Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 25, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5608206323
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5608206323.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému: F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. č. XXX/XX, XXX
XX X. S., pre vymoženie pohľadávky 1.228,18 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu G., L. XX, pod sp.zn. EX 5617/08, na základe

odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 8Er/548/2008-36 z
10.8.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 8Er/548/2008-36 z 10.8.2012 p o t v
r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 8Er/548/2008-36 z 10.8.2012 vyhlásil exekúciu za
neprípustnúasúčasnejuzastavil.Súdnemuexekútorovináhradutrovexekúcienepriznal.Oprávnenému
náhradu trov exekúcie nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, s poukazom najmä na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g),
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (t.j. od 25.11.2004), § 52, § 53, § 54 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 39 Občianskeho zákonníka v platnom znení; smernica
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993; bod 1 písm. q)

prílohy označenej smernice; § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj
„zákon č. 244/2002 Z.z.“) a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenia sp.zn. 3Cdo
164/96 z 27.1.1997, 3 Cdo 146/2011 z 13.10.2011, 6 Cdo 1/2012 z 21.3.2012, 3 MCdo 20/2008 z
22.4.2009) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenia č.k. IV. ÚS 181/2011-16 z 12.5.2011,
III. ÚS 86/2010-19 z 18.2.2010) v podstate tým, že rozhodcovská doložka (obsiahnutá v bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č.

5371054 uzavretej 10.8.2012 medzi oprávneným a povinným), ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.
sp.zn. SR 01862/08 z 20.3.2008 - ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“) v predmetnom konaní, napĺňa
charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky, v dôsledku čoho je absolútne neplatná. Uvedená
neplatnosť predmetnej rozhodcovskej doložky má za následok absenciu materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu.Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi odôvodnil pasivitou súdneho
exekútora, ktorý síce deklaroval svoje právo na trovy exekúcie, ale napriek výzve nepreukázal vznik trov
exekúcie, ani ich nevyčíslil.

Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov exekúcie oprávnenému odôvodnil jeho neúspechom v tomto
exekučnom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozsiahle
odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil v podstate tým, že

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.);
b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.),
c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.);
d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie;

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
K dôvodu uvedenému pod písmenom a) uviedol, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len„zákonč.244/2002Z.z.“)sa postavildo pozície orgánu vykonávajúceho komplexnépreskúmanie

exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom

takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby
došlo ku kasácii - určite jeho rozhodnutie takýto účinok (účinok suspenzívny) malo, a to vzhľadom
na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu. K takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej

nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného
súdu je v oblastí prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust.
§ 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je
súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej

žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 ZoRK je inter alia
zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom
rozhodcovskéhorozsudkunaprávnepostaveniežalovaného(dlžníka).Zhľadiskaprincípuprávnejistoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku

na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Všeobecný súd si preto
musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do
právnehopostaveniaúčastníkovkonania,čímdegradujeochranuichsubjektívnychpráv,atobezohľadu
na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa ap.) Ochranu

práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu
cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť. a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel
je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu

indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej

istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v
označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný! Právna úprava, ktorá
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo inýchzásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných
prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je

v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní
(procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou

cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského sudu
právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu,
a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust. § 35 ZoRK v spojení s ust. § 159 OSP).
Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala
by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému (účastníkovi,
ktorému bola súdom uložená povinnosť) domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej

povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu
takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba
v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania
sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. l zákona č. 244/202 Z.z.).Všeobecný súd s
poukazom na § 7 ods. 1 O.s.p. si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame
zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa)
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď
došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto
žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.

Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom Vzhľadom na to,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky
rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená,
že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom

všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 OSP). Exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

K dôvodu uvedenému pod písmenom b) uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. l zákona č. 244/2002). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou
teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a

odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
K dôvodu uvedenému pod písmenom c) s poukazom na čl. 12 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol,
že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci,
čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na
návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti /ex officio/), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces advojinštančnosť súdneho konania. V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným - povinným na strane jednej
a žalobcom - oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú

v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a boli mu taktiež
poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. On oprávnený, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. On oprávnený však bol,
a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne

ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípade
nemožno vyšpecifikovať také skutočností, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto
odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s ním oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločností podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo

výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ako napríklad
nevypočutie oprávneného alebo neoboznámenie oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
vyplývajú zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. Postupom exekučného
súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovností zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho

konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie
označených základných práv, a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. l Ústavy a článkom
č. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez
vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania,
čím porušil jeho právo (právo oprávneného) na súdnu ochranu. V danom prípade okresný súd bez

toho, aby ho akokoľvek vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve), a to výrokom
o zastavení exekúcie. On oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše

dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie žalobcu (oprávneného), došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený ako účastník konania nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to
v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o
ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo

vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania
tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
K dôvodu uvedenému pod písmenom d) uviedol, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje
skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie
nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu.

Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené
len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je
povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ak by sme aj považovali postup súdu za
vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania
predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na

preukázanie nimi tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania
konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.
K dôvodu uvedenému pod písmenom e) uviedol, že z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva,
v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať
preskúmanie exekučného titulu. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného

titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. V exekučnom
konaní skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa (§ 40 ods. 1 písm. j) ZoRK),
skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c) ZoRK) a skúmal, či sa rozhodcovská
zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná (§ 40 ods. 1 písm. d/ZoRK). Navyše súd pri tomto protiprávnom prieskume dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie
exekúcie. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie,
čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza,

že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v
zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Zákonodarca nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej

doložky, ale len prieskum plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom. Prieskumu doložky slúži
odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme právnej
istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá,
a preto je v súlade s právom. Rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku,
podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnosť

práv účastníkov rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná a rovnako aj všetky
ďalšie procesné práva účastníkov konania. Exekučný súd uvedené ustanovenie vykladá nesprávne,
a to tak, že dlžníkovi nebolo umožnené využiť štandardný súdny proces pred všeobecným súdom,
ktorý je zdĺhavý, umožňuje dlžníkovi spôsobovať odďaľovanie konečného rozhodnutia, využívať rôzne
obštrukcie, nezúčastňovať sa konania, následne využívať aj neodôvodnené opravné prostriedky a tým

zásadným spôsobom mariť výkon legitímnych práv oprávneného. Nie je možné sa stotožniť s názorom,
že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu
kvalifikovanú - značnú. K uvedenému záveru súd nedospel na základe skúmania rozhodcovského
konania, ale len na základe domnienky, nešpecifikovaného predpokladu a vlastného nepodloženého

úsudku. On oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere (správne má byť „spotrebiteľský úver“ - poznámka odvolacieho súdu), v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú

ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci
konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvyoúvere,dohodli,ževzmysle§262ods.1Obchodnéhozákonníkasavšetkyprávnevzťahymedzi
nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 Obchodného zákonníka je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť

dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje
podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1
Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 Obchodného
zákonníka); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá

o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový
súd. On oprávnený (spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o.) poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať
z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude splácať v pravidelných mesačných
alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Výber

možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale
za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. V záujme ochrany spotrebiteľa (klienta) ale ani z
hľadiska korektnosti podnikania nie je možné požadovať od klienta, aby sa v zmluve o úvere zaviazal,
že v deň uzatvorenia zmluvy o úvere uhradí prvú splátku. S poukazom na uvedené splátky podľa
názoru oprávneného nie je možné posudzovať ako odložené platby. Z gramatického a logického výkladu

ustanovenia § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 zákona š. 258/2001 Z.z. vyplýva, že okrem všeobecných náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za
slovom „najmä", ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných
zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo
služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti

vyžadované zákonomospotrebiteľskýchúverochprezmluvuospotrebiteľskomúvere(opistovarualebo
služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania
alebo prevzatia tovaru alebo služby). Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nieje možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. V ďalšom namietal nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so

zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
(ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa
stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i
úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, odo dňa, keď sa stal splatný
celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len

v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný
svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd
v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery nz vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za

ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného
bydliska povinného), a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli
úroky z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu
účastníkovbymalajsúdrešpektovať.Ustanovenie§369ods.1Obchodnéhozákonníkavplatnomznení

má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných
strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom,
t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Ani
zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa

16.5.1996, sp.zn. 3 Obdo 3/96). V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, č.k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že „ak súčastníci
pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške. Výška
úrokov0,25%dennezdlžnejsumyniejevrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku“;akoajna.
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok NS SR zo dňa 22.9.2005, č.k. 2Obdo 26/2004,

rozsudok NS SR zo dňa 22.9.2005, č. k, 2Obdo 28/2004), kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z
omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné
odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje, a musel si

byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR v daných rozhodnutiach
„moderačnéprávosúduniejeustanovenímnariešeniezléhosociálnehopostaveniaúčastníkovkonania,
ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku.
On oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku.

Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce
mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného
práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím
konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj
záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či

dokonca anulované súdom.Takétokonaniebytedaviedlokznačnémuoslabovaniupostaveniaveriteľa,
a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere
v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Pri úroku z omeškania
má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým,
že si svoje povinnosti riadne a včas splní. V súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru a poplatku

za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd taktiež zastavil exekúciu) poukázal na § 499
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého si mohol dojednať odplatu - v jeho prípade príslušný poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal

uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu
1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Otázku, či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v
celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie navykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust.

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z., dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. len v
spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny

proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného
a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie.
Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové

právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené
považujeme rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. S poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného, a preto žiadame
odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil.

