Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 23, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315217542
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315217542.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: W. A., nar. X.X.XXXX, bytom
T. XXX, zastúpený: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom v Žilinská 14, Bratislave, proti žalovanej:
W. A., nar. XX.X.XXXX, bytom ulica V. XXX, F. B., zastúpená: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária
s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, o zaplatenie 31.180,28 euro s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 8C/505/2015-83 zo dňa 8.
decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 31.180,28 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 31.180,28 euro od 12.5.2014 do zaplatenia všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100
%. Žalobca svojou žalobou došlou na súd 23.7.2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal,
aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 31.180,28 euro s príslušenstvom a nahradiť trovy konania
vzhľadom na to, že medzi sporovými stranami vznikol záväzkovo-právny vzťah predmetom ktorého bolo

to, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke sumu vo výške 33.137,28 euro na jej bankový
účet dňa 13.11.2012. Tieto peniaze mali byť použité a boli použité na kúpu domu, ktorý sa stal výlučným
vlastníctvom žalovanej. Čo sa týka vrátenia peňazí dohoda medzi sporovými stranami bola taká, že v
prípade, že žalobca bude potrebovať peniaze na zaplatenie povinných nákladov vyplývajúcich z jeho
živnosti, tak žalovaná predmetné sumy zašle na bankový účet žalobcu a tieto sumy sa odrátajú z dlhu
33.137, 28 euro. Žalovaná na účet žalobcu zaslala 1.957,- eur a tak žalovaná suma činí rozdiel medzi
sumou 33.137,28 eur a sumou 1.957,- eur. Žalovaná po dohode so žalobcom zaviazala vrátiť zvyšok

dlhu vo výške 31.180,28 euro po nadobudnutí domu do výlučného vlastníctva avšak napriek tomu, že
dom nadobudla dňa 11.4.2014 doposiaľ žalobcovi zvyšok dlhu nesplatila. Právny zástupca žalovanej
JUDr. Mešenec v liste zo dňa 17.10.2013 oznámil žalobcovi, že žalovaná je ochotná zaplatiť polovicu
zaslanejsumypričomuviedol,ženešloopôžičkupreňusamotnú.Zostranyžalobcutiežbolopoukázané
na to, že akonáhle boli peniaze poskytnuté žalovanej previedla ich na iný účet (na kúpu domu od svojich
rodičov) čo potvrdila aj vo svojom e-maily.

2. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a medzi sporovými stranami sporné nebolo, že z účtu
žalobcu na účet žalovanej bola poukázaná suma 33.137,28 euro. Žalovaná strana však tvrdila, že
uvedená suma bola peňažnými prostriedkami syna žalobcu, ktorý ich získal z predaja bytu v B.. Toto
tvrdenie žalovanej strany bolo bez akýchkoľvek pochybností vyvrátená listinnými dôkazmi, z ktorýchjednoznačne vyplýva, že byt v B. bol vo vlastníctve žalobcu a jeho manželky. Žalobca a jeho manželka
predmetný byt v B. nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 2003 od Stavebného bytového družstva
občanov so sídlom v Pezinku pričom v predchádzajúcom období predmetný byt mali v nájme. V zmysle

§-u 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníkov veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo
inou zmluvou. Žalobca a jeho manželka nadobudli byt do BSM kúpnou zmluvou. Kúpnou zmluvou zo
dňa 2.11.2012 byt odpredali a peniaze za predaj kupujúci poukázali na účet žalobcu a časť peňazí vo
výške 18.076,93 euro bolo poukázaných na splatenie úveru. O tom, že žalobca a jeho manželka boli
vlastníkmi bytu v B., ktorý predali svedčil aj list vlastníctva v ktorom boli uvedení ako vlastníci. Podľa

zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti podľa § 70 ods. 1 údaje katastra uvedené v § 7 sú
hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa § 71 ods. 1, 2 citovaného zákona záväzné údaje katastra
sa používajú najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov atď. Záväzné
údaje katastra slúžia ako podklad na písomné vyhotovenie verejných listín a iných listín.

3. Čo sa týka právneho dôvodu na základe ktorého boli peňažné prostriedky poskytnuté, tak žalovaná

strana tvrdila, že to bolo z toho dôvodu, že v dome bude mať syn žalobcu doživotné užívacie právo a jeho
syn tam bude mať k dispozícii vlastnú izbu. Naproti tomu žalobca tvrdil, že išlo o pôžičku. To, že išlo o
pôžičku mal súd preukázané z výsluchu svedkov W. A. ako aj Z. A.. K uzavretiu dohody o pôžičke medzi
sporovými stranami malo dôjsť v bydlisku žalobcu za prítomnosti jeho manželky ako aj žalovanej a jej
bývalého manžela. Svedkyňa B. a svedok P. B. sa k tejto otázke uzavretia dohody o pôžičke vyjadrovať

nemohli nakoľko v bydlisku žalobcu vtedy neboli. Žalovaná strana tvrdila, že suma 33.137,28 euro (1
miliónkorún)bolipeniazesynažalobcu,čovšakpravdouneboloačobolovysvetlenévbode20rozsudku
a že tieto peniaze boli preddavkom na kúpu rodinného domu za čo mal syn žalobcu - manžel žalovanej
právo doživotného bývania v dome. Z listu vlastníctva však vyplýva, že žiadna ťarcha - vecné bremeno
týkajúce sa bývania syna žalobcu na liste vlastníctva nie je vyznačené. Aj týmto dôkazom sa vyvrátilo

tvrdenie žalovanej, že nešlo o pôžičku. Právny zástupca žalovanej vo svojim liste uvádza jednak to, že
po prerokovaní listu žalobcu so žalovanou oznamuje, že bez ohľadu na to z akého právneho titulu jej boli
peniaze poukázané je ochotná zaplatiť 1-icu zaslanej sumy. Rozhodne však žalovaná tvrdí, že v danom
prípade nešlo výlučne o pôžičku pre ňu samotnú. Tu sa ma jednej strane uvádza, že žalovaná nevie z
akého dôvodu jej boli peniaze poskytnuté, na strane druhej v ďalšej vete sa uvádza, že išlo o pôžičku.

Aj z tohto listu je možné usudzovať, že išlo o pôžičku medzi sporovými stranami. To, že sa jednalo o
pôžičku svedčí aj fakt, že v zapätí čo boli žalovanej na účet pripísané peniaze v sume 30.000,- euro
poukázala svojim rodičom, ktorí neskôr kúpnou zmluvou zo dňa 11.4.2014 previedli na ňu nehnuteľnosti.

