v časti, kde súd prvej inštancie
zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 238,88 eur a

poukázal na ustanovenie § 3 ods. 5, § 4 ods. 8, § 4 ods. 2, § 4 ods. 6, § 7 ods. 1, 2 zákona č. 250/2007
Z.z. a uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
ak v odôvodnení uviedol, že sa žalobca nedomáhal ochrany v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. Súd prvej
inštancie skonštatoval, že predmetná zmluva o úvere nemá predpísané náležitosti, čím nepovedal iné
ako to, že žalovaný nepostupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou a že porušil zákon. Žalovaný

jednoznačne konal v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z. a tiež zákonom č. 250/2007 Z.z. Poukázal
na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. a) a uviedol, že nekalou obchodnou praktikou a teda zakázaným
konaním je aj používanie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách dodávateľom a tiež konaním
vrozporespožiadavkouodbornejstarostlivosti.Akzmluvaneobsahujepredpísanénáležitosti,dodávateľ
koná v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Nárok na zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia bol založený aj na tom, že žalovaný napriek výzve a žiadosti právneho zástupcu
argumentáciou vadnosti zmluvy o úvere si uplatnil vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu, čím porušil
aj zákaz daný § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. Výška zadosťučinenia tak zodpovedá len tej sume
prostriedkov, ktoré boli zrazené z príjmu žalobcu, pričom súdu prvej inštancie bolo oznámené, že celkovo
išlo o 5 úverov poskytnutých žalovaným žalobcovi a len predbežné opatrenie zabránilo vykonávaniu

ďalších zrážok. Ďalej odvolateľ uviedol, že rozsudok súdu a jeho odôvodnenie vo vzťahu k výrokom
týmto odvolaním napadnutým, je obsiahnuté len a výlučne v bodoch 19 a 20, ktoré sú do rozsahu a
obsahu minimalistické, nespĺňajúce zákonné nároky na riadne odôvodnenie každého rozhodnutia.

8. K odvolaniu žalovaného zaslal písomné vyjadrenie žalobca podaním zo dňa 13.03.2017, v ktorom

uviedol, že žalovaným napadnutý výrok považuje žalobca za správny a navrhuje, aby súd druhej
inštancie odvolanie žalovaného zamietol a zaviazal ho k náhrade trov konania, keď v tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 19C/152/2015-76 zo dňa 29.01.2015, ktorý je
právoplatný, ktorým súd rozhodol, že zmluvná podmienka uvedená v článku 8 bod 1 zmluvy o úvere je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a

§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštanciebez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku
čohojepotrebnérozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejzamietajúcejčastiohľadnezaplateniasumy
237,88 eur a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 07.11.2016 zrušiť a vec mu v zrušenom
rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
v spojení s § 391 ods. 1 CSP) a napadnutý vyhovujúci výrok a zamietajúcu časť ohľadne určenia, že úver

poskytnutý žalovaným na základe úverovej zmluvy zo dňa 15.10.2013 je bezúročný a bez poplatkov, je
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

10. Predmetom konania na súde prvej inštancie je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha určenia, že úver
poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500033255 zo dňa
15.10.2013 je bezúročný a bez poplatkov, ďalej aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 408,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 408,38 eur od 16.05.2016 do
zaplatenia a aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 237,88 eur ako primerané
finančné zadosťučinenie.

11. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu a žalovaného je predmetom odvolacieho konania

posúdiť, či postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti stranám konať pred súdom, či súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, či správne
právne posúdil nárok žalobcu na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o revolvingovom úvere
zo dňa 15.10.2013, či vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 408,38 eur s príslušenstvom a či súd
prvej inštancie rozhodol správne, ak zamietol žalobu v časti zaplatenia sumy 237,88 eur ako primerané

finančné zadosťučinenie a taktiež či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o náhrade trov
konania pred súdom prvej inštancie ako aj o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške
57,- eur.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 23.10.2009 bola medzi veriteľom - žalovaným a dlžníčkou -

žalobkyňou uzavretá Zmluva o revolvingovom úvere na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni
úver vo výške 1.493,73 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť formou 30 mesačných splátok po
91,28 eur do 19. dňa v mesiaci, a to pri ročnom úroku 68,83% a RPMN 63,14%. Zmluvná odmena
predstavovala 1.244,77 eur. Z prehľadu platieb uskutočnených žalobkyňou vyplýva, že žalobkyni bolo
skutočne vyplatených iba 1.419,77 eur, pričom jednotlivými splátkami v období od 23.12.2009 do

13.2.2014 na predmetný úver žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 2.741,12 eur. V priebehu konania
dňa 17.4.2015 žalobkyňa žalovanému uhradila sumu 50 eur a v mesiaci november 2015 došlo ešte k
zrážke zo mzdy žalobkyne vo výške 154,13 eur v prospech žalovaného.

13. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zamietol nárok žalobcu o určenie, že úver poskytnutý

žalovaným v zmysle Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500033255 zo dňa 15.10.2013 je bezúročný a
bez poplatkov. S týmto záverom súdu prvej inštancie žalovaný nesúhlasil a v odvolaní poukazoval na
to, že žalobca má naliehavý právny záujem na tomto určení, nakoľko takýto rozsudok dá základ pre
rozhodnutie o plnení.

14. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

15. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone

i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov
(judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho
existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o
tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje

priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu
problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má
viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania,ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je
spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.

16. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku sa pritom zásadne možno domáhať
len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, a to len vtedy, keď je daný právny záujem
na požadovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, musí byť naliehavý. Procesná povinnosť, že v čase
rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho,

kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem,
musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi
stranamiakpotrebeurčiťsúdom,čituprávnyvzťahaleboprávojealebonieje,nadruhejstranevysvetliť,
že práve podaná žaloba o určenie, je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši.

17. Určovacie žaloby všeobecne majú potom opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a

nie už jeho porušenia, nakoľko určovacia žaloba podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého
porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie § 137 písm. a) Civilného
sporového poriadku. Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia
žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, že

práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvorí
tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné
ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho inak plynie, že naliehavý
právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má
len povahu otázky predbežnej, či čiastkovej, vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať

predmetom určovacej žaloby a z takejto filozofie evidentne vychádzala / vychádza aj rozhodná úprava
procesného práva.

18. Žalobca nepresvedčil odvolací súd, že naozaj má naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
že zmluva o poskytnutí revolvingového úveru je bez úrokov a bez poplatkov. Ak sa totiž požaduje

takéto určenie výrokom rozsudku už v žalobe, v takom prípade žalobca je ten, kto musí preukázať,
na čo mu žaloba v takejto časti je, t. j. na čo mu môže poslúžiť určenie, že zmluva o úvere je bez
úrokov a bez poplatkov. To sa žalobcovi nielenže nepodarilo, ale podľa názoru odvolacieho súdu ani
podariť nemohlo. Zo samotnej výrokovej i textovej časti žaloby totiž vyplýva, že žalobca sa v dôsledku
toho, že zmluvu o úvere považujú za bezúročnú a bez poplatkov, domáha aj vrátenia, resp. zaplatenia,

bezdôvodného obohatenia. Práve preto tu odvolací súd nevidí žiaden reálny právny dôvod, pre ktorý by
určenie, že zmluva o poskytnutí revolvingového úveru je bez poplatkov a bez úrokov, žalobcovi mohla
akokoľvek pomôcť. Týmto nemôže byť ani potreba odstránenia nejakého stavu ohrozenia žalobcu, či
jeho právnej neistoty, pretože je tu najmä príliš veľký časový odstup medzi uzavretím zmluvy o poskytnutí
revolvingového úveru (15.10.2013) a podaním žaloby (20.3.2015) zvlášť za situácie, keď sám žalobca

tvrdí, že úver poskytnutý na základe tejto zmluvy o úvere bol už v celom rozsahu splatený (dokonca
plnil i naviac), čím malo dôjsť k zániku vzájomných práv a povinností účastníkov z tejto zmluvy o úvere
splnením. Vo vzťahu k zmluve o poskytnutí revolvingového úveru tak nemôže byť žalobca v neistote,
aký je jeho dlh, pretože ho podľa jeho tvrdenia celý splnil, má vedomosť i o tom, koľko naviac plnil, preto
nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o poskytnutí revolvingového úveru je bez

úrokov a bez poplatkov. Z uvedených dôvodov tak bolo namieste zamietnutie žaloby v časti požiadavky
na určenie, že zmluva o poskytnutí revolvingového úveru je bez úrokov a bez poplatkov a preto odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej zamietajúcej časti potvrdil.

19. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia,
výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i
podľaodvolaciehosúdudospelksprávnymskutkovýmzisteniam,apretoževcelomrozsahuzdieľaijeho
právny záver vo veci vo vzťahu k nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, keď vec i správne
právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd

odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
tejto časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanému. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvejinštancie uvedených v rozsudku napadnutom odvolaním vo vzťahu k tomuto výroku sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

20. Žalovaný svojom odvolaní namietal, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere obsahuje všetky
zákonom vyžadované náležitosti, nakoľko zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500033255 vyplýva
počet splátok 36, termín splatnosti splátky 16. deň v mesiaci, výška splátky 85,15 eur a termín konečnej
splatnosti 16.10.2016. Ďalej uviedol, že zo žiadnej časti zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že zmluva
o revolvingovom úvere má obsahovať rozpísanie každej jednotlivej splátky a v tejto súvislosti poukázal

aj na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15.

21. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho
zmluvu o úvere (§ 497), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom
ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1, § 53

ods. 1 § 54 ods. 1). Súčasne súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade sa na právny
vzťahy účastníkov tohto záväzkového vzťahu sa tak vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov.

22. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku konštatoval, že zmluva o poskytnutí revolvingového
úveru neobsahuje základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) a preto je potrebné považovať úver
za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z., pričom v takomto prípade
sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Uzavretú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru odvolací súd považuje taktiež za zmluvu
spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie, a nespochybnil ani žalovaný. Žalovaný
ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalobcom, ktorí nekonali v rámci predmetu
svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie revolvingového
úveru, teda poskytnutie peňažných prostriedkov formou úverového rámca. Spotrebiteľská zmluva

nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky,
tak tieto sú neplatné. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť

práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa.
Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto

faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou
podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci
spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou
v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu
spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a

doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom
odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Práve uvedenie konečnej

splatnosti úveru a údajov o termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že neuvedenie týchto náležitosti v písomnej forme
sankcionoval v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre

dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

24. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť predmetného revolvingového úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm.a) zákon č. 129/2010 Z. z., keď mal preukázané z obsahu zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru,
ktorú podrobil kontrole, že v zmluve o poskytnutí revolvingového úveru nie je uvedený údaj o konečnej
splatnosti úveru a údaj o termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

25. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť predmetného úveru s odkazom na ustanovenie §11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané z obsahu úverovej zmluvy, ktorú podrobil kontrole, že
neobsahuje údaj o termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako to vyžaduje ustanovenie

§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo namietal žalobca v odvolaní. Odvolací súd
považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v preskúmavanom rozsudku za náležité a na zdôraznenie
ich správnosti predkladá ďalšiu argumentáciu.

26. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Ustanovenie § 11 cit. zákona vymedzuje prípady,
kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
a) citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné
dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
zák. o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ustanovení § 9 ods. 2 cit. zákona neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov.

27. Z obsahu predmetnej zmluvy vyplýva, že v nej nie je uvedený termín splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. Zákon ukladá povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť termín splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku presných informácií pre spotrebiteľa.

Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje uvedenie
tohto údaju v zmluve, pričom absencia tejto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný
oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru, vrátane
uvedenia splatnosti splátok spôsobom, ktorý umožní spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať

dátumy jednotlivých splátok úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne
informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu
pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie nielen o podmienkach poskytnutia úveru
a nákladoch spojených s úverom, ale aj o podmienkach splácania už poskytnutého úveru. Zákonom
stanovené náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné

vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v jeho povinnostiach vyplývajúcich mu zo
záväzkového vzťahu. Postup žalobcu ako veriteľa, ktorý v zmluve neuvedie termín splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, je neakceptovateľný a javí známky úmyselného obchádzania zákona a konania v
rozpore s povinnosťami veriteľa a úctou k právam spotrebiteľa. Odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie konštatuje absenciu tejto náležitosti v úverovej zmluve.

