Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/200/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202555
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116202555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: R. J., rod. W., nar. XX. C. XXXX, V.
XXXX/XX, O., zastúpenej: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, proti žalovanej:
Sofitel invest, s.r.o., IČO: 47 752 149, Ľ. Ondrejova 7, Banská Bystrica, zastúpenej: JUDr. Peter Škondej,
advokát, Banská Bystrica, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11 C 36/2016-199 z 9. marca 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomč.k.11C/36/2016-199z9.marca2017súdprvejinštancieI.určil,žebytč.XX

v dome súp. č. XXXX na V. ulici XX v k. ú. O. zapísaný na LV č. XXXX s prislúchajúcim spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu nie sú zaťažené záložným právom
v prospech žalovanej zapísaným pod č. V-3587/15, II. zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa
domáhala určenia, že sú neplatné zmluva o úvere uzavretá medzi ňou a žalovanou 4. mája 2015 a
zmluva o úvere uzavretá medzi ňou a žalovanou 12. júna 2015 a III. vyslovil, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie (v rozsahu podstatnom pre odvolacie konanie)
za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Žalovaná ako obchodná spoločnosť nedisponovala v roku 2015 povolením udeleným NBS na
ponúkanie a poskytovanie spotrebiteľských úverov. Napriek tomu uzatvárala zmluvy o úvere vo forme
formulárových zmlúv, pretože text zmluvy je vopred pripravený a žalobkyňa nemala možnosť žiadnym
podstatným spôsobom zasahovať do obsahu zmluvy, mohla ju teda buď prijať alebo odmietnuť.

Žalobkyňa teda konala pri uzatváraní zmlúv so žalovanou ako spotrebiteľ. Žalovaná sa venuje
poskytovaniu úverov fyzickým osobám - spotrebiteľom, s ktorými nadväzuje kontakt prostredníctvom
svedkyne P. T., resp. jej syna N. W., a za tým účelom má aj v tlači zverejnené telefónne číslo, na ktorom
ju možno kontaktovať. P. T. je so žalovanou v právnom vzťahu na základe mandátnej zmluvy, v rámci
ktorého je oprávnená dohadovať poskytovanie pôžičiek a úverov, a za túto činnosť dostáva odmenu. Súd
prvej inštancie nemal za preukázané, že tu sporné pôžičky (úvery) poskytnuté žalovanou žalobkyni v
roku 2015 jej boli poskytnuté za účelom podnikania. Žalobkyňa nie je podnikateľský subjekt, čo žalovaná

v čase uzavretia zmlúv vedela, zároveň vedela, že z poskytnutých peňazí žalobkyňa vyplatí úver od
tretej osoby za nehnuteľnosť. Opak nepovažoval za preukázaný ani žiadosťou o poskytnutie úveru z 1.
mája 2015, pretože táto bola pripravená žalovanou a žalobkyňa ju podpísala nie z vlastnej iniciatívy, alelen preto, že jej bola predložená na podpis medzi inými listinami. Žalobkyňa totiž o samotné poskytnutie
úveru požiadala telefonicky.

3.2 Žalobkyňa ako dlžník podpísala so žalovanou ako veriteľkou dve listiny označené ako „Zmluva o
úvere“ datované 4. májom 2015 a 12. júnom 2015.
a) Listina datovaná 4. mája 2015 obsahuje okrem iného ustanovenie, podľa ktorého „Veriteľ sa zaväzuje
touto zmluvou požičať dlžníkovi sumu vo výške 5.000,- EUR... a to tak, že pred podpisom tejto zmluvy
veriteľ celú sumu odovzdal dlžníkovi v hotovosti a dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje, že celú

sumu... od veriteľa prevzal“ (čl. II pods. 1), pričom dlžník „požičanú sumu 5.000,- EUR veriteľovi vráti v
lehote 6 mesiacov do 15.12.2015 a to tak, že vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc 15.7.2015 vráti časť
úveru v sume 300,- EUR a spolu s poslednou platbou 15.12.2015 vráti zvyšok úveru. RPMN je 0%“ (čl.
II ods. 2). Podľa čl. III ods. 1 tejto listiny „účelom použitia úveru je obchodná činnosť dlžníka, a preto
sa nejedná o spotrebiteľský úver“.
b) Listina datovaná 12. júna 2015 obsahuje okrem iného ustanovenie, podľa ktorého „Veriteľ sa zaväzuje

