Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 23, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/313/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244812
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244812.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: X. R., Z. W. XXXX/X,
Z., zastúpeného opatrovníčkou Evou Ilievskou, bytom Májkova 2, Bratislava, zastúpeného FUTEJ &
Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 04. marca 2014, č.k. 8C 206/2011-341,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 04. marca 2014, č.k. 8C 206/2011-341 zamietol súd prvého stupňa návrh;
ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 62.611,95 eur s
príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenska (ďalej len „NBS“) pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI alebo Družstvo“) a obchodníka s cennými
papiermi (ďalej aj „OCP“); zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil Družstvu prospekt
investície. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa

OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným
prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz; OCP sa súčasne zaviazal zabezpečiť
mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne. Rozhodnutím NBS zo dňa 8. 1. 2008, č.
OPK-9750/3/2007 bola, na základe kontroly vykonanej v roku 2007, uložená OCP pokuta vo výške

500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z., Banková
rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím
zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila OCP opätovne pokutu,
a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), §
74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z. Medzičasom NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4.

2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb udelené rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003 a povolila mu aj poskytovanie investičnej
služby podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), a c) zákona č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných
činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001
Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede OCP zo zmluvy o riadení portfólia

z 30. 3. 2010 požiadalo Družstvo listom z 15. 4. 2010 NBS o preskúmanie postupu obchodníka s
cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do
zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť
prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie
vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie deklarovaných výnosov z prijatých členských

vkladov a ostatných peňažných súm prijatých od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu
majetkovú škodu, ktorú mu mal OCP spôsobiť pri plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie
dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS
o zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože tento si neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu,
ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných
prostriedkov jemu zverených do správy. NBS vydala dňa 12. 7. 2010 rozhodnutie o predbežnom

opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým uložila OCP povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov,
ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä
Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov OCP. Rozhodnutím zo dňa 21.
12. 2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb z
dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b), § 76

ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z. Správnosť predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní
o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01. 03. 2011, č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26.
8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k
prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov
žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada

NBSrozhodnutímzo7.12.2010, č.GUV-1744/2010.Vporadíďalšímrozhodnutímzodňa30.5.2011,č.
ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,
predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1
písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z.z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v prospekte investície, Družstvo tento prospekt

nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt
investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky k náprave a k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS zistiac pri výkone dohľadu na diaľku niektoré
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom bol spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť
znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 7. 2010 trestné oznámenie. Listom z 26. 4.

2007 požiadala NBS v zmysle § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. v spojení s § 126 ods. 5
zák. č. 566/2001 Z.z. Družstvo o predloženie a) všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre
aktív Družstva a kto aktíva spravuje, b) štruktúry majetku Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 s
rozčlenenímnainvestičnénástroje,peňažnéprostriedkynabankovýchúčtoch,ostatnéaktívaaštruktúry
záväzkov Družstva, c) zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku družstva nakúpené a z

majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým
spôsobom boli obchody vykonávané. Na túto žiadosť reagovalo Družstvo listom z 9. 5. 2007, pričom
spolu s listom zo dňa 20. 08. 2007, predložilo audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú závierku
za rok 2006. Družstvo reagovalo dňa 2. 6. 2008 i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí
polročnej správy za I. polrok 2007 a dňa 8. 9. 2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok

2008. Podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007, NBS z predložených
údajov o majetkovej štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva
je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85% podielom zmenkami emitenta CI
HOLDING, a.s. Keďže v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť
voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30% podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej

ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a.s. na celkových aktívach predstavovala 91,45%, Družstvo v
tomto smere nedodržovalo prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach
Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI
HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť
štruktúru aktív Družstva podľa schváleného prospektu investície najneskôr do 31. 12. 2007 a Družstvo

sa zaviazalo zaslať písomné stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15. 10. 2007.
Splnomocnený zástupca Družstva, W.. Y. K., v liste zo dňa 10. 10. 2007 uviedol, že zo strany Družstva
nedošlo k porušeniu zákona, ani prospektu investície, pretože znenie prospektu investície umožňovalo
rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástrojejedného emitenta; v rámci systému fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej
spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho
narušenie by mohlo spôsobiť značné škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29. 1. 2008 informovalo

