Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, June 29, 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 19Ek/304/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117258423
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Hudecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117258423.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova25,82496Bratislava,IČO:35792752,protipovinnému:Q.S.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytom
J. XX, XXX XX J., o vymoženie 1 659,47 eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/304/2017 zo dňa 19. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/304/2017 zo

dňa 19. apríla 2018 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným prostredníctvom súdneho exekútora JUDr.
Jána Harvana, a doručeným súdu dňa 13.12.2017, domáha od povinného vymoženia pohľadávky vo
výške 1 659,47 eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok sp. zn. 445/04/16 zo dňa 07.12.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), vydaný Slovenským

arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna
56, 821 08 Bratislava, v konaní pred rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom, PhD. (ďalej len
„rozhodcovský súd“).

2. Okresný súd Banská Bystrica konajúci vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 19Ek/304/2017
zo dňa 19. apríla 2018 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v celom rozsahu podľa § 53 ods.

3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného
konania nepriznal. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods.
3 písm. f) a ods. 4, § 199a ods. 1, § 199b, § 199d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 73 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní"), § 3 a § 4 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní"), § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“),
čl. 3 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady EÚ č. 93/13/EHS“). Vyšší súdny úradník na

podporu správnosti svojich právnych záverov poukázal aj na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012, sp.
zn.6Cdo1/2012zodňa21.03.2012,sp.zn.5Cdo230/2011z18.septembra2012,uznesenieÚstavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011, nález Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 174/02, ako i na
závery z niektorých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v tzv. spotrebiteľských veciach (C-240/98

až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Vecne mal za to, že rozhodnutie predloženéako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať.

3. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal z
dokumentov, ktoré oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu v elektronickej
podobe, a to z rozhodcovského rozsudku (exekučný titul), z rozhodcovskej zmluvy č. 8500049413 zo
dňa 26.05.2014 (ďalej len „rozhodcovská zmluva“), zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500049413 zo
dňa 26.05.2014 (ďalej len „zmluva o úvere“) a zo zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere

spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., vo verzii platnej od februára 2014.

4. Vyšší súdny úradník v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu
vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú
kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t. z.

či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, ako aj to, či
rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd

dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie zamietne.

5. Vyšší súdny úradník za týmto účelom preskúmal rozhodcovskú zmluvu, pretože iba platná
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej

základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, a zistil, že táto bola uzavretá na osobitnej listine v rovnaký
deň ako zmluva o úvere. Skutočnosť, že obidve zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň preukazuje fakt, že
oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie spotrebiteľa (povinného), ktorý sa v čase
uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným) nachádzal v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na

podmienky vopred pripravené dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah, respektíve poznať ich zmysel. Rozhodcovskú zmluvu súd konajúci vyšším súdnym
úradníkom považoval za zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným v typizovanej formulárovej
podobe, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch.
To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej

zmluvy. Povinný jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinnom ako meno
a priezvisko povinného, jeho dátum narodenia a trvalý pobyt povinného. Nakoľko bola rozhodcovská
zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu
povinný ako spotrebiteľ nemohol reálne ovplyvniť, nemožno považovať takúto rozhodcovskú zmluvu
za individuálne dojednanú. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy

v takomto znení vymienil povinný a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy
nemožno ani dospieť k záveru, že by povinný mal možnosť do obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek
spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad mal možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského
súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť
spôsob rozhodcovského konania, teda či prebehne ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Zoznam

rozhodcovských súdov uvedených v bode 5. rozhodcovskej zmluvy je určený oprávneným vopred
bez toho, aby povinný akýmkoľvek spôsobom mohol určiť iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne
vylúčiť niektorý z uvedených rozhodcovských súdov alebo všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie
vo veci výlučne na všeobecný súd. Na základe uvedeného súd konajúci vyšším súdnym úradníkom
vyhodnotil takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného a teda postihnutú

sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť predloženej
rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný
orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (právomoc). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v
danom konaní odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že rozhodcovský

rozsudok je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa
ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
6.Protitomutouzneseniupodaloprávnenývzákonnomstanovenejlehotesťažnosť,ktorúodôvodniltým,
že a) v rámci vykonaného posúdenia neboli zistené a preukázané žiadne dôvody pre zamietnutie návrhunavykonanieexekúciepodľa§53ods.3písm.f)Exekučnéhoporiadku,b)exekučnýsúddospelkzáveru
o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, c) exekučný súd
pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy z pohľadu ochrany spotrebiteľa a aplikácie ustanovenia

§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ktorý je v rozpore so zákonom a rozhodovacou
činnosťou (okrem iného) aj jemu nadriadenému súdu.

