Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 5, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/142/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202171
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116202171.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: O. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX,
zastúpenej JUDr. Barborou Petrovič, advokátkou, Hlavná 44, Trnava, proti žalovanému: Ing. A. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. X, G., zastúpeného JUDr. Andrejom Kučerom, advokátom, SNP 6, Hlohovec,
o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14.

februára 2017, č.k. 16C/30/2016-152, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rovnako zamietol
návrh na prerušenie konania a o práve na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal
právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 137 písm. c) a § 137 písm. d) CSP, ako
aj Nálezu Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 549/2015-33 a Ústavného súdu ČR sp. zn. III.US 415/2015 a
III.US 247/2014, keď dospel k záveru, že citovanými rozhodnutiami ústavných súdov došlo k zásadnému
prelomu zásady nemo plus iuris a ochrany vlastníctva nadobudnutého v dobrej viere. V danom prípade
kúpna zmluva, na základe ktorej sa žalovaný stal vlastníkom nehnuteľností, bola zapísaná do katastra

nehnuteľností podľa výpisu z LV č. XXX pod číslom V 385/2015. Žalovaný v súvislosti s kúpou
nehnuteľnosti čerpal úver, z prostriedkov ktorého uhradil prevažnú časť kúpnej ceny, nehnuteľnosti sú
zaťažené záložným právom v prospech J. I. a.s. Podľa LV č. XXX sa jedná o pozemky - parc. č. 399/3
orná pôda o výmere 253 m2, parc. č. 399/4 zast. plochy a nádvoria o výmere 469 m2, parc. č. 399/5
zast. plochy a nádvoria o výmere 143 m2, parc. č. 399/6 zast. plochy a nádvoria o výmere 24 m2,
parc č. 399/7 zast. plochy a nádvoria o výmere 7 m2, dom č. s. XXX na parc. č. 399/5, 399/6, 399/7

(stav je teda iný ako v žalobe). Je nesporné, že pred uzavretím tejto zmluvy bol vlastníkom predávajúci
Mgr. A. D., ktorému svedčalo vlastníctvo k nehnuteľnostiam, zapísané v katastri nehnuteľností - verejnej
listine. Za daných okolností potom žalovaný nemal dôvod mať pochybnosti o vlastníctve predávajúceho,
nehnuteľnosť nebola zaťažená a nebolo obmedzené nakladanie s ňou (v opačnom prípade by nedošlo
k zápisu vlastníckeho práva). Skutočnosť, že žalovaný si nehnuteľnosť neohliadol, v tejto fyzicky nebol,
nemá zásadný vplyv na jeho dobrú vieru. Sám žalovaný v konaní uviedol, že v dome nechcel bývať a

dom kúpil výhodne, pričom cena bola určená znalcom, s technickým stavom bol oboznámený. Mal v
úmysle dom prenajímať alebo ho prerobiť a potom predať. Bol informovaný o tom, že tam býva pôvodná
majiteľka aj s dcérou pani D., ktoré majú finančné problémy, tieto si mali dom prenajať alebo neskôr
odkúpiť s tým, že ak sa tak nestane, pristúpil by k ich vysťahovaniu a k rekonštrukcii. Medzičasom
však bola podaná žaloba a jeho obrana, že z tohto dôvodu také kroky nepodnikol do ukončenia sporu,
sa javí ako dôvodná a opodstatnená. Pokiaľ žalovaný na kúpu nehnuteľnosti čerpal úver, nemožno to

považovať za popretie jeho dobrej viery, pretože sám žalovaný toto považoval za dobrú investíciu a
je na ňom, akým spôsobom si zabezpečil finančné prostriedky. Nesporným však je, že na zakúpenienehnuteľnosti úver čerpal, tento spláca, nehnuteľnosť je založená na zabezpečenie úveru (už v tomto
smere v prípade vyhovenia žalobe by vznikol ďalší spor). Dobrá viera žalovaného má prednosť pred
ochranou žalobkyne aj v prípade, že táto uzavrela zmluvu v duševnom stave, ktorý by ju prípadne robil