28. Vzhľadom na to, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a)
zák. o spotrebiteľských úveroch postačuje nesplnenie čo i len jednej z uvedených zákonných náležitostí
zmluvyoúvere,boloužďalejnadbytočnýmzaoberaťsaostatnýmináležitosťamizmluvyorevolvingovom
úvere.

29.Žalovanývodvolaníargumentoval,žeOznámenieoschváleníúverujesúčasťouzmluvyoposkytnutí
revolvingového úveru. Odvolací súd pripúšťa, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť uvedená
v jednom dokumente, avšak je potrebné, aby na iné dokumenty, ktoré sú jej súčasťou odkazovala a
spotrebiteľ mal možnosť sa s nimi vopred oboznámiť (pozri rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti D. A.). Zo zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru však
nevyplýva, že by na Oznámenie o schválení úveru táto zmluva akokoľvek odkazovala. Vzhľadom na
uvedené považuje odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.30. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
o poskytnutí revolvingového úveru je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu
štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že

spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme
podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“
podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti,
že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou
zmluvného vzťahu.

31. Keďže v konaní pred súdom prvej inštancie bolo predloženými dôkazmi nesporne preukázané, že
spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru je bezúročný a
bez poplatkov, že žalovaný tiež plnil žalobcovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalobca
zaplatil žalovanému vyššiu čiastku, ako mu bola celkom poskytnutá z úverového vzťahu i plnením zo
zmluvy o úvere, a to podľa záverov súdu prvej inštancie dôsledne podložených a špecifikovaných v

odôvodnení preskúmavaného rozsudku, na ktoré odvolací súd opätovne v podrobnostiach odkazuje,
bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 408,38 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného
obohatenia opodstatnená.

32. Žalobca vo svojom odvolaní nesúhlasil so zamietnutím žaloby v časti zaplatenia sumy 237,88 eur

prestavujúcej primerané zadosťučinenie.

33. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcovi nevznikol nárok na primerané
finančnézadosťučinenie,keďpredmetomtohtokonaniatedanebolouplatnenienárokutitulomporušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a osobitnými

predpismi. Odvolateľ namietal, že sám súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetná zmluva o úvere
nemá predpísané náležitosti, čím nepovedal iné ako to, že žalovaný nepostupoval s potrebnou odbornou
starostlivosťou a že porušil zákon. Žalovaný jednoznačne konal v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z.
a tiež zákonom č. 250/2007 Z.z. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. a) a uviedol, že nekalou
obchodnou praktikou a teda zakázaným konaním je aj používanie neprijateľných zmluvných podmienok

v zmluvách dodávateľom a tiež konaním v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Nárok na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia bol založený aj na tom, že žalovaný napriek výzve
a žiadosti právneho zástupcu argumentáciou vadnosti zmluvy o úvere si uplatnil vykonávanie zrážok
zo mzdy žalobcu, čím porušil aj zákaz daný § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. a uplatnená suma
predstavuje vykonané zrážky zo mzdy.

34. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že žalobcovi
ako spotrebiteľovi prináleží právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne
uplatní svoje právo na súde a súčasne preukáže, že žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností,
ktoré mu ukladá zákon, a že toto porušenie je spôsobilé privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi

ujmu a ak preukáže príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. Len
pri kumulatívnom splnení uvedených troch podmienok je možné uvažovať o nároku žalobcu na
primerané finančné zadosťučinenie. Pri jeho nároku postačuje samotná hrozba ujmy. Výška priznaného
finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Priznané finančné
zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním žalovaného a je akousi

určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania trpieť a je aj sankciou postihujúcou
žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ, teda žalobca nie je
povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo
na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na
porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhal ochrany svojich práv. Účelom

finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na
ochranu spotrebiteľa spôsobená.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že zamietnutie žaloby v tejto časti žalobcom
uplatneného nároku súd riadne neodôvodnil, takže jeho rozhodnutie vyznieva arbitrárne. Svoj záver

o tom, že žalobcovi nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie, keď predmetom tohto
konania nebolo uplatnenie nároku titulom porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi súd nijako bližšie neodôvodnil a vo svojom
rozhodnutí ani neuviedol ako uplatnený nárok žalobcu posúdil.36. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

37. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

38. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

39. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany

sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu

Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

40. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej

praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

41. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie

súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

42. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

43.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé

súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

44. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických

a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ tedaexistujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

45. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v tejto
napadnutej časti fakticky v relevantných záveroch v podstate nijako neodôvodnil ani právne a ani vecne,

nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom a preto odvolací súd podľa §
389 ods. 1 písm. b/ CSP v tejto napadnutej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil.