4. Pri svojom rozhodovaní súd sa riadil aj úvahou prečo by žalobca, ktorý bol vlastníkom peňazí z

predaja bytu čo bolo v spore preukázané tieto finančné prostriedky investoval v prospech žalovanej, aby
nadobudla nehnuteľnosť. Čo sa týka toho, že tieto finančné prostriedky mali kompenzovať bývanie syna
žalobcusúdusatojavíakonehodnoverné.Knámietkepremlčaniavznesenejžalovanoustranoujenutné
uviesť, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej nebola premlčaná nakoľko právo na plnenie zo zmluvy o
pôžičke sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

Začiatok plynutia premlčacej doby je pritom spojený s okamihom, keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz. Všeobecne pritom platí, že sa právo môže vykonať po prvý raz akonáhle vznikne možnosť
podať na jeho základe žalobu. Tento deň je potom dňom začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Ak nebola splatnosť dlhu dohodnutá, ustanovená právnym predpisom alebo
určená v rozhodnutí, možno o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek. Tento je potom povinný splniť

v zmysle § 503 Občianskeho zákonníka dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (viď
33 Odo 846/2006 NS ČR). Vzhľadom na to, že medzi sporovými stranami sa jednalo o pôžičku, kde je
žalovanou za cenu bývania jej manžela, syna žalobcu, keď v zmysle § 18 Zákona o rodine manželia
sú povinní spolu žiť. Tým, že žalovaná uzavrela manželstvo so synom žalobcu automaticky mu vzniklo
právo bývať spolu so žalovanou v nehnuteľnosti, ktorú hodlala kúpiť a neskôr kúpila od svojich rodičov.

Toto právo bývania by trvalo synovi žalobcu - manželovi žalovanej počas celého trvania manželstva a
napriek tomu, že žalovaná by bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nemohla by sa účinne domáhať
vypratania syna žalobcu z nehnuteľnosti. Za trvania manželstva sa manželka, ktorá žije oddelene od
manžela nemôže súdne domôcť toho, aby manžel rodinný dom, ktorý je jej výlučným vlastníctvom
vypratal a jej odovzdal do užívania pretože v ňom býva bez právneho dôvodu. Oprávnenie manžela

bývať v rodinnom dome manželky za trvania manželstva vyplýva už z rodinných vzťahov založených
manželstvom (viď V 5/1971). Žalovaná strana ako prostriedok procesnej obrany (č. l. 34 spisu) uviedla,
že sa nemieni bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, avšak žalobca podanou žalobou žiada viac, ako
jej po úhradách za jeho syna ostalo. K tomu je nutné uviesť, že žalobca nezodpovedá za prípadnézáväzky svojho plnoletého syna - manžela žalovanej. Syn žalobcu má plnú spôsobilosť k právnym
úkonom a žalobca neručí za jeho záväzky. Úhrada dlhov bývalého manžela žalovanej môže byť jedine
zohľadnená pri vyporiadaní BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Čo sa týka priznanej istiny 31.180,28

euro táto bola vypočítaná zo sumy 33.137,28 euro od ktorej bola odpočítaná suma 1.957,- euro, ktorá
bola žalovanou zaslaná na účet žalobcu. Vznik omeškania žalovanej so splnením peňažného dlhu bol
stanovený na 12.5.2014 čo je 30 dní odo dňa kedy žalovaná nadobudla dom do výlučného vlastníctva.
Ona sumu deklarovala, že finančná čiastka poskytnutá žalobcom má slúžiť na zakúpenie nehnuteľnosti
od jej rodičov. Podľa §-u 255 ods. 1,2 a §-u 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku keďže žalobca

mal v konaní plný úspech súd mu priznal 100 % náhrady trov konania.

5. Proti citovanému rozsudku v celom rozsahu cestou právneho zástupcu podáva žalobca odvolanie,
ktoré nasledovne odôvodňuje: podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP - konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom zároveň právoplatné uznesenie súdu
I. inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 ods. 1 CSP

odseku, a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej,- súd I. inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 1. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí, pričom zároveň právoplatné uznesenie súdu I. inštancie,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 ods. 1 CSP odseku a táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo vecí samej. Podľa § 212 ods. 2 CSP, rozsudkom sa rozhoduje o celej

prejednávanej veci. Ak je to účelné, súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o
jej základe alebo dôvode. Na pojednávaní dňa 29.09.2016 súd pripustil zmenu návrhu tak, že namiesto
5,25 % ročného úroku z omeškania sa jedná o 8,25 % ročný úrok z omeškania. Žalovaná namieta jednak
neurčitosť výroku uznesenia o zmene žaloby a zároveň namieta aj tú skutočnosť, že súd I. inštancie
v napadnutom rozsudku nevyčerpal celý predmet konania. T.j. nedostatočne určitým spôsobom najprv

rozhodol o zmene žaloby, ale následne nerozhodoval o takto zmenenej žalobe, ale o pôvodnom návrhu
a v napadnutom rozsudku sa preto ani nijako nevysporiadal s touto skutočnosťou ako aj s námietkami
žalovanej voči rozšíreniu uplatneného práva žalobcom zmenou žaloby. Zároveň súd na pojednávaní dňa
08.11.2016 znemožnil právnemu zástupcovi žalovanej viesť riadne výsluch svedkov, keď opakovane
bezdôvodne nepripúšťal otázky, pričom však nešlo o otázky spĺňajúce dôvody neprípustnosti podľa §

202 ods. 2 CSP {viď zvukový záznam z pojednávania) 2. Súd I. inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou prišlo
k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Samotné poskytnutie peňažných prostriedkov a ich pripísanie na účet
žalovanej nebolo sporné. Súd mal za to, že existenciu zmluvy o pôžičke preukazuje tvrdenie žalobcu,
Jeho manželky a Jeho syna o tom, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o pôžičke. Malo k tomu prísť ústne,

u nich doma a boli pri tom so žalovanou sami. Namieta, že manželka žalobcu a jeho syn, s ktorým
sa žalovaná rozviedla sú osoby priamo majetkovo prepojené so žalobcom, že majú priamy záujem na
výsledku konania a ich svedectvo nie Je možné považovať za dostatočné a vierohodné na preukázanie
uzatvorenia zmluvy o pôžičke žalobcom so žalovanou. Žalovaná nemá možnosť akýmkoľvek dôkazným
prostriedkom preukazovať, že k takejto ústnej dohode nikdy neprišlo. Ako možno dokazovať, že sa