touto zmluvou požičať dlžníkovi sumu vo výške 17.500,- EUR... a to tak, že po podpise tejto zmluvy
veriteľ sumu 10.110,- EUR pošle na účet č.ú. ... spoločnosti Trustfin, s.r.o., a zvyšnú časť, po odpočítaní
nákladov na prípravu a vklad tejto zmluvy, na účet č.ú. ...“ (čl. II pods. 1), pričom dlžník „požičanú sumu
17.000,- EUR veriteľovi vráti v lehote 6 mesiacov do 15.12.2015 a to tak, že vždy do 15. dňa v mesiaci,
počnúc 15.7.2015 vráti časť úveru v sume 700,- EUR a spolu s poslednou platbou 15.12.2015 vráti

zvyšok úveru a odmenu spolu 1.000,- EUR. RPMN je 9,1%“ (čl. II ods. 2). Podľa čl. III ods. 1 tejto listiny
takisto „účelom použitia úveru je obchodná činnosť dlžníka, a preto sa nejedná o spotrebiteľský úver“.

3.3 Okrem toho žalobkyňa ako záložca a žalovaná ako záložný veriteľ 12. júna 2015 podpísali listinu
„Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti... a Mandátna zmluva...“, podľa ktorej sa zmluvné

strany dohodli „o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti záložnom v prospech záložného veriteľa na
zabezpečenie pohľadávky...“ (čl. II ods. 2), pričom „pohľadávkami záložného veriteľa voči záložcovi sa
rozumie a) pohľadávka, ktorá vznikla alebo vznikne zo Zmluvy o úvere, na splatenie úveru poskytnutej
vo výške spolu 22.500,- EUR, záložným veriteľom na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi záložným
veriteľomakoveriteľomazáložcomakodlžníkomdňa4.5.2015a12.6.2015.b)pohľadávkanauhradenie

nákladov výkonu záložného práva (napr. náklady Súťaže, Dražby, správne poplatky...) podľa tejto listiny
a zaplatenie zmluvných pokút“ (čl. II ods. 3). Zálohom bola nehnuteľnosť „2-izbový byt č. XX na X. p. v
obciO.,V.č.vchoduXX,súp.č.XXXX,parc.č.2519,spolusospoluvlastníckympodielomnaspoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu... v k. ú. O., vedené na LV č. XXXX, a spoluvlastnícky podiel
k pozemku parc. č. 2519 o výmere 704m2...“ (čl. III).

3.4 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa však nemala záujem uzavrieť zmluvu o úvere
spísanú v listine datovanej 4. mája 2015. Dôkazom o tom nie je ani príjmový pokladničný doklad na
sumu 5.000 € datovaný takisto 4. mája 2015, ktorý podľa žalovanej podpísala žalobkyňa, pretože
toto podpísanie žalobkyňa poprela a žalovaná nedokázala pravdivosť toho, že tieto peniaze žalobkyni

odovzdala. Výpovede svedkov k tomuto pokladničnému dokladu boli totiž zmätočné. Súd prvej inštancie
ďalej poukázal aj na rozporné výpovede svedkov ohľadom okolnosti podpisovania zmluvy datovanej
4. mája 2015, ako aj ohľadom okolnosti týkajúcich sa „ručenia“ za tento úver (čím účastníci mysleli
zabezpečenie záložným právom), keď z dokazovania vyplýva, že ručenie sa týkalo až zmluvy o úvere
uzavretej 12. júna 2015. Rozporné boli takisto výpovede ohľadom toho, kde sa žalobkyňa so svedkyňou

