Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 24, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/103/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115226918
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115226918.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne R. Z., V.. X.X.XXXX, bytom
V. XX, T., zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov,
proti žalovanému E. Š., V.. X.X.XXXX, trvale bytom P. XX, t. č. Š. T. XX, zastúpenému advokátom Mgr.
Ladislavom Riedlom, so sídlom Levočská 89, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva, takto o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24C/258/2015-87 zo dňa 14.2.2017

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Určuje sa, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. T. a
to bytu č. XXX na S. poschodí vo vchode č. XX bytového domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa v T. na ul.
V., postaveného na parcele KN-C č. XXX/X, ako aj spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súp. č. XXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu
XX/XXXX parcele KN-C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, na ktorej je bytový

dom č. XXX postavený a ktorá parcela je zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. T..
II. Žalobkyni súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 Eur, na účet Okresného súdu Prešov.“
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou 30.10.2015 domáhala, aby
súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne
územie T., a to: bytu č. XXX na X.poschodí vo vchode č. XX bytového domu číslo súpisné XXX,
nachádzajúceho sa v T. na ul. V., postaveného na parcele KN-C č. XXX/X, ako aj spoluvlastníckeho

podielu XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súpisným
číslom XXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX v parcele KN-C č. XXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere XXX m2, na ktorej je bytový dom č. s. XXX postavený a ktorá parcela je zapísaná na
liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie T.. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným boli blízkymi
priateľmi,určitýčasspolubývaliazichvzťahusaimnarodilsynT..Dňa17.6.2015uzavrelasožalovaným
darovaciu zmluvu, na základe ktorej previedla do výlučného vlastníctva žalovaného byt číslo XXX na 2.
poschodí bytového domu v T. na ulici V., vo vchode číslo XX, súpisné číslo XXX, postaveného na parcele

KN-C číslo XXX/X, zapísaného na LV číslo XXXX v katastrálnom území T., ako aj spoluvlastnícky podiel
XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súpisným číslom XXX
a spoluvlastnícky podiel XX/XXXX v parcele KN-C číslo XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere
617 m2, na ktorej je bytový dom číslo súpisné XXX postavený a ktorá je zapísaná na LV číslo XXXXv katastrálnom území T.. Žalovaný ju na uzavretie darovacej zmluvy presvedčil ľsťou a podvodom. Už
pred uzavretím darovacej zmluvy sa žalovaný k žalobkyni správal násilnícky, vulgárne a tyransky a jeho
správanie hrubo narušovalo dobré mravy, pokračovalo aj po uzavretí darovacej zmluvy. Vyhrážal sa jej,

že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec, posielal jej vulgárne SMS správy, hrubo ju urážal na ulici
pred inými ľuďmi a podobne. Za ďalšie jeho hrubo narušujúce dobré mravy je treba považovať i to, že
od narodenia dieťaťa T. si neplnil voči nemu svoju vyživovaciu povinnosť. Uvedené konanie je nielen v
rozpore so zákonom, ale ja konaním proti dobrým mravom. Žalobkyňa mala za to, že uvedeným konaním
naplnil podmienky § 630 Občianskeho zákonníka o vrátení daru. Žalovaného preto prostredníctvom

právneho zástupcu vyzvala listom zo dňa 1.10.2015 na vrátenie daru i na podpísanie dohody o vrátení
daru. Žalovaný si výzvu osobne prevzal na oboch uvedených adresách dňa 6.10.2015, avšak na výzvu
nijako nereagoval ani nevrátil podpísanú navrhovanú dohodu. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva, chce zosúladiť faktický stav so stavom právnym.

Po začatí konania žalobkyňa žiadala, aby súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým by zakázal

žalovanému scudziť, založiť, prenajať alebo inak zaťažiť nehnuteľnosti, ktoré mu darovala vzhľadom
na to, že žalovaný po tom, ako sa dozvedel, že bolo začaté konanie o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol od žalobkyne darovaním, podniká kroky na to, aby nehnuteľnosti
scudzil. Uznesením č.k. 24C/258/2015-45 z 30.6.2016 súd prvej inštancie návrhu žalobkyne na
nariadenie predbežného opatrenia vyhovel.

