Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 14, 2011

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/83/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105214791
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6105214791.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
NagypálovejasudcovJUDr.Ing.JánaGandžalu,PhD.aJUDr.DaniceKočičkovej,vprávnejvecižalobcu
R.. T. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. H. XX, A., zastúpený advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,
so sídlom Advokátskej kancelárie Žilina, Gaštanova 7, proti žalovaným 1/ Krajskému riaditeľstvu
PolicajnéhozboruSlovenskejrepublikyBanskáBystrica,ul.9.májač.1,BanskáBystrica,2/Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, 3/ V.. C.. I. Y., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Q. Y. XXX, 4/ Krajskej prokuratúre, Partizánska cesta 1, Banská Bystrica, 5/ Slovenskej republike
- Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Banská Bystrica, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných 1/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
20C/116/2005-408 z 12. 05. 2009 a uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/116/2005-499
z 29. 01. 2010, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z 12. 05. 2009 č. k. 20C/116/2005-408

vo výroku o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.979,09
Eur mení tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96
Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

vo výroku o povinnosti žalovaného 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.979,09
Eur mení tak, že žalovaný 4/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96
Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanému 1/ vo výške 66.221,87 Eur zamieta.

Žalobu proti žalovanému 4/ o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.027,95 Eur zamieta.

Uznesenie okresného súdu z 29. 01. 2010 č. k. 20C/116/2005-499 mení tak, že žalovaným v 1/ a 4/ rade
náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovaným v 1/ a 4/ rade náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd čiastočne vyhovel návrhu žalobcu na ochranu osobnosti a žalovaným v 1/ a 4/ rade
uložil každému zvlášť povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4.979,09 € ako náhradu nemajetkovej ujmy
podľa §-u 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) s odôvodnením, že ich činnosťou došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Tým, že vyšetrovateľka Krajského úradu
justičnej polície v Banskej Bystrici, ktorý bol od 1.1.2004 začlenený pod Krajské riaditeľstvo Policajného
zboru v Banskej Bystrici, začala uznesením sp. zn. ČVS:KÚV-63/OVEK-2000 trestné stíhanie a vzniesla

obvinenie proti žalobcovi pre trestný čin nepriameho úplatkárstva formou návodu podľa §-u 10 ods. 1
písm. b/ k §-u 162 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1.9.1999 i napriek tomu, že v čase začatiatrestného stíhania bolo trestné stíhanie žalobcu neprípustné z dôvodu premlčania, bol žalobca trestne
stíhaný inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom ustanoveným v Ústave Slovenskej republiky a
Trestnom zákone. O trestnom stíhaní žalobcu bola prostredníctvom médií informovaná široká verejnosť.

Správy boli uverejňované s uvedením plného mena a zamestnania žalobcu, uvádzal sa aj skutok,
pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný. Týmto konaním žalovaného v 1/ rade (prostredníctvom jeho
vyšetrovateľky)bolvyvolanýnásledok-poškodenieobčianskejctiaprofesionálnejpovestižalobcu,ktorý
musel svojim blízkym, rodine, priateľom a spolupracovníkom odpovedať na množstvo otázok, pozitívne
medziľudské a pracovné vzťahy sa zmenili na negatívne, žalobca v práci kariérne nepostúpil, zo strany

účastníkov konania bola prejavovaná nedôvera k osobe a práci žalobcu ako sudcu. Nemajetková
ujma, ktorú má žalovaný 1/ nahradiť spočíva v znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v značnej miere.
Tento následok je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom žalovaného 1/ do osobnostných práv
žalobcu. Žalovaný 4/ sa spolupodieľal na tomto konaní tým, že bol dozorujúcim orgánom nad činnosťou
vyšetrovateľky bývalého Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Banská Bystrica.
Žalobu o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy považoval za dôvodnú vzhľadom na značný časový

odstup od neoprávneného zásahu do času poskytnutia ochrany, kedy sa už nepeňažný spôsob
satisfakcie míňa svojim účinkom. Priznanú náhradu vo výške 4.979,09 € od žalovaných 1/ a 4/ (od
každého zvlášť) považoval za primeranú zistenému zásahu s prihliadnutím na charakter predmetu
konania, závažnosť porušenia základného práva žalobcu ako aj všetky okolnosti prípadu. Konštatoval,
že zo spisu III.KO 13/03 Krajskej prokuratúry Banská Bystrica bolo zistené, že trestné stíhanie žalobcu

bolo pripravované už od roku 2000. Potom nie je možné tvrdiť, že k takýmto pochybeniam (trestné
stíhanie sudcu bez súhlasu Ústavného súdu a po premlčaní) došlo v dôsledku časového stresu.
Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej sume proti žalovaným 1/ a 4/, žalobu
v tejto časti zamietol.
Žalovaných v 2/, 3/ a 5/ rade nepovažoval za vecne pasívne legitimovaných účastníkov v tomto spore.

Žalobca nepreukázal podľa názoru súdu, že by sa na tomto konaní (neoprávnenom zásahu) podieľala
Slovenská republika alebo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Žalovaná v 3/ rade nie je sama
ako fyzická osoba vecne pasívne legitimovaná, pretože konala ako príslušníčka Policajného zboru a
vyšetrovateľka bývalého KÚJP PZ ako nezávislý orgán v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb..

