Rozsudok – Reštitúcie a rehabilitácie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 16, 2018

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/126/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211548
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1207211548.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť
Tomášov, so sídlom: Agátová 1, 900 44 Tomášov, IČO: 34 073 256, zastúpeného: MAPLE & FISH, s.r.o.,
so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková
36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 23. júla 2015, č. k. 4C/375/2008 - 434, v spojení s opravným uznesením zo dňa
10. februára 2016, č.k. 4C/375/2008 - 460, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok zo dňa 23. júla 2015, č.k. 4C/375/2008 - 434, v spojení s opravným
uznesením zo dňa 10. februára 2016, č.k. 4C/375/2008 - 460, p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal uloženia povinnosti vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti parc. č.
XXX - roľa o výmere 14973 m2, vedenej v PK vložke č. XXX Y. F..Ú.. Y., B. na Z. Č.. XXX a žalovanému
priznal náhradu trov konania vo výške 1.724,41 eura. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu
mal preukázané, že Konferencia biskupov Slovenska dňa 14.09.1995 na svojom riadnom plenárnom
zasadnutí vydala rozhodnutie, podľa ktorého nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané na rímskokatolícku cirkev
bez uvedenia farnosti alebo biskupstva, sú na nich vedené na rímskokatolícke školy, sirotince, zrušené
rády, spolky a iné cirkevné organizácie, patria do vlastníctva toho biskupstva, na území ktorého sa
nachádzajú. Týmto Konferencia biskupov Slovenska stanovila právne nástupníctvo po zaniknutých
alebo zrušených spoločenstvách s tým, že biskupstvá k nehnuteľnostiam vykonávajú
všetky svoje práva a povinnosti spojené s vlastníctvom. Z PK vložky č. XXX, F.. Ú. Y., zistil, že čo sa
týka parc. č. XXX, ku ktorej sa žalobca domáha vydania, bolo vlastníctvo pôvodne zapísané v prospech
Rímskokatolíckej obce veriacich vo Y., J.S. Y. J. Y. Č.. XXX F..Ú.. Y. nie je poznamenané poštátnenie
parcely č. XXX. Z výpisu z Z. Č.. XXX F..Ú.. Y. zo dňa 27.02.2014 zistil, že vlastníctvo k parc. č. XXX
J. Č.. XXX bolo nadobudnuté darom z 23.2.1927. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že žalovanému bola doručená výzva zo dňa 24.4.2006 na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
v zmysle zák. č. 161/2005 Z.z., o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, v ktorej Rímskokatolícka cirkev
farnosť Tomášov ako oprávnená osoba vyzvala žalovaného ako povinnú osobu podľa § 5 ods. 1
citovaného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaných a
vedených okrem iných aj v pozemkovoknižnej vložke č. XXX F. Ú. Y.. Z predmetnej výzvy ďalej vyplýva,
že nehnuteľnosť zapísaná v uvedenej pozemkovoknižnej vložke prešla do vlastníctva štátu alebo obce a
bola zapísaná v predmetnej pozemkovoknižnej vložke na základe dôvodu uvedeného v § 3 citovaného
zákona, čo osvedčuje zápis v časti B v pripojenej pozemkovoknižnej vložke, ktorá je verejnou listinou,

respektíve v dokumentoch, ktoré naň odkazujú. V tejto výzve je uvedené, že Rímskokatolícka cirkev,
farnosť Tomášov je právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch nehnuteľnosti, ktorí sú zapísaní v
uvedených pozemkových knihách, respektíve pozemkovoknižných vložkách. Rímskokatolícka cirkev,
farnosť Tomášov, bola zriadená v zmysle zákona č. 308/1991 Z.z. a v zmysle Kódexu
kanonického práva (CIC) kanónov 515, § 1,2,3. Vykonaným dokazovaním mal teda preukázané, že
dotknutá parcela bola pôvodne zapísaná v prospech právneho predchodcu žalobcu, keď ako vlastník