T. stretla a prevzala sumu 5.000 €. Zmluva bola teda podpísaná nie 4. mája 2015, ale až dodatočne
12. júna 2015. Žalobkyni teda pôžička vo výške 5.000 € dňa 4. mája 2015 poskytnutá nebola, účelom
následného podpisu tejto antidatovanej zmluvy bolo len zabezpečiť si vyššiu ako deklarovanú odplatu
za poskytnutie úveru zo zmluvy z 12. júna 2015.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že zmluva o úvere zo 4. mája
2015 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ho
žalobkyňa neurobila slobodne a vážne. Rovnako ho považoval za neplatný v zmysle § 39 Obč. zák.,
pretože svojim účelom obchádza zákon, konkrétne ustanovenia o najvyššej prípustnej možnej odplate
v zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Týmto konaním žalovanej (t. j. podpísaním dvoch zmlúv o úvere

v ten istý deň, z čoho jedna bola antidatovaná) sa v skutočnosti zastieralo poskytnutie spotrebiteľského
úveru s úrokom vo výške, ktorá bola vyššia ako deklarovaná úroková sadzba (RPMN) v zmluve o úvere
z 12. júna 2015. Takéto konanie súd prvej inštancie vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Pokiaľ ide o zmluvu o úvere z 12. júna 2015, súd tento právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský. Takistotúto zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 a § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 12. júnu 2015. Pretože žalovaná ako veriteľ poskytla
tento úver napriek tomu, že nemá udelené oprávnenie NBS v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z., podľa § 11 ods. 3 citovaného zákona je uvedená zmluva o úvere z 12. júna 2015 tiež absolútne
neplatná. Z uvedených dôvodov teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že neplatnými úkonmi sú
tak zmluva o úvere zo 4. mája 2015, ako aj zmluva o úvere z 12. júna 2015. Podľa § 151a a nasl.
Občianskeho zákonníka má záložné právo funkciu zabezpečovaciu, no je zároveň právom subsidiárnym
a akcesorickým. Existencia záložného práva je teda viazaná na existenciu hlavného záväzku, z ktorého

pohľadávkazáložnéhoveriteľazabezpečenázáložnýmprávomvyplýva.Pretožesúddospelkzáveru,že
zmluvyoúverezo4.mája2015a12.júna2015súabsolútneneplatné,nepovažovalzaplatnúanizmluvu
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a mandátnu zmluvu z 12. júna 2015. Naliehavý právny
záujem žalobkyne na určení, že jej byt nie je zaťažený záložným právom, považoval súd prvej inštancie
za daný. Žalobkyňa sa totiž ocitla v postavení záložného dlžníka, voči ktorému môže byť uplatnené
právo záložného veriteľa, a k náprave rozporu medzi zápisom v katastri nehnuteľnosti a skutočným

stavom vedie len spôsob uplatnený žalobkyňou, teda určovací rozsudok súdu. Naliehavosť určenia je
daná tým, že iba požadovaným určením môže dosť k zmene v zápise v katastri nehnuteľnosti. Z týchto
dôvodov potom súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti určenia, že byt žalobkyne nie je zaťažený
záložným právom v prospech žalovanej. V časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti
oboch zmlúv o úvere, žalobu zamietol, pretože v tejto časti nezistil existenciu naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku vo vyhovujúcej
časti a vrátenia veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, pretože rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľky sa v máji 2015 žalobkyňa obrátila na žalovanú so žiadosťou

o poskytnutie úveru na účely obchodnej činnosti, preto 4. mája 2015 uzavreli zmluvu o úvere, na
základe ktorej bola žalobkyni poskytnutá suma 5.000 € bez úroku a bez poplatku. Vzhľadom na to
nie je možné podľa § 1 ods. 3 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. posudzovať tento úver ako úver
spotrebiteľský. Túto skutočnosť potvrdila aj samotná žalobkyňa podpisom zmluvy. Neskôr sa žalobkyňa
obrátila na žalovanú so žiadosťou o poskytnutie ďalších finančných prostriedkov, a to na úhradu svojich

záväzkov voči spoločnosti TRUSTFIN, s.r.o. Na tento účel mala byť použitá suma 10.110 €. Tým cieľom
žalobkyňasožalovanouuzavreli12.júna2015ďalšiuzmluvuoúvere,predmetomktorejboloposkytnutie
17.500 €. V rovnaký deň bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva a mandátna zmluva, ktorá
zabezpečovala splnenie oboch záväzkov žalobkyne, t. j. vrátenie sumy 5.000 €, ako aj 17.500 €. Ani úver
podľa zmluvy z 12. júna 2015 nemožno podľa § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. považovať za