Samostatným uznesením č. k. 20C/114/2005-499 z 29. 01. 2010 uložil žalovaným v 1/ a 4/ rade, aby
v rovnakom pomere (každý v 1/2) zaplatili žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 10.307,77
Eur do troch dní na účet jeho právnej zástupkyne. Povinnosť žalovaných 1/ a 4/ nahradiť žalobcovi trovy
konania posúdil podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s odôvodnením,
že výška plnenia prisúdená žalobcovi závisela od úvahy súdu.

Výšku trov určil ako súčet náhrady za zaplatené súdne poplatky žalobcom vo výške 9.025,42 Eur
a trov právneho zastupovania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“ alebo aj „advokátska tarifa“).
Konštatoval, že je potrebné rozlíšiť, v akom období boli úkony právnej služby vykonané vzhľadom
na zmenu vyhlášky č. 655/2004 Z.z. uskutočnenú vyhláškou č. 209/2009 Z.z. práve v časti určujúcej

tarifnú odmenu za 1 úkon právnej služby vo veciach ochrany osobnosti. Do 31.5.2009 sa podľa názoru
okresného súdu mala tarifná odmena advokáta určiť zo sumy náhrady nemajetkovej ujmy prisúdenej
žalobcovi (z tarifnej hodnoty 4.979,09 Eur) a za úkony právnej služby uskutočnené po 1.6.2009 sa tarifná
odmena určuje už podľa § 10 ods. 8 advokátskej tarify z tarifnej hodnoty 2.000 Eur. Napriek tomu priznal
tarifnú odmenu aj za úkony uskutočnené pred 1.6.2009 len vo výške 91,28 Eur, ktorá nezodpovedá ani

tarifnej odmene určenej podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.6.2009. Ak
si právna zástupkyňa žalobcu vyčíslila trovy právneho zastupovania nesprávne (v nižšej sume za prvé
3 úkony právnej pomoci), trovy právneho zastupovania za tie úkony - príprava a prevzatie zastupovania
8.8.2005, spísanie žaloby 9.8.2005 a účasť na pojednávaní dňa 19.1.2006, prisúdil len v sume ako
žiadala právna zástupkyňa žalobcu a nevyhovel jej návrhu, aby sa pri určení základnej sadzby tarifnej

odmeny u ďalších 8-ich úkonov vychádzalo zo sumy žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom.
Posudzoval aj účelnosť vynaložených trov konania. Odmenu advokáta priznal len za 11 úkonov právnej
služby. Dva úkony (písomné podanie na súd 7.5.2007 a 19.7.2007) nepovažoval za účelné s tým, že
tieto písomné podania boli len opakovaním skôr prezentovaných názorov žalobcu. V odvolacom konaní
pred Krajským súdom v Banskej Bystrici uskutočnila právna zástupkyňa žalobcu 1 úkon právnej služby

- vyjadrila sa k odvolaniu žalovaných 1/ a 4/. Za tento úkon okresný súd odmenu advokátke žalobcu
priznal.
Ku každému úkonu právnej služby prisúdil aj náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 1/100-iny výpočtového základu. Právna zástupkyňa žalobcu si účtovalanáhradu hotových výdavkov na cestovnom a náhradu za stratu času stráveného cestou zo sídla
advokátskej kancelárie na miesto uskutočnenia úkonu v nesprávnej výške, súd vyčíslenie cestovných
náhrad a náhrad za stratu času advokátkou žalobcu rešpektoval. Trovy právneho zastupovania určil

sumou 1.282,35 Eur. Za platobné miesto určil v súlade s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
účet právnej zástupkyne žalobcu.
Osobitne povinnosť žalovaných 1/ a 4/ nahradiť žalobcovi trovy konania (každý v 1) neodôvodnil.

Rozsudok okresného súdu napadli odvolaním žalovaní v 1/ a 4/ rade. Proti uzneseniu okresného súdu

podali odvolanie žalobca a žalovaní v 1/ a 4/ rade.

Odvolanie žalovaného 1/ smerovalo proti prvému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo
Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru SR Banská Bystrica uložené, aby zaplatil žalobcovi 4.979,09
€ a proti výroku o trovách konania. Žalovaný 1/ vytýkal okresnému súdu, že na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil aj existenciu
odvolacieho dôvodu podľa §-u 205 ods. 2 písm. a/ (v konaní došlo k vadám uvedeným v §-e 221 ods. 1
- § 221 ods. 1 písm. d/: v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie) a vzniesol námietku premlčania práva na finančnú náhradu nemajetkovej ujmy v časti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 66.221,87 € (1.995.000,-Sk).

Prekážku veci rozsúdenej tvorí vec vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
13Co/196/2005, v ktorej rozsudkom odvolacieho súdu bolo uložené Krajskému riaditeľstvu Policajného
zboru v Banskej Bystrici, aby sa ospravedlnil žalobcovi R.. T. T. za nezákonný postup vyšetrovateľky
bývalého KÚJP PZ v Banskej Bystrici vo veci ČVS: KÚV-63/OVEK-2000. Napriek tomuto právoplatnému
rozhodnutiu, kde odvolací súd vyslovil, že žalobcovi nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy, lebo by bola

neadekvátna priznanému zadosťučineniu, ktoré vychádza z miery zníženia dôstojnosti žalobcu, či jej
vážnosti v spoločnosti a že ospravedlňujúci list je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu, okresný
súd vo veci 20C/116/2005 uložil prvému žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že žalovaný 1/ akýmkoľvek svojim verejným vystúpením

alebo iným spôsobom „prispel k subjektívnemu pocitu žalobcu“, že medializáciou trestného stíhania
došlo k zásahu do jeho cti v súkromnom alebo pracovnom živote. Ak sa cítil žalobca diskriminovaný
svojim zamestnávateľom (zmarenie kariérneho postupu), mal tento svoj subjektívny problém riešiť so
svojim zamestnávateľom. Žalovaný 1/ rešpektoval zásadu prezumpcie neviny a v žiadnom svojom
vyjadrení k trestnému stíhaniu žalobcu neuvádzal celé nacionálie osoby.

