Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 16, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/401/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816216841
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816216841.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Y. súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu J. Y. G., s.r.o., so sídlom v H., C. 5, V.: XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou U. Y., s.r.o., so sídlom H., C. 5, proti žalovanému I. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom ul. C. č. X/XX, R., zastúpenom JUDr. H. N., advokátom so sídlom H., ul. S. č. 13, o
zaplatenie 2.774,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza

zo dňa 21.septembra 2017, č. k. 7Csp/109/2016-140 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a výrokovej časti o náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 2.774,47 eur s
príslušenstvom, konanie o zaplatenie 15,- eur, 5,05% úroku z omeškania ročne zo sumy 15,- eur od

28.9.2016 do zaplatenia, 5,05% úroku z omeškania ročne zo sumy 1.983,31 eur od 28.9.2016 do
17.2.2017 zastavil a žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu
100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 30.12.2016, podanou prostredníctvom
právneho zástupcu domáhal proti žalovanému zaplatenia 2.774,47 eur s príslušenstvom. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledujúce. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 26.6.2013 vyplýva, že jej zmluvnými stranami sú G. G., a.s., ul. U. č. 48, Bratislava, V.: XX XXX

XXX ako veriteľ, a žalovaný ako dlžník. Obsahom zmluvy bol záväzok veriteľa poskytnúť žalovanému
úver vo výške 2.010,- eur, a záväzok žalovaného úver splatiť pravidelnými mesačnými splátkami po
39,03 eur, vždy k 25. dňu v kalendárnom mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 25.8.2013 a s
konečnou splatnosťou úveru dňa 25.7.2023. Účastníci zmluvy si dohodli úrokovú sadzbu 19,40% ročne.
Ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 21,52% a priemerná hodnota ročnej percentuálnej
miery nákladov 16,27%. podaní zo dňa 9.9.2015 adresovaným žalovanému je uvedené, že banka mu
oznamuje, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 8.9.2015 vo výške 718,06 eur, a že ho

vyzýva na jej úhradu do 15 dní odo dňa doručenia výzvy s tým, že ak ju neuhradí, je oprávnená vyhlásiť
mimoriadnusplatnosťpohľadávky.Podanímzodňa30.9.2015č.0292/119/2015-731právnypredchodca
žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 29.9.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy
a vyzval ho na jej úhradu vo výške 2.757,26 eur do 15 dní. Z doručenky (č. l. 37) súd prvej inštancie zistil,
že podanie č. 0292/119/2015-731 bolo žalovanému doručené dňa 5.10.2015. V podaní označenom ako:
Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2015, postupca oznámil žalovanému, že Zmluvou

o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23.10.2015 pohľadávku postúpil žalobcovi. Súd
prvej inštancie ďalej vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu
26.6.2013; § 1 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu 26.6.2013; § 39, § 40, § 52 ods.1, 3, 4, § 53 ods. 3, 5, 9, § 489, § 525 ods. 1, § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
26.6.2013; § 1, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení platnom ku dňu 26.6.2013; § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 282 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie hodnotením skutkového

stavu veci dospel k právnemu záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne, preto ju zamietol. Pôvodný
veriteľ Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.6.2013 uzatváral v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, čo je zrejmé aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom je aj
poskytovanie úverov. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by
žalovaný pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto

sa považuje za spotrebiteľa. Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.6.2013, je zmluvou
spotrebiteľskou. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu.
Účastník, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia (ak je navrhovateľom), má
aktívnu vecnú legitimáciu. Účastník, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu
vecnú legitimáciu. Na postúpenie pohľadávky postupcom, ktorým je banka sa okrem všeobecnej úpravy
obsiahnutej v ustanovení § 524 Občianskeho zákonníka vzťahuje aj špeciálna právna úprava, ktorú

predstavuje zákon o bankách. Dňa 23.10.2015 medzi G. G., a.s., ul. U. č. XX, H., V.: XX XXX XXX
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok. G. G.
má pritom štatút banky a pri uzavretí uvedenej zmluvy bola povinná dodržiavať zákon o bankách. Z
Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23.10.2015 vyplýva, že zostatok
pohľadávky právneho predchodcu žalobcu ku dňu postúpenia predstavoval 2.786,16 eur. Uplatnenie

práva na splatenie celej pohľadávky (tzv. strata výhody splátok) je viazané na splnenie podmienok:
a) možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom, b)
dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti, c) veriteľ požiada dlžníka o zaplatenie celej
pohľadávky do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Splatnosť celej pohľadávky nenastáva priamo
zo zákona. Môže k nej dôjsť najmä na základe výslovnej dohody účastníkov záväzkového vzťahu (alebo