niečo nestalo, keď sa to nestalo. Keďže sa nejaká skutočnosť nestala, nemohol byť pri nej prítomný
žiadny svedok, nemohla o nej byť spísaná žiadna listina a ani nemohla byť zachytená na zvukovom, či
obrazovom zázname. Žalovaná nemá možnosť predložiť dôkazný prostriedok o tom, že so žalobcom
neuzatvorila zmluvu o pôžičke, pretože táto skutočnosť nikdy nenastala a preto o nej žiadny dôkaz
nejestvuje. Podľa názoru žalovanej žalobca neuniesol dôkazné bremeno o skutočnosti, že so žalovanou

uzatvoril zmluvu o pôžičke, pričom samotné veľmi nepresvedčivé svedectvo jeho syna a jeho manželky,
s ktorými vzájomne majetkovo hospodária nie je dostatočným dôkazom jednoznačne preukazujúcim túto
skutočnosť. Podľa tvrdenia žalobcu ústne zmluvne dohodnutá výška pôžičky mala byť 1milión korún.
JednakvdanomčaseSlovenskákorunaakoplatidloneexistovalaapretotaktouzatvorenázmluva,ktorej
plnenie je nemožné nemohla byť platne uzatvorená. Zároveň však reálne boli poskytnuté eurá avšak

po prepočte konverzným kurzom podľa žalobcu dohodnutá výška pôžičky predstavuje sumu 33.193,92
eur. Na účet žalobkyne však bola pripísaná suma 33.137,28 eur, čo nezodpovedá tvrdeniu žalobcu.
Jeho manželky a syna o dohodnutej výške údajnej pôžičky. Splátky údajnej pôžičky v sume 1.957,-
eur. Žalovaná poukazovala na účet žalobcu peňažné prostriedky v celkovej sume 1.957,- eur o ktorých
žalobca tvrdil, že ich v zmysle dohody so žalovanou odpočítal od poskytnutej sumy. Táto skutočnosť

vracanie časti pôžičky na podnikanie žalobcu, pokiaľ mala byť údajná pôžička splatená až potom, ako
nadobudne žalovaná dom, nemá logiku. Načo by žalovaná poskytovala peňažné prostriedky žalobcovi
ako splátky pôžičky, keď podľa dohody si za ňu ešte len v budúcnosti mala zakúpiť dom? Žalobca v
podstate nijako nevedel vysvetliť skutočnosť, že aj cez Jeho účet sa financovalo podnikanie Jeho syna,keďže mal exekúcie, a preto si vymyslel takéto tvrdenie, že išlo o akési dohodnuté splátky za účelom
financovania povinných nákladov Jeho vlastnej živnosti, ktoré mu mala žalovaná na Jeho žiadosť zaslať.
Nelogickosť skutkových tvrdení žalobcu o vopred existujúcej dohode o vrátení peňazí poskytnutých na

zakúpenie domu na strane jednej a o zriadení práva doživotného bývania pre jeho syna na zakúpenom
dome,pokiaľsanajehozakúpenínemalnijakopodieľať,nastranedruhej.Rozporjevtvrdeniachžalobcu
o existencií zmluvy o pôžičke. Na jednej strane sa mu podľa jeho tvrdenia (ako aj manželky a syna) mali
peňažné prostriedky poskytnuté žalovanej podľa údajnej vopred uzatvorenej zmluvy o pôžičke vrátiť,
na druhej strane mal na dome, ktorý bude napísaný na žalovanú a kde ním poskytnutá suma mala

tvoriť jednu polovicu kúpnej ceny domu, mať jeho syn ťarchu - právo doživotného užívania. Vyvstáva
potom celkom logická otázka, keďže podľa tvrdení žalobcu mala byť poskytnutá suma od počiatku iba
pôžičkou a mala byť žalovanou vrátená, prečo a začo, za akú odplatu malo byť jeho synovi zriadené
právo doživotného užívania? Práve naopak, skutočnosť, že žalobca ako otec manžela žalovanej zaslal
na jej účet sumu zodpovedajúcu 1-ci kúpnej ceny domu a následne podľa jeho vlastných tvrdení mala
žalovaná dom odkúpiť takým spôsobom, aby bola vedená ako jeho výlučná vlastníčka, z dôvodu, že jeho

syn by bol hneď exekvovaný, pričom synovi sa zriadi právo doživotného užívania predmetného domu,
naznačuje, že sa vôbec nejednalo od počiatku o pôžičku, ale že obaja manželia sa mali na nadobudnutí
domu podieľať rovným dielom a hoci žalovaná by bola vedená ako výlučná vlastníčka žalobcov syn
by mal právo doživotného užívania domu. Ak sa syn žalobcu nemal nijako podieľať na financovaní
domu, načo by sa malo dohodnúť, že má mať k nemu právo doživotného užívania? To nie je logické a

takéto tvrdenie žalobcu ako aj jeho syna a manželky nevyznieva vierohodne. O nevierohodnosti tvrdení
žalobcov svedčia aj rozpory v účele a dobe poskytnutia pôžičky. Podľa e-mailu žalobcu z 03.07.2013,
účelom pôžičky malo byť: „peniaze ti boli poskytnuté na to, že dáš do poriadku tvoj dom, ktorý tvojim aj
zostane". Podľa žaloby sa mala žalovaná zaviazať vrátiť požičanú sumu potom, ako nadobudne dom do
svojho výlučného vlastníctva. V rozpore s týmto tvrdením však ale žalobca preukázané žiadal peniaze

ešte predtým, ako podľa tejto ním tvrdenej dohody mali byť žalovanou vrátené, dokonca ich postúpil
aj na vymáhanie.... Z akého dôvodu tak konal, keď podľa ním tvrdenej dohody vôbec ešte nemala
byť poskytnutá pôžička splatná? K ďalšiemu nesprávnemu skutkovému zisteniu súdu prvého stupňa
uvádzame,žezlistuJUDr.Mešencaz17.10.2013jasnevyplýva,žemedzistranamijespornýprávnytitul
poskytnutia peňažných prostriedkov. JUDr. Mešenec v tomto liste ako právny zástupca žalované reaguje

na skutkové tvrdenia protistrany v jej liste. Nehovorí v ňom o aký právny titul Išlo, ale naopak, tvrdí v
ňom o aký právny titul nešlo. Súd I. inštancie si z tohto listu vyvodil skutkové tvrdenie ktoré neobsahuje.
Vzhľadom na nesprávne zistený skutkový stav veci potom súd I. inštancie vec nesprávne právne
posúdil, keď nárok žalobcu právne nekvalifikoval ako nárok z na vydanie bezdôvodného obohatenia
za aplikácie § 107 ods. 1 OZ vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok Okresného Galanta
8C/505/2015-83 zo dňa 08.12.2016 ako aj uznesenie o pripustení zmeny návrhu z 29.09.2016 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej - k odvolaciemu dôvodu podľa § 365. ods. l písm. d)