na tento úkon nespôsobilou. Tu však treba pre úplnosť uviesť, že jednaní s p. D. bola účastná aj dcéra
žalobkyne(ktorájeplnespôsobilánaprávneúkonyadôvod,prektorýkuzavretiuzmluvy,resp.pôžičkám
došlo, bol práve na jej strane a nie na strane žalobkyne), a teda tu treba prihliadnuť na vzájomnú
nedbalosť, ak žalobkyňa namieta platnosť zmluvy uzavretej s p. D. ako prvotného neplatného právneho
úkonu, z ktorého nemohol podľa žalobkyne vzniknúť platný prevod nehnuteľností na žalovaného.

Táto prípadná nedbalosť nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý konal v dobrej viere. Treba tiež
prisvedčiť námietke žalovaného, že kúpna zmluva(/na základe ktorej žalovaný nadobudol vlastníctvo k
nehnuteľnosti) mala všetky zákonom stanovené náležitosti (bola perfektná) a bolo vložené vlastníctvo
do katastra nehnuteľností ako verejnej listiny. Ako bolo uvedené, vyššie riziko má niesť zásadne nedbalý
vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento (žalovaný) nemohol mať vedomosť o tom, ako sa
stal predávajúci p. D. vlastníkom nehnuteľností, avšak nepochybne vychádzal z listu vlastníctva, ktorý

ho k tomu oprávňoval. Žalovanému potom treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzuje svoje
vlastnícke pravo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by
bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. V prejednávanej veci žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení, dôvodnosti žaloby a vyvrátenia dobrej viery žalovaného. Svoj
nárok opierala o nespôsobilosť žalobkyne na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorou previedla vlastníctvo k

nehnuteľnostiam (označeným v petite žaloby rozporne so zápisom na liste vlastníctva), nevyplatenie
kúpnej ceny, neplatnosť tejto zmluvy, z ktorej nemohol byť platným ďalší úkon - kúpna zmluva, v
dôsledku ktorej sa vlastníkom nehnuteľností stal žalovaný. Za tým účelom sa domáhala vykonania
dôkazu - znaleckého posudku, ktorý návrh súd neakceptoval z dôvodu dobrej viery žalovaného a vyššie
uvedeného rozhodnutia ÚS SR. Žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátila dobrú vieru

žalovaného a jej tvrdenie o spôsobe nadobudnutia (neohliadnutie nehnuteľnosti, nevstúpenie do nej,
čerpanieúveru-nedostatokvoľnýchfinančnýchprostriedkov),otom,žežalovanýnevyvinulžiadnekroky
k vyprataniu nehnuteľnosti (čo žalovaný odôvodnil podľa názoru súdu správne prebiehajúcim konaním
a predídením prípadnému ďalšiemu sporu) je len domnienkou žalobkyne, ktorú žiadnym spôsobom
nepreukázala a tak tvrdenia žalovaného o dobrej viere nevyvrátila. Ani skutočnosť, či žalobkyni bola

vyplatenákúpnacena,nemázanásledokneplatnéuzavretiezmluvy,nazákladektorejsastalvlastníkom
nehnuteľností žalovaný v dobrej viere. V tomto smere je potrebné poukázať na skutočnosť, že ak
žalobkyňa tvrdí, že jej kúpna cena vyplatená nebola sama v tomto smere nepodnikla relevantné kroky.
S poukazom na uvedené súd nemal dôvod odkloniť sa od stanoviska ústavného súdu vysloveného
v uvedených nálezoch a stanoviskách. Treba tiež prihliadnuť na skutočnosť, že podľa príslušných

ustanovení Civilného sporového poriadku (v danom prípade pri určovacích žalobách) nie je prípustné
určovať práva z minulosti, ak tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne)existenciu práva ku dňu
jeho vyhlásenia. Súd má určiť aktuálny právny stav v prítomnom čase. Rozhodnutím má súd vyriešiť
vzťahy tak, aby sa predišlo ďalším sporom (ani v prípade vyhovenia žalobe by tomu tak nebolo vzhľadom
na nadväzujúce vzťahy a záložné právo k nehnuteľnosti). Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné

žalobu zamietnuť ako nedôvodnú v celom rozsahu.

3. Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie s poukazom na § 162 ods. 1 písm. a) CSP do právoplatného
skončenia konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 32Ps 2/2017, v ktorom je predmetom
obmedzenie spôsobilosti žalobkyne na právne úkony, keď toto konanie má význam z hľadiska posúdenia

spôsobilosti žalobkyne v čase uzatvárania zmluvy. V súlade s ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP súd
zamietol návrh na prerušenie konania, keď povinnosť súdu prerušiť konanie podľa tohto ustanovenia
je nevyhnutné vykladať v intenciách § 193 CSP posledná veta, pričom o takýto prípad sa nejedná.
Do úvahy by podľa dôvodov žalobkyne prichádzalo použitie ustanovenia § 164 CSP, pričom v danom
prípade nie sú dané dôvody na prerušenie konania ani v zmysle tohto ustanovenia, keď posúdenie

duševného stavu žalobkyne v čase uzavretia zmluvy nemá právny význam na posúdenie dôvodnosti
žaloby s prihliadnutím na dobrú vieru žalovaného v čase nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti aj v
prípade, ak by predchádzajúci právny úkon bol absolútne neplatný, nezakladá táto okolnosť neplatnosť
ďalšieho právneho úkonu.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom ich výška bude určená samostatným rozhodnutím v
zmysle § 262 ods. 2 CSP.5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobkyňa s uvedeným rozsudkom
súdu zásadne nesúhlasila, keď súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal predovšetkým z Nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015, ktorý súd kŕčovite aplikoval aj na predmetný prípad.
Odvolateľkadobrúvieružalovanéhospochybnila,atedasúdbolpovinnýriadneaveľmicitlivosavenovať
otázke dobrej viery, pričom sa tak nestalo. Mala za to, že bolo nutné zohľadniť všetky vykonané dôkazy
a rozhodnutie bez doplnenia dokazovania, ktoré navrhla, je nutné považovať za predčasné. Pokiaľ mal
súd vedomosť o tom, že pred Okresným súdom Trnava je pod sp. zn. 32Ps/2/2017 vedené konanie o

obmedzenie spôsobilosti žalobkyne na právne úkony a táto navrhla konanie prerušiť, súd mohol vyčkať
do právoplatného ukončenia predmetného konania za súčasného prerušenia konania a následne v
konaní pokračovať, a teda nebolo dôvodné hneď bez ďalšieho takto predčasne rozhodovať a rozhodnúť.
Podľa jej názoru nie je možné stotožniť sa s argumentáciou súdu, že skutočnosť, že si žalovaný
predmetnú nehnuteľnosť neobhliadol, nemá zásadný vplyv na jeho dobrú vieru. Súd v tejto súvislosti
nevyhodnotil, že žalovaný nikdy v predmetnej nehnuteľnosti nebol, tento nie je podnikateľom, ktorý by

mal dostatok finančných prostriedkov, ktoré by investoval do investičných nákupov nehnuteľností, keď
práve naopak žalovaný je fyzickou osobou nepodnikajúcou v oblasti realít a nemajúcou ani skúsenosti
v tejto oblasti a na úhradu kúpnej ceny čerpal úver, pričom je nepredstaviteľné, aby bežný občan
kupoval nehnuteľnosť bez toho, že by ju ani raz nevidel, resp. obhliadol, najmä ak na úhradu kúpnej
ceny čerpal hypotekárny úver. Žalovaný síce tvrdil, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy vynaložil všetku

potrebnústarostlivosť,abysapresvedčil,ženehnuteľnosťnadobúdaodvlastníka,akosatedapresvedčil
o tom, kto je vlastníkom, keď do nehnuteľnosti neprišiel, čiže nemohol obhliadnuť ani technický stav
nehnuteľnosti. Žalovaný potvrdil, že vedel, že nehnuteľnosť nie je v čase nadobudnutia vlastníckeho
práva prázdna (vyprataná), vedel, že tam žije žalobkyňa so svojou dcérou, a teda aj samotná
táto skutočnosť u neho mohla vzbudzovať pochybnosti a v žiadnom prípade ho v dobromyseľnosti