rozhodnutia súdu). Pôvodný veriteľ a žalovaný sa v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 26.6.2013 (čl. I. bod 10.) a vo Všeobecných obchodných podmienkach (bod 7.6.1.) dohodli na
uplatneníprávaveriteľomnasplateniecelejpohľadávky.Žalobcapredložilpodanieoznačenéako:Výzva
zo dňa 9.9.2015, v ktorom je uvedené, že pôvodný veriteľ žalovanému oznamuje, že je v omeškaní
so splácaním pohľadávky banky ku dňu 8.9.2015 vo výške 718,06 eur, a že ho vyzýva k jej úhrade

do 15 dní odo dňa doručenia výzvy s tým, že ak ju v stanovenej lehote nezaplatí, banka je oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Dôkazné bremeno o splnení notifikačnej povinnosti (§ 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka) pôvodným veriteľom, spočívalo na žalobcovi. Žalobca v konaní neudržal
dôkazné bremeno, keď nepreukázal doručenie (odoslanie) podania, označeného ako: Výzva zo dňa
9.9.2015 žalovanému. Žalobca predložil podací hárok (č. l. 115) zo dňa 10.9.2015, z ktorého však

nie je možné jednoznačne zistiť, konkrétne aká zásielka bola žalovanému doručovaná (odoslaná: čl.
10.3. Všeobecných obchodných podmienok), či skutočne išlo o podanie: Výzvu zo dňa 9.9.2015. Pre
porovnanie súd poukazuje na to, že keď právny predchodca žalobcu doručoval žalovanému Oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 30.9.2015 a tiež Oznámenie o postúpení pohľadávky zo
dňa 30.10.2015, tak z predloženej doručenky (č. l. 37 p. v.) a z podacieho hárku (č. l. 28) bolo

možné jednoznačne zistiť, aká zásielka bola doručovaná (názov zásielky). Žalovaný popieral, že by
mu bolo doručené podanie označené ako: Výzva zo dňa 9.9.2015. S poukazom na uvedené zistenia
dospel súd k záveru, že pôvodný veriteľ nebol oprávnený uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho
zákonníka. Žalobca, ako to už bolo uvedené, nepreukázal, že by žalovanému bolo doručené (odoslané
podľa čl. 10.3. Všeobecných obchodných podmienok) podanie: Výzva zo dňa 9.9.2015, a že by si tak

pôvodný veriteľ splnil povinnosť upozorniť dlžníka (žalovaného) na uplatnenie práva, tzv. straty výhody
splátok. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. vyplýva, že banka môže postúpiť inému
subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda G. zmluvou zo dňa
23.10.2015 postúpila žalobcovi pohľadávku z úveru v celom rozsahu, postupovala v rozpore s uvedeným
ustanovením. Totiž, ak ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver (vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti ku dňu 29.9.2015 bolo neplatné pre nesplnenie notifikačnej povinnosti) nebola oprávnená ako
postupca postúpiť v celosti svoju pohľadávku z úveru, vrátane úroku z neho inému subjektu (žalobcovi).
G. G., a.s. ako banka, mohla postúpiť iba svoju splatnú pohľadávku (časť záväzku po jeho splatnosti) a
za súčasného splnenia písomnej výzvy, a po uplynutí zákonom stanovenej doby omeškania. Spôsobilým
predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. teda môže byť iba pohľadávka

alebo jej časť, ktoré sú už: 1/ splatnými („dospelé“ splátky), 2/ a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia
však byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky (. Z prvej vety § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.jednoznačne vyplýva, že banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu tomuto (treba rozumieť
záväzku v omeškaní) peňažnému záväzku. Žalobca predmetom konania urobil nárok o zaplatenie sumy
2.774,47 eur s príslušenstvom. Ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015

bola splatnou len časť pohľadávky právneho predchodcu žalobcu, a to „dospelé“ splátky, splatné v
marci 2014 až v júli 2014, v septembri 2014 až v auguste 2015. Ako to už bolo uvedené v odôvodnení
rozhodnutia, podľa údajov v platobnej histórii žalovaný z poskytnutého úveru uhradil: dňa 26.8.2013
39,03 eur, dňa 25.9.2013 39,03 eur, dňa 25.10.2013 39,03 eur, dňa 25.11.2013 39,03 eur, dňa 15.1.2014
39,03 eur, dňa 5.2.2014 39,03 eur, dňa 25.2.2014 39,03 eur, dňa 21.8.2014 16,95 eur, dňa 25.8.2014

