Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 18, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/291/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311207237
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2311207237.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: X. Q., nar. XX. A. XXXX,
trvalo bytom A. R. C. s. č. XXX, zast. advokátom: Mgr. Boris Lisý, Klariská 7, 811 03 Bratislava 1, proti
žalovanému: N. N., nar. X.. S. XXXX, trvalo bytom C., J. XXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Čibrik &
Blazsek advokátska kancelária s.r.o., Hlavná 14, 927 01 Šaľa, IČO: 46 255 010, o zaplatenie 6.638,78
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. júla 2015 pod
č. k. 10C/81/2011-160 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta z 11. mája 2016 pod
č. k. 10C/81/2011-207, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému priznal náhradu trov
konania vo výške 3 705,92 eur, ktorú sumu je povinný zaplatiť žalobca advokátskej kancelárii Čibrík &
Blazsek so sídlom Hlavná 14, 927 01 Šaľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 31, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 657, § 724, § 829 ods. 1
a 2, § 831, § 833, § 838 ods. 1, § 841 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších

zmien a doplnení); § 673 ods. 1 a 2 Obch.z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); § 120 ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení nesk.
predpisov).
Vecne dôvodil, že žalobca žiadal od žalovaného vrátiť finančné prostriedky 6.638,78 eur s
príslušenstvom z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť uzatvorená ústne s dohodnutou
dobou splatnosti, žalovaný mal peniaze vrátiť bezprostredne po tom, ako otvorí a sprevádzkuje
reštauráciu s vlastným časovým predpokladom obdobia trvania cirka jedného roka, čo znamená,

že splatnosť bola dohodnutá určením približného obdobia, ktorá skutočnosť nespôsobuje neplatnosť
právneho úkonu. Nakoniec bol žalobca názoru, že právny vzťah založený stranami má najbližšie k
režimu príkaznej zmluvy. Žalovaný bol názoru, že právny vzťah medzi stranami napĺňa znaky zmluvy
o združení. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca žalovanému
poskytol finančný obnos 1.4.2008 vo výške 200.000 Sk, ako potvrdenie prevzatia peňazí žalovaný
vystavil príjmový pokladničný doklad č. 225262, účel platby bol vyznačený žalovaným, a to pôžička
na vklad podielu. Prevzatie peňazí vo výške 200.000 Sk zo strany žalovaného počas konania nebolo

spochybnené. Žalovaný však nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že peniaze mu poskytol z titulu uzatvorenej
pôžičky, podľa jeho názoru mu žalobca poskytol peniaze ako vklad do spoločného podnikania s tým,
že aj on vložil do tohto spoločného projektu 50.000 eur. Ako účel platby napísal na pokladničnom bloku
pôžička na vklad podielu z dôvodu, že to inak nevedel napísať. Žalobca so žalovaným chcel podnikaťv oblasti prevádzkovania reštaurácie. Žalobca nevedel akou právnou formou má poskytnúť peniaze
žalovanému, a preto sa obrátil na svoju sesternicu, ktorá má právnické vzdelanie, o radu. Poradila
mu, aby so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke. Dokonca pripravila návrh zmluvy, ale neskôr sa

dozvedela, že účastníci uzatvorili zmluvu o pôžičke na základe ústnej dohody. Z výpovede žalobcu súd
zistil, že v čase poskytnutia peňazí žalovanému bol zamestnancom na základe uzatvorenej pracovnej
zmluvy a vykonával činnosť stavbyvedúceho s tým, že žiadnu obchodnú činnosť nevykonával. Mal v
úmysle figurovať ako tichý spoločník, avšak k uzatvoreniu tejto zmluvy nedošlo. Úmyslom poskytnúť
pôžičku bolo nadobudnutie hospodárskeho výnosu. Na prerábaní reštaurácie, ktorú chceli vybudovať

v priestoroch nepatriacich do ich vlastníctva sa fyzicky podieľal v rámci svojich pracovných možností
popri zamestnaní. Po otvorení reštaurácie mienili strany zmluvného vzťahu založiť s.r.o.. Suma 200 000
Sk bola použitá na nákup materiálu s tým, že bločky z nákupu sa nezakladali do účtovníctva, ale sa
lepili do zošita a až po založení s.r.o. (nie s účasťou žalobcu) sa bločky dávali do nákladov. Jednalo sa
o spoločnosť Creative Element, s.r.o., ktorej konateľom je žalovaný. Podľa bločkov sa mala preukázať
výška vkladu a podľa tejto výšky mal byť určený podiel v založenej spoločnosti. Po uplynutí polroka od

apríla 2008 žalobca prestal so žalovaným komunikovať, oznámenie o odstúpení zo spoločnej aktivity
vykonal telefonicky, ktorú skutočnosť však poprel žalovaný s tým, že žalobca prestal s ním komunikovať,
nedvíhal telefonáty, nereagoval na sms-ky, neoznámil mu ukončenie spoločnej aktivity a v tom čase
od neho nepýtal ani peniaze, ktoré začal pýtať po predaji reštaurácie. S rozostavanou stavbou zostal
sám, s dlhmi. Podľa jeho vyjadrenia šťastím bolo, že našiel investora, s ktorým prestavbu realizoval.

Peňažné prostriedky získané na základe dohody strán mali slúžiť ako vstupný kapitál do spoločného
podnikania. Ich cieľom bolo prestavať nebytové priestory na reštauráciu, ktorá prevádzka mala byť
otvorená za rok od apríla 2008. Za týmto účelom strany poskytli finančné prostriedky a sám žalobca sa
podieľal na prestavbe aj fyzicky popri svojom zamestnaní, ktorá skutočnosť je zrejmá aj z predloženej
fotografickej dokumentácie. Mali v úmysle založiť s.r.o. a podiely v nej určiť podľa výšky vkladu. Po

uplynutí polroka od apríla 2008 žalobca odstúpil od dohody. K právnemu posúdeniu veci súd prvej
inštancie uviedol, že na začiatku konania žalobca právny nárok oprel o uzatvorenú zmluvu o pôžičke.
Tvrdil, že finančné prostriedky žalovanému poskytol na základe zmluvy o pôžičke. Až na pojednávaní
v období po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave potvrdil pravdivosť tvrdenia žalovaného o
spoločnompodnikaní.Podstatnýmináležitosťamizmluvyopôžičkejeprenechanieveci,druhovéurčenie

