Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611200351
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5611200351.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej, členov
JUDr.YvettyDzugasovejaMgr.AnnyMihálikovej,vexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Advocate,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Jaroslav Tholt
TOJA, s miestom podnikania 032 15 Malatíny 87, IČO: 41 736 338, o vymoženie sumy 686,63 Eur

s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené na Exekútorskom úrade súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom M. XX, XXX XX U., pod sp.zn. Ex 17952/10, v konaní o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/41/2011-41 zo dňa
08.12.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10Er/41/2011-41 zo dňa 08. 12. 2016 p
o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku (s použitím § 243f ods. 1, 3 a 6 a § 39 ods.4 Exekučného poriadku) vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. Zároveň rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal

ich náhradu.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci exekučný súd dňa 27.04.2011 udelil
poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD. na vymoženie pohľadávky
s príslušenstvom priznanej oprávnenému rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“) sp.zn. SR 07718/10 zo dňa 17.09.2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) v sume
686,63 Eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 686,63 Eur od 13.04.2010 do zaplatenia,
zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 686,63 Eur od 15.06.2010 do zaplatenia, trovy konania vo
výške 246,17 Eur a trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/41/2011-18
zo dňa 28.04.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 5CoE/181/2011-31 zo dňa

30.11.2011 bola exekúcia v časti vymáhania 0,25 % denného zmenkového úroku zo sumy 686,63 Eur
od 13.04.2010 do zaplatenia zastavená.
3. Následne však prvoinštančný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko rozhodcovská
doložka nebola uzatvorená v písomnej forme ako to vyžaduje § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (12.08.2009) medzi

oprávneným a povinným. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v článku 18 Všeobecných podmienok
poskytnutiaúveru,ktorémalibyťprílohouzmluvyoúvereuzavretejmedzipovinnýmaoprávneným.Tietopodmienky však nie sú podpísané ani jednou zo zmluvných strán. Platne možno rozhodcovskú zmluvu
uzatvoriť tak, že zmluva je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch. Zákonná úprava o forme rozhodcovskej zmluvy je striktná (pozri napr. uznesenie

NS SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010). V konaní nebolo preukázané, že by rozhodcovská doložka bolo
uzatvorená vo vzájomne vymenených listoch. Táto písomná forma uzavretia rozhodcovskej zmluvy je
vzhľadom na charakter všeobecných obchodných podmienok vylúčená. Exekučný súd je oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský
súd mal právomoc prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil
rozhodcovský súd. Skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky, a tým aj spôsobilosti exekučného titulu,
má prednosť pred posúdením skutočností v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, teda
ďalšie posúdenie vzťahu medzi oprávneným a povinným by bolo za tejto situácie nadbytočné, preto sa
súd prvej inštancie touto otázkou bližšie nezaoberal. Na závere o neplatnosti rozhodcovskej doložky

pre nedostatok písomnej formy nič nemení ani skutočnosť, že povinný uzatvoril úverovú zmluvu ako
podnikateľský subjekt.
4. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil tým, že exekútor na výzvu súdu uviedol, že
si trovy exekúcie neuplatňuje.

5. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho zrušenia
6. Namietal, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k zmluve o úvere uviedol, že
povinnému nemožno priznať postavenie spotrebiteľa, pričom odkázal na zmluvu o úvere, ktorá má v
časti identifikácie dlžníka uvedené okrem iného obchodné meno a IČO dlžníka, z čoho vyplýva, že
oprávnený uzatvoril zmluvu o úvere s fyzickou osobou - podnikateľom, ktorej boli peňažné prostriedky

poskytnuté na výkon podnikateľskej činnosti. Rodné číslo dlžníka, ktoré je tiež na zmluve uvedené, je
len dodatočný identifikačný údaj, ktorý mal umožniť identifikáciu povinného v prípade, ak by ukončil
podnikateľskú činnosť. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou
do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Argumentácia oprávneného v tomto smere je v súlade s
judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, pričom poukázal, že

pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ
koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala
postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto
obligáciu charakterizovať ako obchodný, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť
dodávateľovu dobrú vieru ako všeobecný princíp zmluvného práva. Z uvedeného dôvodu predmetná

zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Z
textu uzavretej rozhodcovskej doložky, ktorá má charakter nevýhradnej rozhodcovskej doložky, vyplýva,
že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov, teda
povinný sa uzatvorením tejto rozhodcovskej doložky nevzdal práva na súdnu ochranu poskytnutú
všeobecnými súdmi SR. Predmetná rozhodcovská doložka nie je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4

písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
označuje len tzv. výlučné rozhodcovské doložky, teda z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva
úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konania úplne iba ich obmedziť. Z toho oprávnený vyvodil
záver, že prejednanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní v zásade nie je zakázané.
V ďalšej časti opravného prostriedku oprávnený uviedol svoju argumentáciu vo vzťahu k prípustnosti

rozhodcovskéhokonaniavspotrebiteľskýchsporochspoukazomnajudikatúruNajvyššiehosúduČeskej
republiky a názory odborníkov publikované v odbornej literatúre.

7. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

podstatnej miere sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodovsa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Odvolacie námietky oprávneného odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné z nasledovných dôvodov:

11. Primárne krajský súd poukazuje na znenie ust. § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku v
znení účinnom od 01.04.2017, z ktorého vyplýva, že ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca

2017.

12. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. V zmysle § 226 a § 227 CSP sa
u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok
vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť

výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu
veci. Ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 Exekučného poriadku však dávajú exekučnému súdu
oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska
ustanovení § 226 a § 227 CSP nie je ním viazaný.
13. Je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred

nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.
Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať len na
uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v
rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného, a výlučne z majetku povinného.

14. Odvolací súd považoval za nevyhnutné poukázať na správnosť záverov okresného súdu, ktorý
posúdil predmetnú rozhodcovskú zmluvu za neplatnú, a to z dôvodov podrobne špecifikovaných
v napadnutom uznesení. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že pri
uzavretí rozhodcovskej zmluvy nebola dodržaná jej písomná forma (je obsiahnutá len vo všeobecných
obchodných podmienkach), ktorá skutočnosť, je už dlhodobo aj v rámci judikatúry Najvyššieho súdu

SR posudzovaná ako vada v zmysle § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (napr. uznesenie NS
SR 2 Cdo 245/2010). Nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky vyžadovanej zákonom má
za následok, že rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, je vo všetkých
prípadoch, (teda bez ohľadu na to, či ide o spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský
právny vzťah), nespôsobilým exekučným titulom.

15. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že tak v štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, ako aj v priebehu exekúcie má exekučný súd oprávnenie, ale aj povinnosť

(okrem iného) zaoberať tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisovideorozhodnutie(inýtitul)vykonateľnétakpostránkeformálnej(zpohľaduprávnehopredpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak

vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
16. Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, tak ako to správne konštatoval okresný
súd v napadnutom uznesení.

17.Akvurčitejvecinedošlokuzavretiurozhodcovskejzmluvyspôsobomupravenýmzákonom,nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal
právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,

že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení
povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal
rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.18. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto

rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného
konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa
13.10.2011 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 78/2011).
19. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý prebiehajúcu
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne rozhodol o jej zastavení postupom podľa § 57 ods. 1
písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd sa preto už nezaoberal ďalšou

argumentáciou odvolateľa uvedenou v jeho opravnom prostriedku, ktorá by nemohla ovplyvniť jeho
rozhodnutie v prejednávanej veci.
20. Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil odvolaním napadnutú prvú a druhú vetu výroku,
ktorými súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil ako vecne správne.
21. Zároveň odvolací súd aj ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok o náhrade trov exekúcie (veta

tretia výroku), ktorý plne zodpovedá vzniknutej procesnej situácii a zákonnému ustanoveniu naň sa
vzťahujúcemu.
22.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§396ods.1CSPvspojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto
mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane (povinnému) trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že povinnému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k
vydaniurozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí(odvolacísúd),malrozhodnúťnielenonárokunanáhradu,
ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy
by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce

prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé
až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má
totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak
výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej procesnej
strany (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u

druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn.
6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok
na náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania.
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).