spotrebiteľský úver. Podporne poukázala na § 1 ods. 3 písm. c) citovaného zákona, podľa ktorého úver
zabezpečenýzáložnýmprávomknehnuteľnostinemožnopovažovaťzaspotrebiteľskýúver.Pretožeoba
úvery sú takto zabezpečené, nie je možné posudzovať obe zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a spotrebiteľské zmluvy a následne ich pomeriavať meradlom ochrany práv spotrebiteľa. Vzhľadom na
to nie je možné považovať ich za neplatné podľa § 52 ods. 1 a § 39 Obč. zák. a následne nemožno

vyvodzovať ani absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva a mandátnej zmluvy z 12. júna
2015. Naopak, všetky uvedené zmluvy považuje žalovaná za platné právne úkony, s ktorými žalobkyňa
mala možnosť sa pred podpisom oboznámiť. Žalovaná poskytla žalobkyni na ich základe sumu 22.500
€, žalobkyňa pritom až do septembra 2015 charakter ani platnosť uvedených zmlúv nespochybňovala.
Doteraz žalobkyňa vrátila len 180 €, pričom ich začala splácať až od marca 2016 po 20 € mesačne.

Záverom žalovaná vytkla súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenia ohľadom úmyslu žalobkyne
uzatvoriť zmluvu o úvere zo 4. mája 2015 a o neposkytnutí sumy 5.000 € v tento deň.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Poukázala
predovšetkým na to, že spotrebiteľská zmluva podľa § 52 Obč. zák. a zmluva o spotrebiteľskom

úvere podľa zákona č. 129/2000 Z. z. sú odlišné právne kategórie. Ich charakter treba posudzovať
individuálne, a to bez ohľadu na zmluvné ustanovenie, ktorým slabšia zmluvná strana vyhlasuje, že je
podnikateľom alebo spotrebiteľom. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že zmluva o úvere z 4. mája
2015 je spotrebiteľskou zmluvou, ale nie zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 3 písm. j)
zákona č. 129/2010 Z. z. Takisto je zmluva o úvere z 12. júna 2015 spotrebiteľskou zmluvou, zároveň je

však aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Na tieto zmluvy sa vzťahujú § 52 až 54 Obč. zák., na zmluvu z
12.júna2015saokremtohovzťahujúajustanoveniazákonač.129/2010Z.z.Opačnýnázoržalovaného
je nesprávny. Ustanovenie § 1 ods. 3 písm. c) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno na citované zmluvy
aplikovať, pretože sa vzťahujú len na úver, ktorého lehota splatnosti je viac ako 10 rokov. Splatnosť úveruzo zmluvy o úvere z 12. júna 2015 bola dohodnutá na šesť mesiacov. Takisto účelom tohto úveru nebolo
ani nadobudnutie, ani výstavba, ani podobné zachovanie vlastníctva k nehnuteľnosti, naopak účelom
zmluvy o úvere z 12. júna 2015 bolo vyplatenie iného spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na to súd

prvej inštancie správne posúdil obe zmluvy ako spotrebiteľské, správne aplikoval ustanovenia právneho
poriadku (§ 37 a 39 Obč. zák., § 4 ods. 8 a § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa)
a žalobkyňa sa s jeho právnym posúdením stotožňuje. Záverom žalobkyňa poukázala na to, že sa v
konaní držala neustále svojich skutkových a právnych tvrdení, ktoré nemenila. Naopak žalovaný svoje
tvrdenia v porovnaní s výpoveďami svedkov menil, čo znižuje ich dôveryhodnosť. Súd prvej inštancie

sa správne vyporiadal so všetkými skutkovými a právnymi argumentami. Jeho hodnotenie dôkazov je
logické a jeho právne posúdenie je správne.

7. Žalovaná v replike zotrvala na svojom odvolaní. Poukázala na to, že prostriedky podľa zmluvy o úvere
zo 4. mája 2015 boli žalobkyni poskytnuté na účely obchodnej a podnikateľskej činnosti. Prostriedky zo
zmluvy o úvere z 12. júna 2015 boli použité na úhradu záväzku žalobkyni voči spoločnosti TRUSTFIN,

s.r.o.,čímsaodvrátilabezprostrednáhrozbarealizáciezáložnéhopráva.Anitužalobkyňanevystupovala
v postavení spotrebiteľa, okrem toho sa tu aplikuje § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.