Súd konštatoval, že žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená
darovacia zmluva tak, ako tvrdila v žalobe. So žalovaným žila istý čas v spoločnej domácnosti, nezhody
v ich spolužití nastali začiatkom februára v roku 2013. Podľa žalobkyne žalovaný neprispieval platením
výživného na syna, ktorý sa z jej spolužitia so žalovaným narodil, starostlivosť mu zabezpečovala

sama. Žalovaný ju prehovoril, aby obnovili spolužitie, ktoré bolo dočasne prerušené, vyžadoval však
od nej dôkaz, že od neho neodíde. Žalobkyňa uviedla, že bola presvedčená, že so žalovaným obnovia
spolužitie, preto pristúpila na uzavretie darovacej zmluvy, a to dňa 17.6.2015. Po uzavretí darovacej
zmluvy žalovaný jej prestal dvíhať telefóny, prestal ju kontaktovať. Podľa nej mal zámer v prípade, že
by mu súd určil platenie vysokého výživného, predať byt a z týchto peňazí jej platiť výživné. Vulgárne jej

nadával na ulici, vyhrážal sa jej, že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec.
Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vo svojej výpovedi popieral skutočnosti uvádzané žalobkyňou.
Podľa neho žalobkyňa prišla za ním dobrovoľne s tým, že sa chce k nemu vrátiť. So žalobkyňou
vychádzal dobre, spoločne sa starali o dieťa, výživné jej platil, nevie to však preukázať nakoľko jej
peniaze poskytoval v hotovosti. Spolužitie bolo ukončené z dôvodu, že žalobkyňa ho podvádzala so

svojim prechádzajúcim partnerom, ako aj s jeho bratom. Byt mu darovala dobrovoľne. V priebehu leta
2015 žiadala od neho výživné, pričom jej uhradil 50 eur k rukám, aj 100 eur, neskôr žiadala vyššiu sumu,
s čím nesúhlasil. Podľa neho preto žiadala byt späť. Poprel to, že by žalobkyni na ulici vulgárne nadával.
Svedkyňa B. pred súdom uviedla, že žalovaný jej navrhol v prípade intímneho stretnutia predaj bytu za
30 000 eur. O žalobkyni vyjadroval sa vulgárnym spôsobom, jeho zámerom bolo mať žalobkyňu pod

kontrolou. Svedkyňa R. potvrdila, že 9.9.2015, keď boli na spoločnej prechádzke so žalobkyňou a deťmi,
stretli sa so žalovaným, ktorý sa pri nich pristavil, cez otvorené okno začal žalobkyni vulgárne nadávať,
že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec.
Výzvou na vrátenie daru z 1.10.2015 žalobkyňa žalovaného vyzvala na vrátenie daru z dôvodu jeho
správania hrubo narušujúceho dobré mravy. Uviedla, že dňa 9.9.2015 sa pri nej pristavil a cez otvorené

okno jej nadával „sluchaj ty glupa kurvo, ečši raz mi zavolaš abo napíšeš, ta še doznaš ty bezdomovče,
chcešbyťnaulicisdzecmi,talenmenajeb“.Vovýzvetaktiežbolouvedené,ženeplnísivočispoločnému
synovi T. už od jeho narodenia vyživovaciu povinnosť. Jeho konanie je v konaním v rozpore s dobrými
mravmi.
Podľa potvrdení predložených žalovaným, žalovaný na výživu maloletého T. prispieva sumou 70

eur mesačne od februára 2016. Právny zástupca žalobkyne pred súdom uviedol, že pre neplatenie
výživnéhobolovočižalovanémuvedenétrestnéstíhanie,kjehoodsúdeniunedošlozdôvodu,ževýživné
dodatočne zaplatil.
Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.
Darovacia zmluva, ktorú uzatvorila žalobkyňa so žalovaným obsahovala všetky esenciálne náležitosti v