Ak malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu postupom vyšetrovateľky tým, že vzniesla voči
žalobcovi obvinenie uznesením z 30.10.2002, potom 3-ročná premlčacia doba, v ktorej sa právo na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa §-u 101 Občianskeho zákonníka premlčuje, začala plynúť 5.12.2002,
t.j. od dátumu zastavenia trestného stíhania žalobcu a uplynula 5.12.2005. Pôvodný návrh žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy znel, aby žalovaní 1/ až 5/ boli povinní zaplatiť žalobcovi solidárne

nemajetkovú ujmu vo výške 165,97 € (5.000,-Sk). Až podaním zo dňa 8.2.2006 navrhol žalobca zmenu
petitu žaloby a požadoval zvýšenú náhradu nemajetkovej ujmy od žalovanej 1/ vo výške 66.387,84 €
(2.000.000,-Sk). Uplatnené právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66.221,87 € (1.995.000,-Sk)
je podľa názoru žalovaného 1/ premlčané.

Žalovaný v 4/ rade v odvolaní proti druhému výroku rozsudku (o povinnosti žalovaného 4/ zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 4.979,09 €) a piatemu výroku (o solidárnej povinnosti žalovaných
1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania) uplatnil odvolacie dôvody podľa §-u 204 ods. 2 písm.
a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., podľa §-u 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Okresný súd namiesto vlastných hodnotiacich záverov z dôkazov vykonaných v prvostupňovom
konaní za zistený skutkový stav uvádza „takmer citáciu tvrdení žalobcu“, skutkové zistenia uvádzané
prvostupňovým súdom v rozsudku, nemajú žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Tieto nesprávne

skutkové zistenia vyústili do nesprávneho právneho posúdenia veci - nesprávnej aplikácie správne
zvoleného ustanovenia § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 4/ žalobcu nikdy trestne
nestíhal, ani jeho trestné stíhanie „nedopustil“. Uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci trestného
činu (§ 160 Trestného poriadku) a uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe za trestný čin(§ 163 Trestného poriadku) sú dve samostatné rozhodnutia, ktoré môžu byť vydané samostatne alebo
aj súčasne v jednom uznesení. V čase začatia trestného stíhania platný Trestný poriadok upravoval
ucelený systém „kontroly“ zákonnosti postupov a rozhodnutí vydávaných podľa trestnoprávnych

predpisov. Každé uznesenie vyšetrovateľa vydané podľa Trestného poriadku preskúmaval prokurátor.
Uznesenie vyšetrovateľky z 30.10.2002 č. ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 v časti, v ktorej vzniesla
obvinenie žalobcovi, zrušil prokurátor žalovaného 4/ na 14-ty deň od jeho vydania, lebo po jeho
preskúmaní prokurátor zistil, že je nezákonné (žalobca bol stíhaný bez súhlasu Ústavného súdu SR).
K neprípustnosti trestného stíhania sudcu bez súhlasu Ústavného súdu nebola potrebná zložitá právna

analýza, ktorá sa ale vyžadovala pri skúmaní otázky, či trestnosť činu uplynutím premlčacej doby
zanikla alebo nezanikla, či a odkedy premlčacia doba spočívala, či sú alebo nie sú splnené zákonné
podmienky pre zastavenie trestného stíhania vo veci trestného činu a či sú alebo nie sú splnené
podmienky pre vyžiadanie súhlasu od Ústavného súdu SR. Prokurátor žalovaného 4/ venoval tejto
otázke náležitú pozornosť a vyriešil ju s právnym záverom o premlčaní, ktorý bol premietnutý do
uznesenia vyšetrovateľky z 5.12.2002, ktorým bolo trestné stíhanie vo veci trestného činu zastavené.

„Ponechanie v platnosti“ uznesenia vyšetrovateľky o začatí trestného stíhania vo veci trestného
činu prokurátorom v období od 13.11.2002 do 5.12.2002 bolo v súlade so znením §-u 11 ods. 1
Trestného poriadku a nemalo ako spôsobiť porušenie osobnostných práv žalobcu. Zákonnosť postupu
a rozhodovania prokurátora bola preskúmaná a konštatovaná k tomu príslušným orgánom - Generálnou
prokuratúrou SR.

