Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/388/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112225032
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8112225032.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,

a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária
Antovszká, s.r.o., Bárdošova 2/A, 831 01 Bratislava, proti žalovanému: G. D., U.. XX.XX.XXXX, R. Č. K.
XXXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 157.56 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 15.8.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu
157,56 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 100,19 Eur od 5.12.2009 do

zaplatenia a náhradou trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 14.12.2008 v súlade s ust. § 269 ods.
2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. zák. č. 513/199 Zb. Obchodného zákonníka a Všeobecnými obchodnými
podmienkami banky (ďalej len „VOP“) zmluvu č. XXXXXXXXXX. Na základe uvedenej zmluvy žalobca
poskytol žalovanému službu povolené prečerpanie na osobnom účte a žalovaný prostredníctvom svojho
účtu vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné operácie na ťarchu osobného účtu. Na vyššie

uvedený účel poskytol žalobca žalovanému na účet peňažné prostriedky, ktoré mohol žalovaný čerpať
do výšky poskytnutého denného limitu. Žalobca po posúdení predložených dokladov vyhodnotil, že
žalovaný splnil podmienky na poskytnutie debetného limitu, pričom žalovaný počas trvania platnosti
zmluvy prečerpal sumu vo výške 100,19 Eur. V súlade so zmluvou v prípade konkludentného prijatia
návrhu zmluvy o poskytovaní služby povoleného prečerpania bankou, dôjde povolením čerpania
peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účte k platnému a účinnému uzatvoreniu zmluvy o
poskytnutí služby povoleného prečerpania. Výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámi majiteľovi

účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na zasielanie výpisov v zmysle zmluvy.
V zmysle zmluvy za poskytovanie produktov/služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa
sadzobníka poplatkov a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy,
ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu
vedeného v banke. Vzhľadom na to, že žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o
čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšený o ďalšie položky stanovené v zmluve a sadzobníku
poplatkov, žalovaný dňa 4.12.2009 odstúpil od zmluvy z dôvodu podstatného porušenia zmluvných

podmienok, a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 157,56 Eur, ktorá pozostáva z istiny 100,19
Eur a sankčného úroku z omeškania vo výške 57,37 Eur. Žalobca k žalobe pripojil písomnú Zmluvu o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 14.2.2008 vrátane Dodatku k Zmluve
o účte z toho istého dňa, oznámenie žalobcu o odstúpení od zmluvy adresované žalovanému datovanédňom 26.11.2009 (s tým, že odo dňa 28.2.2009 bol na účte vykazovaný debetný zostatok s aktuálnou
výškou 55,52 Eur), oznámenie žalobcu adresované žalovanému datované 1.7.2009 o nepovolenom
debetnom zostatku vo výške 22,90 Eur s výzvou na doplnenie zostatku o čiastku nepovoleného

debetného zostatku zvýšenú o debetný úrok stanovený v zmluve, výpisy z účtu za obdobie 30.11.2009 a
4.12.2009 adresované žalovanému, a Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a.s.
s účinnosťou od 1.7.2012.

Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Súd vo veci rozhodol predchádzajúcim zákonným sudcom tak, že žalobe čiastočne vyhovel a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia, rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, a že je zmätočné, lebo vo výroku rozsudku je uvedená iná suma
ako v odôvodnení a nie je odôvodnené z akých skutočností súd pri určení tejto sumy vychádzal. V bode

III. svojho odvolania voči rozsudku doplnil, že dňa 4.12.2009 došlo k vyrovnaniu nevyrovnanej výšky
debetného zostatku žalovaného žalobcom, čo je vyjadrené vo výpise z účtu žalovaného pod položkou
“vyrovnanie zostatku zatv. účtu.“ Ide o účtovnú operáciu banky. Z uvedeného titulu sa preto v tomto
konaní domáha zaplatenia sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku vo výške 100,19
Eur, ktorá pozostáva z nedoplatkov na poplatkoch (poplatky za Balík Výhoda 50+), úrokov a poplatkov

za upomienky, a sankčného úroku (zmluvnej pokuty) vo výške 57,37 Eur v súlade s výpisom z účtu z
peňažného ústavu, ktorým žalobca deklaruje, že údaje, výška a špecifikácia jednotlivých pohľadávok sú
generovanébankovýmsystémomapredstavujeaktuálnyzáväzoktohoktoréhodlžníkakrozhodujúcemu
dátumu v zmysle zmluvy.

