Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 30, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/96/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614209382
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2614209382.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Mgr. E. A., nar. XX. M. XXXX,
bytom K., W. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Marta Huttová, Bratislava, Bezekova 3225/13,
proti žalovanému: M. P., nar. XX. M. XXXX, bytom E., J. G. E. XXXX/XX, zastúpenému: EQUIDEM -
advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hornopotočná 1, IČO: 36 869 031, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica z 2. novembra 2016 č.
k. 6C/196/2014-530 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom domu súp. č. XX,
postaveného na parcele registra „C“ č. 1114/2 - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 114 m2,
zapísaný na LV č. XXX Okresného úradu Senica, katastrálny odbor, obec R., k. ú. P.. Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 123, § 124, § 126 ods.
1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 17 ods. 4 zákona č.
215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané vlastnícke právo žalobcu k spornej nehnuteľnosti (rodinnému domu), s
pôvodným súp. č. XX, ktorý nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 20D/371/2006, Dnot
53/2006-91 zo dňa 17. augusta 2007. Právny predchodca žalovaného K. J. nadobudol rodinný dom
súp. č. XX, na parcele č. 1114 (zapísané na LV č. XXX k. ú. P.) kúpnou zmluvou zo 7. mája 2013
od predávajúcej N. I., rod. Q., ktorá uvedenú nehnuteľnosť nadobudla kúpnou zmluvou z 23. augusta
2007 od W. I., ktorý nadobudol predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou z 18. marca 2005 od M. I.,
ktorá ho nadobudla kúpnou zmluvou zo 6. mája 2002 od predávajúcich T. C., B. I. a M. K.. Na žiadosť

právneho predchodcu žalovaného K. J. bol vyhotovený geometrický plán, ktorým z parcely č. 1114 boli
vymerané dve nové parcely: 1114/1, na ktorej sa nachádzal rodinný dom súp. č. XX a parcela č. 1114/2.
Z rozhodnutia o určení súpisného čísla Obce R. z 29. októbra 2013 bolo zistené, že Obec R. určila
na rodinnom dome postavenom na parac. č. 1114/1 súpisné číslo XX a na rodinnom dome na parc.
č. 1114/2 súpisné číslo XX. Výsluchom svedkov bývalých vlastníkov spornej nehnuteľnosti - rodinného
domu súp. č. XX, pôvodne súp. č. XX, na parc. č. 1114/2, bolo preukázané, že tento rodinný dom nikdy
nebol v ich vlastníctve, nikdy ho neužívali, nedisponovali ním, ani nevznikali žiadne vlastnícke spory

ohľadom tohto domu. Svedkovia zhodne potvrdili, že nehnuteľnosť bola vždy vo vlastníctve právnych
predchodcov žalobcu a túto skutočnosť podporilo aj tvrdenie K. J. (otca K. J., nar. XX. B. XXXX), ktorý
dojednával kúpu rodinného domu súp. č. XX s N. I., že kľúčmi, ktoré od nej dostal k domu, nebolo
možné otvoriť dom č. XX. Tento svedok si nepamätal na podstatné okolnosti kúpy sporného rodinnéhodomu a jeho výpoveď vytvárala nejasnosti, vykazovala znaky špekulatívnosti. Keďže sa jednalo o
záležitosť značného finančného významu, musel si byť vedomý, ktorú nehnuteľnosť, v akom rozsahu
a v akom stave pre syna zabezpečuje (ktorý bol v tejto veci nečinný). Z predloženej dokumentácie

bolo pritom zrejmé, že sporná nehnuteľnosť bola dostatočne označená. Zo stavebného riešenia bolo
zjavné, že sa jedná o dva samostatné rodinné domy. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že pri
vyhotovení geometrického plánu z 10. októbra 2013, geodet nepostupoval v súlade s § 17 ods. 4
zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov. Sporný rodinný dom
vybudovalisvojpomocneprávnipredchodcoviažalobcu,atentojenezameniteľnýsinounehnuteľnosťou.

