Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/38/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207226
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8513207226.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX,
XXX XX L. M., právne zastúpený JUDr. Andrejom Patakym, advokátom so sídlom Hlavné námestie 2,
060 01 Kežmarok, proti žalovanej L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX L. M., právne zastúpená
JUDr. Marošom Ježíkom, advokátom so sídlom Okružná 871/65, 064 01 Stará Ľubovňa, o zaplatenie
4.375 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C
81/2014-106 zo dňa 23. februára 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd p r i z n á v a žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 123, § 136 odsek 1, § 137 odsek 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 132, § 150, § 153 odsek 1, § 185 odsek 1,
§ 187 odsek 1, § 191, § 215, § 216 odsek 1, § 217 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že manželstvo žalobcu a žalovanej bolo rozvedené

rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3C/120/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
19.07.2005. Žalobca a žalovaná boli podielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX, vo vchode XX na X.
poschodí bytového domu súp. č. XXXX na ulici Y. v L. M.. Strany sporu uzavreli dohodou o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva k bytu, k spoločným častiam bytu a k nehnuteľnostiam uvedeným vyššie
dňa 22.08.2013 a jej dodatok č. 1 dňa 28.10.2013. Z uzavretej dohody o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva vyplýva, že uvedená nehnuteľnosť prešla do výlučného vlastníctva žalovanej, pričom
žalovaná bola povinná vyplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 21.540,83 Eur, ktorá bola

rozdielom dohodnutej sumy na vyporiadanie podielu vo výške 22.000 Eur a nedoplatku správcu bytu
L. pripadajúcom na podiel žalobcu vo výške 459,17 Eur, a to do 28.08.2013. Vklad tejto dohody bol
povolený dňa 29.10.2013. Predmetom konania je náhrada za neužívanie spoluvlastníckeho podielu
žalobcu na predmetnom byte č. XX za obdobie od decembra 2010 do októbra 2013 v pomerezodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, t.j. 1/2 k celku, nakoľko žalobca tvrdil, že žalovaná
užívala spoločnú vec - byt č. XX ako celok nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Z vykonaného
dokazovania, a to z výsluchu žalobcu však vyplýva, že tento sám odišiel sám z bytu ešte za trvania

manželstva, a to minimálne od roku 2003, kedy musel mať povolenie na prechodný pobyt v S., keďže
povolenie na trvalý pobyt v ČR dostal dňa 09.04.2008. Podľa tvrdenia samotného žalobcu býval v ČR so
svojou priateľkou od roku 2006 až do marca 2013 (čl. 97 spisu). Tvrdenie žalobcu, že žalovaná sa mu
vyhrážala v roku 2005, že ak príde do bytu, ho udá za znásilnenie, pre rozhodnutie v posudzovanej veci
súd prvej inštancie považoval za bezpredmetné a nepravdepodobné, nakoľko ak by sa mu žalovaná

skutočne takto vyhrážala žalovaný mal túto skutočnosť oznámiť polícii a podať na žalovanú trestné
oznámenie, čo však neurobil. Žalobca teda nepreukázal, aby byt nemohol užívať. Tvrdenie žalovaného,
že nemal kľúče od bytu, keďže ich dal synovi, prvoinštančný súd nemohol zobrať do úvahy, pretože
žalobcovi nič nebránilo, aby žiadal od syna kľúče späť, ak by chcel byt skutočne užívať. Žalovaná
nebránila žalobcovi, aby užíval svoj podiel v byte, t.j. aby okrem detskej izby užíval aj príslušenstvo
bytu - kuchyňu, WC, kúpeľňu a spoločné priestory patriace k bytu, keďže nevymenila zámky od bytu.

Žalobca tiež nešpecifikoval, v akom rozsahu nad svoj spoluvlastnícky podiel žalovaná užívala byt, keďže
v konaní bolo preukázané, že neužívala detskú izbu, v ktorej mal žalobca uskladnené veci ale len
spálňu a príslušenstvo bytu. Žalobu zamietol aj z toho dôvodu, že v dohode o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k bytu č. XX žalobca aj žalovaná v čl. IV vyhlásili, že uzavretím tejto dohody považujú
vyššie uvedené rozdelenie ich podielového spoluvlastníctva v rozsahu tejto dohody za vyporiadané a

nemenné a tiež prehlásili, že z dôvodu, podielového spoluvlastníctva nebudú mať v budúcnosti voči sebe
žiadne iné nároky ako tie, ktoré sú uvedené v tejto dohode. Konanie žalobcu, ktorým si v tomto konaní
uplatňuje nárok vyplývajúci z podielového spoluvlastníctva s poukazom na uzavretú dohodu o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a osobitne na čl. IV tejto dohody, považoval za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi a takému konaniu nemôže poskytnúť právnu ochranu.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
a vec vrátil prvoinštančnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Uviedol, že nemal možnosť
riadneho užívania bytu, pretože kľúče odovzdal synovi v roku 2006 vzhľadom na vyostrené vzájomné
vzťahy so žalovanou. Do dnešného dňa ich nemá a ani ich nežiadal z dôvodu vyhrážok zo strany

