Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, March 14, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/113/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116220477
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116220477.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej, v právnej veci žalobcu: G. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XX, H., právne zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom advokátskej kancelárie
Námestie SNP 7, Stropkov, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49,
Bratislava, IČO: 35 805 731, právne zastúpený De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22,

Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 30,37 Eur, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8Csp/108/2016 - 93 zo dňa 02.06.2017, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie") zamietol žalobu.
Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca
sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 30,37 eur. Nárok odôvodnil tým, že dňa
29.12.2010 uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý
úver vo výške 320,- Eur, s ročnou úrokovou sadzbou 23,80% a administratívnym poplatkom 45,76,- eur.
Zároveň došlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej mal žalobca zaplatiť

žalovanému 164,80 eur ako odmenu za službu spočívajúcu v preberaní splátok. V žalobe poukázal na
to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z.z., a to termín konečnej splatnosti. V dôsledku tejto absencie tejto obsahovej náležitosti je
potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca zaplatil 350,37 eur, vzniklo na
strane bezdôvodné obohatenie vo výške 30,37 eur.

2. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie uviedol, že sporové strany uzavreli dňa 29.12.2010
formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. vo výške 320,- eur, za administratívny poplatok vo
výške 45,76 eur, s dohodnutou úrokovou sadzbou 23,80% ročne a RPMN vo výške 69,34%. V ten istý
deň sporové strany uzavreli zmluvu o zabezpečení splátok, ktorou sa žalovaný zaviazal, že za odmenu
vo výške 164,80 eur bude počas platnosti zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí

peňažnej hotovosti, určenej na úhradu splátok. Podľa karty splátok žalobca celkovo zaplatil žalovanému
sumu 350,37 eur, pričom posledná úhrada bola dňa 02.02.2011 vo výške 300,03 eur.

3. Prejudiciálne súd prvej inštancie posudzoval či poskytnutý úver možno považovať za bezúročný a
bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Uviedol, že nemožno termín konečnej
splatnosti nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach. Počet

splátokjeďalšouobsahovounáležitosťouzmluvypodľa§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.,pretozákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti
počet splátok. Žalobca by teda mal žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 320,- eur.

4. V žalobe sa žalobca nezaoberal zmluvou o zabezpečení splátok a nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia odôvodnil výlučne zákonnými ustanovenia v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Odmenu za poskytnutie služby je potrebné výrazne redukovať vzhľadom na predčasné ukončenie
zmluvy, a to na sumu 18,31 eur, čo znamená, že bezdôvodné obohatenie žalovaného predstavuje rozdiel
súm 350,37 eur a 338,31 eur.

5. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorá bola vznesená dôvodne. Tak objektívna, ako aj
subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 02.02.2011, teda odo dňa poslednej úhrady
žalobcu. Je nemysliteľné, aby súd akceptoval názor o plynutí dvojročnej subjektívnej lehoty od
septembra 2016, kedy sa žalobca údajne dozvedel o bezdôvodnom obohatení na základe právnej
analýzy od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, teda po 5 rokoch. Uplatnený nárok súd

považoval za premlčaný aj v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej lehoty. Dôkazné bremeno o
úmysle žalovaného obohatiť sa na úkor žalobcu, bolo na žalobcovi. Pri posúdení objektívnej dĺžky
premlčacej lehoty súd uviedol, že pri uvedení termínu konečnej splatnosti úveru nie je súdny prax
jednotná. Niektoré súdy považujú za postačujúce uvedenie počtu týždňov. Pokiaľ súdy pripúšťajú
spomínaný výklad, nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania, ktorým

sa bezdôvodne obohatil. Žalobca v tomto smere neprodukoval žiaden dôkaz, preto súd vychádzal z
trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Žaloba bola podaná dňa 07.10.2016, preto ju súd z dôvodu
premlčania uplatneného nároku zamietol.