utvrdiť nemohla. Taktiež výhodná kúpna cena nesvedčí v prospech dobromyseľnosti, pričom mal byť
opatrnejší, keď sa predávala za nižšiu cenu, ako je cena obvyklá. Žalovaný nadobudol vlastnícke
právo povolením vkladu na základe kúpnej zmluvy a takmer jeden rok od nadobudnutia vlastníckeho
práva ani raz do nehnuteľnosti neprišiel, ani raz sa nesnažil nehnuteľnosť prevziať do užívania, resp.
riešiť faktickú situáciu, kedy žalobkyňa v predmetných nehnuteľnostiach bývala. Podľa jej názoru je

možné nepochybne usúdiť, že žalovaný nekonal v dobrej viere. Súd označil žalobkyňu ako nedbalého
vlastníka, opomínajúc pritom dôvodné spochybnenie jej spôsobilosti na právne úkony vyplývajúce z
konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, ako aj z predložených lekárskych správ a nálezov.
Predloženými výpismi z účtu žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že svedok A. D. síce poukázal v
prospech jej účtu dňa 04.11.2014 sumu vo výške 12.000 eur a dňa 13.05.2015 sumy vo výške 500 eur

a 14.500 eur, ktoré však boli ihneď v tej istý deň z účtu vybraté a odovzdané svedkovi A. D., a to dňa
04.11.2014 v sume 12.000 eur a dňa 13.05.2015 v sume 14.490 eur.

6. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pričom svoje rozhodnutie a
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Bol toho názoru, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
riadne a vyčerpávajúco zaoberal posúdením a vyhodnotením jeho dobrej viery pri nadobúdaní
nehnuteľnosti a správne na daný prípad aplikoval Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015. Bol

toho názoru, že vzhľadom na právne posúdenie veci súdom, neboli v danom prípade dané dôvody na
požadované prerušenie konania.

7. V doplnení odvolania žalobkyňa odvolaciemu súdu oznámila, že v konaní pred Okresným
súdom Trnava vedenom pod sp. zn. 32Ps/2/2017 o obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony

bol vypracovaný znalecký posudok za účelom vyšetrenia duševného stavu žalobkyne. Zo záveru
predmetného znaleckého posudku vyplýva, že žalobkyňa trpí viac rokov trvalou duševnou poruchou,
a to vasculárnom (cievnou) demenciou stredne ťažkého stupňa, kôrovo-podkôrového typu, pričom ide
o poruchu trvalého charakteru nevyliečiteľnú s trvalou skôr negatívnou progresiou do budúcnosti a
žalobkyňa nie je schopná vykonávať právne úkony ako je nakladanie s nehnuteľným majetkom v žiadnej

miere, nie je schopná disponovať financiami v žiadnej miere a v žiadnom rozsahu uzatvárať majetkové
zmluvy, a ani vystupovať v súdnych konaniach.8. Žalovaný vo vyjadrení k doplneniu odvolania opätovne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Podané
doplnenie odvolania považoval za právne bezvýznamné pre rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní

žalobkyne. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou v jej doplnení odvolania iba opätovne potvrdzujú ňou
uvádzanú skutočnosť v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní, a síce, že
na Okresnom súde Trnava je vedené konanie o obmedzenie spôsobilosti žalobkyne na právne úkony.
Samotná skutočnosť, že v tomto konaní bol vypracovaný znalecký posudok, podľa ktorého žalobkyňa
trpí niekoľko rokov duševnou poruchou, v dôsledku ktorej nie je schopná vykonávať majetkovo-právne

úkony, nie sú závermi, ktoré by mali byť pre rozhodnutie odvolacieho súdu zásadné. Pokiaľ ide o vplyv
prípadnéhorozhodnutiasúduoobmedzenížalobkynevjejspôsobilostinaprávneúkony,tátoskutočnosť
je opäť pre rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru žalovaného irelevantná, nakoľko obmedzenie
spôsobilosti žalobkyne na právne úkony by v takomto prípade nastalo dávno po vydaní rozhodnutie súdu
prvej inštancie a podaní odvolania.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/30/2016 je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu
žalobkyne zamietol, rovnako zamietol návrh na prerušenie konania a o práve na náhradu trov konania

rozhodol tak, že žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na aplikácii Nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015, keď dospel k záveru, že žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti
v dobrej viere.