CSP, podľa ktorého má mať konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci: Žalovaná v podanom odvolaní tvrdí, že súd rozhodol o zmene žaloby v časti výšky uplatňovaného
úroku z omeškania nedostatočne určitým spôsobom. Svoje tvrdenie však v podanom odvolaní bližšie
nekonkretizovala, t.j. bližšie neupresnila, prečo považuje uznesenie o pripustení zmeny žaloby za
nedostatočne určité. Tvrdenie o údajnej neurčitosti výroku uznesenia o zmene žaloby považujem preto

za účelové a ničím nepodložené. Súd I. inštancie rozhodol o zmene žaloby v zmysle § 142 CSP a v
súlade ostatnými procesnými ustanoveniami upravujúcimi inštitút uznesenia. Žalovaná ďalej namieta,
že súd I. inštancie nerozhodol o zmenenej žalobe (o ktorej však sama tvrdí, že nebola realizovaná
dostatočne určitým spôsobom), a teda sa ani nevysporiadal s touto skutočnosťou ako aj s námietkami
žalovanej voči rozšíreniu uplatneného práva žalobcom. Je pravdou, že súd má rozsudkom rozhodnúť

spravidla o celej prejednávanej veci. V tejto veci však súd I. inštancie opomenul rozhodnúť o časti,
príslušenstva a to v rozsahu zmenenej výšky uplatňovaného úroku z omeškania (t.j. žalovanému
zvýšený úrok nepriznal a ani nerozhodol o zamietnutí žaloby v časti zvýšeného úroku z omeškania). V
danej súvislosti je tiež potrebné uviesť, že je nelogické a protirečivé, aby žalovaná na jedenej strane
spochybňovala uznesenie o zmene žaloby a na strane druhej zároveň namietala, že súd I. inštancie

nerozhodoval o zmenenej žalobe. Okrem toho samotná skutočnosť, že súd priznal žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 5.25 %, a nie vo výške 8.25 %, je nepochybne v prospech žalovanej. Uvedená
skutočnosť preto nemôže byť z pohľadu žalovanej dôvodom na podanie odvolania, nakoľko subjektom
oprávneným na podanie odvolania je tá sporová strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané(§ 359 CSP). V podanom odvolaní žalovaná ďalej uvádza, že súd I. inštancie na pojednávaní dňa
08.11.2016 znemožnil jej právnemu zástupcovi viesť výsluch svedkov, keď opakovane a bezdôvodne
nepripúšťal otázky, pričom však nešlo o otázky spínajúce dôvody neprípustnosti podľa § 202 ods.

2 CSP. Uvedené tvrdenie žalovanej je jednak značne neurčité (žalovaná neuviedla o aké konkrétne
otázky išlo, ktorému svedkovi boli kladené a pod.) a zároveň sa nezakladá na pravde. Zákon explicitne
určuje, aké otázky sa svedkovi nesmú klásť. Ide pritom o otázky, ktoré navádzajú na odpoveď, otázky
klamlivé, otázky nesúvisiace s predmetom konania a otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa
majú zistiť až z jeho výpovede. Pokiaľ teda právny zástupca kládol ktorémukoľvek svedkovi niektorú

z takýchto otázok, potom je absolútne pochopiteľné a správne, že súd takéto otázky nepripustil. Bolo
vecou právneho zástupcu žalovanej, aby minimálne trval na tom. aby sa jeho otázky zaprotokolovali,
čo však neurobil, nakoľko tieto neboli v zmysle § 202 ods. 2 CSP prípustné. 2/ k odvolaciemu dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam Druhý odvolací dôvod vychádza z toho. že podľa názoru žalovanej
súd I. inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď

konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou prišlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Spomenutý odvolací
dôvod je však v tomto prípade neaplikovateľný, nakoľko súd I. inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Súd I. inštancie zhrnul vykonané dokazovanie v bodoch 3
až 19 a v bodoch 20 a nasl. uviedol právne posúdenie. Otázka, či medzi sporovými stranami došlo k
uzavretiu zmluvy o pôžičke je otázkou právnou, pri zodpovedaní ktorej súd I. inštancie posudzoval to,

či možno zistený skutkový stav subsumovať pod právnu normu upravujúcu zmluvu o pôžičke (§ 657
OZ). Na základe zistených skutkových okolností veci potom súd I. inštancie po právnej stránke usúdil,
že medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Inak povedané v tomto smere ide o
aplikáciu práva. Právne posúdenie súdu prvého stupňa je pritom správne, vychádza z náležite zisteného
skutkového stavu a je presvedčivo a úplne zdôvodnené v odôvodnení rozsudku. Vzhľadom na to, že

otázka, či medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o pôžičke je otázkou právnou, a teda sa
týka právneho posúdenia, zákonné podmienky pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP nie sú splnené. V danej súvislosti si dovoľujem poukázať na ustanovenie § 365 ods. 3
CSP, podľa ktorého: „Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania." Zároveň si dovoľujem poukázať na ustanovenie § 380 ods. 1

CSP, podľa ktorého: „Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný." Pokiaľ ide o namietanie údajnej
nevierohodnej výpovede svedkov; W. A., nar. XX.XX.XXXX (syn žalobcu) a Z. A., nar. XX.XX.XXXX
(manželka žalobcu), takéto namietanie nie je na mieste. Ide totiž o osoby, ktoré boli okrem sporových
strán jediné pri tom, keď sa dohodli podmienky zmluvy o pôžičke: V súvislosti s ich výpoveďou si
preto dovoľujem poukázať na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29,

podľa ktorého: „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe
ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí
spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným
dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto
vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu

neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania."
Navyše zo strany žalobcu boli okrem návrhov na výsluch svedkov produkované aj ďalšie dôkazy, ktoré
v ich vzájomnom kontexte jednoznačne preukazovali žalobcove tvrdenia a oprávnenosť uplatňovaného
nároku. Žalobca leda nepochybne uniesol bremeno tvrdenia a aj dôkazné bremeno, a preto bol v tomto
súdnom konaní úspešný. Skutočnosť, že pri dohadovaní podmienok zmluvy sa strany vyjadrovali v