Bol sústavne ich vlastníctvom a zákonným spôsobom prešiel do vlastníctva žalobcu. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že nehnuteľnosť nikdy nebola vo vlastníctve právnych predchodcov
žalovaného, pričom konanie právneho predchodcu žalovaného vykazuje známky špekulatívnosti, ktorý
si privlastnil administratívnymi úkonmi vec, ktorej nikdy nebol vlastníkom a takémuto konaniu nemožno
poskytnúť právnu ochranu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP (Civilný
sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho predpisu) a žalobcovi, ktorý bol v konaní

úspešný, priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%).

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. Súd
prvej inštancie sa nezaoberal tvrdeniami žalovaného, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol v dobrej

viere,žejukupujeodvlastníka.Predkúpousioverilvkatastrinehnuteľnostívlastníka,riadiacsazásadou
katastra. Žalovaný poukázal na základné princípy právneho štátu, a to princíp právnej istoty, ako aj
zásadu ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. P. T. A., ako vyplýva zo záverov Okresného úradu
Senica, katastrálneho odboru z 23. júna 2014, nikdy nepredložila listinu preukazujúcu jej vlastnícke
právo a preto nemohlo dôjsť k premietnutiu vyhotoveného geometrického plánu č. 240/225-447-93

do katastrálneho operátu. K spochybneniu zápisu v katastri došlo až v roku 2014, pričom dovtedy
žalobca, resp. jeho právni predchodcovia sa nedomáhali zapísania vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá
bola postavená ešte v 40. rokoch minulého storočia. Žalovaný poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej
je možné prelomiť zásadu de iuris, zásadou ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 4Cdo 274/2006), podľa ktorého

dodatočnézrušenienadobúdaciehotitulunemázanásledoksúčasneajzánikvlastníckehoprávaďalších
nadobúdateľov, ktorí ju získali v dobrej viere. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 67/2007 zásada
právnej istoty má prednosť pred zásadou nemo plus iuris. Za vadu rozsudku žalovaný považoval aj
odôvodnenie,vktoromsúdprvejinštancieuvádza,žegeodetnepostupovalvsúladesozákonom,pričom
svoj názor žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nesprávne je aj rozhodnutie o náhrade trov konania, keďže

žalovaný nezadal príčinu sporu a preto s ohľadom na dôvody osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, súd
nemal priznať náhradu trov konania žalobcovi.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Žalovaný nekonkretizoval v odvolaní k akým nesprávnym skutkovým zisteniam

dospel súd prvej inštancie a tiež bližšie nevyjadril nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaným
uvádzané dôvody na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ustanovení CSP neboli dané.
Žalovaný účelovo a nepravdivo tvrdí, že matka žalobcu N. A. nepredložila listinu preukazujúcu jej
vlastnícke právo k domu so súp. č. XX (pôvodne XX) a že sa nedomáhali zapísania tohto domu do
katastra nehnuteľností. Žalobca v priebehu konania listinami preukázal nielen svoje vlastníctvo k domu

súp. č. XX (pôvodne XX), ale aj vlastníctvo zo strany jeho právnych predchodcov, ktorí tento dom v
obci R. v roku 1952 postavili a v roku 1974 vybudovali k nemu prístavbu. Matka žalobcu dom súp. č.
XX (pôvodne XX) zdedila po svojej matke K. I., rod. Z., čo potvrdzuje právoplatné rozhodnutie štátneho
notárstva v Senici z 30. júna 1978, č. k. D 969/77 v spojení s opravným rozhodnutím zo 14. marca
1988. Týmto rozhodnutiam predchádzalo rozhodnutie Štátneho notárstva v Senici zo 7. júna 1978 pod