zmysle § 628 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutím príslušnej správy katastra bol povolený jej vklad do
katastra nehnuteľností, kedy nastali vecnoprávne účinky darovacej zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie
žalobkyňa v konaní preukázala, že žalovaný sa voči nej dopúšťal takého konania, ktoré so zreteľom na
všetkyokolnostikonkrétnehoprípadumožnokvalifikovaťakohrubéporušeniedobrýchmravov,tedataképorušenie morálnych pravidiel správaním sa obdarovaného, ktoré podľa objektívnych kritérií možno čo
do stupňa závažnosti hodnotiť ako hrubé porušenie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného,
alebo menej závažné porušenie dobrých mravov nezakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru od

obdarovaného. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný sa k nej správal násilnícky, vulgárne a tyransky a jeho
správanie hrubo narušovalo dobré mravy, pokračovalo aj po uzavretí darovacej zmluvy. Vyhrážal sa jej,
že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec, posielal jej vulgárne SMS správy, hrubo ju urážal na ulici
pred inými ľuďmi a podobne, od narodenia dieťaťa T., si neplnil voči nemu svoju vyživovaciu povinnosť.
Žalovaný konanie popisované žalobkyňou popieral. Na základe výpovede svedkýň možno ustáliť záver

o nevhodnom správaní sa žalovaného voči žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi. Svedkovia dosvedčili,
že videli žalovaného sa žalobkyni vyhrážať, že z nej spraví bezdomovca, videli žalovaného na jej adresu
používať vulgárne, hanlivé výrazy a teda sa nevhodne a v rozpore s dobrými mravmi k nej správať.
Výpoveďou svedkyne O. B. bolo preukázané, že žalovaný mal zámer predať byt, ktorý mu darovala
žalobkyňa, nakoľko jej ho chcel predať. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný si
začal pravidelne plniť vyživovaciu povinnosť voči mal. T., nar. XX.X.XXXX až od marca 2016 vo výške 70

eur. Samotný žalovaný nepreukázal plnenie vyživovacej povinnosti voči mal. T. v období pred marcom
2016. Súd prvej inštancie považoval za pravdivé, zodpovedajúce logike a preukázané skutkové tvrdenia
žalobkyne, a to aj s prihliadnutím na výpovede svedkov a na to, čo uviedli strany sporu.
Pri právnom posúdení odkázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 3, § 630.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

Výrok o poplatkovej povinnosti odôvodnil ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb..

2. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to proti všetkým výrokom rozsudku. Odvolanie
odôvodnil nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov tým, že

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené s tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok trpí vadou arbitrárnosti. Súd prvej
inštancie vyhodnotil dôkazy pred ním vykonané v rozpore s ich ozajstným obsahom. Súd nekriticky
prijal výpovede svedkýň, ktoré navrhla vypočuť žalobkyňa. V rozsudku neuviedol, že išlo o najbližšie

priateľky žalobkyne, ktoré s ňou spoločne prišli na pojednávanie. Tvrdenia svedkyne B., že jej byt
chcel predať poprel, a to opakovane. Byt predať nechcel, nikomu ho ani neponúkal. Svedkyňa R.
nevedela bližšie popísať skutkový dej, ktorého mala byť účastná. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že
mal preukázané, že začal pravidelne plniť vyživovaciu povinnosť až od marca 2016, opakovane k tomu
uvádzal, že vyživovaciu povinnosť si plnil, nanešťastie finančné prostriedky odovzdával žalobkyni v

hotovosti bez potvrdenia, ktoré by mu mala vystaviť. Na takúto formu bol zvyknutý pri svojom prvom
dieťati. V záverečnej reči na pojednávaní právny zástupca žalobkyne aj žalobkyňa zhodne opakovane
uviedli, že na výživu syna začal platiť výživné od marca 2015, súd sa týmto vyjadrením nezaoberal vôbec
a ustálil skutkový stav inak. Nevykonanie ním navrhovaných dôkazov spôsobilo tiež to, že súd nemal
ustálený skutkový stav a nedokázal tak zistiť, ako sa žalobkyňa správala, ani to, aký život vedie. Dôrazne