žalovanej o podaní trestného oznámenia. K vyjadreniu žalovanej, že zámky vymenila až po dohode o
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa nemôže vyjadriť, nakoľko ide o jej jednostranné tvrdenie.
Žalobca tým, že sa odsťahoval a odovzdal kľúče od bytu, bol nútený si nájsť vlastné bývanie. Keďže
pracoval od roku 1999 v S., v roku 2006 si prenajal H.R.izbový byt a v roku 2008 dostal povolenie
k trvalému pobytu. Nesúhlasí ani s tvrdením žalovanej, že na základe dohody došlo k rozdeleniu

miestností, ktoré bude užívať žalobca. Žalovaná svojvoľne vysťahovala údajne všetky osobné aj
hnuteľné veci žalobcu do detskej izby, s čím žalobca nesúhlasil. Žalobca napriek tomu, že v predmetnom
byte od roku 2006 nebýva, podieľal sa na úhrade väčšiny nákladov a poplatkov spojených s bytom.
Tým, že súd odmietol výsluch svedkyne Y., dal na ťarchu žalobcovi, že neuniesol dôkazné bremeno.
Poukázal na to, že súd vykonal dokazovanie bez toho, aby strany sporu o zabezpečení týchto dôkazov

boli upovedomené, a to zabezpečenie spisových podkladov 2C/113/2011, nakoľko prvoinštančný súd
využil podklady z tohto konania voči žalobcovi bez toho, aby bol tento na uvedené dokumenty vopred
pripravený a mohol na ne reagovať. Prvoinštančný súd si nesprávne vysvetľuje, čo je titulom, ktorý sa
uvádza v rámci dohody.

5. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil. Rozhodnutie súdu považuje za vecne správne. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal so
všetkými skutočnosťami uvádzanými v žalobe.

6.Kvyjadreniužalovanejpodalvyjadreniežalobca.Uviedol,žežalovanáneuviedlazásadnéskutočnosti,

ku ktorým je potrebné sa osobitným spôsobom vyjadrovať.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnychzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplýva, že manželstvo strán konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3C/120/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2005. Po rozvode
manželstva ostali sporové strany spoluvlastníkmi bytu č. XX, vo vchode XX na X. poschodí bytového

domu súp. č. XXXX, postavenom na parcele č. XXXX/X na LV č. XXXX k. ú. L. M. každý v podiele 1,
spoluvlastníkmi podielu na spoločných zariadeniach tohto bytového domu na pozemku parcele C-KN č.
XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parcele C-KN č. XXXX/XX zastavané plochy
a nádvoria o výmere XXX m2 na LV č. XXXX, ako aj spoluvlastníkmi pozemku parcela C-KN č. XXXX
zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 spolu s garážou súp. č. XXXX, postavenou na pozemku
na LV č. XXXX k. ú. L. M. (ďalej len „byt“).

XX. Dňa 22.08.2013 bola medzi stranami sporu uzatvorená Dohoda o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva (ďalej len „Dohoda“), v zmysle ktorej prešiel byt do výlučného vlastníctva žalovanej
s tým, že žalovaná bola povinná vyplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 21.540,83 Eur
(sumu, ktorá predstavuje rozdiel dohodnutej sumy na vyporiadanie vo výške 22.000 Eur a nedoplatku

u správcu bytu pripadajúci na podiel žalobcu vo výške 459,17 Eur). V zmysle Článku IV. Dohody, cit.:
„Účastníci tejto dohody vyhlasujú, že uzavretím tejto dohody považujú vyššie uvedené rozdelenie ich
podielového spoluvlastníctva v rozsahu tejto dohody za vyporiadané a nemenné a tým prehlasujú, že
z tohto titulu nebudú mať v budúcnosti voči sebe žiadne iné nároky ako tie, ktoré sú uvedené v tejto
dohode.“ Dňa 28.10.2013 bol medzi stranami sporu uzatvorený Dodatok č. 1 k Dohode. Vklad tejto

Dohody bol povolený v katastri nehnuteľnosti pod č. U. dňa 29.10.2013.

12.Podľaustanovenia§123Občianskehozákonníka,vlastníkjevmedziachzákonaoprávnenýpredmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

13. Podľa ustanovenia § 136 odsek 1 Občianskeho zákonníka, vec môže byť v spoluvlastníctve
viacerých vlastníkov.

Podľa odseku 2, spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže
vzniknúť len medzi manželmi.

14. Podľa ustanovenia § 137 odsek 1 Občianskeho zákonníka, podiel vyjadruje mieru, akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

15. Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom, definíciu ktorého obsahuje priamo zákon.

Vlastníctvom alebo vlastníckym právom treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať,
požívať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej
veci. Definovanie práv vlastníka platí pre každého vlastníka, pretože ústavné právo ani zákon nerozlišuje
medzi druhmi a formami vlastníctva. Vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký zákonný obsah
a požíva rovnakú ochranu.

16. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal toho, aby súd zaviazal žalovanú na úhradu náhrady za
neužívanie jeho spoluvlastníckeho podielu na byte za obdobie od decembra 2010 do októbra 2013.

17. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podieluvyplývazustanovenia§137odsek1Občianskehozákonníka.Jehonevyhnutnýmpredpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.

18. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade

sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnomužívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický
stav.

19. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič
nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho
podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú

vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci
treťou osobou. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 184/2010)

20. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nemožnosti riadneho užívania bytu z jeho strany odvolací
súd uvádza, že toto v konaní nebolo preukázané. Treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu v tom smere,
že skutočnosť, že žalobca nemal u seba kľúče je irelevantná. Žalobca sám dobrovoľne odovzdal svoje

kľúče od bytu svojmu synovi, pričom v konaní nebolo preukázané, žeby si ich nemohol vziať späť.
Rovnako tvrdenie, že byt nemohol užívať z dôvodu hrozby podania trestného oznámenia na jeho osobu
je bezpredmetné. V konaní nebolo preukázané, žeby sa žalovaná žalobcovi akýmkoľvek spôsobom
vyhrážala (ani zo strany žalobcu nebolo pre túto skutočnosť podané trestné oznámenie) a pokiaľ by
aj mala žalovaná podozrenie zo spáchania trestného činu voči jej osobe, mala by právo podať trestné

oznámenie. Ani táto skutočnosť by však v zásade nemala vplyv na možnosť žalobcu užívať jeho
spoluvlastnícky podiel. Samotný žalovaný v priebehu konania uviedol, že nikto mu nebránil vstupovať
do bytu (čl. 96 súdneho spisu). Vlastník má právo vec užívať, ale aj neužívať, a preto nemožno využitie
tejto druhej možnosti klásť na ťarchu druhému spoluvlastníkovi.

21. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou konania nie je postupom, ktorým súd odňal strane
možnosť konať pred súdom. Do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným
dôkazom,ktoréstranakonaniapredvšeobecnýmsúdomnavrhla,nepatrípovinnosťsúduvykonaťvšetky
navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so
zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa

jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.

22. Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 odsek 1 veta druhá

O.s.p. (§ 185 odsek 1 C.s.p. pozn. odvolacieho súdu) je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných
dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania. (Pozri uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011)

23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto nemožno prvoinštančnému súdu vyčítať, keď návrh žalobcu na

vypočutie svedka - p. Y. zamietol.

24. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti
veci, ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota,
vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.

25. Žalovaná v priebehu konania uviedla, že v byte užívala spálňu a spoločné časti bytu (obývačka,
kuchyňa, kúpeľňa, chodba), a to až do času, kým nebol byt v jej výlučnom vlastníctve. Žalobca ako
spoluvlastník bytu mal k dispozícii okrem spoločných častí bytu detskú izbu, v ktorej mal aj uskladnené
svoje osobné veci. Podľa názoru odvolacieho súdu je úžitková hodnota spálne v zásade rovnaká ako

úžitková hodnota detskej izby. V konaní nebolo preukázané, aby žalovaná okrem spálne využívala aj túto
detskú izbu. Aj z tohto dôvodu sa preto nemožno stotožniť s tvrdením odvolateľa, že žalovaná využívala
byt nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že si po svoje veci prišiel
v roku 2014, resp. 2015, pričom sa podľa jeho vyjadrenia nachádzali v garáži a nie v detskej izbe. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom období už predmetný byt bol vo výlučnom

vlastníctve žalovanej, a preto by ani táto skutočnosť neznamenala, že žalovaná využívala byt nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu.26. K odvolacej námietke týkajúcej sa zabezpečenia spisových podkladov z konania sp. zn. 2C/113/2011
vedeného na Okresnom súde Stará Ľubovňa odvolací súd uvádza, že na pojednávaní dňa 29.11.2016
boli žalobca a aj jeho právny zástupca upovedomení o tom, že súd sa oboznámi so spismi sp. zn.

2C/113/2011asp.zn.2C/63/2010.Zápisnicezpojednávanízvyššieuvedenýchkonaníbolitiežzaložené
do spisu sp. zn. 5C/81/2014. Preto nemožno prisvedčiť odvolateľovi v tom smere, že nebol na takéto
dokumenty pripravený a nemal možnosť sa k nim vyjadriť.

27. K samotnej Dohode o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva odvolací súd uvádza, že Článok IV.

Dohody bol formulovaný pre účastníkov tejto Dohody jasne a zreteľne tak, že nemožno pripustiť výklad
žalobcu uvedený v podanom odvolaní. Samotný žalobca ani v priebehu prvoinštančného konania výklad
tohto Článku nepodal, a ani nevyvrátil jeho platnosť (čl. 96 súdneho spisu).

28. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

29. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok potvrdzuje ako vecne

správny (§ 387 C.s.p.).

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p..

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).