č. D 969/77 o určení ceny dedičstva (Štátne notárstvo preverilo stav a zistilo, že predmetom dedičstva
je dom XX a nie nesprávne označený dom XX, zistenie bolo preverené na SG v Senici, pričom do
dedičstva patrí tento dom v celosti, i keď bol pôvodne bezpodielovým spoluvlastníctvom poručiteľky
a jej manžela Q. I., do dedičstva po tomto pojatý nebol a teda je titulom zaniknutého BSM pojatý v
celosti do dedičstva po poručiteľke). Bolo zistené, že dom č. XX nie je v EN vyznačený, ani v mapovom

operáte zakreslený a tento dom sa nachádza na parc. č. 1111, 1112 a 1113, ktorých poručiteľka bola
spoluvlastníčkou a prípadne zasahuje i na parcelu č. 1114 k. ú. P.. V budúcnosti (ako sa uvádza) bude
potrebné zamerať stav v súlade s užívacím stavom, keďže dom preukázateľne patril do dedičstva v
celosti, postavený poručiteľkou a jej manželom a zastavané pozemky patria do dedičstva iba podielmia tieto bude potrebné zmluvne na základe geometrického plánu rozdeliť. Matka žalobcu dala vyhotoviť
6. októbra 1993 geometrický plán č. 240-225-447-93 na zameranie skutočného stavu, ktorý overil
Katastrálny úrad Bratislava, správa katastra Senica 5. novembra 1993 pod č. 929/93. Z geometrického

plánu jednoznačne vyplynulo, že rodinný dom súp. č. XX (aktuálne súp. č. XX) stojí na parcele č. 1111/8,
ktorá bola vytvorená z pôvodnej parcely č. 1112 a 1113 a susedí s parcelou č. 1114 (aj tento listinný
dôkaz bol založený do súdneho spisu). Žalobca sa stal výlučným vlastníkom rodinného domu súp. č. XX
(pôvodne č. XX) po smrti svojej matky, ktorá skutočnosť bola preukázaná osvedčením o dedičstve zo
17. augusta 2007 č. k. 20D/371/2006, Dnot 53/2006-91. Následne na základe osvedčenia došlo k zápisu

na LV č. XX. S poukazom na uvedené právna predchodkyňa žalobcu (matka) a žalovaný mali v katastri
nehnuteľností zapísané vlastníctvo k domu súp. č. XX (pôvodne súp. č. XX). Žalovaný svoje tvrdenia,
že v rodinnom dome súp. č. XX (pôvodne č. XX) mala matka žalovaného bližšie nekonkretizované
dočasné užívanie, žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca vlastníctvo k domu súp. č. XX (pôvodne č.
XX) doposiaľ nepreviedol kúpnou zmluvou na žiadnu osobu a preto ho nemohol nadobudnúť žalovaný
kúpnou zmluvou od K. J., ktorý tento dom nikdy nevlastnil (žalobca bol po smrti svojej matky od roku

2006 vlastníkom rodinného domu). Právny predchodca žalovaného K. J. kúpil kúpnou zmluvou zo
7. mája 2013 od N. I. len rodinný dom súp. č. XX, ktorý stojí vedľa rodinného domu žalobcu. K. J.
sa oboznámil s právnym ako i faktickým stavom tejto nehnuteľnosti, keďže si rodinný dom osobne
obhliadol na mieste samom a oboznámil sa aj s dokumentáciou vzťahujúcou sa k nehnuteľnosti. Na
základe vykonaného dokazovania (najmä výsluchov svedkov, ktorí boli právnymi predchodcami N. I.),

súd prvej inštancie konštatoval, že pri tejto kúpe nebolo možné rodinný dom súp. č. XX zameniť s inou
nehnuteľnosťou, teda ani s rodinným domom súp. č. XX (pôvodne č. XX), ktorý s ním susedí. Z hľadiska
stavebného riešenia sa jedná o dva samostatné rodinné domy. Skutočnosť, že K. J. konal špekulatívne
a rodinný dom žalobcu si privlastnil administratívnymi úkonmi vyplýva z obsahu Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Senici pod č. ČVS:ORP-461/OEK-SE-201 a spisu Okresného úradu v Trnave OÚ-