veci, povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Vzhľadom na zmenenú výpoveď
žalobcu v danom prípade absentuje najmä vôľa vrátiť vec rovnakého druhu (právny vzťah bol založený
na vzájomnej participácii v budúcnosti otvorenej reštaurácie). S poukazom na uvedenú skutočnosť súd
uzavrel, že právny vzťah nie je možné subsumovať pod zmluvu o pôžičke. Právny zástupca žalobcu
sa s poukazom na zmenenú výpoveď žalobcu priklonil k uzatvoreniu príkaznej zmluvy medzi stranami,

alebo k tomu, že na základe ich dohody došlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného.
Príkaznou zmluvou sa príkazník zaväzuje, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť.
Upravuje vnútorný vzťah medzi oboma účastníkmi, t. j. vzájomné práva a povinnosti. Príkazníkovi
vzniká povinnosť pre príkazcu obstarať nejakú vec alebo vykonať nejakú činnosť. Pre platnosť nie je
potrebná písomná forma. Príkazník spravidla koná za príkazcu voči tretím osobám a na to, aby mohol

konať za príkazcu, musí mať od neho splnomocnenie vo forme plnomocenstva, ktoré musí zodpovedať
ustanoveniu § 31 O.z.. Pod pojmom obstaranie veci sa rozumie skôr nejaká činnosť, ktorá smeruje
k cieľu sledovanému príkazcom. Táto činnosť môže mať rôzny charakter, môže spočívať vo faktickej
alebo právnej činnosti, ale môže isť aj o obstaranie nejakých dokladov, o uzavretie zmluvy, o odovzdanie
plnenia, o zastupovanie pred súdmi alebo úradmi a pod.. Zo zákonného ustanovenia príkaznej zmluvy

je zrejmé, že právny vzťah založený medzi stranami nemá znaky tejto zmluvy z dôvodu absencie vôle
vykonať nejakú činnosť pre druhú stranu, pretože z výpovedí strán vyplýva, že žalobca poskytol peniaze
žalovanému na sprevádzkovanie reštaurácie MACAO s tým, že ju budú spoločne prevádzkovať a podľa
výšky vnesených peňazí bude určený podiel na založenej s.r.o. a na zisku a dokonca sám žalobca sa
fyzicky podieľal na prestavbe reštaurácie. Súd prvej inštancie bol tiež názoru, že zistený skutkový stav

vo veci nie je možné v danom prípade subsumovať ani pod jednu skutkovú podstatu bezdôvodného
obohatenia, pretože v danom prípade sa nejedná o plnenie bez právneho dôvodu. Účastníci konania
plnili na základe uzatvorenej zmluvy, tak ako to bude uvedené nižšie. Tak isto nejde, ani o prípad
bezdôvodného obohatenia získaný plnením z neplateného právneho úkonu, pretože účastníci konania
uzatvorili platne zmluvu. Nakoniec sa nejedná ani o prípad bezdôvodného obohatenia získaného

plnením z právneho dôvodu, ktorý existoval a dodatočne odpadol, ani získaný z nestatočných zdrojov.
V prípade posúdenia, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie, žalovaný vzniesol námietku premlčania,
ktorou sa súd nezaoberal z dôvodu záveru, že v danom prípade žalovaný sa bezdôvodne neobohatil na
úkor žalobcu. Žalobca v konaní tvrdil, že mienil pôsobiť pri spoločnom podnikaní ako tichý spoločník.Tiché spoločenstvo je nesubjektívnou formou spoluúčasti viacerých subjektov na spoločnom podnikaní.
Ide o špecifický záväzkovo-právny vzťah. Jedná sa o vzťah medzi podnikateľom a tichým spoločníkom,
v rámci ktorého sa tichý spoločník zaväzuje podieľať na podnikateľskej činnosti podnikateľa určitým

vkladom a podnikateľ sa zaväzuje vyplatiť mu určitý podiel na čistom zisku dosiahnutom pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti. Zmluva musí byť uzatvorená písomne, pokiaľ by bola uzatvorená
ústne, nespĺňala by formálno-právnu podmienku platnosti právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že písomná zmluva o tichom spoločenstve medzi stranami nebola uzatvorená. Okrem toho
zo zmluvy by malo vyplynúť, že vklad tichého spoločníka sa viaže na celú podnikateľskú činnosť

podnikateľa. Zmluva by nemala určovať, že tiché spoločenstvo sa týka konkrétneho obchodného
prípadu. V prípade dohody, že podnikateľ je oprávnený použiť vklad tichého spoločníka len na dohodnutý
účel, alebo by zmluva priznávala tichému spoločníkovi iba nárok na podiel zo zisku dosiahnutého z
konkrétneho obchodného prípadu, takáto zmluva by obsahovala pojmové znaky zmluvy o združení. Z
výpovedí strán vyplýva, že právny vzťah založený na dohode strán napĺňa pojmové znaky zmluvy o
združení. Na platnosť zmluvy o združení sa nevyžaduje písomná forma. Z dikcie zákonného ustanovenia

§ 829 ods. 1 O.z. vyplýva, že niekoľko osôb sa môže združiť. Za niekoľko osôb treba považovať aspoň
dve osoby. Členom združenia môžu byť fyzické, ako aj právnické osoby. Niekoľko osôb sa združí
za účelom dosiahnutia dohodnutého účelu. Dosiahnutie dohodnutého účelu je podstatnou obsahovou
náležitosťou tejto zmluvy. Tento účel môžu dosiahnuť pracovnou činnosťou, poskytnutím peňazí alebo
iných vecí alebo kombináciou pracovnej činnosti a poskytnutím peňazí alebo iných vecí. Združenie

založené na základe uzatvorenej zmluvy nemá právnu subjektivitu. Súd prvej inštancie považoval za
preukázané (výsluchom strán, svedkov X. Q., T. Q., J. J., JUDr. S. J., F. N. ), že strany sa združili za
účelom rekonštrukcie nebytových priestorov na reštauráciu a následné prevádzkovanie prostredníctvom
založenej spoločnosti s ručením obmedzeným. Za týmto účelom sa dohodli na kombinácii poskytnutia
finančných prostriedkov a pracovnej činnosti. Keďže združenie nemá právnu subjektivitu, nemôže