predmetných nehnuteľností je označená Rímskokatolícka obec veriacich vo Y.. Takto ustálený skutkový
stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 3 zákona č. 161/2005
Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, a dospel k záveru, že podanej
žalobe nie je možné vyhovieť. Vo vzťahu k náležitostiam reštitučnej výzvy poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 247/2009, v ktorom sa okrem
iného uvádza: "Z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne
uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej
osobe do 30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva,
označené, hoci aj len s odkazom na konkrétne pozemkovoknižné vložky v konkrétnom
katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona
bol preukázaný hoci aj len s odkazom na dokument zapísaný v pozemkovoknižných vložkách, z ktorého
bol tento dôvod zistiteľný". Vychádzajúc z existujúcej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu
SR dospel k záveru, že výzve žalobcu zo dňa 24.4.2006 nemožno priznať účinky kvalifikovanej výzvy,
spĺňajúcej zákonné náležitosti. Je potrebné si totiž uvedomiť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva
bol uvedeným zákonom priznaný oprávneným osobám, a nie vlastníkom. V nadväznosti na uvedené,
ako i ust. § 37 Občianskeho zákonníka, zakotvujúce pre platnosť právneho úkonu podmienku jeho
určitosti, nemožno ani pri výzve oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť
od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj
reštitučný nárok a uvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera. Za použitia širšieho výkladu
zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy, okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by postačoval
i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, príp. i bez takéhoto označenia len
pripojenie listín. Rovnako tak k výzve neskôr predložená špecifikácia nehnuteľností a
predloženie listinných dokladov/najneskôr do 30.4.2006/, by nedostatok určitosti zhojili, keďže z obsahu
výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného
nároku. Za takúto však nemožno považovať výzvu žalobcu v danej veci, ktorou
vyzval žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených vo
všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník, orgán, zložka alebo
inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území SR. Posudzujúc výzvu
žalobcu v zmysle vyššie uvedených záverov konštatoval, že tento právny úkon žalobcu nebol určitý a
nekonkretizoval ani dôvod navrátenia vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3 ods. 1 cit. zák. v tomto smere,
pri existencii viacerých skutkových podstát, nie je postačujúci, a preto nespĺňal zákonom požadované
náležitosti výzvy. Keďže žalobca v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam právne aprobovaným spôsobom, vyvolávajúcim účinky uplatnenia si práva, jeho
nárok v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. zanikol. Poukázal tiež na to, že žalobca výzvou zo dňa
24.4.2006 uplatnil okrem iného právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti evidovanej v
PKV č. XXX F..Ú.. Y., s tým, že reštitučný titul podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. má vyplývať z príslušnej
PKV tvoriacej prílohu výzvy. Z príslušnej PKV č. XXX však nevyplýva žiadny reštitučný titul podľa § 3 zák.
č. 161/2005 Z.z. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na ustálenú judikatúru NS SR v otázke
stanovenia minimálnych kritérií pre preukázanie reštitučného titulu oprávnenou osobou zák. č. 161/2005
Z.z. a následne posúdenia preklúzie práva z dôvodu podľa § 5 ods. 1 predmetného zákona (uznesenie