TT-0054-2014/018429. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil aj vyhotovenie geometrického plánu z
10. októbra 2013. Z chronológie konania K. J. vyplýva, že predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej s E.
I., bol rodinný dom súp. č. XX, susediaci s rodinným domom pôvodného súp. č. XX (aktuálne č. XX).
Následne 10. októbra 2013 geodet vyhotovil geometrický plán, ktorým rozdelil pozemok parc. č. 1114
na dva pozemky, pri ktorých už neuviedol, na ktorej z týchto parciel sa nachádza dom súp. č. XX, ale

parcely označuje len ako zastavané plochy s kódom 15, 10. Dňa 29. októbra 2013 otec K. J. doručil Obci
R. dve žiadosti o pridelenie súpisného čísla na dva rodinné domy stojace na pozemku parc. č. 1114/1
a 1114/2, pričom k týmto žiadostiam pripojil len uvedený geometrický plán. Obec vydala rozhodnutia
o určení súpisného čísla a na rodinný dom na parcele 1114/1 vydala súp. č. XX a na rodinný dom na
parcele č. 1114/2 vydala súp. č. XX. Dňa 11. decembra 2013 otec K. J. zabezpečil násilné vymenenie

zámku na dome súp. č. XX a dom bol okupovaný cudzími osobami. Dňa 12. decembra 2013 žalobca
po príchode k rodinnému domu súp. č. XX zistil, že je na ňom namontované nové súp. č. XX a že
nemôže kľúčmi odomknúť vchodové dvere. Privolal si na pomoc políciu, ktorá odmietla poskytnúť pomoc
pri otvorení domu a privolaný starosta Obce R. potvrdil, že tento rodinný dom vždy patril rodine A..
Žalobca preto podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, vyzval K. J. na odstránenie súp. č.

XX a vrátenie mu pôvodného súp. č. XX. Dňa 3. apríla 2014 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v
Senici začalo trestné stíhanie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu a 10. apríla 2014
K. J. predal kúpnou zmluvou žalovanému rodinný dom žalobcu súp. č. XX (pôvodné č. XX). K. J. si
dal zapísať vlastníctvo rodinného domu žalobcu do katastra nehnuteľností špekulatívnym spôsobom,
pričom jeho skutočným vlastníkom nikdy nebol. Geodet pritom pri vypracovaní geometrického plánu

nešetril pri rozdeľovaní pozemku, aké nehnuteľnosti so súpisnými číslami sa na nich nachádzajú a
kto je ich vlastníkom. Na splnenie svojej zákonnej povinnosti mal pritom vytvorené všetky podmienky
a informácie mal možnosť zadovážiť aj z obce R. (od starostu obce), ktorý mal vedomosť o tom,
kto je vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodne č. XX), od jeho výstavby až po súčasnosť
(kto dom užíval, platil dane a pod.). V občianskom práve sa uplatňuje zásada, že nikto nemôže na

iného previesť viac práv, než má sám. To platí aj na prevod vlastníctva. Od nevlastníka nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti ani v prípade, ak nadobúdateľ vychádzal zo zápisu v katastri
nehnuteľností, označujúceho prevodcu za vlastníka tejto nehnuteľnosti. Ustanovenia § 70 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv túto zásadu neprelamuje
(údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak). Toto ustanovenie zakladá iba

právo oprávnenej držby a možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V predmetnej veci
bolo nesporne preukázané, že K. J. sa nestal vlastníkom rodinného domu žalobcu, na základe kúpnej
zmluvy, ktorú uzatvoril s N. I. 7. mája 2013, pretože od tejto vlastníčky kúpil len rodinný dom súp.
č. XX, a nie vedľa stojaci rodinný dom súp. č. XX. Žalovaný proklamuje svoju dobromyseľnosť prikúpe rodinného domu od nevlastníka K. J., avšak takáto ochrana jeho „dobromyseľnosti“ by oslabila
ochranu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti, ktoré je chránené O. z., ale aj Ústavou
Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že sa nemôže poskytnúť ochrana