22,08 eur, dňa 29.9.2015 5,- eur. So zaplatením sumy zodpovedajúcej omeškaným splátkam splatným
v marci 2014 až v júli 2014, v septembri 2014 až v auguste 2015, pred postúpením pohľadávky bol teda
žalovaný v omeškaní. Absentuje splnenie i ďalšej podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podľa
§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., a to omeškanie žalovaného nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. Zákon o bankách klientovi banky stanovuje ochrannú lehotu so splnením záväzkov proti nej. Až v
prípade, ak je po výzve banky jej klient dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní, môže banka svoju

pohľadávku postúpiť (opačný výklad by nemal zmysel, keď by tak pri splnení omeškania o viac ako
90 dní mohla banka v jeden deň zaslať výzvu a následne na druhý deň postúpiť pohľadávku). Medzi
výzvou zo dňa 9.9.2015 (ak by aj bola doručená) a postúpením zo dňa 23.10.2015 by uplynulo len
44 dní. Tiež medzi Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 30.9.2015 (zosplatnenie je
však neplatné) a postúpením zo dňa 23.10.2015 by uplynulo len 23 dní. Navyše, ku dňu postúpenia

pohľadávky žalovaný bol pritom v omeškaní so splátkami splatnými v mesiaci marci 2014 až v júli
2014, v septembri 2014 až v auguste 2015, a nie aj so splátkami splatnými po mesiaci októbri 2015.
Pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky v sume zodpovedajúcej splátkam splatným v mesiaci marci 2014
až v júli 2014, v septembri 2014 až v auguste 2015, Zmluva o postúpení pohľadávok je v tejto časti
pre rozpor so zákonom o bankách (§ 92 ods. 8: nepreukázanie predchádzajúcej písomnej výzvy a

následne omeškanie dlžníka po dobu 90 dní) podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatná. Žalobca
predmetom konania urobil i nárok o zaplatenie sumy zodpovedajúcej splátkam splatným od októbra
2015 až do dňa konečnej splatnosti úveru, ktorá suma ku dňu postúpenia pohľadávky (23.10.2015)
bola však bankou nezosplatnenou časťou úveru. Banka tak na žalobcu previedla viac práv, než mala.
Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015, ktorou banka previedla na žalobcu pohľadávku

voči žalovanému je neplatná aj v druhej časti, a teda v celosti neplatným právnym úkonom. Ak by bola
zosplatnenou časťou úveru, tiež sa vyžaduje splnenie podmienok: a) zaslanie výzvy, b) preukázanie
dĺžky omeškania po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
je potrebné vykladať v logickej nadväznosti jednotlivých viet v tomto ustanovení. Splnenie podmienok
ohľadomzaslaniavýzvyapreukázaniadĺžkyomeškaniajevždynevyhnutnépreto,abybolomožnéúkon

postúpenia pohľadávky hodnotiť, ako úkon platný. Citované ustanovenie zákona, okrem iného, zakazuje
postúpiť také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu, pohľadávky
banky voči svojím klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky
voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky uložené na podnikanie
bánk v zmysle § 27 a nasl. zák. č. 483/2001 Z. z., ako aj obsiahle bankové tajomstvo. Tieto požiadavky a

povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom (postupníkom) a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom
(postupcom - bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých

je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých - už uvedených podmienok, splnenie ktorých však v konaní nebolo
preukázané. Postúpenie pohľadávky tak bolo v rozpore aj s ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Účelom uvedeného ustanovenia totiž, okrem iného, je aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho

dlh v prípadoch uvedených v citovanom ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho
oznámi postupca, v prípadoch podľa § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu

v zmysle § 526 nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez
toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania platnosti zmluvy o postúpení. Súd prvej inštancie
pri rozhodovaní vo veci zohľadnil ustanovenie špeciálnej právnej úpravy a dospel k záveru, že žalobca
nie je aktívne legitimovaným subjektom v konaní. Dojednanie v čl. 19.6. Všeobecných obchodnýchpodmienok o postúpení pohľadávky vylučuje možnosť dlžníka postúpiť svoje pohľadávky voči banke
bez ohľadu na právny vzťah na tretiu osobu, bez súhlasu banky a na druhej strane si banka vymedzuje
oprávnenie postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku na tretiu osobu aj bez súhlasu dlžníka, ide o hrubý

nepomer vo vzájomných právach a povinnostiach, ktorý môže podstatne sťažiť uplatnenie nárokov
dlžníka (klienta) voči banke. Je zjavné, že práva dodávateľa a spotrebiteľa pri postúpení pohľadávok
nie sú rovnaké, resp. vo vzťahu k účastníkom zmluvy (Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 26.6.2013), nie sú vyvážené. Tu je zjavná nerovnováha práv účastníkov Zmluvy o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.6.2013 (súčasťou zmluvy boli i Všeobecné obchodné podmienky, vrátane

