Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, June 6, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/69/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717010501
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6717010501.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr.

Jozefa Ryanta a JUDr. Mária Šuleja, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.06.2018, v trestnej veci
proti obžalovanej S. U. za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, 3 písm.b/ Tr.zák., o
odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 17.01.2018, sp.zn. 3T/107/2017
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods.2 Tr. por. zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia
slobody, spôsobe jeho výkonu a uloženej povinnosti.
Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanú S. U., rod. A., nar. XX.XX.XXXX v I., trvalým pobytom A. R., ul. X. K. XXX/XX, naposledy
bytom XX W. de P., W. E. de Z., O. XXX, XXX XX Z., F. W., t.č. na neznámom mieste
odsudzuje
podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2,3,8 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo
výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 ods. 1 písm.a/ Tr. zák. obžalovanej výkon trestu podmienečne
o d k l a d á.

Podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. obžalovanej u r č u j e skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 17.01.2018, sp.zn. 3T/107/2017 bola obž. S.
U., v konaní proti ušlej, uznaná za vinnú z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, 3
písm.b/ Tr.zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/ Tr.zák. na tom skutkovom základe, že

od 1. januára 1996 do 31. augusta 2009 sa úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej vyživovacej
povinnosti napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/112/95-22 zo dňa 25.10.1995,
právoplatným dňa 23.12.1995 bola zaviazaná prispievať na výživu maloletého S. U., nar. XX.XX.XXXX

sumou 200 Sk (6,64 Eur) mesačne a na výživu maloletého O. U., nar. XX.XX.XXXX sumou 200 Sk (6,64
Eur) mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R.,
Ul. X. K.. XXX/XX, počas tejto doby sa zdržiavala na neznámom mieste v zahraničí, nebola evidovaná
na úrade práce, pričom ani nepožiadala o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a
nepoberala ani dávky sociálnej pomoci, číra jej takto vznikol dlh na výživnom
k rukám otca detí S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R., Ul. X. K.. XXX/XX za obdobie od 01.01.1996
do 31.07.2008 vo výške 1 872,14 Eur,

voči dospelému synovi S. U., nar. XX.XX.XXXX, toho času bytom U., Z.. I. XXXX/XX za obdobie od
29.11.2006 do 31.08.2008 vo výške 139,44 Eur,
voči dospelému synovi O. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R., Ul. X. K.. XXX/XX za obdobie od
01.08.2008 do 31.08. 2009 vo výške 86,32 Eur.Za to jej bol uložený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm.j/, § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia
slobody v trvaní 12 mesiacov, výkon ktorého jej bol podľa §49 ods. 1 písm.a/ Tr.zák., § 50 ods. 1 Tr. zák.
podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Podľa § 51 ods. 4 písm.d/ Tr. zák. jej bola

uložená povinnosť - príkaz zaplatiť zameškané výživné počas plynutia skúšobnej doby.

Treba zdôrazniť, že proti obžalovanej sa trestné konanie viedlo ako proti ušlej (§ 358 a nasl. Tr.por.)
najprv na základe opatrenia samosudcu okresného súdu a následne, pokiaľ ide o odvolacie konanie, na
základe opatrenia predsedu senátu krajského súdu.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie obhajca
obžalovanej, ktorý mal rovnaké práva ako obžalovaná a to proti výroku o vine, ako aj proti výroku o treste.
Odôvodnil ho písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 13.02.2018, v ktorom doplnil, že
došlo aj k porušeniu ustanovení Tr.por. v konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. Poukázal
na to, že obžalovaná trestný čin nespáchala, naviac neboli splnené podmienky na to, aby sa viedlo

trestné konanie proti nej ako proti ušlej.

Argumentoval tým, že samotné zistenie neplnenia si zákonnej povinnosti vyživovať iného automaticky
neznamená, že sa obžalovaná dopúšťala trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr.zák.
Zároveňmusíbyťtotižnaplnenáajsubjektívnastránkatrestnéhočinu,t.j. žetakéhokonaniasadopustila

úmyselným zavinením. V danom prípade nebol preukázaný úmysel obžalovanej neplniť vyživovaciu
povinnosť, resp. sa jej vyhýbať a táto skutočnosť nevyplýva ani zo skutkovej vety výrokovej časti
napadnutého rozsudku. Naviac vôbec nebolo zisťované, či vlastní majetok, či pracuje a pod., práve
naopak z posledných informácií zo strany francúzskych štátnych orgánov vyplývalo, že obžalovaná bola
nemajetná, bez domova, teda nebola zistená výška jej príjmov, čiže ani jej možnosti a schopnosti platiť

výživné.