takémukonaniuprávnehopredchodcužalovaného,ktoréhokonanievykazovaloznámkyšpekulatívnosti,
keď si vec privlastnil administratívnymi úkonmi. Nie je preto možné chrániť vlastnícke právo žalovaného
ani princípom právnej istoty (podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd),
keď právny predchodca žalovaného nebol v čase, keď uzatváral zmluvu so žalovaným (10. apríla 2014)
podľa práva vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodne č. XX) a jeho skutočným vlastníkom bol

žalobca. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalovaného o dobromyseľnosti zaoberal počas konania, čo
vyplýva z vykonaného dokazovania aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaným v odvolaní
označené rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 274/2006 rieši odlišné skutkové okolnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva a v tejto súvislosti aj prelomenie zásady rímskeho práva, preto rozhodnutie nie je
aplikovateľné na predmetnú vec. Obsah ďalšieho označeného rozhodnutia sa nedá zistiť, zrejme takéto
rozhodnutie ako zásadné pri prelomení vyššie uvedenej zásady neexistuje. Podľa doterajšej súdnej

praxe za okolnosti osobitného zreteľa z hľadiska nepriznania náhrady trov konania možno považovať
najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu,
zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadu výkladu medzinárodnej zmluvy,
osobné pomery strán sporu, nízky príjem. Žalovaný dôvody hodné osobitného zreteľa v odvolaní
nielenže riadne nešpecifikoval, ale ich ani nepreukázal. Teda takéto dôvody na strane žalovaného

neexistujú. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že žalovaný si zistil číslo mobilného telefónu žalobcu a po
podaní odvolania mu poslal sms správu, či nechce predmetný dom predať. Pomery žalovaného sú teda
tak dobré, že si mohol dovoliť v roku 2014 zaplatiť kúpnu cenu za rodinný dom nevlastníkovi a teraz
chce kúpnu cenu zaplatiť aj žalobcovi.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s procesnými pravidlami. Na zdôraznenie správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaného,
odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

7. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, za preukázané, že žalobca sa stal
vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodné súp. č. XX), na základe osvedčenia o dedičstve č. k.
20D/371/2006, Dnot 53/2006-91 zo dňa 17. augusta 2007 (po poručiteľke T. A., rod. I., ktorá predmetnú
nehnuteľnosť nadobudla po K. I., rod. Z. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Senici sp. zn. D

969/77 zo dňa 30. júna 1978).

8. Na rozdiel od žalobcu, ktorý hoci je zapísaný na základe kúpnej zmluvy z 10. apríla 2014 ako vlastník
spornej nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. XX, pôvodné súp. č. XX), túto nadobudol od K. J. (nar. XX.
B. XXXX), ktorý spornú nehnuteľnosť od právnej predchodkyne N. I. nikdy nenadobudol (predmetom

kúpnej zmluvy zo 7. mája 2013 bol rodinný dom súp. č. XX a sama predávajúca nadobudla len rodinný
dom súp. č. XX od právneho predchodcu W. I. kúpnou zmluvou z 23. augusta 2007, ktorý ju nadobudol
od M. I. kúpnou zmluvou z 18. marca 2005, ktorá nadobudla spornú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou zo
6. mája 2002 od T. C., B. I. a M. K.. Výsluchom uvedených právnych predchodcov žalovaného ako
svedkov (I. C., J. I., M. I.) bolo jednoznačne preukázané, že predmetom ich prevodu bol bez akýchkoľvek