čl. 19.6.). V podstate týmto spôsobom dodávateľ diskriminuje spotrebiteľa, ako slabšieho účastníka,
ukracuje na jeho právach a to mať rovnaké právo na postúpenie pohľadávky, ktorá mu potencionálne
proti veriteľovi môže vzniknúť. Táto podmienka, ako to už bolo uvedené, je spôsobilá obmedziť alebo
neúmerne sťažiť možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojho práva. Uvedená zmluvná podmienka je pre
rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka) neplatná, lebo porušuje práva
spotrebiteľa (žalovaného). Súd žalobu žalobcu zamietol, z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na

strane žalobcu. Porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo,
úspešný v konaní bol žalovaný, preto mu súd prvej inštancie priznal proti žalobcovi právo na náhradu
trov v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a namietal nesprávne právne

posúdenie veci. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého Banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje
alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie §
89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení

zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu
vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a
to v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca však zároveň poukazuje na skutočnosť,
že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu podaním zo dňa
30.09.2015,nazákladektoréhodošlokvyhláseniupredčasnejsplatnostiprávnympredchodcomžalobcu

ku dňu 29.09.2015. Podľa žalobcu predmetné podanie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 92
ods. 8 zákona o bankách. Z predmetnej výzvy je zrejmé, že žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy
vzniknutej titulom zmluvy o splátkovom úvere, a to v lehote 15 dní. Zároveň je z platobnej histórie zrejmé,
že žalovaný neuhrádzal splatné splátky riadne a včas a ku dňu postúpenia pohľadávky bol viac ako 90
dní nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy. Zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách

nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky

uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky, spolu s podacím hárkom, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka
(žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez
toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Na záver navrhol,

abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,ževyhoviežalobežalobcu,resp.zrušilavrátilvecsúdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ustanovenie 19.16 uvedené vo VOP
je neplatné z viacerých dôvodov. Neplatnosť ustanovenia vidí z dôvodu rozporu tohto ustanovenia

s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ako aj toho dôvodu, že žalovanému ako
spotrebiteľovi nebolo pri podpise Zmluvy vysvetlené toto ustanovenie. Na podporu svojich tvrdení
poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov (Krajský súd v Banskej Bystrici zo dňa 09.06.2016,
sp. zn. 16Co/760/2015, Krajský súd v Prešove zo dňa 29.05.2014, sp. zn. 6Co/119/2013,Krajský súd v
Prešove zo dňa 11.03.2015, sp. zn. 19Co/177/2014, Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/574/2015-108,

sp. zn. 24Co/947/2015, Krajský súd v Trenčíne č. k. 5Co/296/2013, Krajský súd v Prešove sp. zn.
11Co/37/2012. Ďalej mal za to, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v predmetnej
vecinemožnopovažovaťzavýzvupodľa§92ods.8ZoB.Oznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnosti
je o tom, že banka uplatňuje svoje právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Tieto dve výzvy nemožnozamieňať, ani nijako nahrádzať a už vonkoncom nemožno tvrdiť, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru podľa § 53 ods. 9 OZ je výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca ďalej
nesprávne uvádza, že medzi výzvou pred postúpením pohľadávky a samotným postúpením nemusí byť

dodržaná lehota 90 dní. Argumentácia žalobcu by v praxi znamenala, že klient banky bude v omeškaní
napr. 90 dní a banky mu zašle výzvu v 90 deň omeškania a na druhý deň postúpi svoju pohľadávku.
Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že právny predchodca zaslal žalovanému
výzvu pred postúpením pohľadávky. Poukazuje na to, že ak by žalobca doložil výzvu zo systému, musí
preukázať, že túto výzvu aj skutočne banka zaslala žalovanému. Existuje dôvodná obava, že právny

predchodca žalobcu vygeneroval zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní. V tejto súvislosti je podľa
názoru žalovaného potrebné sa zaoberať aj tým, kedy bola výzva žalovanému doručená, a to za účelom
vyhodnoteniadodržania90dňovejlehotyposplatnostizáväzkovžalovaného,akopodmienkypostúpenia
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. O tom, či vôbec bola zaslaná výzva žalovanému,
žalobca žiadny dôkaz nepredložil. Povinnosťou žalobcu bolo v konaní preukázať svoju aktívnu vecnú
legitimáciu a svoje tvrdenia súdu i preukázať. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je zrejmé, že toto sleduje

aj podmienky postúpenia. Hlavným účelom § 92 ods. 8 ZoB tak podľa dôvodovej správy bolo nielen
prelomenie bankového tajomstva, ale aj úprava možnosti použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky
zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Na tomto mieste však zákon
navyše stanovil podmienky, za akých je možné postúpiť bankovú pohľadávku, a jednou z tých je aj
zaslanie písomnej výzvy klientovi, ako aj zročnosť bankovej pohľadávky, ktorá je predmetom postúpenia.

