Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 15, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/14/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316207297
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316207297.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692 zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubrikova, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: D. I., nar. XX.XX.XXXX,
A. XX/X, U. P. zast. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/X, U. o zaplatenie sumy 1.639,93 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 21Csp/29/2016-77
zo dňa 12.09.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol a súvisiacom výroku o trovách konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.274,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od XX.XX.XXXX do zaplatenia, to všetko
v mesačných splátkach vo výške 20 eur splatných vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc
od právoplatnosti tohto rozsudku pod stratou výhody splátok v prípade nezaplatenia niektorej splátky
riadne a včas. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu

trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 54 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
1.639,93 eur s príslušenstvom dôvodniac, že dňa XX.XX.XXXX uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom
Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky
a obchodné podmienky pre úver. Prvoinštančný súd uznesením sp. zn. 21Csp/29/2016 zo dňa

XX.XX.XXXX pripustil zmenu strany sporu, keď namiesto žalobcu E. Y. vstúpila spoločnosť Y.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502
ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v platnom znení, § 52
ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1,2, § 517 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb., § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa

zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je
zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1700,- eur, ktorý
sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 anuitných splátkach vo výške 47 eur mesačne, od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX. Medzi stranami sporu bola dohodnutá výška úroku z úveru a to vo výške 25,5 % ročne.Výška RPMN bola v zmluve uvedená 28,70 % a celkové náklady v súvislosti s úverom boli uvedené vo
výške1578,45eur.Zdôvoduneplneniasipovinnostízostranyžalovanéhoatonesplácaniadohodnutých
mesačných splátok, žalobca vyhlásil výzvou zo dňa XX.XX.XXXX predčasnú splatnosť úveru. Súd mal

tiež za preukázané, že žalovaný v prospech žalobcu uhradili celkom sumu 425,80 eur. V zmluve o
pôžičke absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k),
a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok
a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je
ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

4. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 so záverom, že spotrebiteľ
má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalobca pritom
ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a
poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre
spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku.

Žalovaný v predmetnom prípade však túto možnosť nemal, keďže výška úrokov a poplatkov nie je
uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsiahlu rozhodovaciu prax
okresných a krajských súdov.

5. Vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa XX.XX.XXXX v právnej veci C-42/15, L. c/

a U. Y. skonštatoval, že Zákon o spotrebiteľských úveroch nad rámec smernice zakotvil prísnejšie
podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je
viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Zákon uvádza, že zmluvy
musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak

splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v

zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a
Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť
pred vnútroštátnym právom Smernica. V takomto prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže
Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ

na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho
priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva
alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi
a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp.

Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy
poskytli Smernici priamy účinok. Súd prvej inštancie preto skúmal, či môže Smernici priznať nepriamy
účinok. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na
splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriami účinok, jednalo
by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

6. Prvoinštančný súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver
je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovaný je tak na istine úveru povinný zaplatiť ešte sumu 1274,20 eur (1700,- eur -
425,80 eur), teda sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Súd v tejto časti uplatnený

nárok považoval za dôvodný a žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal nárok na kapitalizovaný úrok z omeškania, ktorý vyčíslil ku dňu
vyhlásenie predčasnej splatnosti a ktorý si uplatnil jednou sumou vo výške 910,49 eur. Okrem toho,
tento úrok bol vyčíslený z vyšších súm na úhradu akých, vzhľadom na vyššie uvedený záver súdu,
žalobcovi vznikol nárok.

7. Ďalej konštatoval, že žalovaný neuhradil dlžnú sumu riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením
peňažného dlhu a žalobcovi vznikol tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Prvoinštančný súd
preto žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z priznanej sumy1274,20 eur, ktorého výška nie je v rozpore so zákonnou úpravou a to odo dňa požadovaného žalobcom,
t.j. odo dňa 01.05.2016 a vo zvyšnej časti žalobu pokiaľ sa jedná o tento nárok ako nedôvodnú zamietol.

8. S poukazom na to, že žalovaný má nepriaznivú finančnú situáciu, povolil mu splatiť dlžnú sumu
formou mesačných splátok po 20 eur, pod stratou výhody splátok pri vynechaní čo i len jednej splátky,
s povinnosťou uhradiť vždy do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca žalobcovi.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom

na pomer úspechu v konaní, keď žalobca bo úspešný v rozsahu 77 % a žalovaný v rozsahu 23 %,
priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 54 % s tým, že o výške trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

10. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a),

b), d), e), f), g), a h) CSP. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, čím bolo porušené právo v
zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako
aj Ústavného súdu SR a ČR. Upriamil pozornosť aj na rozhodnutie súdneho dvora z XX.XX.XXXX, sp.
zn. C-42/15, podľa ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez

ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Rovnako konštatoval, že Smernica 2008/48
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pritom členské
štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje. Podľa odvolateľa
zmluva o úvere obsahuje údaje o výške (19,62 eur), počte (36 mesačných splátok) a termíne (k 17.
dňu v mesiaci, počnúc dňom XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX) jednotlivých splátok. Túto zmluvu preto

nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahuje matematicky spočítanú
celkovú čiastku úveru, ako aj výšku, počet a termíny splátok, lebo zmluva o úvere priamo nemusí takýto
údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia dá identifikovať, čo zmluva o úvere spĺňa. Aj ochrana
spotrebiteľa má svoje limity v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009.
Súdy sú pritom povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má

svoje medzi a nie je možné chápať ako ochranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca
(pozn. odvolacieho súdu, správne má byť žalovaný) uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a
nátlaku. Rovnako v odvolaní poukázal aj na stanovisko sudcu a podpredsedu Ústavného súdu SR G..
X., ktorý konštatoval, že súdy poskytujú spotrebiteľom neprimeranú ochranu.