Spis (interná pomôcka) žalovaného 4/ č. III.KO 13/2003 dokumentuje jej postup pri realizácii dožiadania
o právnu pomoc - vyžiadanie trestného spisu od orgánu cudzieho štátu. Tento spis vznikol pod sp. zn.
II.KO 008/01 v režime „Prísne tajné“ a takto bol archivovaný až do 9.10.2003, kedy bol stupeň utajenia
zrušený a odvtedy bol spis archivovaný pod sp. zn. III.KO 13/2003.
Žalobcovi nevzniklo proti žalovanému 4/ právo domáhať sa morálnej ani inej satisfakcie, lebo žalovaný

4/ nespôsobil neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Časový odstup od tvrdeného zásahu
do poskytnutia ochrany, ktorý súd zohľadňoval vo výške priznanej finančnej náhrady, žalovaný 4/
nezapríčinil. Spor nepredlžoval.
Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s odvolacími námietkami vo veci samej, vzniesol námietku
premlčania práva na finančnú náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z názoru, že sa toto právo

premlčuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka v 3-ročnej lehote, ktorá začala plynúť najneskôr
31.12.2000 (ak zásah do osobnostných práv žalobcu odvodzuje žalobca od spisu žalovaného 4/
III.KO 13/2003 s odvolaním na ktorý tvrdil, že od roku 2000 polícia a prokuratúra pripravovala jeho
trestné stíhanie) a uplynula 31.12.2003. Žalobca podal na súd návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 165,97 € (5.000,-Sk) až 10.8.2005 a žalobu na sumu 33.193,92 € (1.000.000,-Sk) rozšíril až

8.2.2006. Takto uplatnený nárok je podľa názoru žalovaného 4/ premlčaný ako celok. Ak si žalobca
odvodzuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od uznesenia prokurátora žalovaného 4/ z 13.11.2002,
3-ročná premlčacia doba podľa §-u 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť 13.11.2002 a uplynula
13.11.2005. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,97 € si uplatnil žalobca včas, ale nárok
na zaplatenie 33.027,95 € (995.000,-Sk) bol na súde uplatnený oneskorene po uplynutí premlčacej doby.

Žalobca v odvolaní proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania vytýkal prvostupňovému
súdu nesprávny postup, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby
vychádzal pri všetkých uskutočnených úkonoch z § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom
znení napriek tomu, že § 20a uvedenej vyhlášky výslovne stanovuje, že za úkony právnych služieb,

vykonané predo dňom nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 209/2009 Z.z., patrí advokátovi odmena
podľa doterajších predpisov. Okresný súd konal a rozhodol v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity.
Pri aplikácii právneho záveru odvolacieho súdu z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
17Co/195/2009-464 z 27.10.2009 mala byť tarifná odmena za 1 úkon právnej služby určená sumou
170,97 Eur za úkony vykonané do 1.6.2009 a nie sumou 91,28 Eur ako to vypočítal súd prvého stupňa.

Okresný súd bezdôvodne nepriznal odmenu za 2 úkony právnej služby uskutočnené advokátkou
žalobcu - písomné podania na súd zo dňa 7.5.2007 a 19.7.2007, ktoré neboli len opakovaním
skôr prezentovaných názorov žalobcu, ale podania smerovali k podstate žaloby a predkladali súdu
nové dôkazy. Prvostupňový súd nevysvetlil, prečo samostatné vyjadrenia z 29.7.2009 a 30.7.2009 k
dvom odvolaniam rozdielnych žalovaných považoval len za 1 úkon právnej služby. Odvolacie dôvody

prednášané žalovanými 1/ a 4/ boli rôzne, rôzna bola aj argumentácia žalobcu vo vyjadreniach k
odvolaniam.Zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze III.ÚS 273/08 z 10.2.2009 vyslovil, že
úspešný účastník konania nemôže utrpieť materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za
predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný. Navrhol zmeniť uznesenie okresného súdu tak, že

- súd prizná žalobcovi trovy právneho zastúpenia v výške 170,97 Eur za každý úkon zo 6.2.2006,
16.2.2006, 27.3.2006, 8.6.2006, 2.3.2007, 16.3.2007, 7.5.2007, 19.7.2007, 22.4.2008, 4.7.2008
- režijný paušál k uvedeným desiatim úkonom
- za úkony vykonané 29.7.2009 a 30.7.2009 prizná súd odmenu určenú podľa § 10 ods. 8 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., spolu s DPH a režijným paušálom podľa vyčíslenia v týchto podaniach.

Na trovách odvolacieho konania žiadal priznať 61,52 Eur bez uvedenia, ktorý zo žalovaných a v akom
pomere by mal trovy odvolacieho konania žalobcovi nahradiť.

Žalovaní v 1/ rade a v 4/ rade napadli uznesenie okresného súdu v rovnakom rozsahu s totožnou
argumentáciou. Obaja žiadali zmeniť uznesenie okresného súdu tak, že každému zo žalovaných 1/ a
4/ bude uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania len vo výške 973,10 Eur na účet právnej

zástupkyne žalobcu. Nesúhlasili s uložením povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške
4.066,25 Eur ako náhrady za zaplatené súdne poplatky a s uložením povinnosti nahradiť trovy právneho
zastupovania každý zvlášť vo výške 114,54 Eur. Uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/
O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na ochranu osobnosti proti viacerým žalovaným, ktorí mali postavenie
samostatných spoločníkov. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ (proti každému
samostatne) morálnej satisfakcie vo forme ospravedlňujúceho listu a solidárne od žalovaných 1/, 2/ a 3/
finančnej satisfakcie vo výške 165,97 Eur. Od štvrtého žalovaného samostatne žiadal ospravedlňujúci
list, aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,97 Eur. Žalobca si teda uplatnil štyri samostatné návrhy