slovenských korunách, nie je spôsobilá spochybniť fakt, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo. Žalobca
si pritom od žalovanej uplatňuje iba takú sumu, ktorú jej reálne požičal, pričom súčasne zohľadnil aj
čiastočnú úhradu vo výške 1.957.- €. List zo dňa 17.10.2013 od JUDr. Mešenca, predchádzajúceho
právneho zástupcu žalovanej hovorí úplne jednoznačne, a síce že išlo o zmluvu o pôžičke, pričom
žalovaná sa v tom čase bránila tým, že údajne nešlo o pôžičku iba pre ňu samotnú. Žalovaná teda

naznačovala, že nebola jedinou dlžníčkou zmluvy o pôžičke, avšak bližšie nešpecifikovala to, kto mal
byť údajným ďalším dlžníkom zmluvy o pôžičke. Tvrdenia uvádzané v podanom odvolaní ohľadom
tejto písomnosti sú preto iba účelovou dezinterpretáciou faktov. V predposlednom odseku podaného
odvolania žalovaná uvádza, že údajne došlo k nesprávnej právnej kvalifikácii, tzn. k omylu pri aplikácii
práva súdom I. inštancie, pretože nárok žalobcu nebol po právnej stránke kvalifikovaný ako bezdôvodné

obohatenie, v dôsledku čoho vyhodnotil súd aj vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú. V tomto
smere je však potrebné poukázať na fakt, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla ako odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a síce to, že by napadnuté rozhodnutie súdu I. inštancie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdenie o údajnej nesprávnej právnej kvalifikáciepreto nemôže byť v odvolacom konaní preskúmavané. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/505/2015 zo dňa 08.12.2016 v
celomrozsahupotvrdilakovecnesprávnyažalovanejuložilpovinnosťnahradiťžalobcovitrovyprávneho

zastupovania v odvolacom konaní v rozsahu 100 % (t.j. suma vo výške 574,30 € za jeden úkon právnej
pomoci v hodnote 469,74 eur + režijný paušál v hodnote 8,84 6 + 20 % DPH).

7. Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu: Na rozdiel od žalobcu nepokladá tvrdenie o neurčitosti
výroku uznesenia o zmene žaloby v časti uplatneného úroku z omeškania za účelové, ale za riadnu

námietku v rámci využitia prostriedkov procesnej obrany, ktoré žalovanej náležia. Za účelové skôr
pokladáme tvrdenia žalobcu uvádzané v predmetnom vyjadrení. ("namiesto 5,25 % ročného úroku z
omeškania sa jedná o 8,25 % ročný úrok z omeškania"), podľa žalovanej z takto pripustenej zmeny
žaloby nie je zrejmý počiatočný deň, od ktorého sa úrok z omeškania v zmysle zmeny žaloby požaduje.
Deň do ktorého sa úrok z omeškania požaduje, ani istina, z ktorej sa úrok z omeškania požaduje, kto si
nárok uplatňuje a kto je ho povinný zaplatiť. Nevidí žiadnu nelogickosť v tom, že žalovaná v podanom

odvolaní poukázala na obe skutočnosti v ktorých vidí nesprávny procesný postup súdu I. inštancie. K
tvrdeniu žalobcu o tom, že namietaný nesprávny procesný postup súdu I. inštancie má byť fakticky na
prospech žalovanej a preto u nej nemôže byť dôvodom na podanie odvolania sa nevyjadruje. Žalobca
vo svojom vyjadrení ďalej tvrdí, že žalovaná v podanom odvolaní neuviedla, aké jej (právneho zástupcu)
konkrétne otázky neboli pripustené súdom a preto je jej tvrdenie v podanom odvolaní neurčité. Na druhej

strane sa k tomu vyjadruje tak, že bolo pochopiteľné a správne že súd takéto otázky nepripustil. Buď
teda právnemu zástupcovi žalobcu je zrejmé, o ktoré otázky išlo a k čomu sa vlastne vyjadruje, alebo
je jeho vyjadrenie v tomto smere iba všeobecným tvrdením bez znalosti podstaty veci. Pokiaľ si právny
zástupca žalobcu myslí, že bolo vecou právneho zástupcu žalovanej, aby minimálne trval na tom, aby
sa tieto jeho otázky zaprotokolovali uvádza ust. § 99 ods. 1 CSP a § 98 ods. 1 CSP a § 40 ods. 3 OSP

správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená. Od 1.7.2016 teda
prišlo k zmene právnej úpravy. Pri každom procesnom úkone na ktorom sa vykonáva dokazovanie sa
vyhotovuje záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku a tento záznam sa aj
uchováva. Zápisnica o procesnom úkone sa vyhotovuje vtedy, ak to súd považuje za vhodné a účelné.
Takáto zápisnica má obsahovať podstatný obsah prednesov ako aj priebeh procesného úkonu. Je vecou

súdu, aby tomu tak bolo. Ustanovenie § 40 OSP, podľa ktorého každá námietka účastníka konania
proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí
byť v zápisnici uvedená, sa v Civilnom sporovom poriadku nenachádza. Naproti tomu ale má odvolací
súd vždy k dispozícii zvukový záznam z priebehu úkonu a preto sám môže posúdiť, či nepripustenie
otázky strany (hoc to súd I. inštancie v zápisnici o úkone nezaznamenal) bolo v tom ktorom prípade

dôvodné, alebo nie. K ďalšej, nasledujúcej námietke žalobcu v predmetnom vyjadrení (odhliadnuc od
skutočnosti, že žalovaná v podanom odvolaní popri nesprávnych skutkových zisteniach namietala aj
nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie, keď má za to, že správne mal byť nárok žalobcu
kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie) si dovoľujeme uviesť, že nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Neunesenie dôkazného bremena žalobcu

o tom, že strany vykonali vzájomný zhodný prejav vôle nepredstavuje nesprávny právny záver súdu zo
správne zisteného skutkového stavu. Právnym posúdením možno rozumieť, či podľa správne zisteného
skutkového stavu preukázane vykonané prejavy vôle konajúcich osôb, možno právne posúdiť, ako
platne uzatvorenú zmluvu o pôžičke. Nesprávne zistený skutkový stav veci v tom smere, či vôbec k
takémutoprejavuvôlekonajúcejosobyniekedyprišlo,t.j.čiotakejtotvrdenejskutočnostižalobcauniesol