NS SR 4Cdo 247/2009), v zmysle ktorého "k zániku práva by došlo aj v prípade, ak by z výzvy nebolo
zrejmé, resp. zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo, alebo ak by nebol
preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo obec v zmysle § 3 zák.č. 161/2005 Z.z...., preto z
hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. to znamená, že pre riadne uplatnenie
práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 bol preukázaný.... len
odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Z PK
vložky č. XXX existencia akéhokoľvek reštitučného titulu vo vzťahu k parcele číslo XXX nie je zistiteľná
a z uvádzaného je zrejmé, že reštitučný titul podľa § 3 vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti nemožno
považovať za preukázaný v prekluzívnej lehote podľa § 5 zákona č. 161/2005 Z.z. Preto právo
žalobcu na navrátenie vlastníckeho práva v súlade s ust. § 5 ods. 1 veta druhá zák. č. 161/2005 Z.z. vo
vzťahu k spornej nehnuteľnosti parc. č. XXX zaniklo, t.j. sa prekludovalo. Navyše, žalobca bol žalovaným

na túto skutočnosť výslovne upozornený v reakcii na výzvu zo dňa 24.4.2006, avšak i napriek tomu
nepredložil žalovanému ani dodatočne žiadnu listinu, z ktorej by bola zistiteľná existencia reštitučného
titulu podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., a ani nešpecifikoval konkrétny reštitučný titul podľa § 3
cit. zákona, o ktorý žalobou uplatnené právo opiera. Žalobcom uvádzané skutočnosti, a to, že k prevodu
vlastníctva na štát parcely č. XXX pravdepodobne došlo až po roku 1951, inak by o tejto skutočnosti bol
vedený zápis v PK vložke, nakoľko platil prísny intabulačný princíp, prípadne, že vzhľadom k tomu, že v
PK vložka je poznamenaný iba zápis z roku 1959, ktorý sa týka 2 z 3 zapísaných nehnuteľností, je možné
usudzovať, že v roku 1959 ešte parcela č. XXX L.ola evidovaná v PK Y. Č.. XXX v prospech tam
uvedeného vlastníka, a v roku 1997 bolo ukončené konanie o obnove evidencie pozemkov v F..Ú.. Y. a
zapísané rozhodnutie o obnove evidencie pozemkov (ROEP), o čom svedčí zápis na LV č. XXX
F..Ú.. Y. a v dôsledku toho bolo zapísané vlastnícke právo k parcele č. XXX v prospech
štátu v správe žalovaného a k prevodu vlastníctva na štát nemohlo dôjsť ani po rozhodnom období (t.j.
po 1.1.1990), nakoľko v takom prípade by titulom nadobudnutia nebol ROEP, ale konkrétna zmluva,
ktorou by štát nehnuteľnosť nadobudol, považoval za hypotetické a žiadnym spôsobom nepreukázané,
teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ničím nepreukázal, že nehnuteľnosť parc. č. XXX F.. Ú.. Y.
prešla na štát v rozhodnom období (od 8.5.1945 do 1.1.1990). Túto skutočnosť žalobca kvalifikovane
nepreukázal ani vo výzve adresovanej žalovanému na navrátenie vlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti
zo dňa 24.4.2006. Z odpovede Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru zo dňa
13.05.2014 vyplýva, že zápis vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v prospech SR bol vykonaný na
základe ukončeného konania ROEP v F..Ú.. Y., ktorý bol schválený rozhodnutím správneho orgánu pod
č. 14-1/ROEP/97 dňa 11.11.1997, ktoré vyjadrenie priamo potvrdzuje hodnovernosť údajov uvádzaných
na LV č. XXX ohľadne zápisu vlastníctva k spornej parcele č. XXX F..Ú.. Y. v prospech
Slovenskej republiky (časť B LV č. XXX - titul nadobudnutia). Z uvedenej odpovede ďalej
vyplýva, že podkladom pre vykonanie zápisu vlastníckeho práva mala byť výlučne PKV č. XXX (..."iný
doklad preukazujúci vlastnícke právo k parc. reg. "E" Č.. XXX sa nenachádza v archíve katastrálneho
odboru OÚ Senec."), ktoré skutočnosti preukazujú, že k prechodu vlastníckeho práva na Slovenskú