Z uvedeného tak jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva, že doručenie, resp. preukázateľne odoslanie
písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 ZoB je jednou z podmienok pre platné postúpenie
pohľadávky. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.03.2015,
sp. zn. 4Co/145/2014. Banka v prípade postúpenia pohľadávky musí dodržiavať okrem § 524 a násl. OZ
aj zákon o bankách, ktorý je lex specialis k uvedenému ustanoveniu OZ. Nemožno teda bez ďalšieho

vyvodiť záver, že v prípade postúpenia bankovej pohľadávky stačí na platné postúpenie iba oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky. K uvedenému dal do pozornosti rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/792/2015 zo dňa 26.10.2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
28.01.2009, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 a uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 337/2012 zo dňa 03.7.2012.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a

zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zamietajúcej
výrokovej časti a výrokovej časti o náhrade trov konania podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1/ CSP keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej

z pôvodného veriteľa G., a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor
s § 92 ods. 8 zákona o bankách.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou

súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu

k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciupostupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby
ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008

zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007
zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a

súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.
K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8
zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

9. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti

banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a

bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8

zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje,
došlokodlišnejdohodemedziklientomabankoutýkajúcejsapostúpeniapohľadávky,atovzmyslebodu

19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvádza, že podmienka uvedená v čl. 19 bod 19.16.Všeobecných
obchodných podmienok vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej
obsah spotrebiteľ (v danom prípade žalovaná) nemohla individuálne ovplyvniť. Odvolací súd vzhliadol
neprijateľnosť tejto podmienky, ktorá nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná

podmienka bola obsiahnutá vo vopred právnym predchodcom žalobcu preformulovaných Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok Zmluvy o splátkovom
úvere zo dňa 26.06.2013 bol nútený dlžník - žalovaný prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu s
bankou - Slovenskou sporiteľnou, a.s. ako veriteľom. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiachzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tejto zmluvnej podmienky odvolací súd vidí tom, že jednak
touto zmluvou podmienkou banka zrejme obchádza už uvedené ust. § 92 ods. 8Zákona o bankách
a súčasne v tom, že spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával

súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu (teda aj
na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo značne sťažené),
zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod
záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky. Preto je táto zmluvná podmienka neprijateľná podľa § 53ods. 1 OZ a

absolútne neplatná podľa § 53 ods. 4 OZ.

11. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že podmienka stanovená v citovanom ustanovení § 92 ods.
8zákona o bankách, prvá veta, nestanovuje podmienku, že omeškanie klienta s plnením trvajúce dlhšie
ako 90 dní uplynulo až po písomnej výzve banky v zmysle uvedeného ustanovenia. Podmienkou
platného postúpenia bankovej pohľadávky je tak písomná výzva banky a omeškanie klienta s plnením

trvajúce dlhšie ako 90 dní, pričom ale nie je nevyhnutné, aby uvedená doba omeškania klienta
uplynula až po písomnej výzve banky, to znamená, že netreba zo strany banky čakať, aby uplynulo 90
nepretržitých dní po výzve, ak je klient v takomto omeškaním už v čase výzvy.

12. Rovnako ako súd prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že žalobca v spore pred súdom

prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie
pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky,
ktorou mal pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná. Ako uviedol
súd prvej inštancie, žalobca nepreukázal zaslanie a doručenie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách, pričom za splnenie tejto podmienky nemožno považovať list označený žalobcom ako výzva zo

dňa 09.09.2015, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že túto výzvu žalovanému aj skutočne zasielal,
keďže z podacieho hárku nie je možné zistiť, aká výzva bola žalovanému doručovaná. Taktiež z obsahu
tejto výzvy zo dňa 09.09.2015 a ani z iných výziev zasielaných žalobcom žalovanému nevyplýva, že by
malo ísť o výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V písomnostiach sa neodkazuje na postup podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Spotrebiteľ vo výzve musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na

jeho následok, na vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie. Žalobca v konaní
nepreukázal,žebyjehoprávnypredchodcapredpostúpenímpohľadávkytakúvýzvužalovanémuzaslal.

13. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a
výrokovej časti o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1CSP ako vecne správne potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, a preto odvolací súd rozhodol tak,
že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).