odmietol konanie, ktoré sa mu v rozsudku pripisuje, súd sa mal zaoberať aj nevhodným správaním
žalobkyne. Podľa žalovaného ak je domnelé a nepreukázané neplatenie mesačného výživného vo výške
70 eur kvalifikované ako hrubé porušenie dobrých mravov, nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tým,
že žalobkyňa obýva byt bez platenia nájomného, ktoré je trhovo vyššie ako 70 eur mesačne. O nájomné
žalobkyňu nikdy nežiadal, pretože byt je bydliskom ich syna, ale toto jeho konanie súd na zreteľ nebral.

Jeho snaha o predaj bytu, ktorá je konštatovaná v rozsudku je vyfabulovaná, nepodložená a nepravdivá.
Svojím konaním považoval za splnený svoj morálny záväzok byť vďačný za bezodplatný dar, pretože
syn má strechu nad hlavou. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas tou stranou
sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 362, § 359 CSP) vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a 2 veta
prvá CSP, preskúmal, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok,

ako aj konanie mu predchádzajúce, súc viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, §
380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalovaného dôvodné nebolo.5. Podstata argumentov k odvolacím dôvodom žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenie o tom, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu, dôkazy, ktoré boli vykonané vyhodnotil v rozpore s ich ozajstným obsahom a v

súvislostiach, v dôsledku čoho nesprávne zistil skutkový stav. Súd sa nevysporiadal s tým, že žalobkyňa
sporný byt obýva bez platenia nájomného, o platenie ju ani nežiadal, jeho snaha o predaj bytu je
vyfabulovaná.

6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
z 26.2.201 sp. zn. 1Cdo/222/2009). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie
skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav

ju nesprávne aplikoval (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/4/2009).

7. K podstate súdnej ochrany poskytovanej za účelom spravodlivého súdneho konania patrí dôkazné
bremeno, ktoré je procesným inštitútom, spočívajúcim v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Pre sporové konanie

platí, že právne relevantné je to, či tá strana sporu, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno preukáže
relevantnosť vlastných tvrdení dôkazmi, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení je vzájomná
väzba.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozsudku, právnym posúdením
nároku, ktorý bol predmetom konania súdom prvej inštancie a odvolacími námietkami žalovaného,
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie sporu. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými
zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, s odôvodnením jeho
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie správnosti rozsudku dodáva:

9.Podľa§630Občianskehozákonníka,darcasamôžedomáhaťvráteniadaru,aksaobdarovanýspráva
k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Darovanie, ku ktorému dochádza zmluvou uzatvorenou medzi darcom a obdarovaným patrí k úkonu, pri
ktorom darca poskytuje istý majetkový prospech bez toho, aby ho v tomu zaväzovala nejaká povinnosť
a obdarovaný prijatím daru vstupuje do právneho vzťahu, v ktorom si už od začiatku musí byť vedomý
toho, že je jeho povinnosťou správať sa voči darcovi a členom jeho rodiny tak, aby hrubo neporušil

dobré mravy, t.j. aby eliminoval možnosť, že darca zrealizuje oprávnenie dané mu zákonom - domáhať
sa vrátenia daru.
Hodnotenie toho, či obdarovaný porušil dobré mravy v intenzite vykazujúcej stupeň hrubosti, je v každej
posudzovanej veci jedinečné. Závisí od konkrétnych okolností prípadu, pričom stupeň závažnosti musí
byť hodnotený podľa objektívnych kritérií.