Ďalším relevantným dôvodom odvolania bola skutočnosť, že neboli splnené podmienky na vykonanie
trestného konania proti obžalovanej ako proti ušlej. Bolo nepochybne zistené, že sa mala ešte v
auguste 2016 zdržiavať vo Francúzsku na konkrétnom mieste, teda ju bolo možné kontaktovať pri

spolupráci s políciou Francúzskej republiky. V cudzine sa zdržiavala vždy oprávnene, neskrývala sa,
ani sa nevyhýbala trestnému stíhaniu pobytom v cudzine. Do zahraničia odišla za vidinou lepšieho
života a nie preto, aby sa vyhýbala trestnému stíhaniu. Ak aj nebol realizovaný príkaz na zatknutie pre
nízku závažnosť prečinu, mala byť využitá právna pomoc prostredníctvom orgánov štátu, v ktorom sa
zdržiavala, čo sa však nestalo, a len v dôsledku toho ju nebolo možné vyhľadať a doručiť jej zásielku,

pritom OČTK poznali miesto, na ktorom sa v danom čase zdržiavala. Za takýchto okolností nebolo
vykonanie trestného konanie proti nej ako proti ušlej dôvodné a tým došlo k porušeniu jej práva na
obhajobu, predovšetkým ak sa trestné stíhanie začalo už v roku 2003, ale konať proti nej ako proti ušlej
sa začalo až v roku 2017. Trestné konanie vedené takmer 15 rokov je nehospodárne a neefektívne,
zaťažuje daňových poplatníkov a dlžné výživné nie je škodou, preto takýto dlh nemožno uplatňovať v

adhéznom konaní.

Nesprávnym bolo aj uloženie povinnosti spočívajúce v príkaze zaplatiť v čase plynutia skúšobnej doby
zameškané výživné, keďže sa vykonáva proti nej konanie ako proti ušlej, teda sa nemá odkiaľ dozvedieť
o tejto povinnosti , keďže jej nie sú doručované žiadne písomnosti. Za takého stavu, ak by nesplnila

túto uloženú povinnosť, by súd nemusel po uplynutí skúšobnej doby vysloviť, že sa osvedčila, a keď by
aj o tejto uloženej povinnosti nevedela, mohol by rozhodnúť, že sa neosvedčila a nariadiť jej vykonať
uložený trest odňatia slobody, čo je neprípustné a nezákonné. Do súčasnosti nebola ku skutku riadne
vypočutá a bez toho, aby sa tak stalo, nie je možné vec náležite objasniť. Za danej situácie je preto
potrebné prihliadať na zásadu prezumpcie neviny a vykladať zistené skutočnosti podľa ďalšej zásady

„in dubio pro reo“ v jej prospech, v dôsledku čoho je nemožné, aby bola uznaná za vinnú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/ Tr.por. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby odvolací súd sám v zmysle § 322

ods. 3 Tr.por. po zrušení napadnutého rozsudku rozhodol tak, že ju oslobodí spod obžaloby z dôvodu
podľa § 285 ods. 1 písm. a/, resp. písm.b/ Tr.por.Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovanej zotrval na dôvodoch odvolania a navrhol, aby mu krajský
súd vyhovel.

Naproti tomu zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovanej
zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko napadnutý rozsudok považoval v celom rozsahu za zákonný.

Poškodení S. U. ml., O. U. ako aj ich otec S. U. st. zhodne uviedli, že netrvajú na tom, aby im obžalovaná
zaplatila zameškané výživné, nejde im už o peniaze, tá nech si dožije svoj život, aký si vybrala.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovanej, podaného obhajcom,
v zmysle § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil,
že odvolanie obžalovanej bolo podané dôvodne len čiastočne.

Súd prvého stupňa, pri dôslednom dodržaní procesného postupu, vrátane splnenia podmienok na
konanie proti obžalovanej ako proti ušlej, a rešpektovaní práva obžalovanej na obhajobu, rozhodol
na hlavnom pojednávaní o jej vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto smere
vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá všetkým podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr.por., prejednávanému

prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať, avšak
hodnoteniedôkazovaznichvyplývajúcezáverymohlibyťuvedenépodrobnejšiesdôraznejšoureakciou
na obhajobu obžalovanej. Stručne teda vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy
svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež
vtedy, ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné,

akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovanej zo spáchania skutku kladeného jej za vinu
a správne postupoval, keď ju v konečnom dôsledku uznal za vinnú z prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 2, 3 písm.b/ Tr.zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b/ Tr.zák. Krajský súd v
podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom, s ktorým sa v plnom rozsahu

stotožnil, avšak považoval za potrebné reagovať v rámci odvolacieho konania aj na ďalšie odvolacie
námietky obžalovanej, ktoré však nie je možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému
meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine.

