Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/53/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211338
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2513211338.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov:

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 8. septembra 2014, č. k. 14C/255/2013-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ na
odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 440 eur a
odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o návrhu založenom na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Skalica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
3Er/196/2009 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods.
1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. Exekučného poriadku. Vecne mal súd prvého stupňa za to, že v danom prípade dňa 13.03.2009
podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. na Okresný súd Skalica žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Okresný súd Skalica vydal dňa 31.08.2009 poverenie v zmysle žiadosti súdneho
exekútora. V súvislosti s týmto postupom súdu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa
v tomto konaní domáha. Čo sa týka práva na náhradu škody, navrhovateľ však neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie vzniku škody v dôsledku oneskoreného rozhodnutia o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu za tejto situácie nešlo vyhovieť. Rozhodnutie v časti náhrady
trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď odporcovi vzniklo právo
na náhradu trov konania voči navrhovateľovi, avšak súd úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, pretože mu žiadne v tomto konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v celom rozsahu včas odvolanie navrhovateľ, navrhol

rozsudok zrušiť, vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu prvého
stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, tiež, že
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
prvého stupňa podľa neho rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012

Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkol, že vôbec nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale
len súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi úvahami
úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je

základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a
osobitneprávanaprerokovanievecivprimeranomčase).Zodpovednosťštátupodľauvedenejjudikatúry
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr.
rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo
vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,

aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1,
zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal
žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto opatrení nemôže byť
dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými
možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník
konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý

rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. zverejnením termínu vyhlásenia
rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam navrhovateľa považovať za vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/255/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 440 eur.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanievrozsahupotrebnompreposúdenienávrhomuplatnenéhonároku,jehovýsledkyjednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie návrhom uplatnených nárokov, a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval

správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu navrhovateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody vo výške 125 eur, predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440 eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnilnavrhovateľ tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že
správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Skutočnosť, že exekučný
súdnerozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievlehote15dnípodľaustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup exekučného
súdu.
Z obsahu spisu bolo zistené, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Skalica dňa 13.03.2009 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX
456/2009 a na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3Er/196/2009. Exekučným titulom v danej veci bol

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.
zn. SR 11512/08 zo dňa 18.11.2008. Poverenie bolo vydané dňa 31.08.2009.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal
v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti navrhovateľa na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
bysazbytočnýchprieťahovdopustilnapr.NajvyššísúdSR,jehopostupbymalbyťpreskúmavanýsúdomnižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.
Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú
výšku tejto škody. Je potrebné súhlasiť aj s tým, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody

pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v návrhu. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch navrhovateľ ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod
pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného,
prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a
príslušenstva, pretože samotný návrh tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného

podloženia a preukázania.
Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu

škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil

a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného

titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).
Žiadne skutočnosti, ktoré navrhovateľ v odvolaní uviedol, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
uvedeného záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a neodôvodňujú iné rozhodnutie

o uplatnenom nároku.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.