10. Dôvody, ktoré viedli žalobkyňu k vráteniu daru špecifikovala vo výzve na vrátenie daru, aj v žalobe
- konanie žalovaného vzbudzujúce v nej dôvodnú obavu, že s deťmi skončí na ulici ako bezdomovec,
neplnenie vyživovacej povinnosti na syna, hrubé urážky na verejnosti.
K týmto svojim tvrdeniam označila dôkazy, výsluch strán sporu, výsluch svedkov a listinu s vyjadrením

osoby, ktorá bola súdom ako svedok vypočutá.
Žalobkyňa tvrdila, že jej žalovaný sľuboval, že „sa zoberú“, že od nej požadoval dôkaz, že od neho
neodíde, čo malo viesť k uzavretiu darovacej zmluvy, po jej uzavretí sa s ňou prestal kontaktovať, verejne
jej vulgárne nadával s tým, že s deťmi zostane bezdomovcom, ako aj to, že od narodenia spoločného
dieťaťa jej neplatil na neho výživné.

Tvrdenia žalobkyne k obavám zo straty bývania jej a jej detí potvrdila svedkyňa R., ktorá vypovedala,
že žalovaný sa verejne v jej prítomnosti vo vzťahu k žalobkyni vyjadroval spôsobom vzbudzujúcim
dôvodnosť obáv žalobkyne zo straty bývania. Nepriamo dôvodnosť týchto obáv vyplýva aj zo svedeckejvýpovede O. B., ktorá uviedla, že žalovaný chcel byt, ktorý získal darom od žalobkyne predať jej, túto
skutočnosť potvrdila aj čestným prehlásením z 9.6.2016.
Žalovaný, na ktorého prešlo bremeno dôkazu k vlastnému tvrdeniu o nepravdivosti dôkazov

produkovaných žalobkyňou k obavám z toho, že môže spolu s deťmi jeho úkonmi prísť o bývanie, dôkazy
neoznačil.
Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný si už od narodenia neplnil voči synovi vyživovaciu povinnosť a že tento
stav trval aj po uzavretí darovacej zmluvy je možné považovať za preukázané samotným vyjadrením
žalovaného na pojednávaní 22.11.2016, že žalobkyni na jar toho roku vyplatil 650 eur. V odvolaní voči

nariadenému predbežnému opatreniu poukázal na to, že žalobkyni spätne (údajne opätovne) vyplatil
dlžnú čiastku výživného, o čom mal dať doklad polícii a od marca 2016 jej na syna platí výživné po 70
eur, čo dokladoval.
Darovacia zmluva bola však uzavretá 17.6.2015, nie po marci 2016, resp. na jar 2016.
Pre neunesenie dôkazného bremena vlastného tvrdenia o tom, že na výživu syna prispieva od jeho
narodenia je vysoko pravdepodobná pravdivosť tvrdenia žalobkyne o tom, že vyživovaciu povinnosť voči

synovi si po uzavretí darovacej zmluvy neplnil, nasvedčujú tomu jeho vlastné tvrdenia a ním predložené
dôkazy k času, od ktorého si vyživovaciu povinnosť začal plniť. Podľa poštového poukazu z 5.2.2016
zaplatil žalobkyni 651,02 eura, najskorší dôkaz o úhrade sumy výživného 70 eur je zo 14.3.2016. V
okolnostiach veci nie je podstatné, že si túto povinnosť podľa žalobkyne neplnil už pred uzavretím
darovacej zmluvy, podstatné je pretrvávanie tejto nečinnosti aj po jej uzavretí. Podľa odvolacieho súdu,

v zhode s názorom súdu prvej inštancie, objektívne predpoklady pre relevanciu požiadavky na vrátenie
daru veľkej hodnoty - bytu boli preukázané a tým dané. Vyjadrovať sa a konať vo vzťahu k darkyni
spôsobom, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať v nej obavu v tom zmysle, že ju žalovaný pripraví o
bývanie, neplnenie vyživovacej povinnosti voči synovi aj po prijatí daru veľkej hodnoty, vulgárne hanlivé
vyjadrenia na adresu žalobkyne na verejnosti sú rozhodne dôvodmi na vrátenie daru, nejde o svojvoľné

konanie žalobkyne, ale o výkon jej práva upravený zákonom, ktorý je dôsledkom takého správania sa
žalovaného, ktoré vybočuje z mantinelov morálnych pravidiel správania sa v spoločnosti.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z
toho, že kľúčom k interpretácii § 630 Občianskeho zákonníka je zásada spravodlivej rovnováhy, ktorá