7. Oprávnený v sťažnosti tvrdí, že súdom uvádzané dôvody neplatnosti a neprijateľnosti rozhodcovskej
zmluvy sú založené na záveroch, ktoré odporujú právnemu poriadku, pretože uvádzaný dôvod

neprijateľnosti odporuje zákonu po právnej stránke, uvádzané dôvody neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
nemajú oporu v žiadnom dôkaze, pričom exekučný súd ani len nemal preukázané, že povinný
musel uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a súčasne exekučný súd bez akéhokoľvek dôvodu sa obsahom
rozhodcovskej zmluvy ani len nezaoberal.

8. Podľa názoru oprávneného okolnosť - začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného

vzťahu - nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy. Daná okolnosť v
čase vzniku rozhodcovskej zmluvy nejestvuje. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2009, sp. zn. 1M Obdo V 16/2006 a publikované
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 54/2010. Oprávnenému nie je zrejmé, ako
môže byť začatie rozhodcovského konania dodávateľom protiprávnou skutočnosťou, ak to zákon o

spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní výslovne predpokladá. K výberu rozhodcu, resp. fóra, kde sa
bude spor riešiť, dochádza až pri podaní žaloby, pričom tento výber robí strana podávajúca žalobu, obe
zmluvné strany tak majú v zmysle úpravy ich vzájomného vzťahu rovnaké práva a nie je možné hovoriť o
žiadnej nerovnováhe. Samotný fakt, že rozhodcovské konanie začne na základe žaloby dodávateľa nie
je daný uzavretím rozhodcovskej zmluvy, ale vyplýva z toho, že zo strany spotrebiteľa dôjde k porušeniu

zmluvných povinností. Ochrana spotrebiteľa smeruje k tomu, aby zmluvné strany mali rovnakú možnosť
a postavenie v rovnakej, respektíve v porovnateľnej situácií. To znamená, či rozsah oprávnení žalobcu
je rovnaký bez ohľadu na to, či ide o dodávateľa alebo o spotrebiteľa. Ak je v pozícií žalobcu spotrebiteľ,
potom aj on určuje fórum rozhodovania sporu a v prípade voľby rozhodcovského konania rozhodcovský
súd.

9. Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy
aj v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie, pričom poukazuje na to, že
rozhodcovská zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nie je jej súčasťou, je
samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou, ale nie povinnosťou, čo vyplýva z

bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej do 14 dní od jej
uzavretia. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto
(resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie je
povinný uzavrieť a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere
je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené

ustanovenie prečíta. Oprávnený ďalej poukázal na mechanizmus uzatvárania zmluvy (§ 43a a nasl.
Občianskeho zákonníka) s tým, že mu nie je celkom zrejmé, ako si súd predstavuje uzavretie a znenie
rozhodcovskej zmluvy bez dohody zmluvných strán o tom, ktorý rozhodcovský súd bude spory zo
zmluvy o úvere riešiť s dodržaním ustanovení Občianskeho zákonníka o určitosti a zrozumiteľnosti
právneho úkonu. Oprávnený opätovne poukázal na to, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať
poučenie podľa uvedeného zákona. Ako potom môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej
neplatnosti exekučný súd vôbec nevysvetlil. Uznesenie je založené na všeobecných tvrdeniach, ktoré
nemajú s vecou nič spoločné a na dôvodoch, ktoré nemajú oporu v zákone. Oprávnený poukázal na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13, ktorý sa týkal spotrebiteľského práva. Oprávnený

ďalej namietal, že súd vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve ponechal stranou, že povinný ako dlžník
rozhodcovskú zmluvu uzavrieť nemusel (bod 2.), mohol od nej odstúpiť (bod 7.), mohol sa domáhať
určenia jej neplatnosti, mohol namietať jej neplatnosť v rozhodcovskom konaní či mohol podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

10. Oprávnený poukázal aj na to, že povinný napriek poučeniu v bode 3. rozhodcovskej zmluvy o
význame a účinkoch jej uzavretia dobrovoľne akceptoval rozhodcovskú zmluvu písomným podpisom, a
rovnako tak aj z vlastného rozhodnutia nevyužil možnosť od danej zmluvy odstúpiť. Oprávnený v tomto
smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 zo dňa 22.11.2012.11. Oprávnený ako ďalší dôvod podania sťažnosti uviedol, že rozhodcovská zmluva popri tom,
že je individuálnym dojednaním, by nespĺňala ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53

ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu jej uzavretia, z
ktorého ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie je neprijateľnou
podmienkou. Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť
na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na ustanovenie bodu
3. a 5. vylúčené splnenie podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a teda

rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto podmienkou
nie je. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva, že spory zo zmluvy o úvere môžu byť riešené
buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Z jej obsahu je zrejmé aj
to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa,
aby postupoval len pred arbitrážou. Oprávnený vytýka exekučnému súdu, že nesprávne berie do úvahy
pri určení žalobcu ako hľadisko určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu nesplácaním úveru,

kedy žalobu podáva v takom prípade druhá strana. Hodnotiť porušovanie zmluvy dlžníkom ako častejší
dôvod vedúci k vzniku sporu v prospech dlžníka v žiadnom prípade nepredstavuje ochranu spotrebiteľa,
nakoľko základným právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy či dokonca na výhodnejšie
postavenie z tohto porušovania.

12. Oprávnený ďalej akcentuje, že v žiadnom zákone, vyhláške ani v inom právnom predpise sa
nenachádza také ustanovenie, ktoré by požadovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy (doložky) výlučne
len po vzniku vymáhateľných alebo iných sporových nárokov, a to ani v prípade spotrebiteľských zmlúv.
Súd nie je orgánom tvorby práva, nie je preto oprávnenému známe, podľa ktorej právnej normy by malo
platiť, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy je možné až po vzniku sporných nárokov.

13. Oprávnený na podporu svojho tvrdenia, že rozhodcovská zmluva nemôže byť neprijateľnou
podmienkou a je platne uzavretá, poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
4CoE/37/2017zodňa07.06.2017,sp.zn.17CoE/919/2015,sp. zn.43CoE/372/2013zodňa21.11.2013,
ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený tvrdí, že právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci bola daná a navrhuje, aby súd vyhovel sťažnosti oprávneného, napadnuté uznesenie zrušil v celom
rozsahu a aby vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

15. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

16.Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadkuvexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,

ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

17. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta

sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

18. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017
Z. z. (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba

doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

19. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

20. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

21. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
preskúmal sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

treba považovať za vecne správne a sťažnosť oprávneného proti nemu tak logicky za nedôvodnú.

23. Primárne súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 250 ods. 1 CSP, keďže
sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na

oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Napriek presne opačnému názoru oprávneného súd nemal
v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym
úradníkom na podporu ním zvoleného postupu v napadnutom uznesení. Práve pre správnosť a i
objektívnu argumentačnú presvedčivosť dôvodov uvedených v napadnutom uznesení (objektívnu z
pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na
inom výsledku konania) by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods.

2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie, ktorým sudca zamieta sťažnosť
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Avšak k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného súd považuje za potrebné nad rámec
ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť ešte nasledovné.

24. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny
úradník. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. 445/04/16 zo dňa
07.12.2016, pričom základný právny rámec nároku priznaného týmto rozhodcovským rozsudkom bol
nárok oprávneného titulom poskytnutia úveru povinnému na základe zmluvy o úvere č. 8500049413,
uzatvorenej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Z predmetnej zmluvy o úvere

vyplýva, že oprávnený na základe tejto zmluvy poskytol povinnému revolvingový úver (úverový limit) vo
výške 1 170,- eur s počtom mesačných splátok úveru 42 (splatnosť úveru), každá z nich vo výške
62,69 eur (vrátane úrokov), a to s ročnou úrokovou sadzbou úveru vo výške 70,02 %, RPMN za úver
68,76 % a s priemernou hodnotou RPMN za úver 49,67 %. Celková čiastka, ktorú povinný mal zaplatiť
oprávnenému (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru), tak predstavovala sumu 2 632,98 eur.

25.Rozhodcovskýsúdodvodilprávomocvecprejednaťarozhodnúťodrozhodcovskejzmluvy,ktorábola
uzavretá v rovnaký deň ako zmluva o úvere (26.05.2014), pričom bola označená rovnakým číslom ako
zmluva o úvere (č. 8500049413). Podľa bodu 5. rozhodcovskej zmluvy „Akékoľvek spory, nezrovnalosti
alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s

porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom
konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov
podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov:
§ Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení
rozhodců, a.s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom

registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825 (www.rsvb.sk),
§ Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna
56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka
č.: 52189/B,
§ Victoria rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom

Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného
súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č.: 53057/L (www.rozhodcovskysud.org),
§ Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova
30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom
Bratislava I., oddiel: Sro, vložka č.: 55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk).

Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej
strane podávajúcej žalobný návrh.“

26. V bode 1. rozhodcovskej zmluvy dlžník (povinný) vyjadril súhlas s uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy. V bode 2. rozhodcovskej zmluvy veriteľ (oprávnený) vyhlásil, že jej uzavretie nie je podmienkou

uzatvorenia a vykonávania zmluvy o úvere medzi veriteľom a dlžníkom, pričom dlžník (povinný) vyhlásil,
že bolomožnostineprijaťnávrhrozhodcovskejzmluvyjasneazrozumiteľneinformovaný.Podľabodu3.
rozhodcovskej zmluvy veriteľ (oprávnený) pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy poučil povinného, že
dôsledkom jej uzatvorenia je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniamizmluvy o úvere s číslom totožným ako je číslo rozhodcovskej zmluvy, ktorú veriteľ a dlžník uzatvoria,
s jej porušením, ukončením či neplatnosťou v rozhodcovskom konaní, pričom spory môžu byť riešené
aj v súdnom konaní s tým, že výber jedenej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V bode

6. rozhodcovskej zmluvy bol dlžník (povinný) poučený o spôsobe ustanovenia rozhodcu. Podľa bodu 7.
rozhodcovskej zmluvy bol dlžník (povinný) oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do
štrnástich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy.

27. Súd konajúci vyšším súdnym úradníkom mal správne za preukázané, že Slovenský arbitrážny

súd, zriadený Slovak arbitration court, s.r.o. po 31. decembri 2014 stratil oprávnenie rozhodovať
spotrebiteľské spory s tým, že jeho nástupníckym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 73 ods. 5
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou
Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, ktorý v čase rozhodovania v
predmetnej spotrebiteľskej veci disponoval povolením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. SRS 002 a súčasne týmto súdom ustanovený rozhodca JUDr. Radoslavom Semanom, PhD. bol v

čase rozhodovania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory.

28. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj
vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

29. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.
Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

30. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa
exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1.
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského

rozhodcovskéhokonaniazapísanývzoznamerozhodcovoprávnenýchrozhodovaťspotrebiteľskéspory,
3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom,
ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.

31. Podľa § 73 ods. 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva uzavretá
pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

32. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom

zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

33. Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o rozhodcovskom konaní (1) rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. (2) Rozhodcovská zmluva musí
mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak
je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. (3) Nedodržanie písomnej formy
rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom
najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci

rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

34. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

35. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.36. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

37. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

38. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

39. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

40. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia

dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

41. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

42. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

43. Podľa názoru súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným vyšším súdnym úradníkom

správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský (bod 14. napadnutého uznesenia), keďže oprávnený pri
uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú
zmluvu s povinným, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom (povinný je označený identifikačnými
znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným
číslom) s tým, že spotrebiteľský vzťah používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych

predpisov o ochrane spotrebiteľa, t. z. že v danom prípade je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. S
poukazom na uvedené súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva ako aj z hľadiska
ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

44. Exekučný súd je s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku povinný ex offo

skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu
pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou
exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či
je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať
aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „súdna exekúcia môže

byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (z Rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996 zo
dňa 27.01.1997, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997). Predpokladom
materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že

takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a
podľa vopred stanovených pravidiel. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné
rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov
a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé,

ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné
dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to
právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak
nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata.45. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011,
uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku

2012 pod por. č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z
jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017), okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o
rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia -
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva
medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej
zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy
medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda
právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd

má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (pozn. v znení účinnom do 31.03.2017, od
01.04.2017 podľa ust. § 53 ods. 1 Exekučného poriadku), okrem iného, zisťovať rozpor exekučného
titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že
exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž

založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý (pozri Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 31/2013 z 29. januára 2013). K rovnakému právnemu záveru dospel
Najvyšší súd SR aj v ďalších svojich rozhodnutiach, keď konštatoval, že ak „v určitej veci nedošlo k
platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade

ani nemôže vydať rozhodcovský rozsudok (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
122/2011, sp. zn. 5 Cdo 338/2012, a pod.). Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je
ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci

sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej
sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach

založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa (z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012).

46. V prípade, keď je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“

alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012). Ochrana spotrebiteľov, ktorú zabezpečuje
legislatíva európskej únie a členských štátov, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného
práva ako autonómia zmluvných strán či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov, a

to z dôvodu potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími" subjektmi. Dôvody takejto potreby možno
hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu
potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Spotrebiteľ sa však v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby

mohol vplývať na ich obsah (pozri napr. rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,
C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa teda vyžaduje od
subjektu - zmluvnej strany „nespotrebiteľa“, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnuochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi.
Napokon vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo

strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v
tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. septembra 2012, publikované pod R 68/2013, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa 30.09.2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa
27.11.2013/. Na uvedené napokon správne poukázal aj vyšší súdny úradník v bode 7. ako aj v bode 33.
sťažnosťou oprávneného napadnutého uznesenia. Takúto interpretáciu citovaných ustanovení zákona

o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 53 ods. 1 Exekučného poriadku vyžaduje aj naplnenie príkazu
vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného
záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento
výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu
zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto

uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je
pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez
akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku. Súd však zároveň pre úplnosť dodáva,
že ochrana spotrebiteľa je založená a rozsahom upravená zákonom, preto ani spotrebiteľa nemožno

chrániť v neobmedzenom rozsahu.