6. V súvislosti so žalobou o neprijateľnú zmluvnú podmienku súd uviedol, že žalobu o určenie právnej

skutočnosti možno podať, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca by musel uviesť o aký predpis
sa jedná. Príslušná zmluva medzi sporovými stranami bola ukončená ešte v roku 2011 dohodnutým
vzájomným plnením. Po ukončení zmluvy zanikajú práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z
príslušnej zmluvy, a teda nemôže už dochádzať k porušeniu práv a povinností, ustanovených predpismi
s cieľom ochrany spotrebiteľa.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. V konaní bol úspešný žalovaný, preto mu súd priznal nárok na plnú náhradu trov
konania. Súd nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ust. § 257 Civilného sporového poriadku.

II. Obsah odvolania žalobcu

1. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal právne závery súdu
prvej inštancie o uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. Uviedol, že žalobca nemá právnické vzdelanie
ani ekonomické vzdelanie a ako priemerný spotrebiteľ nemal ani tušenie o tom, že existuje dôvod,

pre ktorý je nevyhnutné považovať celkové náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. V dobrej viere
a dôvodne očakával, že žalovaný ako profesionál na finančnom trhu koná so znalosťou možného a
dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. Súd tvrdil, že nie sú relevantné
právne znalosti žalobcu, ale vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné
obohatenie. Súd stotožnil začiatok plynutia subjektívnej lehoty so začiatkom plynutia objektívnej lehoty.

Takýto právny záver súdu je neudržateľný, pretože napriek jasnému zákonnému vymedzeniu vytvoril
súd jedinú subjektívno-objektívnu premlčaciu lehotu. Žalobca sa o dôvodoch neplatnosti celkových
nákladov dozvedel najskôr v septembri roku 2016 od spotrebiteľského združenia. Žalobca namietal aj
právne závery súdu o dĺžke trvania objektívnej premlčacej lehoty. Súd žiadnym spôsobom neodôvodnil,
prečo v konaní žalovaného nevidel ani len nepriamy úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalobca

priamo v žalobe poukázal na nesplnenie povinnosti uviesť údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Následne vo vyjadrení zo dňa 19.05.2017 poukázal na klamanie spotrebiteľa pri uvádzaní
nesprávnej výšky RPMN, skutočná RPMN je na extrémnej úrovni 317,24%. Žalobca pritom poukázal
na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove a rozsudok Krajského súdu v Žiline. Súd prvej
inštancie na pojednávaní zo dňa 02.06.2017 uznesením nepripustil zmenu žaloby o určenie neprijateľnej

zmluvnej podmienky. Takýmto nesprávnym postupom znemožnil žalobcovi realizáciu jemu patriacich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zistenie skutočnosti
či spotrebiteľská zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku má zásadný vplyv na posúdenie
vznesenej námietky premlčania žalovanou stranou. Pripustenie zmeny žaloby vyplývalo zo skutkovéhostavu popísaného priamo v žalobe, ako aj v podaní zo dňa 19.05.2017. K právnemu posúdeniu
administratívneho poplatku uviedol, že táto zmluvná podmienka je podľa generálnej klauzuly ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonník neprijateľná, a z tohto dôvodu podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka

neplatná. Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ za bližšie neurčené, fiktívne a neuskutočnené služby musí zaplatiť neprimeraný
poplatok vo výške 45,76 eur, ktorý prevyšuje aj úroky za poskytnutie celého úveru. Zmluvná podmienka
prestavuje plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa, výhradne slúži potrebám žalovaného, ktorý
predstiera imaginárne garantované plnenie v súvislosti s poskytnutím úveru. Umelo znižuje úrokovú

sadzbu spotrebiteľského úveru, čím sa jeho produkt stáva pre spotrebiteľa atraktívnejším. Zmluva o
zabezpečení splátok úveru je napriek svojmu zavádzajúcemu názvu zmluvou, ktorá zakladá povinnosť
obchodného zástupcu osobne vyberať týždenné splátky za poskytnutý úver primárne v domácnosti
dlžníka alebo na inom dohodnutom mieste. Táto služba je poskytovaná za odplatu vo výške 51,5% z
poskytnutej istiny úveru. Poplatok za zabezpečenie splátok je neprijateľný, pretože je netransparentný,
neurčitý a neprimerane navyšuje náklady na doplnkovú službu spojenú s hotovostným inkasovaním