Na začiatku krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že

obžalovaná sa spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu vyhýbala plneniu
svojej zákonnej povinnosti vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania ( po dlhší
čas ). Pokiaľ ide o naplnenie subjektívnej stránky daného prečinu možno konštatovať, že obžalovaná
ju naplnila z hľadiska zavinenia minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu. Nemožno opomenúť, že
obžalovanáosobneprevzaladňa07.12.1995písomnévyhotovenierozsudkuOkresnéhosúduZvolenzo

dňa 25.10.1995, sp.zn. 11C/112/95, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.12.1995, keďže proti nemu
nepodala odvolanie. Mala teda nepochybne vedomosť o tom, že jej maloletí synovia S. U. ml. a O.
U. boli na čas po rozvode zverení do výchovy a opatery S. U. st. a jej bola uložená povinnosť platiť
na každého syna výživné vo výške 200,- Sk (6,64 €) mesačne, vždy do 15.dňa v mesiaci vopred k
rukám S. U. st. a ak si túto vyživovaciu povinnosť neplnila, bola minimálne uzrozumená s tým, že sa

dopúšťa daného prečinu. Keďže vedela o veku svojich obidvoch synov, bola uzrozumená aj s tým, že
takáto zákonná povinnosť jej trvala až do doby, keď dosiahnu schopnosť živiť sa sami. Neobstojí ani
námietka obžalovanej, že bola nemajetná a neboli zisťované jej konkrétne príjmy a majetok, nakoľko
rozsah jej určenej vyživovacej povinnosti voči obom synom spolu nedosahoval ani 14,- € mesačne,
čo je nepochybne veľmi nízka suma výživného, najmä ak sa náklady na zabezpečenie oprávnených

potrieb oboch synov postupným dospievaním zvyšovali, naviac keď s nimi absolútne nekomunikovala
a neposkytla im za celé obdobie ani žiadnu faktickú starostlivosť. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je
rozhodujúce, či v prípravnom konaní komunikovala e-mailom s vyšetrovateľkou v jej mene sama alebo
nie, hoci aj z tejto komunikácie vyplývalo, že si bola vedomá zákonnej povinnosti vyživovať svojich
synov a opakovane sľubovala, že dlžné výživné zaplatí.

Obžalovaná sa vyhýbala plneniu zákonnej povinnosti vyživovať svojich synov, keďže túto nielenže
neplnila, ale svojím aktívnym konaním a to odchodom do cudziny a na to nadväzujúcim zatajovaním
miesta svojho pobytu, resp. neoznámením adresy, kde sa zdržiava, resp. kde si bude preberaťpísomnosti, nielenže oddialila možnosť nároku na vymáhanie výživného, ale v konečnom dôsledku ho
zmarila, s čím bola taktiež minimálne uzrozumená.

Neobstojí ani argumentácia obžalovanej, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby sa
viedlo trestné konanie proti nej ako proti ušlej. Je síce zrejmé, že obžalovaná nebola doposiaľ
v procesnom postavení obvinenej počas celého trestného konania vypočutá, avšak stalo sa tak
len v dôsledku jej konania a postoja k trestnému stíhaniu. Prítomnosť obžalovanej nebolo možné
zabezpečiť prostredníctvom iných trestnoprávnych procesných prostriedkov, t.j. ani jej predvolaním, ani

jej predvedením, ani pátraním po jej osobe a taktiež ani príkazom na zatknutie, preto bolo nevyhnutné
v danom prípade použiť výnimočný osobitný postup, teda konať proti nej ako proti ušlej. Samotný pobyt
obžalovanej v cudzine počas určitého obdobia nie je dôvodom, aby sa proti nej použil tento osobitný
postup, táto však (viď. predchádzajúci odsek) sa nepochybne pobytom v cudzine snažila aj vyhýbať
trestnémukonaniu.Preneprimeranosťzásahudojejprávnebolomožnévovecivydaťeurópskyzatýkací
rozkaz, ktorý by viedol k zabezpečeniu jej osoby pre potreby trestného stíhania a nebolo ju možné z

cudziny ani vyžiadať. Previerku jej pobytu na zistených adresách vo Francúzskej republike za účelom
jej lokalizácie nebolo možné vykonať, nakoľko to neumožňuje národná legislatíva uvedeného štátu, jej
pobytboloznámenýlenvtedy,akbolanáhodnekontrolovanápolicajnouhliadkou,pričomuviedlaadresu,
kde sa zdržiavala. Napriek opakovanej snahe vyšetrovateľky si však obžalovaná na zistených adresách
doručené písomnosti nikdy neprevzala, hoci jej tieto boli na zistené adresy doručované opakovane

viackrát, teda je irelevantné tvrdenie obžalovanej, že neboli kontaktované orgány štátu, v ktorom sa
zdržiavala. Práve naopak, ani príslušné orgány Francúzskej republiky nevedeli zistiť, kde sa obžalovaná
skutočne zdržiavala, naviac z predložených správ vyplynulo, že táto bola osobou bez domova. V súhrne
teda možno konštatovať, že ani OČTK a následne na to ani konajúcim súdom neostávala iná možnosť
ako vykonať trestné konanie proti obžalovanej ako proti ušlej v zmysle ust. § 358 a nasl. Tr.por.