republiku nedošlo v tzv. rozhodnom období od 8.mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v §
3 zák. č. 161/2005 Z. z., teda nie je splnená jedna zo základných podmienok pre navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnosti podľa citovaného zákona. V danom prípade nie je namieste ani prípadná námietka
správnosti a zákonnosti postupu správneho orgánu v konaní ROEP zo strany žalobcu, nakoľko konanie
ROEP v F..Ú.. Y. s poukazom na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu o schválení
registra obnovenej evidencie pozemkov podľa § 7 ods. 3 zák. č. 180/1995 Z.z. v mesiaci november
1997 je k dnešnému dňu nutné považovať za právoplatne skončené a vykonané oprávneným orgánom,
a preto ho nie je možné spochybniť v rámci konania na všeobecnom súde, nakoľko pokiaľ ide o akty
správnych orgánov, ktoré by boli vecne vadné alebo nezákonné, platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ
sa nepreukáže opak; ten je možné dosiahnuť ich nápravou v existujúcom platnom systéme opravných
prostriedkov. Od právoplatnosti dotknutého rozhodnutia uplynulo 17 rokov a nie je možné sa v súčasnosti
domáhať jeho zmeny. Okrem toho však bol žalobca účastníkom konania ROEP v F..Ú.. Y. (viď zápis v
časti B LV č. XXX-príloha), a teda disponoval všetkými oprávneniami účastníka konania vymedzenými
v zákone č. 180/1995 Z.z., teda i právom podať relevantné opravné prostriedky (doklad na č. l. 329
súdneho spisu). Na základe uvedeného dospel k záveru že podanú žalobu je potrebné
zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 1 724,41 eura.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobe v
celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci
a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, nesprávne vec právne posúdil, pričom napadnutý rozsudok
je i nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasil so závermi prvoinštančného súdu, podľa ktorých jeho
reštitučná výzva nekonkretizovala reštitučný titul, na podklade ktorého došlo k poštátneniu predmetnej
nehnuteľnosti, pričom v priebehu konania ani nebolo preukázané, že nehnuteľnosť prešla na štát v
rozhodnom období niektorým z reštitučných dôvodov. Nehnuteľnosť bola pôvodne vedená v PKV č. XXX
F.. Ú.. Y. spolu s parcelami č. XXX C. XXX v prospech vlastníka Rímskokatolícka obec veriacich vo
Vlkoch. Parcely č. XXX C. XXX boli v roku 1959 odpísané do novej PKV č. XXX F..Ú.. Y. v
prospech Československého štátu v správe ONV Šamorín (pozri zápis v PKV č. XXX F..Ú.. Vlky v
časti B) poradové č. X C. J. Č.. XXX F..Ú.. Y. v časti B) poradové č. 1). V konaní poukázal na to,
že hoci v PKV č. XXX F..Ú.. Y. nie je poznamenané poštátnenie nehnuteľnosti, samo osebe to ešte
nevedie, ani nemôže viesť, k záveru o tom, že k poštátneniu nedošlo, o to viac, ak v súčasnosti je
žalovaná nehnuteľnosť vedená ako vlastníctvo štátu v správe žalovaného. Nakoľko

v PKV absentuje akýkoľvek zápis o poštátnení a v súčasnosti je vlastníkom nehnuteľnosti Slovenská
republika v správe žalovaného, je zrejmé, že k odňatiu vlastníctva došlo bez právneho dôvodu, čo je
reštitučný titul podľa § 3 písm. h) Reštitučného zákona. Vzhľadom na politickú a spoločenskú situáciu,
ktorá bola na území SR v rozhodnom období, nebolo ničím neobvyklým, ak sa štát protiprávne, svojvoľne
a bez akéhokoľvek titulu zmocnil cirkevného majetku. Práve z uvedeného dôvodu a v záujme aspoň
čiastočnej nápravy krívd a príkoria minulého režimu bol prijatý Reštitučný zákon, a keďže štát si sám
uvedomoval, že v minulosti dochádzalo často k odňatiu vlastníctva bez akéhokoľvek formálneho úkonu,
uviedol ako jeden z reštitučných dôvodov aj odňatie bez právneho titulu. Trvá preto na tom, že k odňatiu