8. Žalobkyňa v odvolacej duplike v plnom rozsahu odkázala na predošlé vyjadrenie.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

10. Na úvod treba poznamenať, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a spôsob jeho odôvodnenia
sú pomerne neprehľadné. Súd prvej inštancie totiž na viacerých miestach poníma rozsudok ako
„sprievodcu spisu“. Príliš obsiahlo v ňom opisuje jednotlivé podania, vykonané dôkazy (najmä doslovné
odpisovanie výpovedi svedkov), ktoré zbytočne rozsudok nafukujú. Následne v samotnej hodnotiacej

časti súd prvej inštancie na niektorých miestach nie príliš prehľadne spája skutkové zistenia s právnymi
závermi. Napriek tomu však rozsudok ako celok spojené náležitosti § 220 C. s. p. o odôvodnení
rozsudku. Súd prvej inštancie totiž vo výsledku zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôkazov vychádzal, ktoré
skutočnosti a prečo považoval za preukázané a ako vec právne posúdil. Vzhľadom na to odvolací súd
pristúpil aj k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku čo do skutkových a právnych záverov, ktoré

odvolateľka napáda.

11. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v ods. 3.1 až 3.4 tohto rozsudku. Tento skutkový stav aj podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených

vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. a medzi stranami ani neboli sporné. Súd prvej inštancie
v odsekoch 62 a 63 svojho rozsudku zrozumiteľne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé
podstatné skutkové zistenia urobil, ako vyhodnotil prípadné rozpory medzi nimi. Zistenia urobené z
jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov účastníkov
a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní, ktorých správnosť žalovaný nijako

nespochybnila. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným
skúsenostiam

12. Odvolací súd sa tak stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná v konaní
nedokázala, že by zmluva o úvere formálne datovaná 4. májom 2015 bola skutočne podpísaná v

tento deň. Odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 193 C. s. p. verejná listina dosvedčuje to, čo je
v nej potvrdené alebo osvedčené pokiaľ v konaní nie je dokázaný opak. Citované ustanovenie teda
zakladátzv.domnienkusprávnostiverejnejlistiny,zktorejjepotrebnévkonanívychádzať,pokiaľnebude
dokazovaním jej pravosť vyvrátená, teda pokiaľ nebude dokázaný opak (§ 182 C. s. p.). Podľa § 3 ods.
4 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) sú verejnými listinami

aj tzv. osvedčovacie doložky podľa § 56 ods. 2 Notárskeho poriadku, teda aj doložka o osvedčení
pravosti podpisu na listine [§ 56 ods. 1 písm. b) Not. por.]. Osvedčovacia doložka teda ako verená
listina osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, pokiaľ nie je dokázaný opak. V prerokúvanej
veci žalovaná sama predložil prvopis zmluvy o úvere formálne datovaný 4. májom 2015 (príloha 3),na ktorého rube je však pripojená osvedčovacia doložka o osvedčení pravosti podpisu pripojená JUDr.
Ivetou Vaškovou, notárkou so sídlom v Trnave. Z obsahu tejto doložky vyplýva, že túto listinu pred
notárkou vlastnoručne podpísala osoba označená ako R. J., teda žalobkyňa. Samotná doložka je

pritom datovaná v Trnave 12. júna 2015. Táto doložka teda podľa citovaných ustanovení osvedčuje,
že v deň, keď ju notárka k listine pripojila, bola táto listina vlastnoručne podpísaná žalobkyňou pred
notárkou. Obsah tejto doložky teda dosvedčuje, že žalobkyňa túto listinu podpísala pred notárkou
práve 12. júna 2015, a nie 4. mája 2015, ako tvrdila žalovaná. Súdu prvej inštancie teda postačovalo
poukázať už len na toto ustanovenie, ktoré jednoznačne vedie k záveru, že táto zmluva o úvere nebola

podpísaná v deň, ktorý tvrdila žalovaná, ale že bola podpísaná až 12. júna. Z dôvodov uvedených
potom v odseku 63 napadnutého rozsudku nemožno považovať pravdivosť tejto doložky za vyvrátenú,
ale naopak, rozpormi vo svedeckých výpovediach a v obsahoch listinných dôkazov (najmä príjmového
pokladničného dokladu) za potvrdenú. Odvolanie žalovanej inak súdu prvej inštancie žiadne konkrétne
pochybenia v procese hodnotenia týchto dôkazov nevytýka.

