Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 30, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/317/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917200571
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5917200571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu E. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z., M. P. XXXX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Dlhopolčekom, so sídlom Z.
XX, proti žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, právne zastúpeného advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom,
so sídlom K., Z. XX, o náhradu škody, na základe odvolania oboch sporových strán proti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/6/2017-140 zo dňa 28.júla 2017 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť

žalobcovi sumu 10.030 eur.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí žaloby v ostatnej časti.

Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania tak,
že žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.030

eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.)
vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vychádzal z porovnania predpokladov
žalobcu pre uplatnenie sa v živote a v spoločnosti pred a po vzniku škodovej udalosti. Konštatoval, že
žalobca pri dopravnej nehode utrpel poškodenie zdravia, ktoré ho v najproduktívnejšom veku vyradilo z
aktívneho spoločenského, pracovného a rodinného života. Ide pritom o poškodenie zdravia bez reálnej
možnosti jeho zlepšenia a žalobca je odkázaný na pomoc zo strany blízkych a okolia.
2. Okresný súd zdôraznil, že jednou z okolností hodných osobitného zreteľa je uznanie invalidity, čo vo

vzťahu k žalobcovi bolo medzi stranami nesporné. Žalobca vplyvom následkov úrazu je takmer vyradený
zo samostatného uspokojovania životných a spoločenských potrieb a jeho predpoklady pre uplatnenie
sa v spoločnosti sú viac menej obmedzené. Skutočnosť, že sa stal invalidným v najproduktívnejšom
veku sa zároveň nepriaznivo podpísala na jeho duševnom zdraví. Nadväzne okresný súd uzavrel, že je
dôvodným zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 25%, t.j. o 10.030 eur. Pokiaľ sa
žalobca domáha zvýšenia náhrady až o 40%, uvedené hodnotil ako neprimerané v porovnaní s inými
súdmi prejednávanými prípadmi, keďže maximálne zvýšenie (o 50%) sa priznáva v tých prípadoch, kedy

je poškodený úplne vylúčený z bežného života a v plnom rozsahu odkázaný na pomoc iných.
3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo
na ich náhradu, lebo v konaní mali obe len čiastočný úspech.4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania obe sporové strany.
5. Žalovaný napadol rozsudok vo výroku ukladajúcom mu povinnosť plnenia a vo výroku o trovách
konania, pričom sa domáhal ich zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá v celom rozsahu a bude

mu priznaná náhrada trov konania v plnej výške. Poukazoval na to, že žalobcovi už titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia vyplatil sumu 40.119 eur, ktorá zohľadňuje obmedzenia žalobcu vo všetkých
sférach jeho života, vrátane uznania jeho invalidity. Tvrdil, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo
k zhoršeniu už ustáleného zdravotného stavu žalobcu, ktorý si vyžaduje nové bodové ohodnotenie.
Žalovaný upozorňoval na to, že samotné priznanie invalidity neumožňuje aplikáciu § 5 ods. 5 zák. č.

437/2004 Z.z., ale je potrebné skúmať, aký má invalidita vplyv na život v spoločenskej i rodinnej rovine;
čo okresný súd - podľa neho - dostatočne neskúmal. Žalovaný napokon namietal taktiež nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku.

6. Žalobca podal odvolanie len vo výroku o trovách konania a domáhal sa jeho zmeny tak, že mu bude
priznané právo na náhradu trov vo výške 100%. Poukazoval na to, že vo veci mal prevažujúci úspech

(10.030 eur predstavuje z uplatnenej sumy 16.048 eur 62,5%), a nie len úspech čiastočný; za ktorý
označoval úspech v rozsahu menšom ako polovica nárokovanej čiastky. Predovšetkým však tvrdil, že
žaloba o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je špecifická a výška plnenia závisí od
rozhodnutia súdu. Vymedzenie rozsahu nároku v žalobe tak môže byť iba približné, a preto v konečnom
dôsledku bol žalobca úspešný v plnej miere, lebo zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského

uplatnenia mu bolo priznané.
7. Žalobca v reakcii na odvolanie protistrany žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Mal za to, že
žalovaný iba opakuje doterajšiu jeho argumentáciu. Žalobca zotrval na tom, že ním predložené dôkazy
„jasne a jednoznačne“ preukazujú dôvodnosť jeho nároku. V otázke žalovaným tvrdeného nevyužitia
možnosti navýšenia bodového ohodnotenia posudkovým lekárom navrhoval jeho výsluch. Dodal, že

zdokumentuje skutočnosť, že jeho zdravotný stav v súvislosti s úrazom vyžaduje ďalšie liečenie.