Krajský súd v Prešove pôvodný rozsudok zrušil pre odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu, že
rozhodnutie trpí vadou konania spočívajúcou v jeho nepreskúmateľnosti. Uviedol, že prvostupňový súd v
rámcisvojhorozhodovaniasanedostatočnezaoberalnásledkamiodstúpeniaodzmluvyžalobcomstým,
že v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa dôsledne sa vyporiadať s charakterom zmluvného
vzťahu, odstúpením od zmluvy realizovaným žalobcom, výškou nároku žalobcu (listy žalobcu zo dňa

26.11.2009 a 1.7.2009), predovšetkým časti nárokov týkajúcich sa tzv. sankčného úroku z omeškania a
sankcií zahrnutých v sume 100,19 Eur, tzv. „nevyrovnanej výške debetného zostatku“, ktorej jednotlivé
položky zo žalobcom predložených dôkazov nie sú zrejmé. Napokon zdôraznil, že prípadné dojednanie
týkajúce sa zmluvnej pokuty v rámci spotrebiteľskej zmluvy nemôže byť súčasťou tzv. Všeobecných
obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej, na ktorú spotrebiteľ pripojí svoj podpis.

Keďže v danom prípade predmet konania neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“ podľa §
200ea ods. 1 O.s.p.), súd vec v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. musí žalobca vo svojom návrhu pravdivo opísať rozhodujúce

skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť).

V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj

nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor

rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktorébránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, a na základe zhodných
(resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných dôkazov zistil tento
skutkový stav:

Zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaný bankových produktov a služieb vyplýva, že dňa 14.2.2008

uzavreli žalobca ako banka a žalovaný ako majiteľ účtu zmluvu o zriadení účtu č. 8861458001. V
bode 4. tejto zmluvy označenom ako „návrh majiteľa účtu na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby
Povolené prečerpanie na osobnom účte“ je pri zriadení služby Povolené prečerpanie na osobnom účte
vyznačená možnosť NIE. Ďalej je uvedené, že v prípade konkludentného prijatia návrhu zmluvy o
poskytovaní služby povoleného prečerpania bankou dôjde povolením čerpania peňažných prostriedkov
do výšky debetného limitu k platnému a účinnému uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní služby povoleného

prečerpania s tým, že výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámi majiteľovi účtu formou výpisu z
technického systému banky na adresu na zasielanie výpisov. Takýto (ďalší) návrh zmluvy o poskytovaní
služby povoleného prečerpania a jeho akékoľvek (i konkludentné) prijatie bankou so stanovením výšky
a účinnosti nejakého konkrétneho debetného limitu však v konaní tvrdené a ani preukázané neboli. Z
predloženej zmluvy a tvrdení žalobcu o nepovolenom debete (v rozsahu žalovanej sumy) tak vyplýva, že

povolené prečerpanie na osobnom účte ohľadne žalovanej sumy (nad rámec bonusu 1.200,- Sk) medzi
účastníkmi dojednané nebolo.

Podľa predloženého výpisu z účtu zo dňa 4.12.2009 predchádzajúci výpis zo dňa 30.11.2009 mal
zostatok - 60,09 Eur, teda tento účet bol ku dňu 30.11.2009 v tzv. debete (zápornom zostatku) vo výške

- 60,09 Eur. Žalobca teda z tohto účtu vykonal a na ňom zaúčtoval platby v tejto výške aj keď žalovaný
na ňom nemal potrebné peňažné prostriedky, a dňa 4.12.2019 na ňom po započítaní ďalších debetných
položiek (úrokov a zmluvnej pokuty - bonus vo výške -40,- Eur) vykonal tzv. vyrovnanie zostatku zatv.
účtu vo výške 100,19 Eur. Podľa tvrdení žalobcu v odvolaní pritom táto suma pozostáva z nedoplatkov
na poplatkoch (poplatky za Balík Výhoda 50+), úrokov a poplatkov za upomienky, avšak z čoho presne

pozostáva, resp. z akých konkrétnych položiek a najmä kedy a na základe čoho mala táto suma resp.
zostatok na účte vzniknúť - to z tvrdení žalobcu a ani z tohto výpisu zrejmé nie je.

Podľa § 708 ods. 1 a 2 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou
o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa.

Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma

Podľa § 709 ods. 1 veta prvá OBZ banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorú znie,
peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na
bežnom účte podľa písomného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok určených v zmluve

vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám.

Podľa § 710 OBZ ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď
nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení
týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).