dôkazné bremeno, nemožno považovať za právne posúdenie veci s odôvodnením, že "otázka, či medzi
sporovými stranami prišlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke je otázkou právnou". K skutkového stavu veci:
Žalovaná nespochybňuje vierohodnosť výpovedí žalobcu, jeho manželky a syna iba ich príbuzenským
vzťahom, ktorý je nepochybný, ale poukazuje na iné, celkom konkrétne skutočnosti. Nemožno však
opomenúť ani to, že tak manželka žalobcu ale aj jeho syn (vykonávajúci z dôvodu množstva exekúcii

majetkové dispozície prostredníctvom rodičov) sú na výsledku konania priamo hmotne závislí. Opakuje
aj tvrdenie, že citovaný list JUDr. Mešenca nijako nepreukazuje a nie je dôkazom o tom, že sporové
strany uzatvorili platnú zmluvu o pôžičke a ani nepredstavuje uznanie dlhu alebo iný právny úkon,
ktorý by konštituoval vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu žalovanej. Právny zástupca
žalobcu odvolaciemu súdu tvrdí, že nemôže preskúmavať námietku žalovanej o nesprávnom právnom

posúdení veci uvedenú v podanom odvolaní, lebo nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie
v odvolaní nenamietala. Nonsens. Dovoľuje si uviesť, že žalovaná v podanom odvolaní namietala
nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie. Zároveň žalovaná v podanom odvolaní namietala
aj skutočnosť, že v roku 2012 nemohla byť platne uzatvorená ústna zmluva o pôžičke s nemožnýmpredmetom plnenia jeden milión korún (tvrdenia žalobcov). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje,
aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok Okresného Galanta 8C/505/2015-83 zo dňa 08.12.2016
ako aj uznesenie o pripustení zmeny návrhu z 29.09.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.

8. Duplika k vyjadreniu protistrany zo dňa 3.8.2017 (žalobca sa vyjadruje) - K odvolaciemu dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP Podľa názoru žalovanej strany je výrok uznesenia o pripustení zmeny
petitu neurčitý, nakoľko nie je zrejmý počiatočný deň, od ktorého sa úrok z omeškania v zmysle žaloby

požaduje, deň od ktorého sa úrok z omeškania požaduje, ani istina, z ktorej sa úrok z omeškania
požaduje, kto si nárok uplatňuje a kto je ho povinný zaplatiť. Pritom z uvedeného vyvodzuje žalovaná
strana takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z výroku
uznesenia o pripustení zmeny petitu žaloby je však zrejmé, že sa mení iba sadzba uplatneného úroku
z omeškania, pričom ostatné skutočnosti, ktoré spomína žalovaná strana, zostali týmto uznesením
nedotknuté. Z uvedeného dôvodu možno vyvodzovať účelovosť spomenutej argumentácie žalovanej

strany týkajúcej sa údajnej neurčitosť uznesenia o pripustení zmeny petitu žaloby.
Žalovaná strana v súvislosti s pripustením zmeny petitu na jednej strane spochybňuje uznesenie o
zmene petitu a na strane druhej zároveň namieta, že súd I. inštancie nerozhodoval v zmysle zmeneného
petitu, a nevyčerpal tak predmet konania. Takáto argumentácia sa logicky javí ako protirečivá, pričom
tento fakt navyše umocňuje to, že nerozhodnutie v zmysle zmeneného petitu je fakticky v prospech

žalovanej strany, nakoľko v dôsledku pripustenia zmeny petitu sa uplatnil vyšší úrok z omeškania, než
bol uplatnený pôvodne. K tomuto sa však žalovaná strana nevyjadrila. Faktom je, že súd má rozsudkom
rozhodnúť spravidla o celej prejednávanej veci, pričom v danom konaní súd I. inštancie opomenul
rozhodnúť o časti príslušenstva, a to v rozsahu zmenenej výšky uplatňovaného úroku z omeškania.
Súd I. inštancie tak žalovanému zvýšený úrok z omeškania po pripustení zmeny petitu nepriznal, ale

ani nerozhodol o zamietnutí žaloby v časti zvýšeného úroku z omeškania. Pritom ak súd I. inštancie
nevyčerpal celý predmet konania, ako to uvádza žalovaná strana, opätovne je potrebné zdôrazniť,
že v takomto prípade nejde o tzv. inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Nerozhodne o niektorej časti predmetu konania totiž nie je odvolacím dôvodom,
ale o dôvodom na uplatnenie inštitútu tzv. dopĺňacieho rozsudku upraveného v ustanovení § 225 CSP.

K tejto skutočnosti sa však strana žalovaného opätovne nijakým spôsobom nevyjadrila. Pokiaľ ide o
otázky, ktoré neboli v konaní pripustené, žalovaná strana ani vo vyjadrení zo dňa 03.08.2017 (v replike)
neuviedla konkrétne otázky, ktorých nepripustenie je podľa názoru žalovanej strany odvolacím dôvodom
(inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie). V tomto smere preto možno
odkázať na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 30.01.2017. K odvolaciemu dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V danom konaní nebolo sporné poskytnutie finančných prostriedkov
na bankový účet žalovanej, pričom na základe vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané,
že išlo o pôžičku, ktorú jej poskytol žalobca. Pritom pri procesnej obrane žalovanej, kedy účelovo tvrdila,
že nešlo o pôžičku, ale o bezdôvodné obohatenie, je nepochybné, že posúdenie toho, či ide o pôžičku
alebo bezdôvodné obohatenie je otázkou právnou a nie skutkovou. Pritom súd I. inštancie pri ustálení

právneho záveru o tom, že v danom prípade išlo o pôžičku (a nie o bezdôvodné obohatenie) vychádzal
z náležite zisteného skutkového stavu, a preto zákonné predpoklady pre naplnenie odvolacieho dôvodu
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP neboli splnené. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť
s ďalším účelovým tvrdení žalovanej strany o tom, že údajne bolo namietané aj nesprávne právne
posúdenie veci súdom I. inštancie. Z podaného odvolania je totiž nepochybne zrejmé, že v súlade

s ustanovením § 363 CSP sú v ňom označené iba dva odvolacie dôvody, pričom odvolací dôvod
upravenývustanovení§365ods.1písm.h)CSP(rozhodnutiesúduI.inštancievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci) nebol žalovanou stranou v tomto prípade označený ako odvolací dôvod. V
rámci odvolacieho konania preto môže byť žalovanou stranou napadnuté rozhodnutie preskúmané len
v medziach odvolacích dôvodov, ktoré boli v odvolaní označené v súlade s ustanovením § 363 CSP.