ani nadobúdať vlastnícke právo k majetku. Výlučnými vlastníkmi alebo spoluvlastníkmi majetku v
združení sú jednotliví účastníci združenia. Z pohľadu času majetok využívaný na spoločné podnikanie sa
rozdeľuje do dvoch skupín. Do prvej skupiny patrí majetok poskytnutý jednotlivými účastníkmi združenia
pri vzniku a do druhej skupiny patrí majetok nadobudnutý zo spoločných prostriedkov. V zmysle § 833
O.z. sa majetok poskytnutý pri vzniku združenia rozlišuje ako majetok určený podľa druhu a majetok

určený jednotlivo. Predmetné ustanovenie upravuje aj vlastnícke vzťahy k poskytnutému majetku tak,
že patrí do spoluvlastníctva všetkých účastníkov v pomere k ich výške, a to oznámením o ich oddelení
od ostatného majetku účastníka alebo odovzdaním poverenému účastníkovi tak, ako to bolo v danom
prípade. Veci jednotlivo určené sú v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov. Majetkom určeným podľa
druhu sú napríklad zásoby, ale aj peňažné prostriedky. Správaním žalobcu, ktorý sa nemienil podieľať

na ďalšej činnosti združenia došlo k rozpusteniu združenia (dvaja členovia združenia). Rozpustením
podľa § 841 O.z. treba rozumieť dohodu, že nechcú ďalej zotrvať v združení, splnil sa účel, na ktoré
bolo združenie založené, alebo účel odpadol alebo účastníci prestali mať záujem zotrvať v združení. Pri
rozpustení združenia majú členovia nárok na vyporiadanie majetku. O.z. upravuje osobitne sféru hodnôt,
ktoré boli vnesené do združenia a sféru majetku získaného pri výkone spoločnej činnosti. V danom

prípade by prichádzala do úvahy prvá sféra, teda sféra vneseného majetku, pri ktorej majú účastníci
nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účely združenia. Žalobca poskytol na tieto účely finančný
obnos vo výške 200 000 Sk a žalovaný vo výške 50 000 eur, ktoré finančné prostriedky boli použité na
nákup stavebného materiálu za účelom rekonštrukcie nebytového priestoru vo vlastníctve tretej osoby.
Pri rozpustení združenia sa účastníci môžu dohodnúť na vyporiadaní majetku alebo sa obrátiť na súd

s vyporiadaním. Žalobca sa týmto neriadil, pretože predmetom konania nebolo vyporiadanie majetku
po rozpustení združenia, ale vrátenie peňažného obnosu vo výške 6638,78 eur, z ktorého dôvodu súd
žalobu zamietol. Súd nakoniec uviedol, že žalobca sa nesprával v zmysle uzatvorenej dohody, pretože
spoločným cieľom strán bola rekonštrukcia reštaurácie a následne jej prevádzkovanie, ktorú skutočnosť
potvrdili aj vypočutí svedkovia, najmä svedkyňa J. J., ktorá bola prítomná pri ich dohode. V prípade

uzatvorenej zmluvy o združení, účastník zmluvného vzťahu môže zo združenia vystúpiť (§ 838 O.z.),
ale nie v nevhodnej dobe a na ujmu druhého účastníka. Pojem vystúpenia nie je v zmysle O.z. celkom
jasný. Pokiaľ tento pojem nie je spresnený v zmluve, čo sa stalo aj v danom prípade (účastníci svoj
právny vzťah nevedeli ani pomenovať, nie ešte konkretizovať jednotlivé zmluvné podmienky) je potrebné
ním rozumieť jednostranný právny úkon vystupujúceho člena prejaviť vôľu zo združenia vystúpiť voči

druhémučlenovi.Napriektomupodľanázorusúduvčase,keďreštaurácianeboladokončenávystúpenie
žalobcu zo združenia nebolo urobené vo vhodnom čase, lebo žalovaný zostal sám v nevýhodnej situácii,
keď aj on mal poskytnuté peniaze v spoločnom projekte, musel hľadať investora za účelom dokončenia
prestavby projektu. Investované peniaze žalobcom boli použité na nákup stavebného materiálu, ktorýnebol predmetom uzatvorenej Zmluvy o predaji (dlhodobý a krátkodobý investičný majetok, materiál a
tovar na sklade), ale zostal majetkom JUDr. S. J., ktorý je vlastníkom predmetného priestoru.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a Vyhláškou

MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov, vecne len priznaním žalovanému náhrady trov konania, spočívajúcej v
zaplatenom súdnom poplatku za odpor vo výške 398 eur, súdnom poplatku za odvolanie vo výške
398 eur a náhrade trov právneho zastúpenia za poskytovanie právnych služieb špecifikovaných v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že odmena za úkony a režijné paušály spolu činí

3.088,27 eur + 617,65 eur (20% DPH) t.j. 3.705,92 eur + náhrada za stratu času 350 eur. Spolu priznal
žalobcovi z titulu náhrady trov konania 3705,92 eur.
Opravným uznesením z 11.5.2016 súd opravil napadnutý rozsudok v záhlaví v časti označenia
žalovaného tak, že ho mení z nesprávneho: „N. N. - PLAYSTATION WORLD, so sídlom Cintorínska
1858/11, 927 05 Šaľa, IČO: 41 168 470“ na správne: „N. N., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX/XX, C.,
predtým podnikajúci pod obchodným menom N. N. - PLAYSTATION WORLD, so sídlom Cintorínska

1858/11, 927 05 Šaľa, IČO: 41 168 470“ a tiež v časti označenia zástupcu žalovaného tak, že ho
mení z nesprávneho: „Mgr. Róbertom Čibrikom, advokátom, so sídlom Hlavná 14, 927 01 Šaľa“ na
správne: „Čibrik & Blazsek advokátska kancelária s.r.o., IČO: 46 255 010, so sídlom Šaľa, Hlavná 14“ a
nakoniec ho opravil vo výroku II. v časti označenia zástupcu žalovaného tak, že ho mení z nesprávneho:
„advokátskej kancelárii Čibrík & Blazsek so sídlom Hlavná 14, 927 01 Šaľa“ na správne: „Čibrik &

Blazsek advokátska kancelária s.r.o., IČO: 46 255 010, so sídlom Šaľa, Hlavná 14“, s tým, že v ostatnej
časti zostáva citované rozhodnutie nezmenené. Právne vydanie opravného uznesenia odôvodnil ust. §
164 O.s.p., vecne dôvodil, že v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku bolo potrebné na pokyn
odvolacieho súdu pred opätovným predložením veci vykonať opravy v uvedenom smere, nakoľko v
písomnom vyhotovení predmetného rozhodnutia súd uviedol nesprávne žalovaného v záhlaví a jeho

právneho zástupcu tak v záhlaví ako aj vo výroku a bolo potrebné toto opravným uznesením opraviť.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu, alternatívne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm.