8. V nasledujúcom podaní žalovaný trval na svojom odvolaní, vrátane súvisiacich námietok. Zopakoval,
že žalobcovi už bolo odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vyplatené, pričom boli pokryté
všetky tvrdené okolnosti, vrátane predpokladaného vývoja následkov poškodenia zdravia. Uviedol, že

ani posudkový lekár nevyužil možnosť zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 10 ods. 4
zákona č. 437/2004 Z.z. Návrh na vykonanie jeho výsluchu považoval v tomto štádiu konania za právne
neudržateľný. Žalovaný opätovne namietal, že okresný súd neskúmal ako priznanie invalidity zmenilo
život žalobcu.

9. Žalobca zotrval na svojom prvotnom (meritórnom) vyjadrení v odvolacom konaní.
10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal z dôvodov a v rozsahu vymedzených v odvolaniach
strán (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v
odvolaniami nenapadnutom výroku o zamietnutí žaloby v ostatnej časti a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu

potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
10.030 eur a zmenil podľa § 388 CSP vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

11. Podstatou žalobcom uplatňovaného nároku bolo posúdenie, či v prejednávanej veci sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ku

ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej poistníkom/poisteným žalovaného. Nejde teda
o ďalšiu náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia za iné ako doteraz posudzované (a už obodované)
následky (ako sa čiastočne účelovo snaží podsúvať žalovaný), ale o vyhodnotenie, či rozsah týchto
následkov odôvodňuje svojim charakterom mimoriadne zvýšenie odškodnenia, ktoré v zmysle § 5 ods.
5 zák. č. 437/2004 Z.z. môže vykonať iba súd. Nadväzne neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že

bolo potrebné skúmať zhoršenie zdravotného stavu žalobcu oproti stavu, z ktorého strany vychádzali pri
už realizovanom (mimosúdnom) vyplatení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

12. V danej spojitosti obdobne tendenčne požaduje žalobca skúmanie toho, ako uznanie invalidity
zmenilo kvalitu života žalobcu. Takúto požiadavku vzájomnej prepojenosti uznania invalidity a

mimoriadneho zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia z textu zákona nemožno vyvodiť.
Uznanie invalidity je jediným výslovne zákonodarcom zadefinovaným príkladom dôvodu hodného
osobitného zreteľa, kedy je namieste zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia na základe
rozhodnutia súdu. Dá sa čiastočne súhlasiť s odvolateľom, že nejde o paušálne podmienenie, vzmysle ktorého, ak došlo k uznaniu invalidity poškodeného, je nutné automaticky prikročiť k zvýšeniu
náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Doslova „jedným dychom“ je však nutné zdôrazniť, že
takto paušálne nielenže nepostupoval okresný súd, ale ani skutkové tvrdenia žalobcu nesmerovali k

paušalizovanému prístupu.

13. Je nesporné, že žalobca bol v dôsledku zranení utrpených pri dotknutej škodovej udalosti uznaný
invalidným. Ak žalovaný tvrdil, že tento jediný zákonom vyslovene (vo všeobecnosti) označený dôvod
hodný osobitného zreteľa nie je v konkrétnostiach súdeného prípadu takej kvality a intenzity, aby mu

bolo možné priznať povahu dôvodu hodného osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, mal prezentovať dostatočne konkrétne a jedinečné skutočnosti podporujúce takéto jeho
tvrdenie. Rozhodne však nemôže ísť o konšattovanie, že žalobca bol za invalidného uznaný už v
čase vyplatenia „základnej“ výšky náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Uvedené totiž ani v
najmenšom nespochybňuje zásadný fakt, že invalidita žalobcu je dôsledkom odškodňovanej škodovej
udalosti; skôr naopak, dotknuté príčinné súvislosti potvrdzuje.

14. Obdobne neobstoja všeobecné konštatovania typu, že už vyplatenou náhradou sťaženia
spoločenského uplatnenia boli uspokojené/zohľadnené obmedzenia žalobcu vo všetkých sférach jeho
života. Žalovaný fakticky vôbec nespochybňoval skutkové tvrdenia protistrany o principiálnej negatívnej
zmene osobného, či spoločenského života žalobcu v období po dopravnej nehode. Namietanie, že ide o
tvrdenia z časového hľadiska sa viažuce k obdobiu pred vyplatením náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia - ako už bolo vyššie vysvetlené - je irelevantné a sčasti i účelové.
15. Stavu veci tiež nezodpovedá odvolateľovo tvrdenie, že ani posudkový lekár nevyužil možnosť
primeraného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Z hodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia MUDr. W. zo dňa 21.11.2015 (č.l. 23), z ktorého vychádzal i žalovaný pri (mimosúdnom)
vyplatení odškodnenia, je jednoznačné, že hodnotiaci lekár prikročil k zvýšeniu sťaženia spoločenského

uplatnenia podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. vo vzťahu k dvom diagnózam (obom o 32%).
Rovnako z lekárskeho posudku MUDr. C. z 22.12.2015 (č.l. 24) je preukázané takéto zvýšenie vo vzťahu
k vážnym duševným poruchám po iných ťažkých poraneniach hlavy (o 30%).