vlastníckeho práva došlo v rozhodnom období a z dôvodu podľa § 3 písm. h) Reštitučného zákona,
pričom na podporu uvedeného zotrval na svojej argumentácii, že do roku 1951 platil prísny intabulačný
princíp, v zmysle ktorého sa prevody zapisovali do PKV, ktoré mali povahu verejných listín, zápisy
v PKV mali konštitutívny charakter a platilo to, čo bolo v nich poznamenané. Po roku 1951 došlo k
zmene a intabulačný princíp sa už prísne nedodržiaval. Vzhľadom na uvedený intabulačný princíp je
možné ustáliť, že k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti na štát došlo až po roku 1951, inak by o tejto
skutočnosti bol vykonaný zápis v PKV. Vzhľadom k tomu, že v PKV č. XXX je poznamenaný iba zápis
z roku 1959, ktorý sa týka 2 z 3 zapísaných nehnuteľností, je možné usudzovať, že v roku 1959
ešte nehnuteľnosť bola evidovaná v PKV č. XXX v prospech tam uvedeného vlastníka. V roku 1997
bolo ukončené konanie o obnove evidencie pozemkov v k. ú. Y. a zapísané rozhodnutie
o obnove evidencie pozemkov (ROEP), o čom svedčí zápis na LV č. XXX F.. Ú.. Y. a v dôsledku toho
bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané v prospech štátu v správe žalovaného. Spracovateľ
ROEP-u mal pri jeho zhotovovaní vychádzať z archívnych dokumentov, a teda pre
zápis vlastníckeho práva štátu v správe žalovaného musel mať písomný podklad. Napokon, k prevodu
vlastníctva na štát nemohlo dôjsť ani po rozhodnom období (t.j. po 01.01.1990), pretože v takom prípade
by titulom nadobudnutia nebol ROEP, ale konkrétna zmluva, ktorou by štát nehnuteľnosť nadobudol. Z
uvedených skutočností tak možno usudzovať, že k prechodu vlastníctva na štát došlo v období medzi
rokom 1959 až 31.12.1989. Ak by k poštátneniu nedošlo, nemohlo by byť v rámci ROEP-u zapísané
vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech Slovenskej republiky v správe žalovaného, ale musel by
byť vykonaný zápis v prospech pôvodného vlastníka, resp. jeho právneho nástupcu. Žalovaný pritom
v priebehu konania nepreukázal, že by vlastnícke právo (pred vykonaním zápisu ROEP-u) nadobudol
iným zákonným spôsobom. Namietal, že hoci žiadal, aby súd prvej inštancie vyzval spracovateľa
ROEP-u, aby sa vyjadril, na základe akých skutočností došlo k vykonaniu zápisu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti v prospech žalovaného, súd tejto žiadosti nevyhovel a nevykonal dopyt na spracovateľa
ROEP-u. Do konania bolo predložené vyjadrenie Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru, zo dňa
13.05.2014, z ktorého vyplýva, že podkladom k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v
prospech žalovaného bola výlučne PKV č. XXX. Prílohou vyjadrenia bol aj výpis z registra obnovenej
evidencie pozemkov určený pre žalovaného. V predloženom výpise je ako titul nadobudnutia vlastníctva
k nehnuteľnosti uvedený dar 23.02.1927. V konaní namietal, že ide o nesprávny údaj, nakoľko týmto
titulom nadobudla vlastnícke právo Rímskokatolícka obec veriacich vo Vlkoch, o čom svedčí zápis v
PKV č. XXX v časti B poradové č. 1. Uvedená skutočnosť tak rovnako svedčí tvrdeniu, že štát nadobudol
vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a navyše, vzhľadom na tento zjavný rozpor a
nesprávnosť postupu spracovateľa ROEP-u, mal súd prvej inštancie vyhovieť jeho návrhu a obrátiť sa
na spracovateľa ROEP-u so žiadosťou o podanie vysvetlenia k vykonanému zápisu. Súd však takto
nepostupoval, len uzavrel, že konanie o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov je právoplatne
skončené a nie je možné ho spochybniť v konaní pred všeobecným súdom, a preto nevykonal všetky
navrhnuté dôkazy (t.j. dopyt na spracovateľa ROEP-u, vyžiadanie si darovacej zmluvy z roku 1927).