a/, b/, d/ a f/, písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.. Súd prvej inštancie i odvolací súd pri
svojom skoršom rozhodovaní mal za nesporne preukázané, že žalobca odovzdal žalovanému, resp.
žalovaný prevzal od žalobcu 1.4.2008 v hotovosti sumu 200.000 Sk, resp. 6.638,78 eur a zároveň
žalobca a žalovaný plánovali určité spoločné podnikanie súvisiace s reštauráciou MACAO, pričom táto
suma bola žalovanému poskytnutá žalobcom práve v „nejakej súvislosti“ s touto reštauráciou. Žalobca

citoval pasáže zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a bol názoru, že súd prvej inštancie
sa so závermi, resp. pokynmi uvedenými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave opätovne
nevysporiadal dostatočne, resp. správne. Každopádne, čo je po doplnenom dokazovaní, vykonanom
na pojednávaní konanom v období po zrušujúcom uznesení (21.10.2014) nesporné je skutočnosť, že
sa medzi stranami jednalo o právny vzťah medzi žalobcom ako nepodnikateľom (fyzickou osobou) na

jednej strane a žalovaným ako podnikateľom (FO-živnostník) na strane druhej, v ktorej súvislosti žalobca
poukázal na to, že táto skutočnosť nebola podľa názoru žalobcu sporná ani predtým, keď vyplývala
z výpovede samotného žalobcu hneď na prvom pojednávaní a zároveň ani nebola spochybnená
žalovaným, snáď jej iba nebola zo strany súdu prvej inštancie venovaná pozornosť, čo mu napokon aj
bolo vytknuté v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave. Žalobca na pojednávaní 21.10.2014

uviedol a naďalej tvrdí, že prejav vôle účastníkov, resp. minimálne osoby žalobcu, uskutočnený nimi
pri odovzdávaní, resp. preberaní sumy 200.000 Sk v hotovosti dňa 1.4.2008 už v tom čase smeroval
k uzavretiu zmluvy o pôžičke, uzavretej v ústnej forme, pričom jedinou nie presne, resp. dostatočne
určito dohodnutou podmienkou tohto právneho úkonu bola doba jej splatnosti - účastníci sa totiž dohodli,
že žalovaný peniaze vráti bezprostredne potom, ako otvorí a sprevádzkuje reštauráciu (MACAO), a

to zároveň s ich vlastným časovým predpokladom obdobia trvania cca jedného roka. Žalobca má
za to, že jediným nejasným momentom mala byť práve dohoda o forme a čase vrátenia požičaných
peňazí, pričom však zároveň táto splatnosť bola dohodnutá aspoň určením jej približného obdobia (t. j.
otvorenia resp. sprevádzkovania reštaurácie tak, aby „začala zarábať peniaze“), avšak to podľa názoru
žalobcu nespôsobuje možnú neplatnosť tohto právneho úkonu/zmluvy o pôžičke z dôvodu nenaplnenia

podstatných náležitostí, príp. neurčitosti tohto právneho úkonu - teda tak, ako argumentuje žalovaný. K
záveru súdu prvej inštancie, že žalobca na pojednávaní 21.10.2014 v období po zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu mal údajne „potvrdiť pravdivosť tvrdenia žalovaného o spoločnom podnikaní“, žalobca
uviedol, že dohody účastníkov konania uskutočnené v období niekedy na začiatku/ca. v prvých trochmesiacoch roka 2008, ktorými sledovali „alternatívu spoločného podnikania“ boli v tom čase v rovine
viacerých možností a smerovali k uzavretiu konkrétneho zmluvného vzťahu medzi nimi, čo je s ohľadom
na „nerovnaké možnosti participácie“ - kedy jeden/žalobca bol fyzickou osobou - nepodnikateľom,

zamestnancom pracujúcim v tej dobe dlhodobo v Bratislave a teda najmä s obmedzenými časovými
možnosťami a druhý/žalovaný bol v prípade potreby k dispozícii stále - pravdepodobne aj preto hľadali
dlhšie vhodný „formát vzájomnej spolupráce“ a žalobca trvá na chronologickom rozlišovaní toho, kedy
sa v tomto období na čom dohodli, pričom podstatným momentom bola dohoda uskutočnená medzi
stranami pri samotnom odovzdaní žalovanej sumy 6.638,78 eur, pri ktorej okrem svedka N. nikto iný

fyzicky nebol prítomný a tento svedok síce evidoval moment odovzdania peňazí, ale nepočul presný
obsah ich dohody, t.j. za akým účelom tieto žalobca poskytol žalovanému (keď z jeho výpovede
vyplynulo, že bol „vtedy s nimi niekde opodiaľ v tej miestnosti ...“). A práve z tohto „chronologického
chaosu“,datovanéhopriopiseskutkovýchokolnostídoobdobiaspredca.6-7rokovvyplynulaajpodstata
výpovede žalobcu na pojednávaní 21.10.2014, pričom ako uvádzal žalobca počas celého konania, v
období 04-05/2008 už bola jeho situácia taká, že si z objektívnych príčin nemohol dovoliť časovo, resp.

fakticky plnohodnotne participovať na chode prípadného spoločného podnikania a preto po porade
s viacerými ľuďmi, najmä so svedkyňou E. Q. (majúcou právnické vzdelanie), ako aj preto, že si
chcel aspoň v časti financií ctiť dovtedajšie dohody so žalovaným a začal teda uvažovať o poskytnutí
finančných prostriedkov, príp. aj formou nepriamej/neosobnej účasti na podnikaní (napr. formou tichého
spoločenstva z jeho strany) - žalobca zároveň trvá na tom, že ani v takomto prípade nie je vylúčený vznik

viacerých právnych vzťahov, takouto možnosťou sa však súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov pri
rozhodnutínapadnutomtýmtoodvolanímvôbec/anilennezaoberal,čímpodľajehonázorunepostupoval
v súlade s ust. § 231 O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a zároveň všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo (včítane toho, čo uviedli účastníci). Žalobca si uvedomuje aj skutočnosť, že pre

konajúci súd je pri rozhodovaní vo veci samej, resp. ustálení právneho vzťahu medzi stranami potrebné
bez akýchkoľvek pochybností mať pri „priznanom právnom titule“ preukázané tak prejavy vôle, ako aj
podstatné náležitosti právneho úkonu, že preto v nižšie uvedenom texte odvolania uvádza alternatívne
právne kvalifikácie svojho nároku (ako to v tomto konaní v jeho priebehu napokon za účelom svojej
obrany v spore činí aj žalovaný). K uzavretiu inej zmluvy medzi stranami (podľa „Iura novit curia“) uviedol,