13. Z rovnakých dôvodov považuje súd prvej inštancie za správny aj skutkový záver súdu prvej inštancie,
že 4. mája 2015 neboli žalobkyni odovzdané žiadne peňažné prostriedky. Aj tento záver je jasne a
zrozumiteľneodôvodnenývodseku63napadnutéhorozsudku.Žalovanávodvolaníokremvšeobecného
nesúhlasu s týmto skutkovým záverom nezistila žiadnu konkrétnu námietku voči skutkovým a právnym
záverom napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa pritom stotožňuje s tým, že tu existujú rozpory vo

výpovede svedkyne T. ohľadom toho, kde žalobkyňa prevzala 5.000 €, a výpoveďou svedka W.. Takisto
sa stotožňuje s hodnotením rozporov v týchto výpovediach ohľadom celého procesu kontraktácie, teda
či žalovaný mal zmluvy pripravené na podpis, alebo ich pripravoval na základe žiadosti žalobkyne, akým
spôsobom žalobkyňa žiadala o uzavretie zmluvy a akým spôsobom potom došlo k ich uzavretiu. Okrem
toho je logický a všeobecným životným skúsenostiam zodpovedajúci aj záver, že je nepravdepodobné,

že by boli žalobkyni odovzdané peniaze bez toho, aby ich žalovaná mala zodpovedajúcim spôsobom
zabezpečené.

14. Z takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie v podstate správne vyvodil ten záver,
že zmluva zo 4. mája 2015 nie je platným právnym úkonom, pretože ju nekryje v nej tvrdená kauza.

Účelom tejto zmluvy nebolo poskytnúť žalobkyni v nej deklarovaných 5.000 € ako úver. Ako správne
uzavrel súd prvej inštancie, účelom tohto úkonu je v podstate len simulovať poskytnutie hotovostného
úveru (pôžičky) a vytvoriť tak základ na to, aby žalovaná mohla od žalobkyne vymáhať aj tieto ďalšie
peňažné prostriedky nad rámec toho, čo jej skutočne poskytla podľa zmluvy z 12. júna 2015. Ide
teda vo svojej podstate o simuláciu právneho úkonu, ktorého cieľom bolo zastretie dohody o úroku,

resp. o odplate za poskytnutie úveru v skutočnosti poskytnutého len 12. júna 2015 na základe zmluvy
poskytnutej v tento deň. Podľa citovaného § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka to potom síce znamená,
že simulovaný právny úkon je neplatný. Na druhej strane by však mohol platiť onen disimulovaný
(zastretý) právny úkon, teda zmluvu datovanú 4. mája 2015 by bolo možné posúdiť ako prípadnú dohodu
o odplate za poskytnutie úveru podľa zmluvy z 12. júna 2015, čo by zodpovedalo vôli oboch účastníkov.

Predpokladom pre takéto posúdenie je však, ako vyplýva z textu § 41a ods. 2 Obč. zák., aby tento
zastretý úkon spĺňal ustanovené náležitosti.

15. Odvolací súd sa však v tomto smere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere z
12.júna2015aúverňouposkytnutýjespotrebiteľskýmúveromvzmyslezákonač.129/2010Z.z.vznení

účinnom k tomuto dňu, a to napriek deklarácii opaku v čl. III ods. 1 tejto zmluvy. Odvolací súd súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie, že takáto deklarácia sama osebe nemôže viesť automaticky k záveru,
že úver poskytnutý touto zmluvou nie je spotrebiteľským úverom. Takéto predformulované vyhlásenie
treba posúdiť ako súčasť predformulovanej listiny, ktorú mohla žalobkyňa prijať alebo odmietnuť len ako
celok. Takéto vyhlásenie tak nemožno považovať za individuálne urobené. Tým je ale vylúčené, aby sa