Vyjadrenie k iným tvrdeniam protistrany - žalovaná strana sa vo vyjadrení zo dňa 03.08.2017 opätovne
snaží účelovo spochybniť vierohodnosť výpovedí svedkov, ktorí boli navrhnutí žalobcom, pričom však
neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli objektivitu a vierohodnosť daných svedkov
spochybniť. Obdobne nie je možné spochybniť ani vyjadrenie predchádzajúceho právneho zástupcu
žalovanej, z ktorého vyjadrenia jednoznačne a nepochybne vyplýva, že medzi sporovými stranami došlo

k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Pokiaľ ide o prípadný rozdiel v číselnom vyjadrení skutočne poskytnutej
sumyadohodnutejsumytitulompôžičky,jepotrebnéuviesť,žeprípadnevyššiaposkytnutásumabybola
bezdôvodným obohatením len v prevyšujúcej časti dohodnutej sumy pôžičky a naopak prípadne nižšia
poskytnutá suma by bola čiastočným plnením vo vzťahu k dohodnutej sume pôžičky. Preto ani prípadnýrozdiel v reálne poskytnutej sume a dohodnutej sume pôžičky nič nemení na tom, že právnym titulom
poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej bola pôžička. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/505/2015 zo dňa 08.12.2016 v

celomrozsahupotvrdilakovecnesprávnyažalovanejuložilpovinnosťnahradiťžalobcovitrovyprávneho
zastupovania v odvolacom konaní v rozsahu 100 %.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je vo výroku
vecne správny.

10. Medzi sporovými stranami sa jednalo o pôžičku, kde je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom tak
z tohto vzťahu sa odvodzuje aj aktívna a pasívna legitimácia sporových strán v spore. Žalobca

je aktívne legitimovaný a žalovaná je pasívne legitimovaná., čo vyplýva z výsledku prevedeného
dokazovania súdom I. inštancie. Z výroku uznesenia o pripustení zmeny petitu žaloby je však zrejmé,
že sa mení iba sadzba uplatneného úroku z omeškania Súd I. inštancie rozhodol o zmene žaloby v
zmysle § 142 CSP. Žalovaná namieta, že súd I. inštancie nerozhodol o zmenenej žalobe a teda sa
ani nevysporiadal s touto skutočnosťou ako aj s námietkami žalovanej voči rozšíreniu uplatneného

práva žalobcom. Súd I. inštancie síce nerozhodol o časti príslušenstva v rozsahu zmenenej výšky
uplatňovanéhoúrokuzomeškania(t.j.žalovanémuzvýšenýúroknepriznalaaninerozhodolozamietnutí
žaloby v časti zvýšeného úroku z omeškania), no jedná sa len o príslušenstvo, nie o istinu. Preto pre
odvolateľa„zdanlivochýbajúci“výrokniejepotrebný,nejednásaoprocesnúchybu(okremtohosamotná
skutočnosť, že súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 %, a nie vo výške 8,25 %, je

nepochybne v prospech žalovanej), nemôže byť z dôvodom na podanie odvolania žalovanej, nakoľko
subjektom oprávneným na podanie odvolania je tá sporová strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP). V podanom odvolaní žalovaná ďalej uvádza, že súd I. inštancie na pojednávaní dňa
08.11.2016 znemožnil jej právnemu zástupcovi viesť výsluch svedkov, keď opakovane a bezdôvodne
nepripúšťal otázky, pričom však nešlo o otázky spínajúce dôvody neprípustnosti podľa § 202 ods. 2 CSP.

Právny zástupca mal trvať na tom, aby sa jeho otázky zaprotokolovali, čo však neurobil. Zo zápisnice to
nevyplýva. Daná pripomienka sa týka postupu vedenia konania.

11. Z účtu žalobcu na účet žalovanej bola poukázaná suma 33.137,28 euro. Žalovaná strana však
tvrdila, že uvedená suma bola peňažnými prostriedkami syna žalobcu, ktorý ich získal z predaja bytu

v B.. Toto jej tvrdenie bolo vyvrátené listinnými dôkazmi: - byt v B. bol vo vlastníctve žalobcu a jeho
manželky. Žalobca a jeho manželka nadobudli byt do BSM kúpnou zmluvou. Zmluvou o prevode
vlastníctva družstevného bytu zo dňa 14.5.2002 nadobudli do vlastníctva Z. A. a W. A., vklad bol
povolený dňa 3.4.2003 pod číslom V 3336/2002 Katastrálnym úradom v Bratislave Správou katastra
Senec. Vlastníctvo k pozemku bolo žalobcom a jeho manželkou nadobudnuté na základe zmluvy zo

dňa 19.11.2003, ktorej vklad bol povolený dňa 31.5.2004 pod číslom V 801/2004 katastrálnym úradom
v Bratislave - správou katastra Senec.

12. Kúpnou zmluvou zo dňa 2.11.2012 byt odpredali. Z tejto kúpnej zmluvy je zistené, že PhDr. W. A.
a manželka Z. A., ktorí majú v bezpodielovom spoluvlastníctve 1-izbový byt č. X s príslušenstvom na

prízemí bytového domu v B., D. ulica orientačné číslo X, X, XX vchod č. X, bytový dom súpisné číslo
XXXX byt odpredávajú do podielového spoluvlastníctva J. W. v 9/10-inách a Q. H. v 1/10-ine celkom
spolu za sumu 55.000,- eur. Peniaze za predaj kupujúci poukázali na účet žalobcu a časť peňazí vo
výške 18.076,93 eur bolo poukázaných na splatenie úveru. Kto bol vlastníkom tohto bytu v B. a kto ho
odpredal, že to bol žalobca a jeho manželka vyplýva aj z listu vlastníctva, v ktorom boli uvedení ako

vlastníci.

13. Právny dôvod, na základe ktorého boli peňažné prostriedky poskytnuté, bol tiež vyvrátené
vykonaným dokazovaním. Žalovaná tvrdila, že to bolo z toho dôvodu, že v dome bude mať syn žalobcudoživotné užívacie právo a jeho syn tam bude mať k dispozícii vlastnú izbu. Žalobca tvrdil, že išlo
o pôžičku. Súd sa zaoberal úvahou o tom prečo by žalobca financoval nadobudnutie nehnuteľnosti
žalovanou za cenu bývania jej manžela, syna žalobcu, veď v zmysle § 18 Zákona o rodine manželia

sú povinní spolu žiť. A keďže žalovaná uzavrela manželstvo so synom žalobcu, jemu vzniklo právo
bývať spolu so žalovanou v nehnuteľnosti, ktorú hodlala kúpiť a neskôr kúpila od svojich rodičov. Toto
právo bývania by trvalo synovi žalobcu - manželovi žalovanej počas celého trvania manželstva. To,
že išlo o pôžičku mal súd preukázané z výsluchu svedkov W. A. ako aj Z. A.. Svedok W. A. - syn
žalobcu a bývalý manžel žalovanej uviedol, že spolu so žalovanou spolu bývali v B. v byte jeho rodičov.