že ak súdy zotrvajú na argumentácii, že právny vzťah medzi stranami nie je možné subsumovať pod
platne uzavretú zmluvu o pôžičke, je potom „alternatívne“ potrebné posúdiť nárok žalobu na zaplatenie
žalovanej sumy titulom vzniku iného právneho vzťahu medzi stranami a to či už 1. zmluvy o združení
podľa ust. § 829 a nasl. O.z., avšak v kontexte tzv. kombinovaného obchodu podľa ust. § 261 ods. 9
Obch.z.preprípad,žebyišloorelatívnyobchod(t.j.vtomtoprípade,pokiaľmáísťospoločnépodnikanie

strán vykonávajúcich v tomto období podnikateľskú činnosť); alebo 2. zmluvy o tichom spoločenstve
podľa ust. § 673 a nasl. Obch.z. a to v tomto prípade aj ak by ich zámer spoločne podnikať nebolo možné
podriadiť relatívnemu obchodu napĺňajúcemu podmienku uzavretia zmluvy medzi podnikateľmi zároveň
pri ich podnikateľskej činnosti (tzv. absolútny obchod podľa ust. § 261 ods. 6 Obch. z.); alebo 3. inej
zmluvy, napr. príkaznej zmluvy podľa ustanovení § 724 a nasledujúcich v spojení s ust. § 22 O. z. (ako to

tvrdísamotnýžalobca),príp.podľainéhotypuzmluvnéhovzťahu(podľatzv.„analogielegis“vzmysleust.
§ 853 O.z.). Podľa názoru žalobcu je právne posúdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého právny vzťah
založený na dohode strán napĺňa pojmové znaky zmluvy o združení, uzavretej v ústnej forme podľa ust.
§ 829 a nasl. O.z., absolútne nesprávne a ničím nepodložené, nakoľko podľa právnej úpravy zmluvy o
združení (§ 829 a nasl. O.z.), ako ani ustálenej právnej/súdnej praxe nie je možné, aby s cieľom, resp. za

účelom spoločného podnikania došlo k platnému uzavretiu zmluvy o združení medzi fyzickou osobou -
nepodnikateľom (v tomto prípade žalobca) a fyzickou osobou - podnikateľom (v tomto prípade žalovaný),
pričom práve v prípade strán sa podľa názoru súdu prvej inštancie malo jednať o združenie sa s týmto
cieľom - v tomto prípade by ale z vyššie uvedeného dôvodu nebolo umožnené dosiahnutie podstatnej
náležitosti takejto zmluvy, ktorou malo byť spoločné podnikanie strán; keďže združenie za účelom

spoločného podnikania má o. i. aj významné daňové a účtovné dosahy, pričom účtovná povinnosť
vo vzťahu k majetku združenia (vnesenému ako aj nadobudnutému spoločnosťou činnosťou) vzniká
práve z dôvodu statusu podnikateľa všetkým členom združenia, rozlišuje, resp. pozná súčasná platná
právna úprava v SR pri združení sa subjektov za účelom spoločného podnikania nasledovné varianty
1. len fyzické osoby - živnostníci, 2. len právnické osoby, 3. kombinácia fyzických osôb živnostníkov s

právnickými osobami - ani o jeden z týchto prípadoch sa v súvislosti so stranami nejednalo; žalobca ako
fyzická osoba nepodnikateľ fakticky nemohol do takého združenia vniesť majetok určený na podnikanie,
ktorý by z tohto dôvodu mal formálne, účtovne i daňovo „oddeliť“ od svojho ostatného majetku a napokon
ani žalovaný v tomto konaní nijako nepreukázal, že by do združenia vniesol majetok, v ktorom bynásledne účtoval oddelene od svojho iného (v jeho prípade podnikateľského) majetku - teda tak, ako
to vyžadujú vyššie uvedené právne predpisy; pričom je zároveň potrebné doplniť, že ak by aj medzi
stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o združení, nie sú správne závery súdu prvej inštancie o

tom, že vrátenie údajného peňažného vkladu žalobcu do združenia vo výške žalovanej sumy (6.638,78
eur) by malo predchádzať vyporiadaniu majetku po rozpustení združenia a to buď formou dohody
so žalovaným, alebo žalobou o vyporiadanie majetku združenia - v prípade peňažného vkladu takto
„vnesenéhožalobcomdozdruženia“bysaalejednalootzv.majetokurčenýpodľadruhu,resp.ohodnotu
poskytnutú na účel združenia, ktorého vrátenie by v prípade dvojosobového združenia podliehalo režimu

tzv. „veci rovnakého druhu a rozsahu“ podľa § 841 O.z. (a teda nejde o majetok získaný výkonom
spoločnej činnosti združenia, ktorý je potrebný vysporiadať medzi všetkými jeho účastníkmi), podobná
úprava je obsiahnutá aj pre prípad vystúpenia účastníka zo združenia v ust. § 839 O.z., ktorá taktiež
rozlišujemedzivecamivnesenýmidozdruženia(ktorýmisúakovecurčenápodľadruhuajpeniaze),ana
ktorých vrátenie v rovnakej sume má vystupujúci účastník „okamžitý priamy nárok“ a nárokom účastníka
na podiel na spoločnom majetku združenia získaný výkonom spoločnej činnosti združenia (podľa stavu

v deň vystúpenia). Súd preto nesprávnym spôsobom konštatoval, ak z vykonaného dokazovania vyvodil
záver, že pri rozpustení združenia sa účastníci môžu dohodnúť na vyporiadaní majetku alebo sa obrátiť
na súd s vyporiadaním, čo však žalobca týmto spôsobom neriešil, pretože predmetom jeho žaloby/tohto
konania nebolo vyporiadanie majetku po rozpustení združenia, ale vrátenie peňažného obnosu (ktorý
ním mal byť podľa názoru súdu vnesený do združenia) vo výške 6.638,78 eur, z ktorého dôvodu súd