Preskúmavajúc zákonnosť výroku o treste, dospel krajský súd, na rozdiel od výroku o vine, k inému
záveru ako okresný súd a keďže odvolanie obžalovanej v tomto smere považoval za čiastočne dôvodné,
preto napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm.e/, ods. 2 Tr.por. vo výroku o treste zrušil a následne
rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr.por. o treste sám.

Podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchaní trestných činov ; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr.zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a
na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Obžalovaná prioritne nenamietala ani druh a ani výmeru trestu uloženého jej rozsudkom okresného
súdu, ale za neprimerané považovala predovšetkým uloženie povinnosti podľa § 51 ods. 4 písm.d/
Tr.zák. - príkaz zaplatiť zameškané výživné počas plynutia skúšobnej doby, nakoľko by sa o takejto
povinnosti nemusela, vzhľadom na vedené konanie proti nej ako proti ušlej, dozvedieť a v konečnom
dôsledku by nesplnenie tejto povinnosti mohlo viesť k nariadeniu výkonu uloženého trestu odňatia

slobody.

Pri úvahách o určení druhu trestu a jeho výmery, zistil krajský súd pochybenie v tom, že okresný súd síce
uložil obžalovanej primeraný druh trestu v primeranej výmere, avšak určil jej neprimerane dlhú skúšobnú
dobu a za daných okolností bolo neprimeraným aj uloženie vyššie uvedenej povinnosti podľa § 51 ods.

4 písm.d/ Tr.zák.

Okresný súd vzhľadom na všetky podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Tr.zák. správne
postupoval v tom smere, keď u obžalovanej zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle ust. § 36 písm.j/
Tr.zák., t.j. že pred spáchaním trestného činu viedla riadny život a taktiež keď u nej nezistil žiadnu

priťažujúcu okolnosť. V tomto smere mu je potrebné vytknúť iba formálne pochybenie, keď popri uvedení
ust. § 38 ods. 3 Tr.zák. zároveň neuviedol aj ust. § 38 ods. 8 Tr.zák. , ktorý určuje základ na zníženie
trestnej sadzby, taktiež absentuje aj uvedenie ust. § 38 ods. 2 Tr.zák., z ktorého vyplýva, že pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti zistených poľahčujúcich,prípadne priťažujúcich okolností. Za daného stavu prevažovali poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi
v pomere 1:0, v dôsledku čoho došlo k zníženiu hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby o
jednu tretinu, teda súd mohol obžalovanej uložiť trest odňatia slobody na 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov.

Vzhľadom na osobu obžalovanej by prichádzalo do úvahy aj uloženie miernejších, alternatívnych druhov
trestov, avšak tieto by vzhľadom na jej neprítomnosť neboli vykonateľné, preto okresný súd správne
postupoval, keď jej uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 roka, výkon
ktorého zároveň podmienečne odložil.

Keďže od dokonania uvedeného prečinu uplynula len do vyhlásenia rozsudku okresného súdu doba
približne 8 a pol roka, tento odstup času musel byť náležite premietnutý do uloženého trestu, najmä
ak takýto neprimeraný odstup nevznikol len v dôsledku konania obžalovanej, ale aj v dôsledku konania
OČTK, keď najmä v období 2010 až 2014 neboli vykonané takmer žiadne vyšetrovacie úkony. Krajský
súd túto okolnosť vyhodnotil v prospech obžalovanej a preto skrátil skúšobnú dobu jej určenú na 1 rok.
Relevantnou bola argumentácia obžalovanej, že pri tomto osobitnom trestnom konaní vedenom voči

nej,niejenamieste,abyjejbolauloženápovinnosť-príkazzaplatiťzameškanévýživnépočasskúšobnej
doby, nakoľko o uvedenej povinnosti by sa nemusela dozvedieť a v nadväznosti na to by ju nemusela
splniť, čo by eventuálne mohlo viesť v konečnom dôsledku k tomu, že by jej mohol byť po uplynutí
skúšobnej doby nariadený výkon uloženého trestu odňatia slobody. V tomto smere je nezanedbateľné
vyjadrenie oboch poškodených synov, ako aj ich otca, ktorí zhodne uviedli, že netrvajú na tom, aby im

obžalovanázameškanévýživnézaplatila,pretokrajskýsúdtútoaaniinúpovinnosťobžalovanejneuložil.

Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine a treste,
ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní
obžalovanej, považujúc ho za čiastočne dôvodné (vo výroku o treste), rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.