46. Žalobca i žalovaný ďalej napadli odvolaním dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd
rozhodol o náhrade trov konania ako aj výrok o vyrúbení súdneho poplatku za návrh.

47. Žalobca namietal, že v konaní sa domáhal len uloženia dvoch peňažných povinností a to zaplatenia
sumy 408,38 eur s prísl. a sumy 238,88 eur a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
žalobca si uplatnil ako zaplatenie sumy 237,88 eur tak aj 2-krát zaplatenie sumy 408,38 eur s prísl.,
keď raz bol podľa súdu ohľadne sumy 408,38 eur s prísl. úspešný a raz neúspešný a teda úspech
žalovaného bol v rozsahu 2/3-ín a neúspech v 1/3-ine a preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 33,34% (úspech 66,67% mínus neúspech 33,33%). Z obsahu spisu ale jasne
vyplýva, že predmetom konania bolo len zaplatenie sumy 408,38 eur s prísl. a sumy 237,88 eur ako to
uviedol aj odvolateľ a preto nie je zrejmé prečo súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal pri výpočte pomeru úspechu v prejednávanej veci dvakrát zo sumy 408,38 eur
s prísl.. Odvolací súd tak dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o

náhrade trov konania nezodpovedá požiadavkám kladeným v ust. § 255 ods.2 CSP.

48. Keďže došlo k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy
237,88 eur, došlo zároveň k zrušeniu aj závislych výrokov dopĺňacieho rozhodnutia, ktorými bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania ako aj o vyrúbení súdneho poplatku za návrh žalovanému a to vo

výške 57,- eur o ktorých nárokoch rozhodne súd prvej inštancie vo svojom konečnom rozhodnutí (§ 396
ods. 3 CSP), ako aj podľa výsledku konania (§ 2 ods. 2 zák.č. 71/1992 Z.z.), keď v danom prípade
zákon nevyžaduje právoplatne rozhodnutie vo veci samej, ale výsledok konania t.j. konečné rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo veci samej.

49. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom vyhovujúcom výroku a v napadnutej zamietajúcej časti o určenie, že úver poskytnutý
žalovaným žalobcovi v zmysle zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500033255 zo dňa 15.10.2013 je
bezúročný a bez poplatkov s použitím ustanovenia § 387 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku z
dôvodu vecnej správnosti vo výroku I. potvrdil a vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej

zamietajúcej časti ohľadne zaplatenia sumy 237,88 eur a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
07.11.2016 s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu
v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

50. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho

súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií. Po opätovnom
oboznámení sa s obsahom spisu, vykonaní všetkých potrebných dôkazov, aktuálne v súlade s
druhou hlavou prvým dielom CSP obsahujúcom špeciálne ustanovenie o spotrebiteľských sporoch,
osobitne § 295 CSP, ak to bude nevyhnutné, po obstaraní zabezpečení a vykonaní aj dôkazov,
ktoré spotrebiteľ nenavrhol, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť, posúdiť podľa všetkých

náležitých hmotnoprávnych ustanovení a až následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie
je nevyhnutné adekvátne v súlade s ust. § 220 CSP odôvodniť. Rovnako bude potrebné opätovne
rozhodnúť o náhrade trov konania strán, dôsledne posúdiť úspech / neúspech strán v spore porovnajúc
požiadavku žalobcov v petite žaloby s výsledkom rozhodovania vo veci samej súdom prvej inštancie v
spojenístýmtorozsudkomodvolaciehosúdu,nároknanáhradutrovkonaniaposúdiťzhľadiskavšetkých

na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť o náhrade trov konania,
pričom rozhodnutie je v zrušenej časti je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporého poriadku odôvodniť.51. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 Civilného sporového poriadku).

52. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).