je cieľom hľadania rozhrania medzi základnými právami, ktoré sa dostanú do konfliktu. V okolnostiach
prípadu ide o spravodlivú rovnováhu v prostredí jedného práva, základného práva užívať majetok, lebo
na strane obdarovaného je to právo pokojne užívať svoj majetok, na strane darcu ide o sankciu voči
obdarovanému za to, že za získanie majetku neposkytol plnenie, ku ktorému sa zaviazal, ale to nijako
neznižuje význam spravodlivej rovnováhy. Zmyslom nastolenia spravodlivej rovnováhy pri tvorbe kritérií

výkladu a uplatňovania § 630 je nastolenie takého právneho stavu, v ktorom darca nebude zbavený
dostupnosti svojho práva na vrátenie majetku a obdarovaný nebude neprimerane zaťažený bremenom
vrátenia majetku nadobudnutého darcom (J. Drgonec, Právo darcu domáhať sa vrátenia daru, Justičná
reveu, 61, 2009, č. 8-9, str. 989-1002).

Odvolací súd mal za to, že v konkrétnom prípade posudzovaním vzájomných práv žalobkyne a
žalovaného bolo právo žalobkyne domáhať sa vrátenia daru jednoznačne dôležitejšie ako právo
žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti získanej od žalobkyne darovaním získanú nehnuteľnosť naďalej
vlastniť a užívať.

12. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalobkyňa sporný byt obýva
bez platenia nájomného, ktoré je trhovo vyššie ako 70 eur sumy výživného, čo považuje žalovaný za
splnenie svojho morálneho záväzku k darkyni, je potrebné predovšetkým uviesť, že podľa § 366 CSP
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie možno v odvolacom konaní použiť len za splnenia podmienok vyplývajúcich z

tohto zákonného ustanovenia, ktoré však danými neboli. Žiada sa však uviesť, že umožnenie darkyni
bývať v byte bez platenia nájomného nemôže byť plnením morálneho záväzku v zmysle kompenzácie
vlastného správania sa v rozpore s dobrými mravmi.

13. Vo vzťahu k námietke absencia odôvodnenia, prečo neboli vykonané niektoré navrhnuté dôkazy

je potrebné uviesť, že súd v dôvodoch rozsudku, aj keď stručne, uviedol, že vykonávanie ďalších
dôkazov považoval za nadbytočné. Zo zvukového záznamu z pojednávania, ktoré bolo na prejednanie
veci nariadené na deň 14.2.2017 vyplýva, že zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazov listinami zospisov priestupkových konaní vo veciach netýkajúcich sa vzťahov strán sporu postačujúco a racionálne
zdôvodnil.

14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je, ako uviedol žalovaný, arbitrárne, je odôvodnené v súlade s
ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel,
reagujúc na podstatné námietky a tvrdenia žalovaného prezentované v konaní. Porušením práva na
spravodlivý proces nie je to, že súd neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

15. Žalovaný podal odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie. Aj keď nesprávnosť výroku o
trovách konania a o poplatkovej povinnosti nespochybňoval, odvolací súd preskúmal aj tieto výroky ako
výroky súvisiace, závislé od rozhodnutia v merite veci.
Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo správnych
skutkových zistení, ktoré sú dané úspechom žalobkyne v konaní v celom rozsahu a pri rozhodovaní
aplikoval správne zákonné ustanovenie - § 255 ods. 1 CSP.

Vzhľadomnavýsledokkonaniajesprávnymajrozhodnutiesúduprvejinštancieopoplatkovejpovinnosti.

16. Odvolací súd z dôvodov, ktoré uviedol, majúc za to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(ÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky78/05)rozsudoksúdu

prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 potvrdil.

17.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdnazáklade§396ods.1vspojenís§362ods.1
podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto jej odvolací súd priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Kvantifikáciu náhrady

zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie
náhrady trov odvolacieho konania nebola tvrdená a v zmysle § 257 CSP zo spisu ani nevyplynula.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.