47. Nemožno teda prisvedčiť oprávnenému v jeho názore, že súd vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve
ponechal stranou, že povinný sa mohol domáhať určenia jej neplatnosti, mohol namietať jej neplatnosť v
rozhodcovskom konaní či mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené napokon

nemá s poukazom na vyššie uvedené ani žiadny vplyv na skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy
súdom v exekučnom konaní.

48. Možno teda konštatovať, že len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc na konanie
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je

platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,
nemoholsporprejednaťrozhodcovskýsúdavtakomprípadeaninemoholvydaťrozhodcovskýrozsudok
(porovnaj R 46/2012). Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,
majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne použiteľné aj po novele Exekučného poriadku
účinnej od 1. apríla 2017. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že v danej veci bol správny
postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s

osobitnými predpismi a či je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vykonateľný, opodstatnený a
súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský
súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo
dňa 13.10.2011 (publikovanom pod R 46/2012), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8
ECdo 3/2013 zo dňa 27. novembra 2013, v ktorých Najvyšší súd SR judikoval, že pri riešení otázky, či

rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd, na čo správne vyšší súdny úradník poukázal
v bode 13. sťažnosťou oprávneného napadnutého uznesenia.

49. Súd tiež konštatuje, že vyšším súdnym úradníkom správne použité ustanovenie § 53 ods. 1

Exekučného poriadku zakotvuje nielen možnosť, ale zároveň aj povinnosť exekučného súdu zamietnuť
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v prípade existencie dôvodov na jeho zamietnutie (v danom
prípade podľa ust. § 53 ods. 3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku). Takáto úprava je prostriedkom
ostatnejpreventívnejkontrolyzákonnostivproceseexekučnéhovymáhaniasplneniauloženejpovinnostia je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne-(s)plnenej
povinnosti tam, kde by práve opak, čiže „odobrenie“ exekúcie bolo možným len za cenu porušenia
práva. Preto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade

exekučného titulu odporujúceho zákonu.

50. Vzhľadom na skutočnosť, že vyšší súdny úradník správne posúdil právny vzťah medzi oprávneným
a povinným ako vzťah spotrebiteľský, rovnako správne vyšší súdny úradník postupoval, keď pristúpil k
dôkladnému a detailnému posudzovaniu rozhodcovskej zmluvy, a to z hľadiska, či táto bola individuálne

dojednaná (pozri bod 25., 28., a 29. sťažnosťou napadnutého uznesenia). Keďže rozhodcovská zmluva
bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní
(t. pred 1. januárom 2015), súd konajúci vyšším súdnym úradníkom pri svojom rozhodovaní správne
posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31. decembra 2014. Preto nemožno v žiadnom prípade súhlasiť s tvrdením oprávneného, že exekučný
súd sa bez akéhokoľvek dôvodu obsahom rozhodcovskej zmluvy nezaoberal, resp. že sa nedôsledne

zaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu, resp. že
vôbec nevzal do úvahy a ponechal bez povšimnutia poučenie o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej
zmluvy.

51. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia

nepovažuje také, s ktorými síce mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom v prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané
(§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na individuálne dojednanie zmluvných ustanovení je potrebné
náležite rešpektovať a zachovať aj proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti

tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (§ 8 ods. 3
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov - Obchodná praktika sa
tiež považuje za klamlivú, ak s prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného
prostriedku opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od

kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť,
že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.). Predkladanie
rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene
tak rozhodcovskej zmluve (doložke) nevenujú dostatočnú pozornosť sa zneužíva k absurdným záverom
o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na uvedenom nemení nič ani technika ich

predkladania, a to či už inkorporovanie rozhodcovskej doložky priamo do hlavných zmlúv (napr. zmluva
o úvere, o pôžičke a pod.), resp. do všeobecných zmluvných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej
rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že
arbitráž v spotrebiteľských veciach môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých
spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď spotrebiteľ

predovšetkým rozumie, o čo v prípade rozhodcovského konania ide. V súvislosti s akoukoľvek
rozhodcovskou zmluvou je potrebné ešte uviesť, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného
sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Význam
rozhodcovskej zmluvy je osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a
právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže

sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného
práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší
rozhodcovský proces nedokáže naplánovať, sú plne namieste.