11. Odvolateľ preto žiadal rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a na sl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej

stránke Krajského súdu v Prešove dňa XX.XX.XXXX a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov i to, či

súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktorémajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS/78/05).

16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje
sa preto na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a len na doplnenie a k
odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza nasledovné.

17. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Nesprávnym

právnymposúdenímvecijeomylsúdu,priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne správne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

18. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne posúdil

úverovú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa XX.XX.XXXX, ktorú
vyhodnotil ako spotrebiteľskú, so všetkými dôsledkami s tým spojenými. Odvolací súd rovnako ako
súd prvej inštancie je toho názoru, že ani rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci L. proti U. Y. nie
je dôvodom na prípadnú zmenu rozsudku v jeho napadnutej časti. Aj odvolací súd sa stotožňuje s
názorom, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v

prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, preto vnútroštátny súd musí skúmať, či môže smernici priznať
aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice,
a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Odvolací súd rovnako ako súd

prvej inštancie zdôrazňuje, že zákon č. 129/2010 Z.z. v § 11 ods. 1 písm. a) považuje poskytnutý
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, ak nastane jedna z okolností taxatívne vymenovaných
v ust. § 11 ods. 1, a to napr. aj ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. a) až kl), r) a y) zákona. Rovnako zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostípodľaObčianskehozákonníkamusíobsahovaťajvýšku,početatermínysplátokistiny,úrokov

a iných poplatkov, rovnako dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

19. Odvolací súd preto súladne so súdom prvej inštancie má za to, že v predmetnej zmluve chýba údaj
o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená iba výška mesačnej splátky

bez konkretizácie čo tvorí istinu, úrok a iné poplatky. Je preto nutné súhlasiť s názorom vysloveným
súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že takúto zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú
a bezpoplatkovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca preto má nárok iba na vrátenie poskytnutej
istiny vo výške 1.700 eur, z ktorých žalovaný uhradil sumu 425,80 eur, teda má nárok na zaplatenie
sumy 1.274,20 eur s úrokom z omeškania od prvého dňa omeškania, t.j. od XX.XX.XXXX tak, ako to

žalobca žiadal. Žalobca tak nemá nárok na úroky dohodnuté v zmluve vo výške 25,50 % ročne ani na
ďalšie poplatky žiadané v žalobe.

20. Je nutné zdôrazniť, že zákon je jednoznačný a líši sa od požiadaviek smernice. Podľa zákona zmluva
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Niet absolútne žiadnych

pochybností o tom, že slovenský zákon jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Aj keď je treba konštatovať, že zákon ide nad rámec Smernice.
K výkladu ustanovení Zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov vrátane rozsudkom
Najvyššieho súdu SR v zmysle ktorej sa má ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať
vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere

považujevzmysle§11ods.1písm.b)Zákonaospotrebiteľskýchúverochzabezúročnúabezpoplatkov.

21. V odvolaní odvolateľ poukazuje na názor vyslovený v inom rozhodnutí Krajského súdu Prešov,
a to sp. zn. 11Co/39/2016, k čomu odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nie je viazaný
názorom vysloveným v inej právnej veci Krajského súdu. K aplikácii záverov rozsudku Súdneho dvora

z 09.11.2016, sp. zn. C-42/15 odvolací súd v predmetnej veci zaujal svoje stanovisko vyššie, na
ktorom zotrváva. Rovnako je potrebné sa prikloniť k názoru vyslovenému v obdobných veciach vyššou
inštanciou, a to Najvyšším súdom SR.22. Je potrebné ešte poukázať na to, že ani Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú
veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úrok z omeškania) pre prípad omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky, tým však nie je dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa, že dohodnuté úroky

sa stanú súčasťou istiny (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2036/2009). V prípade spotrebiteľského
vzťahu však by bolo nutné takúto dohodu vyhodnotiť ako neplatnú. Preto ani z uvedeného dôvodu
by nebolo možné priznať úroky z omeškania vyčíslené aj z dohodnutých úrokov. Je treba zdôrazniť,
že žalobca v predmetnom konaní ani vzhľadom na vyššie uvedené nemá nárok na dohodnuté úroky
ani poplatky. Otázku, či je možné od dlžníka požadovať úroky z omeškania pri omeškaní s platbou

príslušenstva pohľadávky riešil Najvyšší súd ČR aj v uznesení sp. zn. 29Odo/689/2006, kde uviedol, že
dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatná pre rozpor so zákonom.

23. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP spolu s výrokom o trovách konania

potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 a nasl.
CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebol priznaný. V odvolacom
konaní žalobca bol neúspešný, preto nemohol mu vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

V odvolacom konaní úspešný žalovaný si žiadne trovy neuplatnil a navyše z obsahu spisu mu žiadne
odvolacie trovy nevyplývajú. Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015
a z dôvodu aplikácie ust. § 256 ods. 1 CSP a contrario za použitia článku 4 ods. 1 CSP.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).