Podľa § 497 OBZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 351 ods. 1 veta prvá OZ odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo
zmluvy.

Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa §
157 ods. 2 O.s.p. (s uvedením čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov) považuje súd za

potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil
všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali
celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich
často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už
aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom

na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods.
2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie
rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ani z týchto
príloh však nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav
tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je
nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz ). Celá žaloba má skôr

len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia
všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má
súd rozhodnúť (a to už vo vzťahu k tzv. istine, resp. nevyrovnanej výške debetného zostatku - kde
absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku
na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010,
sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin
a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením
odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými

zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu
a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami
občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

Okrem toho, aj pri takýchto všeobecných tvrdeniach žalobcu a jeho všeobecnom odkaze na VOP treba

tiež uviesť, že aj keď časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky (§
273 OBZ), nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo
brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem

toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani
neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou
zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá
ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné
podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo

zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v
obchodných podmienkach). V tomto prípade tomu tak však nebolo.

V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy ako dvojstranného právneho
úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná drobným

písmom s prípadným súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v prípade
konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany
spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj zmluvné
podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a

malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o
ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, spreneverí sa princípu dôvery,
a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn.

I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum a
minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy, pozn.
súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale len spotrebiteľskej
zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil, že dodávateľ samá chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom prípade mu nie je
možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú
byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v

spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy
prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby
do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
zrejme uniknú.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. „Zákon účastníkom
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto

norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako
rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti
účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

Žalobca vo svojom návrhu všeobecným poukazom na prílohy neuviedol v podstate žiadne konkrétne
dôvody, ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnené nároky. Celá argumentácia k nim je
v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie vo výpise z účtu vypracovanom žalobcom.

Obdobný postup bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia
ust. § 172 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do r. 2003 (ak sa právo opieralo o výpis z kníh tuzemského
peňažného ústavu - zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori
predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), ktoré dnes už neplatí, a aj to iba pri
vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V sporovom konaní

v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporných strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov
zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však v súdnom
konaní nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení
sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí
právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise z

účtu je snáď akousi verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky
voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi
orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné,
potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak,
i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také
skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený
vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len
posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených

skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby
musí byť zamietnutý.

V danom prípade si žalobca uplatňuje nárok na úhradu tzv. debetu vyúčtovaného žalovanému na účte
vedenom žalobcom pre žalovaného, z návrhu žalobcu však nevyplývajú žiadne konkrétne dôvody tohto

nároku, kedy, prečo a na základe čoho ho žalobca v konkrétnej výške žalovanému postupne účtoval, a
nad rámec jeho vlastných peňažných prostriedkov (bez právneho dôvodu podľa § 710 OBZ) z jeho účtu
aj vyplatil. Ani vo vzťahu k vyčísleným úrokom žalobca neuviedol na základe čoho, z akých súm a za aké
obdobie ich žalovanému účtoval (tak aby bolo možné overiť ich výpočet). Vzhľadom na uvedené mal súdza to, že ohľadom tohto nároku žalobca bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno neuniesol, teda v čase
rozhodovania súd nezistil právny dôvod, podľa ktorého by bol žalovaný povinný túto sumu žalobcovi
zaplatiť, a preto ho, podľa toho ako bol predmet konania skutkovo vymedzený v návrhu, považoval za

nedôvodný.

Okrem toho súd poukazuje aj na to, že žalobca, tak ako to uviedol v žalobe, od zmluvy odstúpil, a v
zmysle ust. § 351 OBZ by tak mohol mať nárok len na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov
resp. vydanie bezdôvodného obohatenia, a keďže žalobca žiadne takéto skutočnosti netvrdil a ani

nepreukázal, keď podľa jeho tvrdení nevyrovnaná výška debetného zostatku pozostáva z nedoplatkov
na poplatkoch (poplatky za Balík Výhoda 50+), úrokov a poplatkov za upomienky, a žaloba bola navyše
podaná viac ako dva roky po odstúpení od zmluvy, a tento eventuálny nárok by tak bol v zmysle ust. §
107 ods. 1 OZ už aj premlčaný, súd žalobu zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1vspojenís§151ods.1O.s.p.,keďžalovanému,ktorý

bol v konaní úspešný, bolo potrebné priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva, keďže však o trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu
neuplatnil a neúspešný žalobca na ich na náhradu nemá právo, súd náhradu trov konania nepriznal
žiadnemu z nich.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.