52. Súd z obsahu spisu zistil, že v danom prípade rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od
rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi oprávneným a povinným v rovnaký deň ako zmluva
o úvere, síce na osobitnej listine, ale v typizovanej formulárovej podobe, používanej oprávneným
s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch, pričom povinný jej obsah reálne

nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinnom ako meno a priezvisko povinného, jeho
dátum narodenia, trvalý pobyt povinného. Súčasťou rovnako formulárovej zmluvy o úvere sú okrem
iných príloh aj obchodné podmienky (Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.), ktoré obsahujú veľké množstvo textu, v dôsledku ktorej skutočnostispotrebiteľ nemá v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť oboznámiť sa so všetkými podmienkami
zmluvy a pripojenými dokumentmi, a najmä žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených zmluvných
podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.

53.Vdanomprípademározhodcovskázmluvacharaktervopredpredtlačenéhoformuláravyhotoveného
pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa
spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že
povinný ako spotrebiteľ bol informovaný o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo

rozhodcovským súdom a dôsledkoch tejto voľby v podobe vzdania sa prejednania veci pred štátnym
súdom, vzdanie sa odvolacieho konania a pod., pričom súd popísanie priebehu rozhodcovského
konania nepovažuje za poučenie o dôsledkoch tejto voľby. Oprávnenému ako dodávateľovi nič nebránilo
predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo
dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a
aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená

riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, nielen o jeho priebehu. Pokiaľ oprávnený takto nepostupoval,
resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na vykonanie
exekúcie, vyšší súdny úradník správne konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Uvedené
vyplýva z požiadavky na zvýšenú ochranu spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany zakotvenej v
ustanoveniach spotrebiteľského práva, účelom ktorých je vyrovnanie vzniknutej faktickej nerovnováhy

zmluvných strán v spotrebiteľskom vzťahu. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má
byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a
informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Spotrebiteľovi sa musí predložiť návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému

sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v
rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné
informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní (z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013). Za individuálne dojednanie
rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych

dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností
v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná
reálne možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech
všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy.
Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v

prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská
zmluva za individuálne dojednanú (z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/83/2013 zo dňa
11.02.2014). Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi
dojednaná individuálne spočíva teda na strane dodávateľa, pričom v danom prípade oprávnený súdu
nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie opaku. Súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s názorom

prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého nemožno uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu
považovať za individuálne dojednanú a vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je
potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú zmluvu preto súd konajúci
vyšším súdnym úradníkom správne vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti

v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú
poukázal oprávnený v sťažnosti, a to že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie
rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nakoľko uvedené tvrdenie nie je
dostatočným dôkazom, že tomu tak aj reálne bolo.

54. Oprávnený podľa názoru súdu nemôže uspieť ani s argumentáciou, že dohoda zmluvných strán
o právomoci rozhodcovského súdu bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy (ktorá
by takto mala mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania však nie je závislou od fyzického
oddelenia časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom konkrétne

dojednanie bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu odmietnuť
bez rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej formulárovej
zmluvy (v danom prípade úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má. Ani v danej vecipritom nešlo o prípad žiadnej odchýlky od zásady, podľa ktorej vyjednávacie možnosti spotrebiteľa vo
vyššie naznačenom smere je povinný preukazovať ten, kto hodlá samostatnú rozhodcovskú zmluvu
udržať pri živote, teda dodávateľ a zároveň tu z ničoho nešlo vyvodiť, že by sa oprávnenému takéto

dôkazné bremeno podarilo uniesť. Súd navyše konštatuje, že mu je prax oprávneného, spočívajúca
v uzavieraní oboch zmlúv (t.j. zmluvy o úvere ako aj rozhodcovskej zmluvy) v ten istý deň s podpisom
zmlúv zo strany oprávneného až po podpise zmlúv zo strany povinného známa z úradnej činnosti, čím
si oprávnený zjavne necháva otvorenú i možnosť v prípade neochoty povinného uzavrieť rozhodcovskú
zmluvu reagovať na túto skutočnosť neuzavretím úverovej zmluvy. Tiež nemožno neprihliadať aj na