žalovaná dobromyseľne na toto vyhlásenie spoliehala, keďže ho sama zapracovala do štandardného
formulára zmluvy. Podľa názoru exekučného súdu ide navyše o podobný prípad, aký bol riešený v
rozsudkuSúdnehodvoraEÚz18.decembra2014C-449/13,SAConsumerFinanceprotiIngridBakkaus
a iné. V tomto rozsudku Súdny dvor riešil prípad, kedy zmluva štandardne obsahovala predformulované
vyhlásenie o tom, že veriteľ si splnil svoje informačné povinnosti. Súdny dvor vyslovil, že takéto

predformulované vyhlásenie nemôže mať za následok presun dôkazného bremena na spotrebiteľa
o tom, že veriteľ svoje povinnosti nesplnil. To isté platí aj pre iné predformulované vyhlásenia v
spotrebiteľských zmluvách: napríklad predformulované vyhlásenie o tom, že dlžník nie je spotrebiteľom,
nemôže mať bez ďalšieho za následok, že sa bude automaticky predpokladať, že nie je spotrebiteľom.16. Okrem toho však Súdny dvor už vo viacerých svojich rozsudkoch (za všetky napr. C-40/08, Asturcom
Telecommunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej, ods. 52) vyslovil, že čl. 6 smernice

93/13/ES má byť považovaný za rovnocenný s normami, ktoré majú vo vnútroštátnom poriadku silu
noriem verejného poriadku. Verejným poriadkom sú pritom tie zásady právneho poriadku, na ktorých
zachovaní treba bezvýhradne trvať (§ 36 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom). Táto povaha noriem na ochranu spotrebiteľa vylučuje, aby bolo uplatnenie týchto noriem v
dispozícii účastníkov právnych vzťahov, teda aby účastníci mohli tieto ustanovenia vylúčiť. Akceptovanie

právneho názoru žalovanej by však v podstate viedlo práve k tomu. Ak by prosté vyhlásenie dlžníka
(navyše, predformulované veriteľom) automaticky vylučovalo účinky noriem na ochranu spotrebiteľa,
znamenalo by to v podstate dispozitívnosť týchto noriem. Normy verejného poriadku však nemôžu byť
dispozitívne, pretože ide o základné zásady, na ktorých zachovaní treba trvať bezvýhradne, teda aj vo
vzťahoch medzi subjektami súkromného práva. Podobne, ako napr. pri nespôsobilosti na právne úkony
podľa § 38 ods. 2 Obč. zák. nie je podstatná dobrá viera druhej zmluvnej strany v spôsobilosť určitej

osoby, ale výlučne objektívna existencia príslušnej duševnej poruchy, tak aj pri posudzovaní toho, či
určitá osoba je spotrebiteľ, sú podstatné objektívne znaky, nie dobrá viera inej osoby. V prerokúvanej
veci potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobkyňa pri uzatváraní tu sporných zmlúv nekonala
na účely ani v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Nedôvodný je takisto odkaz žalovanej na § 1 ods. 3 písm. c) zák. č 129/2010 Z. z. Podľa tohto
ustanovenia (v znení účinnom k 4. máju aj 12. júnu 2015) sa za spotrebiteľský úver nepovažuje úver,
ktorý je zabezpečený záložným právom nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako 10 rokov.
V prerokúvanej veci z čl. II ods. 2 zmluvy z 12. júna 2015 nesporne vyplýva, že splatnosť úveru podľa
zmluvyoúverez12.júna2015bolašesťmesiacov,tedacelkomzjavnenieviacako10rokov.Vdôsledku

toho sa citovaná výnimka na túto zmluvu nevzťahuje a túto zmluvu tak treba považovať za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa takisto nestotožňuje s názorom odvolateľky, že by sa na
túto zmluvu vzťahovala výnimka podľa § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého
spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych
práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti, Pri posudzovaní účelu poskytovania tohto úveru

treba vychádzať z účelu vymedzeného v zmluve, nielen z eventuálneho konečného hospodárskeho
zmyslu poskytnutia takéhoto úveru. Z čl. II ods. 1 zmluvy o úvere z 12. júna 2015 vyplýva len to, že
účelom tohto úveru je vyplatiť záväzok žalobkyne voči spoločnosti TRUSTFIN, s.r.o., a zvyšnú časť
(po odpočítaní nákladov) poukázať na účet žalobkyne. Z obsahu tejto zmluvy teda nevyplýva, že by
účelom tohto úveru bolo zabezpečenie a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Potom je