na začatie konania, za ktoré mu mal okresný súd vyrubiť súdny poplatok podľa položky 7b
písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov v 4-násobnej výške. Za celú žalobu však okresný súd vyzval
žalobcu zaplatiť súdny poplatok len vo výške 82,98 Eur (1 x podľa položky 7b písm. b/), preto nie je
možné identifikovať, vo vzťahu ku ktorému žalovanému bol súdny poplatok v sume 66,39 Eur (rovnajúci
sa poplatku na ochranu osobnosti bez náhrady nemajetkovej ujmy) zaplatený a zo súdneho poplatku

vyrubeného z náhrady nemajetkovej ujmy môže súd vo vzťahu k žalovanému 1/ identifikovať platbu
súdneho poplatku len vo výške 2,76 Eur a vo vzťahu k žalovanému 4/ len vo výške 8,30 Eur. Okresný
súd nesprávne postupoval pri vyrubení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania aj po rozšírení
predmetu konania podaním žalobcu zo 6.2.2006, ktorým sa zvýšila žiadaná náhrada nemajetkovej
ujmy voči prvým trom žalovaným na 66.387,84 Eur, voči žalovanému v 4/ rade na 33.193,91 Eur. Zo

súdneho poplatku zaplateného žalobcom na výzvu súdu vo výške 5.954,98 Eur na nárok uplatnený
proti žalovanému 1/, pripadá časť súdneho poplatku 1.324,43 Eur a na súdny poplatok zaplatený z
rozšíreného návrhu proti žalovanému 4/ 1.981,68 Eur. Po čiastočnom späťvzatí žaloby
o uloženie povinnosti žalovaným ospravedlniť sa žalobcovi, okresný súd rozsudkom z 22.4.2008 č.k.
20C/116/2005-319 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca 7.7.2008 odvolanie, za ktoré

zaplatil súdny poplatok v celkovej výške 2.987,45 Eur (3 % zo všetkých majetkových nárokov žalobcu
uplatňovaných proti všetkým žalovaným, t.j. z celkovej sumy 99.581,76 Eur), ale súdny poplatok za
odvolanie v časti týkajúcej sa žalovaného 1/ by bol len 663,87 Eur a súdny poplatok proti zamietajúcemu
rozsudku o nároky uplatnené proti žalovanému 4/ len vo výške 995,82 Eur. Žalobca tak preukázateľne
zaplatil súdne poplatky za prvostupňové a odvolacie konanie proti žalovanému 1/ len vo výške 1.991,06

Eur a za konanie na prvom aj druhom stupni voči žalovanému 4/ len vo výške 2.985,79 Eur. Neexistuje
zákonná úprava, podľa ktorej by mohol súd zaviazať žalovaných - samostatných spoločníkov len
na základe návrhu žalobcu aj na náhradu tých súdnych poplatkov, ktoré zaplatil žalobca z nárokov
uplatňovaných voči ostatným žalovaným v postavení samostatných spoločníkov. Žalovaných 1/ a 4/
mohol súd zaviazať k zaplateniu súdnych poplatkov len z prisúdenej sumy 4.949,09 Eur.

Okresný súd aplikoval na rozhodnutie o trovách konania správny právny predpis - § 140 ods. 1 a §
142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ale vec podľa uvedených zákonných ustanovení nesprávne
právne posúdil, pretože tieto zákonné ustanovenia nesprávne aplikoval. V prípade, ak rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu, môže súd priznať účastníkovi plnú náhradu účelne vynaložených
trov konania, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný a to podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Nie je rozhodujúce,

v akom pomere bol žalobca v konaní úspešný. Má sa zato, že súdom prisúdená suma žalobcovi je
jeho plným úspechom vo veci a preto mu z tejto sumy prináleží plná náhrada účelne vynaložených
trov konania. Aj konanie o ochranu osobnosti je konaním, v ktorom sa pri čiastočnom úspechu žalobcu
rozhoduje o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Ochrane poskytovanej žalobcovi v zmysle §142 ods. 3 O.s.p. zodpovedá spravodlivá ochrana poskytovaná žalovanému tým, že súd mu môže uložiť
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania len z prisúdenej sumy, a nie zo sumy uvedenej v návrhu.
Takýto záver prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 z 30.1.2007, v

ktorom jasne a jednoznačne judikoval, že až súdom prisúdená výška plnenia, má byť braná za základ
výpočtu jednotlivých druhov trov konania (nielen pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta,
ale všetkých zložiek trov).
Obaja žalovaní tvrdili, že ich súd nemal zaviazať na náhradu trov právneho zastupovania vzniknutých
poskytnutím úkonu právnej služby - účasťou advokátky pri výsluchu svedkov dňa 2.3.2007 a dňa

16.3.2007 z dôvodu, že vo vzťahu k žalovanému 1/ ide o neúčelne vynaložené trovy - žalobca za
medializáciu veci a jej dôsledky nežaloval žalovaného 1/ a žalovaný 4/ od počiatku súdneho sporu tvrdil,
že žiadnemu masmédiu neposkytol informáciu o súdnom spore, preto o tom neexistuje žiadny dôkaz.
Medzi ich konaním a medializáciou veci a z nej vyplývajúcimi dôsledkami neexistuje žiadna príčinná
súvislosť, preto nebolo potrebné vykonať dôkazy výsluchmi svedkov o medializácii veci. Návrhmi
žalobcu na vykonanie zbytočných dôkazov vo vzťahu k žalovanému 4/ sa konanie predĺžilo a predražilo.