skutočnosť, že rozhodcovská zmluva ako aj zmluva o úvere sú označené rovnakým číslom a že ich
povinný podpisuje v ten istý deň ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov
(tlačív).Ajspoukazomnauvedenésúddospelkzáveru,ženapriekskutočnosti,žerozhodcovskázmluva
je uzatvorená na samostatných listinách, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť zmluvy o úvere.
Na uvedenom nemôže absolútne nič zmeniť ani formulárovou rozhodcovskou zmluvou oprávneného
predpokladaná možnosť odstúpenia spotrebiteľa od nej, ak táto je podmienená urobením tak v

relatívne krátkej 14-dňovej lehote a písomnou formou odstúpenia, teda s požiadavkami na nepochybne
podstatne vyššiu mieru vloženia sa spotrebiteľa do problému, než akú u priemerného spotrebiteľa
(nevenujúceho spravidla množstvu mu podsúvaných a málokedy zrozumiteľne vysvetlených dojednaní
potrebnú či často ani žiadnu pozornosť) možno očakávať (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10CoE/47/2015 zo dňa 26.08.2015). Aj keď v danom prípade bola rozhodcovská zmluva

uzatvorená na samostatnej listine a zmluvné strany ju uzatvorili slobodne, nemožno prehliadnuť, že
rozhodcovská zmluva bola spísaná na predpísanom tlačive, formulárovým spôsobom, ktorého obsah
nemohol spotrebiteľ ovplyvniť a bol nútený sa jeho obsahu podriadiť. Súd nevidí v danom prípade dôvod
odkloniť sa už od ustálenej súdnej praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne
vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné

meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol
vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že
je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby
prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že
bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeniť jej obsah (z uznesenia Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 19Co/357/2016 zo dňa 23.02.2017).

55. Dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemôže byť ani ďalší
argument oprávneného, a to že rozhodcovská zmluva by nespĺňala ani definíciu neprijateľnej podmienky
podľa § 53 ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu jej uzavretia,

z ktorého ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie je neprijateľnou
podmienkou. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.2008 za neprijateľnú podmienku v ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z
tohto ustanovenia, zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni prejednaniu a
rozhodnutiu veci rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj
vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko
túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov
prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ

svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.01.2008 len demonštratívne vymenováva niektoré neprijateľné podmienky, a
teda charakter neprijateľnej podmienky môžu mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu
v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s
takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ust. § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti. Keďže
ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§40a
Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,

v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednaný a
rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi
zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená
platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebovzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez
takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve
(§ 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre

rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17Co/798/2015 zo dňa 20.07.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/65/2017 zo dňa
25. 01. 2018).

56. Hoci je teda v danom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva tzv. nevýhradnou rozhodcovskou

zmluvou, jej praktickým dôsledkom je to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva
pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným
súdom v súdnom konaní neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (povinného), pretože možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa rozhodne sám stať žalobcom a niečo od
svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy je zrejmé, že

subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo
príslušným súdom bude mať v konečnom dôsledku takmer vždy dodávateľ (oprávnený), nakoľko
miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keďže dominantnou je v tomto
prípade povinnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania sporu z uzavretých zmlúv

zo strany spotrebiteľa je skôr teoretická. Vzhľadom na to, že ako žalobca bude v drvivej väčšine prípadov
vystupovať dodávateľ, takto formulovanou rozhodcovskou zmluvou prakticky nanúti podrobenie sa
právomoci rozhodcovskému súdu v dôsledku výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu vykonaného dodávateľom ako silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. V
prípade podania žaloby na rozhodcovskom súde, ako tomu bolo aj v tomto prípade, je tak spotrebiteľovi

odňatá možnosť brániť svoje práva pred súdom v mieste svojho bydliska.

57. Súd pre úplnosť konštatuje, že prijateľnou rozhodcovskou zmluvou môže byť taká, ktorá bude
so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných"
podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu

uvedomí, pričom rozhodcovská zmluva (doložka) nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec
prejednaťvsúdnomkonaní.Napokonmožnosťalternatívnesivybraťrozhodcovskéalebosúdnekonanie
nemábyťlennapísané(včasezníženejbdelostispotrebiteľa),alemusísajaviťabyťnaplnenévovzťahu
k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