Zároveň namietal, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že nebol
preukázaný reštitučný titul. Dostatočne totiž preukázal, že štát mu protiprávne a bez akéhokoľvek titulu
odňal vlastníctvo k nehnuteľnosti a za tohto stavu, keď neexistuje žiadna poštátňovacia listina,
nemohol ju ani predložiť. Napokon vytkol súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku a tým aj porušenie jeho práva na spravodlivý proces s poukazom na to, že v rozpore s ust.
§ 157 O.s.p. jeho závery obsiahnuté v rozsudku sú neodôvodnené, v dôsledku toho nepreskúmateľné
a nezodpovedajú zásadám formálnej logiky, následkom čoho je rozsudok arbitrárny a nepodložený.
Okresný súd totiž v odôvodnení len skonštatoval, že sa nemožno stotožniť s tvrdeniami žalobcu, avšak
z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých úvah dospel súd k tomuto záveru, akým spôsobom sa
súd vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli podložené relevantnými dôkazmi a pre rozhodnutie vo
veci samej rozhodujúce.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s

tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď skonštatoval, že nebol
preukázaný reštitučný titul podľa zák. č. 161/2005 Z.z., hoci dostatočne preukázal, že mu štát protiprávne
a bez akéhokoľvek titulu odňal vlastníctvo k nehnuteľnosti. Poukázal na to, že podľa § 5 ods. 1 zák. č.
161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba
písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa
3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Nakoľko, ako už uviedol aj v reakcii na výzvu žalobcu
na vydanie nehnuteľných vecí zo dňa 29.11.2006, z príslušnej PKV č. XXX nevyplýva žiadny reštitučný
titul podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., a preto, keď žalobca ani v následnom súdnom konaní žiadnym
spôsobom nepreukázal existenciu reštitučného titulu podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., t.j.
prechod spornej nehnuteľnosti na štát v rozhodnom období od 08.05.1945 do 01.01.1990, jeho právo na
vydanie predmetnej nehnuteľnosti zaniklo. V konaní na súde prvej inštancie nebola žiadnym spôsobom
preukázaná existencia reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z.z., a žalobcom
uvádzané tvrdenia opaku nemajú žiadnu relevanciu, ani oporu v zistenom skutkovom a právnom stave,
keď reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z. z. (t.j. prechod na štát bez právneho
dôvodu v rozhodnom období) nemožno vyvodiť ani na základe odkazu na aktuálny zápis vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX v prospech Slovenskej republiky, ktorý bol
vykonaný na základe ukončeného konania ROEP v k. ú. Y., ktorý bol schválený rozhodnutím správneho
orgánu pod č. 14-l/ROEP/97 dňa 11.11.1997, a teda k prechodu vlastníckeho práva na Slovenskú
republiku nedošlo v tzv. rozhodnom období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným
v § 3 zák.č. 161/2005 Z.z. Preto nie je, a ani nemôže byť splnená jedna zo základných podmienok pre
navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa zák. č. 161/2005 Z. z. Pokiaľ žalobca tvrdí, že zápis
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX na základe ukončeného konania ROEP v k.ú. Y. nie
je v súlade so zákonom, mal ako účastník konania právo podať proti rozhodnutiu správneho orgánu č.
14-1/ROEP/97 dňa 11.11.1997 relevantné opravné prostriedky podľa zák. č. 180/1995 Z. z. alternatívne
podať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Prebiehajúce
súdne konanie vyvolané zák. č. 161/2005 Z.z. však v žiadnom prípade nie je spôsobilé k
odstráneniu žalobcom tvrdenej nezákonnosti zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX.
Napokon sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
c/ O.s.p., keď žalobca na pojednávaní konanom v danej veci dňa 02.07.2015, uviedol, že nemá žiadne
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov,
ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V danom spore vykonal súd prvej inštancie dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca proti
žalovanému domáhal vydania a navrátenia nehnuteľností podľa zák. č. 161/2005 Z. z., ako aj na
posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedol žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. (191 C.s.p.) dospel k správnym
skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v konaní nebolo
preukázané naplnenie reštitučných dôvodov v zmysle § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005
Z.z. pre vydanie predmetnej nehnuteľnosti - pozemku parc. č. XXX - roľa o výmere 14973 m2, vedenej
v PK vložke č. XXX Y. F..Ú.. Y., zapísanej na LV č. XXX. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie, ako
aj odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, spĺňajúcim vo vzťahu k posúdeniu danej
otázky všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p., sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil; a za nedôvodnú preto považuje i námietku žalobcu, že v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho
právo na spravodlivý proces.
