Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116220468
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116220468.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobkyne I. T.P., F.. XX.XX.XXXX, T. Š. C.
XXX, právne zastúpená JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Námestie SNP 7, 090 01
Stropkov, proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava,
právne zastúpený RR Legal Corp., s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Humenské nám. 4, 851 07
Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp 108/2016-70 zo dňa 03. novembra 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania o zaplatenie 263,96 Eur.

Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania a žalobkyni sa ich náhrada n e p r
i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Z a s t a v u j e konanie o zaplatenie 263,96 Eur.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 40,31 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške
tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 451, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalejlen„Občianskyzákonník“);§1odsek2,§2písm.a/,b/ad/,§9odsek2písm.f/,§11odsek1písm.
b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 09.10.2014 bola medzi stranami uzavretá
formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Žalobkyni bol ňou poskytnutý úver 360
Eur s úrokovou sadzbou 24,20% p.a. t.j. vo výške 55,86 Eur a s poplatkom za garantovanú službu
63,01 Eur. Žalovaný vydal dňa 27.05.2016 žalobkyni potvrdenie o tom, že dňa 21.07.2015 splatila v plnej
výške pôžičku XXXXXXXXX v celkovej výške 664,27 Eur. Či došlo v tomto prípade na strane žalovaného

k bezdôvodnému obohateniu v dôsledku plnenia žalobkyne bez právneho dôvodu, prvoinštančný súd
vyvodil z posúdenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere vrátane súvisiacej zmluvy o zabezpečení splátok
úveru podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Stotožnil sa s názorom žalobkyne o absencii povinnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. f/ Zákona ospotrebiteľských úveroch. Nestotožnil sa teda s argumentáciou žalovaného, že postačí ak údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru si spotrebiteľ dokáže vypočítať z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom
prípade by išlo o 7.deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Rozhodne nemožno termín splatnosti úveru

nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako to bolo v prípade
danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má
úver splácať, veď práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia. Konečná splatnosť úveru
by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo
zmluvy je jasný a transparentný. Žalobkyňa by teda mala žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého

úveru t.j. 360 Eur. Zaplatila mu však nepochybne viac a preto má nárok na vrátenie rozdielu medzi jej
úhradami a poskytnutým úverom. V tejto súvislosti dodal, že takzvanú doplnkovú službu o zabezpečení
splátok úveru je potrebné považovať za zmluvu súvisiacu s úverovou zmluvou a preto aj poplatky
dohodnuté v tejto súvisiacej zmluve (hoci označené pod termínom odmena) strácajú právny základ
v dôsledku záveru vyplývajúceho z ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nemožno tolerovať praktiku žalovaného, ktorý spôsob úhrady úveru zakomponuje do samostatnej

listiny s označením dobrovoľnej doplnkovej služby, čím vyvoláva zdanie samostatnej zmluvy. Takýmto
postupom sa obchádza účel právnych noriem slúžiacich na ochranu práv spotrebiteľa, či už v súvislosti
so súdnym prieskumom neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorý je vylúčený pri hlavnom predmete
zmluvy, ale aj už citovaným ustanovením § 11 odsek 1, ktorý sankcionuje veriteľa tým, že nemá nárok na
všetky poplatky súvisiace s úverom a teda aj poplatky za spôsob úhrady splátok. Žalovaný síce vzniesol

námietku premlčania, ktorú však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom k tomuto záveru
zrejme dospel aj sám žalovaný, keďže dobrovoľne svoj dlh voči žalobkyni v prevažujúcej časti uhradil.

4. Proti rozsudku s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania podal včas odvolanie žalovaný.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že žalobu zamietne, eventuálne

aby rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uviedol, že napadnutým rozhodnutím, ktorý považuje za arbitrárny, prvoinštančný súd
porušil princíp legality. Súd prvej inštancie nezdôvodnil prečo neaplikoval priamy alebo nepriamy účinok
smernice 2008/48. Poukázal na to, že termín konečnej splatnosti je v zmluve o úvere vyjadrený, ako
aj na to, že žalobkyňa neuhradila a ani nemala uhradiť zo zmluvy o úvere sumu 664,27 Eur, ale len

478,87 Eur. Súd prvej inštancie nemohol priznať žalobkyni aj plnenie, ktoré plnila na základe zmluvy o
dobrovoľnej doplnkovej službe, keďže táto zmluva nie je predmetom tohto konania. K termínu „konečná
splatnosť úveru“ poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15.

5. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 09.10.2014 bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou

ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o
spotrebiteľskom úvere“), na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 360 Eur. V Zmluve o
úvere bolo uvedené, že celkové náklady Zákazníka sú tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú
službu, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadbou 24,20 % p.a. zo sumy úveru, t.j. vo výške 55,86 Eur
a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 63,01 Eur. V Zmluve o úvere bolo ďalej uvedené, že

úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a že termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti
úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy o úvere. V rovnaký deň ako bola
medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere, bola uzatvorená aj Zmluva o dobrovoľnej doplnkovej
službe zabezpečenia splátok úveru, ktorou sa žalovaný za odmenu vo výške 185,40 Eur zaviazalposkytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej sumy, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského
úveru, ktorý bol žalobkyni poskytnutý na základe Zmluvy o úvere.

10. Podľa ustanovenia § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia Zmluvy o úver,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Podľa odseku 2, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

11. Podľa ustanovenia § 1 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia
Zmluvy ú úvere, tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského

úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru,
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených
s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

12. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je

vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX
uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný má v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol
žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím na
možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné

bremenonapreukázanienespotrebiteľskéhocharakteruzmluvydodávateľ.Existujúcepochybnostitreba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí
byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.

13. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

14. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

15. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami konania má podobu predtlačeného formulárového tlačiva,
do ktorého predtlače boli doplnené údaje ako identifikačné údaje týkajúce sa klienta (žalobkyne) a
údaje o samotnom úvere. Podľa názoru odvolateľa, v Zmluve o úvere bol uvedený termín konečnej

splatnosti a to tak, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a že termín splatnosti poslednej splátky
a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy
o úvere. V tejto súvislosti treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu v tom smere, že Zmluva o úvere
neobsahuje povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm.
f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zákonodarca ako podstatnú náležitosť zmluvy predpisuje

konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (ustanovenie § 9 odsek 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch) a s jej neuvedením spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
(ustanovenie § 11 odsek 2 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch) tak je zrejmé, že táto musela
byť jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uvedená v takejto zmluve.

16. Doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti musí byť určená presne,
jasne, určito a zrozumiteľne. V danom prípade je síce v Zmluve o úvere uvedené, že úver sa poskytuje na
dobu 60 týždňov že termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je
siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy o úvere, ale takéto určenie je podľa názoru odvolacieho
súdu nepostačujúce, neurčité a nezrozumiteľné. V zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti, nakoľko

neobsahuje dátum, termín konečnej splatnosti. Nestačí len dedukcia z údajov uvedených v Zmluve o
úvere. Zákon o spotrebiteľských úveroch hovorí jednoznačne o jednej z náležitostí zmluvy - konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru. Takýto údaj ale v zmluve absentuje. V Zmluve o úvere je uvedené
že konečná splatnosť je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy o úvere, a následne v kolónke„Bezhotovostný režim“ je uvedený text, že splatnosť prvej splátky nastáva 20. kalendárny deň po dni
uzavretia Zmluvy o úvere a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti
predchádzajúcej splátky. Ak teda v Zmluve o úvere je na jednej strane uvedené, že úver je poskytnutý

na dobu 60 týždňov a na druhej strane je tiež uvedené, že úver má byť splácaný až počnúc mesiacom
nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru s tým, že prvá splátka je splatná 20. deň od poskytnutia
úveru, tak tu je absolútne zrejmý rozpor, lebo nie je zrejmé, kedy vlastne sa má začať úver splácať a
kedy je jeho konečná splatnosť.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu teda nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým
výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej Zmluvy o úvere.
Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať. Konečná
splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti
splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Počet splátok je ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy, preto
zákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy počet splátok.

18. Odvolateľ ďalej poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle
ktoréhosačlánok10odsek2písm.h/smernice2008/48mávykladaťvtomzmysle,ženiejenevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto

splátok.

19. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,
za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na
prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na

otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ
verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy
účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá

svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne
implementovanie smernice).

20. Uvedený právny záver Súdny dvor Európskej únie potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach:

„Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné
sa voči takejto osobe dovolávať.“ (Pozri bod 13 vo veci Marshall C-152/84)

„Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb.
s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú

nemožno proti nemu odvolávať.“ (Pozri bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92)

Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer,
C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa
nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva

alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci.“ (Pozri bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01)

21. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade

s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie
náležitosti úverovej zmluvy posúdil podľa zákona platného v čase uzatvorenia zmluvy. Predmetný zákon
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je platný aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Aj z
hľadiska právnej istoty by nebolo správne, aby sa nezmenil zákon, no iba výklad jeho ustanovenia, a

to úplne opačným spôsobom.

22. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, žečlenské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

23. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom
ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného

trhu, kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia

smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej

zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

24. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosťtzv.úplnejharmonizácieporušila.To,žeSúdnydvorEurópskejúnievoveciC-42/2015potvrdil,

že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne
transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru.

25. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka
trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva
uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

26. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie
tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

27. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis a to Zákon o spotrebiteľských
úveroch v ustanovení § 9 odsek 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Toto
ustanovenie obsahovo rozsiahle nie je a medzi náležitosťami zmluvy uvádza i termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Táto náležitosť je tak významná, že s jej neuvedením Zákon o spotrebiteľskýchúveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 odsek 1 písm. a/ spájal sankciu
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

28. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie
úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na
poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca
uvádzať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Táto zákonom vyžadovaná osobitná náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržaná nebola. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie

takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na „ ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti
je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako

konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaný nemal
vedomosťotom,čomôžespôsobiťuzavretímzmluvybezuvedeniakonečnejsplatnostispotrebiteľského
úveru a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.

29. Zo Zmluvy o úvere vyplýva, že žalobkyňa mala žalovanému zaplatiť istinu úveru vo výške 360 Eur,
úrok vo výške 55,86 Eur a poplatok za garantovanú službu vo výške 63,01 Eur. Zo Zmluvy o dobrovoľnej
doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru (ďalej len „Zmluva o dobrovoľnej službe“), ktorá bola
uzavretá v súvislosti so Zmluvou o úvere, vyplýva, že žalobkyňa mala žalovanému zaplatiť 185,40 Eur. Z
potvrdenia o doplatení pôžičky vystavenej žalobkyni žalovaným (č.l. 9) vyplýva, že žalobkyňa celkovo na

úver poskytnutý Zmluvou o úvere zaplatila sumu 664,27 Eur. Z uvedeného potvrdenia teda vyplýva, že
samotný žalovaný považoval poplatok za službu poskytnutú žalobkyni zo Zmluvy o dobrovoľnej službe,
za poplatok súvisiaci s úverom poskytnutým Zmluvou o úvere. Podľa názoru odvolacieho súdu z obsahu
spisu vyplýva, že Zmluva o dobrovoľnej službe priamo súvisí s úverom poskytnutým na základe Zmluvy
o úvere, o čom svedčí aj odsek 1.1 Zmluvy o dobrovoľnej službe („1.1. Poskytovateľ sa zaväzuje, že

Zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať
službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej sumy, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý
bol Zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 610466692 uzavretej medzi
Zákazníkom a poskytovateľom, ...“). Z obsahu Zmluvy o dobrovoľnej službe teda vyplýva, že ide o
poplatok súvisiaci s poskytnutým úverom. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu odvolacia námietka

týkajúca sa skutočnosti, že Zmluva o dobrovoľnej službe nie je predmetom konania nedôvodná.

30. Na základe vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru v tom smere,
že žalobkyňa celkovo žalovanému uhradila sumu 664,27 Eur, a teda na strane žalovaného došlo k
bezdôvodnému obohateniu vo výške 304,27 Eur. Nakoľko žalovaný svoj dlh čiastočne splnil, a to

úhradou vo výške 263,96 Eur, súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ žalovaného zaviazal na
úhradu sumy 40,31 Eur.

31. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

32. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)33. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v napadnutom

rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá by mala s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).