pochybnostívýlučnerodinnýdomsúp.č.XX,pričomdomsúp.č.XX,pevnespojenýsdomomsúp.č.XX,
bol vždy vlastníctvom rodiny I. (právni predchodcovia žalobcu). Domom súp. č. XX označení svedkovia
nikdy nedisponovali, neužívali ho a neriešili žiadne vlastnícke spory ohľadom domu.9. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na právneho predchodcu žalovaného (K. J., nar. XX.
B. XXXX) nepreviedol rodinný dom súp. č. XX (pôvodné súp. č. XX) žiaden právny predchodca tejto
nehnuteľnosti, v dôsledku čoho K. J. (nar. XX. B. XXXX) nemohol previesť na žalovaného vlastnícke

právo k rodinnému domu súp. č. XX (pôvodné súp. č. XX), pretože nikto nemôže na iného previesť viac
práv, než má sám (Nemo plus iuris at alium transferre potest quam ipse habet). Inak povedané, nemôže
sa predať niečo, čo samému predávajúcemu nepatrí.

10. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný nikdy platne

nenadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnosti,pretožeanijehoprávnypredchodca(K.J.,odktoréhomal
vlastnícke právo kúpnou zmluvou nadobudnúť), nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti,
ktoré by na žalovaného mohol následne previesť.

11. S odvolacou argumentáciou žalovaného o požiadavke na zachovanie právnej istoty v právnych
vzťahoch a ochrany nadobudnutých práv sa nebolo možné stotožniť. V zmysle rímsko-právnej zásady

platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám („z nepráva nemôže vzniknúť právo“),
teda ide o nemožnosť platného prevodu veci nadobudnutej od nevlastníka. Ak bol katastrálnym úradom
povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je reálne daný len modus,
avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva, v dôsledku čoho nemôže dôjsť k platnému
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať ani o ochrane vlastníckeho

práva,hocidobromyseľnéhonadobúdateľa.Rovnakotakniejemožnézauvedenéhostavuuprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej
nikto nemôže na iného previesť viac práva, ako má sám (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ďalej len „ÚS SR“, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11 z 10. februára 2010).

12. ÚS SR vo vyššie označenom rozhodnutí poukázal na odbornú právnu diskusiu (týkajúcu sa
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti). Zdôraznil právne závery Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 349/2003, ktorý konštatoval, že zásadne nemožno trvať na zachovaní
právnej istoty, ktorá bola, hoci v dobrej viere, nadobudnutá v rozpore s právom. Vklad práva do katastra
nehnuteľností je nutné vnímať len ako jednu z podmienok pre platný prevod vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti. Vo všeobecnej rovine možno za vlastníka považovať osobu, ktorej svedčí nadobúdacie
konanie (modus) a zodpovedajúci právny titul (titulus), napr. zmluva. Za situácie, kedy titulus svedčí
inej osobe než modus, je treba určiť, koho považovať za vlastníka. Za vlastníka je teda v takomto
prípade považovaný ten, komu svedčí nadobúdací titul. Ak žalovaný nikdy nedisponoval titulom pre
nadobudnutie sporných nehnuteľností, hoci mu svedčil modus, nestal sa preto nikdy vlastníkom týchto

nehnuteľností.

13. Dobrá viera nadobúdateľa (podľa vyššie uvedených záverov) je rozhodná len vtedy, ak jej možno
priznať akékoľvek práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ustanovení O. z..
S dobrou vierou však právna úprava žiadne iné právne následky než vyššie uvedené nespája, a

teda ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera, nedosahuje takú intenzitu, aby zabránila
vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom.

14. Vzhľadom k tomu, že právny predchodca žalovaného nikdy nenadobudol vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti, nemohol ho platne previesť na žalovaného.

15. Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 274/2006 (označený v odvolaní žalovaného), podľa ktorého
dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa, nemá za
následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v

dobrej viere, nie je aplikovateľný v prejednávanej veci strán konania. Predovšetkým tu ide o dodatočné
zrušenie nadobúdacieho titulu, avšak v posudzovanej veci nebol daný platný nadobúdací titul, preto
nemalo byť čo zrušené. V uvedenom rozhodnutí NS SR konštatoval, že pokiaľ vydražiteľ splnil všetky
zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo mu ako jedno z čiastkových
oprávnení vlastníka aj ius disponendi, teda právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva, vrátane jeho

prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydražiteľ previedol svoje vlastnícke právo, nepochybne bol
skutočnýmvlastníkomaneskoršiezrušenieprávoplatnéhorozhodnutiaoudelenípríklepupretonemohlo
viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti.16. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na obdobnú prejednávanú vec (sp. zn. 2Cdo 67/2007), tak
z dostupných zdrojov bolo zistené, že v rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo 68/2007 sa NS SR zoberal
dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého sa stal prevodca vlastníkom veci.

Konkrétne prevodca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe právoplatného rozhodnutia správneho
orgánu (nadobudol vlastnícke právo podľa § 132 ods. 2 O. z. rozhodnutím štátneho orgánu), ktoré bolo
neskôr zrušené, avšak v medziobdobí bol vykonaný prevod vlastníckeho práva, v dôsledku čoho jeho
vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniklo. Zrušením rozhodnutia správneho orgánu preto nemohol stratiť
vlastníctvo k veci, ktorej v čase vydania zrušujúceho rozhodnutia príslušného orgán už vlastníkom nebol.

17. Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými vo vyššie označených rozhodnutiach a
prejednávanou vecou spočíval v tom, že v opísaných prípadoch nadobúdateľ odvodzoval svoje
vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom
nehnuteľnosti (pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu alebo
zrušením rozhodnutia správneho orgánu, prípadne ak bol prevod vlastníctva uskutočnený napr. pred

odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho). Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva
u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase
nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od
„vlastníka“ (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/2010).

18. S poukazom na uvedené uplatnenie princípu právnej istoty, súčasťou ktorého je aj dôvera subjektov
práva v platné právo a uplatnenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, vychádzajú
z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté (od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka) a teda,
že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným
odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého sa stal prevodca vlastníkom veci (porov. rozhodnutie

NS SR sp. zn. 2Cdo 68/2007 z 25. marca 2008). V prejednávanej veci žalovaný, ako ani jeho právny
predchodca však skutočnými vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti nikdy neboli (z dôvodu absencie
platného nadobúdacieho titulu). Pri hodnotení dobromyseľnosti je potrebné brať do úvahy či kupujúci
pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti požadovať, sa oboznámil aj
s reálnym stavom veci a pomerov (nielen so zápisom v katastri nehnuteľností), kedy by zistil skutočný

stav nehnuteľností a vzťahy k nej.

19. Odvolacia argumentácia žalovaného za daného preukázaného skutkového stavu, neumožňovala
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

20. Nedôvodná bola i odvolacia námietka žalovaného, že právna predchodkyňa žalobcu T. A.
nepredložila listinu preukazujúcu jej vlastnícke právo, ktoré bolo preukázané rozhodnutím Štátneho
notárstva v Senici sp. zn. D 969/77 zo dňa 30. júna 1978 (v spojení s rozhodnutím o určení všeobecnej
ceny predmetu dedičstva a opravným rozhodnutím zo 7. júna 1978). Rodinný dom súp. č. XX nadobudla

po poručiteľke K. I. (ako dedička v 1. dedičskej skupine), pričom v rozhodnutí Štátneho notárstva v Senici
zo 7. júna 1978 sp. zn. D 969/77 sa uvádza, že dom č. XX nebol v mapovom operáte zakreslený a
mohol zasahovať i na parcelu č. 1114 k. ú. P.. Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zberu
v Senici, odbor kriminálnej polície z 23. decembra 2014 ČVS: ORP-461-OEK-SE-2013 vyplýva, že
štátne notárstvo v konaní vedenom pod sp. zn. D 969/77 konštatovalo, že nie je jednoznačné, na

ktorom pozemku predmetný rodinný dom stojí. Súčasne bolo zistené, že došlo k pochybeniu zápisu
vo vektorovej katastrálnej mape ohľadom zakreslenia parcely č. 1112 a 1114, a práve na základe takto
schválenej mapy bol vypracovaný aj geometrický plán č. 86/2013, ktorým bola parcela č. 1114 rozdelená
na parcely č. 1114/1 a 1114/2 (chybný zápis polohy rodinného domu súp. č. XX, aktuálne súp. č. XX,
ako i parciel č. 1112 a 1114).

21. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 20D/371/2006, ako i z rozhodnutia vydanom v dedičskom konaní
pred Štátnym notárstvom v Senici sp. zn. D 969/77 vyplýva, že vlastnícke právo žalobcu a jeho právnej
predchodkyne bolo v príslušnej evidencii evidované.

22. S poukazom na vyššie uvedené závery nebol daný dôvod zaoberať sa názorom súdu prvej inštancie
o nepostupovaní geodeta v súlade s osobitnou právnou normou.23. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešného žalobcu, ktorému podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej

inštancie preto správne rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu (100%).

24. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť

nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že účastník konania, ktorý bol v konaní
úspešný, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti
s uplatnením tohto základného práva.

25. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak je daná
existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti
nemožno priznať. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý znak môže spočívať v okolnostiach
danej veci, ako i okolnostiach na strane účastníkov konania. Nepriznanie náhrady trov konania má tak

zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to,
aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť a neodporovalo dobrým mravom (porov.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2010).

26. V sporom konaní (ako je to nepochybne v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania

spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že
je aplikovateľné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, ale
musí vždy ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý má byť aj náležite zdôvodnený.

27. Žalovaný ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol skutočnosť, že nezadal príčinu sporu.

Významným z hľadiska aplikácie vyššie uvedeného ustanovenia môže byť tiež to, za akých okolností
bol nárok uplatnený na súde a aký bol postoj strán k veci.

28. Nazeranie na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP je však nutné vnímať z pohľadu úspešnej strany,
pretože slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten ktorý dôvodne bránil svoje porušené

právo (žalobca) dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

29. V posudzovanej veci žalobca úspešne bránil ochranu svojho vlastníckeho práva, keďže prišiel o svoj
rodinný dom, ktorý zdedil (výmenou zámkov, inštalovaním nového súpisného čísla, zápisom v evidencii
nehnuteľností, v dôsledku čoho inicioval trestné stíhanie vo veci prečinu neoprávneného zásahu do

práva k domu). Skutočnosť, že nevlastník (právny predchodca žalovaného) previedol kúpnou zmluvou
dom vo vlastníctve žalobcu žalovanému, bolo mimo sféry akéhokoľvek vplyvu žalobcu, ktorý bol nútený
brániť sa a domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou voči žalovanému, ako
subjektu zapísanému na liste vlastníctva. Žalovaný pritom nevyvíjal žiadnu snahu, aby vlastnícke právo
bolo žalobcovi prinavrátené. Naopak vlastnícke právo žalobcu popieral.

30. Výnimočné okolnosti nepriznania náhrady trov konania žalobcovi tak neboli preukázané.
Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania
(porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 257/2005). Nepriznanie náhrady
trov konania úspešnému žalobcovi by v danom prípade malo nespravodlivý dopad na žalobcu, ktorý

dôvodne bránil svoje vlastnícke právo a vedenie sporu je dôsledkom skutočností týkajúcich sa právneho
predchodcu žalovaného, nie žalobcu. Na strane žalovaného neboli zase uvádzané skutočnosti týkajúce
sa zachovania bežnej opatrnosti, z hľadiska poznania reálnych miestnych pomerov.

31. Nebolo preto možné súhlasiť so žalovaným o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP,

keďže existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, s charakterom výnimočnosti, preukázaná v
prejednávanej veci nebola.32. Z dôvodu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že
žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

33. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.