6. Z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že oprávnenou osobou je registrovaná
cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú
právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období, spôsobom
uvedeným v ustanovení § 3 citovaného zákona. V súlade s uvedeným ustanovením súd prvej inštancie
pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu v konaní vychádzal zo zápisov vlastníctva predmetných
nehnuteľností v predložených pozemkovoknižných vložkách a správne dospel k záveru, že
v prospech právneho predchodcu žalobcu bola pôvodne predmetná nehnuteľnosť zapísaná. Odvolací
súd však považuje za správny jeho záver, že žalobca v spore nepreukázal, že daný pozemok prešiel
bez právneho dôvodu na štát v rozhodnom období. V spore totiž z vykonaného dokazovania nevyplýva
existencia žiadneho právneho dôvodu, na základe ktorého by štát nadobudol vlastníctvo pozemku v

relevantnom období, pričom jediným preukázaným nadobúdacím titulom štátu je rozhodnutie o schválení
ROEP č. 14-1/ROEP/97 zo dňa 11.11.1997, ktoré bolo aj podkladom pre zápis štátu ako vlastníka tohto
pozemku.
7. Zároveň však považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (porov.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010, sp. zn. 5 MCdo
4/2009, uverejnený pod č. 39 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2010) o reštitučný dôvod
spočívajúci v prevzatí veci štátom bez právneho dôvodu; ako uplatnil žalobca v preskúmavanej veci; ide
vtedy, ak vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, avšak
mu bola odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda štát sa zmocnil veci
vo vlastníctve cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a nakladal s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez
toho, aby k tomu mal nejaký právne relevantný právny dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo
prechod vlastníckeho práva. K odňatiu veci jej vlastníkovi (cirkvi alebo náboženskej spoločnosti) pritom
muselo dôjsť v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti (§ 1 zák. č. 161/2005 Z. z. v spojení s § 1
ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z.). Žalobca, ktorého v tejto súvislosti ako oprávnenú osobu v spore o vydanie
nehnuteľnosti zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti takúto skutočnosť preukázať, však v
konaní na súde prvej inštancie nepreukázal, že by ohľadne predmetnej nehnuteľnosti po roku 1923, resp.
v rozhodnom období do 31.12.1989, boli zo strany štátu vyvíjané akékoľvek aktivity, ktoré by mali znaky
konania majúceho za cieľ zmocniť sa danej veci a nakladať s ňou. V preskúmavanej veci naviac žalobca
takéto konanie štátu ani žalovaného ani netvrdil, keď sa obmedzil iba na hypotézu, že muselo dôjsť
k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu v rozhodnom období, nakoľko v PKV č. XXX absentuje
akýkoľvek zápis o poštátnení a v súčasnosti je vlastníkom nehnuteľnosti Slovenská republika v správe
žalovaného, pričom v tejto PKV je poznamenaný iba zápis z roku 1959, ktorý sa týka 2 z 3 zapísaných
nehnuteľností, a teda v roku 1959 ešte nehnuteľnosť bola evidovaná v PKV č. XXX v prospech tam
uvedeného vlastníka a v roku 1997 bolo ukončené konanie o obnove evidencie pozemkov, na základe
ktorého bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané v prospech štátu v správe žalovaného. Žalobcom
opísaná postupnosť záznamov v pôvodnej PK vložke č. XXX a neskorších výpisov z listu vlastníctva,
týkajúcich sa predmetného pozemku, však ešte nepreukazuje, že by sa štát; ako to predpokladá ust.