NBS, že od 1. 1. 2008 nakupuje do portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov,
namiesto doterajšej jednej zmenky jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v rozložení
investičného rizika so schváleným znením prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania skutkového
stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením z 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 5. 5. 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol

ustanovený Mgr. W. Y.. Navrhovateľ sa preto musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu,
ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi
vydať získaný prospech v podobe vyrovnávacieho podielu. Navrhovateľ však svoje právo nevyužil a
pohľadávku voči družstvu si neuplatnil v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva spôsobom, ktorý
stanovujú právne predpisy, čím sa nestal účastníkom konkurzného konania. Z uvedeného vyplýva, že
v čase rozhodovania súdu nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, pričom

toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom
vzťahu, a z ktorého majetku by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka prípadne i po skončení
konkurzného konania uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný
postup. Navrhovateľ nepodal ani žalobu proti členom predstavenstva Družstva alebo kontrolnej komisie
Družstva v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka. V

tejto súvislosti dodal, že navrhovateľ si mal primárne uplatňovať svoj nárok voči Družstvu, resp. voči
členom jeho predstavenstva a kontrolnej komisie, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej
pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v prípade preukázania
zodpovednosti odporcu za škodu). Z toho dôvodu nemohol v rozhodnom čase ustáliť či a najmä a v
akej výške vznikla navrhovateľovi škoda, a preto považoval návrh za predčasne podaný. Za preukázaný

nepovažoval ani nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa navrhovateľa spočívať v 1/ oneskorenom
zistení neaktuálnosti údajov, zahrnutých do prospektu investície, a tým neplatnosti prospektu investície
a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24.08.2007 a v 3/ prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka

pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou odporcu v konaní a poukázal
na to, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,
bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného
prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na

posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č.
566/2001 Z.z.). K takým povinnostiam patrila od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie prospektu investície
podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania
prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade novej významnej skutočnosti,
vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktorá by mohla

ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu
investície. Povinnosť aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,

najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno opomenúť,
že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť
údajov v prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie
prospektu investície nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do
zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

aleborealizáciuposkytovanýchslužieb,ktoréposkytuje(§128ods.1písm.a/bod10zákonač.566/2001
Z.z.); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do
15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo
NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste
samom od 20. 4. do 6. 5. 2010 NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré

by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti prospektu investície,
nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť
prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov
podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z.z). NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schváleniedodatku prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010,
Družstvo predmetnú žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák.
č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zák. č.

566/2001Z.z.,atietoneboli inapriekviacnásobnémupredĺženiulehotynadoplneniežiadostiadodatku
odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie
podľa §144ods.4zákonač.566/2001Z.z.zaporušenieustanovení§129ods.3citovanéhozákona,
ktoré ukončila vydaním rozhodnutia z 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených

zákonom, preto v tomto smere nedošlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o
nesprávny úradný postup, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu
po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24. 8. 2007, zdôraznil, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup NBS, a nie OCP; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť
škoda len Družstvu a nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s OCP.
Účastníkom takého vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo a z

tohto právneho vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný
zákonom č. 566/2001 Z.z. a vzhľadom na to sa informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v
rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z.z. vzťahovali
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu - ako vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon

Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na
základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky
v oblasti dodržiavania prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v období roka 2007,
nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať prospekt investície sa v tom čase
na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny orgán, ktorého

činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a
spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala
na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na
nápravu tohto stavu. NBS v danom období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej
sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície

podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu
investície po 1. 6. 2010. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala aj činnosť obchodníka s
cennými papiermi, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon
č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je
neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné; preto je účastníkom konania v

konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo
iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi
OCP a Družstvom, založený zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré
malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho
povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani

povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje
práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti
svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Na základe vyššie uvedeného posúdil nárok
navrhovateľa ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol, keď v konaní nepreukázal vznik škody,
nesprávny úradný postup, a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou a postupom, teda základné

predpoklady vyvodenia zodpovednosti odporcu za škodu, ako aj podmienok pre priznanie náhrady
škody. S poukazom na § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
nevyhovel žiadosti navrhovateľa o podanie prejudiciálnej otázky na Súdny dvor Európskej únie a jeho
návrh zamietol. Konštatoval, že v prejednávanej veci neprináleží konajúcemu súdu povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku vyvolanú navrhovateľom Súdnemu dvoru, nakoľko sa nejedná o súd rozhodujúci