splátok. Navyše žalovaný nezahrnutím tohto poplatku obchádza správny výpočet RPMN, čím dochádza
ku klamaniu spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktike. K náhrade trov konania uviedol, že aj napriek
dôvodom hodným osobitného zreteľa bol žalobca zaviazaný nahradiť žalovanému trovy konania v
rozsahu 100%. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu
vyhovieť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny. Zotrval na svojich písomných podaniach a prednesoch uvedených v konaní pred súdom prvej
inštancie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúca vedomosť o skutkových
okolnostiach, ktoré žalobcovi boli v čase uzavretia predmetných zmlúv dobre známe. Poznal obsah

zmlúv ako aj osobu, v prospech ktorej bude plniť, vedel na základe čoho plní, a práve to sú rozhodujúce
skutkové okolnosti. K prehláseniu združenia HOOS žalovaný uviedol, že ide o vzorové prehlásenia,
ktoré toto združenie opakovane vydáva pre účely súdnych konaní, kde žaloby pripravilo práve združenie
HOOS a až následne sa dohodlo s niektorými právnymi zástupcami a dané spisy s už podanými
žalobami im „postúpilo". Združenie HOOS nemá žiadne oprávnenie poskytovať právne služby, vrátane

právneho poradenstva, preto postavenie tejto právnickej osoby je rovnaké ako postavenie žalobcu a
jeho právne názory či právne vedomie nie je v ničom závažnejšie ako právne vedomie žalobcu či
akejkoľvekinejosoby.Kzačiatkuplynutiasubjektívnejpremlčacejdobyžalovanýuviedol,žeanisamotný
žalobca nikdy netvrdil, že by akúkoľvek skutkovú, nie právnu, okolnosť potrebnú pre uplatnenie jeho
nároku nepoznal alebo, že by sa ju dozvedel až niekedy neskôr. Súd prvej inštancie riadne vykonal

dokazovanie, pričom medzi stranami vôbec neboli sporné rozhodujúce skutkové okolnosti tohto prípadu,
týkajúca sa posúdenia otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktoré dokonca vyplývali
zo samotnej žaloby a dôkazov, k nej priloženým, preto akékoľvek výčitky žalobcu v tomto smere nie
sú absolútne na mieste. K plynutie objektívnej premlčacej doby žalovaný poznamenal, že úmysel sa
nepreukazuje statusom zmluvnej strany v konkrétnom zmluvnom vzťahu. Posúdenie otázky úmyslu

musí vychádzať z vykonaného dokazovania, ktoré sa netýka len konania samotného, ale vôľovej zložky,
pričom žalobca vyvodzuje svoje závery o úmysle z obsahu predmetných zmlúv a statusu žalovaného, t.j.
podnikateľa - dodávateľa. Uvedené však nemá s dokazovaním úmyslu nič spoločné. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že žalovaný 29.12.2010 vedel, že jeho zmluvné formuláre nie
sú v súlade so zákonom. Žalobca dôkazné bremeno, ktoré ho v tomto prípade zaťažovalo, neuniesol.

Predmetom odvolacieho konania nie je právoplatné uznesenie o zamietnutí návrhu na zmenu žaloby,
preto je nadbytočné sa vôbec k tejto argumentácii žalobcu vyjadrovať. Súd prvej inštancie sa správne
zaoberal primárne otázkou premlčania a keďže uplatnený nárok posúdil ako premlčaný, nebol dôvod sa
zaoberať rozborom jednotlivých zmlúv. Uvedené by nijak nedokázalo zmeniť výrok rozhodnutia, ktorý
musí vychádzať z petitu, byť v súlade so zákonom a skutkovým stavom, slúžiť reálnym potrebám a nie

akademickým diskusiám. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
nepreukázal. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a žalovanému
priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

III. Hodnotenie odvolacieho súdu1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len C.s.p.) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2
C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p.,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že sú splnené
podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

2. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi sporovými stranami došlo dňa 29.12.2010 k uzavretiu zmluvy

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ustanovenia§52Občianskehozákonníka,nakoľkožalovanávystupovalavpostavenídodávateľa,keďže
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalobkyňa ako spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Okrem aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách sa na predmetný vzťah budú aplikovať

ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona o spotrebiteľských úveroch"),
ako aj ďalšie právne predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľov.

3. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, podľa

ktorého predmetom sporu bol len nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy
o úvere a nie aj zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 30,37 Eur, ktoré malo žalovanému vzniknúť v súvislosti
s uzatvorením dvoch zmlúv so žalobkyňou dňa 29.12.2010, a to zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žalobkyňa sa tak nepochybne domáhala vydania bezdôvodného

obohatenia vzniknutého z oboch týchto právnych úkonov.
4. Vo veci sa síce správne dospelo k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti
úveru, ako jednu z podstatných náležitostí zmluvy o úvere vyžadovanú ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, avšak z tohto zistenia vo vzťahu
k žalovaným vznesenej námietke premlčania neboli vyvodené tomu zodpovedajúce závery.

5. Čo sa týka konštatovania, podľa ktorého pri posudzovaní dĺžky objektívnej premlčacej doby je
potrebné rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia ide, toto je
nezrozumiteľné. Podľa prvoinštančného súdu je rozdiel ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú
povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie je
spochybniteľný jej nedostatok a iné je ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy

vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru. V odôvodnení
rozsudku však súd prvej inštancie konštatuje, že zmluva konečnú splatnosť úveru neobsahuje a
poskytnutý úver sa musí posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov.
6. V čase uzavretia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis a to zákon č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskomúvere.Totoustanovenieobsahovorozsiahleniejeamedzináležitosťamizmluvyuvádza
itermínkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru.Tátonáležitosťjetakvýznamná,žesjejneuvedením
zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v
ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/ spájal sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

7. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie
úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na
poskytovanie úverov. V čase uzavretia zmluvy platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca
uvádzať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Táto zákonom vyžadovaná osobitná náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržaná nebola. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie

takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na „ ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti
je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce,

že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaný nemal
vedomosťotom,čomôžespôsobiťuzavretímzmluvybezuvedeniakonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Záver o potrebe aplikácie trojročnej
objektívnej premlčacej doby upravenej v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní.

8. Nie je možné stotožniť sa so záverom o začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby ( §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) odo dňa úhrady poslednej splátky žalobkyňou dňa 02.02.2011. Čo
sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia toto podlieha premlčaniu. Pri premlčaní
práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba
a to subjektívna ( § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a objektívna ( § 107 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle
a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v
rámci objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia
vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného, týkajúcu sa jeho vedomosti o bezdôvodnom
obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
9. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť,

že žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená
zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom č. 129/2010 Z.
z.. V čase úhrady poslednej splátky žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka bez právnického alebo
ekonomického vzdelania nemohla ani len predpokladať, že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia,

na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení
všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
bezdôvodné obohatenie získal. O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa
podľa vlastného vyjadrenia dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci

september roku 2016. K tomuto svojmu vyjadreniu predložila aj prehlásenie Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 31.3.2017 ( č.l. 37 spisu). Žaloba bola podaná dňa 07.10.2016, teda
v rámci subjektívnej premlčacej doby.
10. z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Po vrátení spisu bude úlohou súdu prvej inštancie pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania
vychádzať z 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby a 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby, počítanej
od septembra 2016, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie
žaloby a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva a teda o všetkých skutkových
zložkách bezdôvodného obohatenia.

12. Ak následne uplatnený nárok žalobkyňou súd prvej inštancie posúdi ako opodstatnený, bude
musieť rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere ohľadom
administratívneho poplatku a v zmluve o zabezpečení splátky úveru ohľadom odmeny za dohodnutú
službu napriek tomu, že v tejto časti zmenu žaloby nepripustil. Platí totiž ustanovenie § 298 ods. 2
C.s.p., podľa ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných

zmluvných dokumentoch súvisiacich zo spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo
na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,
nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve, alebo

v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
13. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 C.s.p.) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p.).
14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).