žalobuzamietol,keďprisvojomrozhodovanížiadnuzvyššieuvedenýchskutočnostívôbecnereflektoval.
Ak súd zotrvá na argumentácii, že právny vzťah medzi stranami nie je možné subsumovať pred platne
uzavretú zmluvou o pôžičke a zároveň je potrebné posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej
sumy titulom vzniku iného právneho vzťahu medzi stranami, je tento (ich právny vzťah) podľa doteraz
vykonaného dokazovania najskôr možné vyhodnotiť s prihliadnutím na ust. § 673 ods. 2 v spojení

s ust. § 261 ods. 6 písm. d/ Obch.z. ako neplatné uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve, k čomu
mohlo dôjsť aj práve medzi žalobcom ako fyzickou osobou - nepodnikateľom a žalovaným ako fyzickou
osobou - podnikateľom (a so zámerom participácie na výkone spoločnej podnikateľskej činnosti strán
formou finančného vkladu žalobcu do podnikania žalovaného, pričom hlavnou pohnútkou žalobcu bola,
resp. mohla byť práve dôvera v podnikateľský projekt prevádzkovania reštaurácie MACAO, pričom tento

nápad mal preukazne iniciovať žalovaný). V tejto súvislosti je potom potrebné poukázať na to, že v
takomto prípade (t. j. neplatného právneho úkonu v režime tzv. absolútneho obchodu) by malo dôjsť
k následnej aplikácii ust. § 394 ods. 2 Obch.z., podľa ktorého platí, že pri práve na vrátenie plnenia
uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, kedy k samotnému
plneniu došlo, t. j. dňa 1.4.2008, kedy došlo žalobcom k poskytnutiu touto žalobou uplatňovanej sumy

žalovanému a teda (4-ročná) premlčacia doba by uplynula 1.4.2012, k čomu však nedošlo, keďže žaloba
bola v tejto veci podaná dňa 1.4.2011. Žalobca je názoru, že ani v takomto prípade nič nebráni súdu
zaviazať žalovaného na vrátenie zaplatenie žalovanej sumy 6.638,78 eur s príslušenstvom, nakoľko
súd môže podľa platného práva rozhodnúť a priznať plnenie z iného právneho dôvodu, resp. na inom
právnom základe v prípade, ak je ho možné priznať pri tom istom skutkovom opise žaloby, čo podľa

názoru žalobcu v predmetnej veci možné je. Žalobca odvolacími námietkami spochybnil aj rozhodnutie
o trovách konania v rozsudku súdu prvej inštancie, majúc za to, že súd vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď priznal žalovanému v časti náhrady trov právneho zastúpenia aj náhradu
za zastúpenie na pojednávaní konanom dňa 22.6.2015 a 13.7.2015 (posledné dve položky vyčíslenia),
pričom však tieto úkony právnej služby nevykonal splnomocnený advokát Mgr. Róbert Čibrik, ale iný

právny zástupca (JUDr. Rudolf Blazsek) a to bez toho, aby sa preukázal substitučnou plnou mocou,
navyše súd prvej inštancie priznal pri vyčíslených trovách právneho zastúpenia aj príslušnú DPH v sume
617,65 eur a to napriek tomu, že nie je zrejmé/preukázané, či platcom DPH bol aj samotný Róbert
Čibrik, advokát (ktorý vykonával väčšinu zastúpenia a je uvedený aj v záhlaví rozhodnutia súdu prvej
inštancie napadnutého týmto odvolaním), alebo iba momentálny právny zástupca žalovaného, uvedený

v predmetnej druhej časti výroku tohto rozhodnutia.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že JUDr. Rudolf Blazsek
nebol povinný predkladať doklad o substitúcii, nakoľko je tiež konateľom advokátskej kancelárie - Čibrik

& Blazsek advokátska kancelária s.r.o., ktorá v tomto konaní zastupovala žalovaného a ktorá je zároveň
právnym nástupcom advokáta Mgr. Róberta Čibrika, advokáta, so sídlom Hlavná 14, Šaľa, ktorý v súlade
s § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z. môže vykonávať advokáciu už len ako konateľ spoločnosti Čibrik &
Blazsek advokátska kancelária s.r.o., IČO: 46 255 010. Nakoľko Čibrik & Blazsek advokátska kancelárias.r.o. je platcom dane z pridanej hodnoty, čo preukazuje osvedčenie o registrácii pred daň z pridanej
hodnoty, je priznanie trov spolu s daňou z pridanej hodnoty v súlade so zákonom.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p., účinného v čase vyhlásenia rozsudku, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p.,
§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a §
202 O.s.p., § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205

ods. 1 O.s.p. aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205
ods. 2 písm. a/,b/,d/ a f/, akt. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale
nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav veci, vec síce čiastočne nesprávne posúdil po právnej stránke, avšak
napriek tomu a napriek námietkam žalobcu je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej

vo výroku vecne správny.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie iba v zákone vymenovaných prípadoch, v ostatných

prípadoch je nariadenie pojednávania ponechané iba na vôľu súdu, preto, ak odvolací súd rozhodne o
odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže ísť o odňatie možnosti strane konať pred súdom
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom
je napadnutý rozsudok založený a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný
zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP a teda ani na

nariadenie pojednávania odvolacím súdom. Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná.
V rozhodnutí Ekbatani v. Švédsko z 26.5.1988 ESĽP konštatoval, že ak rozhodujú viaceré súdy súdnej
sústavy, požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový

stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o otázku
ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni súdnictva, treba poukázať na to, že nedostatok
verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, ak
pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to predovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú
výlučne právne otázky, a nie otázky skutkové.