58. Oprávnený ďalej v podanej sťažnosti tvrdí, že súd ponechal stranou a bez akéhokoľvek argumentu
význam a dôsledky odstúpenia ako jednostranného úkonu vedúceho k zániku zmluvy, pričom
poukazuje na to, že povinný z vlastného rozhodnutia nevyužil možnosť od rozhodcovskej zmluvy
odstúpiť. Predmetné tvrdenie oprávneného však nie je pravdivé, nakoľko možnosťou odstúpenia od
rozhodcovskej zmluvy sa vyšší súdny úradník zaoberal v bode 32. uznesenia napadnutého sťažnosťou

oprávneného. Vyšší súdny úradník v prvom rade správne poukázal, že od zmluvy možno odstúpiť len
v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku
neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Rovnako správne
vyšší súdny úradník konštatoval, že rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým,
že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Súd na

margo uvedeného ešte dodáva, že akceptovateľné by bolo, ak by si spotrebiteľ v zmluve osobitne
vyjednal právo odmietnuť rozhodcovskú doložku v určitej primeranej lehote, ktorá by však začala plynúť
až po vzniku sporu medzi ním a dodávateľom po tom, čo by ho dodávateľ písomne na takýto spor
upozornil(pozriUznesenieOkresnéhosúduvPrešovez30.mája2011,sp.zn.12Er/352/2010potvrdené
uznesením Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2011, sp. zn. 8CoE 71/2011; mimoriadne dovolanie

zamietol Najvyšší súd SR uznesením z 12. júna 2013, sp. zn. 5 M Cdo 25/2012).

59. Rovnako nie je pravdivé ani tvrdenie oprávneného, že podľa exekučného súdu by malo
platiť uzavretie rozhodcovskej zmluvy až po vzniku sporných nárokov a že okolnosťou, ktorá má
spôsobovať neplatnosť rozhodcovskej zmluvy titulom neprijateľnosti je začatie rozhodcovského konania

dodávateľom s argumentom, že začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu -
nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy, nakoľko daná okolnosť v čase
vzniku rozhodcovskej zmluvy nejestvuje. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že z napadnutého uznesenia
takýto záver vyššieho súdneho úradníka nevyplýva. Súd len pre úplnosť dodáva, že okamihomrelevantným pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu sú okolnosti existujúce v čase
vzniku právneho úkonu tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade, a teda pre súd bolo rozhodujúce
„dojednanie“ rozhodcovskej zmluvy zmluvnými stranami.

60. K tvrdeniu oprávneného, že mu nie je známe, podľa ktorej právnej normy by malo platiť, že uzavretie
rozhodcovskej zmluvy je možné až po vzniku sporných nárokov, súd uvádza, že ani takýto záver zo
žiadneho bodu sťažnosťou napadnutého uznesenia nevyplýva.

61. K argumentu oprávneného o tom, že súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, ktorý je
v rozpore s rozhodovacou činnosťou nadriadeného súdu s poukazom na rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06.2017, sp. zn. 17Co/919/2015 zo dňa
12.10.2016, sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013 a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016, súd poznamenáva, že oprávnený vzhľadom na názorovú
nejednotnosť súdov ohľadom tejto otázky nepochybne disponuje aj rozhodnutiami, v ktorých súdy

dospeli k rovnakým právnym názorom, ako boli vyjadrené v sťažnosťou napadnutom uznesení, resp.
v odôvodnení tohto rozhodnutia. Navyše oprávneným citované rozhodnutia sú záväzné len v tých
konkrétnych konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra krajských súdov nie je v Slovenskej
republike záväzným prameňom práva. Žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu
povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci a tobôž

nie rozhodnutím krajského súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl.
7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný suda
rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva

je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe
návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej veci. Súdne rozhodnutie
(judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej
aplikácie a interpretácie právnych predpisov. Navyše nejedná sa o konštantnú judikatúru predkladanú

zo strany oprávneného, keď napr. Krajský súd v Trnave v neskoršom rozhodnutí č. k. 6CoE/159/2017-58
zo dňa 28.09.2017 vyslovil presne opačný názor, ako bol prezentovaný v rozhodnutiach uvádzaných
oprávneným. Obdobne opačný právny názor je prezentovaný aj v rozhodnutiach Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/8/2015 zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 13CoE/88/2015 zo dňa 31.08.2015,
sp. zn. 12CoE/27/2014 zo dňa 21.08.2014, sp. zn. 13CoE/48/2015 zo dňa 08.06.2015, sp. zn.

12CoE/13/2014 zo dňa 30.04.2014, sp. zn. 12CoE/14/2014 zo dňa 30.04.2014, ako aj v rozhodnutí
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoE/128/2015 zo dňa 27.10.2015, v rozhodnutiach Krajského súdu
Nitra sp. zn. 5CoE/162/2014 zo dňa 30.01.2015, sp. zn. 1CoE/22/2018 zo dňa 28.02.2018, sp. zn.
11CoE/29/2018 zo dňa 28.02.2018, v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15CoE/64/2015
zo dňa 22.07.2015, sp. zn. 7CoE/65/2017 zo dňa 25.01.2018, a pod.

62. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

63. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a citované ustanovenia právnych predpisov, súd sťažnosť
oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.