Keď žalobca zistil, že nepreukáže príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaných 1/ a 4/ a konaním médií,
až 31.3.2009 uviedol, že „Krajskú prokuratúru a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru nežalujem za to,
že niekto danú situáciu medializoval, i keď verejnosť skôr bola oboznámená s niektorými rozhodnutiami
ako ja alebo advokáti, ale za to, že nepostupovala v súlade so zákonom a dopustila takéto konanie a
to nezákonné trestné stíhanie“. Okresný súd nesprávne zaviazal žalovaných 1/ a 4/ na náhradu trov

právneho zastupovania za 2 úkony právnej služby vo výške 114,54 Eur. Žalovaným 1/ a 4/ mala byť
uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vzniknuté titulom trov právneho zastupovania len vo
výške 526,64 Eur. Žalovanému 1/ aj žalovanému 4/ tak mala byť uložená povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania len vo výške 973,10 Eur (každý zvlášť).

Žalovaní 1/ a 4/ navrhli zmeniť rozsudok okresného súdu vo veci samej a žalobu zamietnuť a rozhodnúť
o trovách konania v zmysle odvolacích návrhov.
Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok okresného súdu ako vecne správny a rozhodnúť o trovách konania
v zmysle jeho odvolania.

Rozsudkom z 27. 10. 2009 č. k. 17Co/195/2009-464 odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výrokoch
o povinnosti žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu každý zvlášť vo výške 4.979,09
Eur do 3 dní potvrdil, stotožňujúc sa s právnym záverom prvostupňového súdu, že žalovaný v 1/ rade
protizákonným a neoprávneným konaním svojej vyšetrovateľky (žalovanej v 3/ rade) zasiahol do práva
žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka tým, že trestne stíhal žalobcu

bez trestnému stíhaniu predchádzajúceho súhlasu ústavného súdu a obvinenie proti nemu vzniesol po
uplynutí premlčacej doby na trestné stíhanie. Zodpovednosť žalovaného 4/ za zásah do osobnostných
práv žalobcu vyvodil z nedostatočnej kontroly postupu vyšetrovateľky a nesprávne aplikoval § 11
Trestného poriadku o tom, kedy je trestné stíhanie premlčané. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy
prisúdenú prvostupňovým súdom v sume nižšej než požadoval žalobca, považoval za primeranú

následkom zásahu do osobnostných práv žalobcu. Námietku premlčania vznesenú žalovanými v 1/ a 4/
rade nepovažoval za dôvodnú. Počiatok behu premlčacej doby určil krajský súd na deň 21. 05. 2004,
kedy bola žalobcovi doručená odpoveď Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o tom, že jeho
opakovaný podnet (ktorým chcel dosiahnuť, aby trestné stíhanie jeho osoby za trestný čin vymedzený
v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia neskončilo z dôvodov uvádzaných v

uznesení, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania,
ale z iných dôvodov preukazujúcich tvrdenie žalobcu, že bol neoprávnene stíhaný za trestný čin, ktorý
nespáchal) sa odkladá bez skúmania veci. Za bezvýznamné považoval odvolací súd, či bola žaloba o
náhradunemajetkovejujmyvpeniazochvcelomrozsahuuplatnenápreduplynutímtrojročnejpremlčacej
doby, keď výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá od úvahy súdu.

O odvolaní žalovaných 1/ a 4/, ktorí proti uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov
prvostupňového konania každý zvlášť vo výške 4.180,70 Eur namietali len čiastočne a obaja uznávali
svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 973,10 Eur každý zvlášť, rozhodol
odvolací súd tak, že žalovanému 1/ aj žalovanému 4/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov

prvostupňového konania vo výške 1.358,62 Eur každému zvlášť. Náhradu trov odvolacieho konania
vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/63/2010 žiadnemu z účastníkov
nepriznal.Najvyšší súd Slovenskej republiky na mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. 10. 2009 č. k. 17Co/195/2009-464 v
napadnutom potvrdzujúcom výroku týkajúcom sa žalovaných 1/ a 4/ a zrušil tiež uznesenie Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 29. 04. 2010 č. k. 17Co/63/2010-545 vo výrokoch týkajúcich sa povinnosti
žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie.
V uznesení z 23. 02. 2011 sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010 dovolací súd súhlasil s
názorom súdov nižších stupňov, že je možné žalobcovi priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnostných práv pre neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcu v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri trestnom stíhaní žalobcu. Trestné stíhanie realizované v rozpore so zákonom je spôsobilé
vyvolať vznik materiálnej škody i nemateriálnej ujmy. Odvolaciemu súdu vytkol, že nesprávne právne
posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšujúcej 165,96 Eur podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za

nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobca
za zásah do svojich osobných práv považoval začatie nezákonného trestného stíhania voči svojej osobe
uznesením vyšetrovateľky z 30. 10. 2002, ktoré bolo zastavené uznesením z 05. 12. 2002. Uzneseniu

o zastavení trestného stíhania predchádzalo uznesenie žalovaného 4/ z 13. 11. 2002, ktorým bolo
uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči osobe žalobcu ako nezákonné zrušené.
Právo žalobcu podať na súde žalobu o ochranu osobnosti spojenú s náhradou nemajetkovej ujmy
v peniazoch mohlo byť prvý krát vykonané 14. 11. 2002. Od tohto dátumu je potrebné počítať beh
premlčacej doby.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom súdov nižších stupňov, že žalobcovi za

neoprávnený zásah do osobnostných práv možno priznať nárok vyplývajúci z ustanovení § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka. Za neoprávnený zásah považoval aj najvyšší súd nesprávny úradný postup
orgánov činných v trestnom konaní pri trestnom stíhaní žalobcu. Trestné stíhanie realizované v rozpore
so zákonom je aj podľa názoru dovolacieho súdu spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody i
vznik nemateriálnej ujmy.

Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšujúcej 165,96 Eur a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia
premlčacej doby.

Podľa § 100 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách

alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Dĺžku premlčacej doby ustanovuje Občiansky zákonník v § 101 ako trojročnú, ktorá plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010 súhlasil s názorom
odvolaciehosúdu,žepeňažnýnárokvyplývajúciz§13ods.2Občianskehozákonníka(právonanáhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch) je právom majetkovej povahy a podlieha režimu premlčania. Trojročná
premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť od okamihu, kedy je možné vykonať
právo prvý krát, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu.

Vyslovil pre krajský súd záväzný právny názor, že ak žalobca za zásah do svojich osobnostných práv
považoval začatie nezákonného trestného stíhania voči svojej osobe uznesením vyšetrovateľky z 30.
10. 2002, ktoré bolo zrušené uznesením žalovaného 4/ z 13. 11. 2002 sp. zn. Kv 70/02 akonezákonné, právo žalobcu podať na súde žalobu o ochranu osobnosti spojenú s náhradou nemajetkovej
ujmy v peniazoch mohlo byť prvý krát vykonané 14. 11. 2002. Počiatok behu trojročnej premlčacej
doby je potrebné počítať od 14. 11. 2002 a jej koniec pripadol na 14. 11. 2005. Žalobca si žalobou

podanou na súd prvého stupňa 10. 08. 2005 uplatnil proti žalovanému 1/ a proti žalovanému 4/ náhradu
nemajetkovej ujmy v sume od každého zvlášť 165,96 Eur. Až návrhom zo 06. 02. 2006 doručeným
súdu prvého stupňa 08. 02. 2006 žiadal pripustiť zmenu návrhu tak, že súd žalovaným 1/ až 3/ uloží
solidárnupovinnosťzaplatiťžalobcovináhradunemajetkovejujmyvovýške66.387,83Euražalovanému
4/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 Eur. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej

sumu 165,96 Eur návrhom doručeným súdu 08. 02. 2006 si uplatnil žalobca po uplynutí trojročnej
premlčacej doby (ktorá uplynula 14. 11. 2005), t.j. oneskorene.

Úlohou odvolacieho súdu po zrušení jeho skoršieho rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010 bolo opätovne rozhodnúť o odvolaní žalovaných
1/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/116/2005-408, ktorým prvostupňový

súd uložil žalovaným 1/ a 4/ každému zvlášť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 4.979,09 Eur a rozhodnúť o trovách celého konania.

Rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý odvolaciemu súdu vytkol nesprávne právne posúdenie veci iba
v otázke plynutia premlčacej doby, bola s končenou platnosťou vyriešená otázka, či trestné stíhanie

žalobcu na základe uznesenia vyšetrovateľky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Slovenskej
republiky Banská Bystrica z 30. 10. 2002 bez súhlasu Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné
považovaťzaneoprávnenýzásahdoosobnostnýchprávžalobcu.Dovolacísúdsanestotožnilsnázorom
Generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní, že žalobcovi nie je možné priznať nárok podľa
ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnostných práv, keďže neoprávnený

zásah ako základný predpoklad pre poskytnutie tejto ochrany zo strany žalovaných 1/ a 4/ zistený bol,
nakoľkobolpreukázanýnesprávnyúradnýpostuporgánovčinnýchvtrestnomkonaní,ktorýtakýtozásah
založil. Odvolací súd v novom rozhodnutí mal opätovne posúdiť námietku premlčania v zmysle názoru
najvyššieho súdu o začiatku jej plynutia a včasnosti uplatnených nárokov žalobcom.

Písomnou žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica 10. 08. 2005 žiadal žalobca uložiť
žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ povinnosť ospravedlniť sa mu za porušenie jeho práv priznaných mu článkom
17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 11 Občianskeho zákonníka, ku ktorým došlo v súvislosti s
trestným stíhaním vedeným na bývalom Krajskom úrade justičnej polície Policajného zboru Slovenskej
republiky Banská Bystrica pod sp. zn. ČVS:KÚV-63/OVEK-2000, žalovaných 1/, 2/ a 3/ zaviazať

solidárne zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,97 Eur a žalovanému v 4/ rade
uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,97 Eur. Návrhom zo 06.
02. 2006 doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica 08. 02. 2006 žiadal žalobca pripustiť zmenu
návrhu v bodoch 6, 7 žaloby z 09. 08. 2005 tak, aby žalovaným 1/, 2/ a 3/ bola uložená povinnosť
solidárnedotrochdníodprávoplatnostirozsudkuzaplatiťžalobcovináhradunemajetkovejujmyvovýške

66.387,83 Eur a žalovanej v 4/ rade, aby bola uložená povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,91 Eur. Zmena návrhu bola pripustená
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/116/2005-91 z 10. 02. 2006. Po čiastočnom
zastavení konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom o návrhu na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 20C/116/2005-408 z 12. 05. 2009

tak, že žalovanému v 1/ rade aj žalovanému v 4/ rade uložil každému zvlášť povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 4.979,09 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu vo zvyšku proti žalovaným 1/ a 4/ zamietol a zamietol žalobu v celom rozsahu proti žalovaným 2/,
3/ a 5/. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podali len žalovaní 1/ a 4/, ktorí nesúhlasili s uloženou
povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle rozhodnutia súdu.