Súčasťou odvolania oprávneného boli aj návrhy na prerušenie konania, a to
- postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ktorým odvolateľ žiadal, aby všeobecný súd prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor a

princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok; a
- postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ktorým sa odvolateľ v podstate domáhal toho, aby
odvolací exekučný súd konanie postupom podľa § 109 O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie
naformuloval v tomto návrhu (viď záver tohto uznesenia).

Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku z 13.12.2012, odôvodňujúcom, prečo odvolaniu oprávneného
podanému proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla: „K dôvodom
uvedeným v odvolaní oprávneného uvádzam, že v časti nekorešpondujú s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia (súd napríklad neaplikoval pri rozhodovaní ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní). Pokiaľ oprávnený namietal, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, mám za to,
že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou na následné čiastočné, resp. úplné
zastavenie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nie je v danej veci spôsobilým exekučným titulom,
nakoľko ho vydal orgán na to nepríslušný, keď svoju právomoc konať a rozhodnúť odvodzoval od

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou je oprávneným predložená rozhodcovská
doložka, ktorá spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa. Aj keď v danom prípade predložil oprávnený tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ postavenie
žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd. Taktiež

poukazujem na to, že rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami (chýba podpis dlžníka aj veriteľa), ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru.
V takejto forme absentuje písomná forma uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá podľa
Zákonaorozhodcovskomkonanívyžadujedokumentpodpísanýzmluvnýmistranamialebovovzájomne
vymenenýchlistoch.Právomocrozhodcovskéhosúdunarozhodnutievpredmetnejvecijetedazaložená

na neplatnom právnom úkone, keď nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ oprávnený navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušiť, prvostupňový súd mal za
to, že vzhľadom na štádium konania nemôže o návrhu na prerušenie konania rozhodnúť.
Výrok o trovách exekúcie bol odvolaním oprávneného napadnutý, ale v odôvodnení podaného odvolania
nie sú uvedené žiadne dôvody, odôvodňujúce podanie odvolania voči výroku o trovách exekúcie.“

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu v súlade s konštantnou judikatúrou ako vecne správne potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov.

K výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení

V prvom rade odvolací súd tak ako už uviedla aj zákonná sudkyňa okresného súdu, poznamenáva,
že viaceré z odvolacích námietok oprávneného vôbec nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje

rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromokresnéhosúdu,ževprípadeprávnehovzťahumedzioprávneným
a povinným (založeného vyššie označenou zmluvou o úvere) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je
potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Označená zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným a povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom

povinný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy) má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a stotožnil sa
s rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská

doložka, obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z hľadiska svojej formulácie
napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Okresný súd postupoval správne, keď vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v
danom prípade založená rozhodcovskými doložkami uvedenými v bode 17. Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vyššie označenej zmluvy o úvere.

V tejto zmluve bol obsah vyššie spomínanej rozhodcovskej doložky nasledovný: „Všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a)predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.sosídlom

Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto

vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Podľa názoru odvolacieho súdu žiadne takéto ani obdobné dojednanie (ktoré právo výberu spôsobu

riešeniasporuaajsubjektumajúcehoprípadnýsporúčastníkovhmotnoprávnehovzťahuvyriešiťzveruje
žalujúcej strane /iniciátorovi konania/, a to tak, že táto si môže vybrať prejednanie a rozhodnutie
sporu rozhodcom alebo všeobecným súdom, hoci je doplnené rozväzovacou podmienkou, pri ktorej by
sa rozhodcovská doložka nemala uplatniť vtedy, ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde) nemožno považovať za také, ktoré by zabezpečovalo patričnú rovnováhu v právach

a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj
spotrebiteľom je skôr teoretická (v dôsledku veľmi obmedzeného spektra potenciálnych požiadaviek
spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže

patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i
rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi
jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medziviacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci)
silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je
spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi,

avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ
rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Systematickým a tiež logickým výkladom možnosti využitia príslušného zmluvného ustanovenia -
rozväzovacej podmienky možno z hľadiska časového faktoru dôjsť k nasledovnému zisteniu: Pri

vyjdení z predpokladu platnosti rozhodcovskej doložky snaha ju odstrániť má pre spotrebiteľa zmysel
len do času uskutočnenia (právoplatného skončenia) rozhodcovského konania, pretože rozviazanie
platnej rozhodcovskej doložky až po právoplatnosti exekučného titulu vydaného na jej podklade by
na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na
validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv. Práve tento aspekt bol pritom z pohľadu zachovania
prístupuspotrebiteľakvšeobecnémusúdu(užvtzv.základnomkonaní)kľúčový,pretožekýmspotrebiteľ

by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,
táto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, bola z pohľadu jej efektívnej
uplatniteľnosti limitovaná časom do skončenia rozhodcovského konania, kedy by celkom stratila na
význame.Akpotomajmožnosťtakéhotopredstihnutiadodávateľaspotrebiteľompriuplatňovanínárokov
z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu

vysoko nepravdepodobnou, až blížiacou sa, či bez nadsadzovania rovnou nule, namieste je i ďalší
záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
naopak, umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu
k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu
činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa (z ktorého

pohľadu je napokon na doplnenie skorších záverov aj pre úplnosť právne nepodstatným, či takéto
predstihnutiebudemaťpovahuabsolútnehopredstihu,tedatakého,priktoromspotrebiteľzačnekonanie
na všeobecnom súde skôr, než tak stihne učiniť dodávateľ, alebo len istej formy obrannej reakcie - tu
spočívajúcej v tom, že spotrebiteľ síce až po začatí rozhodcovského konania, zato však ešte pred jeho
skončením podá žalobu na všeobecnom súde a tak i zbaví rozhodcovský súd v konaní ďalej pokračovať

a toto i vecne - tu rozumej práve vydaním rozhodcovského rozsudku - dokončiť).

Práve o takýto prípad nanútenia vôle oprávneného povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v
posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo
predtlačených údajov, u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by

zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy (povinný) mal záujem na nej niečo zmeniť,
síce nemožno vylúčiť možnosť vyvolania sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný
spor prejednať, toto však pre zachovanie tej úrovne ochrany spotrebiteľa, akú požaduje spotrebiteľské
právo v širšom slova zmysle na domácej i európskej úrovni, nestačí.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k
nutnosti vyhodnotenia rozhodcovskej doložky (tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku
slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho je záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne

založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku

neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v

rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha
tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil,
že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.Dojednanie o rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Z
uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní

zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítaval a stále i vypočítava okruh neprijateľných
zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom
nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu

zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.

V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán štátu,
rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou

zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov
všeobecných súdov.

Vzhľadom na už vyššie uvedené predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku
neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky(a nie
vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie
uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z
posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (viď vyššie,

rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná), ale (ako správne uviedol i okresný súd) i z
posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to
pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného
záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd
Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 471/2010 zo 7.12.2010).

Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského
rozsudku nezaoberal.

K námietke oprávneného, v zmysle ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri

rozhodovaníoudelenípovereniasúdnemuexekútoroviauznalexekučnýtitulzasúladnýsozákonom,na
základečohoudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie,odvolacísúdpoznamenáva,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný

doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez
návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je

dôvodom na jej zastavenie.

Všetky vyššie uvedené dôvody sú dostatočné pre záver o neprípustnosti predmetnej exekúcie a
nemožnosti jej ďalšieho vykonávania.Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty
oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za

absolútne právne irelevantné.

K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného
odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp.
exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká

prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu, vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

K výroku o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi

I keď odvolateľ v úvode svojho odvolania uvádza, že odvolanie podáva v celosti, čomu nasvedčuje
aj odvolací petit, následne vo svojom podaní, ktorým reaguje na výzvu súdu na doplnenie rovnopisu

odvolania z 20.9.2012, upresňuje, že odvolanie nesmeruje voči rozhodnutiu o trovách. Vzhľadom na
závislosť rozhodnutia o trovách exekúcie od rozhodnutia o zastavení exekúcie, však odvolací súd
preskúmal aj toto rozhodnutie a dospel k záveru, že je v súlade so stavom veci i zákonom.

K výroku o nepriznaní trov exekúcie oprávnenému

V súlade so stavom veci a zákonom je aj rozhodnutie exekučného súdu o tomto uplatňovanom nároku
oprávneného.

Keďže odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. viazaný nielen rozsahom

odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej
lehote na podanie tohto opravného prostriedku, krajský súd posudzoval prejednávanú vec z hľadísk
vymedzených samotnou odvolateľom - oprávneným, ktorý odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nijakým
spôsobom neodôvodnil.

Vzhľadom na skutočnosť, že o nároku oprávneného na náhradu trov, ktoré mu v súvislosti s predmetnou
exekúciou vznikli, nebolo rozhodnuté v rozpore so zákonom, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie
aj v tomto výroku.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného konania odvolací súd uvádza,
že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1

a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp.
nesúvisiaci s prejednávanou vecou.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Aj k tomuto návrhu oprávneného na prerušenie predmetného exekučného konania odvolací súd uvádza,
že ho nepovažuje za dôvodný.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitnéhonesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, teda v tom zmysle, že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Okresný súd totiž v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so
spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská

doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného
skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď v podstate na to, či je možné ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti

rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za

nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice,
ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -

zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných

zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto
aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkoupodľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Preto ani druhú otázku nepovažuje
odvolací súd za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.
Čo sa týka tretej otázky zameranej na to, či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa

voči spotrebiteľovi?“, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho
dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky,
je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z

vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva (Slovenskej republiky) je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že

postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdnedospelkzáveru,žebyvprejednávanomprípadeexistovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.nemáprávonaichnáhradu.Naprotitomuostatníúčastnícisináhradutrovaktuálnehoodvolacieho
konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním
nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.