Po tom čo sa rozišli a opätovne začali spolu chodiť plánovali si spoločné bývanie. S myšlienkou, aby
žalobca a jeho manželka predali byt v B. a z týchto peňazí vyplatili dom rodičov žalovanej prišla sama
žalovaná. Bolo dohodnuté, že keď rodičia svedka dajú 1 milión korún tak tam môže ísť žalovaná so
svojim manželom bývať. Bolo dohodnuté, že žalovaná si zoberie hypotéku a vyplatí žalobcu. Svedok
potvrdil, že má dlhy voči štátu, ktoré vznikli pred 18 rokmi. Svedok taktiež potvrdil tvrdenie žalobcu, že
u jeho rodičov sa dohodla pôžička pre žalovanú. Svedkyňa Z. A. - manželka žalobcu uviedla, že prišiel

k nim jej syn s nastávajúcou nevestou a požiadali ich, aby predali byt v B. a požičali im peniaze na
kúpu domu s tým, že keď ho kúpia žalovaná si zoberie úver a z tohto úveru peniaze vráti. Po tom čo
sa byt predal žalobca vyplatil úver, ktorý mal spolu so svedkyňou a peniaze zaslal žalovanej, ktorá ich
následne poukázala svojim rodičom. K uzavretiu dohody o pôžičke medzi sporovými stranami malo dôjsť
v bydlisku žalobcu za prítomnosti jeho manželky ako aj žalovanej a jej bývalého manžela. Svedkyňa B. a

svedok P. B. sa k tejto otázke uzavretia dohody o pôžičke vyjadrovať nemohli nakoľko v bydlisku žalobcu
vtedy neboli. Pokiaľ tvrdili, že bývalý manžel žalovanej chcel kúpiť dom avšak mal podlžnosti voči štátu
a preto realizoval posielanie peňazí cez účet žalobcu, tak z listu B. B. a.s. zo dňa 27.4.2016 vyplýva,
že s účtom žalobcu resp. s finančnými prostriedkami na tomto účte môže nakladať Z. A. - manželka
žalobcu. Navyše v priebehu súdneho konania žalovaná strana uviedla (pojednávanie dňa 24.3.2016), že

je ochotná zaplatiť jednu polovicu žalovanej sumy avšak je možné, že aj na vyššej sume sa so stranou
žalobcu dohodne. Súd sa správne tiež zaoberal úvahou , prečo by žalobca, ktorý bol vlastníkom peňazí z
predaja bytu čo bolo v spore preukázané tieto finančné prostriedky investoval v prospech žalovanej, aby
nadobudla nehnuteľnosť. Aj to, že tieto finančné prostriedky mali kompenzovať bývanie syna žalobcu
súdu sa to javí ako nehodnoverné.

14. Žalovaná strana keď tvrdila, že sa jednalo o peniaze syna žalobcu, jej tvrdenie, že tieto peniaze
boli preddavkom na kúpu rodinného domu za čo mal syn žalobcu - manžel žalovanej právo doživotného
bývania v dome, boli vyvrátené z listu vlastníctva a žiadna ťarcha - vecné bremeno týkajúce sa bývania
syna žalobcu na liste vlastníctva nie je vyznačené. Navyše po prerokovaní listu žalobcu so žalovanou

oznamuje jej predchádzajúci právny zástupca, že bez ohľadu na to z akého právneho titulu jej boli
peniaze poukázané je ochotná zaplatiť 1-icu zaslanej sumy. Žalovaná tvrdila, že v danom prípade
nešlo výlučne o pôžičku pre ňu samotnú. Žalovaná však najprv nevie z akého dôvodu jej boli peniaze
poskytnuté, na strane druhej v ďalšej vete sa uvádza, že išlo o pôžičku. Z tohto listinného dôkazu tiež
možno usudzovať, že išlo o pôžičku medzi žalobcom a žalovanou Že sa jednalo o pôžičku žalovanej

svedčí aj fakt, že v zapätí čo boli žalovanej na účet pripísané peniaze v sume 30.000,- euro poukázala
svojim rodičom, ktorí neskôr kúpnou zmluvou zo dňa 11.4.2014 previedli na ňu nehnuteľnosti. Žalovaná
ako prostriedok procesnej obrany (č. l. 34 spisu) uviedla, že sa nemieni bezdôvodne obohatiť na úkor
žalobcu, avšak žalobca podanou žalobou žiada viac, ako jej po úhradách za jeho syna ostalo. K tomu
je nutné uviesť, že Avšak žalobca nezodpovedá za prípadné záväzky svojho plnoletého syna - manžela

žalovanej. Ten má spôsobilosť k právnym úkonom a žalobca neručí za jeho záväzky. Úhrada dlhov
bývalého manžela žalovanej môže byť jedine zohľadnená pri vyporiadaní BSM žalovanej a jej bývalého
manžela. Priznaná suma 31.180,28 eur bola vypočítaná zo sumy 33.137,28 eur po odpočítaní 1.957,-
eur, ktorá bola žalovanou zaslaná na účet žalobcu.

15. K námietke premlčania vznesenej žalovanou plnenie zo zmluvy o pôžičke sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia
premlčacej doby je pritom spojený s okamihom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ak nebola
splatnosť dlhu dohodnutá, ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí, možno o splnenie
dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek. Potom povinný splniť v zmysle § 503 Občianskeho zákonníka dlh

prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

16. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87 Z. z. je výška úrokov z
omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej bankyplatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu Vznik omeškania žalovanej so splnením
peňažného dlhu bol stanovený na 12.5.2014, tzn. 30 dní odo dňa kedy žalovaná nadobudla dom do
výlučného vlastníctva.

17. Podľa §-u 255 ods. 1,2 a §-u 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku žalobca mal v konaní plný
úspech, preto mu súd mu priznal 100 % náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

18. Z týchto dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu I. inštancie
ako vecne správny vo výroku potvrdil.

19. Žalobca má voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žebolvodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešný.

20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).