6. Žalobca sa žalobou z 31.3.2011, doručenou súdu prvej inštancie 1.4.2011 domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému zaplatiť mu istinu 6.638,78 eur a úrok z omeškania vo
výške 10,5% ročne od 2.4.2009 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v plnom rozsahu
vydaním platobného rozkazu 27.4.2011 pod č. k. 21Ro/456/2011-11, voči ktorému však podal včas

odpor s odôvodnením vo veci samej žalovaný, čím sa platobný rozkaz zrušil a vo veci bolo nariadené
pojednávanie. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom z 19.9.2012
pod č. k. 10C/81/2011-80 vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.638,78
eur s 10,5% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 2.12.2009 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a v ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo

výške 2.739,74 eur do rúk advokáta Mgr. Borisa Lisého, so sídlom Klariská 7, 811 03 Bratislava do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tento prvý rozsudok vo veci samej napadol včasným odvolaním
žalovaný v celom jeho rozsahu a žalobca v časti trov konania. Odvolací súd uznesením zo 7.1.2014
pod č. k. 9Co/41/2013-114 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie. Z odôvodnenia tohto zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že bol názoru, že súd
prvej inštancie svojím postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, v napadnutom rozsudku
sa nevysporiadal s návrhmi strán v súvislosti s vykonaným dokazovaním, čím sa jeho rozhodnutie

stalo nedostatočne odôvodneným a preto aj nepreskúmateľným. Bol názoru, že súd prvej inštancie
správne nevyhodnotil vykonané dokazovanie, keď nepostupoval v súlade s dikciou ust. § 132 O.s.p..
Vytkol súdu prvej inštancie, že tento konštatoval, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o
pôžičke, pričom však zároveň pokračoval úvahou o možnej aplikácii úpravy bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného, teda že na jednej strane tvrdil, že vzťah medzi účastníkmi je jednoznačne

občianskoprávnym a na druhej strane pripustil, že ich konanie smerovalo k otvoreniu spoločnej
reštaurácie ako výsledku spoločného podnikania. Tiež mu vytkol, že pri vyhodnotení skutkového stavu
opomenul vykonať dokazovanie súvisiace s charakterom právneho vzťahu medzi účastníkmi a to
dokazovanie v súvislosti s tvrdeným spoločným podnikaním. Pokiaľ malo ísť o spoločné podnikanie
účastníkov, považoval za nevyhnutné zistiť, či v danom období vykonávali podnikateľskú činnosť (napr.
ako živnostníci), teda sa mal v nasledujúcom konaní sústrediť na vykonanie dokazovania súvisiaceho

s ustálením charakteru vzťahu medzi účastníkmi. Odvolací súd vyslovil názor, že v prejednávanej
veci musí súd prvej inštancie jednoznačne ustáliť ako postavenie účastníkov pri vzniku záväzku, tak
skutočnosť, či došlo k platnému záväzku (k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, príp. k platnému
uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve, či o združení), keďže doposiaľ z vykonaného dokazovania
nevyplýva, že by malo ísť o plnenie bez právneho dôvodu (ten len nie je ustálený súdom). Keďže bola

v konaní vznesená námietka premlčania, je podstatné ustáliť ako moment začatia plynutia premlčacej
doby, tak jeho prípadného skončenia, čo však nie je možné bez ustálenia vzťahu medzi účastníkmi a
charakteru poskytnutého plnenia.

7. Súd prvej inštancie rozhodol v predmetnej veci napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom, keď

po doplnení dokazovania a právnom posúdení veci prišiel o.i. k záveru, že právny vzťah strán nie je
možné subsumovať pod zmluvu o pôžičke, príkaznú zmluvu ani zmluvu o tichom spoločenstve, s čím sa
odvolací súd plne stotožňuje, a to z dôvodov podrobne uvedených súdom prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd poukazuje ale i z nižšie uvedených
dôvodov.

8. Ďalej prišiel súd prvej inštancie k záveru, že vzťah strán nie je možné subsumovať ani pod jednu
skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, pretože v danom prípade sa nejedná o plnenie bez
právneho dôvodu, strany plnili na základe uzatvorenej zmluvy, tak isto nejde, ani o prípad bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplateného právneho úkonu, pretože strany uzatvorili platne zmluvu

a nejedná sa ani o prípad bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý
existoval a dodatočne odpadol, ani získaný z nestatočných zdrojov. Bol názoru, že právny vzťah strán
napĺňa pojmové znaky zmluvy o združení, strany sa združili za účelom rekonštrukcie nebytových
priestorov na reštauráciu a následné prevádzkovanie prostredníctvom založenej spoločnosti s ručením
obmedzeným, avšak správaním žalobcu, ktorý sa nemienil podieľať na ďalšej činnosti združenia došlo

k rozpusteniu združenia (vystúpením žalobcu zo združenia v nevhodnom čase), pri ktorom sa jeho
účastníci môžu dohodnúť na vyporiadaní majetku alebo sa obrátiť na súd s vyporiadaním, čím sa však
žalobca neriadil, pretože predmetom konania nebolo vyporiadanie majetku po rozpustení združenia, ale
vrátenie peňažného obnosu vo výške 6636,78 eur, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol.
S takýmto názorom sa už odvolací súd nestotožňuje. Zo zhodných tvrdení strán na ostatnom

pojednávaní súdu prvej inštancie (keď obe strany to tvrdili už i na pojednávaní 21.10.2014 v
ich výpovediach, viď č.l. 124, 125 spisu) mal odvolací súd jednoznačne za preukázané, že vôľa
strán smerovala k ich budúcemu spoločnému podnikaniu prostredníctvom spoločnosti s ručením
obmedzeným a nie prostredníctvom združenia. So zreteľom k preukázanému poskytnutiu finančných
prostriedkov (nesporovaného ani žalovaným) v prípade výpadku (nepreukázania) všetkých iných (do

úvahyprichádzajúcich)možností(vrátaneuzavretiazmluvyopôžičke,príkaznejzmluvy,zmluvyotichom
spoločenstve a zmluvy o združení) tu bola ešte možnosť predstavovaná bezdôvodným obohatením, pri
ktorom to bol žalovaný, kto bol povinný preukázať, že tu bol a stále je právny dôvod, pre ktorý peniaze
od žalobcu obdržal a tieto má oprávnenie si ponechať bez potreby ich vrátenia.
Odvolací súd je názoru, že strany uzavreli ústne nepomenovanú zmluvu (§ 51 O.z.), teda zmluvu,

ktorá ako typ zmluvy nie je upravená v O.z. ani Obch.z. (t.j. neobsahuje podstatné časti niektorej z
pomenovaných zmlúv), ktorej obsah však nebol v rozpore so zákonom (neodporoval obsahu ani účelu
O.z.) a ani zákon neobchádzal a ktorá sa riadila zmluvnými dojednaniami, jej obsah bol určitý, obe strany
sazaviazaliposkytnúťfinančnéprostriedkynarekonštrukciupriestorov,vktorýchplánovaliprevádzkovaťreštauráciu prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným, pričom finančné prostriedky nimi
preinvestované pri prerábke - rekonštrukcii priestorov (ku ktorým priestorom strany nemali vlastnícky
vzťah) mali podľa ich výšky určiť výšku vkladu - podiel strán v takejto spoločnosti s ručením