v poslednom stupni, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a nejde tu ani o
posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp.
jeho porušenia. V danom prípade tak nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek
zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Nakoľko súdu ostala fakultatívna
možnosť rozhodnúť o položení /nepoložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, skúmal potrebnosť a

odôvodnenosť jej položenia/ nepoloženia. Uviedol, že predmetom konania o prejudiciálnej otázke
pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok. Otázky týkajúce sa
výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov. Súdny
dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom, ani o výkladealebo aplikácii vnútroštátneho práva. Po posúdení návrhu navrhovateľa na predloženie navrhovaných
prejudiciálnych otázok dospel k záveru, že tento je nedôvodný, nakoľko odpoveď na požadované
otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním, v tom zmysle, že by ho determinovala po

právnej stránke. Predmetom tohto konania je náhrada škody, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobná
údajným nesprávnym úradným postupom odporcu, keď tento údajne nevykonal riadne a odborne dohľad
nad Družstvom, ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt a Obchodníkom s cennými
papiermi a neprijal vhodné opatrenia, aby zabránil škode navrhovateľa na majetku. Nestotožnil sa s
názorom navrhovateľa, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom

verejnej ponuky cenných papierov, vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi
Európskej únie a sú upravené a zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku
Slovenskej republiky, pričom úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho
poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov, na
ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje z dôvodu ich rozdielneho
zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke

majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na
základe zverejneného prospektu cenných papierov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.
s. p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si ich neuplatnil a v konaní mu ani žiadne
trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej, podal v zákonom

stanovenejlehoteodvolanie navrhovateľ,domáhajúcsajehozmenytak,abybolojehonávrhuvyhovené,
alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.). Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány

verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,
t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad
prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah
podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom

investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade

orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval
záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §
137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov

o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia §
135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo,
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k
povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala
preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť

ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennýmipapiermi,pričompovinnýzákonný
dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že mala zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík,ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane
rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázal na to,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka

R.. E. V., H.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná

banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou
nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej
do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo
konateľom, R.. Y. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná

banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon
o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem

udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia(predbežnealebocelkom
zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo
udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a
umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa neho tak vyústilo v roku

2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku

2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho
neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti

neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe

verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie
§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojenís § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla
až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Namietal, že žiadna platná právna norma neumožňuje

vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze

a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť, je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa Zákona o konkurze. Taktiež namietal, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,

resp. predložené účastníkom konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. s
poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2012 sp.zn. 6Mcdo 11/2010.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že prvostupňový súd vo veci postupoval
maximálne, zodpovedne vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkovéhostavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu

prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na základe
správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004,
I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodil,

že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Ďalej argumentoval, že navrhovateľ
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh
proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho
riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky

Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi
a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej
všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných
princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka

Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o
cennýchpapieroch.NavrhovateľmoholpožiadaťNárodnúbankuSlovenskaovysvetleniejemuzákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť známe, že s investíciou

je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým,
že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a
neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,

pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto
reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené

alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície
Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez
ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola

osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to,
či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia§ 130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a
ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými)
ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných

ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v
konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal
aj na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo, že navrhovateľ si neprihlásil tvrdenú

pohľadávku do konkurzu vyhláseného na majetok Družstva PDSI, a teda nepreukázal bezúspešné
uplatnenie nároku voči Družstvu PDSI a nepreukázal tak základný predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to vznik škody. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.9.2011,vktoromsprávcakonkurznejpodstatykonštatujekatastrofálnystavúčtovníctvaúpadcu,ktoré

bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, žeby boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy

v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne
uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré
účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolopotrebnévykonať.Je muznáme,ženaOkresnomsúdeBratislavaI.súprotinemuvedenéstovky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia

rovnakého právneho zástupcu.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v medziach dôvodov
podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.
Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým

štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka

predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.
Zuvedeného,preúčelypreskúmavanejveci,vyplýva,že NBS mohlarealizovať výkonštátnehodohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákon

umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha
dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady
v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo

im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo

forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb ( čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského

rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej

strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie

všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým
sa domáhal zaplatenie náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov
štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so
zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a

svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu
orgánov štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z §
157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé.
Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm. b/,

c/, d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným

trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného,
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom.
Z dikcii § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany
orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -

zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizujesvojuprávomocvymedzenúprávnymipredpismi,predpokladáaktívnypostuppodľapríslušných
procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez
toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.
Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie

rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán

pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka
Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.
Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135

ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených
povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich
vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného
vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania

zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu
investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s
účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom
o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení

zákona číslo 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať
sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informáciea podklady

o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.
vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík bola
minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú

povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené
riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS

v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.
So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.
Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %zmenkami jednéhoemitenta. Vnadväznostinauvedenédokladovalpredseda predstavenstvaDružstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu

investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta, a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého

vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom

období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť

mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.
Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti

na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva, začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo
uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto
smere navrhovateľ namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia

na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže
by tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je

výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.
Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať a
posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej
služby od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie

na poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
2. 6. 2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.
Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods.4vspojenís§122ods.4až9 zákonaoCP,vzneníúčinnomdo1.8.2008,vintenciáchktorého

preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o žiadosti
o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v prospekte
nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície podľa § 128

ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v
zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajovzahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela
uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1.
1. 2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona

o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá
mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a ich
zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov)
bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku
sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006

stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm. h/ ). Až novelou zákona účinnou od 1.1.2009
bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení
účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na
schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací

súd uzavrel, že navrhovateľ v tomto smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z
oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície,
napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že
dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo
ničímpodloženétvrdenienavrhovateľa,ženedostatky vaktualizáciiúdajovprospektu,malivplyv

na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo
jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Navrhovateľ ničím
nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení jeho vyrovnacieho podielu došlo v priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jeho nemožnosť
rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp.

nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.
O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4. 2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na

uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste v
období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť údajov
uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby predložil žiadosť
o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010
tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo zastavené pre

nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala NBS proti Družstvu konanie
o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP,
rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie
investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti s podozreniami o

spáchaní trestného činu.
Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.
Vtejtosúvislostiodvolacísúpoznamenáva,ženavrhovateľmalpostupovať spriemernoudávkou

opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s
jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorého si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľ

preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.
Navrhovateľ rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z členstva, a to riadiť

záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Navrhovateľ uložením peňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík
spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že

kebyvčaszakročilapozastavilbyčinnosťDružstvaaleboOCP,nebolbynavrhovateľsvojepeniazezveril
Družstvu, resp. že by vymohla ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Navrhovateľovi nevznikla
škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo
tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku

nevymožiteľnosti tejto jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola
Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že
pohľadávka navrhovateľa by bola uspokojená.
Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS

zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

Odvolací súd zhodne s odporcom konštatuje, že nakoľko navrhovateľ nebol v žiadnom právnom
vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej príčinnej
súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na

majetku navrhovateľa.

Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná

peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti

dlžníkovi nie je uspokojené.

Správne súd prvého stupňa poukázal aj na to, že navrhovateľ si svoju pohľadávku voči Družstvu
neuplatnil v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva a správne poukázal na to, že v prvom rade
si navrhovateľ musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným

subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až potom, čo
táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy, ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo
a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto
nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči Družstvu, a

to buď v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju
funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľa bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu, že bol predčasne podaný.

V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Navrhovateľ sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
mu automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej

pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, resp. v prípade jeho omeškania so
zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči
priamemu dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľa,
že zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnychvzťahov, a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani
vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je mu povinný dané plnenie vrátiť.
Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná
vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto
vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní
namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak súd v procese

dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p.
Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti, že v zápisnici nie je
zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvého stupňa prečítaním presne označených listín alebo ich
presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným
spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotným navrhovateľom, a preto

mu bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolával v súvislosti s preukazovaním svojho
nároku, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej
skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by navrhovateľovi neboli
známe, a na ktoré skutočnosti, či dôkazy by nebol mohol v konaní patrične svojimi procesnými návrhmi
a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, nenamietali v priebehu

pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp. že by došlo
k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.
S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k

týmto dôkazom vyjadriť ( § 123 O.s.p.).
Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že

NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.
Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh

navrhovateľa vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne
správne a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane výroku o
náhrade trov konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods.

1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na
rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a
ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.