13. Z Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015 vyplýva, že princíp dobrej

viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej
istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy
nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu.
Otázkou dobrej viery také nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne

zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej
ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostali do vzájomnej
kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám

má. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie zásadných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho a rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý
vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako
vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom

(katastrálnom) konaní.

14. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v danom prípade právny názor prezentovaný v
Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015 predstavuje odklon od doposiaľ
vzácne jednotnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 107/2001, 2 MCdo 20/2011, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 50/2010, III.ÚS 468/2010).15. Nemožno tiež dospieť k záveru, že nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 došlo k
prelomeniu zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť
viac práv, ako sám má) v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, keď z uznesenia Ústavného súdu zo

dňa 20.04.2016, sp. zn. I. ÚS 239/2016 vyplýva, že právna zásada „nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet“ sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná
2/ podobne ako žalovaný 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni
predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným
nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť, pričom dobrá

viera žalovanej 2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity,
aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ
zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené
tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak.

16. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od
nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k
veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne
spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom
zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka,

ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca
nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. Občiansky zákonník de lege lata
možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako
výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa
§ 486 OZ) a dobromyseľnosť nadobúdateľa nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho

predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto
možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať v dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z
hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch

ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. Rovnako zo znenia zákona č. 527/2002 Z.z.
o dobrovoľných dražbách nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k
nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že by došlo k prelomeniu zásady „nemo
plus iuris“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo
20/2011, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 448/2010.

17. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015, je potrebné
poukázaťnarozdielneskutkovéokolnostitamposudzovanejveci(keďsťažovateľombolprvý„súkromný“
vlastník nehnuteľnosti stojaci mimo orgánov verejnej správy a štátnych podnikov, pričom všetky
doterajšie prechody vlastníctva nehnuteľností sa uskutočňovali v rámci subjektov verejnej správy,

štátnych podnikov a spoločností vlastnených subjektmi verejnej správy, a tak ak to bol štát, ktorý
zavinil nedostatky privatizačného projektu, a preto vystupoval ako nedbalý vlastník, ktorého právne
postavenie v porovnaní so subjektom súkromnej sféry bolo oslabené prostredníctvom dobrej viery
nadobúdateľa - subjektu súkromnej sféry) a veci, ktorá je predmetom tohto konania (kedy voči sebe
stoja dva subjekty súkromnej sféry, pričom žiaden z týchto subjektov nebol nedbalým vlastníkom

ako strana predávajúceho), nie sú použiteľné pre rozhodnutie v tejto veci, pre ich výraznú skutkovú
odlišnosť v podstatných otázkach. Pokiaľ ide o českú judikatúru zaoberajúcu sa otázkami nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka, odvolací súd dodáva, že základom, od ktorého sa
odvíjala otázka nadobudnutia nehnuteľností od nevlastníka, bol vývoj judikatúry v otázkach následkov
odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR pod tlakom Ústavného

súdu ČR bol nútený uznať, že odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľností nemá vplyv na vlastníctvo
ďalších nadobúdateľov, pokiaľ vlastnícke práva nadobudli v dobrej viere. Týmto sa však vytvoril priestor
pre obdobnú otázku, aký vplyv na vlastníctvo ďalších nadobúdateľov má absolútna neplatnosť pôvodnej
zmluvy. Odpoveď na túto otázku dal Najvyšší súd ČR napr. v uznesení zo dňa 16.09.2010, sp. zn.
30 Cdo 250/2009, keď uzatvoril, že „... v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva

k nehnuteľnostiam nie je možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere“.
Ústavný súd ČR v podobnej veci vo svojom Náleze zo dňa 11.05.2011, sp. zn. II.US 165/2011 síce
uzavrel, že osoby, ktorým dobrá viera svedčí, nenesú žiadny podiel zodpovednosti na neplatnosti zmluvy
uzatvorenej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobínemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti. Osobe, ktorá vykonala určitý právny úkon
s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verenej,
štátomvedenejevidencie,musíbyťvmateriálnomprávnomštáteposkytnutáochrana.Vtejtosúvislostije

však potrebné uviesť, že Najvyšší súd ČR hneď v niekoľkých rozhodnutiach vydaných v krátkej dobe po
sebenázorÚstavnéhosúduČRstriktneodmietolspoukazomnato,žemuchýbajúnosnédôvody.Vecne
sa odvolal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, z ktorých predovšetkým vyplýva, že závery Ústavného
súdu ČR by spôsobili úplne zbytočným inštitút vydržania, jednalo by sa o neodôvodnený prielom zo
zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám, a že z Nálezu Pléna Ústavného súdu

ČR zo dňa 16.09.2007, sp. zn. Pl.ÚS 78/2006 neplynie tak široké poňatie dobrej viery, pričom Nález
Pléna je nálezom „bežných“ senátov nadriadený. Následne Ústavný súd ČR potom závery Najvyššieho
súdu ČR vo svojej novšej judikatúre podporil. Uznesenie zo dňa 24.08.2011, sp. zn. I.US 3391/2010
totiž uviedol, že „ak zo zistených skutočností súdy dovodili, že zmluva nebola uzatvorená vážne alebo
bola dohodnutá ako prepadná zástava..., nemohla sa druhá sťažovateľka stať vlastníkom predmetných
nehnuteľností, nemohla ich ani... previesť do vlastníctva prvej sťažovateľky“. Tento názor Ústavného

súdu ČR bol Najvyšším súdom ČR prijatý, pričom ako pomyselnú bodku je potrebné vziať do úvahy
rozsudok z 21.12.2011, sp. zn. 30 Cdo 2881/2011, v ktorom Najvyšší súd ČR uviedol, že „právny názor
Najvyššieho súdu bol implicitne ako správny potvrdený uznesením Ústavného súdu zo dňa 24.08.2011,
sp. zn. I.US 3391/2010...“, v ktorom bolo mimo iného vyložené, že ak je zmluva o prevode nehnuteľností
uzavretá medzi subjektom A - predávajúcim a B - kupujúcim absolútne neplatná, nemohol sa kupujúci

B stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemohol ich ani previesť do vlastníctva subjektu C.

18. S prihliadnutím na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na jednoznačnej
aplikácii Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn., I.ÚS 549/2015 a pristúpil výlučne k posudzovaniu dobrej
viery žalovaného bez zaoberania sa žalobkyňou tvrdenou absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi ňou a svedkom Mgr. A. D., nepostupoval správne.

19. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na vyššie
uvedené nepostupoval správne, keď nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou za účelom preukázania
žalobkyňou tvrdenej absolútnej neplatnosti uzatvorenej zmluvy medzi ňou a Mgr. A. D., pričom nie je

účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom i s prihliadnutím na zachovanie dvojinštančnosti konania,
a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Spolu so zrušením rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej odvolací súd zrušil i závislý výrok o
náhrade trov konania, ako aj výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, keď i tento bol založený

na nesprávnom právnom posúdení veci.

20. Po vrátení veci sa súd prvej inštancie bude zaoberať všetkými dôvodmi neplatnosti uzatvorenej
kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a Mgr. A. D., ktoré tvrdí žalobkyňa, pričom bude potrebné dôsledne
vychádzať z toho, že žalobkyňa nesie dôkazné bremeno preukázania ňou tvrdených skutočností, pričom

následkom neunesenia dôkazného bremena bude zamietnutie žaloby. V novom rozhodnutí súd prvej
inštancie rozhodne i o trovách prvoinštančného, ako i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).