Námietku premlčania proti uplatnenému právu majetkovej povahy vzniesli žalovaní 1/ a 4/ iba v
odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/195/2009. Námietku
premlčania žalovaní 1/ a 4/ neopierali o nové skutočnosti a dôkazy. Jej vznesenie bolo prípustné aj (iba)
v odvolacom konaní. Námietka premlčania nie je skutočnosťou alebo dôkazom, ktorú by žalovaní 1/ a 4/

po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. nemohli podľa § 205a O. s. p. uplatniť až v odvolacom konaní.

Počiatok behu premlčacej doby ustálil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 5 M Cdo 7/2010,
5 M Cdo 18/2010 na deň 14. 11. 2002 z dôvodu, že žalobca za zásah do svojich osobnostnýchpráv považoval začatie trestného (nezákonného) stíhania voči jeho osobe uznesením vyšetrovateľky
žalovaného 1/ z 30. 10. 2002, ktoré bolo uznesením žalovaného 4/ z 13. 11. 2002 sp. zn. Kv 70/02 ako
nezákonné zrušené. Dňom 14. 11. 2002 mohol žalobca prvý krát uplatniť právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, preto od tohto dňa v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť trojročná
premlčacia doba. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej 165,96 Eur si žalobca
proti žalovaným 1/ a 4/ uplatnil až 08. 02. 2004. Urobil tak po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá
uplynula dňa 14. 11. 2005, t.j. oneskorene. Na dôvodne vznesenú námietku premlčania musel odvolací
súd podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka prihliadnuť. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno

premlčané právo veriteľovi priznať.

V dôsledku dôvodne uplatnenej námietky premlčania odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu vo
výroku o povinnosti žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy každý zvlášť vo
výške 4.979,09 Eur tak, že žalovaným 1/ a 4/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy len vo výške 165,96 Eur, ktoré boli uplatnené v písomnom návrhu doručenom Okresnému súdu

Banská Bystrica 10. 08. 2005. Vo zvyšku o 66.221,87 Eur proti žalovanému 1/ pre dôvodne vznesenú
námietku premlčania zamietol. Vo vzťahu k žalovanému 4/ tiež priznal len 165,96 Eur a vo zvyšku o
33.027,95 Eur pre dôvodne vznesenú námietku premlčania zamietol.

Podľa § 142 ods. 2, 3 O. s. p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Aj keď mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu;vtakomprípadesazákladnásadzbatarifnejodmenyadvokátavypočítazvýškysúdompriznaného
plnenia.

Rozsudkom č. k. 17Co/195/2009-464 krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania zrušil a vrátil na ďalšie konanie. O trovách prvostupňového konania rozhodol opätovne okresný
súd uznesením č. k. 20C/116/2005-499 z 29. 01. 2010 tak, že žalovaným 1/ a 4/ uložil povinnosť,
aby v rovnakom pomere každý v jednej polovici zaplatili žalobcovi náhradu trov konania vo výške

10.307,77 Eur. O odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 4/ proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením č. k. 17Co/63/2010-545 z 29. 04. 2010. Toto uznesenie odvolacieho
súdu bolo uznesením NS SR sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010 zrušené v celom rozsahu a
vec vrátená krajskému súdu na ďalšie rozhodnutie. V uznesení 17Co/63/2010 krajský súd rozhodol o
trovách prvostupňového konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. z dôvodu, že výška náhrady nemajetkovej

ujmy závisela od úvahy súdu. Po zmene rozsudku okresného súdu o povinnosti žalovaných 1/ a
4/ zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho
súdu SR o tom, že časť uplatneného nároku žalobcom je premlčaná, rozhodol odvolací súd o trovách
prvostupňového konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že úspešnejším žalovaným 1/ a 4/, ktorí
si náhradu trov konania neuplatnili, náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Dôvod, prečo

nerozhodoval podľa § 142 ods. 3, ale podľa § 142 ods. 2 O. s. p. spočíva v tom, že čiastočne bol návrh
žalobcu zamietnutý pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, nie preto, že by súd úvahou dospel k
názoru, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil žalobca v neprimeranej výške. Rozhodnutím o zmene
rozsudkuokresnéhosúduriešilodvolacísúdzákladnároku,čijeuplatnenýnárokprevznesenúnámietku
premlčania vymáhateľný alebo nie, neriešil jeho výšku. Po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bolo

žalobcovi priznaných proti každému zo žalovaných 1/ a 4/ iba 165,96 Eur je výrazný úspech v konaní
na strane žalovaných 1/ a 4/, ktorí si náhradu trov konania neuplatnili, preto im žiadne priznané neboli.

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Žalovaní 1/ a 4/, ktorí uspeli aj v dovolacom a v odvolacom konaní, taktiež si náhradu trov dovolacieho a
odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnili, preto im náhrada trov konania podľa § 142
ods. 1 O. s. p., aj keď boli v plnom rozsahu úspešní, prisúdená nebola.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.