obmedzeným, žalobca finančné prostriedky odovzdal žalovanému (čo žalovaný nesporuje) a tento ich
použil na rekonštrukciu priestorov, obe strany sa zhodli, že očakávali, že ich budúca spoločná s.r.o. bude
produkovať výnos - finančné prostriedky, takže nimi vynaložené finančné prostriedky na rekonštrukciu
sa im takouto formou vrátia. Žalobca v čase uzavretia zmluvy a poskytnutia ním žalovanému žalovanej
sumy nebol podnikateľom, žalovaný síce bol živnostníkom, ale podľa jeho vyjadrenia (č.l. 125) bločky

(o finančných prostriedkoch nimi investovaných do rekonštrukcie) nezakladal do účtovníctva a až po
založení s.r.o. sa bločky dávali do jej nákladov. Z tvrdení strán vyplynulo, že pol roka po prevzatí peňazí
došlo k ukončeniu zmluvy z iniciatívy žalobcu (ktorý už nechcel žalovanému poskytnúť ďalšie finančné
prostriedky, ktoré žalovaný žiadal), ktoré ukončenie žalovaný akceptoval a začal si hľadať nového
investora. Z uvedeného vyplýva, že strany sa ústne dohodli na zániku zmluvy ku dňu 30.9.2008 (pol
roka od 1.4.2008) a pokiaľ žalovaný pokračoval v rekonštrukcii priestorov s novým investorom (ktorým

bola jeho priateľka J. J. ktorá sa stala 5.9.2008 spoločníčkou v Creative element s.r.o., ktorá reštauráciu
MACAO neskôr prevádzkovala a 1.12.2009 predala Zmluvou o predaji časti podniku spoločnosti HP
centrum ESO, s.r.o.) a žalobcovi ním vložené finančné prostriedky nevrátil, a v konaní nepreukázal
právny dôvod, pre ktorý má oprávnenie si ich ponechať, je potrebné uzavrieť, že na jeho strane vzniklo
bezdôvodné obohatenie - majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol

(§ 451 ods. 2 O.z.), nakoľko plnenie, ktorého právny dôvod pôvodne existoval následne odpadol
v dôsledku zániku zmluvného vzťahu medzi stranami ich dohodou. Žalobca sa o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu dozvedel 30.9.2008, kedy sa strany dohodli
na zániku zmluvy. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol
totiž vzniká a objektívna doba pre premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom

odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia a začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje
sokamihom,keďsaoprávnenýdozvedelotom,komuplnilaoodpadnutíprávnehodôvodutohtoplnenia.
Keďže podľa § 451 ods. 1 O.z. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať, potom
žalovaný bol povinný žalobcovi obohatenie vydať, avšak vzhľadom k tomu, že už podľa súdom prvej
inštancie citovaného ust. § 107 ods. 1 O.z. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil a žalovaný v predmetnej veci vzniesol námietku premlčania (v odpore, pri jeho
prvom úkone vo veci), potom nebolo možné žalobcovi nárok priznať (žalovaný sa dozvedel, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil 30.9.2008 a pokiaľ žalobu podal až 1.4.2011,
urobil tak až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty) a pokiaľ teda súd prvej inštancie

žalobu zamietol, jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne.
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi,
tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces."
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj rozhodnutia o trovách

prvoinštančného konania. Neuniklo síce pozornosti odvolacieho súdu, že žalovaný si uplatnil náhradu
trov konania v sume 4851,92 eur (súdne poplatky 2x398 eur + odmenu, režijné paušály a DPH spolu
v sume 3705,92 eur + náhradu za stratu času 350 eur) a súd prvej inštancie mu priznal iba sumu
3.705,92 eur, avšak žalovaný rozhodnutie nenapadol odvolaním a vo vzťahu k žalobcovi s poukazom na
zásadu zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius), obmedzujúcu rozhodovanie odvolacieho

súdu, nebolo možné rozhodnutím odvolacieho súdu zhoršiť postavenie žalobcu ako jediného odvolateľa
priznaním žalovanému náhrady trov prvoinštančného konania proti žalobcovi vo väčšom rozsahu ako
súdprvejinštancie.Podľanázoruodvolaciehosúdutuneboližiadnezvláštneokolnostihodnéosobitného
zreteľa, na ktoré by bolo potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť(§ 257 CSP). K námietkam odvolateľa vo vzťahu k trovám konania odvolací súd uvádza, že JUDr. Rudolf
Blazsek je od 4.8.2011 spoločníkom a konateľom splnomocnenkyne žalovaného (viď verejne prístupné
údaje obchodného registra na www.orsr.sk a údaje Slovenskej advokátskej komory na L.), nebol teda

substitučným zástupcom bez plnomocenstva. Splnomocnenkyňa žalovaného je podľa vyjadrenia jej
konateľa právnou nástupkyňou advokáta JUDr. Roberta Čibrika a i pokiaľ by to tak nebolo, správne bola
uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania len poslednej-aktuálnej zástupkyni - splnomocnenkyni
žalovaného, keď úloha tzv. platobného miesta podľa § 149 ods. 1 O.s.p. prislúchala advokátovi (aj
právnickej osobe založenej na účel výkonu advokácie) zastupujúcemu účastníka v čase vydávania

rozhodnutia majúceho konanie skončiť a vyporiadanie sa tohto advokáta s klientom, resp. i so skoršími
advokátmi je vecou vzájomného vzťahu týchto osôb. Splnomocnenkyňa žalovaného je platcom DPH (v
spise na č.l. 155 sa nachádza Osvedčenie o jej registrácii pre daň z pridanej hodnoty) a podľa § 18 ods.
3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (tzv. advokátskej tarify) ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a
náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného

predpisu (podľa poznámky 5a/ zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov), preto splnomocnenkyňa žalovaného nemohla uplatňovať odmenu a náhrady bez DPH.

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech
vo veci (v prejednávanej veci žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (v prejednávanej veci žalobca), keď nevidel dôvod pre aplikáciu

ust. § 257 CSP.

10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)