irelevantné, že týmto spôsobom žalobkyňa vo výsledku dokázala odvrátiť výkon záložného práva na jej
nehnuteľnosť zo strany spoločnosti TRUSTFIN, s.r.o. Výnimky uvedené v § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z. z. treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať striktne a nie ich rozširovať takým spôsobom, aby
tým bol ohrozený účel citovaného zákona. V neposlednom rade však treba povedať, že ak by aj bolo
možné z konečného hospodárskeho významu poskytnutia takéhoto úveru vyvodzovať jeho účel, potom

z obsahu zmluvy celkom zreteľne vyplýva, že na tento účel nebola poskytnutá celá poskytovaná suma,
ale len časť vo výške 10.110 €. Vo zvyšnej časti bol teda úver poskytnutý bezúčelovo, resp. na účel
v zmluve nevymedzený. V dôsledku toho úver ako celok nemôže byť vylúčený z aplikácie zákona č.
129/2010 Z. z. prostredníctvom jeho § 1 ods. 3 písm. d).

18. Žalovaná v podanom odvolaní nespochybnila skutkový záver súdu prvej inštancie, že k 4. máju ani
12. júnu 2015 nebola držiteľkou povolenia NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa § 20
zákona č. 129/2010 Z. z. V takom prípade však zmluva o poskytnutí úveru ňou uzavretá je podľa § 11
ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. neplatná. K takto neplatnému úveru by logicky nebolo možné platne
dohodnúť ani úrok alebo inú odplatu, ktoré sú len akcesorickým nárokom k samotnej istine. Vzhľadom

na to musí byť konzekventne neplatná aj zmluva o úvere zo 4. mája 2015, pretože by nemohla obstáť
ani ako disimulovaná dohoda o odplate k úveru z 12. júna 2015 (porov. ods. 14 tohto rozsudku). Ak je
totiž neplatná zmluva o úvere z 12. júna 2015, teda samotný úver touto zmluvou poskytnutý, nemôže byť
platná ani prípadná dohoda o odplate za jeho poskytnutie. Obe zmluvy sa totiž v takom prípade musia
hodnotiť ako jeden celok a nemohli by obstáť samy osebe, ale ani ako celok.

19. Žalovaná potom v odvolaní vôbec nespochybnila správny záver súdu prvej inštancie o tom, že
platnosť záložného práva je závislá od platnosti zabezpečovaných pohľadávok. Tento záver vyplýva aj
z § 151a a § 151c Obč. zák., podľa ktorých záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávok, tedaexistencia pohľadávky je jeho nevyhnutným predpokladom. Z čl. II ods. 3 zmluvy o zriadení záložného
práva z 12. júna 2015 celkom zreteľne vyplýva, že sú ňou zabezpečené len pohľadávky zo zmluvy o
úvere zo 4. mája 2015 a pohľadávka zo zmluvy o úvere z 12. júna 2015, ako aj pohľadávky spojené

so samotným výkonom záložného práva. Pretože tieto zmluvy sú neplatné, neexistujú pohľadávky
zabezpečené týmto záložným právom tak, ako ich vymedzuje zmluvy o zriadení záložného práva. Z
obsahu záložnej zmluvy pritom nevplýva, že by toto záložné právo malo prípadne zabezpečovať nároky
na vydanie bezdôvodného obohatenia, prípadne iné nároky vznikajúce z titulu neplatnosti samotných
zmlúv o úvere. Na základe toho je potom správny a zákonom zodpovedajúci záver súdu prvej inštancie

o tom, že záložné právo nemohlo na základe tejto záložnej zmluvy platne vzniknúť. Preto nemôže
toto záložného právo ani zaťažovať záloh - byt žalobkyne vymedzený vo výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, čo bolo správne určené vo výroku I tohto rozsudku.

20. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 C. s. p. v jeho napadnutom výroku I potvrdil (výrok I).

21. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 C. s. p. súd priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej (výrok II).

22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.