§ 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z.z.; zmocnil predmetného pozemku bez právneho dôvodu. Za
tohto stavu sa odvolací súd; a to bez zreteľa na ostatné okolnosti veci; stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť.
8. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal
ním navrhované dokazovanie a nedostatočne ustálil skutkový stav veci, keď nevyhovel jeho návrhu
a neobrátil sa na spracovateľa ROEP-u so žiadosťou o podanie vysvetlenia k vykonanému zápisu.
Prvoinštančný súd si totiž v súlade s dôkazným návrhom žalobcu od Okresného úradu Senec,
katastrálny odbor vyžiadal vyjadrenie k podkladom pre vypracovanie návrhu ROEP, teda i k rozhodnutiu,
na základe ktorého bol štát zapísaný na LV č. XXX C.ko vlastník a žalovaný ako správca majetku.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zároveň nepochybne vyplýva, že skutočnosti vyplývajúce z
vyjadrenia Okresného úradu a zo spolu s ním predložených listín riadne zohľadnil aj pri posudzovaní
dôvodnosti podanej žaloby. Z písomnej informácie Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru zo
dňa 13.05.2014, no tiež z vyjadrenia spracovateľky návrhu ROEP Ing. Anny Cellerovej pritom vyplýva,
že jediným známym podkladom pre spracovanie; neskôr schváleného; návrhu ROEP bola darovacia
zmluva zo dňa 23.02.1927. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyžiadanie
darovacej zmluvy zo dňa 23.02.1927, z ktorej spracovateľ návrhu ROEP vychádzal, by nemalo žiaden
význam, keď je nepochybné, že táto darovacia zmluva zo dňa 23.02.1927 (ktorej nesprávny dátum
vo výpise z PKV č. XXX v časti B poradové č. 1 vyplynul iba z nedôsledného prekladu, resp. chyby v
písaní prekladateľa) predstavuje nadobúdací titul právneho predchodcu žalobcu (Rímskokatolíckej obce
veriacich vo Vlkoch), a preto ani oboznámenie jej obsahu nemohlo mať žiaden význam pre rozhodnutie
súdu. Za tohto stavu, keď boli vykonané všetky žalobcom navrhované dôkazy, ktoré mohli mať význam
pre rozhodnutie súdu, prvoinštančný súd svojím postupom neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý
súdny proces.
9. Pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne zdôrazňoval, že vzhľadom na intabulačný princíp je možné ustáliť,
že k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti na štát došlo až po roku 1951, inak by o tejto skutočnosti
bol vykonaný zápis v PKV, odvolací súd (opätovne) poukazuje na to, že ide iba o hypotézu žalobcu,
ktorá nie je podporená žiadnymi dôkazmi, preukazujúcimi, že zo strany štátu ohľadne daného pozemku
došlo v rozhodnom období k akejkoľvek aktivite vykazujúcej znaky správania, ktoré by mohlo čo i len
nasvedčovať úmyslu štátu zmocniť sa pozemku a nakladať s ním.
10. Napokon, pokiaľ ide o námietky žalobcu v odvolaní týkajúce sa náležitostí výzva na vydanie
predmetne nehnuteľnosti, odvolací súd; z dôvodu hospodárnosti; nepovažuje za nevyhnutné sa nimi

podrobnejšie zaoberať, keď bez zreteľa na posúdenie náležitostí danej výzvy žalobe nebolo možné
vyhovieť z dôvodu nepreukázania existencie žalobcom tvrdeného reštitučného dôvodu v zmysle § 3 ods.
1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z.z., a súd prvej inštancie preto rozhodol vo výroku vecne správne, keď
podanú žalobu (i) z tohto dôvodu ako nedôvodnú zamietol.
11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý
spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o nesplnení predpokladov pre vyhovenie podanej
žalobe z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému
rozhodnutiu vo veci samej.
12. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; v spojení s opravným uznesením
zo dňa 10. februára 2016, č.k. 4C/375/2008 - 460, ktorým prvoinštančný súd opravil záhlavie rozsudku;
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti
rozhodnutia.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 29, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.