16. Bez ohľadu na doteraz uvedené okolnosti preukazujúce neopodstatnenosť námietok odvolateľa,

je nutné zdôrazniť, že okresný súd správne a zodpovedajúco vykonanému dokazovaniu vymedzil
zásadný negatívny rozsah zmien, ku ktorým došlo v súkromnom, pracovnom, či spoločenskom živote
žalobcu v porovnaní s obdobím pred utrpením zranení (bližšie najmä záver bodu 11., bod 12., či 22.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Nielen v tejto súvislosti zároveň neobstojí námietaka žalovaného
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Odôvodnenie posudzovaného rozhodnutia totiž

rešpektuje náležitosti tejto súčasti rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
17. Len skutočnosť, že rozhodnutie súdu nie je odôvodnené podľa predstáv strany sporu (v tomto
prípade žalovaného), rozhodne neznamená, že by trpelo vadou nepreskúmateľnosti. Ako už bolo
opakovane uvedené, žalovaný pomerne účelovo sa snaží podsúvať, že podstatou súdenej veci
je/má byť posúdenie ďalšieho zhoršenia zdravotného stavu žalobcu oproti obdobiu, kedy už bolo

žalovaným vykonané vyplatenie odškodnenia „základného“ sťaženia spoločenského uplatnenia. V
dôsledku takéhoto tendenčného prístupu potom aj neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku. Je totiž logické, že ak strana sporu akcentuje nesprávne právne či skutkové
východiská, tieto nie sú určujúce z hľadiska posúdenia podstaty prejednávaného prípadu a nadväzne je
nadbytočné obsiahlejšie sa im venovať v odôvodnení rozsudku.

18. V širších - všeobecných - súvislostiach krajský súd pripomína, že nie je porušením základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane
predstáv o obsahu odôvodnia. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv
dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú

zjavné protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (bližšie napr. I. ÚS 344/10, III. ÚS
305/08).Odôvodnenienapadnutéhorozsudkutakútocharakteristikurozhodnenespĺňa.Naopakokresný
súd jasne pomenoval rozhodujúce skutočnosti, ozrejmil svoje východiská, konkrétne úvahy a z nich
rezultujúce závery.

19.Nakoľkoodvolacienámietkyvymedzenéžalovaným,ktorýmijeodvolacísúdviazaný,nebolidôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.20.Votázkenárokunanáhradutrovkonaniasakrajskýsúdnestotožnilspostupomazávermiokresného
súdu. Vzhľadom na osobitný charakter uplatňovaného nároku, o ktorom môže rozhodnúť výlučne súd,

nie je náležité pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadňovať len izolovane a čisto
mechanicky (matematicky) výšku nárokovanej sumy a výšku sumy priznanej (navyše aj z tohto pohľadu
bol čistý úspech žalobcu v súdenej veci 25 %), ale je nutné komplexné zhodnotenie rozhodnutia v merite
veci.Podstatoudotknutéhonárokubolopreukázanieexistenciedôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa,na
základe ktorých vzniká žalobcovi nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až o

50%; konkrétny finančný rozsah je podmienený „iba“ voľnou úvahou súdu vychádzajúcou z konkrétností
jednotlivých prípadov.

21. V prejednávanom prípade bol žalobca z predmetného hľadiska jednoznačne úspešnou sporovou
stranou. Nadväzne je potrebné mať za to, že mu prináleží nárok na náhradu trov v plnej miere, avšak pri
vymedzení ich výšky (o ktorej bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodovať vyšší súdny úradník

okresného súdu - § 262 ods. 2 CSP) je nevyhnutné za základ odmeny právneho zástupcu vziať len
čiastku súdom/súdmi priznanú z dôvodu mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského
uplatnenia. Na základe dotknutých východísk a úvah krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku
o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu
100%.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v tomto štádiu konania v celom rozsahu úspešný (odvolaniu protistrany
nebolo vôbec vyhovené a naopak na základe jeho odvolania došlo k zmene ním namietaného výroku
prvoinštančného rozhodnutia), preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v (plnom) rozsahu - 100%.

23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.